Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 16CoKR/11/2013 z 26. 11. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 26. novembra 2013, sp. zn. 16CoKR/11/2013, ECLI:SK:KSTN:2013:3110210916.3 Krajský súd Trenčín | 16CoKR/11/2013 | ECLI:SK:KSTN:2013:3110210916.3 | 2013-11-26 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Incidenčné spory Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 57 ods. 1 ZKR Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f29aebd3-8593-4e65-b7cd-71b7b0447ddd Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3110210916.3 Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 16CoKR/11/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3110210916 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3110210916.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek senátu JUDr. Natálie Čekanovej a JUDr. Dariny Legerskej v právnej veci žalobcu Európska únia konajúca prostredníctvom Komisie so sídlom Rue de la loi 200, Brusel, Belgické kráľovstvo, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou MAPLE & FISH s.r.o. so sídlom Rajská 15/A, 811 08 Bratislava, IČO 36 718 432, proti žalovanému Poštová banka, a.s. so sídlom Prievozská 2/B, 821 09 Bratislava, IČO 31 340 890, právne zastúpenému advokátskou kanceláriou Krechňák & Associates, s.r.o. so sídlom Ulica sv. Vincenta 2, 821 03 Bratislava, IČO 36 861 286, o určenie neúčinnosti právnych úkonov, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 38Cbi/76/2010-537 zo dňa 20. decembra 2012, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania vo výške 351,37 eur, pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia v prospech právneho zástupcu žalovaného Krechňák & Associates, s.r.o. so sídlom Ulica sv. Vincenta 2, 821 03 Bratislava, IČO 36 861 286, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu, žalovanému priznal náhrada trov konania vo výške 2 327,93 eur, pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia, ktorú je žalobca povinný zaplatiť Krechňák & Associates, s.r.o. so sídlom Ulica sv. Vincenta 2, 821 03 Bratislava, IČO 36 861 286, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň vo výroku III. uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 1 194 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo zistenia, že Okresný súd Trenčín uznesením č.k. 29K/43/2009-15367 zo dňa 2.10.2009 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka Novácke chemické závody, a.s. so sídlom M.R.Štefánika 1, 972 71 Nováky, IČO 31 616 755, do funkcie správcu ustanovil JUDr. Jána Súkeníka so sídlom kancelárie Stred 60/55, 017 01 Považská Bystrica, správcovi uložil povinnosť bez zbytočného odkladu informovať známych veriteľov dlžníka, ktorí majú zvyčajné miesto pobytu, trvalé bydlisko alebo registrované sídlo v iných členských štátoch Európskej únie ako v Slovenskej republike spôsobom podľa článku 40 Nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 zo dňa 29.5.2000 o konkurznom konaní a veriteľov vyzval s poučením na prihlásenie svojich pohľadávok v jednom rovnopise na Okresný súd Trenčín k sp.zn. 29K/43/2009 a v dvoch rovnopisoch správcovi na adresu jeho kancelárie. Uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 7.10.2009, účinky vyhlásenia konkurzu nastali dňom 8.10.2009. Uznesením č.k. 29K/43/2009-16075 zo dňa 29.12.2009 bola do funkcie správcu ustanovená spoločnosť Slovenská správcovská a reštrukturalizačná, k.s. so sídlom kancelárie Gen. M.R.