Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/493/2012 z 27. 1. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 27. januára 2013, sp. zn. 14Co/493/2012, ECLI:SK:KSBA:2013:1012895903.1 Krajský súd Bratislava | 14Co/493/2012 | ECLI:SK:KSBA:2013:1012895903.1 | 2013-01-27 | Uznesenie Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/aada6d65-37e3-4af6-bdf8-1a7098ca939f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1012895903.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/493/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012895903
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1012895903.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Údernícka 5, Bratislava,
IČO: 35 724 803, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Údernícka 5, Bratislava, proti odporcovi: I. J.,
F.. X.XX.XXXX, F. T. P. XX, T., zastúpenému opatrovníčkou Danou Patkovou, pracovníčkou Okresného
súdu Bratislava V, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Združenie na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS, so sídlom Važecká 16, Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpeného: JUDr. Igor Šafranko,
advokát, ul. Sov. hrdinov 163/66, Svidník, o zaplatenie 782,62 eur s príslušenstvom, o odvolaní
vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č.k. 7C/73/2012-62
zo dňa 19.7.2012 do výroku o náhrade trov konania vedľajšiemu účastníkovi, a proti uzneseniu č.k.
7C/73/2012-220 zo dňa 7.9.2012

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č.k. 7C/73/2012-62 zo
dňa 19.7.2012 v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

II. Uznesenie č.k. 7C/73/2012-220 zo dňa 7.9.2012 z r u š u j e .

o d ô v o d n e n i e :

K výroku pod bodom I. :

Prvostupňový súd napadnutým uznesením konanie vo veci zastavil. Odporcovi a vedľajšiemu
účastníkovi nepriznal náhrada trov konania. Navrhovateľovi vrátil súdny poplatok za návrh v sume
39,87 eur cestou príslušného daňového úradu po právoplatnosti uznesenia.

Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 12.1.2012 domáhal
proti odporcovi zaplatenia istiny 782,62 eur s úrokom z omeškania 14% ročne zo sumy 592,45 eur
od 9.12.2006 do zaplatenia a nahradenia trov konania titulom nesplateného úveru, úrokov a poplatkov
na základe Zmluvy k úverovému účtu zo dňa 21.4.2005 uzavretej medzi postupcom pohľadávky
Všeobecnou úverovou bankou, a.s. a odporcom. Pred začatím konania vo veci samej, vzal navrhovateľ
návrh v celom rozsahu späť bez uvedenia dôvodu. Následne súd podľa § 96 ods.1 a 3 O.s.p. konanie
vo veci zastavil.

O trovách konania odporcu súd rozhodol podľa § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. a keďže si odporca náhradu
trov konania neuplatnil, súd mu takýto nárok nepriznal (§ 151 ods. 1 O.s.p.).



K uplatnenému nároku na náhradu trov konania vedľajšieho účastníka za trovy právneho zastúpenia
v sume 165,70 eur súd uviedol, že jedným z predpokladov priznania trov konania úspešnému
účastníkovi (aj vedľajšiemu účastníkovi) je účelnosť vynaložených trov konania. Vedľajším účastníkom
v prejednávanej veci je Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, teda združenie podľa § 25
zák. č. 250/2007 Z. z., o ochrane spotrebiteľa. V zmysle tohto ustanovenia je účelom zriadenia takejto
právnickej osoby okrem iného podávanie návrhov na začatie konania na správnom orgáne alebo na
súde vo veci ochrany práv spotrebiteľov, účasť v konaní v procesnom postavení účastníka konania
a tiež zastupovanie spotrebiteľa v konaniach pred štátnymi orgánmi o uplatňovaní jeho práv vrátane
náhrady ujmy spôsobenej porušením práv spotrebiteľa na základe plnomocenstva. Predpokladom pre
zápis združenia okrem iného je aj to, že združenie aktívne pôsobí v oblasti ochrany spotrebiteľov po dobu
najmenej dvoch rokov (§ 25 ods. 3 uvedeného zákona). Z týchto oprávnení združenia potom vyplýva aj
požiadavka, aby združenie bolo spôsobilé bez toho, aby muselo byť zastúpené advokátom, poskytovať
aktívnu pomoc spotrebiteľovi, a to vrátane kvalifikovanej právnej pomoci. Kvalifikovanosť združenia
oprávneného na zastupovanie účastníka konania (spotrebiteľa) pritom vyplýva nielen z uvedených
požiadaviek podmieňujúcich zápis združenia do zoznamu oprávnených osôb na vykonávanie tejto
činnosti, ale aj z ďalších právnych úprav (napr. oprávnenia vyplývajúce z § 10 zákona č. 266/2005 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku, § 10 zákona č. l28/2002 Z. z. o štátnej kontrole
vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa).

