Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 7Co/64/2013 z 29. 12. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 29. decembra 2013, sp. zn. 7Co/64/2013, ECLI:SK:KSKE:2013:7112215465.1 Krajský súd Košice | 7Co/64/2013 | ECLI:SK:KSKE:2013:7112215465.1 | 2013-12-29 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Vyživovacie povinnosti Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e61a0155-589a-4595-afc4-1b5af281bdb4 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7112215465.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7Co/64/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112215465
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Frederika Zozuľáková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7112215465.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a
členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Andrey Mazákovej v právnej veci navrhovateľky Mgr. L.
H. nar. X.X.XXXX bývajúcej v O. na O. ul. č. X zastúpenej Prof. JUDr. Jánom Klučkom CSc. advokátom
Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach Ku potoku č. 4 proti odporcovi F. U. P. P. nar. XX.X.XXXX
bývajúcemu v O.G. na O. ul. č. XX zastúpenému Advokátskou kanceláriou Steiner & Associates s.r.o.
Košice Moyzesova ul. č. 46 IČO: 36 864 081 v konaní o určenie manželského výživného o odvolaní
odporcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 2.5.2013 č.k. 18P 108/2012-115 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke manželské výživné
v sume 3.466,64 € v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Odporcu zaviazal nahradiť
navrhovateľke trovy konania v sume 694,47 € v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku do rúk
právneho zástupcu navrhovateľky. V prevyšujúcej časti návrh zamietol.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca z dôvodov podľa § 205 ods. 2
písm.a/, d/ a f/ O.s.p. a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec na
ďalšie konanie. Namietal, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko
na pojednávaní 8.11.2012 vzniesol námietku týkajúcu sa výberu peňažnej hotovosti navrhovateľkou
v sume 1.000 € z jeho bankového účtu. Na preukázanie svojich tvrdení predložil súdu listinný dôkaz
a to výpis z elektronického bankovníctva. Rovnako namietal aj skutočnosť týkajúcu sa zaplatenia
dane z príjmu za rok 2011, ktorej úhradu realizoval 16.10.2012. Išlo o daň z príjmov za rok 2011,
ktorá sa vo Francúzsku platí spoločne za oboch manželov. Z príjmu navrhovateľky zaplatil daň 2.790
€. Uvedené tvrdenie preukázal listinnými dôkazmi a to daňovým výmerom na zaplatenie dane a
výpisom z elektronického bankovníctva. Na druhom pojednávaní 24.1.2013 predniesol jeho právny
zástupca námietku preukázania potrieb navrhovateľky, ktoré v dovtedajšom priebehu súdneho konania
preukázané neboli. Navrhovateľka v písomnom podaní z 11.3.2013 rozpísala svoje mesačné výdavky
a to spolu vo výške 802 €, hoci listinnými dôkazmi preukázala len výdavky 113 € mesačne. Napriek
tomu požadovala manželské výživné 1.000 € mesačne. Nesúlad medzi potrebami navrhovateľky a jej
požiadavkami namietol v záverečnej reči aj jeho právny zástupca. Zároveň zdôraznil, že niektoré výdavky
navrhovateľky uvedené v jej podaní si pri svojom štýle života nemôže dovoliť ani on. Súd prvého stupňa
sa v odôvodnení rozhodnutia s vyššie uvedenými námietkami nevysporiadal a v odôvodnení neuviedol,
prečo pri svojom rozhodovaní tieto námietky nevzal do úvahy. Poukázal na ust. § 157 ods. 2 O.s.p.,
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 4Cdo 254/2008 a 2Cdo 196/2010 a s poukazom na to argumentoval,
