{"guid": "d2903226-2771-4270-ae23-9c02ebfde3fb:6993fdce-cb31-414e-9dce-eeeefbd8773e", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2015:4208203971.2", "spisova_znacka": "9CoE/222/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 9CoE/222/2014 z 24. 3. 2015", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Nitra z 24. marca 2015, sp. zn. 9CoE/222/2014, ECLI:SK:KSNR:2015:4208203971.2", "identifikacne_cislo": "4208203971", "sud": {"guid": "sud_123", "nazov": "Krajský súd Nitra", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-nitra"}, "sudca": "JUDr. Eva Michalcová", "sudca_id": 530, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-eva-michalcova-530", "datum_vydania": "2015-03-24", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-36.odsek-5", "nazov": "§ 36 ods. 5 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-36.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-109.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 109 ods. 1 písm. b) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-109.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-109"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-109.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 109 ods. 1 písm. c) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-109.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-109"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-1.pismeno-g", "nazov": "§ 57 ods. 1 písm. g) EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-1.pismeno-g", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-57"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-58.odsek-1", "nazov": "§ 58 ods. 1 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-58.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-58"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-41.odsek-2.pismeno-d", "nazov": "§ 41 ods. 2 písm. d) EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-41.odsek-2.pismeno-d", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-41"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219", "/SK/ZZ/1995/233#paragraf-36", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-109", "/SK/ZZ/1995/233#paragraf-57", "/SK/ZZ/1995/233#paragraf-58", "/SK/ZZ/1995/233#paragraf-41"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6993fdce-cb31-414e-9dce-eeeefbd8773e", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2015:4208203971.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSNR:2015:4208203971.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSNR:2015:4208203971.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/222/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4208203971
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4208203971.2

Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO:
36 864 421, proti povinnému: R. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom E. B. N. XXXX/XX, V., o vymoženie
sumy 605,45 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno
zo dňa 1. februára 2013 č. k. 13Er/115/2008-13 v spojitosti s opravným uznesením Okresného súdu
Komárno zo dňa 8. januára 2014 č. k. 13Er/115/2008-48, takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie konania  z a m i e t a .

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa vyhlásenia exekúcie za
neprípustnú, ako aj v zastavujúcej časti   p o t v r d z u j e .

Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60 pod sp. zn. 13Er/115/2008, EX 693/08 vyhlásil
za neprípustnú a exekúciu zastavil. O trovách exekúcie rozhodol rozhodnúť osobitným uznesením.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len Exekučný poriadok), § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002  Z. z. o rozhodcovskom konaní v
znení neskorších predpisov (ďalej len Zákon o rozhodcovskom konaní). Súd v odôvodnení uviedol,
že za účelom posúdenia zákonnosti prebiehajúcej exekúcie opätovne preskúmal účastníkmi uzavretú
zmluvu o úvere a jej neoddeliteľnú časť, ktorou sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru, pričom s
prihliadnutím na povahu účastníkov a obsah zmluvy dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu
a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia
spotrebiteľského práva. Z predmetnej spotrebiteľskej zmluvy je podľa súdu zrejmé, že oprávnený
ponúka svoje služby spotrebiteľom prostredníctvom štandardných formulárových zmlúv, ktoré má vopred
pripravené a v ktorých spotrebiteľ zmluvné podmienky nemôže ovplyvniť, čo platí aj pre rozhodcovskú
doložku, ktorá je súčasťou všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Táto doložka, ktorá nebola
individuálne dojednaná, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu
a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa (oprávneného). Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného
dojednania videl súd v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, ako sa budú prípadné spory riešiť, je v
tomto prípade dodávateľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej
vopred pripravenej formulárovej zmluve, ktorú používal v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu
a neurčitého počtu. Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou,
ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Neplatná rozhodcovská doložka nebola
v prejednávanej veci spôsobilá založiť právomoc rozhodcovského súdu. Predložený rozhodcovský



rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcovského súdu v danej veci konať, a to s poukazom
na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nie je možné považovať za spôsobilý exekučný titul.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, vzhľadom na jeho zákonnú prípustnosť podľa
§ 45 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Alternatívne
navrhol, aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej
únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v tomto
znení:
1) Má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory, ktoré vzniknú zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?
3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
V odvolaní oprávnený vytýkal súdu, že svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom,
rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ OSP), nebol podaný návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite
dokazovanie a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený v
podanom odvolaní ďalej namietal nesprávnu interpretáciu smernice Rady 93/13/EHS z  5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách prvostupňovým súdom. Dôvodil tým, že exekučný
súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/EHS svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného
konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej. Súd sa mal tiež podľa
oprávneného obrátiť na Súdny dvor Európskej únie s predbežnou otázkou, či rozhodcovská doložka,
podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom
konaní je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou. Na
podporu svojich tvrdení poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 140/2010 zo dňa 18.
04. 2012, rozsudok Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C-472/11 zo dňa 21. 02. 2013 (Banif Plus
Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai), rozsudok Spolkového súdneho dvora sp. zn. III ZR 265/03
z 13. 01. 2005, rozsudok Spolkového súdneho dvora sp. zn. III ZR 16/11 z 19. 05. 2011, uznesenie
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 1281/12 z 11. 10. 2012 a uznesenie Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. II. ÚS 3057/10 z 05. 10. 2011. Z uvedených rozhodnutí Spolkového súdneho
dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky vyplýva, že tieto súdy pristupujú k výkladu čl.
3 ods. 1 smernice 93/13/EHS odlišne ako exekučný súd, pretože podľa nich samotné podriadenie sa
rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej doložky nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán. Pokiaľ súd nehodlá akceptovať uvedenú interpretáciu smernice,
oprávnený navrhol, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej
únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálnu otázku v znení:
Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti
možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej
neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval
jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu,
že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne
neprijateľnú?



Oprávnený ďalej poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE/641/2011 zo dňa
30. 11. 2012, ktorým odvolací súd zrušil uznesenie prvého stupňa o zamietnutí žiadosti exekútora o
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom v odôvodnení okrem iného uviedol, že exekučný
súd nedisponuje legitimáciou určovať existenciu, či neexistenciu práva, skúmať podmienky, ktoré
predchádzali vzniku exekučného titulu, či konštatovať neprijateľnosť zmluvných podmienok.                   V
ďalšom texte odvolania namietal, že súd prvého stupňa nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, aj keď
tak bol podľa zákona povinný urobiť. Mal za to, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného
súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu
o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda
vmanévrovanie veriteľa do takej situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Zdôraznil, že k takémuto
revíznemu postupu došlo v situácii, keď v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku už exekučný
súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný
súd nie je súdom v zmysle § 40 ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku
a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo
vzájomnej žalobe. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opraveného
procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky
svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces.
Extenzívna interpretácia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci
uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu a právom
na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho
očakávania a princípom právnej istoty. Zdôraznil, že exekučný súd ani nemohol interpretovať za účelom
aplikácie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to z dôvodu, že tento procesný úkon
uskutočňovaný realizáciou právomoci obsiahnutej v označenom ustanovení bol už exekučným súdom
platne vykonaný. Ďalej uviedol, že ak ustanovenie § 41 ZoRK pri stanovení lehoty, v ktorej účastník
konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel - zabezpečiť právnu
istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených
povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol
kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom.
Namietal aj tú skutočnosť, že všeobecný súd vo veci žalobcu nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či
príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi.
Tomuto záveru zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich
rozhodcovské konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských
súdov len na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Mal za to, že exekučný
súd musí s rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V
opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup
v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným
súdom a iný postup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v
rozhodcovskom konaní. Zdôraznil, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom a to ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol
exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.
Ďalej uviedol, že ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ustanovenia §
44 ods. 2 Exekučného poriadku uvedenou v argumentácii oprávneného žiadal, aby všeobecný súd
postupom podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu
Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej
istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Mal za to, že exekučný
súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného
konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ustanovenie
§ 45 ods. 1 ZoRK). Ale aj v tomto prípade je exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu
limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ustanovenia § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu
umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho o
zrušení rozsudku rozhodcovského súdu. Namietal aj tú skutočnosť, že exekučný súd  konal pri revízii
rozsudku mimo rámec zverenej právomoci a taktiež porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania
na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho
konania. Ďalej dospel k záveru, že odlišné zaobchádzanie so žalobcom nemožno ospravedlniť jeho
iným postavením, pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR s Dohovorom o ochrane ľudských práv
a základných slobôd špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Poukázal na
skutočnosť, že exekučný súd rozhodol na základe normatívnej úpravy, ktorá nemá povahu prameňa



