Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8CoZm/106/2014 z 27. 7. 2015 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 27. júla 2015, sp. zn. 8CoZm/106/2014, ECLI:SK:KSTN:2015:3113207997.1 Krajský súd Trenčín | 8CoZm/106/2014 | ECLI:SK:KSTN:2015:3113207997.1 | 2015-07-27 | Uznesenie Oblasť práva: Obchodné právo – Zmenky Citované ustanovenia: § 120 ods. 4 OSP, § 123 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c0797e2c-5f65-4cea-bd40-e77ca2d67ced Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3113207997.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoZm/106/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113207997
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3113207997.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v právnej veci žalobcu CD Consulting s.r.o. so sídlom Politických
vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, IČO 264 29 705, Česká republika, právne zastúpeného
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO 36 864
421, proti žalovanému F. H., bytom S. E. XXX/X, M. nad N., zastúpeného opatrovníčkou
JUDr. Andreou Bučencovou, vyššou súdnou úradníčkou Okresného súdu Trenčín, v konaní
o zaplatenie sumy 280 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín
č.k. 39CbZm/48/2013-27 zo dňa 9. septembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie
konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu o zaplatenie zmenkovej sumy 280 Eur,
zmenkového úroku 0,25 % denne, 6 % ročného úroku ako príslušenstva a zmenkovej odmeny,
žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Právomoc slovenského súdu určil v súlade s čl. 2 bod
1 Nariadenia č. 44/2001 o príslušnosti, uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a
obchodných veciach (Brusel I). Za rozhodné právo určil súd prvého stupňa právny poriadok, použitie
ktorého zodpovedá rozumnému usporiadaniu daného vzťahu, slovenský právny poriadok s poukazom
na skutočnosť, že obaja účastníci zmluvného vzťahu postupovali od počiatku podľa slovenského
právneho poriadku a nemali v úmysle sa riadiť iným právnym poriadkom. Vzhľadom na skutočnosť, že
sa jedná o cezhraničný spor a hodnota uplatnenej pohľadávky nepresahuje sumu 2.000 Eur, posúdil
súd predmetný spor z hľadiska procesného podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.
861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Vychádzal
zo zistenia, že zmluvou o úvere č. 3610423 zo dňa 21.01.2009 poskytol právny predchodca žalobcu
žalovanému úver vo výške 300 Eur za účelom zamestnania. Žalovaný mal úver splatiť v 11 mesačných
splátkach po 52 Eur s poplatkom vo výške 272 Eur, spolu vo výške 572 Eur. Súčasťou zmluvy o úvere
boli všeobecné podmienky poskytnutie úveru, z ktorých poukázal súd prvého stupňa najmä na bod 4, 6,
17 a 20. Na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka zo zmluvy o úvere vystavil dlžník voči veriteľovi
blankozmenku, v ktorej neboli vyplnené zmenková suma a dátum začatia úročenia zmenkovej sumy.
Veriteľ a dlžník dohodli podmienky vyplnenia blankozmenky. Pôvodný veriteľ POHOTOVOSŤ, s.r.o.
previedol zmenku indosamentom na veriteľa - žalobcu. Súd prvého stupňa posúdil právnu vec podľa
ním citovaných príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, zákona č. 191/1950 Zb. zmenkového
a šekového (ďalej len ZZŠ) a zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov. Poukázal na to, že v zmysle
platných právnych predpisov a judikatúry Európskej únie je súd povinný v každom štádiu konania
a v každom druhu konania z úradnej povinnosti skúmať, či vo veci nejde o spotrebiteľský vzťah za
účelom ochrany spotrebiteľa. Táto povinnosť sa vzťahuje aj na konanie, v ktorom sa uplatňuje právo
zo zmenky. Napriek abstraktnosti zmenkových vzťahov sa súd prvého stupňa zaoberal aj kauzou,
dôvodom vzniku zmenky, ktorou je zmluva o úvere. Zmluvu o úvere posúdil súd prvého stupňa ako



