Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 1Co/141/2010 z 15. 5. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 15. mája 2012, sp. zn. 1Co/141/2010, ECLI:SK:KSKE:2012:7107227095.6 Krajský súd Košice | 1Co/141/2010 | ECLI:SK:KSKE:2012:7107227095.6 | 2012-05-15 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zmluvy Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f7ea0210-ca9f-4e94-a06b-910bf5e4ca90 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2012:7107227095.6 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/141/2010
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7107227095
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7107227095.6

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr.
Petra Tutka a JUDr.Pavla Tkáča, v právnej veci žalobkyne Z. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y., N. Č.. X,
zastúpenej I.. M. R., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom D. Y., R. Č.. XX, proti žalovanému N.
U.M., nar. XX.X.XXXX, bytom Y., Ť. M. Č.. XX, zastúpenému N.. I. M., advokátom Advokátskej kancelárie
so sídlom v Y., Hlavná č. 15, o určenie neplatnosti zmlúv a zaplatenie sumy 12.308,31euro, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 4.3.2010 č.k. 40C 187/2007-73 jednohlasne
takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku, vo výrokoch o trovách konania, vo výrokoch o
odmene advokáta N.. M. R. a vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania v sume 667,87 euro a tieto zaplatiť
advokátovi N.. M. R. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni 12.308,31 eur s 12%
úrokom z omeškania od 31.1.2004 do zaplatenia a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh v časti
o určenie neplatnosti zmlúv o pôžičke a v časti prevyšujúcej 12% úrok z omeškania zo sumy 12.308,31
eur za obdobie od 31.1.2004 do budúcna zamietol. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu
trov konania a advokátovi Mgr. M. R. priznal odmenu za právne zastúpenie žalobkyne v sume 1.910,60
eur. Súčasne upravil učtáreň súdu uvedenú odmenu zaplatiť advokátovi z prostriedkov štátu do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. Žalovaného zaviazal nahradiť štátu trovy konania vo výške 958,05 eur v lehote
3 dní od právoplatnosti rozsudku a v rovnakej lehote ho zaviazal zaplatiť aj súdny poplatok v sume 324,-
eur na účet súdu prvého stupňa do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Týmto rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol o nároku žalobkyne, ktorá sa domáhala určenia
neplatnosti zmlúv o pôžičke označených číslami 01/01 a 02/01 a zároveň zaplatenia sumy 370.800,-Sk
vrátane úroku z omeškania. Tento nárok žalobkyňa zakladala na tvrdení, že žalovanému zaplatila sumu
350.000,-Sk ako zábezpeku na vrátenie pôžičky, pričom k poskytnutiu finančných prostriedkov zo strany
žalovaného nedošlo a preto mala za to, že zabezpečenie neexistujúceho záväzku nie je možné.

Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že žalobkyňa a jej manžel mali záujem nadobudnúť vlastníctvo k bytu, resp. členské práva



a povinnosti v bytovom družstve a takto sa stať nájomcami bytu v Košiciach. Za týmto účelom oslovili
žalovaného, ktorý pre nich obstaral najprv byt v hodnote 750.000,-Sk, na čo nemali dostatok finančných
prostriedkov a preto im tento zabezpečil prevod členských práv k družstevnému bytu nachádzajúcemu
sa v Y. T. H. O.. Č.. XX, za hodnotu 650.000,-Sk. Vzhľadom k tomu, že títo nemali dostatok finančných
prostriedkov, dohodli sa so žalovaným, že členské práva a povinnosti k tomuto bytu budú prevedené na
neho s tým, že oni zaplatia za prevod k uvedenému bytu sumu 350.000,-Sk a doplatok ceny prevodu
členských práv doplatí žalovaný. Sumu 350.000,-Sk takto žalobkyňa spolu s manželom odovzdala
žalovanému postupne a to vo forme zálohy vo výške 5.000,-Sk, neskôr ďalšiu zálohu vo forme 45.000,-
Sk a následne sumu 300.000,-Sk. Dňa 1.2.2001 uzavreli žalovaný ako veriteľ a žalobkyňa a jej manžel
ako dlžníci zmluvu označenú ako zmluvu o pôžičke č. 01/01 na základe ktorej mal žalovaný poskytnúť
žalobkyni a jej manželovi peňažnú pôžičku vo výške 250.000,-Sk a títo sa zaviazali splácať dlžnú sumu
v mesačných splátkach po dobu 10 rokov, spolu v sume 624.000,-Sk s úrokmi vo výške 5.200,-Sk s tým,
že po splatení dlžnej sumy nadobudnú žalobkyňa a jej manžel členské práva a povinnosti k uvedenému
3-izbovému bytu. Následne žalovaný uzavrel so žalobkyňou a jej manželom k uvedenému bytu zmluvu o
podnájme a v zmluve si dohodol právo odstúpiť od zmluvy a to od zmluvy o podnájme, ako aj od zmluvy
o pôžičke, ak dlh žalobkyne a jej manžela bude vyšší ako 15.600,-Sk. Dňa 1.2.2001 uzavreli zmluvu o
pôžičke na základe ktorej mal žalovaný poskytnúť žalobkyni a jej manželovi pôžičku vo výške 50.000,-Sk.

