Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/65/2014 z 31. 3. 2015
Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 31. marca 2015, sp. zn. 15Co/65/2014, ECLI:SK:KSBB:2015:6812206900.1
Krajský súd Banská Bystrica | 15Co/65/2014 | ECLI:SK:KSBB:2015:6812206900.1 | 2015-03-31 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/bb0da0e5-c8d6-41d4-86b7-233db58accc3
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6812206900.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/65/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6812206900
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6812206900.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a a sudcov
JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Revúca zo dňa 21 11.
2013, č. k.: 4C/403/2012-51, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu   p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol a odporcovi náhradu trov konania
nepriznal. Navrhovateľ sa návrhom na začatie konania domáhal vyčíslenej náhrady škody a
nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. spôsobenej okresným súdom v exekučnom konaní
vo veci 5Er/596/2010, sp. zn. súdneho exekútora                 EX 8975/2010, tvrdeným nesprávnym úradným
postupom, a to zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
po uplynutí zákonnej lehoty a súčasne preskúmaním vecnej správnosti predloženého exekučného titulu
(rozhodcovského rozsudku) v rozpore so zákonom.

Okresný súd vykonal dokazovanie exekučným spisom a zistil, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 12.08. 2010 a exekučný súd
ju zamietol uznesením zo dňa 26. 08. 2010 po tom, ako zistil, že exekučný titul (rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu v Bratislave) bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je neprijateľnou
podmienkou, a teda je neplatná podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.

Konštatoval, že po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie, žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a exekučného titulu dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky tak,
ako je tomu v predmetnej zmluve o úvere, ktorú súd posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, je v rozpore
s vnútroštátnymi právnymi normami upravujúcimi režim spotrebiteľských zmlúv aj s ustanoveniami
smernice Rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993.                  V danom prípade ide o zmluvu, ktorou
sa nezakladá právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie sporu zo spotrebiteľskej zmluvy, čo
znamená, že neexistuje vykonateľné rozhodnutie, na základe ktorého by sa mohla viesť exekúcia. Preto
žiadosť súdneho exekútora zamietol podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.



Bez ohľadu na rôzne výklady ust. § 41 ods. 2 písm. d) EP v znení pred 01. 06. 2011 a po tomto dátume
uviedol, že lehotu 15 dní uvedenú v ust. § 44 ods. 2 EP na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia
exekútora považuje za extrémne krátku na to, aby mohol  preskúmať rozhodcovský rozsudok a žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Pripomenul, že v súvislosti so vstupom
Slovenskej republiky do Európskej únie je potrebné poskytnúť spotrebiteľovi zvýšenú ochranu vzhľadom
na jeho postavenie v spotrebiteľských vzťahoch. Exekučný súd bol povinný dôsledne skúmať, či sú
splnené formálne a materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Okrem iného je povinný skúmať, či
podklad, na základe ktorého exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým
exekučným titulom. Poukázal na názor Ústavného súdu SR v uznesení zo dňa 3. marca 2011, č. k.: IV. ÚS
60/2011-13, na základe ktorého môže vnútroštátny súd ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej
doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku a vyvodiť z toho patričné dôsledky, ktoré
podľa vnútroštátneho práva z toho vyplývajú. Taktiež odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo
dňa 18. januára 2012, sp. zn.: 6 Cdo/143/2011, z ktorého vyplynulo oprávnenie všeobecného súdu (aj
povinnosť) skúmať priebeh rozhodcovského konania, ako na jeho rozhodnutie z 21. 03. 2012, sp. zn.:
6 Cdo/1/2012.

Exekučný súd uvedomujúc si, že výkon rozhodnutia je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu,
vzhľadom na zložitosť veci, význam konania pre oprávneného a povinného, časovú náročnosť
posúdenia exekučného titulu a jeho súladu s vnútroštátnym právnym poriadkom a predpismi EÚ
preskúmal predložený rozhodcovský rozsudok. Dospel k záveru, že v rámci uvedeného postupu
exekučného súdu nedošlo k prieťahom v konaní a exekučný súd bol oprávnený skúmať, či predložený
exekučný titul (rozhodcovský rozsudok) nie je v rozpore so zákonom. Zdôraznil, že štát zodpovedá za
škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci iba pri splnení troch podmienok, ktoré
musia byť splnené súčasne, a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť. Uzavrel,
že nemal preukázaný tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu ako jeden z predpokladov
pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu a svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 9 ods. 1, ods.
2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku; o trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).

