Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6CoPr/11/2016 z 2. 10. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 2. októbra 2016, sp. zn. 6CoPr/11/2016, ECLI:SK:KSBA:2016:1113228055.1 Krajský súd Bratislava | 6CoPr/11/2016 | ECLI:SK:KSBA:2016:1113228055.1 | 2016-10-02 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Neplatnosť skončenia pracovného pomeru Citované ustanovenia: CSP, § 419 CSP, § 427 CSP, § 429 CSP, § 262 ods. 2 CSP, § 255 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/aac91c1f-cf14-4775-93e5-72e7ca8e6ad9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1113228055.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6CoPr/11/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113228055
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1113228055.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr.
Branislava Krála a JUDr. Dariny Kuchtovej v právnej veci žalobkyne: D. J., D. B.. S.. H. Č.. XXX/XX, T.,
zast. advokátskou kanceláriou Slávik & Co., spol. s r. o., Budovateľská ul. č. 3, Prešov, proti žalovanému:
ManpowerGroup Slovensko, spol. s r. o., Lazaretská ul. č. 8, Bratislava, zast. advokátskou kanceláriou
Legal Counsels, spol. s r. o., Tallerova ul. č. 10, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo 14.
apríla 2016 č. k. 16Cpr 8/2013-430, pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutých výrokoch p o t v d z u j e.
Žalobkyni vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe
dané žalobkyni žalovaným listom zo16. 7. 2013 a doplnené dňa 30. 7. 2013 je neplatné. Ďalej súd
prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy s príslušnými úrokami z
omeškania za obdobie od 1. 8. 2013 do 30. 4. 2015 v celkovej výške 13 081,68 eur. Vo zvyšku súd
prvej inštancie žalobu zamietol, žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni na účet jej právneho
zástupcu trovy právneho zastúpenia 5 659,88 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava I súdny poplatok 884 eur do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.
2.
Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa uzavrela dňa 26. 4. 2013 so
spoločnosťou Manpower Slovensko, spol. s r. o., ktorá bola právnym predchodcom žalovaného,
pracovnú zmluvu na výkon funkcie Sales Transaction Support Specialist s dňom nástupu do práce
1. 5. 2013. Táto pracovná zmluva bola dojednaná na dobu určitú do 30. 4. 2015 a bola dohodnutá
skúšobná doba v trvaní 3 mesiacov. V čl. VI pracovnej zmluvy bolo dojednané, že žalobkyňa bude
dočasne pridelená k užívateľskému zamestnávateľovi spoločnosti IBM International Services Centre,
spol. s r. o. a to na dobu určitú do 30. 4. 2015. Dňa 26. 4. 2013 uzavrela žalobkyňa s právnym
predchodcom žalovaného podľa § 58 Zák. práce dohodu o dočasnom pridelení k výkonu práce k
užívateľskému zamestnávateľovi a to od 1. 5. 2013. Ako druh práce bola dojednaná funkcia Sales
Transaction Support Specialist a dočasné pridelenie sa dojednalo na dobu určitú do 30. 4. 2015. Listom
z 1. 7. 2013 žalobkyňa oznámila žalovanému, že je tehotná s predpokladaným termínom pôrodu 9.
11.2013 a s predpokladaným odchodom na materskú dovolenku dňa 27. 9. 2013. Žalovaný listom zo
16. 7. 2013 so žalobkyňou skončil pracovný pomer v skúšobnej dobe ku dňu 16. 7. 2013. Žalobkyňa
listom z 23. 7. 2013 žalovanému oznámila, že trvá na tom, aby ju žalovaný naďalej zamestnával a
prideľoval jej práce podľa pracovnej zmluvy. Tento list bol žalovanému doručený dňa 23. 7. 2013.
Žalovaný listom z 30. 7. 2013 označeným „Doplnenie skončenia pracovného pomeru v skúšobnej



dobe“ žalobkyni oznámil, že dopĺňa skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe so žalobkyňou
zo 16. 7. 2013 o dôvody skončenia pracovného pomeru, ktorými sú nedostatočný pracovný výkon,
pochybenia pri plnení zadaných úloh a vybavovanie súkromných záležitostí. Ďalej žalovaný uviedol, že
dôvodom jeho rozhodnutia skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe boli negatívne kritiky a hodnotenia
kolegov a školiteľov žalobkyne na jej prácu, jej slabý pracovný výkon a všeobecný prístup k úlohám,
ktorými bola poverená. Konkrétne bolo poukázané na nedostatok sústredenia, pozornosti, motivácie
a záujmu o úlohy, na ktoré bola školená, na skutočnosť, že počas školiacich stretnutí si vybavovala
súkromné telefonáty a e-maily, že jej progres vo vzdelávaní bol pomalý v porovnaní s inými kolegami v
porovnateľnej fáze zaškoľovania, opakovane jej musel Team Leader pripomínať, aké sú jej úlohy a tiež
skutočnosť, že opakovane bola pristihnutá kolegami ako trávi pracovný čas na sociálnej sieti Facebook.