Z vykonaného dokazovania ďalej súd prvého stupňa vyvodil, že považoval za nesporné, že k reálnemu
uzatvoreniu zmlúv o pôžičke v zmysle § 657 na základe ktorej by bol žalovaný prenechal žalobkyni a jej
manželovi peňažné prostriedky a títo sa zaviazali vrátiť poskytnutú pôžičku po uplynutí dohodnutej doby,
nikdy nedošlo a žalovaný v skutočnosti nepožičal žalobkyni a jej manželovi tvrdenú sumu 250.000,-Sk.
Z obsahu predložených zmlúv označených ako zmluvy o pôžičke súd prvého stupňa vyvodil, že tieto
vykazujú znaky zmluvy o budúcej zmluve, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal previesť členské práva
a povinnosti v bytovom družstve k družstevnému bytu, nachádzajúcemu sa v Y. T. H. O. Č.. XX a to po
zaplatení stanovenej ceny členských práv a povinností a to jednak sumy 350.000,-Sk, ktorú žalobkyňa
s manželom zaplatili dňa 1.2.2001 (300.000,-Sk + 5.000,-Sk + 45.000,-Sk), ktorú žalobkyňa spolu s
manželom zaplatili žalovanému. Konštatoval, že v zmluve bolo dohodnuté, že omeškaním žalobkyne a
manžela so splátkami v sume vyššej ako 15.000,-Sk má žalovaný právo odstúpiť od zmluvy o podnájme,
ako aj od zmluvy o budúcej zmluve. Následne v súlade s obsahom zmluvy o budúcej zmluve žalobkyňa a
jej manžel zaplatili žalovanému na splátkach sumu 20.800,-Sk. Dňa 3.5.2001 žalovaný doručil žalobkyni
a jej manželovi výzvu na úhradu dlžných splátok vo výške 50.000,-Sk s tým, že v prípade nezaplatenia
do 1.6.2001 vypovedá zmluvu o podnájme a dňa 28.6.2001 túto aj žalobkyni a jej manželovi vypovedal a
mal za to, že vypovedanie zmluvy o podnájme bolo súčasne aj výpoveďou zo zmluvy o budúcej zmluve.
Žalobkyňa a jej manžel prevzali výpoveď zo zmluvy dňa 2.7.2001 a uvedeným dňom došlo k zániku
všetkých zmluvných vzťahov účastníkov. Mal za to, že v dôsledku uzavretia tejto zmluvy a jej následného
skončenia výpoveďou došlo k plneniu z právneho dôvodu, ktorý odpadol a preto si zmluvné strany
boli povinné plnenie vydať. Konštatoval, že na základe zmluvy plnila iba žalobkyňa a jej manžel a to
žalovanému sumu 370.800,-Sk a dospel k záveru, že túto sumu jej povinný žalovaný vydať žalobkyni.