Proti rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ včas odvolanie. Domáhal sa zrušenia napadnutého
rozsudku a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Vyjadril názor, že vo veci rozhodoval
vylúčený sudca. Okresný súd rozhodol v jeho neprítomnosti, hoci na tento postup neboli splnené
zákonné podmienky. Trval na osobnej účasti jeho právneho zástupcu na pojednávaní, ktoré bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde. Okresný súd nemohol rozhodnúť vo veci samej, pretože v
čase rozhodnutia nebolo ešte právoplatné uznesenie o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania.
Okresný súd mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam
odporcu ani             k vykonaným dôkazom, na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie, čím došlo
aj                    k porušeniu jeho práva na kontradiktórne konanie. Tvrdenia okresného súdu o dodržaní
zákonných lehôt v exekučnom konaní nekorešpondujú s časovými úsekmi uvedenými                       v
odôvodnení napadnutého rozsudku. Neboli splnené zákonné podmienky na rozhodnutie                  v jeho
neprítomnosti a okresný súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil
sám. Namietal, že odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému
návrhu podľa § 114 ods. 3 O. s. p., súd mal preto rozhodnúť podľa § 153b O. s. p. rozsudkom pre
zmeškanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p. a
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods.
1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.



Zo spisu okresného súdu vyplýva, že návrhom na začatie konania sa navrhovateľ voči odporcovi
domáhal vyčíslenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej okresným súdom ako exekučným
súdom v exekučnom konaní tvrdeným nesprávnym úradným postupom, t.j. zamietnutím žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty a súčasne
preskúmaním vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) v rozpore
so zákonom. Navrhovateľ navrhol vykonať dokazovanie len konkrétnym exekučným spisom okresného
súdu. Priamo v návrhu na začatie konania vzniesol navrhovateľ námietku zaujatosti všetkých sudcov
okresného súdu, o ktorej riadne rozhodol nadriadený súd tak, že zákonného sudcu z prejednávania
a rozhodovania prejednávanej veci nevylúčil. Okresný súd doručil návrh navrhovateľa odporcovi na
vyjadrenie, obidvom účastníkom konania doručil písomné poučenie účastníka konania, okrem iného aj
podľa § 120 ods. 4 O. s. p. Vyjadrenie odporcu k návrhu riadne doručil navrhovateľovi prostredníctvom
pošty. K spisu okresného súdu je pripojený                           v napadnutom rozsudku uvedený konkrétny
exekučný spis ohľadne exekučného konania,                       v ktorom mala byť navrhovateľovi podľa
návrhu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu spôsobená tvrdená škoda.

Okresný súd na prejednanie veci samej nenariadil pojednávanie, čo vo svojom rozhodnutí riadne
odôvodnil. Podľa § 115a ods. 2 O. s. p. pojednávanie nie je potrebné nariaďovať v drobných sporoch
(§ 200ae O. s. p), teda tých, ktorých hodnota v priebehu sporu nedosiahne 1000 €, čo je v tomto
prípade. Nie je pravdivé tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že
súd prejednal vec postupujúc podľa § 101 ods. 2              O. s. p., pretože jednak súd takto nepostupoval,
pretože to vylučuje postup podľa ust. § 115a ods. 2 O. s. p. a súd ust. § 101 ods. 2 O. s. p. ani
neaplikoval ani ho v rozhodnutí necitoval. Keďže postupoval v súlade so zákonom, nemohol súd odňať
právo navrhovateľovi konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom možno rozumieť postup
súdu, ktorým znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym
súdnym poriadkom. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak
účastník mohol pred súdom uplatniť, a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu  súdu vylúčený. V
danom prípade nešlo o nesprávny postup súdu. Odvolacia námietka navrhovateľa, že mu okresný súd
uskutočnením pojednávania v jeho neprítomnosti a vykonaním dokazovania exekučným spisom v jeho
neprítomnosti odňal možnosť konať pred súdom a porušil jeho právo na kontradiktórne konanie, preto
tiež nie je dôvodná s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu.

O námietke zaujatosti sudcov okresného súdu vznesenej navrhovateľom nadriadený súd riadne
rozhodol. Nesúhlas navrhovateľa s rozhodnutím nadriadeného súdu nie je dôležitým dôvodom na
odročenie pojednávania, pretože navrhovateľovi zostáva zachovaný odvolací dôvod spočívajúci v
tvrdení, že rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/                  O. s. p. v spojení s § 221
ods. 1 písm. g/ O. s. p.). Zo spisu okresného súdu vyplýva, že navrhovateľovi bolo riadne doručené aj
vyjadrenie odporcu k návrhu. K odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom nedošlo ani v rámci
dokazovania. Okresný súd sa oboznámil s exekučným spisom, ktorý ako dôkaz navrhol vykonať samotný
navrhovateľ priamo                        v návrhu na začatie konania s tým, že navrhovateľ bol účastníkom
uvedeného exekučného konania a teda obsah exekučného spisu z hľadiska tvrdených skutočností o
dobe od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia exekučného súdu
o jej zamietnutí mu bol nepochybne známy, pretože z exekučného spisu vyplýva, že všetky rozhodnutia
boli navrhovateľovi riadne doručené.