Žalovaný ďalej uviedol, že dôvody, ktoré ho viedli ku skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou,
nesúvisia s jej tehotenstvom. Žalovaný listom z 13. 8. 2013 žalobkyni oznámil, že v období od 17. 7. 2013
do 30. 7. 2013 nemal možnosť prideľovať jej prácu podľa pracovnej zmluvy a preto jej prítomnosť na
pracovisku v tomto období nebola potrebná. Vzhľadom na to neprítomnosť žalobkyne na pracovisku v
uvedenom období bude považovaná za prekážky v práci na strane zamestnávateľa a bude jej poskytnutá
náhrada mzdy. Žalovaný dňa 25.7.2013 vystornoval odhlášku žalobkyne v Sociálnej poisťovni s tým, že
poistenie žalobkyne zaniká dňom 16. 7. 2013 a cez internetový portál zdravotnej poisťovni Union dňa
27.7. 2013 oznámil opätovné poistenie žalobkyne k 16.7. 2013. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny
rozhodnutím zo 7.8.2013 č. BA5/ÚSZ/ZAM/2013/35261 rozhodol, že žalobkyňu v zmysle § 34 ods. 4
písm. h/ zákona o službách nezamestnanosti nezaraďuje do evidencie uchádzačov o zamestnanie. V
odôvodnení tohto rozhodnutia sa uvádza, že žalobkyňa dňa 22.7.2013 podala žiadosť o zaradenie do
evidencie uchádzačov o zamestnanie, úrad však zistil, že ku dňu podania žiadosti bola žalobkyňa v
pracovnom pomere u žalovaného. Žalobkyni bolo vyplácané materské v čase od 8. 9. 2013 do 3. 5.
2014. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba je dôvodná. Súd prvej
inštancie zaujal stanovisko, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo 16. 7. 2013 doplnené
listom z 30.7. 2013 je neplatné z dôvodu, že žalobkyňa bola tehotná a žalovaný v rozpore s ust. § 72
ods. 1 druhá veta Zák. práce skončenie pracovného pomeru neodôvodnil. Žalovaný následne neplatné
skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe doplnil o dôvody, čo je však podľa súdu prvej inštancie
neprípustné, pretože písomne uskutočnený prejav vôle nemožno dopĺňať, meniť, či nahradzovať. Ďalej
súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Skutočnosť, že podanie odporcu
ako zamestnávateľa zo dňa 30. 7. 2013 ním samým označené ako doplnenie skončenia pracovného
pomeru v skúšobnej dobe, nemožno považovať za nové oznámenie o skončení pracovného pomeru v
skúšobnej dobe, je zrejmá vzhľadom na jazykový, gramatický, logický a systematický výklad, z ktorého
nepochybne vyplýva, že ide o doplnenie podania zo dňa 16. 7. 2013.“ S poukazom na tieto závery súd
prvej inštancie určil, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe dané žalobkyni listom zo 16.
7. 2013 doplnené dňa 30. 7. 2013 je neplatné. Súd prvej inštancie ďalej priznal žalobkyni náhradu mzdy
v zmysle § 79 ods.1, 2 Zák. práce a to za obdobie od 1. 8. 2013, teda odo dňa kedy skončil pracovný
pomer žalobkyne, do 7. 9. 2013, keďže žalobkyňa od 8. 9. 2013 nastúpila na materskú dovolenku a
následne od 4. 5. 2014, teda odo dňa nasledujúceho po skončení materskej dovolenky žalobkyne, do
30. 4. 2015 teda do dňa, kedy mal pracovný pomer žalobkyne u žalovaného skončiť. Súd prvej inštancie
pri výpočte náhrady mzdy vychádzal z priemerného zárobku žalobkyne vo výške 998,30 eur, ktorý
žalobkyňa vyčíslila vychádzajúc z priemerného hodinového zárobku vo výške 5,74 eur vypočítaného
žalovaným ako priemerná hodinová mzda, keďže žalobkyňa bola u žalovaného zamestnaná od 1. 5.