V dôsledku vznesenej námietky premlčania žalovaným vyporiadaval sa s jej dôvodnosťou a konštatoval,
že žaloba bola podaná dňa 30.1.2004 a keďže mal za to, že k zániku zmluvy o budúcej zmluve došlo
2.7.2001, týmto dňom začala plynúť 3-ročná objektívna lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia,
ktorá uplynula až dňa 2.7.2004. Mal teda za to, že žaloba bola podaná v rámci tejto 3-ročnej objektívnej
premlčacej lehoty. Ohľadne plynutia subjektívnej 2-ročnej premlčacej lehoty uviedol, že táto začína
plynúť momentom, odkedy sa žalobkyňa dozvedela o tom, že sa žalovaný bezdôvodne obohatil a mal za
to, že vzhľadom na nejasné a neurčité definovanie právneho vzťahu, ktorý medzi účastníkmi vznikol a
ktorý súd právne kvalifikoval ako zmluvu o budúcej zmluve a za okamih jej zániku posúdil deň 2.7.2001
mal za to, že žalobkyňa sa dozvedela o zániku tejto zmluvy a že dňa 27.1.2004, kedy doručila spolu
s manželom žalovanému oznámenie o neplatnosti zmlúv o pôžičke a vyzvala ho na zaplatenie sumy
420.800,-Sk. Mal teda za to, že žaloba bola podaná včas aj v rámci plynutia subjektívnej premlčacej
lehoty a preto námietku premlčania považoval za nedôvodnú.



Rozhodnutie o trovách konania založil na ust. § 142 ods. 2 O.s.p. keď mal za to, že predmetom
konania boli dva samostatné nároky a to nárok na určenie neplatnosti zmlúv o pôžičke, ako aj peňažný
nárok na zaplatenie 12.308,31 eur. Konštatoval, že žalobkyňa bola úspešná čo do peňažného nároku
a neúspešná čo do nároku na určenie neplatnosti zmlúv. Z toho uzavrel čiastočný úspech oboch
procesných strán v 1/2 - ici a preto účastníkom nepriznal náhradu trov konania.

Vzhľadom k tomu, že žalobkyni bol ustanovený bezplatný právny zástupca z radov advokátov podľa §
140 ods. 2 O.s.p., priznal tomuto advokátovi odmenu za zastúpenie v celkovej sume 1.916,10 eur a to
z prostriedkov štátu. V súlade s ust. § 148 rozhodoval o náhrade takto preddávkovaných trov štátom a
mal za to, že pokiaľ medzi účastníkmi konania nebola priznaná vzájomná náhrada trov konania, ide o
úspech každého z nich vo výške 50% a preto zaviazal žalovaného nahradiť trovy štátu do tejto výšky
čo zodpovedá sume 958,05 eur. Vzhľadom na to, že žalobkyňa bola v konaní oslobodená od súdnych
poplatkov a bola so svojím nárokom čiastočne úspešná vo výške 1/2 - ice, zaviazal súd v takomto pomere
neúspešného žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku za návrh podľa § 2 ods. 2 zák.č. 71/1992
Z.z. v sume 324,-eur.

Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Tento žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že napáda výroky rozsudku, ktorými bol
zaviazaný na peňažné plnenie vrátane úrokov z omeškania ako aj voči výrokom, ktorými bol zaviazaný
nahradiť trovy štátu a súdny poplatok. Svoje odvolanie zakladal na dôvodoch uvedených v ust. § 205
ods. 2 písm. c/ a písm. d/ O.s.p.. V odvolaní uviedol, že nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa
vidí v odôvodnení akým sa tento vyporiadal jednak so skutkovým stavom, ako aj s okolnosťami za
ktorých boli medzi nimi uzavreté zmluvy o pôžičke ako aj s ním vznesenou námietkou premlčania. Po
opätovnom zhrnutí skutkového stavu tak, ako ho predniesol pred súdom prvého stupňa konštatoval, že
žalobkyňa a jej manžel ako účastníci zmlúv o pôžičke č. 01 a 02/2001 slobodne, vážne podpísali tieto
zmluvy a boli s ich obsahom a podmienkami riadne oboznámení, čo potvrdili obaja notársky overenými
podpismi. Následne začali aj splácať splátky podľa obsahu uzatvorených zmlúv. Má za to, že zmena
finančnej situácie u žalobkyne, ktorá nastala tým, že jej manžel odišiel zo spoločnej domácnosti nemôže
ísť na ťarchu žalovaného, ktorý svoje podmienky vyplývajúce zo zmluvy plnil. Má za to, že neplnením
podmienok zo zmluvy na strane žalobkyne sa táto dostala do nevýhodnej situácie, o ktorej ju aj listom
zo dňa 3.5.2011 informoval. Zmluvné strany realizovali svoju vôľu prenesenú do zmluvy o pôžičke a
žalovaná (správne žalobkyňa) nespochybňovala platnosť uzavretých zmlúv a takto urobila až podaním
návrhu na súd dňa 30.1.2004, ktorému predchádzalo oznámenie o neplatnosti zmluvy zo dňa 27.1.2004.
Tvrdenie, že nedošlo k odovzdaniu finančných prostriedkov považuje za absolútne účelové a neplatné
a má za to, že vykonaným dokazovaním bolo aj vyvrátené. Prevzatie finančných prostriedkov bývalým
manželom žalobkyne potvrdili svedeckými výpoveďami D. K. Z. I. R.. Má za to, že nemožno prijať právny
záver, ktorý súd vyslovil v dôvodoch rozsudku, že je nepochybné, že k reálnemu uzavretiu zmlúv o
pôžičke nedošlo a že uvedené zmluvy možno považovať za zmluvy o budúcej zmluve. Takáto úvaha
súdu by mala opodstatnenie, ak by súd výrokom určil, že zmluvy o pôžičke sú absolútne neplatné. Tieto
však rozpor so zákonom pre ktorý by ich bolo možné vyhlásiť za neplatné nevykazujú. Má za to, že iba
v prípade, ak by zmluvy boli vyhlásené za neplatné by sa žalobkyňa teoreticky mohla domáhať vydania
bezdôvodného obohatenia titulom neplatného právneho úkonu. Pokiaľ teda sú uvedené zmluvy platné,
takýto nárok žalobkyni nepatrí. Má za to, že zmluvy o pôžičke účastníci nikdy nevypovedali a žiadna
zo zmluvných strán od zmlúv neodstúpila.

K posudzovaniu námietky premlčania uviedol, že za rozhodujúce z hľadiska začatia plynutia 2-ročnej
subjektívnej premlčacej lehoty je príjmový pokladničný doklad vystavený dňa 30.1.2004, kedy žalovaný
potvrdil prijatie sumy 350.000,-Sk od manžela žalobkyne. Má za to, že súd prvého stupňa sa v dôvodoch
rozsudku plynutím subjektívnej premlčacej lehoty vôbec nezaoberal, čím naplnil odvolací dôvod na
strane žalovaného spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci.



K odvolaniu sa vyjadrila žalobkyňa. Táto žiadala napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť
a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. Poukázala na to, že vykonaným dokazovaním bolo
preukázané, že zo strany žalovaného nedošlo k poskytnutiu pôžičky a suma, ktorú s manželom tomuto
poskytli bola použitá na úhradu za prevod členských práv a povinností pre žalovaného. Majú za to, že
žalovaný im žiadnu pôžičku neposkytol a preto ani nemohla vzniknúť na ich strane povinnosť na jej
vrátenie. Výpoveďou podnájomnej zmluvy zo dňa XX.X.XXXX zo strany žalovaného došlo súčasne k
zmareniu uzavretia budúcej zmluvy o prevode členských práv. Za moment zániku tejto zmluvy považujú
deň X.X.XXXX.

Odvolací súd na prejednanie veci vytýčil spolu 6 odvolacích pojednávaní, z ktorých 5 bolo odročených
z dôvodov na strane žalovaného, v jednom prípade z dôvodu kolízie jeho právneho zástupcu s iným
pojednávaním, v 2 prípadoch pre práceneschopnosť žalovaného, v jednom prípade pre zmenu právneho
zástupcu tesne pred odvolacím pojednávaním a v jednom prípade na pojednávanie dňa 12.1.2012 ako
aj 16.5.2012, jeho nový právny zástupcu N.. I. M. predvolanie neprevzal v uloženej lehote.

