Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 20Co/244/2012 z 26. 2. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 26. februára 2014, sp. zn. 20Co/244/2012, ECLI:SK:KSPO:2014:8112202586.2 Krajský súd Prešov | 20Co/244/2012 | ECLI:SK:KSPO:2014:8112202586.2 | 2014-02-26 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z., § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4ca1198d-042c-419f-8601-024983f5dc30 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8112202586.2 Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 20Co/244/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112202586 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8112202586.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr. Petra Straku a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti odporcovi: S. Z., nar. XX.XX.XXXX, toho času na neznámom mieste, zastúpenému opatrovníkom I. S., súdnou tajomníčkou Okresného súdu K., za účasti vedľajšieho účastníka: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom so sídlom Stropkov, Nám. SNP 7, o zaplatenie 174,03 Eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 12. 9. 2012 č. k. 10C 56/2012-48 jednohlasne takto r o z h o d o l : I. P o t v r d z u j e sa rozsudok. II. Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 31,28 Eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ambróza Motyku, advokáta, v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. III. Náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol, náhradu trov konania účastníkom nepriznal a navrhovateľa zaviazal k povinnosti nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania vo výške 62,14 Eur na účet jeho právneho zástupcu v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že ako predbežnými otázkami sa súd zaoberal vznesenými námietkami zo strany vedľajšieho účastníka ohľadom premlčania ako aj nedostatku aktívnej legitimácie v konaní. Súd dospel k záveru, že tieto námietky vedľajšieho účastníka konania sú dôvodné. Vedľajší účastník je osobou oprávnenou vzniesť relevantne námietku premlčania bez toho, aby takúto námietku vzniesol účastník konania, na strane ktorého vedľajší účastník vystupuje. Tento záver vyplýva zo skutočnosti, že vedľajší účastník má rovnaké práva a povinnosti ako účastník konania, ak jeho úkon neodporuje záujmom účastníka, ktorého v konaní podporuje. Vedľajší účastník je teda oprávnený ku všetkým úkonom, s výnimkou dispozície s konaním a jeho predmetom, ku ktorým je oprávnený aj účastník konania, a tieto úkony vykonáva v prospech a s účinkami pre účastníka, ktorého v spore podporuje. Uplatnenie obrany proti žalobe je procesným právom účastníka konania a rovnaké právo má aj vedľajší účastník vystupujúci na jeho strane. Na tejto skutočnosti nemení nič ani to, že jedná sa o procesné právo, pomocou ktorého v záujme obrany proti žalobe sa uplatňujú námietky, ktorých základ spočíva v hmotnoprávnej úprave. Procesné právo uplatniť takého námietky v konaní nemožno zmenšovať podľa toho, či majú pôvod v hmotnom alebo procesnom práve. V danom prípade súd vychádzal zo skutočnosti, že návrh na začatie konania bol podaný dňa 30.01.2012, pričom celkové nároky z uplatnenej úverovej zmluvy boli zosplatnené dňa 25.06.2007. Je teda zrejmé, že návrh na začatie konania bol podaný po uplynutí trojročnej premlčacej doby. V tejto súvislosti sa súd vyporiadal aj s písomným uznaním dlhu, ktoré predložil navrhovateľ, a z ktorého vyplýva, že odporca uznal čo do právneho dôvodu a výšky svoj záväzok voči veriteľovi. Samotná dohoda o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach pozostáva z piatich častí, pričom uznanie záväzku v zmysle § 558 sa nachádza v časti druhej. V tejto je uvedené, že dlžník uznáva čo do právneho dôvodu a výšky svoj záväzok, ktorý mu