2013 do 30. 7. 2013, pričom však v období 2. kalendárneho štvrťroku 2013 neodpracovala 22 dní či
170 hodín ( § 134 ods. 3 Zák. práce ). Žalovaný žalobkyňou vyčíslený priemerný zárobok nerozporoval.
Pre určenie výšky náhrady mzdy je rozhodujúci priemerný zárobok navrhovateľky v rozhodnom období.
Priemerný mesačný zárobok pre účely určenia náhrady mzdy súd prvej inštancie vyčíslil sumou 998,30
eur a to vynásobením priemerného počtu pracovných hodín 173,92, ktoré pripadajú v roku na jeden
mesiac podľa týždenného pracovného času 40 hodín ( koeficient ) a priemerného hodinového zárobku
5,74 eur/hod. Priemerný denný zárobok súd prvej inštancie vyčíslil sumou 45,92 eur a to vynásobením
hodinovej mzdy vo výške 5,74 eur x 8 hodín. Pracovný pomer žalobkyne mal skončiť k 16. 7. 2013 a
následne po doplnení oznámenia zo strany žalovaného dňom 30. 7. 2013. Pracovný pomer žalobkyne
u žalovaného bol dojednaný na dobu určitú a to do 30. 4. 2015. Žalobkyňa bola od 8. 9. 2013 do 3.
5. 2014 na materskej dovolenke, a teda od 4. 5. 2014 mohla pracovať. Súd prvej inštancie priznal
žalobkyni náhradu mzdy spolu vo výške 13 081,68 eur. Suma 13.081,68 eur pozostáva zo sumy 11
979,60 eur predstavujúcej náhradu mzdy za 12 mesiacov a to za 1 mesiac od 1. augusta 2013 do
31. augusta 2013 (1 x 998,30 eur) a za 11 mesiacov od 1. júna 2014 do 30. apríla 2015, zo sumy
229,60 eur za 5 pracovných dní v mesiaci september 2013 v období od 1. 9. 2013 do 7. 9. 2013



teda do dňa kedy žalobkyňa nastúpila na materskú dovolenku t. j. 5 dní x 45,92 eur, zo sumy 872,48
eur za 19 pracovných dní v mesiaci máj 2014 v období od 4. 5. 2014 do 31. 5. 2014, teda odo dňa
kedy sa žalobkyni materská dovolenka skončila t. j. 19 dní x 45,92 eur. Keďže žalobkyňa požadovala
náhradu mzdy vo výške 13 115,66 eur, súd prvej inštancie žalobu v časti náhrady mzdy prevyšujúcej
13 081,68 eur zamietol. Súd prvej inštancie uložil žalovanému v zmysle § 517 ods. 1, 2 Obč. zák. i
povinnosť zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania. Ich výšku stanovil v zmysle nar. vlády SR 87/1995 Z.z.
V súvislosti s úrokami z omeškania súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:
„Rozsudok súdu priznávajúci náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru má povahu
deklaratórneho rozsudku, t. j. iba potvrdzuje už jestvujúce hmotné práva a povinnosti. Priznaním náhrady
mzdy sa nekonštituuje žiadny nový právny vzťah, ale hmotnoprávnemu vzťahu sa iba (procesne)
dodáva kvalita vykonateľného práva. Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu
mzdy z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru - a s tým súvisiaca splatnosť tejto
náhrady - teda nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z citovaných ustanovení hmotného práva.
Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať
úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Keďže Zákonník práce ( zák.
