Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 25Co/638/2015 z 29. 9. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 29. septembra 2015, sp. zn. 25Co/638/2015, ECLI:SK:KSNR:2015:4612208780.2 Krajský súd Nitra | 25Co/638/2015 | ECLI:SK:KSNR:2015:4612208780.2 | 2015-09-29 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, EP, OSP, zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., § 44 ods. 2 EP, § 41 ods. 1 EP, § 41 ods. 2 EP, § 219 ods. 1 OSP, § 224 ods. 1 OSP, § 142 ods. 1 OSP, § 151 ods. 1 OSP, § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., § 7 zákona č. 71/1992 Zb., § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3880783e-e69d-45f2-9f0d-8a06dafb84be Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2015:4612208780.2 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/638/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4612208780
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4612208780.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a členiek
senátu JUDr. Márie Malíkovej a JUDr. Soni Vackovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, v mene ktorej vykonáva advokáciu ako konateľ a advokát
doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti odporkyni: Slovenská republika a v jej mene konajúce
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Levice z 25. februára 2015
pod č. k. 16C/360/2012-180 a proti uzneseniu Okresného súdu Levice z 29. apríla 2015 pod č. k.
16C/360/2012-204, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporkyni
domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Topoľčany v exekučnom konaní pod sp. zn. 4Er/553/2011. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľ v podanom návrhu žiadal,
aby súd uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi z titulu majetkovej škody sumu 5.741,28
eura a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 1.148,26 eura. Ako navrhovateľ uviedol, v právnej pozícii
oprávneného navrhol v exekučnom konaní zvolenému súdnemu exekútorovi postupom podľa § 38
a nasl. zákona č. 233/1995 Z.z. vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením
záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 3960018 dlžníkom: E. (povinný). Súdny exekútor predložil
podaný návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom Okresnému súdu Topoľčany (ďalej len
„exekučný súd“) a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd napriek tomu,
že prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala takú spoluprácu
s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k
posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 18.
11. 2010, pričom konanie začalo dňa 11. 05. 2010 a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby
(omeškanie viac ako 191 dní). Opísaný postup exekučného súdu hodnotil navrhovateľ ako nesprávny
a v rozpore s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z dôvodu nesprávneho úradného
postupu si preto uplatňoval náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch. Majetková



