Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2S/61/2012 z 12. 3. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 12. marca 2013, sp. zn. 2S/61/2012, ECLI:SK:KSBA:2013:1012200267.3 Krajský súd Bratislava | 2S/61/2012 | ECLI:SK:KSBA:2013:1012200267.3 | 2013-03-12 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 250q OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e5ba8403-38e5-40a3-833e-13a54db9df20 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1012200267.3 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/61/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200267
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1012200267.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov
senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Mariana Trenčana, v právnej veci navrhovateľa: P.. O.
O., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XX, C., zastúpená Mgr. Vladimírom Šárnikom, advokátom so sídlom
Západný rad 39, Bratislava, proti odporcovi: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne
nám. 1, Bratislava, o opravnom prostriedku navrhovateľa proti rozhodnutiu odporcu číslo: MAGS SNM
55690/11-376631/41/Tk zo dňa 31.01.2012, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu číslo: MAGS SNM 55690/11-376631/41/Tk
zo dňa 31.01.2012 p o t v r d z u j e.

Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

Navrhovateľ je povinný zaplatiť v prospech Krajského súdu v Bratislave, Záhradnícka 10, Bratislava,
titulom súdneho poplatku za konanie 33,- eur v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím číslo: MAGS SNM 55690/11-376631/41/Tk zo dňa 31.01.2012 odporca podľa
§ 7 ods. 5, § 9 ods. 5, za použitia § 2 ods. 1 zákona č. 260/2011 Z.z. o ukončení a spôsobe
usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom a o doplnení zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 18/1996 Z.z. o cenách v znení neskorších predpisov, platnom v čase vydania napadnutého
rozhodnutia (ďalej aj len zákon) rozhodol, že navrhovateľovi sa nepriznáva nárok na bytovú náhradu
za trojizbový nájomný byt č. 3 na Z. XX, C. (ďalej aj len predmetný byt). Uviedol, že navrhovateľ ako
nájomca predmetného bytu v bytovom dome požiadal z dôvodu jemu doručenej výpovede z nájmu
predmetného bytu o pridelenie bytovej náhrady v zmysle zákona. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým,
že vzhľadom k zistenému stavu veci dospel k názoru, že dom v ktorom sa nachádza predmetný byt
užívaný navrhovateľom ako nájomcom (ďalej aj len bytový dom) nebol vydaný do výlučného vlastníctva
Jozefovi E. ako oprávnenej osobe, čím nebola naplnená podmienka ust. § 2 ods. 1 písm. a/ zákona
a preto navrhovateľovi nepriznal nárok na bytovú náhradu. Uviedol, že 1 bytového domu bola vydaná
J. E. ako oprávnenej osobe podľa zákona č. 87/1991 Zb., pričom následne prešlo vlastníctvo k nej na
aktuálnych vlastníkov (Krystyna N. a Z. N.). Druhá 1 bytového domu zostala vo vlastníctve Hlavného
mesta Slovenskej republiky Bratislavy, ktoré ju kúpnou zmluvou v roku 1996 previedlo na J. E., pričom
následnými prevodmi sa jej vlastníkmi stali aktuálni vlastníci (E. N. a Z. N.). Ku dňu účinnosti zákona
boli teda vlastníkmi celého bytového domu E. N. a Z. N.. S poukazom na uvedené odporca konštatoval,
že nebola naplnená podmienka § 2 ods. 1 písm. a/ zákona, z ktorého dôvodu nepriznal navrhovateľovi
nárok na bytovú náhradu.



Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný prostriedok, ktorým sa domáhal
jeho zrušenia (v prípade, ak ho odporca nezmení autoremedúrou). Dôvodil v ňom, že podľa jeho
názoru sú dané podmienky na priznanie nároku na bytovú náhradu, pričom právny názor odporcu
vyjadrený v napadnutom rozhodnutí považuje za nesprávny. Osobitne poukázal na skutočnosť, že ak
bola navrhovateľovi daná platná výpoveď z nájmu bytu v zmysle zákona, nemožno pripustiť stav, kedy
by nepriznanie nároku na bytovú náhradu tkvelo v nesplnení podmienok (totožného) zákona. Nemožno
pripustiť stav, kedy by nájomcovia bytového domu mali právo na priznanie nároku na bytovú náhradu
iba vtedy, ak by druhá 1 bytového domu zostala vo vlastníctve odporcu. Navrhovateľ nevlastní žiadny
nehnuteľný majetok ani hnuteľný majetok väčšej hodnoty, nemá nadštandardné úspory, takže jeho
životná situácia mu neumožňuje samostatne si zabezpečiť iné bývanie. Odporca mu neposkytol tú
ochranu legitímnych práv, ktorej sa domáhal a na ktorú mu vznikol nárok. Vyslovil názor, že ak A. E.
bola vydaná časť nehnuteľnosti, nemožno pripustiť, aby následný prevod spoluvlastníckeho podielu
z obce na J. E. nájomcov pripravil o ich právo na bytovú náhradu. K otázke výkladu právnej normy
uviedol, že podstatná je aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v podmienkach
demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť. Úlohou sudcu v podmienkach materiálneho
právneho štátu je nájsť riešenie, ktoré by bolo v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v
súlade s prirodzeno-právnymi princípmi. Povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať
priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych
predpisov. Napokon poukázal na inštitút dobrých mravov podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Odporca vo svojom vyjadrení zo dňa 15.02.2012 k návrhu navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť.
Poukázal pritom na skutočnosť, že nie je jeho oprávnením posudzovať výpoveď z nájmu bytu z pohľadu
jej platnosti či neplatnosti - ale výlučne iba v rozsahu zákona (§ 7 ods. 1), teda či žiadosť o bytovú náhradu
bola podaná po doručení výpovede z nájmu bytu a to v zákonom stanovenej lehote, pričom následne je
jeho úlohou skúmať naplnenie či nenaplnenie podmienok priznania nároku na bytovú náhradu. V ďalšom
odporca zotrval na výroku a dôvodoch napadnutého rozhodnutia a zdôraznil, že jeho úlohou je aplikovať
zákon v praxi, čo aj v prejednávanej veci urobil.

Súd podaný návrh (opravný prostriedok) prejednal a rozhodol podľa § 250q Občianskeho súdneho
poriadku v platnom znení ( O.s.p.) ako miestne a vecne príslušný súd (§ 246a ods. 2 O.s.p.,) na
pojednávaní za účasti účastníkov konania a dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je
potrebné potvrdiť ako zákonné.

Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil. Pred prejednaním a rozhodnutím veci sa oboznámil
s obsahom administratívneho spisu, ktorý sa vzťahoval na prejednávanú vec a zistil, že jeho obsah
zodpovedá skutkovému stavu veci, zistenému a opísanému v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,
ktorý je totožný so skutkovým stavom veci, ako ho opísal navrhovateľ v podanom návrhu.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona tento zákon sa vzťahuje na byty v domoch vydaných oprávnenej osobe
podľa osobitných predpisov alebo v domoch, kde časť domu bola vydaná oprávnenej osobe, ak ich ku
dňu účinnosti tohto zákona vlastní výlučne alebo v spoluvlastníctve s obcou oprávnená osoba, jej dedičia
alebo iná osoba, ktorá tieto byty od nich alebo od ich právnych nástupcov nadobudla a v ktorých nájom
vznikol podľa § 871 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka a ku dňu účinnosti tohto zákona trvá.

Podľa § 3 ods. 1 zákona prenajímateľ bytu podľa § 2 ods. 1 písm. a), b), d) a e) môže vypovedať nájom
bytu bez uvedenia dôvodu do 31. marca 2012; ak ide o byt podľa § 2 ods. 1 písm. a), ustanovenie § 139
ods. 2 Občianskeho zákonníka sa nepoužije. Výpovedná lehota je 12 mesiacov a začína plynúť prvým
dňom mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola nájomcovi doručená výpoveď.

Podľa § 7 ods. 1 zákona žiadateľ podá po doručení výpovede nájmu bytu od prenajímateľa podľa § 3 do
30. septembra 2012 žiadosť obci, v ktorej katastrálnom území sa nachádza byt, ktorý sa má vypratať;
inak jeho nárok na poskytnutie bytovej náhrady zanikne.



Podľa § 7 ods. 5 zákona na konanie o nároku na poskytnutie bytovej náhrady (ďalej aj len konanie) je
príslušná obec, v ktorej katastrálnom území sa nachádza byt, ktorý sa má vypratať. Ak došlo k dohode
podľa § 5 ods. 4, na konanie je príslušná obec, ktorá má zabezpečiť bytovú náhradu.

Podľa § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané
rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie.

Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku.

Úvodom tejto časti odôvodnenia rozsudku súd poukazuje na skutočnosť, že tak v konaní pred
odporcom, ako aj v konaní pred súdom nebola spornou otázka prechodu vlastníckeho práva k
bytovému domu na jeho terajších vlastníkov Krystynu Šindelárovú a Mareka Šindelára. V súvislosti s
podaním navrhovateľovej žiadosti o priznanie nároku na bytovú náhradu nebola spornou ani otázka
naplnenia predpokladov § 2 ods. 2 zákona - existencia výpovede z nájmu predmetného bytu doručenej
navrhovateľovi a ani deklarácia majetku navrhovateľa v zmysle § 6 zákona.