č. 311/2001 Z.z.) a ani iný pracovnoprávny predpis nepodáva úpravu o úroku z omeškania, treba
postupovať i v takomto prípade podľa občianskoprávnych predpisov. Pri omeškaní s náhradou mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená nariadením
vlády č. 87/1995 Z.z. pre omeškanie s plnením peňažného dlhu ( nariadenie v § 3 a § 4 je vykonávacím
predpisom k § 517 ods. 2 Obč. zák. ).“ Súd prvej inštancie s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1 Cdo 116/2008 priznal žalobkyni úroky z omeškania za omeškanie žalovaného
so zaplatením náhrady mzdy za každý mesiac a to od 16. dňa v nasledujúcom mesiaci, keď medzi
stranami bola dojednaná splatnosť mzdy do 15. dňa v mesiaci. Žalovaný navrhol, aby súd v prípade,
že určí, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe je neplatné, žalobkyni nepriznal náhradu
mzdy za obdobie nad 12 mesiacov z dôvodu, že žalobkyňa nepredložila žiadne dôkazy preukazujúce
vyvíjanie aktivity zamestnať sa. K tomu súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa poukazovala na
to, že prácu si po skončení materskej dovolenky intenzívne hľadala a to nie len v Trenčíne, teda
mieste bydliska, ale aj v Bratislave. Predložila chronologický zoznam potenciálnych zamestnávateľov
s uvedením ponúkanej pracovnej pozície, miestom výkonu práce a výsledkom pracovného pohovoru a
tiež emailovú komunikáciu s potenciálnymi zamestnávateľmi a potvrdenia zamestnávateľov o jej osobnej
účasti na pracovnom pohovore. Tieto dokladov zo strany žalobkyne, ktoré žalovaný nespochybnil, podľa
súdu prvej inštancie preukazujú, že žalobkyňa vyvíjala aktivitu za účelom zamestnať sa. Preto súd prvej
inštancie náhradu mzdy nekrátil o mzdu za obdobie presahujúce 12 mesiacov. O trovách konania súd
prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a priznal ich náhradu žalobkyni, pretože mala v spore
neúspech iba v pomerne nepatrnej časti.

3.
Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný a napadol ním výrok, ktorým bolo žalobe vyhovené.
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku zmenil tak, že žalobu
zamietne. Namietol, že pracovný pomer žalobkyne sa skončil dňom 30. 7. 2013 na základe skončenia
pracovného pomeru v skúšobnej dobe z tohto dňa označeného ako „Doplnenie skončenia pracovného
pomeru v skúšobnej dobe.“ Súd prvej inštancie sa v tejto súvislosti nevysporiadal so skutočnosťou, že
žalovaný po neplatnom skončení pracovného pomeru zo 16. 7. 2013 stornoval odhlášku žalobkyne zo
sociálnej i zdravotnej poisťovne a „zavolal“ ju naspäť do práce. V nadväznosti na to jej žalovaný priznal
náhradu mzdy za prekážky v práci na strane zamestnávateľa za obdobie od 16. 7. 2013 do 30. 7. 2013.
Je podľa žalovaného nepochybné a vyplýva to aj z jeho ďalšieho správania sa, že chcel skončiť pracovný
pomer so žalobkyňou v skúšobnej dobe ku dňu 30. 7. 2013. Ak by bolo úmyslom žalovaného doplniť
„prvotné“ oznámenie zo dňa 16.7. 2013 o dôvody, tak by v doplnení skončenia pracovného pomeru
z 30. 7. 2013 nebolo uvedené, že účinky skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe nastávajú
dňom jeho doručenia, teda 30. 7. 2013, a žalovaný by opätovne neprihlásil žalobkyňu do sociálnej
a zdravotnej poisťovne a nevyplatil by jej náhradu mzdy za obdobie do 30.7. 2013. Ďalej žalovaný
namietol, že súd prvej inštancie nesprávne vypočítal náhradu mzdy. Žalobkyni podľa neho vznikol nárok
na náhradu mzdy až od 9. 8. 2013, pretože tohto dňa mu bol doručený list žalobkyne, ktorým reagovala
na skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe z 30. 7. 2013 a oznámila žalovanému, že trvá na
ďalšom zamestnávaní. V rozpore s tým súd prvej inštancie priznal žalobkyni náhradu mzdy už od 1.
8. 2013. Súd prvej inštancie tiež podľa žalovaného pochybil v tom, že žalobkyni priznal náhradu mzdy
za obdobie presahujúce 12 mesiacov. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa nevykonávala svoju
prácu svedomito a poctivo a nedôsledne si plnila svoje pracovné povinnosti. Okrem toho si aktívne



nehľadala prácu. Preto boli podľa žalovaného splnené podmienky pre nepriznanie náhrady mzdy za
obdobie presahujúce 12 mesiacov. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, žalovaný namietol, že ich priznanie
nemá oporu v zákone a v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS
494/2013. Pokiaľ ide o cestovné náhrady priznané v rámci náhrady trov konania právnemu zástupcovi
žalobkyne, žalovaný uviedol, že má za to, že právny zástupca žalobkyne trvale poskytuje právne služby
klientom v Bratislave a teda sa pravidelne pracovne zdržiava v Bratislave. Priznaná náhrada cestovného
vo výške 1 614,55 eur je preto neúčelným výdavkom priznaným v rozpore so zásadami občianskeho
súdneho konania. Uplatnenie cestovnej náhrady v uvedenej výške vykazuje znaky zneužitia práva.