Štefánika 379/19, 911 01 Trenčín. Uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 5.1.2010, účinky ustanovenia do funkcie nového správcu v konkurze nastali dňa 6.1.2010. Súd prvého stupňa konštatoval, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol spor, ktorý sa musí riešiť tak, aby sa odstránil stav právnej neistoty. Vo veciach, ktoré sú vyvolané konkurzom je naliehavý právny záujem žalobcu podľa § 80 písm. c/ O.s.p. daný tým, že ZoKR ustanovuje, že ak povinná osoba právo odporovať právnemu úkonu písomne neuzná (§ 57 ods.2 druhá časť vety za podkočiarkou ZoKR), môže správca alebo veriteľ uplatniť toto právo len na súde. Tento naliehavý právny záujem vyplýva priamo zo zákona. V právnej veci skúmal súd predovšetkým, či žalobca je aktívne vecne legitimovaným subjektom pre uplatnenie odporovateľnosti právneho/-nych úkonu/-ov podľa § 57 ods.1 ZoKR. Po vyhlásení konkurzu ZoKR priznáva aktívnu vecnú legitimáciu na uplatnenie odporovateľnosti predovšetkým ustanovenému správcovi majetku úpadcu v konkurze. Veriteľ, ktorý si riadne a včas prihlásil svoju/-e pohľadávku/-y v konkurze, je oprávnený podať správcovi podnet na uplatnenie odporovateľnosti, a v prípade, že správca v primeranej lehote podnetu veriteľa na uplatnenie odporovateľnosti nevyhovel, zákon priznáva veriteľovi právo na uplatnenie odporovateľnosti právnych úkonov týkajúcich sa majetku dlžníka podliehajúceho konkurzu. Žalobca má postavenie veriteľa v konkurze podľa § 24 ods.1 a § 28 ods.1 ZoKR, je účastníkom konkurzného konania vyhláseného na majetok úpadcu Novácke chemické závody, a.s. so sídlom M.R.Štefánika 1, 972 71 Nováky, IČO 31 616 755. V konaní pred súdom prvého stupňa nebolo sporné, že žalobca listom zo dňa 22.3.2010 podal správcovi podnet na odporovanie právnym úkonom úpadcu. Súd prvého stupňa citujúc presné znenie podnetu žalobcu uviedol, že podnet žalobcu na uplatnenie odporovateľnosti bol voči správcovi vykonaný písomne, správcovi doručený dňa 23.3.2010. Súd prvého stupňa poukázal na to, že ustanovenie § 57 ods. 1 ZoKR výslovne nestanovuje formálne a obsahové náležitosti, ktoré musí podnet veriteľa podaný správcovi obsahovať. Z obsahu podnetu žalobcu nepochybne vyplýva, že žalobca v tomto podnete nekonkretizuje žiaden dvoj a viacstranný alebo jednostranný právny úkon, ktorému by mal správca odporovať, uvádza len subjekty týchto osôb, medzi ktorými mali byť tieto právne úkony uzavreté alebo ktoré úpadca v prospech týchto osôb vykonal, pričom zdôrazňuje, že ide o subjekty, ktoré by mali byť s úpadcom spriaznené osoby podľa § 9 ZoKR a žalobcom vymedzený okruh týchto spriaznených osôb má správca považovať za orientačný. Súd prvého stupňa skúmal obsah tohto podnetu v spojení s predmetom konania o odporovateľnosť právnych úkonov žalobcom uvedených a konkretizovaných v petite žaloby. Právne úkony, ktorých odporovateľnosť žalobca uplatnil v súdnom konaní, žalobca v podnete nekonkretizoval a neidentifikoval. Podľa názoru súdu prvého stupňa kvalifikovaným podnetom o uplatnenie odporovateľnosti je taký podnet, ktorý obsahuje, vymedzuje a identifikuje právny úkon alebo právne úkony vrátane toho, s kým úpadca tieto právne úkony uzavrel alebo v prospech koho úpadca právne úkony vykonal, teda aj označenie zmluvnej strany alebo subjektu pri jednostrannom právnom úkone, v prospech ktorého bol právny úkon úpadcu vykonaný. Otázka spriaznenosti presne označených subjektov má pri skúmaní odporovateľnosti právnych úkonov vplyv na skutočnosť, že úpadok dlžníka v čase urobenia právnych úkonov sa predpokladá. Zároveň má táto skutočnosť vplyv na obdobie, v ktorom boli právne úkony urobené pred začatím konkurzného konania, pretože v prípade vykonania právnych úkonov v prospech spriaznených osôb platí v prípade odporovateľnosti právnych úkonov podľa § 58 a § 59 ZoKR trojročná lehota a v prípade odporovateľnosti právnych úkonov podľa § 60 ZoKR päťročná lehota. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie v zákonnej lehote žalobca, ktorým rozsudok napadol v celom rozsahu z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na nové konanie vrátane rozhodnutia o trovách konania. Žalobca v odvolaní poukázal na skutkový stav, na vecnú argumentáciu rozsudku súdu prvého stupňa, na právnu argumentáciu súdu prvého stupňa v súvislosti s náležitosťami podnetu podľa § 57 ods. 1 ZoKR, na právnu argumentáciu súdu prvého stupňa považujúc túto za nedovolenú sudcovskú tvorbu práva a závere odvolania žalobca vykonal zhrnutie obsahu odvolania. V odvolaní žalobca opísal skutkový stav veci zhodne ako v konaní pred súdom prvého