škoda predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným
rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového
zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere a nemôže tiež nastať akceptácia návrhu na nútené
vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu. Nemajetková ujma predstavuje 20 % z
uplatňovanej istiny s príslušenstvom. Navrhovateľ postupoval podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.
a písomnou žiadosťou požiadal odporkyňu o predbežné prerokovanie svojho nároku na náhradu škody.
Odporkyňa však do podania tejto žaloby na žiadosť pozitívne nereagovala. Odporkyňa v písomnom
vyjadrení k podanému návrhu uviedla, že žalobu považuje za právne neopodstatnenú a žiada ju
v celom rozsahu zamietnuť z dôvodu nepreukázania zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre
priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Z hľadiska skutkového stavu mal súd
prvého stupňa za preukázané, že Okresný súd Topoľčany uznesením zo dňa 30. 08. 2011 pod č. k.
4Er/553/2010-10 žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol. Po podaní odvolania oprávneným Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 29. 11. 2011
pod č. k. 15CoE/342/2011-36 napadnuté uznesenie potvrdil. Súd mal za preukázané, že navrhovateľ
ako oprávnený podal u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého návrh na vykonanie exekúcie proti
povinnému E. R., pre vymoženie istiny vo výške 1.381,97 eura s príslušenstvom, a to na základe návrhu
oprávneného a exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti
Slovenská rozhodcovská a.s., Bratislava, Karloveské rameno 8 zo dňa 19. 03. 2010 pod sp. zn. SR
00989/10. Dňa 02. 08. 2011 bola Okresnému súdu Topoľčany doručená žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej pod č. EX 8426/11, ktorú súd zamietol uznesením zo
dňa 30. 08. 2011 pod č. k. 4Er/553/2011-10. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 17. 02.
2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 29. 11. 2011 pod č. k. 15CoE/342/2011-36.
Opierajúc sa o ust. § 3 ods. 1 písm. d/, §3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods.
1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, ako i ust. § 44 ods. 1, 2, § 41 ods. 1, 2 písm. d/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení platnom a účinnom
ku dňu 02. 08. 2011, kedy bola Okresnému súdu Topoľčany doručená žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný, a
preto ho zamietol. Konštatoval, že navrhovateľ podal žalobný návrh na súd dňa 27. 09. 2012, teda ešte
pred uplynutím šesťmesačnej lehoty od prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody, uvedená lehota už uplynula a tým, že jeho nárok nebol uspokojený, bolo možné v súdnom konaní
o tejto žalobe rozhodnúť. Následne poskytol teoreticko-právny výklad pojmu nesprávneho úradného
postupu, ako i predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
v zmysle zákonnej úpravy. Konštatoval, že zo strany Okresného súdu Topoľčany nedošlo v predmetnej
exekučnej veci k nesprávnemu úradnému postupu tým, že súd nerozhodol v lehote 15 dní od doručenia
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V tejto súvislosti súd poznamenal, že procesná
lehota 15 dní je v § 44 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku upravená len pre prípad, že exekučný
súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom. Z ustanovenia § 44 ods. 2 vety tretej Exekučného poriadku nevyplýva, že by sa
táto lehota mala vzťahovať aj na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo
exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne, čo sa v exekučnej veci pod sp. zn. 4Er/553/2011 aj reálne stalo. Toto súd podoprel právnym
stanoviskom Ústavného súdu Slovenskej republiky uvedeným v uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 25. 04. 2013 pod sp. zn. II. ÚS 248/2013. V posudzovanej exekučnej veci súd konal
bez zbytočných prieťahov, ktoré by v predmetnej veci konštatoval iný príslušný orgán a rozhodol v
primeranej lehote dňa 30. 08. 2011. V exekučnom spise sa žiadne urgencie a ani žiadosti o informácie
o stave konania nenachádzajú. Vzhľadom na primeranosť lehoty, v ktorej súd o žiadosti o udelenie
poverenia rozhodol, preto nemohlo dôjsť ani k nemajetkovej ujme tvrdenej navrhovateľom. Nakoľko sú
podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom stanovené kumulatívne a žiadnu z nich navrhovateľ v konaní nepreukázal, nemôže byť daná
zodpovednosť odporkyne za majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu uplatnenú v tomto konaní. Súd preto
podaný návrh v celom rozsahu zamietol.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi
konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje



rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo už došlo
k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný ust. § 9 ods.
1 v znení zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z.. Svojim rozhodnutím
de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Poukázal, že súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že
zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za
situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý
je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota
ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu,
ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo, a naviac, jeho úvahy
negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti, atď.. Rovnako
tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim
požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd
a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok
mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho
presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko
vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

Odporkyňa sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 OSP ) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom
konania a v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 201, § 204 OSP), spĺňajúce náležitosti
podľa § 205 a nasl. OSP, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal odvolanie
navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením
rozhodnutia, pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporkyni domáha zaplatenia náhrady
škody a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Topoľčany
ako exekučného súdu. Žalobou vedenou pôvodne na súde prvého stupňa pod sp. zn. 16C/360/2012 sa
navrhovateľ domáha náhrady škody vo výške 5.741,28 eura a nemajetkovej ujmy vo výške 1.148,26
eura. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote a v
prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako 6 mesiacov.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
v znení účinnom do 31. 12. 2012 ( ďalej len "zák. č. 514/2003 Z. z." ), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť ( § 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. ).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda ( § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. ).



Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení ( § 17 ods. 3
zák. č. 514/2003 Z. z. ).