K námietke, že ak bola navrhovateľovi daná platná výpoveď z nájmu bytu v zmysle zákona, nemožno
pripustiť stav, kedy by nepriznanie nároku na bytovú náhradu tkvelo v nesplnení podmienok (totožného)
zákona, treba uviesť, že jedným, nie však jediným, predpokladom priznania nároku na bytovú náhradu
v zmysle zákona je existencia výpovede z nájmu bytu, daná a doručená nájomcovi (navrhovateľovi) a
obci (odporcovi) v zmysle § 3 zákona. Existenciu takejto výpovede z nájmu bytu však odporca nemôže
ovplyvniť a preto je potrebné (zhodne s argumentáciou odporcu vyjadrenou v jeho vyjadrení k podanému
návrhu) konštatovať, že iba existencia výpovede z nájmu bytu s odkazom na príslušné ustanovenie
zákona neznamená automatický vznik nároku na priznanie nároku na bytovú náhradu. O tomto nároku
rozhoduje obec - odporca v konaní podľa § 7 ods. 5 zákona. Podľa zákona teda doručením žiadosti o
priznanie nároku na bytovú náhradu začne konanie o jej priznanie, v ktorom odporca žiadosť preskúma
z pohľadu naplnenia všetkých formálnych a skutkových predpokladov a po takto vykonanom dokazovaní
vo veci vydá meritórne rozhodnutie - v danom prípade rozhodnutie, ktoré bolo napadnuté podaným
opravným prostriedkom. Z uvedeného je zrejmé, že iba existencia výpovede z nájmu predmetného bytu,
doručená navrhovateľovi s poukazom na príslušné ustanovenie zákona, nemôže automaticky znamenať
oprávnenosť nároku na priznanie bytovej náhrady navrhovateľovi. V opačnom prípade by totižto konanie
vlastníka bytového domu, resp. jeho právny úkon (výpoveď z nájmu bytu) nahrádzalo konanie a v
konečnom dôsledku aj rozhodnutie správneho orgánu, t. j. obce (odporcu). Takýto stav by bol zjavne
neprípustným a bol by v rozpore nielen so zákonom, ale aj so základnými zásadami právneho štátu.
Treba však zároveň konštatovať (a v tom má navrhovateľ pravdu), že aplikácia zákona (§ 2 ods. 1
písm. a/) sa v danej veci musí vzťahovať rovnako na otázku bytovej náhrady ako aj na otázku samotnej
výpovede z nájmu podľa § 3 ods. 1 zákona. Ak teda nešlo o byt uvedený v § 2 ods. 1 písm. a/ zákona,
nemohla byť podľa tohto zákona daná ani výpoveď z nájmu.

K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci, že totižto nemožno pripustiť stav, kedy by
nájomcovia bytového domu mali právo na priznanie nároku na bytovú náhradu iba vtedy, ak by druhá 1
bytového domu zostala vo vlastníctve odporcu, treba uviesť, že táto nie je dôvodná.

Každému štátnemu orgánu, ktorému príslušná právna norma zveruje rozhodovanie v rozsahu daného
právneho predpisu, prislúcha vykladať si obsah takejto právnej normy, pochopiteľne v rozsahu
(intenciách) právnej normy a túto aplikovať na prejednávanú vec. Bez ohľadu na skutočnosť, ktorý
štátny orgán vo veci koná, na vec aplikovanú právnu normu je potrebné vykladať v jej intenciách (vo
vzťahu k napadnutému rozhodnutiu odporcu je táto zásada vyjadrená v § 46 zákona č. 781/1967 Zb.
o správnom konaní). Z uvedeného vyplýva, že akýkoľvek výklad právnej normy nemôže byť v rozpore
s jej obsahom, teda výklad (a aplikácia) danej právnej normy nemôže v konečnom dôsledku rozširovať
jej znenie - v opačnom prípade by takýto výklad nahrádzal činnosť zákonodarcu. Podľa presvedčenia
súdu právny názor navrhovateľa je názorom, ktorý vo svojej podstate presahuje pôvodný (pred novelou
zákona vykonanou zákonom č. 355/2012 Z.z.) úmysel zákonodarcu ako aj text samotného zákona,
svojím obsahom je „nad zákonom“ a je teda názorom, ktorý nie je možné akceptovať.