Ak navrhovateľ tvrdí, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, nie je to pravda, pretože tak
neurobil, čo vyplýva z obsahu spisu.

Za nedôvodnú námietku odvolací súd považoval aj to, že konečné rozhodnutie vo veci neprichádzalo v
čase jeho vydania do úvahy, lebo súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol o zamietnutí návrhu navrhovateľa
na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/                     O. s. p., proti ktorému sa odvolal.
Navrhovateľ návrh na prerušenie konania nepodal, súd preto nemohol o takomto návrhu rozhodovať,
ani nerozhodoval. Ak navrhovateľ tvrdí, že súd o návrhu na prerušenie rozhodol v rovnakom rozhodnutí,
ktorým rozhodol vo veci samej, taktiež jeho tvrdenie nie je pravdivé, pretože súd vo veci samej zamietol
návrh navrhovateľa a rozhodol o trovách konania.

Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky navrhovateľa ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozsudkom okresného súdu, pričom sa v plnom rozsahu stotožňuje so



skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku okresného
súdu a v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. na ne v celom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody navrhovateľa odvolací súd dodáva, že okresný
súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval
správne ustanovenia právnych predpisov            a súčasne vec správne právne posúdil. Záver okresného
súdu o nenaplnení predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu považuje aj odvolací súd v celom
rozsahu za správny, pretože navrhovateľ nepreukázal tvrdený nesprávny úradný postup exekučného
súdu                        v spornom exekučnom konaní. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi
odvolania navrhovateľa viazaný (§ 212 ods. 1 O. s. p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami
navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu
napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.).

Odvolacia námietka navrhovateľa, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca, nie je dôvodná.
Tvrdenie o vylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci založil navrhovateľ na
argumente, že tento je sudcom rovnakého súdu, ktorý mu ako exekučný súd svojim nesprávnym
úradným postupom mal spôsobiť uplatnenú škodu. Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Nc/14/2010 zo dňa 31. 05. 2010). Dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa
svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú
škodu               a nemajetkovú ujmu (pozri napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6Cdo/201/2013 zo dňa 19.06.2013, sp. zn. 3Cdo/102/2013 zo dňa 11.03.2013 alebo sp. zn.
3Cdo/202/2013 zo dňa 12.09.2013, rovnako aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
30Cdo/727/2011 zo dňa 27.04.2012). O navrhovateľom vznesenej námietke zaujatosti zákonného sudcu
riadne rozhodol nadriadený súd  (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3NcC/173/2012
zo dňa 19.10.2012) súd s tým, že zákonného sudcu                            z prejednávania a rozhodovania
veci nevylúčil.

Navrhovateľ v odvolaní presvedčivo nespochybnil záver okresného súdu                                o nepreukázaní
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, keď namietal len procesnú stránku veci. Odvolací
súd v plnom rozsahu súhlasí so záverom okresného súdu                               o nepreukázaní nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie ako jedného z predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci. Ťažisko argumentácie navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe exekučného
súdu (v návrhu na začatie konania, nie v odvolaní) spočívalo v tvrdení, že k zamietnutiu žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo po uplynutí zákonnej pätnásťdňovej lehoty.

Odvolací súd predovšetkým zdôrazňuje, že navrhovateľ nesprávne usúdil, že súd nerozhodol v 15
dňovej lehote. Okrem toho súdna prax sa ustálila na závere, že lehota pätnásť dní od doručenia žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pozri napríklad uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/605/2012 zo dňa 14.12.2012, sp. zn. II.ÚS/520/2012 zo dňa
10.07.2013, sp. zn. II.ÚS/248/2013 zo dňa 25.04.2013 alebo sp. zn. II.ÚS/112/2013 zo dňa 13.02.2013).

Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného v čase podania žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, prvostupňový súd nebol viazaný 15
dňovou lehotou, pretože táto lehota neplatí, ak ide                       o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d), keďže takýto právny stav platí od                               01. 06. 2010, a to aj vzhľadom
na námietku navrhovateľa uvedenú v návrhu na začatie konania, pretože jeho výklad súd považuje za
zužujúci a účelový, pretože je v rozpore s účelom novely Exekučného poriadku a záväzkami Slovenskej
republiky po vstupe do EÚ vo vzťahu k ochrane spotrebiteľov.