stupňa. Na vecnú argumentáciu súdu prvého stupňa žalobca v odvolaní, s poukazom na časť znenia podnetu podaného žalobcom správcovi, uviedol, že podľa jeho názoru, podnet bol určitý a správca mohol na základe podnetu konať, keď v tomto podnete bol žalovaný jasne pomenovaný, z podnetu jasne vyplývalo, že ide o pohľadávku žalovaného uvedenú v prihláške pohľadávky, ku ktorej mal správca v čase podania podnetu prístup. Argument uvedený v odpovedi na podnet a v rozsudku súdu prvého stupňa, že podnet nie je vyhodnotiteľný, lebo nevymedzuje odporované právne úkony, nie je podľa názoru žalobcu správny, keďže na základe prihlášky pohľadávky mohol správca preskúmať konkrétne odporovateľné právne úkony. Požadovať od žalobcu ešte presnejšie, taxatívne vymedzenie úkonov v podnete, je nad rámec zákona a súd prvého stupňa sa dopustil nedovolenej sudcovskej tvorby práva. Odmietnutie preskúmať odporované právne úkony súdom pri zreteľnom poškodzovaní veriteľa na základe dôvodov uvedených v rozsudku, je podľa názoru žalobcu taktiež výsledok prehnaného formalistického a nesprávneho výkladu zákona súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa rozsudkom nepriamo uznal duplicitnú pohľadávku voči úpadcovi. Správca priznal pohľadávku vo výške vyše 14 mil. eur s príslušenstvom nielen žalovanému, ale taktiež aj ďalšiemu veriteľovi v konkurze, spoločnosti INVEST - KREDIT, s.r.o. v likvidácii, IČO 44 261 781 prihláškou pohľadávky zo dňa 19.11.2009. Právnym dôvodom vzniku pohľadávky tejto spoločnosti bola zmluva o úvere zo dňa 26.9.2008. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na to, že pohľadávka žalovaného bola umelo vytvorená a právne úkony s ňou súvisiace mali byť správcom odporované a to z dôvodu, že žalovaný je spriaznenou osobou úpadcu, pohľadávka je duplicitná a žalovaný nedal úpadcovi ani 1 euro. Úpadca pristúpil k záväzkom INVEST - KREDIT bezodplatne. Žalovaný sa stal následkom odporovaných právnych úkonov veriteľom s najvýhodnejšou pozíciou medzi veriteľmi v konkurze, ide o zrejmé porušovanie práv veriteľov v konkurze. V súvislosti s náležitosťami podnetu žalobca poukázal v odvolaní na to, že § 57 ods. 1 ZoKR, tak ako iné ustanovenia ZoKR a iné všeobecne záväzné právne predpisy Slovenskej republiky, neupravujú formálne a obsahové náležitosti podnetu. Náležitosti podnetu podľa § 57 ods. 1 ZoKR preto možno odvodzovať z ustanovení § 34 a nasl. Obč. zák., analogicky možno použiť § 42 ods. 3 O.s.p. upravujúcich náležitosti podania. V zmysle týchto ustanovení bol podnet žalobcu úkonom prejavu vôle, ktorý smeroval k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré ZoKR s týmto prejavom spájajú. Obsah podnetu nemohol vzbudzovať pochybnosti o tom, čo chcel žalobca prejaviť, keďže v podnete sa odvoláva na § 57 ZoKR, uvádza, že ide o podnet podľa § 57 ods. 1 ZoKR, uvádza zoznam spriaznených osôb v zmysle § 9 ZoKR, o ktorých v čase podania podnetu žalobca vedel a žiadal správcu o vyhodnotenie, ktoré z konkrétnych právnych úkonov, ku ktorým mal v tom čase správca prístup, napĺňajú znaky odporovateľných právnych úkonov a žiadal ich odporovanie v konkrétnej lehote. Vôľa žalobcu bola vyjadrená zreteľne a nebola v rozpore s jazykovým prejavom. Špecifikovaná bola tak, aby správca bol schopný vyhodnotiť s odbornou starostlivosťou konkrétne právne úkony. Z podnetu bolo zrejmé, že podnet podáva žalobca prostredníctvom riadne splnomocneného zástupcu, bol adresovaný správcovi, týka sa konkurzu, sleduje zamedzenie poškodzovania práv veriteľov v konkurze uplatnením práva odporovať právnym úkonom podľa ZoKR, ktoré boli zreteľne uvedené v prihláške pohľadávky žalovaného, podnet bol riadne datovaný a podpísaný. Z citovaných ustanovení ZoKR, O.s.p. a Obč. zák. podľa názoru žalobcu vyplýva, že podnet nemusí obsahovať taxatívne vymedzenie a preto definícia právnych úkonov uvedená v podnete, je dostatočná na to, aby bolo možné podnet žalobcu považovať za kvalifikovaný a spĺňajúci podmienky § 57 ods. 1 ZoKR. V prípade pochybností týkajúcich sa obsahových