vznikol na základe zmluvy a je v ňom uvedená špecifikácia celkovej dlžnej sumy s príslušenstvom. V tejto časti dohody nie je uvedené a nevyplýva z nej, že ten kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. Táto skutočnosť sa objavuje v tretej časti dohody, ktorá sa týka formy splatenia záväzku, kde sa v bode 3.4 uvádza: dlžník sa zaväzuje k úhrade príslušenstva pohľadávky vyplývajúceho zo zmluvy a príslušných úrokov z omeškania. Dlžník vyhlasuje, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Logickým výkladom predmetného bodu dohody vyplýva, že druhá veta, v ktorej dlžník vyhlasuje o svojej vedomosti o premlčaní dlhu, sa vzťahuje na príslušenstvo pohľadávky a jednoznačne celé toto ustanovenie má súvis len s formou splatenia záväzku. Podľa názoru súdu podľa zásad ochrany spotrebiteľa nemožno túto vetu uvedenú v bode 3.4 posúdiť ako relevantné uznanie premlčaného dlhu, resp. nemožno z tejto vety vyvodiť záver, že naozaj dlžník vedel o jeho premlčaní. Ako to vyplýva z § 558, ak dlžník, ktorý uzná svoj dlh, nevedel o premlčaní, či už pre omyl skutkový alebo pre omyl právny, nemá jeho uznanie uvedené právne účinky, preto súd má za to, že toto uznanie dlhu bez uvedenia skutočnosti, že dlžník vedel o premlčaní dlhu v bode 2, v ktorej sa týka uznanie tohto záväzku, nemožno považovať za úkon, ktorý by mal právne účinky uznania dlhu v zmysle § 558 v súvislosti s plynutím premlčacej doby podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z týchto dôvodov súd má za to, že vznesená námietka premlčania je dôvodná. Pokiaľ sa týka námietky nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľa v konaní, súd má za to, že aj táto námietka je dôvodná. Základným ustanovením pre posúdenie platnosti postúpenia pohľadávky na navrhovateľa je ustanovenie hlavy 13 § 9 úverových podmienok, podľa ktorého na základe vzájomnej dohody klienta a spoločnosti bolo určené, že klient nie je oprávnený bez písomného súhlasu spoločnosti postúpiť akúkoľvek svoju pohľadávku voči spoločnosti na tretie osoby, alebo takúto pohľadávku započítať na záväzky, ktoré má voči spoločnosti. Spoločnosť je oprávnená pohľadávky z tejto zmluvy postúpiť tretím osobám. Podľa názoru súdu sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorú v zmysle ustanovenia Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať. Takéto ustanovenie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, kedy si dodávateľ do zmluvy zakomponuje také zmluvné ustanovenia, ktoré nemôže spotrebiteľ individuálne ovplyvniť, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu medzi zmluvnými stranami. Týmto spôsobom by bola vylúčená možnosť spotrebiteľa postúpiť svoju prípadnú pohľadávku, či započítať svoj nárok z iného zmluvného vzťahu s dodávateľom, čo podľa názoru súdu nie je v spotrebiteľských zmluvách prípustné. Jedná sa preto o neprijateľnú podmienku aj podľa článku 2 písm. b/ a c/ smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa článku 3 bod 1 smernice Rady 93/13 EHS zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa. Na základe týchto skutočností súd považoval zmluvu o postúpení pohľadávok medzi právnym predchodcom navrhovateľa a navrhovateľom za neplatnú práve s poukazom na skutočnosť, že právny predchodca navrhovateľa vylúčil možnosť postúpenia akejkoľvek pohľadávky odporcu z tejto úverovej zmluvy na tretiu osobu, čím je zrejmé, že navrhovateľ nie je aktívne legitimovaný v tomto konaní. Výrok o trovách konania vo vzťahu medzi účastníkmi konania vyplýva z § 142 ods. 1 O.s.p. s poukazom na skutočnosť, že úspešnému odporcovi trovy konania nevznikli. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil a vyhovel jeho návrhu v celom rozsahu, resp. aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. Odvolateľ v odvolaní okrem iného poukázal na čl. 3 bod 3.4 dohody s tým, že uznanie dlhu zo strany odporcu ako právny inštitút zakotvený v Občianskom zákonníku, pričom právnym následkom uznania práva, ktorý nastáva priamo zo zákona, je prerušenie plynutia premlčacej doby. To znamená, že doba, ktorá dovtedy uplynula, sa stáva právne bezvýznamnou a začne plynúť nová 10 ročná premlčacia doba, a to priamo zo zákona. Zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Uznanie práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta nemožno stotožniť s inštitútom uznania dlhu podľa § 558 OZ. Ďalej poukázal na to, že nemôže súhlasiť so zamietnutím žalobného návrhu z dôvodu premlčania, nakoľko je zrejmé, že ak by aj odporca v čase uznania dlhu nevedel o jeho premlčaní, právny účinok spojený s uznaním práva, ktorý predpokladá § 110 ods. 1 druhá veta OZ, t.j. prerušenie plynutia pôvodnej premlčacej doby a začiatok plynutia novej 10 ročnej premlčacej doby v takomto prípade nastupuje. Mal za to, že jeho právo premlčané nie je. Pre úplnosť odvolateľ dodal, že dohodou došlo k zmene obsahu záväzku zmluvných strán a navrhovateľ ako postupník tu nemá postavenie dodávateľa a na dohodu sa nevzťahujú ustanovenia o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Zastáva názor, že odporca po tom, čo sa oboznámil s obsahom dohody, svojím podpisom svoj existujúci záväzok uznal a vyjadril svoju vedomosť s premlčaním pohľadávky. Ďalej namietal neúčelnosť vynaložených trov konania na uplatňovanie alebo bránenie práva. Ďalej namietal, že vedľajší účastník odporcu v konaní nezastupuje, a preto považuje právne zastúpenie vedľajšieho účastníka v predmetnom konaní za nadbytočné, účelové a nehospodárne. K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril vedľajší účastník, ktorý navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, podľa zásad upravených v ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 O.s.p. a zistil, že odvolanie navrhovateľa je neopodstatnené. Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav a správne vec právne posúdil. Odvolací súd si osvojuje odôvodnenie prvostupňového súdu, na ktoré poukazuje a na zdôraznenie správnosti dopĺňa. Na zvýraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd poukazuje na rozhodnutia súdov, ktoré konštatovali nekalosť obchodnej praktiky v obdobných veciach, a to rozhodnutia Krajského súdu v Prešove vo veciach 11Co/37/2012, 20Co/86/2012, 3Co/53/2012, 4Co/19/2012, 19Co/87/2012, 5Co/58/2012, 12Co/47/2012, 16Co/133/2012, 17Co/120/2012, 19Co/87/2012 a Krajského súdu v Košiciach vo veci 4Cob/75/2012, 5Co/194/2012 a uvádza nasledovné. Súdna kontrola neprimeranosti zmluvných podmienok vo svetle čl. 6 ods. 1 Smernice rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách dopadá na štandardné produkty (typové zmluvy), a to tak na pôvodnú zmluvu, ako aj všetky formulárové zmeny a doplnky. Z vlastnej aplikačnej praxe môže súd potvrdiť, že ide o rovnaký formulár vo viacerých prípadoch a je evidentné, že spotrebiteľ nemôže na tomto tlačive nič meniť. Vylúčenie vyššie citovanej smernice a súdnej kontroly je nedôvodné. Navyše odvolací súd už judikoval, že konanie, akým sa žalobca dopracováva k týmto doplnkom zmluvy, je nekalou obchodnou praktikou (rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veciach 11Co 37/2012, 20Co 86/2012). „Odvolací súd však považuje za potrebné zdôrazniť ešte jednu okolnosť, na ktorú poukazuje súd prvého stupňa v súvislosti s ochranou spotrebiteľa a to v tom zmysle, že právny vzťah, ktorý existuje medzi žalobcom a žalovanou je právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy a teda na tento právny vzťah je treba aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru. Tieto ustanovenia je treba aplikovať aj na právne úkony, ktoré bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu a teda aj na právny úkon uznania dlhu. Je treba súhlasiť, že v danom prípade pri uzatváraní dohody o splátkovom kalendári a uznaní dlhu došlo k nekalej obchodnej praktike, ktorá bola v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti a ktorá podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Odbornú starostlivosť i podstatné narušenie ekonomického správania spotrebiteľa definoval súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí a treba súhlasiť s tým, že v danom prípade pri uzatváraní takejto dohody došlo k nekalej obchodnej praktike, pretože obidve tieto znaky nekalosti boli naplnené. Umiestnenie textu o vedomosti premlčaného dlhu nasvedčuje tomu, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu odbornej starostlivosti vo vzťahu k spotrebiteľovi, ktorá predpokladá osobitnú schopnosť a starostlivosť, ktorú možno rozumne očakávať od dodávateľa pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti...“(rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci 11Co 37/2012). Je logické a pochopiteľné, že spotrebitelia vítajú možnosť splácať dlh v splátkach, no je nečestné, ak sa zneužije kontraktačná situácia s cieľom predĺžiť premlčanie až na 10 rokov. Takéto praktiky sú zakázané (§ 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (,,ZOS“) a žalobca nemôže počítať so súdnou ochranou nečestného konania. V tomto smere je dôležité poukázať na novú skutočnosť pre judikatúru súdov, že dobré mravy, resp. konanie v rozpore s dobrými mravmi našlo svoje pozitívno-právne vymedzenie podľa § 4 ods. 8 ZOS. Podľa § 4 ods. 8 ZOS predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. ,,Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.„ Právny úkon, ktorý je v rozpore s ustanovením zákona, je neplatný (§ 39 OZ). Odvolací súd nevidí žiadny dôvod nevzťahovať tento záver aj na rozpor právneho úkonu so zákonným ustanovením § 4 ods. 8 ZOS. Právny úkon porušujúci ustanovenie § 4 ods. 8 ZOS je neplatný pre rozpor so zákonom. Kampaňovité predkladanie formulárov s ľubozvučným ustanovením o možnosti splácať dlh je pre spotrebiteľov pravdepodobne plných pocitu viny z porušenia splátkového kalendára s cieľom dosiahnuť predlženie premlčacej doby na 10 rokov bez náležitého objasnenia tohto dôsledku neinformovanému spotrebiteľovi nezodpovedné, nečestné a odporuje zákonnému ustanoveniu § 4 ods. 8 ZOS. Nielenže je tu dôvod na odmietnutie ochrany dodávateľovi postupom podľa § 3 ods. 1 OZ, ale aj na záver o neplatnosti právneho úkonu, ako judikoval tunajší súd vo veci 11Co 37/2012. Na porovnanie odvolací súd poukazuje na judikatúru českého ústavného súdu, konkr. bod 27 nálezu Ústavného súdu ČR I. ÚS 3512/2011, cit.: ,,Uplatňování principu důvěry v úkony dalších osob při veškerém sociálním styku s nimi je základním předpokladem pro fungování komplexní společnosti (Luhmann, N.: Vetrauen. Ein Mechanismus der Reduktion socialer Komplexität. Stuttgart 1989, str. 1). Důvěru je třeba pokládat za elementární kategorii sociálního života. Jednak vyjadřuje vnitřní postoj odrážející eticky odůvodněné představy a očekávání jednotlivých členů společnosti a z druhé strany je výrazem principu právní jistoty, který představuje jednu z fazet materiálně, tj. hodnotově, chápaného právního státu, jehož ústavně normativní výraz je obsažen v čl. 1 odst. 1 Ústavy ČR. Naznačená konkretizace principu právního státu je oním principem, který působí na straně stěžovatele a proti principu autonomie vůle, kterého se dovolávají obecné soudy. Je pak primárně úkolem obecných soudů najít praktickou konkordanci mezi oběma protikladně působícími principy tak, aby zůstalo zachováno maximum z obou, a tak, aby výsledek byl slučitelný s obecnou představou spravedlnosti." [obdobně nález Ústavního soudu ze dne 15. 6. 