Úvodom je potrebné poznamenať, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4 Listiny
základných práv a slobôd ( zák. č. 23/1991 Zb. ) je zák. č. 514/2003 Z. z. osobitným zákonom, ktorý
upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát
zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky
zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda
bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov
v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou
podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama
príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený
a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na
zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje dva základné okruhy
zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím ( § 5
a § 6 ) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom ( § 9 ). Zároveň je
samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení
osobnej slobody ( § 7 ), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe ( § 8 ). I
keď zákon explicitne nedefinuje pojem "nesprávny úradný postup", vo všeobecnosti za takýto možno
považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho
činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov
daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah
do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto
postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda
najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných
súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda
vznikla následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom
škody vo vzťahu príčiny a následku.

V súdenej veci vo svetle týchto záverov preto bolo potrebné posudzovať existenciu predpokladov
zodpovednosti odporkyne za škodu uplatňovanú navrhovateľom v tomto konaní, čo učinil i súd prvého
stupňa a v tomto smere v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci. Niet totiž sporu, že vo veci
pôvodne vedenej pod sp. zn. 16C/360/2012, kde podľa navrhovateľa došlo k nesprávnemu úradnému
postupu Okresného súdu Topoľčany (ďalej len "exekučný súd") v exekučnom konaní vedenom pod
sp. zn. 4Er/360/2012, z obsahu tohto spisu vyplýva, že exekučnému súdu bola dňa 02. 08. 2011
doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnému: E. R., K., IČO: 43 426 549, o
vymoženie 1.381,97 eura s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava zo dňa 19. 03. 2010 pod
sp. zn. SR 00989/10. Následne exekučný súd žiadosť súdneho exekútora uznesením zo dňa 30. 08.
2011 pod sp. zn. 4Er/553/2011-10 zamietol. Od doručenia žiadosti súdneho exekútora dňa 02. 08. 2011
do dňa 30. 08. 2011, kedy bola žiadosť zamietnutá, ubehlo celkovo 28 dní.



Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 06. 2011, súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného
podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) . Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva
právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

V zmysle § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu, okrem
iného aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená
oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej
zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (písm. c/), vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (písm. d/), iných vykonateľných rozhodnutí a
schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon (písm. i/).

Odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa zastáva názor, že z prejavu vôle normotvorcu
obsiahnutom v zhora citovaných ustanoveniach plynie záver, podľa ktorého 15-dňová lehota od
doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami, ktoré
zachovávajú autenticitu sledovaného zámeru, čo umožňuje výklad doslovný, gramatický a systematický,
pričom niet dôvodu pre použitie analógie. V tejto súvislosti je zvlášť významné, že úmyslom zákonodarcu
bolo práve zefektívnenie exekučného konania v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie
nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu a tak prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Táto
požiadavka však stráca svoj základný význam a opodstatnenosť v prípade, že niet exekučného titulu
pre jeho rozpor so zákonom ako materiálneho predpokladu každej exekúcie. Neznamená to však, že i
vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci v primeranej lehote a bez
zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru, aby sa tak odstránil
stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by
ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým
zamietne žiadosť exekútora o udelenie poverenia, bol by to explicitne zakotvil spôsobom ako v niektorých
ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku,
v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť ( či už pozitívne alebo negatívne ) v tam stanovenej
lehote na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, kde uložil exekučnému súdu do 15 dní
od doručenia žiadosti "poveriť" exekútora, aby exekúciu vykonal. Obdobnú paralelu možno nájsť i v
odvolaní proti rozhodnutiam v exekučnom konaní, ktoré v zásade nie je prípustné ( § 202 ods. 2 OSP ),
pokiaľ Exekučný poriadok výslovne vo svojich ustanoveniach nezakotvuje, že odvolanie prípustné je
a taktiež i v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku ( napr. § 16 ods. 1, § 75 ods. 4, 5, § 92
ods. 5, § 95 ods. 3 atď. ), ktoré sa na exekučné konanie použijú, ak Exekučný poriadok neustanovuje
inak ( § 251 ods. 4 OSP ). S ohľadom na cieľ a zásady Exekučného poriadku, na ktorých je budovaný,
preto jeho ust. § 44 ods. 2 nie je možné interpretovať rozširujúcim spôsobom tak, ako to predkladá
navrhovateľ. Súdom prvého stupňa a tiež odvolacím súdom zastávaný názor v konečnom dôsledku,
s prihliadnutím na vzájomné súvislosti a účel sledovaný právnou úpravou, nemožno označiť ani za
neprimeraný alebo svojvoľný výklad práva upierajúci základné práva a slobody, súčasťou ktorých je i
právo na súdnu ochranu. Vychádzajúc z uvedeného, v danej veci s ohľadom na skutočnosť, že žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučným súdom zamietnutá
len 28 dní po doručení žiadosti, v žiadnom prípade nedošlo z jeho strany k porušeniu povinnosti vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.