že mu postupom súdu prvého stupňa bola odňatá možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať
proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa najmä tým, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd



žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s jeho tvrdeniami. Ďalej uviedol, že súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na ust. § 75 ods. 1 vety prvej
Zákona o rodine a rozhodnutie R 3/1978, z ktorých vyplýva, že pri rozhodovaní o priznaní manželského
výživného sa prihliada okrem iného aj na odôvodnené potreby oprávneného. Napriek uvedenému
súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní potreby navrhovateľky nezohľadňoval, hoci ich výšku v
priebehu súdneho konania skúmal. Z písomného podania navrhovateľky vyplynulo, že jej mesačné
potreby sú nižšie ako suma požadovaného výživného. Túto skutočnosť súd prvého stupňa nebral
vôbec do úvahy. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa nezamestnanosť navrhovateľky považoval za
výsledok ich konsenzu vyplývajúci zo spôsobu ich predchádzajúceho spolužitia a hospodárenia. Vyjadril
názor, že tvrdený konsenzus nebol v priebehu súdneho konania nijako preukázaný. Z vykonaného
dokazovania nijako nevyplynulo, že by chcel alebo súhlasil s tým, aby navrhovateľka počas trvania ich
manželstva nepracovala. Práve naopak, rešpektoval jej vzdelanie a výborné jazykové znalosti, vďaka
ktorým sa mohla bez problémov uplatniť na pracovnom trhu v akejkoľvek krajine, kde spolu žili. Dokonca
sa kvôli nej, keď si našla v roku 2011 zamestnanie v Paríži, tam za ňou presťahoval. Skutočnosť,
že navrhovateľka ostala nezamestnaná aj po príchode na Slovensko, považuje za rozhodujúcu pre
nepriznanie manželského výživného, nakoľko pre priznanie manželského výživného je dôležitá životná
úroveň manželov, ktorá je tvorená aj ich príjmami. Navrhovateľka však po príchode na Slovensko
nemala žiaden príjem, pretože nepracovala, prácu si aktívne nehľadala a pracovať ani nechcela,
hoci na vykonávanie vysokokvalifikovanej práce mala nielen kvalifikačné, ale aj jazykové predpoklady.
Domnieva sa, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
pretože pri rozhodovaní o určení manželského výživného zohráva kľúčovú úlohu zisťovanie životnej
úrovne oboch manželov. Súd prvého stupňa odvodzuje životnú úroveň manželov od výšky ich príjmov.
Porovnáva síce aj majetkové pomery oboch účastníkov konania, avšak tie pri konečnom rozhodovaní
o priznaní manželského výživného neberie vôbec do úvahy. Nesúhlasí s konštatovaním súdu prvého
stupňa, že jeho vlastníctvo bytu zvyšuje jeho životnú úroveň, ale vlastníctvo bytu navrhovateľky jej
životnú úroveň nezvyšuje. Zdôraznil, že je síce majiteľom bytu v Paríži, ale táto nehnuteľnosť je zaťažená
právom tretej osoby, nakoľko na ňu spláca hypotéku, kým navrhovateľkin byt jej patrí bez zaťaženia.
Domnieva sa, že tvrdenie súdu prvého stupňa uvedené v odôvodnení rozhodnutia a to, že vlastníctvo
bytu je pre navrhovateľku nevyhnutnou potrebou pre jej život bez ohľadu na hodnotu tohto bytu, uvedené
by malo platiť aj pre neho, pretože je tiež odkázaný na bývanie vo svojom byte, aj keď sa momentálne
zdržiava na Slovensku, kam prišiel mimochodom na požiadanie navrhovateľky, ktorá sa chcela rozviesť.
Súd prvého stupňa chápe ako určujúci faktor pri zisťovaní životnej úrovne účastníkov konania výšku ich
príjmov. Domnieva sa, že životná úroveň človeka sa neodvodzuje prioritne len od výšky jeho príjmu,
pretože človek môže žiť skromne a nedovolí si veľké výdavky napriek tomu, že dosahuje vysoký príjem.