4.
Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutých výrokoch potvrdil.
5.
Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 379, § 380 C.s.p.), preskúmal
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch, t. j. vo výrokoch, ktorými bolo žalobe vyhovené
a vo výroku o náhrade trov právneho zastúpenia, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a
dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
6.
Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe je samostatným druhom rozviazania pracovného
pomeru, ku ktorému dochádza na základe jednostranného právneho úkonu. Na rozdiel od okamžitého
skončenia pracovného pomeru, u ktorého účinky zrušovacieho prejavu nastávajú zo zákona dňom,
keď bol doručený druhému účastníkovi, Zákonník práce pri skončení pracovného pomeru v skúšobnej
dobe predpokladá, že pracovný pomer sa skončí ku dňu, ktorý bude v zrušovacom prejave označený
ako deň skončenia pracovného pomeru. ust. § 72 ods.2 Zák. práce v nadväznosti na túto zásadu
ukladá, aby skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe bolo doručené druhému účastníkovi
pracovného pomeru aspoň 3 dni pred dňom, kedy má pracovný pomer skončiť. Ust. § 72 ods. 2 Zák.
práce nemá kogentnú povahu. Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe preto nie je neplatným
právnym úkonom iba preto, že bolo druhému účastníkovi doručené neskôr, než toto ustanovenie
predpokladá. Z ust. § 72 ods. 2 Zák. práce vyplýva, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej
dobe má obsahovať určenie dňa, ku ktorému sa pracovný pomer končí. Nejedná sa ale o podstatnú
náležitosť tohto právneho úkonu a preto skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe nie je
neplatným právnym úkonom v prípade, ak neobsahuje určenie dňa, ku ktorému sa má pracovný pomer
skončiť. V takom prípade sa pracovný pomer skončí dňom doručenia skončenia pracovného pomeru
v skúšobnej dobe zamestnancovi. Pokiaľ ide o obsahové náležitosti skončenia pracovného pomeru v
skúšobnej dobe, z ust. § 72 ods.1 vyplýva, že zamestnávateľ nemusí v okamžitom skončení pracovného
pomeru v skúšobnej dobe uviesť dôvody, ktoré ho viedli k tomuto kroku. Výnimkou je prípad, keď ide o
tehotnú ženu, matku do konca deviateho mesiaca po pôrode alebo o dojčiacu ženu. V takomto prípade
zamestnávateľ musí skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe náležite písomne odôvodniť a to
pod sankciou neplatnosti tohto právneho úkonu ( § 72 ods. 1 druhá veta Zák. práce ).
7.
V prejednávanej veci žalovaný v skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo 16. 7. 2013 ( č. l.
16 ) uviedol, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného sa končí dňom 16. 7. 2013. Týmto dňom sa
teda mal na základe tohto právneho úkonu skončiť pracovný pomer žalobkyne u žalovaného. Vzhľadom
na to je bez právneho významu list žalovaného z 30. 7. 2013 označený ako „Doplnenie skončenia
pracovného pomeru v skúšobnej dobe.“ Inými slovami, keďže pracovný pomer žalobkyne u žalovaného
sa skončil dňom 16. 7. 2013, nebolo „čo“ dopĺňať, resp. už raz zrealizované skončenie pracovného
pomeru v skúšobnej dobe ku dňu 16. 7. 2013 nadobudlo právne účinky a jeho „doplnenie“ po 2 týždňoch
preto neprichádzalo do úvahy. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že úmyslom
žalovaného bolo doplniť skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo 16. 7. 2013 o dôvody. Tento
záver je celkom zrejmý už z formulácie použitej žalovaným ( „Vec: Doplnenie skončenia pracovného
pomeru v skúšobnej dobe zo dňa 16. 7. 2013“ ). Preto neobstojí tvrdenie žalovaného, že so žalobkyňou
skončil pracovný pomer až ku dňu 30. 7. 2013 a že teda jeho list z tohto dňa označený ako Doplnenie
skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe je vlastne tým právnym úkonom, na základe ktorého
sa skončil pracovný pomer žalobkyne u neho. Je bez právneho významu konanie žalovaného, ktorý -
po tom, ako si uvedomil, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe s tehotnou žalobkyňou
neodôvodnil - prihlásil žalobkyňu naspäť do poisťovní a vyplatil jej náhradu mzdy za obdobie od 16. 7.