Reálne napĺňanie dikcie zákona a s tým súvisiace dostatočne kvalifikované personálne a materiálne
zabezpečenie v prípade vedľajšieho účastníka v prejednávanej veci je zrejmé aj z jeho základných
dokumentov a obsahu jeho internetovej stránky (), na ktorej ponúka
svoje služby spotrebiteľom. Taktiež tomu zodpovedá aj skutočnosť, že podľa aktuálnych údajov v registri
združení za vedľajšieho účastníka je okrem iných oprávnená konať navonok aj JUDr. Iveta Štefeková,
teda osoba s právnickým vzdelaním. Súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka
prihliadol aj na ďalšie skutočnosti. Vedľajší účastník doručil súdu dňa 29.2.2012 oznámenie o vstupe
do konania ako vedľajšieho účastníka pozostávajúce z troch viet, pričom je zrejmé, že vedľajší účastník
nebol pred tým, ako oznámil svoj vstup do konania, oboznámený s vecou a s predmetom konania, o čom
svedčí tá skutočnosť, že zároveň požiadal o doručenie návrhu na začatie konania z prílohami. Je potom
otázne, čo bolo predmetom prvej porady advokáta s klientom. Taktiež z podaní vedľajšieho účastníka
nevyplýva, že by tento kontaktoval odporcu a ponúkol mu prípadne pomoc napr. aj pri zastupovaní v
tomto konaní, čo patrí do predmetu jeho činnosti. Taktiež fakt, že vedľajší účastník má sídlo v Prešove,
jeho advokát vo Svidníku, pričom obaja účastníci konania majú sídlo resp. bydlisko v Bratislave, a
konanie prebieha na súde v Bratislave, svedčí o tom, že vstup vedľajšieho účastníka bol len formálnou
záležitosťou, pretože profesná organizácia na ochranu spotrebiteľa sídli aj v Bratislave. Vzhľadom na
tieto skutočnosti, súd náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi nepriznal.

Proti uzneseniu do výroku o náhrade trov konania podal odvolanie vedľajší účastník podaním doručeným
súdu dňa 21.8.2012.

Namietol, že uznesenie v napadnutej časti vychádza z nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho
právneho posúdenia veci. S názorom súdu prvého stupňa o neúčelnosti vynaložených trov právneho
zastúpenia, nesúhlasil. Poukázal na postavenie vedľajšieho účastníka ako neziskovej organizácie,
ktorá nedisponuje pracovníkmi, technickým zariadením, ani materiálnym zabezpečením, aby mohla
zabezpečovať potrebný právny servis na desiatkach súdov inak ako prostredníctvom advokátskych
kancelárií. Zdôraznil, že to bol práve navrhovateľ, ktorý zavinil zastavenie konania a bol to práve vstup
vedľajšieho účastníka do konania, ktorý zabránil rozhodnutiu súdu v prospech navrhovateľa, pričom
navrhovateľ masovo uplatňuje na súdoch premlčané pohľadávky. Ďalej argumentoval aj princípom
„rovnosti zbraní“, kedy aj v zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, má každý právo na
právnu pomoc v konaní pred súdom. Vedľajší účastník je občianske združenie zložené prevažne z laikov
v oblasti práva a právo na zástupcu má prinajmenšom z rovnakých dôvodov ako navrhovateľ, ktorý
ho masovo využíva v typovo rovnakých desiatkach tisícov sporov. Vstupom vedľajšieho účastníka do
konania sa posilňuje postavenie odporcu - spotrebiteľa v konaní, ktorý je často sám o sebe pasívny a
nedokáže sa účinne brániť. Svojou činnosťou preto vedľajší účastník napĺňa ciele politiky Európskej únie
a najmä snahu o podporu záujmov spotrebiteľov a zabezpečenie vysokej úrovne ochrany, a pri napĺňaní
týchto cieľov je odkázaný na právne služby. Podľa vedľajšieho účastníka, práve rozhodovanie súdov v
otázke priznávania nároku na náhradu trov právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi ako právnickej



