Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 8Co/4/2011 z 14. 12. 2011
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 14. decembra 2011, sp. zn. 8Co/4/2011, ECLI:SK:KSPO:2011:8309206270.1
Krajský súd Prešov | 8Co/4/2011 | ECLI:SK:KSPO:2011:8309206270.1 | 2011-12-14 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k hnuteľným veciam
Citované ustanovenia: OSP, OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ac3c70ee-e0e0-469a-8487-87af2aab12d5
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2011:8309206270.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/4/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8309206270
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2011:8309206270.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov
JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcov 1. Q. Y., rod. W., nar. X.X.XXXX,
bytom A., V. XXXX, 2. O. W., nar. XX.X.XXXX, bytom F. č. XXX, 3/ Z. W., nar. X.X.XXXX, bytom X.
G. L., C. XXX/XX, Česká republika, žalobcovia v 2. a 3. rade zastúpení Q. Y., žalobkyňou v 1. rade
a 4/ J. Z., rod. O., nar. X.X.XXXX, bytom I. č. XX, zastúpenej JUDr. Evou Kákošovou, advokátkou,
Partizánska 1057, Snina, proti žalovanému Z. L., nar. X.X.XXXX, bytom I. č. XX, zastúpenému JUDr.
Jánom Sopiakom, advokátom so sídlom v Humennom, Štefánikova č. 17, o určenie vlastníckeho práva,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 11.11.2010 č.k. 6C/93/2009
- 78 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

" do dedičstva po nebohej Q. W., nar. XX.X.XXXX, zomrelej  X.X.XXXX, naposledy bytom V. XXXX/XX,
A. patrí parcela KN č. 140 - záhrada o výmere 363 m2 zapísaná na LV č. XXX kat. úz. I.."

M e n í  rozsudok  v jeho vyhovujúcej časti tak, že do dedičstva po nebohej Q. W., nar. XX.X.XXXX,
zomrelej X.X.XXXX, naposledy bytom V. XXXX/XX, A. patrí parcela KN č. 140 - záhrada o výmere 363
m2, zapísaná na LV č. XXX kat. úz. I.."

Z r u š u j e  rozsudok vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a  súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou súdu dňa 30.10.2008 žalobkyne 1/ Q. W., rod. V., nar. XX.X.XXXX, bytom I. č. XX a
2/ J. Z., rod. O., nar. X.X.XXXX, bytom I. č. XX žiadali, aby súd určil, že žalovaný Z. L. nie je vlastníkom
parciel KN č. 140 - záhrady o výmere 363 m2, a KN č. 139 - záhrady o výmere 355 m2, zapísaných
na LV č. XXX kat. úz. I..

Q. W. ďalej žiadala určiť, že je výlučnou vlastníčkou parcely KN č. 140 - záhrady o výmere 363 m2,
zapísanej na LV č. XXX kat. úz. I. a J. Z. žiadala určiť, že je výlučnou vlastníčkou podielu 1 parcely KN č.
139 - záhrady o výmere 355 m2, zapísaných na LV č. XXX kat. úz. I. a určiť, že do dedičstva po nebohom
B. Z., zomr. XX.X.XXXX, naposledy bytom I. patrí podiel 1 z parcely KN č. 139 -  záhrady o výmere 355
m2, zapísanej na LV č. XXX kat. územie I..

Súd prvého stupňa skorším rozsudkom zo dňa 12.5.2009 zamietol žalobu o určenie, že žalovaný Z. L.
nie je vlastníkom parciel KN č. 140 - záhrady o výmere 363 m2 a KN č. 139 - záhrady o výmere 355
m2, zapísaných na LV č. XXX kat. úz. I. a o určenie, že do dedičstva po neb. B. Z. zomr. XX.X.XXXX,



naposledy bytom I. patrí 1 z parcely KN č. 139 -  záhrady o výmere 355 m2, zapísanej na LV č. XXX
kat. územie I..

Nárok žalobkyňe Q. W. o určenie, že je výlučnou vlastníčkou parcely č. 140 - záhrady o výmere 363 m2,
zapísanej na LV č. XXX kat. úz. I. a nárok J. Z., rod. O., že je výlučnou vlastníčkou podielu 1 parcely č.
č. 139 -  záhrady o výmere 355 m2, zapísanej na LV č. XXX kat. úz. I. vylúčil na samostatné konanie.
Napokon vyslovil, že o trovách konania rozhodne súd v konečnom rozhodnutí.

