{"guid": "da50c2c9-18a2-438b-b73c-75f9c341c5ba:c61a1a7e-830e-43b1-bff0-b1ffef801f37", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2014:8112217637.4", "spisova_znacka": "2Co/11/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Co/11/2013 z 10. 3. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 10. marca 2014, sp. zn. 2Co/11/2013, ECLI:SK:KSPO:2014:8112217637.4", "identifikacne_cislo": "8112217637", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Tatiana Pastieriková", "sudca_id": 180, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-tatiana-pastierikova-180", "datum_vydania": "2014-03-10", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Občianske právo", "Občianske právo"], "podoblast": ["Nájomná zmluva", "Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c61a1a7e-830e-43b1-bff0-b1ffef801f37", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8112217637.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2014:8112217637.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2014:8112217637.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/11/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112217637
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8112217637.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a členov JUDr. Petra
Šama a JUDr. Romana Tótha, v právnej veci žalobcov: 1/ T. M., nar. X.X.XXXX, bytom J., J. XX, 2/ I. M.,
nar. XX.X.XXXX, bytom J., J. XX, 3/ O. U., nar. X.X.XXXX, bytom J., J. XX, 4/ Q. U., nar. XX.X.XXXX,
bytom J., J. XX, 5/ O. C., nar. XX.X.XXXX, bytom J., J. XX, 6/ Q. C., nar. X.X.XXXX, bytom J., J. XX,
7/ W. U., nar. X.X.XXXX, bytom J., J. XX, 8/ C. U., nar. XX.X.XXXX, bytom J., J. XX, zastúpených
advokátkou Mgr. Kristínou Babiakovou, so sídlom Bratislava, Ul. 29. augusta 38, proti žalovaným: 1/
Mesto Sabinov, Námestie Slobody 57, Sabinov, 2/ Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja
SR, Nám. Slobody 6, P.O.BOX 100, Bratislava, o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, na
odvolanie žalovaných v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 22.10.2012 pod č.
k. 25C/1/2012-33, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

M e n í   rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti tak, že návrh žalobcov v 1. až 8. rade    z
a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov vyššie označeným rozsudkom rozhodol, že žalovaní v 1. a 2. rade porušili vo vzťahu
k žalobcom v 1. až 8. rade zásadu rovnakého zaobchádzania. Žalovaných v  1. a 2. rade zaviazal
spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcom v 1. až 8. rade, každému zvlášť, nemajetkovú ujmu v sume
1.000,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalej vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté
samostatným rozhodnutím do 30 dní po právoplatnosti rozsudku.

Rozhodol tak po zistení, že žalobcovia v 1. až 8. rade podaným návrhom žiadali, aby súd rozhodol,
že vo vzťahu k nim žalovaní v 1. a 2. rade porušili zásadu rovnakého zaobchádzania vyplývajúcu z čl.
12 ods. 1, 2 Ústavy SR a § 5 ods. 1, 2 písm. d/ zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v
niektorých oblastiach a ochrane pred diskrimináciou (ďalej v texte len „AZ\"), zároveň že porušili právo
na súkromie žalobcov garantované v čl. 19 Ústavy SR a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd. Vzhľadom na toto porušenie žiadali, aby žalovaní spoločne a nerozdielne napravili
protiprávny stav tým, že žalobcom zabezpečenia autobusové spojenie medzi centrom mesta J. a J.
ulicou v J. 5x denne, taktiež zabezpečia prístupovú cestu na J. ulicu v J. s dvoma jazdnými pruhmi
a chodníkmi po obidvoch stranách, zabezpečia obchod so základným tovarom dennej spotreby na J.
ulici v J.. Taktiež žiadali, aby bola žalovaným v 1. a 2. rade uložená povinnosť spoločne a nerozdielne
napraviť protiprávny stav tým, že zabezpečia pre žalobcov nadjazd alebo podjazd pre automobilové
spojenie s mestom J. k pripravovanému obchvatu 1/68 J. - preložka cesty v deň spustenia obchvatu
1/68 J. - preložka cesty do prevádzky. Zároveň žiadali od žalovaných uhradiť spoločne a nerozdielne
nemajetkovú ujmu každému po 100.000,- Sk.



Návrh žalobcovia zdôvodnili tým, že ako nájomcovia bytov žili na F. J. v J.. V júni 2006 boli vysťahovaní
z týchto bytov do bytov nižšieho štandardu na J. ulici v J. do oblasti nazvanej Q.. Žalovaný v 1. rade im
oznámil, že v bytoch, kde bývali doteraz, nemôžu bývať, a že budú presťahovaní na okraj mesta, kde im
postaví nové domy s tým, že ak nebudú súhlasiť, pôjdu na ulicu. Vzhľadom na túto skutočnosť podpísali
žalobcovia dohodu o podmienkach budúceho prenájmu obecného bytu nižšieho štandardu, v ktorej sa
uvádzajú podmienky budúceho nájmu a taktiež podmienky výkonu prác na výstavbe bytov nižšieho
štandardu na J. ulici v J.. Žalovaní v 1. a 2. rade žiadali žalobu zamietnuť z dôvodu jej neopodstatnenosti.

Aplikáciou ustanovení antidiskriminačného zákona, čl. 11 ods. 1, čl. 7 ods. 5 a čl. 33 Ústavy SR, čl. 3
Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, § 712 ods. 2 a § 712a
ods. 1 Občianskeho zákonníka, súd prvého stupňa uzavrel, že žalovaný v 1. rade ako prenajímateľ
bytov v záujme vysťahovania obyvateľov rómskeho pôvodu z centrálnej časti mesta porušil zásadu
rovnakého zaobchádzania. Do oblasti tzv. Q. presťahoval len rómske obyvateľstvo. Podľa vyjadrenia
zástupcov mesta, mesto chcelo dostať zo svojich objektov rómske obyvateľstvo mimo centra mesta, a
skutočnosť, že iní Rómovia v centre mesta naďalej bývajú, je len z dôvodu, že nie všetky objekty sú
vo vlastníctve mesta. V súlade s ustanoveniami antidiskriminačného zákona bolo dôkazné bremeno na
preukázanie skutočnosti, že nedošlo k diskriminácii, na žalovaných. Podľa názoru okresného súdu však
žalovaní neuniesli dôkazné bremeno v tomto smere a nepreukázali bez akýchkoľvek pochybností, že
ich konaním nedošlo k diskriminácii žalobcov. Žalovaný v 1. rade sám predkladal listinné dôkazy, ktoré
poukazovali na skutočnosť, že hoci oficiálne tvrdil, že v lokalite Q. ide o výstavbu pre neprispôsobivých
občanov alebo neplatičov, išlo vlastne o výstavbu rómskych bytov tak, ako je to uvedené v časopise
Program sociálnej integrácie Rómov, a taktiež ako to bolo prezentované na schôdzach Mestskej
rady v J., o čom svedčia príslušné zápisnice. Pokiaľ je reálnym kritériom pre konanie príslušnosť k
etniku alebo národnosti, toto kritérium je považované za tzv. „podozrivé kritérium\". Pri posudzovaní,
či došlo k diskriminácii, sa potom vykonáva vysoko kvalifikované preskúmavanie ospravedlniteľnosti
rozdielneho zaobchádzania, tzv. strict scrutiny. Toto aplikuje aj Európsky súd pre ľudské práva. V
prípade DH a ďalší proti Českej republike, Európsky súd pre ľudské práva k povinnosti vykonať striktný
prieskum opodstatnenosti opatrení štátu uviedol: „Súd znova opakuje, že rozdielne zaobchádzanie je
vždy diskriminačné, keď nemá objektívne a rozumné zdôvodnenie, keď nesleduje legitímny cieľ a ak
tam nie je odôvodnený pomer proporcionality medzi použitým prostriedkom  a  účelom,  ktorý  má
realizovať. Tam, kde je rozdielne zaobchádzanie založené na rase, farbe alebo etnickom  pôvode,
potreba objektívneho a rozumného zdôvodnenia musí byť vykladaná tak striktne, ako sa len dá.\"
Vyčlenenie tejto skupiny obyvateľstva (žalobcov) mimo zástavbu mesta, podľa ich argumentácie, a
tým spôsobenie jej segregácie, nie je naplnenie smerovania, resp. cieľov k integrácii tejto skupiny
obyvateľstva a nemožno to v žiadnom prípade považovať za konanie odôvodnené a nasledujúce niektorý
z legitímnych cieľov. Rekonštrukcia alebo prestavba daných objektov nie je dostatočným objektívnym a
rozumným zdôvodnením na konanie, aké sa vykonáva voči žalobcom. Žalovaný v 1. rade na preukázanie
skutočnosti, že nekonal diskriminačne, predložil súdu výpovede z nájmov jednotlivých žalobcov, avšak
podľa ustálenej judikatúry pre výpoveď z nájmu podľa § 711 ods. 1 písm. e/ Občianskeho zákonníka je
potrebné, aby pri výpovedi z dôvodu potrebnej rekonštrukcie po dobu dlhšiu ako 6 mesiacov bol vydaný
príslušný správny akt, teda stavebné povolenie (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 118/01).
K tomu však nedošlo. V čase, kedy boli dávané výpovede z nájmu jednotlivým žalobcom, prebiehala
verejná súťaž na odpredanie nehnuteľností, v ktorých boli predmetné byty. Až následne noví majitelia
začali s rekonštrukciou. Hoci bolo mesto povinné zabezpečiť nájomcom z F. J. náhradné byty v súlade s
ustanoveniami § 712 ods. 2 a § 712a ods. 1 Občianskeho zákonníka, tieto riadne zabezpečené neboli.
Byty boli vystavané za pomoci dotácií od štátu pre neplatičov a neprispôsobivých občanov, ktoré svojím
vybavením a polohou nezodpovedali kritériám, aké má spĺňať náhradný byt. Poukázal na skutočnosť,
že napr. žalobcom v 3. a 4. rade bol poskytnutý byt, hoci v súlade s dohodou po odpracovaní potrebného
podielu na byte, títo cielene určený podiel neodpracovali z dôvodu, že nesúhlasili s presťahovaním. Z
toho vyplýva, že mesto malo záujem na presťahovaní žalobcov do tejto lokality aj bez toho, aby splnili
dohodnuté podmienky. Za tým účelom „zmiešalo\" aj niekoľko právnych režimov (získanie nájmu bytu
nižšieho štandardu a pridelenie náhradného bytu), čím však svoje konanie len značne zneprehľadnilo.
Napríklad, hoci podľa tvrdenia mesta ide o náhradné byty, pri nájomnej zmluve na dobu neurčitú poskytlo
žalobcom byty v súlade s podmienkami, ktoré platili pri poskytnutí dotácie, a teda uzavrelo nájomnú
zmluvu so žalobcami na dobu určitú, najviac na tri roky s tým, že v nájomnej zmluve musí byť upravené aj
právo nájomcu na opakované uzavretie nájmu bytu pri nedodržaní podmienok v nájomnej zmluve podľa
§ 711 Občianskeho zákonníka. Žalovaný v 1. rade uviedol, že výstavbu bytov nebol povinný urobiť. Urobil
tak vlastne na úkor iných obyvateľov mesta, pričom tieto finančné prostriedky sa mohli využiť aj inak.