náležitostí podnetu podľa § 57 ods. 1 ZoKR mal súd prvého stupňa pri výklade zákona zohľadniť účel príslušných ustanovení. Z odpovede správcu na podnet žalobcu vyplýva, že správca uistil žalobcu, že preskúma všetky právne úkony úpadcu vrátane tých, na ktorých odporovateľnosť upozorňoval žalobca. Správca však podnetu žalobcu nevyhovel a odporovaným právnym úkonom neodporoval. Žalobca ďalej poukázal na to, že tvrdenie súdu prvého stupňa, že podnet žalobcu je vo vzťahu k odporovacej žalobe všeobecný, je nesprávne, pretože súd takto ustanovuje žalobcovi povinnosť v podnete uvádzať údaje, ktoré žalobca nie je povinný podľa citovaných zákonných ustanovení, uviesť. Súd prvého stupňa toto tvrdenie neoprel o konkrétne zákonné ustanovenia a neuviedol bližšie náležité odôvodnenie, ktoré by rozsah súdom prvého stupňa ustanovených náležitostí podnetu dostatočne potvrdilo. V tejto súvislosti mal žalobca za to, že rozširovanie povinností veriteľov nad rámec zákona zo strany súdu prvého stupňa je nedovolenou sudcovskou tvorbou práva, keď nesprávnosť nedovoleného konania súdu prvého stupňa je umocnená aj skutočnosťou, že súd prvého stupňa rozšíril zákonné povinnosti v neprospech veriteľa a v prospech správcu, ktorý bol ustanovený do funkcie uznesením súdu a takto vykonáva verejnú funkciu, čím výrazne obmedzil právo veriteľa domáhať sa objektívneho posúdenia konania správcu súdom, znížil možnosť súdnej kontroly správcu, podstatne obmedzil ústavné právo veriteľov vlastniť majetok, právo na spravodlivý súdny proces a porušil princíp právnej istoty a ochranu legitímnych očakávaní veriteľa, ktoré spájal s podnetom. Sudcovská tvorba práva nad rámec zákona bola za nedovolenú označená vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp.zn. 1Sžr/68/2011). Žalobca vytýkal súdu prvého stupňa, že v posudzovanej veci zvolil formalistický výklad ustanovení ZoKR, čím odmietol sledovať účel ustanovení ZoKR o odporovateľnosti právnych úkonov. Súd prvého stupňa nebral do úvahy, že podľa dôvodovej správy ku ZoKR predkladateľ sledoval cieľ posilniť pozíciu správcu, rozšíriť jeho kompetencie a zároveň zvýšiť zodpovednosť správcu najmä za plnenie povinností postupovať s odbornou starostlivosťou. Žalobca konštatoval, že príliš formalistickým prístupom súdu prvého stupňa došlo k denegatio iustitae vo vzťahu k ochrane práv žalobcu. Podľa názoru žalobcu mal súd prvého stupňa preskúmať dôkazy, zistiť skutkový stav a vo veci rozhodnúť. Žalobca nemá vedomosť, že by súdy doposiaľ vo svojej rozhodovacej praxi zamietli odporovaciu žalobu veriteľa v konkurznom konaní z dôvodov ako súd prvého stupňa v danej veci. Žalobcovi sú však známe rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré potvrdili, že zákon je potrebné vykladať vzhľadom na jeho účel, bol odmietnutý formalistický prístup, ktorého výsledkom bolo porušovanie chránených práv fyzických a právnických osôb (Nález ÚS SR sp.zn. III.ÚS 36/2010, uznesenie NS SR sp.zn. 5Cdo 212/2010, Nález ÚS SR sp.zn. III. ÚS 271/2011, sp.zn. I. ÚS 243/07, sp.zn. II. ÚS 148/06). Žalobca má za to, že súd prvého stupňa posúdil predmet žaloby nesprávne. Žalobca má aktívnu vecnú legitimáciu, obsahové náležitosti podnetu boli dodržané, podnet identifikoval aj okruh osôb, ktoré mali právne úkony uzavrieť ako aj právnu povahu týchto úkonov. Konanie pred súdom je jediným právne možným a efektívnym riešením ako potvrdiť alebo vyvrátiť prepojenie medzi úpadcom a žalovaným. Je zrejmé, že správca nemal záujem na tom, aby toto prepojenie preskúmal a namietanému protizákonnému konaniu úpadcu a žalovaného v zmysle zákona odporoval. Ak sa týmto prepojením odmietne meritórne zaoberať aj všeobecný súd v tomto konaní, žaloba bude zamietnutá len z procesných dôvodov, nebude možné na základe právoplatného rozhodnutia súdu vo veci samej potvrdiť, že konkurzné konanie prebehlo v súlade so zákonom. Žalobca pripomenul, že v konkurze nebola jeho vykonateľná pohľadávka v rozpore so zákonom a právom Európskej únie uznaná. Žalobca nemal do speňaženia majetku priznané hlasovacie práva, nemohol aktívne dohliadať na speňažovanie majetku úpadcu a súdy mu v ním iniciovaných konaniach neposkytli dostatočnú ochranu ani nijako doteraz nerozhodli (konanie sp.zn. 36Cbi/16/2010). Medzičasom došlo k speňaženiu majetku úpadcu. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalobcu zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 369,74 eur s povinnosťou ich zaplatenia právnemu zástupcovi žalovaného. Podľa názoru žalovaného odvolanie žalobcu je nedôvodné, výrok rozsudku súdu prvého stupňa je vecne správny. Žalovaný uviedol, že žalobcova argumentácia v odvolaní je nesprávna a v časti vnútorne rozporná. Poukázal na to, že žalobca v odvolaní dôvodí mnohými skutočnosťami, ktoré nie sú pre posúdenie veci právne významné, judikatúra, na ktorú poukazuje nepotvrdzuje jeho závery, keď v časti, ktorú žalobca necituje, jeho závery dokonca spochybňuje. Uviedol, že žalobca opiera dôvody odvolania o § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p., k týmto odvolacím dôvodom však neuvádza žiadne konkrétne skutočnosti. Podľa názoru žalovaného je z obsahu odvolania zrejmé, že žalobca namieta iba nesprávne právne posúdenie otázky aktívnej vecnej legitimácie, z ktorého dôvodu súd prvého stupňa žalobu zamietol. V právnej veci je spornou otázka, či list žalobcu zo dňa 22.3.2010 predstavuje kvalifikovaný podnet, ktorý by vyvolal následky § 57 ods. 1 ZoKR. Záver súdu prvého stupňa o tom, že tento list žalobcu nepredstavuje kvalifikovaný podnet na odporovanie právnym úkonom je správny pre jeho neurčitosť. Z listu žalobcu nie je zrejmé, ktorým úkonom úpadcu má správca odporovať. Nielenže neobsahuje označenie žiadneho právneho úkonu dlžníka, ale neobsahuje ani rámcové vymedzenie takých úkonov (napr. druh úkonu, predmet úkonu a pod.). List neobsahuje ani vymedzenie subjektov, s ktorými mali byť také úkony uzavreté, resp. ktorým mali byť adresované. Výpočet subjektov, ktoré žalobca v liste uvádzal, bol podľa jeho vlastného hodnotenia iba orientačný. Žalovaný ďalej uviedol, že pokiaľ žalobca poukazuje na podporné použitie ustanovení Obč. zák. a O.s.p., najmä na § 35 ods. 2 Obč. zák., žalobca si zamieňa zrozumiteľnosť právneho úkonu s požiadavkou na jeho určitosť, § 37 Obč. zák. a toto ustanovenie žalobca pri svojej argumentácii celkom opomína. Z odôvodnenia súdu prvého stupňa je zrejmé, že dôvodom, pre ktorý súd prvého stupňa nepovažoval list žalobcu za kvalifikovaný podnet, nebola jeho nezrozumiteľnosť, ale neurčitosť, keď z jazykového hľadiska je list žalobcu zrozumiteľný. Tento nedostatok nemožno preklenúť výkladom podľa § 35 ods. 2 Obč. zák. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 28Cdo/883/2001). Neurčitosť listu žalobcu nekonštatoval iba súd prvého stupňa, ale aj správca v odpovedi zo dňa 31.3.2010. Dôvodová správa k ZoKR sa k účelu zákona nevyjadruje. Z historického, doktrinálneho a teleologického výkladu dotknutých ustanovení ZoKR vyplývajú iné závery, ako ich vyvodzuje žalobca. Podľa platnej právnej úpravy má prednostné právo odporovať právnym úkonom dlžníka správca (§ 86 ods. 2, § 57 ods. 1 ZoKR). Právna doktrína uvádza, že „Po vyhlásení konkurzu sa oslabuje aktívna vecná legitimácia veriteľa. ZoKR priznáva aktívnu vecnú legitimáciu správcovi.... Správca, ktorý má k dispozícii účtovnú evidenciu dlžníka, má najlepšie predpoklady na preskúmanie právnych úkonov dlžníka.“ (Ďurica, M.: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. C.H.Beck, Praha 2012, str. 440). Účelom dotknutých ustanovení ZoKR je, aby veriteľ mohol podať odporovaciu žalobu až vtedy, keď správca podľa neho nesprávne vyhodnotí možnosť odporovať právnym úkonom, na ktoré veriteľ osobitne (konkrétne) upozornil. Pokiaľ by na aktívnu legitimáciu veriteľa mal postačovať akýkoľvek všeobecný podnet veriteľa, v ktorom nie sú úkony dlžníka konkrétne vymedzené, nemala by aktuálna právna úprava žiaden zmysel; veritelia by „paušálne“ mohli podávať správcovi podnety na odporovanie „všetkým úkonom dlžníka“ a sami sa následne