práva a preto sa ňou nemohol riadiť. Porušením princípu rovnosti zbraní bol oprávnený uvedený
exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných
strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Namietal, že žalobca nemal možnosť reagovať
na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu
o jeho právnom postavení. Oprávnený nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia a nebol
oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach.
Namietal, že exekučný súd rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo
vzťahu k meritu veci. Ďalej mal za to, že exekučný súd je oprávnený v zmysle ustanovenia § 45 ods.
1 písm. c) ZoRK skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými
mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Podľa názoru oprávneného
rozhodcovská doložka je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského
súdu nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom
zmluvy bola daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd. Podľa
oprávneného nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len
fiktívna alebo že môže patriť len spotrebiteľovi. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o
neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ. Nie je možné sa stotožniť ani s názorom,
že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné, resp. že by samo o sebe spôsobovalo
akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu
kvalifikovanú ako značnú. Taktiež sa nestotožnil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy
o spotrebnom úvere, v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ ide o tvrdenia súdu prvého
stupňa o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený konštatoval, že povinný podpísaním
zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, teda i s 0,25 %
úrokom z omeškania z dlžnej sumy, ktorý má predovšetkým sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len
v tom prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Oprávnený je toho názoru, že výška úrokov z omeškania
0,25 % denne nie je neprimeraná a ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj
vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie
pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie
obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu, ako i s ohľadom na skutočnosť, že oprávnený
nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, si účastníci dohodli úroky z omeškania a takto prejavenú
vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. V súvislosti s dohodnutým úrokom z omeškania oprávnený
poukázal na ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a rozhodnutie NS SR č. k. 1 Obdo 34/2004
zo dňa 21. 12. 2004, ako aj na ďalšie rozhodnutia NS SR, v ktorých sa Najvyšší súd SR zaoberal otázkou
úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné sa
zo strany odporcov odvolávať na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení
zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam
uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť
vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, a to povinnosti platiť úroky
z omeškania v dojednanej výške. Opätovne zdôraznil, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a
postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy. Zároveň poukázal
na tú skutočnosť, že pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov zaviaže, vždy možnosť
platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. K poplatku za zaslanie
upomienok uviedol, že v zmysle bodu 4 VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sa
povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných
podmienok sumu 1,99 eur (60,- Sk) ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenej.
Zdôraznil, že poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V opačnom
prípade žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súd poverenie na
vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie
a exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny
postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. §
45 ZoRK, dbajúc na existenciu ust.        § 40 a nasl. ZoRK len v spojení s revíziou práve podaného
návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Ak exekučný súd uskutočňuje revíziu exekučného
titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v poriadok, čím taktiež porušuje základné práva účastníkov exekučného konania a to
najmä právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivý súdny proces, právo vlastniť majetok a právo
pokojného užívania majetku.               V neposlednom rade zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nie
je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu. Zároveň poukázal na viaceré rozhodnutia Súdneho dvora Európskej



Únie osobitne na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 95/2010-80 zo dňa 12. apríla 2012. Záverom
mal oprávnený za to, že súd          v súlade s čl. 51 ods. 1 Charty základných práv EÚ aplikuje v
predmetnom spore právo EÚ, a preto musí eurokonformne vykladať vnútroštátne právo v súlade so
smernicou Rady 93/13/EHS. Ustanovenia vnútroštátneho práva by teda mali byť vykladané v rámci
smernice Rady 93/13/EHS najmä v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ.

Dňa 08. 01. 2014 vydal súd prvého stupňa opravné uznesenie č. k. 13Er/115/2008-48.

Oprávnený doručil súdu dňa 20. 05. 2014 (elektronickou formou so zaručeným elektronickým podpisom)
v zákonnej lehote odvolanie, ktorého znenie bolo prakticky identické so znením odvolania oprávneného
zo dňa 09. 05. 2013, a ktorým napádal uznesenie prvostupňového súdu zo dňa 01. 02. 2013.

Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného nebolo podané.

Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 OSP s
vyjadrením, že odvolaniu oprávneného nemieni vyhovieť.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212
ods. 1 OSP), prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
ods. 2 OSP a dospel k záveru, že návrhy oprávneného na prerušenie konania je potrebné zamietnuť a
uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa vyhlásenia exekúcie za neprípustnú, ako
aj v zastavujúcej časti je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa         § 219 ods. 1 OSP.