2013 do 30. 7. 2013 ( prekážky v práci na strane zamestnávateľa ). Tieto úkony žalovaného nemôžu
spôsobiť anulovanie skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo 16. 7. 2013. Inými slovami,
tento právny úkon ako právna skutočnosť existoval napriek uvedeným úkonom žalovaného. Odvolací



súd dodáva, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe nemožno odvolať, ako je tomu v
prípade výpovede ( § 61 ods. 4 Zák. práce ). Preto spomenuté úkony žalovaného nemožno vyhodnotiť
ani ako odvolanie skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo 16. 7. 2013. Možno teda uzavrieť,
že skutočnosť, že žalovaný skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe vykonané listom zo 16. 7.
2013 neodôvodnil a to napriek tomu, že žalobkyňa bola tehotná, spôsobuje neplatnosť tohto právneho
úkonu ( § 72 ods. 1 druhá veta Zák. práce v znení platnom ku dňu 16. 7. 2013). Doplnenie skončenia
pracovného pomeru v skúšobnej dobe listom z 30. 7. 2013 o dôvody je právne bezvýznamné a nemôže
vyvolať žiadne právne účinky.
8.
Žalobkyňa listom z 23. 7. 2013 oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Žalobkyni preto
v zmysle ust. § 79 ods. 1 tretia veta Zák. práce v znení platnom ku dňu 16. 7. 2013 vznikol nárok
na náhradu mzdy od 23. 7. 2013. Súd prvej inštancie jej náhradu mzdy priznal od 1. 8. 2013. Tento
postup súdu prvej inštancie je však správny z dôvodu, že za obdobie od 16. 7. 2013 do 30. 7. 2013
jej žalovaný náhradu mzdy vyplatil, i keď nie z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru v
skúšobnej dobe, ale z dôvodu prekážok v práci na strane zamestnávateľa. Ako je to uvedené v bode
7. odôvodnenia, doplnenie skončenia pracovného pomeru z 30. 7. 2013 nemôže vyvolať žiadne právne
účinky. Preto neobstojí tvrdenie žalovaného, že žalobkyni vznikol nárok na náhradu mzdy až od 9. 8.
2013. Žiadosť žalovaného, aby súd prvej inštancie žalobkyni nepriznal náhradu mzdy za čas presahujúci
12 mesiacov ( § 79 ods. 2 Zák. práce v znení platnom ku dňu 16. 7. 2013 ), nie je opodstatnená. K
odvolacej argumentácii žalovaného v tomto smere treba uviesť, že dôvodom pre nepriznanie náhrady
mzdy nemôže byť to, že žalobkyňa si riadne neplnila pracovné povinnosti. V skončení pracovného
pomeru v skúšobnej dobe zo 16. 7. 2013 totiž žalovaný neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré končí
pracovný pomer so žalobkyňou, čo spôsobilo neplatnosť tohto právneho úkonu. Tvrdenie žalovaného, že
žalobkyňa si sama aktívne nehľadala prácu, nezodpovedá skutočnosti. Ako to uviedol súd prvej inštancie
v odôvodnení napadnutého rozsudku, žalobkyňa v konaní predložila dôkazy o tom, že si hľadala prácu
nielen v mieste jej bydliska, t. j. v Trenčíne, ale aj v Bratislave ( viď č. l. 332 až 343 spisu ). V súvislosti s
výrokom o náhrade mzdy odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný v odvolaní nespochybnil samotné
vyčíslenie náhrady mzdy súdom prvej inštancie ( určenie rozhodného obdobia, vyčíslenie priemerného
denného a mesačného zárobku ). Preto odvolací súd, ktorý bol viazaný dôvodmi odvolania, z tohto
hľadiska napadnutý rozsudok nepreskúmaval.
9.
Pokiaľ ide o úroky z omeškania, Najvyšší súd SR v odôvodnení uznesenia zo 17. 12. 2009 sp. zn.