Záverom odvolací súd konštatuje, že po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, vadu
konania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP nezistil, pričom i ďalšie skutočnosti vytýkané navrhovateľom v
jeho odvolaní sú buď bez právneho významu, alebo sa preskúmavaného rozsudku vôbec netýkajú.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Predmetom tohto odvolacieho konania je i uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým uložil navrhovateľovi
povinnosť v lehote 10 dní od jeho doručenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 20
eur a súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu odvolania urobené elektronickými prostriedkami
podpísané zaručeným elektronickým podpisom, ktoré tvorí súdny spis a rovnopisu tohto odvolania
doručovaného odporkyni vo výške 3 eur a to buď v e-Kolkoch, alebo bankovým prevodom na účet, alebo
prostredníctvom Poštového poukazu obsiahnutého v doručenom Platobnom predpise na zaplatenie
súdneho poplatku.

Aj toto uznesenie včas podaným odvolaním napadol navrhovateľ a žiadal, aby odvolací súd uznesenie
súdu prvého stupňa zrušil. Napadnuté uznesenie označil za nepreskúmateľné pre úplnú absenciu
dôvodov jeho vydania. V tejto súvislosti poukázal na to, že prvostupňový súd len uviedol, že súdny
poplatok je vyrubený podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, ktorá však určuje len poplatok za žalobu na náhradu
škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom a nie i spoplatnenie ďalších úkonov vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie
a pod., ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. V tejto súvislosti poukázal i na
dôvodovú správu k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 145/1995 Z.z. o správnych
poplatkoch a to jej čl. II. bod 3, podľa ktorého žaloby sa budú spoplatňovať podľa položky č. 1 Sadzobníka
súdnych poplatkov, ako i odôvodnenie pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu časti poslancov, ktorým
došlo k zavedeniu spoplatnenia žaloby paušálnym poplatkom 20 eur. Argumentoval, že v danom prípade
podal proti rozsudku odvolanie a nie žalobu, a preto nemohol byť vyzvaný na zaplatenie súdneho
poplatku za jeho podanie, keďže súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich
súdnemu poplatku. Argumentačne svoje závery podoprel i rozsudkom NS SR z 29. 03. 2007 pod sp. zn.
4Cdo 39/2007. Tvrdil, že v rozpore so zák. č. 71/1992 Zb. mu bola uložená poplatková povinnosť, i keď
ju nemal, keďže nie je jasne a jednoznačne stanovená týmto zákonom poplatková povinnosť za podanie
odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, pričom použitie analógie legis v prípadoch vyrubenia súdneho
poplatku, vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy je vylúčené. Takéto konanie zo strany súdu označil za zásah
do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl.
12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR, podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na
základe zákona. Naviac podľa ust. § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo
za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i
keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012. V danom prípade konanie začalo pred 01. 10. 2012, a preto v
súvislosti s podaným odvolaním je potrebné aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012, dokedy bolo
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k/ Zákona o súdnych poplatkoch od
poplatku vecne oslobodené.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej
len "Zákon o súdnych poplatkoch") súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony
alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry
(ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra
trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 Zákona o súdnych poplatkoch v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok
proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.



Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ ( § 5 ods. 1 písm.
a/ Zákona o súdnych poplatkoch ).

Podľa § 6 ods. 1 Zákona o súdnych poplatkoch sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom
zo základu poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.
Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá
vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku (§ 6 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch).