osobe založenej za účelom ochrany spotrebiteľa, môže prispieť k znižovaniu spotrebiteľskej agendy
na súdoch. Ak by na strane spotrebiteľa vystupovalo združenie zastúpené advokátom, dodávatelia by
prestali podávať návrhy, domáhajúce sa premlčaného nároku, pretože by boli následne povinní nahradiť
trovy právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi. K záverom súdu o štandardných až automatických
postupov v obdobných veciach vedľajší účastník uviedol, že za zdanlivou jednoduchosťou sporov
je enormné množstvo práce a vynaložených prostriedkov. Táto agenda si vyžaduje nielen právnickú
kvalifikáciu, ale aj enormné nároky na osoby, ktoré ju spracovávajú, technické vybavenie, pracovné
prostriedky a priestory. Je dôvodný nárok aj na náhradu za úkon - príprava a prevzatie veci. Ide o úkon
kedy si advokát zhodnocuje účelnosť, stratégiu a konzultuje to na prvej porade s klientom. Vedľajší
účastník zisťuje evidenciu živej veci na súde a dodávateľa, ktorý žalobu podal. Je pravdou, že on
odporcovi pomoc neponúkol, pretože mu ju priamo poskytol. Poukázal aj na novelizované znenie § 137
O.s.p. o náhrade výdavkov právnickej osobe. V prospech vedľajšieho účastníka už rozhodli krajské súd
vo viacerých veciach, ktoré konkretizoval v odvolaní. Napadnuté rozhodnutie o nepriznaní trov konania
vedľajšieho účastníka je podľa názoru vedľajšieho účastníka v rozpore s legislatívou Európskej únie a
judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Žiadal preto zmenu napadnutého uznesenia a priznanie náhrady trov
prvostupňového a odvolacieho konania v celkovej výške 181,82 eura.

K odvolaniu vedľajšieho účastníka sa písomne vyjadril navrhovateľ s tým, že sa stotožňuje s napadnutým
uznesením, nakoľko v tomto prípade nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie
alebo bránenie práva. Právne zastúpenie vedľajšieho účastníka považuje navrhovateľ za nadbytočné,
účelové a nehospodárne, nakoľko zo samej podstaty existencie vedľajšieho účastníka vyplýva, že musí
byť schopný konať v mene toho, na strane koho vstupuje do konania. V tomto zmysle rozhodli viaceré
krajské súdy, ktorých rozhodnutia konkretizoval vo vyjadrení. Navrhol odvolaciemu súdu, aby uznesenie
v napadnutej časti potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania vo výške 40,03 eura.

Krajský súd ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O.s.p., preskúmal vec v napadnutej časti podľa § 212
ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania, a po vyhodnotení odvolacích námietok dospel k záveru, že
odvolanie vedľajšieho účastníka nie je dôvodné.

Podľa § 146 ods. 2 O.s.p., ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný
uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je
povinný uhradiť trovy konania odporca.

V zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p. v prípade zastavenia konania je pre rozhodnutie súdu o
priznaní náhrady trov konania podstatné ustálenie otázky zavinenia jeho zastavenia. V prejednávanej
veci zavinil zastavenie konania navrhovateľ, ktorý návrh na začatie konania vzal späť bez uvedenia
dôvodu, čo samo o sebe postačuje pre záver, že procesne zavinil zastavenie konania. Nemožno
opomenúť ani skutočnosť, že vedľajší účastník vzniesol dôvodne námietku premlčania, čo by značne
oslabilo postavenie navrhovateľa v spore ak by nevzal žalobu späť. Možno preto súhlasiť s názorom
vedľajšieho účastníka, že práve jeho konaním v prospech odporcu by došlo k úspešnej realizácii ochrany
spotrebiteľa. Táto skutočnosť determinuje aj existenciu nároku odporcu a vedľajšieho účastníka na
náhradu trov konania v zmysle § 146 ods. 2 O.s.p..