Súd prvého stupňa však poukázal na skutočnosť, že pokiaľ mesto dalo výpoveď z nájmu nájomníkom,
ktorí mali platné nájomné zmluvy, bolo povinné im zabezpečiť náhradný byt tak, ako to určuje zákon.
Akým spôsobom si mesto tieto nájomné byty, ktoré budú slúžiť ako náhradné byty, zabezpečí, to je už
vecou mesta. Hoci mesto vyhotovilo byty v súlade s výnosom ministerstva, čo z formálneho hľadiska
nespôsobuje zásah do práv žalobcov, malo konať preventívne, a teda malo dať možnosť žalobcom si
pôvodné byty upraviť tak, aby boli spôsobilé užívania. Namiesto toho žalobcovia boli presťahovaní do
bytov, ktoré neboli ešte spôsobilé užívania. Žalovaný v 1. rade ďalej uviedol, že dôvod, prečo neponúkol
iné bývanie žalobcom mimo lokality Q., bol, že v tom čase nemal iné náhradné byty. Ako je však zrejmé zo
späťvzatí návrhov v konaniach o neplatnosť výpovede, v prípade, že obyvatelia, ktorí sa proti takémuto
presťahovaniu začali brániť právnou cestou, dostali od mesta náhradné byty v meste, s ktorými boli
spokojní. Teda tvrdenie mesta bolo zavádzajúce a svedčiace o jeho úmysle presťahovať obyvateľov z
F. J. do lokality Q.. Okresný súd ďalej poukázal na skutočnosť, že byty boli vystavené v oblasti, ktorá
sa nachádza mimo súčasnej zástavby mesta J.. Mesto uviedlo, že toto bola jediná lokalita, ktorá bola
vo vlastníctve mesta, pričom mesto nechcelo zvyšovať náklady výstavby výkupom jednotlivých parciel
od súkromných osôb. V tejto časti mal súd za preukázané, že žalovaný v 1. rade dostatočne neuniesol
dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že skutočne lokalita Langavendy (Q.) bola jedinou
možnou lokalitou pre výstavbu. Pre mesto boli vypracované štúdie rôznych lokalít, a to či už lokality U.
U. alebo Q., pričom už tieto samotné štúdie poukazovali na možné výhody, ako aj nevýhody. Pri lokalite
Q., ktorá sa rozmerovo zhoduje s lokalitou Q.,  bola  ako  hlavná  nevýhoda  uvedená  veľká  vzdialenosť
od  mesta a súčasnej rómskej osady, taktiež separácia danej sociálnej skupiny obyvateľov. Podobne
bola nevýhodná aj lokalita T. C.. Vyhodnotenie štúdie ohľadom lokality Q. tento žalovaný nepredložil.
Lokalita Q., ktorá priamo nadväzuje na terajšiu zástavbu, a lokalita T. C., ktorá by bola bližšie, resp.
porovnateľná s terajšou lokalitou Q., pri týchto lokalitách malo mesto brať do úvahy aj tieto skutočnosti,
uvedené ako nevýhody v týchto lokalitách, a to aj v prípade, že pri štúdii k lokalite Q. by tieto nevýhody
vyhodnotené nemal. Do tejto lokality boli vysťahovaní len Rómovia. Aj keď zástupcovia mesta tvrdili, že
neprispôsobiví občania sú len občania rómskeho pôvodu, na F. J. žila občianka nerómskeho pôvodu,
ktorá bola neprispôsobivá, a podľa vyjadrenia zástupcov mesta zdevastovala niekoľko bytov. Mesto
nepostupovalo podľa deklarovaného kritéria neprispôsobivosti, keďže pani S., nerómskej obyvateľke,
nebolo poskytnuté, resp. ani ponúknuté bývanie na Q.u, hoci išlo o neprispôsobivú občianku. Žalobcovia
tvrdili, že v lokalite Q. žijú obyvatelia v bytoch aj po jednom, resp. po dvoch, takže vyjadrenia mesta,
že nepridelilo byt tejto nerómskej občianke z dôvodu, že ju nechceli zvýhodňovať, podľa názoru súdu
neobstoja. Mesto dostatočným spôsobom nepreukázalo, resp. nevyvrátilo tvrdenia žalobcov, že v lokalite
Q. boli pridelené byty aj pre jedného, resp. pre dvoch ľudí. Na vyvrátenie tohto tvrdenia nepredložilo
žiadny dôkaz. Podľa názoru okresného súdu došlo aj k nepriamej diskriminácii, pretože hoci žalovaný
v 1. rade tvrdil, že staval byty pre neplatičov alebo pre neprispôsobivých občanov a toto svoje konanie
zakrýval navonok neutrálnym predpisom, z jeho vyjadrení bolo zrejmé, že vedel, že väčšina týchto
obyvateľov je rómskeho pôvodu. Dostatočným spôsobom nepreukázal, či petície občanov proti výstavbe
v inej lokalite než Q. nemali vplyv na zmenu rozhodnutia mesta s výstavbou bytov. Hoci mesto deklaruje,
že má program sociálnej integrácie Rómov, tým, akým spôsobom presťahovalo rómskych obyvateľov
z F. J., došlo k ich segregácii.