domáhať odporovateľnosti niektorých vybraných úkonov na súde. Správnosti záveru súdu prvého stupňa o nutnosti individualizovať úkony, ktorým má správca podľa podnetu odporovať, nasvedčujú aj názory súdnej praxe v obdobných prípadoch, zodpovedá aj názorom uznávaných odborníkov na konkurzné právo. „Zákon nestanuje formálne ani obsahové náležitosti podnetu veriteľa. ... Kvalifikovaným podnetom je len taký úkon veriteľa, ktorý obsahuje aj identifikáciu právneho úkonu, ktorý žiada odporovať. Identifikácia právneho úkonu je nakoniec podmienkou pre veriteľskú odporovaciu žalobu, ak by správca podnetu nevyhovel. ... Pri uplatnení odporovateľnosti musí byť právny úkon dlžníka určený druhovo (napr. kúpna zmluva), účastníkmi tohto právneho vzťahu, príp. aj určením predmetu plnenia, dátumom vykonania právneho úkonu, číslom právneho úkonu, ak číslo má, tak aby sa odporovaný právny úkon dal odlíšiť od iných právnych úkonov dlžníka.“ (Ďurica, M.: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. C.H.Beck, Praha 2012, str. 440-442). Žalovaný poukázal na to, že podávanie podnetov na odporovanie úkonom správcovi podľa § 57 ods. 1 ZoKR nepredstavuje konanie podľa ZoKR, na ktoré by sa primerane aplikovali ustanovenia O.s.p. Úkony týkajúce sa odporovateľnosti úkonov sú podľa svojej povahy hmotnoprávne, preto sa na otázky neupravené ZoKR aplikujú podporne iba ustanovenia Obč. zák. Žalovaný uviedol, že pokiaľ žalobca v odvolaní namieta, že postup súdu prvého stupňa predstavoval nedovolenú sudcovskú tvorbu práva, nie je argumentácia žalobcu správna. Rozhodnutie súdu prvého stupňa nepredstavuje žiadnu sudcovskú tvorbu práva, ale výlučne jeho výklad a aplikáciu. Súd prvého stupňa nerozhodol o uložení žiadnej povinnosti nad rámec zákona, ani žiadnym spôsobom neobmedzil práva iných subjektov, keď dospel k záverom ohľadom požiadavky na určitosť podnetu na odporovanie právnym úkonom výlučne interpretáciou právnej normy. Takýto postup je prirodzenou a právom predpokladanou súčasťou výkonu súdnej moci (uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 612/2011). Záväznú časť rozhodnutia tvorí len jeho výrok (§ 159 ods. 2 O.s.p.), ktorý žiadne zo žalobcom namietaných povinností neukladá. Judikatúra, ktorú žalobca cituje v článku IV. odvolania, nepotvrdzuje správnosť jeho argumentácie. Žalovaný vo vyjadrení poukázal taktiež na to, že žalobca na podporu svojich záverov uvádza v odvolaní viaceré argumenty, ktoré nie sú pre posúdenie veci právne významné, navyše sú aj nedôvodné. Poukázal na to, že veritelia ktorí riadne prihlásia svoje pohľadávky, sú oprávnení nahliadať do správcovského spisu, v ktorom sa nachádzajú potrebné informácie. Všetky žalobcom napádané úkony tvorili prílohu prihlášok pohľadávok žalovaného, resp. spoločnosti INVEST- KREDIT, s.r.o. a žalobca nimi disponoval. Šesťmesačná lehota je dostatočná na to, aby sa veriteľ s úkonmi žalovaného riadne oboznámil a prípadne vykonal úkony smerujúce k ich odporovaniu. Žalobca v lehote na odporovanie právnym úkonom podal žalobu, kde všetky napádané úkony úpadcu už riadne označil. Žalovaný zdôraznil, že žalobca v odvolaní tvrdenia o protizákonnosti úkonov úpadcu a žalovaného, prípadne o záujmoch správcu, ničím nepreukazuje, ani neosvedčuje. Správca má zákonnú povinnosť konať s odbornou starostlivosťou a za splnenie tejto povinnosti zodpovedá. Okrem nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu sú tu, podľa názoru žalovaného, aj ďalšie dôvody pre zamietnutie žaloby bez ďalšieho prejednania veci. Podľa názoru žalovaného v konaní nebolo preukázané, že spoločnosť Allen & Overy Bratislava, s.r.o. bola oprávnená podať žalobu za žalobcu. Žalobca nepredložil rozhodnutie Komisie na podanie žaloby, ktoré sa vyžaduje podľa jej interných predpisov, na čo žalovaný poukázal v konaní pred súdom prvého stupňa. Žalobca nepreukázal oprávnenie uvedenej spoločnosti zastupovať žalobcu pri úkonoch vykonávaných voči správcovi. Podľa interných dokumentov, ktoré žalobca predložil, mal byť generálny riaditeľ právneho oddelenia Komisie oprávnený menovať zástupcov, ktorí sú oprávnení zastupovať Komisiu pred Súdnym dvorom a inými „jurisdikciami“. Žalovaný v konaní pred súdom prvého stupňa vysvetlil, že správca konkurznej podstaty nie je jurisdikciou a uvedená spoločnosť tak nedisponovala platným splnomocnením na podanie podnetu správcovi za žalobcu. Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods.3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods.1 O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Žalobcom vymedzené dôvody odvolania a ich rozsah, ktorými je odvolací súd podľa § 212 ods.1 O.s.p. viazaný, posúdil odvolací súd podľa § 205 ods.2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na citované zákonné ustanovenia žalobu zamietol. Pre zmenu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa podľa § 220 O.s.p. a ani pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 221 ods.1 písm. h/ O.s.p. v spojení s § 205 ods.1 písm. c/, d/ a f/ O.s.p. neboli v právnej veci splnené podmienky. Predmetom preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu viazaného rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bola otázka, či podnet žalobcu ako veriteľa v konkurznom konaní adresovaný správcovi, vykonaný listom žalobcu zo dňa 22.3.2010 s názvom podnet na odporovanie právnym úkonom úpadcu, je podnetom zakladajúcim v danej právnej veci právo veriteľa prihlásenej pohľadávky - žalobcu odporovať právnym úkonom dlžníka podľa zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov s účinnosťou do 31.12.2011, ak správca vo vyhlásenom konkurze na majetok dlžníka (úpadcu) v primeranej lehote podnetu veriteľa na odporovanie nevyhovel, podľa § 57 ods. 1 ZoKR za splnenia zákonných podmienok podľa § 57 ods. 2, 3 a 4 ZoKR. Argumentácia žalobcu prezentovaná v odvolaní nemá podľa názoru odvolacieho súdu oporu v zákone. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že zákon o konkurze a reštrukturalizácii neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré upravuje a stanovuje formálne a obsahové náležitosti podnetu veriteľa. Zhodne tento názor uvádza žalobca aj žalovaný. Z presnej citácie podnetu žalobcu na odporovanie vykonaného v písomnej forme listom zo dňa 22.3.2010 žalobcom voči správcovi, nepochybne vyplýva, že žalobca v tomto podnete nekonkretizuje žiaden dvoj a viacstranný alebo jednostranný právny úkon, ktorému by mal správca odporovať, keď žalobca uvádza len subjekty, medzi ktorými mali byť tieto právne úkony uzavreté, alebo ktoré úpadca v prospech týchto osôb vykonal. Žalobca v podnete zdôrazňuje, že ide o subjekty, ktoré by mali byť s úpadcom spriaznené osoby podľa § 9 ZoKR, pričom žalobcom vymedzený okruh týchto spriaznených osôb má správca považovať za orientačný. Ustanovenie § 57 ods.1 ZoKR, podľa ktorého má správca alebo veriteľ prihlásenej pohľadávky právo odporovať právnym úkonom týkajúcim sa majetku dlžníka v konkurze, výslovne neupravuje formálne a ani obsahové náležitosti podnetu na odporovanie. Podľa názoru odvolacieho súdu právo na odporovanie konkrétnym právnym úkonom dlžníka, ktoré žalobca ako veriteľ prihlásenej pohľadávky v konkurze vedenom na majetok dlžníka uplatnil žalobou proti žalovanému ako subjektu, s ktorým úpadca právne úkony uzavrel, vzniká len v prípade, ak správca nevyhovel podnetu veriteľa na odporovanie právnych úkonov týkajúcich sa majetku dlžníka. Postavenie veriteľa byť stranou v súdnom spore a uplatňovať hmotné právo podľa ZoKR na odporovanie je podmienené jeho podnetom na odporovanie. V tejto súvislosti súd prvého stupňa správne skúmal a posudzoval obsah podnetu žalobcu v spojení s predmetom konania o odporovateľnosť právnych úkonov žalobcom uvedených a konkretizovaných v petite žaloby. Veriteľ môže uplatniť žalobou právo na odporovanie len tých právnych úkonov, ktoré uviedol v podnete na odporovanie určenom správcovi. Podnet veriteľa na odporovanie je úkonom voči správcovi, ktorý zakladá aktívnu vecnú legitimáciu veriteľa na uplatnenie práva podľa § 57 ods. 1 ZoKR, a