Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 23CoE/31/2014 z 1. 5. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 1. mája 2014, sp. zn. 23CoE/31/2014, ECLI:SK:KSTN:2014:3710200391.2 Krajský súd Trenčín | 23CoE/31/2014 | ECLI:SK:KSTN:2014:3710200391.2 | 2014-05-01 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 45 ods. 2 ZRK Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d8bcad80-66cb-4c03-ae9f-e5ffac5cd162 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3710200391.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23CoE/31/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3710200391
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Samaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3710200391.2

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, právne zast. advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti povinnému: C. F., bytom D. R., T. XXXX/XX,
štátny občan Slovenskej republiky, právne zast. JUDr. Františkom Michalcom, advokátom, so sídlom
v Považskej Bystrici, ul. Sládkovičova 2545, o vymoženie 514,92 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 10. decembra 2013, č.k.
5Er/29/2010-46, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Oprávnený j e p o v i n n ý nahradiť povinnému trovy odvolacieho konania spočívajúce v trovách
právneho zastúpenia vo výške 25,46 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia k rukám
právneho zástupcu povinného JUDr. Františka Michalca, advokáta, so sídlom v Považskej Bystrici, ul.
Sládkovičova 2545.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil podľa ustanovenia § 57 ods. 2 v spojení
s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a s poukazom na ustanovenia § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 53 ods. 1, 4 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a ustanovenia §
2 ods. 1 písm. a/, b/ a § 23a ods. 1, 3 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. V odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, že exekučným titulom v danej veci je rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o. zo dňa 14.10.2009, sp.zn. EP 71567/09,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 02.11.2009 a vykonateľnosť dňa 06.11.2013. Z obsahu spisu vyplýva,
že na základe Žiadosti o vydanie a používanie pôžičkovej karty zo dňa 29.05.2006 poskytol oprávnený
povinnému ako fyzickej osobe - nepodnikateľovi úver v sume 12.000,- Sk (398,33 Eur), ktorý sa povinný
zaviazal splácať v mesačných splátkach po 400,- Sk (13,28 Eur). Súčasťou zmluvy sú aj Obchodné
podmienky pre vydanie a používanie kreditných platobných kariet (ďalej len „Obchodné podmienky“),
kde v čl. XI je obsiahnutá Rozhodcovská doložka, podľa ktorej sa zmluvné strany dohodli, že všetky
spory, ktoré by v budúcnosti medzi nimi zo zmluvy vznikli, budú rozhodované v rozhodcovskom konaní.
Z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by mu bol poskytnutý úver na výkon zamestnania,
povolania a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený
uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti,
čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra. Zo samotnej zmluvy je zrejmé, že povinný nemohol
individuálne ovplyvniť obsah zmluvy, táto bola už vopred pripravená „na predtlačenom formulári",
nakoľko sa uzavierala vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Vzhľadom na uvedené,
bez ohľadu na označenie zmluvy, súd prvého stupňa dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu
v zmysle § 4 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a právny vzťah založený medzi
účastníkmi je vzťahom občiansko-právnym. Z uvedených dôvodov sa vo veci použije špeciálna právna



úprava obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, zákone č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa, ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách
účinné v čase uzavretia zmluvy. Poukázal na skutočnosť, že v danej veci rozhodcovská doložka
obsiahnutá v obchodných podmienkach znemožňuje spotrebiteľovi (povinnému) vyriešiť prípadný spor
medzi účastníkmi inak, ako v rozhodcovskom konaní. Túto doložku si spotrebiteľ (povinný) nedojednal
individuálne a pri jej akceptácii nemal na výber, vzhľadom na jej spojenie s ďalšími podmienkami
zmluvy. Celú zmluvu, vrátane obchodných podmienok, mohol ako celok len prijať a podrobiť sa
týmto podmienkam alebo celú zmluvu odmietnuť. Rozhodcovská doložka neobsahuje žiadne poučenie
spotrebiteľa o rozdiele medzi rozhodcovským konaním a občianskym súdnym konaním na všeobecnom
súde. Doložka bola do obchodných podmienok vsunutá ešte pred vznikom samotnej zmluvy (pretože
tieto oprávnený nepochybne používal vo vzťahu k neurčitému okruhu väčšieho množstva spotrebiteľov).
Na základe uvedeného súd prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v
Obchodných podmienkach je podľa § 53, § 54 Občianskeho zákonníka, ale i podľa smernice Rady 93/13/
EHS zo dňa 05.04.1993 nekalou podmienkou. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami
§ 6 ods. 1, § 8 a § 9 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, a teda je absolútne
neplatná. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci
rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom
základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané
osobou na to oprávnenou. Predložený rozhodcovský rozsudok, vzhľadom na absenciu právomoci
rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať
za spôsobilý exekučný titul. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa exekúciu podľa § 57 ods. 2
Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní zastavil.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom právneho
zástupcu, odvolanie oprávnený, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom navrhol
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zastával názor,
že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon č.
233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok). Exekučný súd nie je
oprávnený skúmať vecnú správnosť exekučného titulu. Skúma iba materiálnu a formálnu vykonateľnosť
exekučného titulu. Zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu nevyplýva, že exekučný súd môže
skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy. Mal za to, že exekučný súd nie je v zmysle rozhodnutia
ASTURCOM povinný vykonať cielenú procesnú aktivitu, smerujúcu k zisťovaniu a preskúmavaniu
okolností prípadu. Mal za to, že slovenský preklad uvedeného rozhodnutia je nesprávny, pričom
nesprávnosť slovenského prekladu je zreteľná pri porovnaní znenia v anglickom jazyku. Ďalej uviedol, že
právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu
Slovenskej republiky, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný
a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie.
Slovenský exekučný súd by bol podľa rozsudku ASTURCOM povinný vyhodnotiť rozhodcovskú doložku
ex offo ako nekalú podmienku, ak by slovenské procesné právo umožňovalo exekučnému súdu, aby
vyhodnotil rozhodcovskú doložku v rámci exekučného konania ako neplatnú, a to z hmotnoprávneho
dôvodu vyjadreného v slovenskom hmotnom práve. V slovenskom právnom poriadku je príslušný na
posúdenie platnosti rozhodcovskej zmluvy súd, ktorý rozhoduje o žalobe účastníka rozhodcovského
konania proti rozhodcovskému rozsudku, pričom ak tento súd vysloví neplatnosť rozhodcovskej zmluvy,
je povinný vecne rozhodnúť o žalovanom nároku. Dôvodil, že zo slovenského a ani európskeho práva za
súčasného právneho stavu nemožno vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť
preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach,
ale neuplatnil si ich. Postupom a rozhodovaním súdu takto dochádza k neoprávnenému zásahu do
základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovaniu princípov právnej istoty. Poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 3MCdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011.