2009, sp. zn. I. ÚS 342/09 (N 144/53 SbNU 765)].“ Nedôvodné sú i odvolacie námietky vo vzťahu k náhrade trov konania. Argumentáciu žalobcu nepodporuje ani judikatúra Súdneho dvora Európskej únie, ktorá naopak nevidí žiadny dôvod na neposkytnutie právnej ochrany aj právnickej osobe „Zásada účinnej súdnej ochrany, ako je stanovená v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, sa má vykladať v tom zmysle, že nie je vylúčené, aby sa jej dovolávali právnické osoby, a pomoc poskytnutá na základe tejto zásady môže zahŕňať najmä oslobodenie od platenia trov konania alebo zastupovanie advokátom“ (porov. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-279/09). Aktivity vedľajšieho účastníka súvisia s ochranou spotrebiteľa. Ochrana spotrebiteľa súvisí s kvalitou života a jej podoby môžu byť rozmanité. Nemusí ísť výlučne o agendu neprijateľných podmienok (smernica Rady 93/13 EHS), či nekalých obchodných praktík (smernica EP 2005/29), ale o celú škálu rozmanitých vzťahov dopadajúcich na bežných ľudí. To platí aj pre zbytočné odkladanie uplatňovania práva s výrazným časovým odstupom, ktoré je spájané aj s rizikom jeho premlčania. Nie je nič výnimočné, že s odstupom času má spotrebiteľ zhoršené podmienky obrany, sťažuje sa dôkazná situácia. V zmysle rozsudku Súdneho dvora Európskej únie Mostaza Claro C-168/05, bod 37, cit.: Okrem toho, smernica, ktorá smeruje k posilneniu ochrany spotrebiteľa, predstavuje podľa článku 3 ods. 1 písm. t) ES opatrenie nevyhnutné na splnenie poslania zvereného Spoločenstvu a, najmä, na zvýšenie životnej úrovne a kvality života v celom Spoločenstve (pozri analogicky v súvislosti s článkom 81 ES rozsudok Eco Swiss, už citovaný, bod 36). Takýmto prostriedkom ochrany môže byť aj inštitút náhrady trov konania, v rámci ktorého nemožno poprieť aj jeho sankčnú povahu (pre porovnanie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. 9. 2011 sp. zn. 7MCdo 4/2010, cit. ,,Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada nákladov konania...., tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.6.2011 sp. zn. II. ÚS 281/2011). Dôležitá je pri trovách konania aj ich náhradová funkcia (porov. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.12.2004, sp. zn. II. ÚS 31/04, cit. „Pri tomto výklade treba venovať pozornosť zmyslu a účelu inštitútu náhrady trov konania. Výklad náhrady trov konania nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu.) Občiansky súdny poriadok v ust. § 24 a nasl. umožňuje každému účastníkovi dať sa zastúpiť v konaní zástupcom, ktorého si zvolí. Takýmto zástupcom môže byť i advokát. Služba advokáta je pochopiteľná a logická, pretože úspech v súdnom konaní je determinovaný nielen tým, kto a aké právo má (hmotnoprávny aspekt), ale aj schopnosťou toto právo uplatniť (procesnoprávny aspekt). Náklady s tým spojené sú v zásade účelné. Vyššie uvedené sa v plnej miere vzťahuje tiež na možnosť vedľajšieho účastníka dať sa zastupovať v konaní advokátom. V množstve súdnych sporov už pomoc združenia pri vstupe do konania môže voči žalobcovi pôsobiť odradzujúco v tom zmysle, že uvedomujúc si neopodstatnenosť uplatňovaného nároku berie svoju žalobu späť. Odvolacie námietky žalobcu sú neopodstatnené a odvolací súd napadnutý rozsudok s osvojením si dôvodov ako správny potvrdil postupom podľa § 219 O.s.p. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, žalovanému trovy nevznikli a tomu zodpovedá i výrok o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.). Vedľajší účastník si za vyjadrenie k odvolaniu uplatnil náhradu trov konania vo výške 18,26 Eur, režijný paušál vo výške 7,81 Eur a 20% DPH, spolu vo výške 31,28 Eur, ktoré je žalobca povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ambróza Motyku, advokáta, v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.