Zo zisteného stavu veci je nesporné, že bytový dom, v ktorom sa nachádza predmetný byt, bol po jeho
znárodnení vo vlastníctve odporcu, pričom jeho 1 bola vydaná J. E. ako oprávnenej osobe podľa zákona
č. 87/1991 Zb. Následne prešlo vlastníctvo k nej na aktuálnych vlastníkov (KQ.). Druhá 1 bytového domu
zostala vo vlastníctve Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, ktoré ju kúpnou zmluvou v roku
1996 previedlo na J. E.. Následnými prevodmi sa je vlastníkmi stali aktuálni vlastníci (E. N. a Z. N.). Ku
dňu účinnosti zákona (15.09.2011) boli teda vlastníkmi celého bytového domu E. N. a Z. N..

Zo znenia § 2 ods. 1 písm. a/ zákona vyplýva, že zákonodarca v ňom rieši otázku, ktorých bytov v
domoch sa zákon (v tomto konkrétnom ustanovení) týka - na ktoré byty sa vzťahuje. Ide o dva prípady:

1/ Prvým je prípad, kedy bol bytový dom vydaný v celosti oprávnenej osobe v rámci prijatých reštitučných
zákonov bez ohľadu na skutočnosť, či ho oprávnená osoba ku dňu účinnosti zákona (15.09.2011) stále
vlastní, alebo ho vlastnia jej dedičia alebo tretia osoba, ktorá ho od právnych nástupcov oprávnenej
osoby nadobudla.

Tento okruh bytových domov sa zjavne netýka prejednávanej veci, pretože bytový dom nebol navrátený
do vlastníctva oprávnenej osoby (J. KX.o) v celosti, ale iba v 1.

2/ Druhým je prípad, kedy bol bytový dom vydaný oprávnenej osobe iba v určitej časti (v danom prípade
v podiele 1/2), pričom zvyšná časť (v danom prípade v podiele 1/2) bytového domu je vo vlastníctve
obce a tento stav musí trvať k 15.09.2011, teda ku dňu účinnosti zákona. Ako ďalšiu podmienku zákon
stanovuje existenciu nájmu bytu v takomto dome podľa § 871 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka a to
ku dňu 15.09.2011. Nie je pritom rozhodujúce, či aktuálne spoluvlastníctvo časti bytového domu svedčí
priamo oprávnenej osobe, či jej dedičom alebo ich právnym nástupcom.

Aplikujúc vyššie citované zákonné ustanovenie na prejednávanú vec možno spoľahlivo konštatovať,
že zákon by sa na predmetný byt vzťahoval iba vtedy, ak by 1 bytového domu (ktorá nebola vydaná
oprávnenej osobe - reštituentovi J. E.) bola minimálne ku dňu 15.09.2011 vo vlastníctve odporcu. Ako
to však vyplýva zo zisteného stavu veci, odporca svoj spoluvlastnícky podiel (1/2 bytového domu)
previedol v roku 1996 na inú osobu. Je pritom irelevantnou skutočnosť, že touto osobou bol J. Kowalski
(oprávnená osoba vo vzťahu k 1 bytového domu), ktorý tento svoj spoluvlastnícky podiel previedol na
terajších vlastníkov bytového domu, v čoho dôsledkom sú aktuálne vlastníkmi celej nehnuteľnosti.

Ak teda odporca navrhovateľovi nepriznal nárok na bytovú náhradu z dôvodu, že neboli naplnené
podmienky aplikácie § 2 ods. 1 písm. a/ zákona, nakoľko bytový dom, v ktorom sa nachádza predmetný
byt nebol ku dňu účinnosti zákona - teda k 15.09.2011 v spoluvlastníctve obce (odporcu), je právny názor
odporcu a aj jeho výklad tohto zákonného ustanovenia je správny.

Naopak, nie je správny výklad citovaného zákonného ustanovenia prezentovaný navrhovateľom v
návrhu, podľa ktorého nie je rozhodujúcou skutočnosť, že oprávnená osoba (J. KX.), ktorej bola
1/2 bytového domu vydaná, sa stala vlastníkom aj zvyšnej 1 bytového domu na základe kúpnej
zmluvy uzatvorenej s odporcom pred účinnosťou zákona (t.j. k 15.09.2011), resp. nie je správny názor
navrhovateľa, že rozhodujúcou je skutočnosť, že J. E. (resp. jeho právni nástupcovia) sa stal v konečnom
dôsledku vlastníkom bytového domu v celosti. Takéto výlučné vlastníctvo J. E. (resp. jeho právnych
nástupcov) bytového domu by bolo rozhodujúcim iba vtedy, ak by vlastníctvo vzniklo (bolo navrátené) v
rámci vydania bytového domu v celosti podľa osobitných predpisov (reštitučných zákonov).