Preto v prípade, ak okresný súd v zhode s odvolacím súdom z pripojeného exekučného spisu zistil,
že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu
doručená dňa 12. 08. 2010 (v tejto súvislosti odvolací súd podotýka, že vo vzťahu k nesprávnemu



úradnému postupu exekučného súdu nie je rozhodujúce, kedy začalo samotné exekučné konanie)
a exekučný súd ju zamietol uznesením zo dňa 26. 08. 2010, uvedený postup a obdobie nemožno
považovať za nesprávny úradný postup (prieťahy                       v konaní) pretože súd o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol v 15 dňovej lehote. Ak
navrhovateľ v odvolaní v “konkrétnostiach“ uvádza, že sa súd dopustil viacerých omylov, keď konštatoval,
že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak súdom prezentované
časové úseky tomu nenasvedčujú, súd podotýka, že žiadne konkrétnosti neuvádza, naviac súd lehotu
dodržal. Odvolací súd podotýka, že vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré navrhovateľ
iniciuje pred okresným súdom, je ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná
na vykonanie tejto činnosti (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14.12.2012 alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25.04.2013).

Za nesprávny úradný postup exekučného súdu nie je možné považovať ani to, že po doručení žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku
pristúpil exekučný súd k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej
rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozhodcovský rozsudok, je
exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto štádiu konania z vlastnej iniciatívy riešiť
otázku, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená platne uzavretou rozhodcovskou zmluvou ako
podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, keď týmto postupom nedochádza              k
preskúmaniu vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), ale len k
posúdeniu, či predložený exekučný titul je v súlade so zákonom; ak exekučný súd zistí, že právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je povinný z toho
vyvodiť všetky právne dôsledky tak, aby zmluvná strana (spotrebiteľ) nebola neplatnou rozhodcovskou
zmluvou viazaná, t.j. exekučný súd je povinný žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietnuť (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2011
zo dňa 13.10.2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. R 46/2012, sp. zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26.09.2011 uverejnené v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 47/2012, sp. zn. 6Cdo/105/2011
zo dňa 10.10.2012 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu                         a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 66/2013 a sp. zn. 5Cdo/230/2011 zo dňa 18.09.2012 uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 68/2013, ale aj
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo/15/2012 zo dňa 22.05.2013, sp. zn.
2Cdo/239/2012 zo dňa 30.04.2013, sp. zn. 4Cdo/88/2013 zo dňa 24.10.2013, sp. zn. 5MCdo/25/2012 zo
dňa 12.06.2013, sp. zn. 7Cdo/235/2012 zo dňa 12.06.2013 a mnohé iné; pozri aj uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/381/2012 zo dňa 22.08.2012, sp. zn. II.ÚS/545/2010 zo dňa
09.12.2010 a sp. zn. IV.ÚS/60/2011 zo dňa 03.03.2011 ako aj uznesenie Súdneho dvora Európskej únie
vo veci zn. C-76/2010 Pohotovosť, s.r.o. proti G. O. zo dňa 16.11.2010). Od tohto záveru nie je žiadny
dôvod odkloniť sa ani v prejednávanej veci.

K námietke navrhovateľa, že súd mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, odvolací súd uvádza, že
predpoklady pre vydanie rozsudku pre zmeškanie podľa ust. § 114 ods. 5 a podľa § 153b ods. 1 O. s. p. sú
rozdielne. V prvom prípade sa nevyžaduje nariadenie pojednávania. Navrhovateľ si v odvolaní protirečí,
keď na jednej strane namieta, že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a na druhej strane sa domáha
vydania rozsudku pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p., ktoré predpokladá nariadenie pojednávania. V
obidvoch prípadoch zákon takto dovoľuje súdu pri splnení podmienok takto postupovať, neukladá mu
však takúto povinnosť („...súd môže rozhodnúť..“).

Odvolací súd dáva do pozornosti, že prvostupňový súd odporcovi zaslal návrh na začatie konania a
vyzval ho na písomné vyjadrenie k návrhu, avšak nie postupom podľa § 114 ods. 3 O. s. p., ale v súlade
s ust. § 114 ods. 2 O. s. p. Keďže odporcovi nebola uložená povinnosť podľa ust. § 114 ods. 3 O. s. p.,
súd ani nemohol rozhodnúť podľa § 114 ods. 5                 O. s. p.

Nakoľko navrhovateľ v konaní nepreukázal jeden z kumulatívnych obligatórnych predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (t. j. nesprávny úradný postup
exekučného súdu), v súlade so zásadou hospodárnosti konania nebolo potrebné sa v odôvodnení
rozsudku osobitne zaoberať nepriznaním uplatnenej škody                a nemajetkovej ujmy.



Táto skutočnosť preto v žiadnom prípade nespôsobuje navrhovateľom tvrdenú nepreskúmateľnosť
napadnutého rozsudku.

Z dôvodov vyššie uvedených odvolací súd  nepovažoval žiadne odvolacie námietky navrhovateľa za
dôvodné a preto napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. v celom rozsahu
ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1
O. s. p. v spojení s § 151 O. s. p., keď odporcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, nakoľko návrh na náhradu trov odvolacieho konania nepodal.

Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.