zmluvu spotrebiteľskú. Úver posúdil súd ako spotrebiteľský úver. Poukázal na to, že v danom prípade
bol úver poskytnutý na výkon zamestnania, avšak na tomto mieste súd konštatoval, že účel úveru
uvedený v zmluve je zo strany veriteľa (dodávateľa) špekulatívny v snahe vyhnúť sa právnemu režimu
spotrebiteľských úverov. Je vecou veriteľa (dodávateľa), aby preukázal skutočný účel použitia úveru,
a preto v prípade pochybností, je dôkazné bremeno na veriteľovi (uznesenie Krajského súdu v Trnave
zo dňa 23.02.2010, sp.zn. 10CoE/5/2010). Po preskúmaní zmluvy o úvere dospel súd prvého stupňa k
záveru, že zmluva je koncipovaná tak, že je neobyčajne hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä v ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch
(zmluvná pokuta, blankozmenka a pod.) a zároveň je celá zmluva koncipovaná výlučne v prospech
veriteľa bez toho, aby sa mohol dlžník aspoň minimálne zákonnými prostriedkami brániť. Súd prvého
stupňa vyvodil záver, že zmluva o úvere sa prieči dobrým mravom, čo spôsobuje jej absolútnu
neplatnosť. Z tohto dôvodu nemohlo právnemu predchodcovi žalobcu zo zmluvy o úvere vzniknúť
právo na vyplnenie blankozmenky podľa bodu 17 všeobecných podmienok, z čoho vyplýva, že ak aj
zmenka vyplnená bola, nie je možné sa na jej základe úspešne domáhať akýchkoľvek práv (rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 06.05.2008, sp.zn.
4 Obo 161/2007). V čase indosamentu zmenky na žalobcu nemal veriteľ práva a povinnosti zo zmenky.
Záverom súd prvého stupňa zdôraznil, že blankozmenka nie je skutočnou zmenkou, je len jej zárodkom
a zmenkou sa stáva až po vyplnení. Keďže blankozmenka pre neplatnosť zmluvy o úvere nemohla byť
vyplnená, nemôže byť ani zdrojom práv a povinností jej účastníkov. Rozhodnutie o trovách konania
odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovaný si právo na náhradu trov konania
neuplatnil.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorým napadol rozsudok
v celom rozsahu z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p., v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221
ods. 1 O.s.p., keď sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom podľa §
205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. Tvrdil, že v prejednávanej
veci došlo zo strany súdu prvého stupňa jeho konaním a rozhodnutím k porušeniu článku 4, 5 a 7
Nariadenia, ktoré má všeobecnú pôsobnosť, je záväzné a priamo aplikovateľné v Slovenskej republike. S
poukazom na § 120 O.s.p. žalobca uviedol, že v danej veci súd mal rozhodnúť len z predloženej zmenky
ako predpokladu vydania rozsudku v konaní, ktorá ako listinný cenný papier, inkorporuje v listine samo
právo. Súd prvého stupňa z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovaného, a na ťarchu žalobcu, vykonal
dokazovanie úverovou zmluvou, exekučným spisom a ďalšími dôkazmi, ktoré účastníci nenavrhli a
ktoré údajne preukázalo charakter žalovaného ako spotrebiteľa. Žalovaný sa tejto obrany nedomáhal,
pohľadávku nerozporoval a svojím konaním ju fakticky uznal, takže uvedeným postupom súd prvého
stupňa neobjektívne podporil v konaní žalovaného. Konanie súdu prvého stupňa predstavuje výrazný
zásah do práva na spravodlivý proces garantované v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalovaný mohol na základe
článku 5 ods. 3 a 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, čo neurobil, takže napadnutý rozsudok
je podľa jeho názoru prekvapivým rozhodnutím, čo predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom.
Prekvapivosť vyplýva jednak zo skutočnosti, že žalovaný uplatnený nárok nepoprel, no napriek tomu súd
prvého stupňa nárok zamietol, a jednak z rozporu rozhodnutia s konštantnou judikatúrou Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, na ktorú poukázal v odvolaní. Žalobcovi ako účastníkovi konania sa postupom
súdu prvého stupňa odňala možnosť konať pred súdom aj tým, že súd prvého stupňa porušil zásadným
spôsobom zásadu kontradiktórnosti, keď mu znemožnil vyjadriť sa ku skutočnostiam, dôkazom a
právnym argumentom, na ktorých založil svoje rozhodnutie, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie vo
svoj prospech. Žalobca predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorá spĺňa všetky
formálne a materiálne náležitosti predpokladané zák.
č. 191/1950 Zb. a žalovaný voči forme a obsahu zmenky ani nenamietal. Neexistovala tak žiadna
okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo
veci. Žalobca je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek
spotrebiteľského vzťahu, pričom ide o zmenku platnú, ktorá je abstraktným samostatným záväzkom
neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať ani podmieňovať inými okolnosťami než tými, ktoré sú
uvedené na zmenke. Súd prvého stupňa sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených
v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Predovšetkým ignoroval § 17
ZŠZ, z ktorého vyplýva, že žalovaný vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky
voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Ak tak v sporovom