Napriek nepopierateľnému nároku vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania, nemožno opomenúť
aplikovať aj ďalšie zákonné princípy a podmienky priznania náhrady trov. Jednou z týchto podmienok
je, aby trovy, ktorých náhrady sa účastník domáha, boli vynaložené účelne a hospodárne. Účelnosť
spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje
ich medze. Kritérium účelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia vychádza zo samotného cieľa
právneho zastúpenia, teda snahy právneho zástupcu o čo možno najefektívnejšie uplatňovanie alebo
bránenie práva na súde, s cieľom využiť všetky zákonné (hmotnoprávne aj procesné) možnosti na
obranu záujmov klienta. Aby bolo možné konštatovať účelnosť vynaložených trov právneho zastúpenia,
je potrebné vychádzať aj z osoby samotného účastníka konania a posúdiť, či skutočnosť, že sa účastník
konania nechal v konaní zastúpiť má pre neho význam z hľadiska zlepšenia jeho možností chrániť svoje
práva a záujmy na súde. Ak totiž účastník konania, a v tomto prípade sa to týka zväčša právnických
osôb, disponuje dostatočnými materiálno-technickými predpokladmi a najmä personálnym substrátom



(napríklad má viacero zamestnancov s právnickým vzdelaním), na základe ktorého môže svoje práva
plnohodnotne a erudovane uplatňovať a brániť aj sám, javí sa ako nadbytočné nechať sa zastúpiť
právnym zástupcom. V zákonných možnostiach súdu nie je nepripustenie alebo vylúčenie zastúpenia
účastníka právnym zástupcom len z dôvodu neúčelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia. Takýto
postup by bol v príkrom rozpore so spomínanou zásadou rovnosti zbraní, rovnako ako aj so samotným
právom každého účastníka súdneho (aj vedľajšieho) nechať sa zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí.
Súd je povinný konať s právnym zástupcom, čo v tomto prípade súd prvého stupňa aj urobil. Iná
je však otázka posúdenia účelnosti vynaložených trov konania, ktorá je v kompetencii súdu, a ktorá
nezasahuje do práva účastníka na právnu pomoc. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky II.
ÚS 78/03 v súvislosti s rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov právneho zastúpenia vyplýva, že súd
iba uplatňuje zákonom daný priestor pre uváženie účelnosti trov konania a nezasahuje do podstaty
a zmyslu základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Nemožno preto zamieňať ústavné právo účastníka konania na právnu pomoc v konaní pred súdom
a nepriznanie náhrady trov konania z dôvodu ich neúčelnosti. Možnosť nechať sa zastúpiť v konaní
a zároveň povinnosť súdu toto zastúpenie akceptovať predstavuje vyjadrenie zásady rovnosti zbraní,
avšak nepriznanie náhrady trov za toto zastúpenie predstavuje rozhodnutie o nároku na náhradu trov
konania, čo je vo výlučnej kompetencii súdu. V tejto súvislosti odvolací súd upozorňuje aj na obsah
rozsudku Súdneho dvora EÚ C- 279/09 zo dňa 22. 12. 2010. Aj tu sa s poukazom na rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva konštatuje, že posúdenie otázky nevyhnutnosti právnej pomoci
závisí od skutočností a okolností osobitných pre každú vec a závisí najmä od závažnosti konania,
zložitosti uplatniteľného práva a konania, ako aj od schopnosti žalobcu účinne obhajovať svoju vec.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že vynaložené trovy právneho zastúpenia
zo strany vedľajšieho účastníka, boli neúčelné. Vedľajší účastník je občianskym združením, ktoré
vzniklo za účelom realizácie kolektívnej ochrany spotrebiteľa, pričom jedným z nástrojov je aj
vstupovanie združenia do konaní v pozícii vedľajšieho účastníka a zastupovanie poškodených
spotrebiteľov na súdoch. Je nesporné, že na to, aby takéto združenie mohlo napĺňať svoje ciele a
vykonávať svoju činnosť, musí reálne disponovať zodpovedajúcou materiálnou, ako aj personálnou
základňou, minimálne v rozsahu zabezpečenia možnosti vykonávania základným proklamovaných
cieľov. Už skutočnosť, že vedľajší účastník je registrovaný v registri občianskych združení, vedenom na
Ministerstve vnútra Slovenskej republiky, preukazuje, že pri vzniku a registrácii samotného združenia,
muselo ministerstvo postupovať v zmysle § 25 ods. 3 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa a
o zmene zákona o priestupkoch. Ministerstvo posudzovalo jednak to, či k vzniku združenia došlo v
súlade so zákonom, nezávislosť a neziskovosť združenia, vyporiadanie záväzkov vo vzťahu k štátu a
skutočnosť, či združenie aktívne pôsobilo v oblasti spotrebiteľov po dobu najmenej dvoch rokov. Ak
združenie už v čase svojej registrácie aktívne pôsobilo v oblasti ochrany spotrebiteľa, znamená to, že
už v tomto čase muselo spĺňať základné materiálne a personálne predpoklady na vykonávanie aktívnej
činnosti v tejto oblasti.