Čo sa týka pasívnej legitimácie a zodpovednosti žalovaného v 2. rade, súd prvého stupňa uzavrel, že
aj z jeho strany došlo k porušeniu ustanovenia o zákaze diskriminácie poskytnutím dotácie na rozvoj
bývania žalovanému v 1. rade. Aj keď uviedol, že pri poskytovaní dotácie sa riadil len príslušnými
výnosmi Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja a ďalšími právnymi predpismi, je jeho úlohou
ako ústredného orgánu štátnej správy dodržiavať aj medzinárodnoprávne záväzky, ktorými je Slovenská
republika viazaná, a aj ustanovenia zákona, pričom antidiskriminačný zákon v § 2 ods. 3 uvádza,
že dodržiavanie zásad rovnakého zaobchádzania spočíva v prijímaní opatrení na ochranu pred
diskrimináciou. Slovenská republika je viazaná aj Medzinárodným dohovorom o odstránení všetkých
foriem rasovej diskriminácie, ktorý zakazuje segregáciu. Medzi tieto zmluvy patrí aj Medzinárodný
pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (č. 120/1976 Zb.), ktorý v čl. 11 ods. 1
posilňuje povinnosť pozitívneho záväzku štátu pri ochrane práva na súkromie tak, že zaväzuje štáty,
zmluvné strany paktu, uznávať právo každého jednotlivca na primeranú životnú úroveň pre neho a
jeho rodinu, zahrňujúce dostatočnú výživu, šatstvo, byt a na neustále zvyšovanie životných podmienok.
Zmluvné strany podniknú zodpovedajúce kroky, aby zabezpečili uskutočnenie tohto práva, uznávajúc
pre dosiahnutie tohto cieľa zásadnú dôležitosť medzinárodnej spolupráce založenú na slobodnom
súhlase. V súvislosti s implementáciou Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych
právach členskými štátmi bol vypracovaný Komisiou pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva



komentár, stanovujúci kritéria primeraného bývania, ktorými sú: právna istota bývania, dostupnosť
služieb, materiálov, zariadení a infraštruktúry, finančná dostupnosť, obývateľnosť, prístupnosť, poloha,
kultúrna vhodnosť. Teda dôležité je nielen zabezpečenie bytu, ale aj prihliadnutie na kvalitu bývania.
Uznesenie vlády SR č. 63/2005 rieši dlhodobú koncepciu bývania pre marginalizované skupiny
obyvateľstva a model jej financovania. Zámerom tohto uznesenia je prijať zásady a definovať podmienky
pre zvýšenie úrovne bývania niektorých marginalizovaných skupín obyvateľstva. Z tohto uznesenia
vyplýva, že lokalizácia výstavby nesmie prehlbovať priestorovú a sociálnu segregáciu, ale musí byť
prostriedkom integrácie obyvateľov dotknutej komunity. Toto je merateľné vzdialenosťou od obce a
prístupom k verejným službám využívaným spoločne   majoritnou   i   minoritnou   komunitou   v   obci.
S   poukazom  na  tieto skutočnosti  malo ministerstvo (žalovaný v 2. rade) komplexnejšie skúmať celý
zámer výstavby bytov žalovaným v 1. rade, a nie sa len riadiť podzákonnými normami - výnosom a
smernicou. Dostatočným spôsobom ministerstvo nepreukázalo, že nemalo vedomosti o tom, že ide o
výstavbu bytov pre rómske obyvateľstvo. Okresný súd sa stotožnil s názorom žalobcov, že v prípade,
ak by ministerstvo dostatočným spôsobom preskúmalo, pre akú skupinu obyvateľstva výstavba bude a
kde sa má nachádzať, by vlastne plnilo aj pozitívny záväzok štátu prijímať opatrenie na ochranu pred
diskrimináciou. Potom by zistilo, aký dopad môže mať poskytnutá dotácia pre danú skupinu obyvateľstva,
túto by neposkytlo, resp. nemalo poskytnúť, čím by sa vzhľadom na finančnú situáciu žalovaného v 1.
rade výstavba neuskutočnila, keďže bez dotácie by samostatne túto výstavbu financovať nemohol. Teda
aj žalovaný v 2. rade je zodpovedný za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania voči žalobcom. Súd
prvého stupňa sa taktiež stotožnil s argumentáciou žalobcov, že žalovaní brali do úvahy len formálnu
rovnosť, ale tento model rovnosti je už prekonaný. Ak by sa vnímala rovnosť čisto formálne, ako to robia
žalovaní, potom by mohlo dôjsť k tomu, že sa nebude považovať za diskrimináciu ani také konanie,
ktoré so všetkými zaobchádza rovnako zle. Argumenty žalovaných, že aj iné lokality v J. sú ďaleko od
centra mesta a nemajú takú vybavenosť ako Q., že kvalita bytov bola v súlade s výnosom ministerstva,
že aj iné osoby nemajú rovnako zabezpečenú realizáciu svojich práv, nemôže vyvracať diskriminačné
konanie voči žalobcom. Štát má pozitívny záväzok zvyšovať životnú úroveň jednotlivcov, zabezpečovať
im bývanie v kvalite stanovenej medzinárodnými dohovormi, a nemôže svoje konanie, ktoré všetky tieto
záväzky porušuje, odôvodňovať tým, že aj iné osoby žijú v podobných podmienkach a že konal v súlade
s určitými ustanoveniami.

Súd prvého stupňa s poukazom na tieto zistenia rozhodol, že došlo zo strany žalovaných v 1. a 2. rade
vo vzťahu k žalobcom v 1. až 8. rade k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.

Ďalej súd prvého stupňa rozhodoval už len o tom, či priznanie náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 9
ods. 3 antidiskriminačného zákona je dôvodné a či ju mohol priznať maximálne do výšky 1.000,- eur pre
každého zo žalobcov. S argumentom žalovaného v 1. rade, že na určení, či žalobcom v 1. až 8. rade patrí
náhrada nemajetkovej ujmy, má byť naliehavý právny záujem, keďže ide o určovaciu žalobu podľa § 80
písm. c/ O.s.p., sa stotožniť nemohol. Jednoznačne tu nejde o určovaciu žalobu, teda či tu právny vzťah
je alebo nie je, a preto v danom prípade súd neskúma existenciu právneho vzťahu medzi účastníkmi. Ide
tu o jeden zo spôsobov satisfakcie pri porušení zásady rovnakého zaobchádzania, ktorý umožňuje § 9
antidiskriminačného zákona. V uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. Cdo/257/2010 zo dňa 22.2.2012
(č. l. 725 pripojeného spisu) je takýto druh žaloby označený ako satisfakčná žaloba. Preto nie je potrebné
preukazovať naliehavý právny záujem. Argumentácia žalovaného v 1. rade je preto absolútne nelogická
- vymykajúca sa akýmkoľvek základom právnej teórie.

Čo sa týka výroku rozsudku o porušení zásady rovnakého zaobchádzania zo strany žalovaných v
1. a 2. rade, iba toto konštatovanie je nedostatočné. Preto jediným ďalším spôsobom satisfakcie je
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom v 1. až 8. rade. V tejto súvislosti mal okresný súd za
to, že porušením zásady rovnakého zaobchádzania bolo zasiahnuté do ľudskej dôstojnosti žalobcov
značným spôsobom. Preto sa stotožnil s ich argumentáciou, že právo na ochranu ľudskej dôstojnosti
je jedno z najzákladnejších práv a na jeho základe je postavená celá ústavná garancia ľudských
práv. Ktokoľvek, kto zasahuje do základných ľudských a osobnostných práv neoprávnene, zasahuje do
samotnej dôstojnosti človeka ako základnej spoločenskej hodnoty. Ide o právo na uchovanie základnej
integrity človeka na to, aby sa s ním zaobchádzalo ako s človekom. K zásahu do dôstojnosti žalobcov
došlo konaním Mesta J. a nečinnosťou žalovaného v 2. rade, kedy žalobcovia boli vysťahovaním do
lokality Q. segregovaní, pričom súvislosť s diskrimináciou je porušované aj ich právo na súkromie
z dôvodu ich príslušnosti k rómskej národnostnej menšine. Tým, že žalovaný v 1. rade presťahoval
žalobcov do tejto lokality jedine na základe príslušnosti k rómskej národnostnej menšine, segregoval



minoritu od majoritného obyvateľstva a tým zasiahol do ich dôstojnosti. Segregácia, ktorá je jedným z
prejavov diskriminácie, je nepopierateľne aj významným zásahom do dôstojnosti človeka, jeho integrity,
keďže ide o vyčlenenie určitej skupiny zo spoločenských vzťahov, o jej izoláciu, či fyzické oddelenie.
Byty, do ktorých mesto žalobcov presťahovalo, neboli pripravené na bývanie. Išlo o holobyty, kde sami
žalobcovia si museli pripraviť tieto byty na bývanie, pretože nemali na výber. Počas doby, keď už v
týchto bytoch bývali, si ich postupne dávali do užívania schopného stavu. Vzhľadom na vzdialenosť
novovybudovanej lokality a intenzity autobusového spojenia, ako aj na finančnú situáciu žalobcov,
niektoré deti chodia do školy pešo, keďže ani jeden zo žalobcov nemá auto. Zásah žalovaných teda
smeroval proti dôstojnosti žalobcov a táto okolnosť, podľa názoru okresného súdu, je sama objektívne
spôsobilá zasiahnuť v značnej miere do dôstojnosti dotknutej osoby. Vzhľadom k intenzite zásahu a
skutočnosti, že diskriminačným konaním vo vzťahu k žalobcom bolo hrubým spôsobom zasiahnuté aj do
ich práva na súkromie a práva na bývanie, súd mal za to, že je na mieste priznať náhradu nemajetkovej
ujmy v pôvodnej výške, a to 1000,- eur pre každého z nich. Argumentácia žalovaného v 1. rade, že
minimálne u žalobcov v 3. a 4. rade nedošlo k značenému zníženiu ich dôstojnosti z dôvodu, že títo
požiadali o odkúpenie nehnuteľnosti za účelom výstavby domu, a teda, že pokiaľ by k takejto ujme došlo,
nechceli by tam bývať ďalej, je neopodstatnená. V tejto súvislosti poukázal na argumentáciu týchto
žalobcov, že ide úplne o inú situáciu vzhľadom na dobu, v ktorej v danej lokalite žijú, vzhľadom na ich
finančné pomery a celkovú finančnú situáciu, napriek tomu, že cena nie je 1,- eur ako pôvodne, ale určite
vyššia na základe znaleckého posudku. To sú zrejme aj dôvody, ktoré napriek diskriminačnému konaniu
žalovaných viedli týchto žalobcov k tomu, že zotrvajú v danej lokalite a začnú si stavať nový dom.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p..