konaní nemôže robiť žalovaný, tým menej tak môže robiť sám súd (rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 5Obo 3/2008 z 22.10.2008). Súd prvého stupňa síce nevyhodnotil zmenku
ako neplatný právny úkon, ale za neplatnú považoval dohodu o vyplňovacom práve k blankozmenke.
Uvedený záver súdu prvého stupňa vychádzal len z kauzálnych námietok, ktoré v konaní nikto
nevzniesol ani ich nikto z účastníkov nepreukazoval. Kauzálne námietky sú po indosovaní v zásade
neprípustné. Zmluvný vzťah medzi remitentom a žalovanou je po indosovaní irelevantný. Žalobcovi nie
je známy obsah údajného zmluvného záväzku (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn.
25 Cdo 1839/2000 z 22.08.2002, uznesenie Vrchného súdu v Prahe sp.zn. 5 Cmo 14/97). Poukázal
na to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie pred ním je postihnuté vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa porušil poučovaciu povinnosť prekročením
§ 5 ods.1 O.s.p., porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov a prihliadol
na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť vôbec v sporovom
konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. Napadnuté rozhodnutie považuje žalobca za
prekvapivé rozhodnutie. Súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na skutočnostiach, dôkazoch a
právnych argumentoch, ku ktorým sa nemohol žalobca vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie
vo svoj prospech. Vnútroštátny súd musí pri vykonávaní práva dodržiavať požiadavky na účinnú súdnu
ochranu práv garantovanú aj v článku 47 Charty základných práv Európskej únie. K týmto požiadavkám
patrí zásada kontradiktórnosti, ktorá je súčasťou práva na obhajobu a ktorá zaväzuje súd na jej
dodržanie predovšetkým vtedy, keď rozhoduje spor na základe dôvodu uplatneného ex offo (rozsudok
z 02.12.2009, Komisia/Írsko a i., C 89/08 P, Zb. s. U 11245, bod 50, 54, rozsudok Súdneho dvora EÚ
u 21.02.2013, sp.zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai). Navrhol, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrhu vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi
prizná náhradu trov odvolacieho konania, ktoré v odvolaní vyčíslil.

K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods.3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods.1
O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 221 ods. 1
písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Odvolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto
opravného prostriedku. Vada konania vymedzená v § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je vo svojej podstate
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú
v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy
Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
Na vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci prihliada odvolací súd z úradnej
povinnosti aj vtedy, ak by v odvolaní neboli uplatnené (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Z úradnej moci odvolací súd
podrobil preskúmaniu žalobcom tvrdené vady konania podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221
ods. 1 písm. f/ O.s.p., keď sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia zmenkovej sumy 280 eur, zmenkového
úroku 0,25 % denne za konkrétne obdobie, 6 % ročného úroku za konkrétne obdobie, zmenkovej odmeny
a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má konanie vo veciach s nízkou hodnotou
sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy, ak to považuje za potrebné alebo ak to
navrhnú účastníci, príp. niektorý z nich. V súlade s článkom 19 Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje
inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi slovenským procesným právom.



Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku 6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia,
v ostatnom sa tento postup riadi Občianskym súdnym poriadkom.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie nad návrh účastníkov konania a do
súdneho spisu založil zmluvu o úvere a všeobecné podmienky poskytnutia úveru bez toho, aby žalobcovi
a žalovanému umožnil zúčastniť sa vykonania týchto dôkazov a vyjadriť sa k týmto dôkazom podľa §
123 O.s.p.. Predmetom dokazovania v konaní vo veciach z nízkou hodnotou sporu podľa Nariadenia
sú iba skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné. Súd nedokazuje skutočnosti, ktoré vyplývajú z
listín predložených účastníkmi konania, o pravdivosti ktorých niet pochýb. Súd pri vykonávaní dôkazov
postupuje podľa návrhov účastníkov, pričom vykonávanie dôkazov upravuje článok 9 Nariadenia.

Z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v podobe tlačiva B vyzval žalobcu na
doplnenie alebo opravu tlačiva návrhu na uplatnenie pohľadávky, keď žalobcovi oznámil, že je potrebné
predložiť zmluvu o spotrebiteľskom úvere, splátkový kalendár a prehľad platieb realizovaných dlžníkom.
Odvolací súd konštatuje, že takto realizovaná výzva nemá pre ďalší procesný postup súdu žiadne účinky.
Pripojením konkrétnych listín v podobe fotokópií z iného spisu súdu prvého stupňa (exekučného spisu),
v ktorom mal remitent, spoločnosť Pohotovosť s.r.o., postavenie oprávneného, bez návrhu účastníkov
konania na vykonanie takto označených dôkazov, vykonal súd prvého stupňa skutkové zistenia, ktoré
posúdil ako právne významné pre rozhodnutie o uplatnenom nároku. Bez postupu podľa článku 4 ods.
4 Nariadenia súd prvého stupňa rozhodol v právnej veci bez nariadenia pojednávania podľa článku 7
ods. 1 Nariadenia a vo veci podľa § 156 ods. 1 O.s.p. verejne vyhlásil rozsudok.

Preskúmaním zákonnosti konania predchádzajúcemu verejnému vyhláseniu rozsudku odvolací súd
zistil, že súd prvého stupňa odňal účastníkom konania procesné právo podľa § 123 O.s.p. vyjadriť
sa ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. V danej veci ide o listiny, ktoré súd prvého stupňa pripojil
do konania bez návrhu účastníkov konania. Procesné právo účastníkov konania vyjadriť sa k návrhom
na dôkazy, teda k tým, ktoré navrhol niektorí z účastníkov, má svoje vyjadrenie v článku 5 ods. 2 - 5
Nariadenia.

S poukazom na závery vyjadrené v Náleze Ústavného súdu SR z 10. júla 2013, č.
k. II. ÚS 499/2012-47, predovšetkým na tie, ktoré je potrebné v praxi všeobecných súdov prijať ako
všeobecne uplatniteľné pokiaľ ide o zaujatie stanoviska ku kontradiktórnosti súdneho procesu, k pojmu
dokazovanie, k pojmu súdna (právna) vec a prejednanie veci v prítomnosti účastníka konania, odvolací
súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa znemožnil žalobcovi uplatniť svoje právo zo zmenky.
Účelom práva vyjadriť sa k vykonaným dôkazom je totiž práve možnosť ovplyvniť skutkové zistenia, na
ktorých súd zakladá svoje rozhodnutie, keďže skutkové zistenia sú to, čo je účastníkovi nepochybne
známejšie ako súdu. Aktivita účastníka pri využití tohto práva je v podstatnej miere závislá práve od miery
presvedčivosti vykonaných dôkazov, skutkových zistení, ktorých vyvodenie z nich možno očakávať, a
miery presvedčenia súdu o vplyve týchto zistení na unesenie dôkazného bremena daného účastníka.
Vykonaným dokazovaním sa rozumie postup súdu smerujúci k utvoreniu skutkových poznatkov o
rozhodujúcich okolnostiach a jeho podstatou je získanie príslušných skutkových poznatkov z jednotlivých
dôkazných prostriedkov, ktoré sú nositeľmi určitých informácií. Z listinných dôkazov vykonaných bez
návrhov účastníkov konania dospel súd prvého stupňa ku (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom
založil svoj právny záver o právnej povahe zmluvy o úvere ako zmluvy spotrebiteľskej, keď
plnenie povinností žalovaného ako dlžníka môže byť zabezpečené zmenkou len za splnenia zákonných
podmienok, a v prípade, že toto zabezpečenie zákonné podmienky nespĺňa, nemôže veriteľ zmenku
ako zabezpečovací prostriedok splnenia dlhu vôbec prijať. Rozsudok súdu prvého stupňa vykazuje pre
žalobcu nepochybne znaky prekvapivého rozhodnutia.