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že žalobkyňa v 1. rade Q. W., rod. V. je výlučnou
vlastníckou parcely KN č. 140 záhrady o výmere 363 m2, zapísanej na LV č. XXX kat. územie I.. Žalobu
žalobkyne v 2. rade J. Z., rod. O. zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že po vykonanom dokazovaní zistil skutkový stav, podľa
ktorého žalovaný je zapísaný ako výlučný vlastník parciel KN č. 138 a 139 ( správne 140), čo vyplýva
z listu vlastníctva č. XXX kat. územie I.. Z identifikácie týchto parciel vyplýva, že predtým boli sporné
parcely zapísané na LV č. XX kat. územie I.. Sporné parcely boli vytvorené z pozemnoknižnej parcely č.
106 zapísanej v pozemnoknižnej zápisnici č. 173 kat. územie I.. Táto parcela bola vedená ako podielové
spoluvlastníctvo Q. O., M. W., B. W., Z. W., Q. V. mladšieho, B. W., U. W., Q. Z., rod. W., U. Z., O. W.,
U. W. a Q. W..

Žalobkyňa v 1. rade nebola osobne vypočutá pred súdom, lebo vzhľadom na svoj zdravotný stav a vek
už toho nie je schopná. Zastupovala ju dcéra Q. Y., ktorá pred súdom uviedla, že jej matka žiada určiť,
že je výlučnou vlastníckou parcely KN č. 140 záhrada o výmere 363 m2, ktorá je zapísaná na LV č.
XXX  kat. územie I.. Pôvodne táto parcela patrila jej matke, ktorá sa volala J. V., rod. O.. Išlo o prvú
manželku otca žalobkyne v 1. rade. Ona dostala tento pozemok od svojich rodičov ako veno, keď sa
vydávala. Jej otec sa potom druhý krát oženil a zobral si za manželku Q. V., rod. A.. S prvou manželkou
mal 5 detí, mimo iného aj žalobkyňu v 1. rade. Pred svojou smrťou daroval tento pozemok žalobkyni v
1. rade, lebo išlo o dedičstvo po jej matke. Ďalším dôvodom bola skutočnosť, že parcela sa nachádzala
vedľa pozemku W., do rodiny ktorých sa žalobkyňa v 1. rade vydala. Žalobkyňa v 1. rade sa vydávala
v roku 1944 a jej otec zomrel v roku 1975. Pred smrťou jej tento pozemok daroval a ona ho začala
užívať po smrti svojho otca. Dovtedy ho užíval jej otec, spolu so svojou druhou manželkou. Využíval ho
ako roľu a sadil plodiny. Po jeho smrti pozemok začala užívať spolu so svojou rodinou žalobkyňa v 1.
rade. Užívala ho minimálne od roku 1976 ako roľu a to až do roku 2003, kedy jej žalovaný oznámil, že
pozemok si vyvlastnil a už jej nepatrí. Po vykonanom dokazovaní mal súd za preukázané, že Z. V., bol
dvakrát ženatý. Žalobkyňa pochádza z jeho prvého manželstva.

Keďže parcelu, ktorá má teraz číslo KN 140 Z. V. nadobudol dedením po svojej manželke J., podaroval ju
ešte pred svojou smrťou svojej dcére Q., ktorá pochádzala z jeho prvého manželstva. To potvrdila najmä
dcéra Z. V. z druhého manželstva J. C.. Tvrdila, že všetky deti Z. V. vedeli o tom, že žalobkyňa v 1. rade
od svojho otca ešte pred jeho smrťou dostala parcelu, ktorá je predmetom sporu, lebo zostala žiť v I. a
navyše sa vydala do rodiny W., ktorí mali v tesnom susedstve svoju vlastnú parcelu. Všetkými svedkami
počas celého sporu bolo tvrdené, že medzi pôvodnými pozemnoknižnými spoluvlastníkmi muselo dôjsť
k reálnej deľbe pôvodnej pozemnoknižnej parcely mpč. 106, lebo ju napokon užívali viaceré rodiny,
pričom každá z týchto rodín vedela, čo jej patrí a užívala v prírode reálne vyčlenenú časť. Teda aj otec
žalobkyne v 1. rade mal takto vyčlenenú parcelu a užíval ju najprv so svojou prvou manželkou a deťmi a
potom so svojou druhou manželkou a rodinou. Súd prvého stupňa vyslovil názor, že Štefan V. nadobudol
vlastnícke právo k tejto parcele vydržaním po svojej manželke Zuzane V. keď vstupom do držby bolo
dedenie po jeho manželke J. V., rod. O.. Keďže táto bola len mimo pozemnoknižnou vlastníčkou, sporná
parcela nebola predmetom dedenia. V konaní však bolo nesporne preukázané, že Z. V. spornú parcelu
daroval ešte pred svojou smrťou žalobkyni, pričom zomrel v roku 1975. Jeho dcéra teda minimálne od
roku 1975 parcelu KN č. 140 kat. úz. I. užívala v dobrej viere, že jej patrí.



Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 134 ods. 1
Občianskeho zákonníka a dospel k následovným záverom :

Podľa názoru súdu prvého stupňa žalobkyňa preukázala, že bola oprávnenou držiteľkou, lebo predmet
spôsobilý vydržania užívala minimálne od roku 1975 až do roku 2003, kedy jej žalovaný oznámil,
že si osvedčil vlastnícke právo k jej parcele. Žalobkyňa vstúpila do držby s presvedčením, že jej
táto parcela patrí, lebo ju dostala darom od svojho otca ako dedičstvo po svojej zomrelej matke.
O dobromyseľnosti žalobkyne súd teda nemal žiadne pochybnosti. Aj keď sa nepodarilo preukázať
zrušenie pôvodného podielového spoluvlastníctva reálnym rozdelením, najmä pokiaľ ide o presný dátum
jeho zrušenia, nepochybne všetkými svedkami, ako aj účastníkmi bolo preukázané, že reálna deľba
musela byť vykonaná už pred rokom 1950, lebo všetci svedkovia, ktorí poznajú užívací stav parciel
tvrdili, že minimálne od tohto roku jednotliví spoluvlastníci, resp. ich právni nástupcovia užívali v prírode
reálne vyčlenené parcely a každý z nich vedel, čo komu patrí. Jednoznačne bolo preukázané, že medzi
jednotlivými užívateľmi susediacich parciel nikdy neboli spory a to ani čo sa týka rodičov žalovaného a
teda súd nemal pochybnosť o tom, že všetci užívatelia susediacich parciel pochádzajúcich z mpč. č. 106
boli dobromyseľní v tom, že im patrí tá parcela, ktorú užívajú. Nemôže byť na ujmu terajšej žalobkyne,
že od reálnej deľby uplynul už taký dlhý čas, že nikto z pôvodných podielových spoluvlastníkov už nežije
a nežije už ani nikto z ich generácie, ktorý by mohol ozrejmiť skutočnosti okolo reálnej deľby. Súd teda
ustálil skutkový stav tak, že pôvodné pozemnoknižné spoluvlastníctvo bolo zrušené reálnym rozdelením
a minimálne od roku 1950 sa reálne vyčlenené parcely užívali oddelene. Toto platí aj pre terajšiu
parcelu KN č. 140. Súd nemal pochybnosť o tom, že ju nadobudla stará matka žalobkyne v 1. rade Q.
O., ktorá bola pôvodnou pozemnoknižnou spoluvlastníckou. Darovala ju dcére J. V., ktorá zomrela a
nadobudol ju jej manžel Z. V., ktorý ju pred smrťou daroval žalobkyni a tá ju dobromyseľne užívala do
roku 2003. Vzhľadom na hore citované právne predpisy, právny stav súd ustálil tak, že vydržacia doba
žalobkyne začala plynúť minimálne od 1.1.1992 (zák. č. 509/1991 Zb.) a uplynula 1.1.2002. Žalobkyňa
teda nadobudla vlastnícke právo k parcele KN č. 140 kat. územie I. vydržaním a preto súd jej žalobe
v celom rozsahu vyhovel.