K podanému odvolaniu oprávneného sa prostredníctvom právneho zástupcu písomne vyjadril povinný,
ktorý uviedol, že sa plne stotožňuje s uznesením súdu prvého stupňa, ktorý správne vyhodnotil celý
skutkový stav a vo veci rozhodol v súlade s platnými právnymi predpismi. Navrhol, aby odvolací súd
uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil a súčasne, aby zaviazal oprávneného zaplatiť
trovy právnej pomoci povinného na účet právneho zástupcu v sume 25,46 Eur.



Podaním zo dňa 07.02.2014, ktoré bolo doručené Okresnému súdu Považská Bystrica dňa 10.02.2014,
súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý vrátil okresnému súdu poverenie na vykonanie exekúcie s tým, že
oznámil, že exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky, príslušenstva a trov exekúcie, keď
povinný ku dňu 04.02.2014 uhradil celkovú pohľadávku s trovami exekúcie.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania
odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je
potrebné ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť z týchto dôvodov:

Preskúmavaným uznesením súd prvého stupňa predmetnú exekúciu zastavil, keď ustálil, že medzi
oprávneným a povinným bol zmluvou založený spotrebiteľsko-zmluvný vzťah a následne dospel k
záveru, že rozhodcovská doložka, upravená v ustanovení článku XI. Obchodných podmienok pre
vydanie a používanie kreditných platobných kariet, ktoré tvorili súčasť spotrebiteľskej zmluvy, je nekalou
(neprijateľnou) zmluvnou podmienkou. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky
odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať
za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Predložený rozhodcovský rozsudok, vzhľadom na
absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky,
nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.

Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že podané odvolanie oprávneného nie je dôvodné a
rozhodnutie súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie z dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej
doložky v spotrebiteľskej zmluve, a tým nedostatku právomoci rozhodcovského súdu konať a vydať
rozhodnutie, ktoré má byť exekučným titulom v danej veci, je potrebné považovať za vecne správne. Na
uvedenom právnom závere nemení nič ani skutočnosť, že po neprávoplatnom rozhodnutí súdu prvého
stupňa o zastavení exekúcie, došlo podľa oznámenia súdneho exekútora k vymoženiu celej pohľadávky
oprávneného aj s trovami exekúcie.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza
nasledovné:

Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí
v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, t.j. ak rozhodcovský rozsudok
má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. Zo znenia ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. explicitne vyplýva, že pri
zistení dôvodov uvedených v citovanom zákonnom ustanovení, súd výkon rozhodcovského rozsudku
zastaví, bez ohľadu na štádium, v akom sa výkon rozhodnutia, resp. exekúcia nachádza.

Udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo
následné čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto
postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či
tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú na to dané
zákonné dôvody.

Exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu
exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to aj na účely
zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom
exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného
poriadku).



Všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v
priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie
nemožno exekúciu vykonať (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. II. ÚS 165/2011).

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými
stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom
zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1
 zákona č. 244/2002 Z.z.).
Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve
(§ 4 ods. 1 zákona č.
244/2002 Z.z.). Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je
zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo
vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných
zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli
(§ 4 ods. 2 zákona č.
244/2002 Z.z.).

Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
„rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského
konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom
konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a
nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom
súde, je tu irelevantná.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu,
ktorý skúmal, či bola v danej veci medzi účastníkmi konania platne uzavretá rozhodcovská zmluva.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Exekučný súd v súlade so zákonom skúmal,
či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho
vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný
súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný
súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy, a prípadne aj konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012, sp.zn. 5 Cdo
230/2011).

Za správny, odvolací súd považuje právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva je zmluvou
spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným a povinným bol založený na jej základe spotrebiteľský
vzťah. Odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva uzatvorená medzi právnym predchodcom
oprávneného a povinným dňa 05.06.2006 pod č. XXXXXXXXXX vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy
podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa platného a účinného v čase jej uzavretia.
Uvedenú zmluvu uzatvoril dodávateľ - právny predchodca oprávneného ako právnická osoba, ktorý pri
uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti so spotrebiteľom -



povinným ako fyzickou osobou nepodnikateľom, kedy povinný pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal
v rámci predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom ide o typizovanú adhéznu
zmluvu používanú veriteľom vo vzťahu k veľkému počtu klientov a spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným
spôsobom nemal možnosť ovplyvniť. Z uvedeného dôvodu v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky, vyplývajúcich z komunitárneho
práva v oblasti ochrany spotrebiteľa, bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné aplikovať ustanovenia
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že
v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou
občianskoprávnych vzťahov, a preto ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala
špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného
zákonníka potrebné na právny vzťah účastníkov subsidiárne aplikovať aj ustanovenia o ochrane
spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku. Preto súd prvého stupňa postupoval správne, ak na
vzťah účastníkov aplikoval príslušné právne normy chrániace spotrebiteľa.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c/ zákona č.
244/2002 Z.z., bolo na základe uvedeného v danej veci potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia
§ 53 ods. 1, 4 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, s prihliadnutím aj na príslušnú smernicu
Rady 93/13/EHS. Súd prvého stupňa v tomto smere správne zisťoval, či zmluva, na základe ktorej
bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto
absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter
nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu
v neprospech spotrebiteľa, teda povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v
čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku, upravenú v článku XI. Obchodných podmienok pre
vydanie a používanie kreditných platobných kariet vydávaných Všeobecnou úverovou bankou, a.s. v
spolupráci so spoločnosťou Slovenské kreditné karty, a.s., dôvodne považoval súd prvého stupňa za
nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka platnom
v rozhodnom období.

Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že smernice v zásade nemajú ako prameň komunitárneho
práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo
komunitárne komfortným spôsobom. Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05. apríla 1993 o neprimeraných
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má pritom vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd,
ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez
účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými
na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej
medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže
takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to
tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho
práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Na účely tohto
posúdenia je potrebné spresniť, že vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa
zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, článok 6 uvedenej smernice musí byť
považovaný za ustanovenie rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré majú v rámci vnútroštátneho
právneho poriadku právnu silu noriem verejného poriadku (viď Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci
Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristine Rodríguezovej Nogueirovej C-40/08).

Za neprimeranú, je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou
obchodných podmienok, ktoré predkladal oprávnený (resp. jeho právny predchodca) povinnému vopred
pripravené a pripojené k zmluve, pričom nebola individuálne dojednaná, keď jej obsah povinný nemohol
ovplyvniť, resp. niektoré z ustanovení vylúčiť. V danom prípade veriteľ mohol na základe predmetnej
rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie a rozhodnutie rozhodcovskému orgánu, ktorý
si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky
spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom veriteľa
na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu
pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej
vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. všeobecných obchodných podmienkach. Vychádzajúc z
komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku



v celosti za neprijateľnú podmienku, a to aj v náväznosti na judikatúru Súdneho dvora EÚ (C-240/98 až
C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05). Na podporu uvedeného právneho záveru odvolací
súd dáva do pozornosti aj ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka v platnom znení
(ustanovenie bolo zavedené zákonom č. 568/2007 Z.z. účinným od 01.01.2008), v zmysle ktorého sa
za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve považuje aj ustanovenie, ktoré vyžaduje
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní.

Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom,
že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie
skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu
a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ
ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011 sp.zn. IV. ÚS 55/2011).

Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský
rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na
základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku a správne exekúciu zastavil.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 251 ods. 4 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p., kedy povinnému, ktorý bol v odvolacom konaní procesne úspešný a trovy
odvolacieho konania si uplatnil, bola priznaná náhrada účelne vynaložených trov odvolacieho konania,
spočívajúca v trovách právneho zastúpenia povinného vo výške 25,46 Eur. Trovy právneho zastúpenia
povinného predstavovali odmenu právneho zástupcu za vykonanie jedného úkonu právnej služby -
podanie vyjadrenia k odvolaniu oprávneného dňa 04.02.2014 podľa § 13a ods. 2 písm. c/ vyhlášky č.
655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny,
t. j. vo výške 17,42 Eur a k tomu príslušný režijný paušál vo výške 8,04 Eur podľa § 16 ods. 3 citovanej
vyhlášky.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.