Podľa § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i
keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu Zákona o súdnych poplatkoch bod I. poplatky
vyberané v občianskom súdnom konaní, položka 7 písm. a) zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je súdny
poplatok 20 eur.

Úvodom je potrebné poznamenať, že do účinnosti novely Zákona o súdnych poplatkoch vykonanej zák.
č. 621/2005 Z. z. boli podľa § 4 ods. 1 písm. c/ súdne konania vo veciach náhrady škody spôsobenej
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom oslobodené od poplatku. Uvedená
novela však od 01. 01. 2006 toto vecné oslobodenie vypustila, čo dôvodová správa odôvodnila reakciou
na neúmerný nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z..
Zároveň v Sadzobníku súdnych poplatkov v položke 7a bol zavedený nový paušálny poplatok zo žaloby
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom vo výške 3.000,-Sk. Ďalšou novelou Zákona o súdnych poplatkoch vykonanou zák.
č. 273/2007 Z. z. účinného od 01. 07. 2007 bolo ust. § 4 ods. 1 doplnené o písm. k/, ktorým bolo
opätovne zavedené oslobodenie súdnych konaní vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku zároveň
s vypustením položky 7a zo Sadzobníka súdnych poplatkov. Posledná zmena v tomto smere bola
uskutočnená zák. č. 286/2012 Z. z., ktorým sa zmenil Zákon o súdnych poplatkoch s účinnosťou od
01. 10. 2012 a ktorým bolo z ust. § 4 ods. 1 vypustené písm. k/ a v Sadzobníku súdnych poplatkoch
za položku 7 bola vložená položka 7a v znení, podľa ktorého zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je sadzba
poplatku 20 eur, čím zákonodarca reagoval podľa dôvodovej správy k tejto novele na nárast právne
neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. na súdoch. Znamená to potom,
že po 01. 10. 2012 konania vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie sú oslobodené od poplatkovej povinnosti,
a preto navrhovateľovi v súvislosti s podaním takéhoto návrhu, ktorý je v zmysle § 2 ods. 1 písm.
a/ Zákona o súdnych poplatkoch poplatníkom, vzniká podľa § 5 ods. 1 písm. a/ Zákona o súdnych
poplatkoch poplatková povinnosť. Rovnako tak sa poplatníkom v týchto veciach v zmysle § 2 ods. 4
Zákona o súdnych poplatkoch stáva i ten, kto podal odvolanie, resp. ten, kto podal dovolanie, ktorým
obdobne poplatková povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a/ vzniká podaním odvolania a dovolania. V tomto
smere navrhovateľom predkladané úvahy, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom a nie i ďalšie úkony vo veci samej, akým je i odvolanie, odvolací súd nezdieľa. V tejto súvislosti
poznamenáva, že tieto nielenže sú rozporné s vyššie citovanou zákonnou úpravou, ale je ich potrebné
hodnotiť ako tendenčné a účelové, keď zákonodarca nad akúkoľvek pochybnosť v Zákone o súdnych
poplatkoch za poplatníka v odvolacom konaní označuje odvolateľa a ani poznámka k položke 7a v
Sadzobníku súdnych poplatkoch jeho poplatkovú povinnosť nevylučuje, resp. neurčuje iný režim ( ako
napr. poznámka k položke 13, spoločná poznámka k položkám 1, 2, 6, 7, 9, 14 a 16, poznámka k položke
9, atď. ). I keď tvrdenie navrhovateľa o vylúčení analógie v poplatkových veciach je súladné s ustálenou
judikatúrou a odvolací súd ho ani nespochybňuje, uložením poplatkovej povinnosti za odvolanie voči
rozhodnutiu vo veci samej v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nedochádza tak k svojvoľnému rozširovaniu
okruhu úkonov podliehajúcich poplatkovej povinnosti a ani k použitiu analógie legis pri vyrubení súdneho



poplatku. Neobstojí ani poukaz navrhovateľa na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo 39/2007
riešiaci právnu otázku, ktorá na daný prípad nedopadá.