Proti rozsudku súdu prvého stupňa ohľadom jeho prvého a druhého výroku podal žalovaný v 1.
rade odvolanie, ktorým žiadal v tejto časti zmeniť rozsudok tak, aby návrh žalobcov bol zamietnutý,
alternatívne zrušiť rozsudok v tejto časti a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Dôvody odvolania sú dané v
§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.. Mesto J. nemohlo porušiť zásadu rovnakého zaobchádzania, pretože
k nemu nedochádzalo v súvislosti s uplatnením práva v zákonom vymedzených oblastiach tak, ako ich
vymedzuje ustanovenie § 3 ods. 1, 2 a § 5 ods. 1, 2 AZ. V zmysle uvedených ustanovení povinnosť
dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania sa nevzťahuje na vybrané subjekty, ale na každého. Aj
keď je povinnosť dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v zákonom uvedených oblastiach, o jej
porušenie ide len vtedy, ak k nemu dochádza v súvislosti s uplatnením určitého práva v uvedených
oblastiach, ktoré vyplýva z osobitného zákona, napr. Zákonníka práce, zákona o štátnej službe, zákona
o výkone práce vo verejnom záujme, zákona o sociálnej pomoci, zákona o zdravotnej starostlivosti a
pod.. Ak § 5 a § 6 AZ presne vymedzujú oblasti, v ktorých je diskriminácia zakázaná, ide o taxatívny
výpočet týchto oblastí a ich množstvo nie je možné rozširovať. Teda žalovaný v 1. rade je toho názoru,
že z jeho strany nešlo o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania v súvislosti s uplatnením práva v
žiadnej z oblastí, ktoré taxatívne AZ vymedzil.

Ak súd prvého stupňa konštatuje, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo vysťahovaním
žalobcov z centrálnej časti mesta, má za to, že postup mesta nebol ničím iným, než daním výpovedí
žalobcom  zo zákonných dôvodov a poskytnutie bytových náhrad, s ktorými žalobcovia dobrovoľne
súhlasili. Žalobcovia nielen že nenapadli platnosť výpovede z pôvodných bytov, ale ani neodmietli
poskytnuté bytové náhrady, ani nenapadli na súde ich primeranosť. Naopak, uzavreli platné zmluvy
o nájme nových náhradných bytov. V svetle týchto preukázaných skutočností možno právne úkony
žalobcov jednoznačne posudzovať ako prejavy dobrovoľného súhlasu. Teda došlo k situácii, kedy
konanie žalobcov je v rozpore s ich tvrdeniami uvedenými v žalobe. Nečinnosť žalobcov preto nie
je možné žiadnym spôsobom ospravedlniť. Opak by bol porušením zásady „vigilantibus iura scripta
sunt\", t.j. „práva patria len bdelým\" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým) alebo „kto nebráni
svoj majetok, ani si ho nezaslúži\". Práve dobrovoľnosť presťahovania žalobcov vylučuje protiprávnosť.
Aplikujúc názor okresného súdu, by argumentum ad absurdum sa nemajetkovej ujmy mohol domáhať
každý, kto uzavrel dobrovoľne nevýhodnú zmluvu. Okresný súd dostatočne neprihliadol na preukázanú
dobrovoľnosť žalobcov, ale svoje odôvodnenie stavia vo svetle núteného vysťahovania. Je pravdou,
že na Slovensku sa objavujú vysťahovania Rómov s neklesajúcou intenzitou. Terčom kritiky boli však
prípady núteného vysťahovania, napr. v Q., P., P., F. W., P.. V P. bolo približne 45 Rómov nútene
vysťahovaných miestnou samosprávou z bytového domu a nebolo im poskytnuté náhradné ubytovanie.
V prejednávanom prípade žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno ohľadom ich núteného vysťahovania.



V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. ÚS 16/2009 ohľadom unesenia
dôkazného bremena.

Mesto J. nepostupovalo diskriminačne vo vzťahu k žalobcom tým, že im zabezpečilo náhradný byt na
J. ulici v J.. V pôvodných obecných nájomných bytoch na F. J., kde bývali žalobcovia, žilo len rómske
obyvateľstvo. Byty boli v dezolátnom stave, o čom svedčí pripojená fotodokumentácia v spise. Ďalším
užívaním týchto bytov bez realizácie ich rekonštrukcie doslova hrozil zánik ich majetkovej podstaty.
Keďže mesto má zákonnú povinnosť starať sa a zveľaďovať svoj majetok, bolo z jeho strany nevyhnutné
riešiť vzniknutú situáciu, pričom sa pri postupe zabezpečenia čo najlepšieho riešenia prihliadalo na
oprávnené záujmy pôvodných nájomcov. Keby mesto nemalo seriózny záujem o riešenie bývania
žalobcov, mohlo rovnako, ako iné obce, domy predať aj s ich nájomcami.

Konzultácie a výber lokality na výstavbu náhradných bytov prebiehal niekoľko rokov a boli na ňom
zainteresovaní aj príslušníci rómskej komunity, čo vyplýva z vykonaných dôkazov. Pri definitívnom
výbere lokality Q. ako územia na výstavbu náhradných bytov zavážili argumenty svedčiace o
najvýhodnejšej polohe, ako aj dostupnosti služieb, či kvality života. Ostatné lokality, v ktorých prebieha
bytová výstavba v meste J., sú od jeho centra porovnateľne vzdialené, niektoré sú dokonca vo väčšej
vzdialenosti. Okrem toho, z hľadiska územného je predpoklad, že po zastavaní pozemkov určených na
individuálnu bytovú výstavbu v lokalite Q. dôjde k priblíženiu smerom k posledným domom zastavaného
územia Mesta J.. Nie je pritom od mesta spravodlivé požadovať, aby vynakladalo neúmerné množstvo
finančných prostriedkov na výkup pozemkov od súkromných vlastníkov na zabezpečenie výstavby
obecných nájomných bytov. Žalobcovia niekoľkokrát zdôrazňovali, že namiesto lokality Q. mala byť
uprednostnená lokalita U. U.. V takomto prípade by mestu vznikli neúnosné ekonomické náklady
a v tejto súvislosti sa súd nijakým spôsobom nevysporiadal s dôkazom - výpoveďou p. M., ktorý
popísal problematické spolužitie príslušníkov majority a minorita práve v lokalite U. U.. Takisto sa súd
nevysporiadal s dôkazom - žiadosťou žalobcov v 3. a 4. rade o odkúpenie pozemku v lokalite Q.. Aj
žalobca v 8. rade C. U. vo svojej výpovedi uviedol, že žalobu by nepodal, ak by bolo vyhovené jeho
požiadavke o pridelenie ďalšieho bytu práve v lokalite Q., čím vyjadril jednak súhlas s presťahovaním,
ako aj súhlas so zotrvaním v tejto lokalite. Teda nešlo o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania,
ale zo strany minimálne tohto žalobcu išlo o pomstychtivosť a vidnu majetkového prospechu - zaplatenie
nemajetkovej ujmy. Mesto má za to, že podobné pohnútky viedli k podaniu žaloby aj ostatných žalobcov,
pretože ich bytová a životná situácia sa presťahovaním do lokality Q. zvýšila, nie znížila. V tejto súvislosti
mesto poukázalo na definíciu náhradného bytu podľa § 712 ods. 2 Obč. zákonníka.