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

Ohľadom návrhov na prerušenie konania odvolací súd uvádza, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného
poriadku exekučné konanie nemožno prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Takýmto osobitným
zákonom je predovšetkým zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, a nie Občiansky
súdny poriadok. Vzťah Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného poriadku je vymedzený v § 251
ods. 4 OSP, podľa ktorého sa na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku použijú ustanovenia
predchádzajúcich častí Občianskeho súdneho poriadku, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak.
Subsidiárne používanie prvej až štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku v exekučnom konaní
znamená, že v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku sa ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku použijú len na riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v Exekučnom poriadku vôbec, alebo
nie sú upravené vyčerpávajúco, to všetko však len za predpokladu, že to povaha konkrétnej procesnej
situácie nevylučuje.

Navyše, povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl.
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej
inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno
podať žiaden opravný prostriedok.

Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť
konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho
aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného
postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného
v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom
povinnosti zahájiť konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle
ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva je pre
riešenie daného prípadu relevantná (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS
388/2010 z 19. októbra 2010).

V danom prípade bolo predmetom odvolacieho konania preskúmanie uznesenia súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil, keďže zistil, že
rozhodcovská doložka je neplatná a exekučný titul vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky
je materiálne nevykonateľný. S poukazom na to, že odvolací súd nie je súdom poslednej inštancie, v



konkrétnej veci bolo rozhodnuté na základe vnútroštátneho práva a okolností prípadu, odvolací súd
nevidel význam pre postup v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Okrem toho podľa odvolacieho
súdu, zmyslom predbežnej otázky oprávneného nebolo zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho
práva, ale rozhodnúť spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov Slovenskej republiky.

Na základe uvedeného odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania v zmysle ustanovenia
§ 109 ods. 1 písm. b), c) OSP zamietol.

Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený svojím návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 10. 02.
2008 požiadal súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o vymoženie sumy 605,45 eura spolu s
príslušenstvom a trov konania, ako aj trov exekúcie od povinného. Za exekučný titul označil Rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., spisová značka
SR 7348/07 zo dňa 16. 10. 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19. 11. 2007 a vykonateľnosť dňa
22. 11. 2007. Súdny exekútor doručil dňa 25. 02. 2008 súdu prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie dňa 28. 02.
2008.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1
Exekučného poriadku), alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods.
2 Exekučného poriadku) upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má
alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený.

Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v
priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To
znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú
splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

Podľa Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku).

Inštitút rozhodcovského konania je upravený v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
a umožňuje alternatívnym spôsobom riešiť niektoré majetkové spory. Majetkové spory vznikajú
najčastejšie z rôznych typov zmlúv, medzi iným i zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Doručený
rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 Zákona o rozhodcovskom konaní,
má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. V prípade
preskúmania rozhodcovského rozsudku ide o fakultatívny opravný prostriedok, na ktorom sa účastníci
môžu dohodnúť. Pokiaľ sa tak nestane, platí, že jeho preskúmanie je vylúčené. Rozhodcovský rozsudok,
ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný podľa osobitných predpisov.
Zákonnosť postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní však môže v exekučnom konaní
kontrolovať súd. Umožňuje mu to ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého
môže súd príslušný na exekúciu exekučné konanie zastaviť buď na návrh (ods. 1) alebo aj bez
návrhu účastníka konania (ods. 2), ak rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom
rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým
právoplatne rozhodol súd, alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní (§ 45
ods. 1 písm. b/). Rovnako tak môže exekučný súd aj bez návrhu zastaviť exekučné konanie, ak zistí,
že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2). Toto
ustanovenie tak v sebe zakotvuje osobitnú prieskumnú právomoc exekučného súdu.

V rámci svojej prieskumnej právomoci je preto exekučný súd oprávnený posudzovať, či vec je spôsobilá
na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní), či v tej istej veci



bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, posúdiť obsah povinnosti
uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, súladu s právom alebo dobrými
mravmi, t.j. spôsobom, ako by o týchto otázkach rozhodoval sám tak, ako by tu rozhodcovský
rozsudok nebol. Toto posudzovanie je potom neoddeliteľne späté i s posúdením platnosti zmlúv,
prípadne iných právnych úkonov, ktoré sú základom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom,
ktorý sa preskúmava. I v kontexte s ustanovením § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý účinky
rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov, je potom dôvodný záver, že v exekučnom
konaní je exekučný súd oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45 Zákona
o rozhodcovskom konaní aj čo do jeho materiálnej správnosti, a teda, či tento rozhodcovský rozsudok
netrpí nedostatkami uvedenými v § 40 ods. písm. a) alebo b) Zákona o rozhodcovskom konaní alebo
či nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pritom nie je viazaný účinkami takéhoto rozsudku v zmysle
§ 35 Zákona o rozhodcovskom konaní v spojení               s § 159 OSP.