Za situácie, že v prejednávanej veci ide o konanie na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom začaté na návrh
navrhovateľa dňa 27. 09. 2012, t.j. pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z. a že odvolanie proti
zamietajúcemu rozsudku súdu prvého stupňa navrhovateľ podal dňa 09. 04. 2015, t.j. po jeho účinnosti,
je potom potrebné posúdiť vznik poplatkovej povinnosti navrhovateľa ako odvolateľa i z hľadiska
prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 01. 10. 2012 a to § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch.
Pri výklade tohto ustanovenia nemôže byť sporu o tom, že zmyslom tam uvedenej úpravy je vyňať
niektoré úkony alebo konania z režimu spoplatňovania založeného zák. č. 286/2012 Z. z.. Pre danú
vec je preto určujúcim hľadiskom zaradenie úkonu, ktorý sa má spoplatniť, pod niektorú z častí tejto
zákonnej definície. Pri snahe o zodpovedanie tejto otázky si treba uvedomiť, že právna úprava súdnych
poplatkov pracuje s legislatívnou skratkou "poplatkový úkon", pod ktorú zahŕňa jednotlivé úkony alebo
konania súdov vykonávané na návrh a tiež úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry. Pretože
odvolanie je úkonom účastníka konania, je vylúčené, aby mohlo byť úkonom orgánu štátnej správy
súdov alebo prokuratúry a rovnako tak nie je ani návrhom na vykonanie určitého úkonu súdom. Z
charakteru odvolania vyplýva, že je návrhom na začatie osobitného konania a to konania odvolacieho. V
súvislosti s poplatkovou povinnosťou navrhovateľa za odvolanie je takto potom rozhodujúce, či odvolacie
konanie bolo začaté do 30. 09. 2012. Preukázateľne v tomto prípade odvolacie konanie začalo podaním
odvolania navrhovateľom dňa 09. 04. 2015 a teda navrhovateľovi v súvislosti s podaním odvolania
vznikla poplatková povinnosť.

Preto súd prvého stupňa napadnutým uznesením správne vyrubil navrhovateľovi za podané odvolanie
súdny poplatok, aplikujúc tak platnú právnu úpravu účinnú v čase vzniku poplatkovej povinnosti a
rovnako tak správne stanovil i výšku súdneho poplatku v sume 20 eur v súlade s položkou 7 písm. a/
Sadzobníka súdnych poplatkov. Rovnako správne súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi povinnosť
zaplatiť súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu odvolania urobeného elektronickými prostriedkami a
podpísané zaručeným elektronickým podpisom vo výške 3 eur a to v súlade s položkou 20 a/ Sadzobníka
súdnych poplatkov.

Reagujúc na námietku navrhovateľa uvádzanú v jeho odvolaní o nepreskúmateľnosti napadnutého
uznesenia súdu prvého stupňa, odvolací súd len dodáva, že i keď súčasťou základného práva účastníka
súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods.
1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je
i riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, tomuto právu zodpovedá i odôvodnenie rozhodnutia, ktoré
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi (porovnaj IV. ÚS 115/03). Podstatou
súdneho rozhodnutia je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv a nie prepiaty
formalizmus pri vyhotovení súdneho rozhodnutia. Hodnotiac preskúmavané uznesenie súdu prvého
stupňa vo svetle týchto záverov, odvolací súd považuje tvrdenie navrhovateľa o jeho nepreskúmateľnosti
za nedôvodné. Predmetné rozhodnutie totiž obsahuje zákonom požadované náležitosti podľa § 169
ods. 1 OSP a to označenie súdu, ktorý ho vydal, účastníkov konania a veci, výrok, odôvodnenie a
poučenie o odvolaní, ako i deň a miesto vydania uznesenia. Z jeho odôvodnenia (bez ohľadu na to, že
nie je obsiahnuté v oddelenej časti s výslovným uvedením nadpisu Odôvodnenie) tiež nad akúkoľvek
pochybnosť plynie, že súdny poplatok bol navrhovateľovi vyrubený za odvolanie, v akej výške a podľa
akého ustanovenia Zákona o súdnych poplatkoch (položka č. 7a sadzobníka).

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.
1 OSP ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporkyňa návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodala.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.