Poukázal na rozhodnutie R 3/1978, v zmysle ktorého súd až po zistení všetkých uvedených skutočností
(osobných, majetkových a rodinných pomerov, miery potrieb danej povahou práce a spôsobom života a
iné) vysloví záver o zistení určitej životnej úrovne manželov. Životnú úroveň človeka tak podľa uvedeného
ovplyvňuje nielen jeho príjem, ale aj napríklad výška jeho potrieb daná povahou jeho práce a spôsobom
jeho života. Najmä spôsob života považuje pri určovaní životnej úrovne človeka za podstatný, pretože
nie je bez významu, akým spôsobom života človek žije, teda či aj napriek pomerne vysokému príjmu
žije skromne alebo nie. Zdôraznil, že jeho spôsob života je skromný, nevynakladá veľké výdavky na
život, veľa pracuje a z dôvodu pracovného zaťaženia nemá veľa voľného času. Z uvedeného dôvodu
sa domnieva, že súd prihliadal len na ich príjmy a nie aj na ďalšie skutočnosti, z ktorých podľa platnej
právnej úpravy vychádzať mal. Z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že navrhovateľka nevlastní
žiadne motorové vozidlo a požičiava si motorové vozidlo značky Jaguar od svojho otca, pričom tento sa
stará o dopĺňanie pohonných hmôt a za požičiavanie vozidla navrhovateľka otcovi nič neplatí. Avšak v
prehľade svojich mesačných výdavkov, ktoré vyčíslila, uvádza ako jednu z položiek aj naftu v mesačnej
výške 100 €. Zdôraznil, že ani on nevlastní motorové vozidlo a nesúhlasí s tým, aby mal navrhovateľke
hradiť výdavky spojené s nákupom pohonných hmôt do motorového vozidla, ktoré nie je v jej vlastníctve
a náklady s tým spojené navyše hradí otec navrhovateľky. Túto skutočnosť súd prvého stupňa vôbec
nebral do úvahy.

Navrhovateľka sa k odvolaniu odporcu nevyjadrila.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods.
2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého



rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd na základe odvolania odporcu preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho
podľa správnych ustanovení Zákona o rodine a zákonne rozhodol o určení manželského výživného, ako
aj trovách konania. Konajúci súd sa vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami týkajúcimi sa
predmetu konania a relevantnými námietkami odporcu uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu
už v priebehu konania pred súdom prvého stupňa. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp.
právo na spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Do práva na spravodlivý proces
však nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp.
nevyhovenie návrhu v konaní (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý
proces je naplnené tým, že súd zistí po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení skutkový stav a po použití
relevantných právnych noriem vo veci rozhodne za predpokladu, že jeho skutkové a právne závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel
zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu
súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napríklad I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03). Pokiaľ
odporca namietal, že súd prvého stupňa sa nezaoberal jeho námietkou týkajúcou sa výberu peňažnej
hotovosti navrhovateľkou v sume 1.000 € z jeho bankového účtu, odvolací súd konštatuje, že z kópie
výpisu uvedenej transakcie z účtu odporcu, ktorú odporca predložil, nepochybne vyplýva, že výber
čiastky 1.000 € navrhovateľkou bol vykonaný 15.6.2012, pričom predmetom konania bolo manželské
výživné za obdobie od 1.7.2012 do 8.11.2012, teda uvedený výber finančných prostriedkov sa netýka
rozhodného obdobia a nie je pre rozhodnutie o manželskom výživnom podstatné. Rovnako úhrada dane
z príjmov za rok 2011, ktorú odporca realizoval za oboch manželov, priamo nesúvisí s posudzovaním
životnej úrovne manželov. Navyše odporca nepreukázal, z akých finančných prostriedkov spoločnú daň
manželov uhradil a len samotná skutočnosť, že platbu realizoval odporca, nemôže viesť k záveru, že
plnil daňovú povinnosť aj za navrhovateľku. Rovnaký záver by bolo potrebné prijať aj v prípade, ak
by uvedenú platbu realizovala navrhovateľka z finančných prostriedkov patriacich do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov vo vzťahu k splneniu daňovej povinnosti odporcu.