Pokiaľ ide o zariadenie (vybavenie) bytu, je podstatné, či je spôsobilé plne slúžiť svojmu účelu (že
je plne funkčné) a že pri porovnaní oboch bytov ako celku kvalita vybavenia (zariadenia) bytu aj so
zreteľom na jeho vek podstatnou mierou neznižuje jeho funkčnosť. Opatrenie Ministerstva financií SR
č. 01/R/2008 charakterizuje byt druhej kategórie na základe tam uvedených hľadísk, teda možno aj byty
na F. J. považovať za byty druhej kategórie. Potom možno vysloviť záver, že byty na J. ulici v J. sú
podľa uvedených hľadísk rovnocenné bytom na F. J.. Keďže na J. ulicu bola vybudovaná prístupová
komunikácia, v 1. etape ako provizórna obslužná jednopruhová komunikácia s výhybňami triedy C3, a
bola zabezpečení autobusová doprava pre školopovinné deti, ktorú môžu využívať aj dospelí obyvatelia
J. ulice, žalovaný v 1. rade má za to, že aj podľa kritéria dopravnej prístupnosti u žalobcov ide o
primeraný náhradný byt. Iným kritériom primeranosti náhradného bytu je výmera podlahovej plochy bytu.
Žalobcovia v 1. a 2. rade užívali dvojizbový na F. J. o výmere podlahovej plochy 71 m2. Po presťahovaní
na J. ulicu im boli pridelené dva nájomné byty o výmere podlahovej plochy každého bytu 50 m2. Podobne
je to aj v prípade žalobcov v 7. a 8. rade, ktorí predtým užívali jednoizbový byt na F. J. o výmere
81,02 m2 a na J. ulici  užívajú dva náhradné byty spolu o výmere 100 m2. To isté sa týka výmery
pôvodného a náhradného bytu aj u žalobcov v 3. a 4. rade, keď pôvodne užívali byt o výmere 29 m2,
pričom výmera náhradného bytu je 50 m2. V neposlednom rade je potrebné brať na zreteľ miestne
podmienky a trvať na absolútnej porovnateľnosti bytov preto nie je možné. V tejto súvislosti poukázal
na to, že žalobcovia dostali výpoveď nájmu pôvodných bytov, a keďže mali uzavreté platné nájomné
zmluvy, bolo povinnosťou mesta im zabezpečiť náhradný byt tak, ako to určuje zákon. Akým spôsobom
si mesto tieto nájomné byty, ktoré budú slúžiť ako náhradné byty zabezpečilo, to je už vecou mesta.
Aj súd prvého stupňa správne priznal, že mesto vyhotovilo byty v súlade s výnosom ministerstva, teda
týmto mesto nezasiahlo do práv žalobcov. Okresný súd sa s otázkou, či boli poskytnuté náhradné byty v
súlade s ustanoveniami § 712 a § 712a Obč. zákonníka, a či boli tieto náhradné byty spôsobilé užívania,
nevysporiadal. Na jednej strane priznáva, že je vecou mesta, ako zabezpečí náhradné byty, no na druhej



strane mu vyčíta, že náhradné byty boli postavené za pomoci dotácií od štátu pre výstavbu bytov nižšieho
štandardu. Ďalej mu vyčíta, že zmiešalo niekoľko právnych režimov pri poskytnutí bytu. Žiadny právny
predpis však možnosť pridelenia náhradného bytu a získanie nájmu bytu nižšieho štandardu nevylučuje,
čo nemôže byť pre mesto priťažujúcou okolnosťou.

Súd prvého stupňa dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu aj v súvislosti s prípadom p. S.. Ide o
príslušníčku majority, ktorá obývala podobne ako žalobcovia byt na F. J.. Neodstala však náhradný byt
na J. ulici, ale bytovú náhradu v centre mesta. Išlo len o jednu miestnosť v rodinnom dome, pričom v
lokalite Q. boli pridelené byty aj pre jedného, resp. pre dvoch ľudí. Teda nie je správny záver súdu prvého
stupňa, že sa tak stalo z dôvodu, že ide príslušníčku majority.

Žalovaný v 1. rade ďalej namietal priznanie žalobcom v 1. až 8. rade náhrady nemajetkovej ujmy podľa
§ 9 ods. 3 AZ. V tejto súvislosti súd iba konštatoval, že bolo hrubým spôsobom zasiahnuté do práv
žalobcov na súkromie a práva na bývanie, a to údajným vysťahovaním do lokality Q. na základe etnickej
príslušnosti. Žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s tým, či údajným konaním mesta bola značným
spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť a spoločenské uplatnenie žalobcov, čo je pre také
konštatovanie určujúce. Mesto netvrdí, že ich dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti je maximálna, to však
nie je pre posúdenie tejto otázky určujúce. Určujúcim je to, že došlo k zníženiu tejto dôstojnosti a vážnosti.
O dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti žalobcov v čase, keď bývali v centre mesta, svedčia petície
občanov - založené v spise (výkaly, hluk, smrad, obava o zdravie). Obsahy výpovedí občanov v žiadnom
prípade nenasvedčujú tomu, že predpokladom náležitej dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti je bývanie v
centre mesta, ba skôr naopak. Tomu, že bývanie na Q.u žalobcom prinieslo závažnú ujmu, nenasvedčuje
ani ich chovanie. Minimálne konanie žalobcov v 3. a 4. rade, ktorí dňa 22.9.2010 podali žiadosť o
odkúpenie pozemku na Q.u. Zníženiu dôstojnosti nenasvedčuje ani fakt, že žalobcom v 1. a 2. rade a v 7.
a 8. rade po dobrovoľnom vysťahovaní na J. ulicu mesto ponúklo namiesto jedného dva náhradné byty, a
že žalobcovia v 3. a 4. rade obývali byt o výmere 29 m2, pričom mesto im ponúklo náhradný byt o výmere
50 m2. Ďalším kritériom podľa názoru Najvyššieho súdu SR (rozhodnutie sp. zn. 4Cdo/232/2010), či ide
o ujmu závažnú, je posúdenie, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii,
prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Takýmito osobami sú
zaiste tí, ktorí boli presťahovaní spolu so žalobcami. V prvej etape ich bolo vysťahovaných na Q. zo
16 pôvodných bytov, v druhej etape z 12 pôvodných bytov. Žiadny z nich (okrem žalobcov) nijakým
spôsobom nevyjadril, že konanie mesta mu spôsobilo zníženú dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti.

V závere odvolania žalovaný v 1. rade vytkol súdu prvého stupňa nedostatočné zdôvodnenie výšky
priznanej nemajetkovej ujmy.

Proti prvým dvom výrokom rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie aj žalovaný v 2. rade, ktorým
žiadal v tejto časti o ich zmenu tak, aby žaloba žalobcov bola zamietnutá v celom rozsahu, prípadne
zamietnutá voči žalovanému v 2. rade. To, že zo strany ministerstva nedošlo k diskriminácii, konštatoval
už krajský súd v pôvodnom rozsudku sp. zn. 13Co/44/2009-655 z 13. mája 2010, ak zdôraznil, že
pokiaľ ministerstvo poskytlo Mestu J. dotácie na výstavbu náhradných bytov v lokalite Q. na základe
riadnej žiadosti zo strany mesta o poskytnutie dotácie, ministerstvo žiadnym spôsobom neporušilo
vnútroštátne ani medzinárodné právne predpisy vo vzťahu k žalobcom. Žalobcom boli dané platné
výpovede z nájmu bytov podľa § 711 Obč. zákonníka, pričom zároveň im bola poskytnutá bytová náhrada
vo forme náhradných bytov podľa § 712 Obč. zákonníka, ktorá zodpovedala veľkosťou aj vybavením
predošlému bývaniu, ako aj životným a pracovným potrebám žalobcov. Žalobcovia mali možnosť
napadnúť neplatnosť výpovede z nájmu bytov, k čomu z ich strany nedošlo, čo de iure znamená, že s
týmito výpoveďami súhlasili. Naopak, podpísali zmluvy o podmienkach budúceho nájmu - tieto zmluvy
boli a sú platné, pretože nikto z nich sa nedomáhal určenia ich neplatnosti. Preto tvrdenia žalobcov, že
zmluvy o podmienkach budúceho prenájmu podpísali pod nátlakom, v tiesni, neboli preukázané. Taktiež
nemôžu obstáť ani ich argumenty spočívajúce v tom, že po podpísaní zmlúv o podmienkach budúceho
prenájmu nevedeli, kde idú bývať. Náležitosťou týchto zmlúv bolo, okrem iného, aj určenie adresy, kde sa
nachádza lokalita, v ktorej budú bývať. Potreba zabezpečiť vysťahovanie žalobcov z ich pôvodných bytov
a následne zabezpečenie náhradných bytov vyplynula zo stavu, v akom sa pôvodné byty nachádzali.
Boli v takom katastrofálnom stave, že by bez vykonania potrebných opráv vznikalo nebezpečenstvo
zrútenia budovy, v ktorej sa byty nachádzali, ako aj hrozilo bezprostredné ohrozenie zdravia a života
osôb, teda hodnôt, ktoré sú v demokratickom systéme fungovania spoločnosti nepochybne považované
za najvyššie hodnoty. Mesto J. si svojím konaním plnilo všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa § 415



a § 417 Obč. zákonníka. Takáto povinnosť mestu vyplývala aj z ustanovení zákona č. 369/1990 Zb. o
obecnom zriadení (§ 4 ods. 1).