Súd žalobe žalobyne J. Z. nevyhovel, pretože nepreukázala svoj vstup do držby a súd jej na základe
toho neuveril, že bola dobromyseľnou užívateľkou. Nepreukázala totiž takú právnu skutočnosť, ktorá by
to odôvodňovala.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Žalovaní boli úspešní len ohľadne jednej parcely, čo
je polovica sporu a preto súd rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Žalovaný v podanom odvolaní čo do výroku, ktorým bolo určené, že žalobkyňa v 1. rade je výlučnou
vlastníčkou parcely C - KN 140 kat. úz. I. a čo do výroku o trovách konania navrhol, aby odvolací
súd v napadnutých častiach rozsudok súdu prvého stupňa zmenil, žalobu žalobkyne v 1. rade zamietol
a priznal žalovanému trovy tak prvostupňového, ako aj odvolacieho konania a to vo vzťahu k obom
žalobkyniam. Ďalej uviedol, že ak by aj bolo možné uveriť konštrukcii prechodu užívania spornej parcely
C-KN 140 spôsobom ako to udáva žalobkyňa a ak by sa malo mať za preukázané, že táto parcela bola
užívaná práv. predchodcami žalobkyne v 1. rade v dobrej viere, že im vlastnícky patrí, vzhľadom na
popísaný skutkový stav ako ho prezentovala žalobkyňa v 1. rade by potom tou osobou, ktorej svedčí
vlastníctvo k uvedenej parcele bol nebohý otec tejto žalobkyne Z. V.. On totiž parcelu, ktorej sa domáha
žalobkyňa užíval ako prvý z rodiny po dobu potrebnú k tomu, aby mu bolo možné prisvedčiť vlastníctvo
na základe vydržania, ak samozrejme je za preukázané to, že predtým došlo k reálnej deľbe, ktorá
oprávňovala tohto držiteľa parcely dnes C-KN 140 k presvedčeniu, že parcelu užíva v dobrej viere, že
mu vlastnícky patrí. Ďalej poukázal nato, že  tvrdenie žalobkyne v 1. rade , že otec jej parcelu daroval
tesne pred smrťou a preto už ona je vlastníckou spornej parcely nemôžeme brať za preukázané, nakoľko
predsa nikto na iného nemôže previesť viac práv ako ich má sám. Otec žalobkyne Z. V. predsa i keď sa
v čase smrti snáď považoval za vlastníka parcely C-KN 140 nebol jej vlastníkom a nemohol ju posunúť z
toho titulu ďalej. Ak teda by sa malo uveriť tvrdeniam žalobkyne v l. rade s poukazom na to, čo žalovaný
vyššie uviedol snáď sa mohlo určiť vlastníctvo, ale nie žalobkyni , ale mohlo sa snáď určiť, že táto parcela
patrí do dedičstva po jej neb. otcovi.



Pokiaľ ide trovy konania vo vzťahu žalobkyni v 2. rade tu mali byť priznané žalovanému trovy
podľa zásady úspechu v plnom rozsahu jednoznačne už rozsudkom súdu prvého stupňa, ktorý týmto
odvolaním napáda. Táto žalobkyňa, nebola úspešná ani v jednom z čiastkových žalobných návrhov.

Písomným podaním doručeným súdu dňa 13.1.2011 Q. Y., rod. W., O. W. a Z. W. súdu oznámili, že
ich matka žalobkyňa v 1. rade Q. W. zomrela dňa X.X.XXXX. Navrhli, aby súd s nimi pokračoval v
konaní ako so všetkými do úvahy prichádzjúcimi dedičmi. Navrhli, aby súd pripustil zmenu žaloby s
ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti a rozhodol tak, že určí, že do dedičstva po neb. Q. W., rod.
V., nar. XX.X.XXXX, a zomrelej dňa X.X.XXXX, naposledy bytom V. XXXX/XX, A. patrí parcela KN 140
- záhrada o výmere 363 m2, zapísaná na LV č. XXX kat. úz. I.. Poukázali na to, že v konaní bola
nepochybne preukázaná oprávnená držba samotnou žalobkyňou, ktorá vzhľadom na svoj vek, ako i
stav držby ( spred roku 1975 až do roku 2003) sama nehnuteľnosti nerušene užívala a to so súhlasom
všetkých súrodencov, čo v konaní nepochybne potvrdila i sestra žalobkyne J. C., rod. V.. Navrhli, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok v jeho napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v jeho napadnutej časti,  ako aj konanie ktoré mu
predchádzalo podľa zásad uvedených v ustanovení § 212 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného čo do výroku vo veci samej nie je dôvodné, dôvodným je odvolanie žalovaného vo vzťahu
k výroku o náhrade trov konania.

Odvolací súd po zistení, že žalobkyňa v 1. rade Q. W., rod. V., nar. XX.X.XXXX stratila spôsobilosť byť
účastníčkou konania skôr ako sa konanie právoplatne skončilo v konaní pokračuje s dedičmi účastníka
Q. Y., rod. W., O. W. a Z. W. ( § 107 ods. 1, 3 O.s.p.).