Vo vzťahu k ďalším odvolacím námietkam odporcu odvolací súd dodáva, že manželský vzťah je založený
na princípe solidarity, ktorá sa transformuje do zákonných ustanovení o životnej úrovni manželov
počas trvania manželstva a tiež do ustanovení zabezpečujúcich pre manželov podiel na spoločnom
majetku alebo podiel na majetku toho druhého za obdobie trvania manželstva. Požiadavka, aby manželia
mali rovnakú životnú úroveň je odôvodnená okrem princípu solidarity aj ich rovnakým postavením v
právach a povinnostiach vyplývajúcich z manželského zväzku. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi
vzniká uzavretím manželstva a zaniká rozvodom alebo smrťou jedného z manželov. Zásadne teda trvá
počas celého trvania manželstva. Bez ohľadu na to, či manželia spolu žijú alebo nie, vyžaduje sa,
aby mali rovnakú životnú úroveň. Aj pre priznanie výživného od manžela však platí ustanovenie § 75
ods. 2, podľa ktorého výživné nemožno priznať, ak by bolo v rozpore s dobrými mravmi. V súvislosti
s tým je potrebné spoľahlivo zistiť dôvody, ktoré viedli niektorého manžela k neplneniu vyživovacej
povinnosti a to aj v kontexte ustanovenia § 18 a 19 Zákona o rodine, ktoré určujú práva a povinnosti
manželov. Rovnako je potrebné vysporiadať sa z dôvodmi, pre ktoré vznikla odkázanosť jedného z
manželov na výživu. Určenie vyživovacej povinnosti voči manželovi však nie je dôvodné len vtedy, ak
na strane jedného z manželov existuje sociálna odkázanosť, ale aj vtedy, ak je spravodlivé dorovnať ich
rozdielnu životnú úroveň. Toto je práve aplikácia zásady solidarity, ktorá nepripúšťa, aby sa niektorý z
manželov dostal do nevýhodnejšieho postavenia. Pokiaľ sa týka pomeru iných vyživovacích povinností k
vyživovacej povinnosti manželov, je potrebné konštatovať, že táto má v systéme vyživovacích povinností
takmer prioritné postavenie. Výslovne jej zákon priznáva prednosť pred vyživovacou povinnosťou
detí voči rodičom, ako aj rodičov voči deťom, nakoľko rodičia plnia vyživovaciu povinnosť k svojmu



vydatému (ženatému) dieťaťu len vtedy, ak ju manžel nie je schopný plniť vôbec alebo nie v plnej
miere. V uvedenom kontexte je preto absolútne irelevantné, či navrhovateľku v rozhodnom období
finančne podporovali rodičia, či jej otec poskytoval motorové vozidlo a hradil nákup pohonných hmôt.
Uvedené skutočnosti žiadnym spôsobom nemôžu v zmysle vyššie uvedeného ovplyvňovať vyživovaciu
povinnosť medzi manželmi. Pokiaľ odporca namietal, že navrhovateľka vyčíslila svoje potreby vo výške
802 €, pričom ich existenciu preukázala len vo výške 113 €, je potrebné zdôrazniť, že ustanovenie
§ 75 ods. 1 Zákona o rodine, z ktorého vyplývajú základné kritériá určovania rozsahu všetkých
vyživovacích povinností upravených Zákonom o rodine, ktorými sú odôvodnené potreby oprávneného
a možnosti, schopnosti a majetkové pomery povinného, sú v prípade vyživovacej povinnosti medzi
manželmi modifikované ustanovením § 71 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý stanovuje zákonný rozsah
vyživovacej povinnosti zásadne rovnakou životnou úrovňou oboch manželov. Z uvedeného teda vyplýva,
že oprávnený má právo na uspokojovanie nielen odôvodnených potrieb, ale má právo na rovnakú
životnú úroveň ako povinný. Z uvedeného dôvodu je preto neúčelné preukazovať skutočne vynaložené
finančné prostriedky navrhovateľky na zabezpečenie svojej výživy v rozhodnom období za situácie,
že bola nezamestnaná, bez príjmu a svoje v podstate nevyhnutné potreby uspokojovala z finančných
úspor, ktoré získala počas relatívne krátkodobého pracovného pomeru v Paríži v čase manželského
spolužitia a z finančnej podpory svojich rodičov. Vzhľadom na výrazne nadštandardný príjem odporcu a
skutočnosť, že jeho náklady na bývanie, stravovanie, dopravu, ako aj telefónne poplatky v celom rozsahu
uhrádzal zamestnávateľ preplácaním všetkých nákladov na bývanie, stravného, poskytnutím osobného
motorového vozidla so spojenou úhradou nákladov na jeho prevádzku a poskytnutím firemného telefónu
odôvodňuje záver, že životná úroveň manželov v rozhodnom období nebola rovnaká. V konaní bolo
nepochybne preukázané, že v čase spolužitia účastníkov konania sa i navrhovateľka podieľala na
výhodách, ktoré umožňoval príjem odporcu a benefity od zamestnávateľa, čo v konečnom dôsledku
odporca ani nepoprel. Ukončením spolužitia účastníkov sa životná úroveň navrhovateľky podstatne
znížila. Odporca na jednej strane uznáva nárok navrhovateľky na manželské výživné, nakoľko jej od
opustenia spoločnej domácnosti prispieval sumou 160 € mesačne, ktorú považoval za primeranú.