Argumentácia žalobcov, ktorú si osvojil aj okresný súd, že im mala byť poskytnutá iná lokalita čo najbližšie
k centru mesta, nemôže obstáť. Je nepochybné, že pri prideľovaní takýchto náhradných bytov mesto
vychádzalo a riadilo sa aj zákonom o obecnom zriadení a takisto prihliadlo na problematiku zabezpečiť
výstavbu v inej lokalite v dôsledku toho, že na zabezpečenie výstavby v inej lokalite by bolo nevyhnutné
vysporiadanie vlastníckych vzťahov s vlastníkmi dotknutých pozemkov, ktoré by vôbec nemuselo byť
úspešné, resp. by mohlo viesť k neúmernému ekonomickému zaťaženiu mesta. Ostatné lokality, v
ktorých takisto prebiehala bytová výstavba v Meste J., sú od centra mesta porovnateľne vzdialené.
Žalobcom bolo dokonca zmluvami o budúcom prenájme poskytnutých viac bytov a s väčšou výmerou.
Aj z ich vyjadrení na pojednávaniach vyplynulo, že ak by im, resp. členom ich rodiny bol pridelený ďalší
byt, žalobu by nepodali. Z takýchto ich vyjadrení možno odvodiť, že dôvodom ich nespokojnosti nie je
domnelá diskriminácia, ale nepridelenie väčšieho počtu bytov.

Konštatovanie súdu, že diskriminačné konanie spočíva v poskytnutí náhradného ubytovania pre p. S.
ako nerómsku obyvateľku v inej lokalite, než v lokalite Q., je nepochybne nesprávne a nemôže z neho
vyplývať diskriminačné konanie zo strany Mesta J.. Je totiž jednoznačné, že žalobcom bol daný vyšší
štandard poskytnutej náhrady - náhradné byty. To, že p. S. nebola vysťahovaná na Q., nesvedčí o
diskriminácii, naopak, dostala len náhradné ubytovanie (jednu izbu) a nie náhradný byt.

Žalovaný v 2. rade sa nestotožňuje s konštatovaním okresného súdu, že porušením rovnakého
zaobchádzania bolo zasiahnuté do ľudskej dôstojnosti žalobcov značným spôsobom. Účelom
vysťahovania nebolo segregovať príslušníkov rómskej národnostnej menšiny, ale zabezpečiť náhradné
bývanie pre osoby, ktoré boli vysťahované z pôvodných bytov v dôsledku bezprostredne hroziacej ujmy
na živote a zdraví, pričom kritériom pri prideľovaní nových bytov nebola príslušnosť k určitej skupine,
ale boli prideľované osobám, u ktorých boli splnené podmienky na ich pridelenie.

Taktiež súd prvého stupňa nezohľadnil existujúcu judikatúru Najvyššieho súdu SR ohľadom
nemajetkovej ujmy, ktorú predložili žalovaní v 1. a 2. rade. V rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4Cdo/15/2013 z 1.5.2013 vyplýva, že čo sa týka vyjadrenia miery, akou bola zásahom znížená
dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v
rodinnom, pracovnom či inom prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť
na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže reakcia
svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere, môže byť výnimočne
fyzickej osobe subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Určenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch je síce predmetom voľnej úvahy súdu, nie však jeho nepreskúmateľnou
ľubovôľou. Súd musí vždy vychádzať z riadne zisteného skutkového stavu a na základe neho založiť
svoje rozhodnutie na celkom konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách a dôkazoch, ktoré by objasnili,
ako a akým spôsobom difamujúce údaje zasiahli dôstojnosť alebo vážnosť žalobcov v spoločnosti a s
akými nepriaznivými dôsledkami. V tejto súvislosti poukázal na rozdielnosť aplikácie § 13 ods. 2, 3 Obč.
zákonníka s ustanovením § 9 ods. 2 AZ.

Okresný súd sa nesprávne vyporiadal aj s námietkou o nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného v 2.
rade. Ministerstvo nemohlo vedieť, či nové byty budú určené len pre obyvateľov rómskeho pôvodu. Pri
poskytovaní dotácie vychádzalo z Výnosu Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR z 23.12.2004
č. V-1/2004 o poskytovaní dotácií na rozvoj bývania (ďalej len „výnos\"). Dotácia poskytnutá podľa
výnosu ako štátna pomoc mala za cieľ riešiť bytovú politiku ako komplexný súbor problémov v prospech
neurčitého počtu vopred neznámych žiadateľov, ktorí spĺňali podmienky vyžadované vtedy platnými
právnymi predpismi, a teda predstavovala formu realizácie štátnej bytovej politiky. Takto poskytnuté
dotácie nemali vôbec za úlohu riešiť problém úzkej vopred vyšpecifikovanej skupiny obyvateľstva na
základe iných kritérií, než stanovoval výnos v spojení so zákonom č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových
pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Slovenská republika v súlade so záväzkami vyplývajúcimi z medzinárodných zmlúv, ktorými je SR
viazaná, Ústavou a ústavnými zákonmi ako aj ostatnými právnymi predpismi podporuje podľa schopností
a možností spoločnosti zdravé ekonomické prostredie. Plní si záväzky prijatím a realizáciou legislatívy
aj v oblasti bývania. Vyššie označený výnos spolu s finančnými prostriedkami vyčlenenými na jeho
aplikáciu nepochybne napĺňa medzinárodné záväzky. Je preto nemysliteľné, aby štát bol trestaný za



to, že vytvára podľa svojich možností všetky nevyhnutné predpoklady pre splnenie takýchto záväzkov.
Žalobcom v prípade, že chcú vyšší štandard bývania, nič nebráni, aby si ho zabezpečili. Tieto možnosti
im vyplývajú z ústavou garantovaných práv ako sú sloboda pobytu, pohybu, zamestnania, vykonávania
podnikateľskej činnosti atď.. Ministerstvo pri poskytovaní dotácie mestu konalo v súlade s čl. 2 ods. 2
Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ministerstvo teda nemohlo vedieť a ani nemalo dôvod skúmať, kto
bude nasťahovaný do lokality Q.. Navyše, v čase, keď bola poskytovaná dotácia ministerstvom, mal
problematiku rómskych komunít v gescii splnomocnenec vlády SR pre rómske komunity ako poradný
orgán vlády, ktorý zodpovedá za činnosť úradu splnomocnenca vláde SR a realizuje politiku Vlády SR,
ako to vyplýva zo Štatútu splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity, schváleného Vládou SR
uznesením č. 1196/2003 zo dňa 17.12.2003. Podľa čl. 3 štatútu, splnomocnenec ako poradný orgán
vlády SR pre problematiku rómskych komunít v SR plní úlohy zamerané na riešenie záležitostí rómskych
komunít a realizuje systémové opatrenia na zlepšenie postavenia a ich integráciu do spoločnosti.
Splnomocnenec ďalej zriaďuje Medzirezortnú komisiu pre záležitosti rómskych komunít, ktorej predsedá,
zvoláva a riadi jej rokovania a zodpovedá za jej činnosť.

Odvolací súd prejednal odvolania žalovaných v 1. a 2. rade podľa zásad uvedených v § 212 ods. 1, 2,
3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolania sú dôvodné. Ak súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom
vyslovil, že žalovaní v 1. a 2. rade porušili vo vzťahu k žalobcom v 1. až 8. rade zásadu rovnakého
zaobchádzania  a uložil povinnosť žalovaným spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcom v 1. až 8.
rade každému zvlášť nemajetkovú ujmu v sume 1.000,- eur, jeho rozhodnutie i napriek rozsiahlemu
dokazovaniu nie je správne. Odvolací súd aj po zopakovaní dokazovania dospel k tomu istému záveru,
ako v prvšom rozsudku zo dňa 13.5.2010 pod č. k. 13Co/44/2009-655.

Žalobcovia návrh zdôvodnili v podstate tým, že ako nájomcovia bytov žili na F. J. v J.. V júni 2006
boli vysťahovaní z týchto bytov do bytov nižšieho štandardu na J. ulici v J. do oblasti nazvanej Q..
Žalovaný v 1. rade im oznámil, že v bytoch, kde bývali doteraz, nemôžu bývať, a že budú presťahovaní
na okraj mesta, kde im postaví nové domy, s tým, že ak nebudú súhlasiť, pôjdu na ulicu. Vzhľadom
na túto skutočnosť podpísali žalobcovia dohodu o podmienkach budúceho prenájmu obecného bytu
nižšieho štandardu, v ktorej sa uvádzajú podmienky budúceho nájmu a taktiež podmienky výkonu prác
na výstavbe bytov nižšieho štandardu na J. ulici v J.. Žalovaní v 1. a 2. rade žiadali žalobu zamietnuť
z dôvodu jej neopodstatnenosti.