S poukazom na uvedené skutočnosti vyhodnotil odvolací súd neprítomnosť právneho zástupcu
žalovaného na odvolacom pojednávaní dňa 16.5.2012 v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. a mal za
to, že zástupca žalovaného bol na odvolacie pojednávanie riadne predvolaný, o odročenie nepožiadal,
preto odvolací súd vec prejednal na odvolacom pojednávaní aj bez prítomnosti právneho zástupcu
žalovaného.

Odvolací súd takto preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie ktoré mu predchádzalo
podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p.. Na odvolacom pojednávaní zopakoval dokazovanie oboznámením sa s
listinnými dôkazmi a to zmluvami o pôžičkách z čísla 01 a 02/2001, ako aj výpoveďou z podnájomnej
zmluvy zo dňa 28.6.2001 a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci postupom
podľa § 120 ods. 1 O.s.p., vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O.s.p. a vo veci aj správne rozhodol
aj napriek tomu, že sa dopustil čiastočného nesprávneho právneho posúdenia ohľadne námietky
premlčania nároku. Ani toto pochybenie však nemalo vplyv na vecnú správnosť rozsudku v napadnutom
rozsahu.

Žalobkyňa svoj nárok uplatňuje na základe tvrdenia, že zmluvami označenými ako zmluvy o pôžičke,
ktoré s ňou a jej manželom uzavrel žalovaný sú neplatné v náväznosti na to, je neplatná aj zmluva
o zabezpečení záväzku vyplývajúceho z tejto zmluvy a preto žiadala vrátiť peňažné prostriedky, ktoré
žalovanému na základe plnenia vyplývajúceho z týchto zmlúv poskytla. Súd prvého stupňa postupoval
správne, pokiaľ obsah zmlúv označených ako zmluvy o pôžičke posudzoval nie podľa ich označenia ale
podľa ich obsahu a aj odvolací súd sa stotožňuje s jeho záverom v tom, že tieto majú znaky zmluvy
o budúcej zmluve o prevode členských práv a povinností v stavebnom bytovom družstve. Z obsahu
tejto zmluvy totiž vyplýva, že žalovaný sa zaviazal previesť na žalobcov členské práva a povinnosti
ku konkrétnemu družstevnému bytu, pričom žalobkyňa s manželom mu z tohto titulu poskytli sumu
350.000,-Sk a začali aj realizovať dohodnuté splátky, ktoré mali podľa zmluvy splácať až do celkovej
výšky dohodnutej ceny prevodu členských práv. Za takejto situácie uvedené peňažné platby ktoré
žalobkyňa takto poskytla žalovanému možno považovať za zálohy na úhradu hodnoty tohto majetkového
práva. Takéto zistenie vylučuje právnu kvalifikáciu vzťahu medzi účastníkmi ako zmluvy o pôžičke, keďže
žalovaný žalobkyni a jej manželovi neposkytol žiadne peňažné prostriedky a ani iné majetkové plnenie,
ale všetky peňažné prostriedky, teda aj žalovanými uhradené zálohy boli poskytnuté ako odmena za
prevod členských práv v bytovom družstve na žalovaného. Za takejto situácie teda žalobkyňa a jej
manžel nedostali od žalovaného žiadne plnenie.



Vypovedaním zmluvy zo strany žalovaného, ktoré nebolo v konaní sporné došlo k jej zániku a teda
nedošlo k predpokladanému dovŕšeniu zmluvy o budúcej zmluve a preto plnenia, ktoré žalobkyňa a jej
manžel žalovanému poskytli, ako zálohy na budúci prevod členských práv sa v dôsledku zániku zmluvy
stali bezdôvodným obohatením na strane žalovaného získaným na úkor žalobkyne a jej manžela, ktoré
je povinný vydať.