Z obsahu spisu vyplýva, že vedľajší účastník vstúpil do konania z vlastného podnetu, bez vyzvania
odporcu. V konaní sa vyjadril k návrhu, vzniesol námietku premlčania a podal odvolanie voči nepriznaniu
náhrady trov konania. Všetky tieto úkony po obsahovej aj formálnej stránke predstavujú úkony
formulárového a opakujúceho sa charakteru, ktoré vedľajší účastník využíva bez väčších obmien aj v
iných súdnych konaniach. Všetky tieto úkony preto odvolací súd vyhodnotil ako úkony, ktoré nevyžadujú
rozsiahle právne skúsenosti a na ich realizáciu nie je nutné právne vzdelanie. Nemožno preto súhlasiť s
tvrdením odvolateľa, že právne zastúpenie bolo nevyhnutné pre zabezpečenie plnohodnotnej ochrany
spotrebiteľa. Aj podľa názoru odvolacieho súdu samotné združenie, ktoré má v predmete svojej činnosti
zabezpečovanie tejto ochrany, má mať k dispozícii prostriedky na realizáciu svojho účelu. V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 78/03,
ktorý v ňom okrem iného uvádza, že všeobecný súd neporuší základné právo na právnu pomoc a
rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ak navrhovateľovi,
ktorý disponuje viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie, neprizná náhradu trov právneho
zastúpenia, pretože ich nepovažuje za účelné. Odvolací súd má za to, že tento záver možno aplikovať aj
na toto konanie a na posudzovanie nároku na náhradu trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka.



Odvolací súd považuje napadnuté uznesenie v časti výroku o nepriznaní náhrady trov konania
vedľajšiemu účastníkovi za vecne správne, a preto ho v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. s použitím § 150 ods.
1O.s.p.. Navrhovateľ, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, si v písomnom vyjadrení k odvolaniu
uplatnil trovy odvolacieho konania za jeden úkon právnej služby. Odvolací súd pri rozhodovaní o
uplatnených trovách odvolacieho konania vyhodnotil dôvody osobitného zreteľa, ktoré spočívajú v
okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Navrhovateľ sa k otázke
náhrady trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka vyjadril už vo svojom písomnom podaní z 21.6.
2012, v ktorom zároveň zobral svoju žalobu späť. Pokiaľ sa teda navrhovateľ po tom, čo mu súd prvého
stupňa zaslal odvolanie vedľajšieho účastníka na vedomie, opätovne a obsahovo zhodne vyjadril k tejto
otázke, bolo by neprimerané a nespravodlivé, aby bol za takýto úkon ich náhradou zaviazaný vedľajší
účastník, vystupujúci ako ochranca spotrebiteľa, ktorý „slabšej strane v spore“ poskytuje právnu pomoc.
Z tohto dôvodu odvolací súd pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania považuje za plne
dôvodnú aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

K výroku pod bodom II.:

Napadnutým uznesením prvostupňový súd vyrubil vedľajšiemu účastníkovi súdny poplatok vo výške
27,36 Eur podľa položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov za vyhotovenie rovnopisu podaní zo
súdneho spisu.

Podaním zo dňa 26.9.2012 vedľajší účastník podal proti uzneseniu odvolanie. Poukázala na to, že je
združením pôsobiacom na ochranu spotrebiteľov a podľa § 4 ods. 2 písm. c) zák. č. 71/1992 Z.z. je od
súdnych poplatkov oslobodený. Vzťahuje sa to aj na položku 20a Sadzobníka súdnych poplatkov.

Odvolací súd po preskúmaní odvolacej námietky vedľajšieho účastníka zistil, že odvolanie je dôvodné.
V zmysle citovaného ustanovenia 20a Sadzobníka súdnych poplatkov sa vzťahuje na vedľajšieho
účastníka osobné oslobodenie od súdnych poplatkov.

Preto podľa § 221 ods. 1 písm. i) O.s.p. napadnuté uznesenie zrušil, pretože neexistovali dôvody na
jeho vydanie.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.