{"guid": "d66c157a-c325-4bff-8c3e-888d0120337a:aa7fad8b-3a60-40ee-9e7d-e54cb6d66948", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2014:8509200040.1", "spisova_znacka": "7CoE/22/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 7CoE/22/2014 z 30. 3. 2014", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Prešov z 30. marca 2014, sp. zn. 7CoE/22/2014, ECLI:SK:KSPO:2014:8509200040.1", "identifikacne_cislo": "8509200040", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Branislav Breza", "sudca_id": 400, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-branislav-breza-400", "datum_vydania": "2014-03-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/244", "nazov": "ZRK", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/244", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/244-2002"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/aa7fad8b-3a60-40ee-9e7d-e54cb6d66948", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8509200040.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2014:8509200040.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2014:8509200040.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7CoE/22/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8509200040
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8509200040.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
na ul. Pribinovej č. 25, proti povinnému K. D., nar. XX.X.XXXX, bývajúcej v N., na ul. D. č. XXX/XX, o
vymoženie sumy 409,61 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará
Ľubovňa zo dňa 6.9.2013 č. k. 5Er 1/09-14 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Oprávnený n e m á   p r á v o  na náhradu trov odvolacieho konania a povinnému sa ich náhrada n
e p r i z n á v a.

Z a m  i e t a   návrh na prerušenie konania.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým uznesením exekúciu zastavil a oprávnenému a povinnému nepriznal
právo na náhradu trov konania. Ďalej vyslovil, že o trovách súdneho exekútora rozhodne po
právoplatnosti uznesenia.

Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo
štandardnej spotrebiteľskej zmluvy na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok.
Rozhodcovská doložka spotrebiteľom osobitne vyjednaná nebola.

Rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v konaní znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom ak dodávateľ už pred spotrebiteľom
podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a
nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu
ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému
konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. Keďže dojednanie rozhodcovskej doložky a následne
konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá
ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a Smernica Rady č. 93/13/
EHS súd prvého stupňa exekúciu podľa ustanovenia § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol uznesenie
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Ako dôvod uviedol, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii
exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu o veci s tým, aby výsledkom takéhoto rozhodovania bola úplná nemožnosť vykonať
právo pre veriteľa. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z.,
nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu
uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty,



ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán (všeobecný súd)
dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku
na právne postavenie dlžníka tam, kde neexistujú, a to preto, lebo z vôle zákonodarcu existujú
na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Úspešný oprávnený v
rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl.
zákona č. 244/2002 Z. z. revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s
právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Zákonodarca priznal všeobecným
súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o
zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho uskutočňovaného na základe
zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu
tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej republike prijatý. Všeobecný súd si
musí byť vedomý toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných
rozhodnutí rozhodcovských súdov. Všeobecný súd vo veci oprávneného nebol povinný zaoberať sa
skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými
predpismi. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, a
preto exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu.
V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup
v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným
súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného
v rozhodcovskom konaní. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré
je exekučným titulom. Ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. explicitne upravuje konanie bez
návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu.
Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo
ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského
konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s
exekučnou vecou. Predovšetkým porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh,
rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania.
Oprávnený nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom
pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu
rozhodnutia exekučného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho
právne postavenie. Postup, ktorý zvolil exekučný súd navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú
príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného došlo k zmareniu exekúcie.
Oprávnený však je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny
dlh a nútene ho preto voči povinnému vymáhal. Preto možno bez pochýb predpokladať, že povinný
prechovával voči oprávnenému averziu a pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš
nutné pre objektívne posúdenie veci vypočuť oprávneného a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na
vec. Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne s dodržaním
zásady rovnosti zbraní. Exekučný súd vo veci dokazovanie nevykonával a k svojim záverom dospel len
na základe domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu. Úvaha súdu v tomto smere nemôže byť
podkladom pre rozhodnutie. Rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom
stave, pričom ak súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré
účastníci konania nenavrhli. Exekučný súd je v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002
Z. z. oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými
mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Od 1. 1. 2008 Občiansky zákonník
v ust. § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľnú podmienku považuje aj ustanovenie zmluvy, ktoré vyžaduje
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu,
však nestanovuje, aby spory s dodávateľom mali byť riešené výlučne v rozhodcovskom konaní.
Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd.
Rozhodcovská doložka nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa. Vo veci sa nedá stotožniť ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako
zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. Podľa ust. § 2 písm. a) tohto právneho
predpisu účinného v čase uzatvorenia zmluvy spotrebiteľským úverom sa rozumelo dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky
alebo v inej právnej forme. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne,
avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.
Nakoľko predmetom úverov poskytovaných zo strany oprávneného sú peňažné prostriedky a nie tovar
alebo služba, zmluvy o úvere nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované ust. § 4 ods. 2 zákona



č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere
(opis tovaru alebo služby, cenu tovaru alebo služby, adresu predávajúceho, na ktorej možno uplatniť
reklamáciu alebo sťažnosť, identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom
odovzdania alebo prevzatia tovaru alebo služby). Či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym
poriadkom, a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz
posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. Podľa ust. § 44 ods. 2 Ex. por. súd je povinný preskúmať
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul,
pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom. V opačnom prípade žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia,
návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Vykonať revízny postup vo vzťahu k
exekučnému titulu môže len v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. § 45 zákona
č. 244/2002 Z. z. dbajúc na existenciu ust. § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. jedine v spojení s revíziou
práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Ak exekučný súd uskutočňuje
revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany
dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, čím taktiež porušuje základné práva účastníkov
exekučného konania, najmä právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivý súdny proces, právo vlastniť
majetok a právo na pokojné užívanie majetku.

Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 212 O.s.p. preskúmal napadnuté uznesenie spolu s konaním, ktoré
mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil,
že odvolanie oprávneného nie je opodstatnené.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach
nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým
súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa
ktorej ochrana spotrebiteľa v čase uzatvorenia zmluvy bola obsiahnutá v zákone č. 250/2007 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa. Tento právny predpis účinný v čase uzatvorenia zmluvy v ust. § 3 ods. 3 za
spotrebiteľské zmluvy považoval zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného
zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých
prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Uvedené
ustanovenie teda nevylučovalo, aby charakter spotrebiteľskej zmluvy nemohla mať i zmluva o úvere
uzatvorená v súlade s ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom v tomto ustanovení bola
priamo zakotvená povinnosť primeraného použitia ustanovení Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské
zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka.

Základnou črtou spotrebiteľskej zmluvy je to, že je pre spotrebiteľa vopred pripravená a nie je
vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý oprávneným túto
charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné obchodné
podmienky úveru, ktoré spotrebiteľ ovplyvniť nemohol, nakoľko boli už vopred pripravené pre veľký počet
spotrebiteľov.

Aj keď Občiansky zákonník účinný od 1. 4. 2004 v ust. § 52 ods. 1 za spotrebiteľské označil len odplatné
zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka a zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka,
táto okolnosť nevylučuje aplikáciu ust. § 53 OZ pri posudzovaní neprijateľných podmienok aj v iných
spotrebiteľských zmluvách, napr. v zmluvách o úveroch. Obchodný zákonník účinný v čase uzatvorenia
zmluvy o úvere úpravu neprijateľných podmienok spotrebiteľských zmlúv neobsahoval. Tento právny
predpis v širšom rámci súkromnoprávnej úpravy, ktorej základným všeobecným predpisom je Občiansky
zákonník, má postavenie predpisu špeciálneho. Ust. § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka priamo ukladá
riešiť otázky Obchodným zákonníkom neupravené podľa predpisov občianskeho práva.

V tejto súvislosti je právne významné ust. § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú
ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. Vychádzajúc z



uvedeného v dôsledku nedostatku inej právnej úpravy neprijateľných podmienok pri zmluvách o úveroch
je potrebné vychádzať z ust. § 53 OZ upravujúceho analogický prípad. Inak by sa minula účinkom
do nášho právneho poriadku implementovaná Smernica Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách. K jej prebratiu došlo novelou Občianskeho zákonníka uskutočnenou
zákonom č. 150/2004 Z. z. účinným od 1. 4. 2004, čo je zrejmé z ust. § 879g OZ. Táto novela
Občianskeho zákonníka zakotvila do nášho súkromného práva právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv.

Podľa všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa všetky spory zo zmluvy o úvere mohli riešiť buď
pred rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom. Podanie žaloby na všeobecnom súde
malo síce povahu rozväzovacej podmienky vo vzťahu k rozhodcovskej doložke, avšak toto dojednanie
neplatilo, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd.

S prihliadnutím na uvedené, ak spor vyvolal dodávateľ podaním žaloby na rozhodcovskom
súde, spotrebiteľ sa takto začatému rozhodcovskému konaniu musel podrobiť. Podanie žaloby na
rozhodcovskom súde má totiž rovnaké účinky, ako keby bola žaloba podaná na súde, pričom po začatí
rozhodcovského konania nemožno v tej istej veci konať a rozhodovať na súde, čo je zrejmé z ust. § 19
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.

Občiansky zákonník účinný od 1. 1. 2008 za neprijateľnú podmienku v ust. § 53 ods. 4 písm. r)
považuje aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory
s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Vychádzajúc z tohto ustanovenia zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve, ktorá nebola
so spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok
mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide
aj vtedy, ak spotrebiteľ nemal možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, ak túto
možnosť skôr využil dodávateľ. Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov
prostredníctvom rozhodcovského konania mu vnúti štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ
svojím konaním podaním žaloby na rozhodcovskom súde. Na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej
podmienky nie je dôvod ani u zmlúv uzatvorených pred 31. 12. 2007. Občiansky zákonník účinný
do 31. 12. 2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter
neprijateľných podmienok mohli mať i iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a v
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými
podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa v ust. § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti.