Vzhľadom na vyššie uvedené preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď                         v
preskúmavanej veci zisťoval, či sú splnené zákonné podmienky na zastavenie exekučného konania
z dôvodov uvedených v ustanovení § 45 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní, čo mu
zákon umožňoval i bez existencie návrhu. Prekážku k takémuto postupu netvorila ani prípadná okolnosť,
že súd poveril exekútora vykonaním exekúcie, napriek tomu, že rozhodcovský rozsudok, ktorý je
exekučným titulom, mal nedostatky uvedené v § 40 písm. a) a b) Zákona o rozhodcovskom konaní
alebo zaväzoval účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie totiž netvorí
prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 OSP, keď zákonodarca v Exekučnom poriadku taxatívne
uviedol dôvody zastavenia exekúcie (§ 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku), ktoré sa aplikujú práve po
vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie poverenia exekútorovi totiž nezbavuje
súd povinnosti zastaviť exekučné konanie pri existencii dôvodov na takýto postup aj v neskoršom štádiu
konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala
v súlade so zákonom.

Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa
ani v jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danom prípade súd prvého stupňa vo veci
dôsledne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a vykonal aj správny
výklad citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa správne považoval predmetnú zmluvu
o úvere za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovskú doložku
koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, správne
súd prvého stupňa právne posúdil ako neprijateľnú a tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku
obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska
vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so
spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah
predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Keďže
spotrebiteľ nemal možnosť tento výber ovplyvniť, bol pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov,
a preto bola namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne.
Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná forma, v akej sú zmluvné dojednania napísané -
a to drobným, ťažko čitateľným husto popísaným textom - už sama osebe podstatne sťažuje riadne
oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Pokiaľ teda právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že
rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti)
spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok,
ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Okrem toho dodávateľ vo všeobecných
podmienkach poskytnutia úveru určil aj neprimerane vysokú sankciu za omeškanie s plnením záväzku,
a teda aj plnenie, na ktoré bol povinný zaviazaný rozhodcovským rozsudkom bolo treba hodnotiť ako
plnenie priznané v rozpore s dobrými mravmi, ako aj v rozpore so zákonom.

Odvolací súd z uvedených dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní považoval za
neopodstatnené a zhodne so súdom prvého stupňa mal za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore
so zákonom a s dobrými mravmi, nakoľko zaväzuje povinného na plnenia, ktoré sú právne nedovolené
a odporujúce dobrým mravom, preto odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti



týkajúcej sa vyhlásenia exekúcie za neprípustnú, ako aj v zastavujúcej časti ako vecne správne podľa
§ 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods.
1 OSP a povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, napriek tomu, že bol                  v
odvolacom konaní úspešný a to z dôvodu, že si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a ani mu
žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "13Er/115/2008", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:188c8765-2718-4841-8f84-4bb537cb3747", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 140/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 140/2010 z 18. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-18", "citacie_n": 459, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:188c8765-2718-4841-8f84-4bb537cb3747"}, {"guid": "ussr:e1ac1b01-a88a-4b28-a149-907b4688fe16", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 95/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 95/2010 z 12. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-12", "citacie_n": 229, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e1ac1b01-a88a-4b28-a149-907b4688fe16"}, {"guid": "ussr:de76369e-48b9-4400-90a7-eb7baf842458", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 388/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 388/2010 z 19. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-19", "citacie_n": 311, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de76369e-48b9-4400-90a7-eb7baf842458"}, {"guid": "d2903226-2771-4270-ae23-9c02ebfde3fb:5fee1939-ca0e-4175-b8f5-e4213bdcc91f", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2015:4208203971.2", "spisova_znacka": "9CoE/222/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 9CoE/222/2014 z 24. 3. 2015", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2015-03-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2015:4208203971.2"}, {"guid": "e953bd4f-68ab-470e-bfd6-f01530047a12:daf6054c-3c4f-462a-84c3-135c196d0016", "ecli": null, "spisova_znacka": "13Er/115/2008", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 13Er/115/2008 z 3. 10. 2018", "sud": "Okresný súd Spišská Nová Ves", "datum_vydania": "2018-10-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/e953bd4f-68ab-470e-bfd6-f01530047a12:daf6054c-3c4f-462a-84c3-135c196d0016"}], "citovane_v": []}