Za splnenia podmienky písomnosti európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu bolo podľa
názoru odvolacieho súdu povinnosťou súdu prvého stupňa dať žalobcovi a žalovanému priestor, aby
sa zoznámili s dôkazmi, ktoré vykonal súd prvého stupňa a so skutkovými zisteniami, ktoré z nich
súd prvého stupňa vyvodzuje, spolu s priestorom na vyjadrenie sa k nim, prípadne aby navrhli iné
dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený priestor v súlade s cieľom a účelom Nariadenia
nevyžaduje nariadenie ústneho pojednávania, vyžaduje však najmä písomné stanovisko žalobcu i
žalovaného (bod 7, 8 a 9 preambuly Nariadenia). Týmto postupom dôjde ku skutočnému naplneniu práva
účastníkov konania zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.



Odvolací súd ďalej konštatuje, že súd prvého stupňa nesplnil voči žalobcovi zákonnú poučovaciu
povinnosť podľa § 120 ods. 4 O.s.p. O vykonaní poučenia v tomto konaní sa v spise nenachádzajú
žiadne listiny. Doručenka o zaslaní písomného poučenia žalobcovi založená v súdnom spise sa
týka konania Okresného súdu Trenčín sp.zn. 36CbZm/16/2013. Poučovacia povinnosť podľa § 120
ods. 4 O.s.p. je konkrétnym vyjadrením generálnej poučovacej povinnosti podľa § 5 O.s.p. a súd
je povinný ju vykonať aj v prípade, keď je účastník právne zastúpený. Ustanovenie § 120 ods. 4
O.s.p. je vyjadrením koncentrácie občianskeho sporového súdneho konania prejavujúcej sa v možnosti
účastníkov konania predkladať skutočnosti a dôkazy vrátane určenia momentu na ich predkladanie.
Splnenie tejto poučovacej povinnosti má rozhodujúci vplyv na rozhodnutie vo veci samej, na možnosť
napadnúť rozhodnutie v riadnom, prípadne aj v mimoriadnom opravnom konaní, pretože znamená
významné obmedzenie na označovanie a predkladanie dôkazov v ďalšom konaní. V danej veci súd
prvého stupňa dospel k takému záveru, že listinné dôkazy prostredníctvom ktorých súd prvého stupňa
vykonal dokazovanie, vytvorili skutkový základ pre súdne rozhodnutie vyžadujúci zmenu právneho
posúdenia uplatneného nároku, o ktorej však účastníci nevedeli. V dôsledku absencie poučenia ako
povinnosti súdu nedošlo zo strany žalobcu k uplatneniu procesných práv, pretože žalobca nemohol splniť
svoju povinnosť tvrdenia a ani dôkaznú povinnosť vo vzťahu k inému právnemu posúdeniu veci, keď
súd prvého stupňa nárok žalobcu uplatnený zo zmenky posúdil ako vzťah spotrebiteľský bez toho, aby
boli na takýto postup súdu splnené zákonné podmienky.

Pretože rozsudok súdu prvého stupňa nie je z hľadiska odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods.
2 písm. a/ O.s.p. správny, odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p. rozsudok súdu prvého
stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O.s.p.

Zároveň odvolací súd zrušil aj výrok o trovách konania pred súdom prvého stupňa, nakoľko tento výrok
závisí od výsledku sporu a od miery úspechu účastníkov konania v sporovom konaní.

Súd prvého stupňa, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 226 O.s.p., vo veci opätovne
rozhodne. Nedostatky súdneho konania ako vady konania spočívajúce v procesnom postupe, tak ako ich
odvolací súd zistil a uviedol v tomto zrušujúcom uznesení, odstráni súd prvého stupňa v ďalšom konaní
s tým, že podľa § 224 ods. 3 O.s.p. v novom rozhodnutí rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.