Keďže ust. § 53 OZ nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ), išlo o
neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej
povinnosti. Ak teda dojednaná podmienka ukladajúca spotrebiteľovi podrobiť sa rozhodcovskému
konaniu vyvolanému dodávateľom je pre jej neprijateľnosť neplatná, pre vykonanie exekúcie chýba
základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský súd môže totiž vec
v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade s ust. § 3
zákona č. 244/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom,
že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v
inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď
formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002
Z. z. v znení neskorších predpisov) akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre
exekučné konanie. Ak právomoc rozhodcovského súdu sa neopiera o platnú rozhodcovskú zmluvu alebo
o platnú rozhodcovskú doložku, akékoľvek plnenie rozhodcovským súdom priznané sa nedá považovať
za plnenie právom dovolené.

V súvislosti s akoukoľvek rozhodcovskou zmluvou je potrebné dodať, že jej cieľom je dosiahnuť
prejednanie prípadného sporu rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali
takúto právomoc. Často krát sa rozhodcovská zmluva vyjadrí len v podobe rozhodcovskej doložky,
ktorá splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými
podmienkami je predsa len význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože pri vzniku sporu  súkromná
osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný



záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak stane v súkromno-právnom procese, požiadavka na
rešpektovanie princípov súkromného práva rozhodcom je plne opodstatnená. Ak rozhodcovská zmluva
nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná alebo vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky
nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší
rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, sú plne namieste.

Rozhodcovskú doložku v predmetnej veci si spotrebiteľ osobitne nevyjednal, nakoľko táto splývala
s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť
všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ
ako prvý. V subjektívne nearbitrabilnej (spotrebiteľskej) právnej veci zvlášť vznikajú pochybnosti o
objektívnosti rozhodovacieho procesu. Miesto konania ani zďaleka nespĺňa požiadavku predvídateľnosti
a dostupnosti, nakoľko rozhodcovský súd sa nachádza na druhom konci republiky a o poučení
spotrebiteľa o rozdiele medzi štátnym a rozhodcovským súdnym procesom niet ani zmienky.

Nedôvodným je i poukaz na odňatie možnosti účastníkom konať pred súdom v dôsledku nevykonania
dokazovania zákonným spôsobom. Ust. § 115 ods. 1 O.s.p. ukladá súdu povinnosť nariadiť pojednávanie
iba na prejednanie veci samej, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Odvolaním
napadnuté uznesenie nie je rozhodnutím vo veci samej. Navyše z listinných dôkazov vypracovaných a
predložených samotným oprávneným (zmluva o úvere a všeobecné podmienky poskytnutia úveru) bolo
možné posúdiť dojednanú rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú.

Neexistencia právoplatného a vykonateľného exekučného titulu predstavuje neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania, na ktorý sa musí prihliadať v každom štádiu konania. Jednou z podmienok
pre vedenie exekúcie je bez akýchkoľvek pochybností exekučný titul, ktorý musí byť vykonateľný.
Rozhodcovský rozsudok opierajúci sa o neplatnú rozhodcovskú zmluvu alebo o neplatnú rozhodcovskú
doložku túto vlastnosť mať nemôže. Ide o taký nedostatok podmienky konania, pre ktorý je potrebné
exekúciu zastaviť z dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku,
podľa ktorého exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným.
Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a
materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne
nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. Všeobecný súd je preto povinný
v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Hoci súd prvého stupňa pri rozhodovaní nesprávne vychádzal z § 45 zákona č.
244/2002 Z. z. toto pochybenie nemalo vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 219 ods. 1 O.s.p.
uznesenie ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením §
142 ods. 1 O.s.p. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že oprávnený v odvolacom
konaní úspech nemal a povinnému v jeho priebehu žiadne trovy nevznikli.

Zároveň bol zamietnutý návrh oprávneného na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods.
1 písm. c/ O.s.p. a to s poukazom na zásadné stanovisko vylovené Ústavným súdom Slovenskej
republiky v uznesení zo dňa 24.2.2011 č.k. IV. US 55/11-19, týkajúce sa možnosti skúmania platnosti
rozhodcovskej doložky v exekučnom konaní. V odôvodnení tohto rozhodnutia poukázal na to, že
exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už
začatého exekučného konania a nielen v súvislosti  s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, pričom
exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Ďalej zdôraznil, že ak
Exekučný poriadok pojednával o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým (t.j. či už
so zákonom hmotnoprávneho charakteru alebo zákonom procesnoprávneho charakteru), exekučný súd
mohol exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení a
nie len z procesného hľadiska. Za neopodstatnenú označil námietku o znemožnení plnenia vzniknutého
zo zmluvy v dôsledku zastavenia exekúcie zo strany štátneho orgánu. Uznesenie o zastavení exekúcie
nebráni oprávnenému domáhať sa na príslušnom súde podľa platných procesných predpisov vydania
rozhodnutia znejúceho na plnenie dlžnej peňažnej sumy v zmysle zmluvy. Tieto závery Ústavného súdu
Slovenskej republiky sú plne akceptovateľné tiež v prejednávanej veci.



Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}