Tak, ako zdôraznil Najvyšší súd SR ako súd dovolací v uznesení zo dňa 22.2.2012 pod č.
k. 5Cdo/257/2010-725, v posudzovanom prípade pre posúdenie dôvodnosti uplatnenej žaloby sú
predovšetkým ustanovenia antidiskriminačného zákona.

Podľa § 2 ods. 1 AZ, dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie
z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej
skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu,
farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku,
rodu alebo iného postavenia.

Na výzvu odvolacieho súdu zástupkyňa žalobcov odpoveďou zo dňa 17.10.2013 (č. l. 101) porušenie
zásady rovnakého zaobchádzania zo strany žalovaných v 1. a 2. rade dôvodila tým, že títo žalovaní
porušili zákaz diskriminácie z dôvodu národnostného a etnického pôvodu pri poskytovaní bývania
žalobcom v 1. až 8. rade. Čl. 3 Smernice 2004/113/ES zakotvuje povinnosť dodržiavať zásadu rovnakého
zaobchádzania v oblasti poskytovania tovarov a služieb. Hoci AZ na účely antidiskriminačného práva
služby nedefinuje a v poznámke k ustanoveniu § 5 ods. 2 písm. d/ len príkladmo odkazuje iba na zákon
o ochrane spotrebiteľa, vzhľadom na úpravu služieb v legislatíve ES a ich interpretáciu Súdnym dvorom
ES, ako aj vzhľadom na spôsob zakotvenia služieb v smerniciach aj ako služieb poskytovaných verejným
sektorom, je možné sa domnievať, že pod službami možno rozumieť veľmi širokú škálu odplatných
a v určitom rozsahu aj bezodplatných plnení poskytovaných subjektmi súkromného aj verejného
práva. Z uvedeného vyplýva, že poskytovanie služieb nie je možné obmedziť iba na podnikateľské
a spotrebiteľské vzťahy, pričom žalobcovia majú za to, že nájom poskytovaný obcou ako právnickou
osobou za odplatu spadá pod služby upravené AZ.



Podľa názoru odvolacieho súdu, ide počas celého konania o odborný názor a stanoviská právnej
zástupkyne žalobcov, pričom to isté platí aj pre jej posledné vyjadrenie vo veci samej zo dňa 23.1.2014
(č. l. 120). V ňom veľmi osobitným spôsobom odôvodnila nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch odvolávajúc sa na ustanovenie § 9 ods. 3 AZ. Podľa jej názoru, k zásahu do dôstojnosti
žalobcov došlo konaním Mesta J. a nečinnosťou Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR,
keď žalobcovia sú vyťahovaním do lokality Q. v J. segregovaní a v súvislosti s diskrimináciou je
porušované aj ich právo na súkromie z dôvodu ich príslušnosti k rómskej národnostnej menšine. Tým,
že mesto presťahovalo žalobcov do lokality Q. jedine na základe príslušnosti k rómskej národnostnej
menšine, segregovalo minoritu od majoritného obyvateľstva a tým zasiahlo do ich dôstojnosti. Lokalita,
do ktorej boli žalobcovia vysťahovaní, okolnosti, za ktorých sa toto vysťahovanie udialo, jednoznačne
hrubo zasahujú do základov ľudskej dôstojnosti a z toho dôvodu aj zakladajú nárok žalobcov na
náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaný v 2. rade (v súčasnosti Ministerstvo dopravy, výstavby a
regionálneho rozvoja SR) porušilo ustanovenia o zákaze diskriminácie, keď v zmysle Výnosu č. V-1/2004
o poskytovaní dotácií na rozvoj bývania poskytlo Mestu J. dotáciu - 80 % oprávnených nákladov
stavby na výstavbu v lokalite Q.. Teda ministerstvo malo vedomosť o tom, že výstavba bytov nižšieho
štandardu je cielená práve pre obyvateľov rómskeho pôvodu a že výstavbou bytov nižšieho štandardu
dochádza aj k etnickej segregácii. Reálne kritérium, teda príslušnosť k etniku alebo národnosti, ktoré
bolo jasne preukázané, je považované za tzv. „podozrivé kritérium\", pri ktorom pri posudzovaní, či
došlo k diskriminácii, sa vykonáva vysoko kvalifikované preskúmavanie ospravedlniteľnosti rozdielneho
zaobchádzania (tzv. strict scrutiny). V prípade výstavby domov na Q.u a presťahovaním čisto rómskeho
obyvateľstva do tejto lokality dochádza k priestorovej, etnickej  a spoločenskej segregácii, ktorej účel
alebo význam v štáte, ktorý má smerovať práve naopak k integrácii tejto skupiny do spoločnosti,
nemožno v žiadnom prípade považovať za odôvodnený a sledujúci niektorý z legitímnych cieľov. Teda
podľa jej názoru, žalovaní svojím konaním porušili antidiskriminačný zákon, Ústavu SR, Medzinárodný
dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie a Medzinárodný pakt o hospodárskych,
sociálnych a kultúrnych právach. Zároveň konali v rozpore s deklarovanou antisegregačnou politikou SR.

Napriek týmto odborným (osobným) názorom a vyjadreniam zástupkyne žalobcov odvolací súd je toho
názoru, že žalovaní v 1. a 2. rade vo vzťahu k žalobcom v 1. až 8. rade zásadu rovnakého zaobchádzania
neporušili. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že aj keď zo strany zástupkyne žalobcov počas
celého konania išlo o stanoviská a vyjadrenia ohľadom preukazovania porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania zo strany žalovaných v 1. a 2. rade, nejde o dôkazný prostriedok predpokladaný v
ustanovení § 125 O.s.p. a s takou výpovednou a dôkaznou hodnotou, ako je dôkaz listinou a výsluch
účastníkov. Nakoniec, jej odborný výklad v súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania
nekorešponduje s obsahom výpovedí žalobcov vypočutých odvolacím súdom.

Odvolací súd zopakoval dokazovanie v potrebnom rozsahu opätovným výsluchom žalobcov v 1., 2., 5., 7.
a 8. rade (§ 213 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že vo vzťahu ku všetkým žalobcom nedošlo k porušeniu
zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu národnostného a etnického pôvodu pri poskytovaní bývania
ani zo strany žalovaného v 1. rade, ani zo strany žalovaného v 2. rade. Z ich výpovede vyplýva, že
diskrimináciu vidia v tom, že nové náhradné byty nespĺňali po nasťahovaní sa do nich ich predstavy,
ako aj v tom, že museli si ich postupne svojpomocne upraviť na bývanie. V tom nie je možné vidieť
diskrimináciu - porušenie zásady rovnakého zaobchádzania tak, ako to predpokladá ustanovenie § 2 a
§ 2a ods. 1, 2, 3 AZ z dôvodu národnostného a etnického pôvodu pri poskytovaní bývania.

Žalobca v 2. rade (I.L.) vo výpovedi pred odvolacím súdom uviedol, že v pôvodnom nájomnom byte
býval na F. J. v J. s manželkou a piatimi deťmi. Potvrdil, že s manželkou podpísali dohodu o skončení
pôvodného nájmu a taktiež zmluvu o podmienkach budúceho nájmu náhradného bytu na J. Q., avšak iba
z dôvodu, že boli zavolaní na mestský úrad a tam sa im vyhrážali, že ak tieto papiere nepodpíšu, budú
vysťahovaní na ulicu. Predtým bývali v trojizbovom byte na F. J. v J. (cca 64 m2), v súčasnosti bývajú
v dvoch bytoch, pričom každý z nich má výmeru 50 m2. Diskrimináciu zo strany mesta vidia v tom, že
pôvodný byt si dali do poriadku, pričom pri nasťahovaní sa do náhradného bytu bola k dispozícii iba jedna
pec, kuchynský drez, WC a sprcha. Sociálne zariadenie nebolo obložené obkladmi ani dlažbou, podlahy
neboli ani v ostatných miestnostiach. Ako ďalší dôvod diskriminácie uviedol, že v bývalých 16 bytových
jednotkách na F. J. v J. bývala okrem rómskych obyvateľov aj jedna občianka nerómskeho pôvodu, ktorá
na J. Q. vysťahovaná nebola. Bola vysťahovaná do iného bytu v Meste J.. V tejto súvislosti žalovaný v 1.
rade uviedol, že išlo o obyvateľku S., ktorá však nedostala po vysťahovaní zo starého bytu náhradný byt,
ale iba náhradné ubytovanie v jednej izbe rodinného domu v J.. Teda medzi účastníkmi nebolo sporné,



že v 16 bytových jednotkách na F. J. v J. bývala aj p. S. nerómskeho pôvodu. Ostatní obyvatelia boli
rómskeho pôvodu a všetci v tejto súvislosti podpísali zmluvy o podmienkach budúceho nájmu k bytom
na J. Q..  Ďalej žalobca v 2. rade uviedol, že J. Q. je vzdialené od mesta asi 2 km, pričom autobus tam
chodí iba dvakrát denne. Najbližšie obydlia od J. Q. sú vzdialené asi 1,5 km. Už tri roky je na sídlisku
obchod so základným sortimentom. Nemá vedomosť o tom, ako tvrdil zástupca žalovaného v 1. rade,
že od septembra 2014 má byť na J. Q. otvorená materská škôlka. Diskrimináciu zo strany ministerstva
(žalovaného v 2. rade) videl v tom, že v nových bytoch nemali to, čo mali v pôvodných starých bytoch.
Potvrdil, že nevie o žiadnom prípade, aby niektorý z rómskych obyvateľov bol vysťahovaný z centra
mesta na ulicu, pretože podpísaním tzv. nových nájomných zmlúv sa rómski obyvatelia presťahovali
na J. Q.. O poskytnutie ďalšieho bytu mesto nežiadal, pretože zo strany iných spoluobčanov mu bolo
oznámené, že mesto ďalšie byty nemá. Jeho manželka T.L. (žalobkyňa v 1. rade) sa k jeho vyjadreniu
pripojila.