V súlade s ustanovením § 95 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 221 O.s.p. pripustil zmenu žaloby
v znení navrhovanom účastníkmi Q. Y., rod. W., O. W. a Z. W..

Podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Nedotknutou zostala časť rozsudku vo veci samej, ktorá sa týka zamietnutia žaloby žalobkyne v 2. rade
J. Z., rod. O..

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne
právne vec posúdil ( § 153 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia uvedeným súdom prvého stupňa.

Čo sa týka odvolacích námietok žalovaného k tomuto je treba uviesť následovné:

Žalovaný v podanom odvolaní namieta, že otec žalobkyne Q. W., Z. V., i keď sa snáď v čase smrti
považoval za vlastníka parcely  C - KN 140 nebol jej vlastníkom a nemohol ju posunúť z toho titulu ďalej.
Nikto totiž na iného nemôže previesť viac práv ako ich má sám.

Odvolací súd poukazuje na ustálenú súdnu prax, v zmysle ktorej platnosť nadobúdacieho právneho
titulu je rozhodujúca len pri prevode vlastníctva na základe právneho úkonu - titulu. O takúto formu



nadobudnutia vlastníctva v prejednávanej veci však nešlo. Pri posudzovaní nadobudnutia vlastníctva
vydržaním je nadobúdací titul iba okolnosťou svedčiacou o dobromyseľnosti držiteľa veci, že je držiteľom
oprávneným. Držiteľ týmto nepreukazuje vlastníctvo k predmetnej veci - to na základe vstupu do
oprávnenej držby ešte nemohlo vzniknúť, a o nadobudnutie vlastníctva na základe právneho úkonu tu
neišlo. Preto nebolo ani potrebné preukazovať platnosť uvedeného právneho dôvodu ( nadobúdacieho
titulu). Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný
právny dôvod nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti
nadobudnutia. V tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby.

Dobrá viera spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží, alebo subjektom práva,
ktoré vykonáva, poprípade, že sú dané právne skutočnosti, ktoré majú za následok vznik vykonávaného
práva. Dobrá viera je vnútorný psychický stav držiteľa. Dobrá viera zaniká v okamžiku, keď sa držiteľ
zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec podľa práva
patrí. V priebehu konania však nevyšlo najavo, že držiteľka, pôvodná žalobkyňa v 1. rade Q. W. sa
v priebehu držby zoznámila so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že
jej vec podľa práva patrí. Odvolací súd sa preto stotožňuje v celom rozsahu so záverom súdu prvého
stupňa, že žalobkyňa preukázala, že bola oprávnenou držiteľkou.

Napokon, ak súd prvého stupňa nemal žiadne pochybnosti o dobromyseľnosti žalobkyne na základe
toho, že vstúpila do držby s presvedčením, že jej táto parcela patrí, lebo ju dostala darom od svojho otca
ako dedičstvo po svojej zomrelej matke, tak ani tomuto záveru súdu prvého stupňa nemožno nič vyčítať.

Z uvedených dôvodov odvolací súd pripustil zmenu žaloby a zmenil rozsudok v jeho vyhovujúcej časti
tak, že do dedičstva po nebohej Q. W., nar. XX.X.XXXX, zomrelej  X.X.XXXX, naposledy bytom V. XXXX/
XX, A. patrí parcela KN č. 140 - záhrada o výmere 363 m2 zapísaná na LV č. XXX kat. úz. I..

Vo vzťahu k napadnutému výroku o náhrade trov konania je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 221 ods. 1
písm. h/ O.s.p. napadnutý výrok o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

Treba zvýrazniť, že žalobkyne Q. W. a J. Z. napriek tomu,  že žalobu podali spoločne vytvorili samostatné
spoločenstvo účastníkov, lebo medzi nimi nebol žiadny trvajúci právny vzťah. Právny vzťah každej so
žalobkýň bol súd povinný posudzovať a napokon aj posudzoval samostatne, takže rozsudok ohľadne
každej so žalobkýň vyznel inak. Rozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách konania je však v protiklade
so zásadou vyjadrenou v druhej vete ustanovenia § 140 ods. 1 O.s.p., že spoločné trovy platia účastníci
podľa pomeru účastníctva na veci a na konaní. Preto rovnako ako právne vzťahy vo veci samej tak aj
náhradu trov konania je súd povinný posudzovať samostatne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.