Nemožno preto považovať za pravdivé tvrdenie žalovaného, že žalobkyni a jej manželovi poskytol
pôžičku 300.000,-Sk keďže táto suma bola poskytnutá ako náhrada za prevod členských práv k bytu
a to na jeho osobu a to bez ohľadu na to, či uvedenú sumu prevodcovi pôžičky odovzdal žalovaný,
alebo manžel žalobkyne.

Pokiaľ teda súd dospel k záveru, že žalovaný žalobkyni ani jej manželovi neposkytol žiadne plnenie a
teda reálne nevznikol žalobkyni zmluvný záväzok na žiadne plnenie, nemohla vzniknúť platne ani žiadna
zmluva zabezpečujúca plnenie z tohto právneho vzťahu.

S poukazom na tieto dôvody považuje odvolací súd vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvého stupňa
vrátane úrokov z omeškania za vecne správny.

Za nesprávny však odvolací súd považuje záver súdu prvého stupňa, ktorým sa vyporiadal s
dôvodnosťou námietky premlčania vznesenej žalovaným. Súd prvého stupňa nesprávne posúdil
začiatok plynutia subjektívnej 2-ročnej premlčacej lehoty na uplatnenie nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia, pokiaľ jej začiatok plynutia určil na deň 27.1.2004.

Podľa ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za 2 roky odo dňa keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.

Podľa ods. 2 najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za 3 roky, a
ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie za 10 rokov odo dňa kedy k nemu došlo.

Z citovaného ustanovenia ods. 1 vyplýva, že pre začiatok plynutia 2-ročnej subjektívnej premlčacej lehoty
je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený skutočne dozvedel (bez ohľadu na to, že pri vynaložení všetkého
úsilia sa mohol dozvedieť skôr), že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto na jeho
úkor bezdôvodné obohatenie získal. Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplýva, že dňa
2.7.2001 žalobkyňa a jej manžel prevzali od žalovaného písomné podanie označené ako vypovedanie
podnájomnej zmluvy. Z jeho obsahu vyplýva, že žalovaný dáva žalobkyni ako podnájomkyni výpoveď
z podnájomnej zmluvy, ale súčasne oznámil, že si uplatňuje aj nárok podľa článku IV bod 4 zmluvy
o pôžičke č. 01/2001. Odvolací súd má za to, že z obsahu uvedených listín bolo žalobkyni zrejmé,
že jej právny vzťah s žalovaným zanikol a že tento jej nemieni vrátiť peňažné prostriedky, ktoré mu
spolu s manželom poskytla. Týmto dňom teda medzi účastníkmi odpadol dovtedy existujúci právny
dôvod plnenia, ktorým bol obsah zmluvy (§ 451 ods. 2 Obč. zákonníka) a od uvedeného dňa teda
žalobkyňa mohla svoj nárok uplatniť aj na súde. Dvojročná subjektívna premlčacia lehota jej takto
uplynula dňa 3.7.2003, pričom žaloba bola na súde podaná dňa 30.1.2004, teda po uplynutí zákonnej
2-ročnej subjektívnej premlčacej lehoty.



Odvolací súd však dospel k záveru, že žalovaným vznesenú námietku premlčania je potrebné posúdiť
podľa § 3 ods. 1 Obč. zákonníka.

Podľa tohto ustanovenia výkon práv a povinností vyplývajúcich z občiansko-právnych vzťahov nesmie
bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

Súdna prax uvedené znenie zákona v súvislosti s otázkou námietky premlčania vykladá tak, že ust.
§ 3 ods. 1 Obč. zákonníka podľa ktorého výkon práv nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi platí
aj pre výkon práva vzniesť námietku premlčania. Možnosť rozporu námietky premlčania s dobrými
mravmi pripúšťa judikatúra všeobecných súdov ako aj Ústavného súdu Českej republiky. Z týchto
judikátov vyplýva, že uplatnenie námietky premlčania by mohlo byť výnimočne výkonom práva v rozpore
s dobrými mravmi vtedy, ak táto námietka bola len prostriedkom umožňujúcim značné poškodenie
účastníka právneho vzťahu (rozsudok Najvyššieho súdu ČR 25Cdo 2905/99). Aj podľa judikátov
Ústavného súdu Českej republiky samotné vznesenie námietky premlčania zásadne dobrým mravom
neodporuje, môžu však nastať situácie kedy uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia práva na úkor
účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, resp. voči ktorému by za takejto situácie
zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej lehoty bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s
rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil
(I ÚS 643/04).