Pretože iba existencia výpovede z nájmu bytu, v ktorej bol ako dôvod jej podania označený zákon č.
260/2011 Z.z., nemôže byť bez ďalšieho dôvodom pre priznanie nároku na bytovú náhradu navrhovateľa
a pretože bytový dom, v ktorom sa nachádza predmetný byt, nebol v celosti vydaný oprávnenej osobe,
pričom ku dňu účinnosti zákona obec (odporca) nebol spoluvlastníkom bytového domu, v ktorom sa
predmetný byt nachádza, súd napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil ako zákonné.



Pre úplnosť treba dodať, že cieľom zákona bolo vytvoriť legislatívny mechanizmus, ktorý ukončí
ingerenciu štátu do užívania súkromného majetku a umožní postupne pristúpiť na podmienky zaužívané
v iných demokratických štátoch, ktoré nemuseli prejsť časovo a materiálne náročným transformačným
procesom. Zároveň nájomcom, ktorí nie sú natoľko solventní, aby si dokázali po doručení výpovede
z nájmu bytu bez uvedenia dôvodu zabezpečiť bez pomoci náhradné bývanie, dal možnosť požiadať
obec o pridelenie náhradného nájomného bytu. Novelou zákona vykonanou zákonom č. 355/2012
Z.z. došlo s účinnosťou od 23.11.2012 k viacerým spresneniam zákona a úprave práv nájomcov s
predĺžením niektorých lehôt upravených v zákone. Mimo iného došlo k zmene zákonnej úpravy týkajúcej
sa rozsahu pôsobnosti (§ 2 zákona), keď v novom znení § 2 ods. 1 písm. a/ zákona bolo vypustené
„spoluvlastníctvo s obcou“. Táto právna zmena reagovala na problémy aplikačnej praxe (čoho príkladom
je aj tento prípad), pričom v dôvodovej správe k novele zákona sa uvádza, že § 2 ods. 1 písm. a/ zákona
v pôvodnom znení nereflektuje na skutočnosť, že niektoré z bytových domov boli vydané pred viac
ako 20 rokmi, väčšina z nich pred viac ako 10 rokmi a je preto nespravodlivé očakávať, že oprávnené
osoby, ktorým bola časť nehnuteľností v rámci reštitúcie vydaná, zostane v podielovom spoluvlastníctve
s obcou. V mnohých prípadoch došlo k vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva a oprávnené osoby
tak v podielovom spoluvlastníctve s obcou nezostali. Návrh vypustiť zo zákona spoluvlastníctvo s obcou
je odôvodnené tým, že odstraňuje možnú diskrimináciu, a to nájomníkov, ktorí v takýchto domoch
bývajú, ako aj podielových spoluvlastníkov, ktorí podiel na nehnuteľnosti nadobudli od obce (kúpa) a v
neposlednom rade aj oprávnených osôb, ktoré sú v podielovom spoluvlastníctve s takýmito osobami a
ich právne postavenie je totožné s právnym postavením ostatných nájomcov. Ustanovenia § 2 ods. 1
písm. b/ až e/ takéto obmedzenie neobsahujú a preto nie je dôvod takýmto spôsobom postihovať prípady
uvedené v písm. a/.

Uvedená novela zákona teda celkom zrejme odstránila spornú právnu prekážku pre aplikovanie zákona
aj na prípad navrhovateľa, pričom zároveň treba uviesť, že viaceré zákonné lehoty boli v tejto súvislosti
predĺžené (či už podanie výpovede nájmu bytu do 31.12.2012 alebo podanie žiadosti nájomcu o bytovú
náhradu do 30.04.2013). Súd zistil, že navrhovateľ si v zmysle tejto novej právnej úpravy podal novú
žiadosť, o ktorej odporca v súlade so zákonom rozhodne.

O náhrade trov konania navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250k ods.1 O.s.p. s poukazom
na výsledok konania (keďže nebol úspešný), pričom odporcovi ako správnemu orgánu jednak trovy
nevznikli a jednak mu ani ich náhrada nepatrí.

O povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za konanie súd rozhodol s poukazom na § 2 ods. 4
zákona č. 71/1992 Zb. (položka 10b/ sadzobníka súdnych poplatkov).

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:

: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa

jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom

Krajského súdu v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je
určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie
treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde
a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet
rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha. (§ 205 O.s.p).