1Cdo 116/2008 uviedol: „Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s
možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Keďže
terajší Zákonník práce ( zák. č. 311/2001 Z.z. ) a ani iný pracovnoprávny predpis nepodáva úpravu
o úroku z omeškania, treba postupovať i v takomto prípade podľa občianskoprávnych predpisov. Pri
omeškaní s náhradou mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru platí preto výška úrokov
z omeškania určená nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. pre omeškanie s plnením peňažného dlhu
( nariadenie v § 3 a § 4 je vykonávacím predpisom k § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ).“
Vzhľadom na túto judikatúru súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobkyni priznal i úroky
z omeškania. Argumentácia žalovaného, že priznanie úrokov z omeškania nemá oporu v zákone,
teda nie je opodstatnená. Neobstojí ani poukaz žalovaného na uznesenie Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 494/2013- 9. V odôvodnení tohto uznesenia totiž ústavný súd okrem iného uviedol: „Ako
vyplýva z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. Cdo 116/2008 zo
17. decembra 2009, vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení, najvyšší súd dospel k záveru,
podľa ktorého rozsudok priznávajúci náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru má
povahu deklaratórneho rozsudku, t. j. iba potvrdzuje už jestvujúce hmotné práva a povinnosti [priznaním
náhrady mzdy sa nekonštituuje žiadny nový právny stav, ale hmotnoprávnemu vzťahu sa iba (procesne)
dodáva kvalita vykonateľného práva]. Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu
mzdy z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru - a s tým súvisiaca splatnosť tejto
náhrady - teda nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z citovaných ustanovení hmotného práva.
Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať
úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Pri omeškaní s náhradou mzdy
z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená
nariadením vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov pre omeškanie s plnením peňažného dlhu
(nariadenie v § 3 a § 4 je vykonávacím predpisom k § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ). Pri rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania nie



je rozhodujúce, či žalovaný omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania; na vznik nároku na úrok z
omeškania stačí, že zákonom ustanovená lehota plnenia uplynula. Hoci je pravda, tak ako na to
poukazuje krajský súd v rozsudku č. k. 11 Co 34/2011 - 425 z 29.
januára 2013, že podstatou veci riešenou najvyšším súdom vo veci sp. zn. 1Cdo 116/2008 bolo predovšetkým posudzovanie otázky, či náhrada mzdy nie je splatná
ako celok, ústavný súd v súlade s obsahom citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu, ale aj s názorom
sťažovateľky dospel k záveru, že zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s vyplatením jednotlivých
mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym uplynutím výplatného
termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci, z čoho vyplýva i to, že nasledujúcim dňom vzniká
zamestnancovi právo na úrok z omeškania z príslušnej sumy náhrady mzdy.“ Ústavný súd sa teda
v tomto uznesení prihlásil k názoru Najvyššieho súdu SR prezentovanému v rozsudku zo 17. 12.
2009 sp. zn. 1Cdo 116/2008, na ktorý poukázal súd prvej inštancie. Iba s ohľadom na konkrétne
okolnosti predmetnej veci dospel ústavný súd k záveru, že nepriznanie úrokov z omeškania sťažovateľke
nemožno považovať za ústavne nekomfortné.
10.
Je nepochybné, že právny zástupca žalobkyne má sídlo v Prešove. Vzhľadom na to, že vo veci
konal a rozhodol Okresný súd Bratislava I, právnemu zástupcovi žalobkyne vznikol nárok na náhradu
cestovného v zmysle § 15 písm. a/ v spojení s § 16 ods. 4 vyhl. č. 655/2004 Z.z. a to bez ohľadu na
skutočnosť, či a ako často poskytuje právne služby klientom v Bratislave a ako často sa teda v Bratislave
zdržiava. Preto odvolacia argumentácia žalobcu nie je opodstatnená ani v tomto ohľade.
11.
Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny v napadnutých výrokoch, t. j.
vo výroku, ktorým bola určená neplatnosť skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe, vo výroku,
ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy s úrokami z omeškania a
vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť nahradiť žalobkyni trovy právneho zastúpenia vo
výške 5 659,88 eur. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch potvrdil
podľa § 387 ods. 1 C.s.p. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá
a výrok, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava I súdny
poplatok 884 eur, neboli napadnuté odvolaním a nadobudli právoplatnosť.
12.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p.
a priznal nárok na ich náhradu úspešnej žalobkyni v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho
konania rozhodne súd prvej inštancie ( § 262 ods. 2 C.s.p.)

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom ( § 429 ods. 1 CSP ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne ( dovolacie dôvody ) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh
( § 428 CSP ).
V Bratislave, dňa 3. októbra 2016