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že znenie zmluvy o pôžičkách č. 01 a 02/2001 vypracoval žalovaný
a pri týchto vystupoval ako zástupca realitnej kancelárie P., čoho dôkazom sú aj príjmové pokladničné
doklady opatrené pečiatkami tejto realitnej kancelárie a podpisované žalovaným. Žalovaný takto zjavne
zneužil nízke právne vedomie žalobkyne a jej manžela a v zmluve zakotvil ich povinnosť nielen splácať
splátky z tvrdenej ale neexistujúcej zmluvy o pôžičke, napriek tomu, že týmto žiadnu pôžičku a ani
žiadne iné materiálne plnenie neposkytol, ale navyše úplne bezdôvodne si po ukončení právneho vzťahu
ponechal nimi poskytnutú sumu 350.000,-Sk ktorú mu odovzdal i s úmyslom uhradiť za seba časť
cenu za prevod členských práv k družstevnému bytu. Vznesenie námietky premlčania žalovaným preto
odvolací súd vyhodnotil ako výkon jeho práva v rozpore s dobrými mravmi, ktoré by vo vzťahu k žalobkyni
malo za následok neprimerane tvrdý postih. S poukazom na tieto dôvody odvolací súd k námietke
premlčania vznesenej žalovaným neprihliadol.

Právne závery odvolacieho súdu týkajúce sa výkonu práva realizovaného vznesením námietky
premlčania v rozpore s dobrými mravmi vychádzajú z ust. § 3 ods. 1 Obč. zákonníka, teda z ustanovenia
právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní v prejednávanej veci použité nebolo, preto odvolací
súd postupom podľa § 213 ods. 2 O.s.p. vyzval účastníkov, aby sa k tejto právnej otázke vyjadrili.
Zástupca žalobcu sa s takýmto záverom stotožnil. Právnemu zástupcovi žalovaného bola uvedená výzva
priložená 2x do zásielky s predvolaním na odvolacie pojednávanie, pričom ani jednu z týchto zásielok
si zástupca žalovaného ani v úložnej lehote neprevzal a takto sa sám ukrátil o možnosť reagovať na
uvedenú výzvu súdu.

Za správne považuje odvolací súd aj výroky prvostupňového rozsudku o náhrade trov konania medzi
účastníkmi, ako aj náhrade trov konania štátu a v tejto časti sa zhoduje s dôvodmi prvostupňového
rozsudku.

S poukazom na tieto dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku ako vecne
správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.



Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Žalobkyňa bola v
odvolacom konaní úspešná, preto jej patrí náhrada trov odvolacieho konania pozostávajúca z odmeny
za právne zastúpenie advokátom a to odmenu za 2 úkony právnej pomoci po 287,14 euro (vyjadrenie k
odvolaniu zo dňa 21.5.2010 a účasť na odvolacom pojednávaní dňa 16.5.2012) ako aj z titulu odmeny
za 1 úkon vo výške 71,8 euro podľa § 14 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. teda vo výške 1/4 - iny z
úkonu za účasť na pojednávaní, ktoré bolo odročené bez prejednania (dňa 12.1.2012). Žalobkyni bola
priznaná aj náhrada za paušály 1x 6,95 euro a 2x 7,41 euro trovy právneho zastúpenia takto predstavujú
sumu 667,87 euro. Odvolací súd nepriznal žalobkyni uplatnenú odmenu za účasť na pojednávaniach v
dňoch 22.9.2011 a 8.12.2011 vzhľadom k tomu, že termíny týchto pojednávaní boli zrušené a účastníkom
vopred oznámené a teda právny zástupca žalobkyne sa takéhoto pojednávania nezúčastnil. Krátená
bola taktiež odmena za uplatnené úkony právnej pomoci, keďže ich výpočet nezodpovedal ust. § 10
ods. 1 citovanej vyhlášky.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.