Na druhej strane argumentuje tým, že jej manželské výživné nepatrí, pretože si aktívne nehľadala
prácu napriek tomu, že mala na to kvalifikačné, ako aj jazykové predpoklady a poukazuje na spôsob
svojho života, keď aj napriek pomerne vysokému príjmu žije skromne a nevynakladá veľké výdavky
na život. V tomto smere je potrebné poukázať na to, že navrhovateľka v konaní preukázala, že si
prácu hľadala prostredníctvom personálnej agentúry LUTO Automotive s.r.o.. Odvolací súd sa stotožňuje
so záverom súdu prvého stupňa, že na životnú úroveň manželov majú vplyv aj ďalšie okolnosti,
napríklad majetkové pomery. Súd prvého stupňa zistil, že navrhovateľka aj odporca vlastnia byty, ale táto
skutočnosť podľa názoru odvolacieho súdu zásadným spôsobom nemení nielen navrhovateľkine, ale
ani odporcove pomery, táto skutočnosť by bola právne významná pre posúdenie nároku oprávneného,
ktorý je vlastníkom nehnuteľnosti vo vzťahu k povinnému, ktorý nehnuteľnosť nevlastní.

Odvolací súd po zohľadnení všetkých relevantných skutočností vo vzťahu k predmetu odvolacieho
konania dospel k totožnému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, že boli splnené zákonné
podmienky podľa § 71 ods. 1 Zákona o rodine pre určenie vyživovacej povinnosti od odporcu pre
navrhovateľku a výživné určené súdom prvého stupňa vzhľadom na zákonné ustanovenia citované
v odôvodnení napadnutého rozsudku a z nich vyplývajúce zásady je primerané, pretože vyrovnáva
rozdiel v životnej úrovni manželov, ktorý vznikol v súvislosti s neplnením vyživovacej povinnosti
odporcu voči navrhovateľke v dostatočnom rozsahu v čase, keď bola nezamestnaná, hoci mu to príjem
umožňoval a vytvára podmienky pre ich zásadne rovnakú hmotnú a kultúrnu úroveň v rozhodnom
období, pričom dokazovaním nebol preukázaný ani rozpor s dobrými mravmi, ktorý by odôvodňoval
nepriznanie manželského výživného. Pretože súd prvého stupňa správne a zákonne rozhodol o návrhu
navrhovateľky, správne ustálil sumu manželského výživného v období od 1.7.2012 do 8.11.2012, t.j.
do právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva účastníkov s prihliadnutím na plnenia odporcu,
ktoré realizoval v prospech navrhovateľky v uvedenom období v sume 800 €, správne rozhodol o
trovách konania účastníkov, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako
vecne správny potvrdil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho
odôvodnením.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože žiaden z účastníkov náhradu
odvolacieho konania nežiadal (§ 151 ods. 1, § 224 ods. 1 O.s.p.).



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.