Žalobkyňa v 5. rade (O. C.) uviedla, že so starým bytom bola spokojná, pretože bolo v ňom viac súkromia,
čo jej v novom byte chýba. V súčasnosti býva spolu s dcérou a synom na J. Q. v jednom byte o rozlohe
50 m2. Diskrimináciu zo strany mesta vidí v tom, že nie je správne, keď ich dali bývať všetkých pokope
do nových priestorov. To isté platí aj pre žalovaného v 2. rade, pretože keď občania nerómskeho pôvodu
uzavrú manželstvo, hneď dostanú nový byt. Zmluvu o podmienkach budúceho nájmu podpísala  a
podpísala ju aj za manžela (žalobcu v 6. rade). Zároveň uviedla, že ak by jej dcéra dostala samostatný
byt na J. Q., v žiadnom prípade by v tomto konaní žalobu nepodala.

Žalobca v 8. rade (C. U.) vo svojej výpovedi uviedol, že starý byt pozostával z dvoch izieb. On osobne
s manželkou dostal nový byt na J. Q. o výmere 50 m2, pričom jeho syn dostal náhradný byt o takej
istej veľkosti. Prisvedčil, že spolu s manželkou podpísali zmluvu o podmienkach budúceho prenájmu.
Pri  podpise zmlúv však nevedeli, kde sa vlastne J. Q. nachádza. Diskrimináciu zo strany mesta vidí
v tom, že do nového bytu sa nasťahovali v podstate do holých stien, pričom bol tam iba jeden pec zn.
H., zároveň tam bolo WC, sprcha  a umývadlo. Dlažbu do všetkých miestností si museli zabezpečiť
na vlastné náklady. To isté sa týkalo aj kuchynskej linky. Zo strany ministerstva (žalovaného v 2. rade)
vidí diskrimináciu v tom, že s nimi nebolo zaobchádzané tak, ako sa zaobchádzať malo. Pokiaľ sa v
starých bytoch vyskytli nejaké technické závady, správca bytov na ich požiadavku tieto závady odstránil,
napríklad bola opravená strecha. Ak žaluje aj ministerstvo, tak iba z toho dôvodu, že mal náklady, ktoré
musel investovať do nového bytu. Jeho manželka W. U. (žalobkyňa v 7. rade) sa k jeho výpovedi pripojila.

Zástupkyňa žalobcov na odvolacom pojednávaní potvrdila, že všetci žalobcovia dostali výpoveď z nájmu
starého bytu podľa § 711 ods. 1 písm. e/ Obč. zákonníka, pričom ani jeden zo žalobcov výpoveď
nenapadol jej neplatnosťou na súde. Taktiež odvolací súd nezistil, aby niektorý zo žalobcov nepodpísal
nájomnú zmluvu na nový byt na J. Q., resp. napadol na súde jej neplatnosť.

Odvolací súd sa oboznámil s Výnosom Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR z 23.12.2004
č. V-1/2004 o poskytovaní dotácií na rozvoj bývania (č. l. 89). Z ustanovenia § 3 písm. a/ tohto Výnosu
vyplýva, že dotáciu na obstarávanie nájomných bytov možno poskytnúť žiadateľovi, ktorým je, okrem
iných, aj obec. Podľa § 4 ods. 1 písm. b/ Výnosu, na obstaranie nájomného bytu nižšieho štandardu,
ktorého priemerný oprávnený náklad stavby neprevýši 10.760,- Sk / m2 podlahovej plochy bytu, možno
poskytnúť dotáciu vo výške 80 % oprávnených nákladov stavby; minimálne kritéria nižšieho štandardu
vybavenia bytu sú uvedené v prílohe č. 1.

Teda ak Mesto J. (žalovaný v 1. rade) splnil všetky podmienky pre poskytnutie dotácie - obstaranie
nájomných bytov v zmysle uvedeného výnosu a žalovaný v 2. rade po splnení podmienok k žiadosti
o dotáciu takúto dotáciu Mestu J. poskytol, v ničom neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania. O
dezolátnom stave pôvodných bytov na F. J. v J., v ktorých bývali aj žalobcovia v 1. až 8. rade, nakoniec
svedčí aj fotodokumentácia založená v spise na č. l. 213-214.

Dokazovaním v prvostupňovom konaní bolo nepochybne preukázané, zároveň medzi účastníkmi
nesporné, že žalobcovia v 1. až 8. rade dobrovoľne podpísali nájomné zmluvy na nové byty nižšieho
štandardu na J. ulici č. XX  (oblasť Q., č. l. 32-75). Ak im aj bola daná výpoveď zo strany mesta z nájmu
pôvodných bytov, nikto zo žalobcov nepreukázal, že neplatnosť výpovede napadol na súde. Zároveň
nikto zo žalobcov nepreukázal, že sa odmietol nasťahovať do náhradných bytov, ani to, že niektorý z nich
napadol na súde žalobou o neprimeranosť pridelených náhradných bytov. Pokiaľ Mesto J. (žalovaný v 1.



rade) uzavrel ako prenajímateľ so žalobcami zmluvy o nájme náhradných bytov v lokalite Q., nemožno
tomuto žalovanému uprieť, že postupoval zákonným spôsobom v súlade s § 712 s násl. Obč. zákonníka,
ak im pridelil náhradný byt v uvedenej lokalite. Z toho istého dôvodu zo strany tohto žalovaného nedošlo
žiadnym spôsobom k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k žalobcom v zmysle AZ,
Ústavy SR, ani v zmysle medzinárodných právnych predpisov a dohovorov uvádzaných žalobcami v
návrhu na začatie konania.

To isté platí aj pre žalovaného v 2. rade. Pokiaľ tento žalovaný (vtedajšie Ministerstvo výstavby a
regionálneho rozvoja SR) poskytol Mestu J. dotáciu na výstavbu náhradných bytov nielen pre žalobcov,
ale aj ostatných vysťahovaných občanov rómskeho pôvodu z F. J. do lokality Q. na základe riadnej
žiadosti zo strany mesta o poskytnutie dotácie, ani tento žalovaný žiadnym spôsobom neporušil vo
vzťahu k žalobcovom zásadu rovnakého zaobchádzania v súvislosti s poskytnutím bývania. Z tejto
samotnej skutočnosti nemožno dospieť k záveru, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania.

Pre úplnosť odvolací súd dopĺňa, že si uvedomuje rozdiel medzi laickou svedeckou výpoveďou žalobcov
ako účastníkov konania a odbornými stanoviskami ich právnej zástupkyne ohľadom diskriminácie
žalobcov, avšak právnu kvalifikáciu nároku žalobcov odvolací súd založil na iných skutočnostiach, a to
tých, o ktorých vypovedali žalobcovia v odvolacom konaní. Z ich výpovedí nevyplýva porušenie zásad
rovnakého zaobchádzania. Len nespokojnosť s tým, ako boli vybavené nové byty, nezakladá nároky
podľa AZ.

Z týchto dôvodov niet ani nároku na úspešné domáhanie sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zo
strany žalobcov tak, ako to predpokladá ustanovenie § 9 ods. 3 AZ.

Keďže neboli splnené podmienky na potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti,
ani na jeho zrušenie, odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že návrh žalobcov v 1. až
8. rade zamietol (§ 220 O.s.p.).

Vzhľadom na výrok rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania okresný súd rozhodne aj o trovách
odvolacieho a dovolacieho konania.

Poučenie:

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "25C/1/2012", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "da50c2c9-18a2-438b-b73c-75f9c341c5ba:ff8bbb83-32ac-4d7c-bb5a-1c1f5af32147", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2014:8112217637.4", "spisova_znacka": "2Co/11/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Co/11/2013 z 10. 3. 2014", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2014-03-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8112217637.4"}], "citovane_v": []}