to len v tom prípade, ak správca podnetu nevyhovel. Hmotnoprávne účinky založené právnou úpravou podľa § 57 ods. 1 ZoKR predpokladajú konkrétne vymedzenie každého právneho úkonu, ktorému veriteľ odporuje v rozsahu jeho individualizácie a konkretizácie bez možnosti jeho zameniteľnosti s iným právnym úkonom. Hmotné právo vrátane právnej normy vyjadrenej v hmotnoprávnom ustanovení § 57 ods. 1 ZoKR tým vymedzuje vecnú legitimáciu pre uplatnenie práva odporovať právnemu úkonu. Vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jeden účastník občianskeho súdneho konania (v danej veci žalobca) je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide, je aktívne vecne legitimovaný, a účastník na opačnej procesnej strane (v danej veci žalovaný) je subjektom hmotnoprávnej povinnosti, je pasívne vecne legitimovaný (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. 11. 2011, č. k. III. ÚS 517/2011-9). Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa konštatuje, že právne úkony, ktorých odporovateľnosti sa žalobca v súdnom konaní domáha, v podnete nekonkretizoval, presne nevymedzil a neidentifikoval tak, aby tento podnet spĺňal požiadavky pre nezameniteľnosť odporovaného právneho úkonu s možnosťou posúdenia ako kvalifikovaného podnetu. Odvolací súd sa taktiež stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že otázka spriaznenosti presne označených subjektov má pri skúmaní odporovateľnosti právnych úkonov vplyv na predpokladanie úpadku dlžníka v čase urobenia právnych úkonov a na obdobie, v ktorom boli odporované právne úkony urobené pred začatím konkurzného konania. Súd prvého stupňa na zistený a preukázaný skutkový stav aplikoval správnu právnu normu, túto aplikovanú právnu normu správne vyložil a výklad právnej normy súdom prvého stupňa je súladný so závermi právnej doktríny a právnej teórie, na ktorú správne poukazuje vo vyjadrení k odvolaniu aj žalovaný (Ďurica, M.: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. C.H.Beck, Praha 2012, str. 440-442). Odvolací súd konštatuje, že výklad aplikovanej právnej normy v danej právnej veci uskutočnený súdom prvého stupňa, nevykazuje žiadne znaky nedovolenej sudcovskej tvorby práva. Požiadavka konkretizácie, teda náležitého vymedzenia právneho úkonu obsiahnutého v podnete veriteľa, nepredstavuje rozšírenie povinností veriteľa nad rámec § 57 ods. 1 ZoKR, v zmysle ktorého má veriteľ právo odporovať právnym úkonom dlžníka práve podľa tohto zákona. Zákonodarca stanovením podmienok v ustanovení § 57 ZoKR hmotnoprávne obmedzil možnosť veriteľa prihlásenej pohľadávky odporovať právnym úkonom dlžníka tým, že toto právo priznal veriteľovi len v prípade, ak veriteľ dal správcovi podnet na odporovanie. Subjektom, ktorému primárne patrí právo na odporovanie podľa citovaného zákonného ustanovenia, je predovšetkým správca a do jeho povinností v rámci konania s odbornou starostlivosťou, patrí skúmanie všetkých právnych úkonov dlžníka aj bez podnetu veriteľa. Z hľadiska hmotného práva preskúmanie podnetu veriteľa vyžaduje analogické použitie ustanovení § 34 a § 37 ods. 1 Obč. zák. ako všeobecných právnych noriem na to, aby nastali pre veriteľa účinky, s ktorými § 57 ods. 1 ZoKR spája vznik práva na odporovanie a tým, z hľadiska hmotného práva, aj aktívnu vecnú legitimáciu veriteľa pre uplatnenie tohto práva nielen u správcu, ale aj v prípadnom súdom konaní. Nad rámec odvolacích dôvodov uvádzaných žalobcom považuje odvolací súd za potrebné poukázať na tvrdenia žalovaného prezentované vo vyjadrení k odvolaniu v súvislosti s tvrdením, že v konaní nebolo preukázané, že spoločnosť Allen & Overy Bratislava, s.r.o. bola oprávnená zastupovať žalobcu pri úkonoch vykonávaných voči správcovi a súdu. Konkurzné konanie je súdnym konaním a v jeho rámci vykonáva všetky úkony, práva a povinnosti stanovené zákonom aj správca. Zo žalobcom predložených listín, oznámenia Komisie zo dňa 23.4.2009 o zaradení Louisa Romero Requena do funkcie generálneho riaditeľa právneho oddelenia Komisie v Bruseli s účinnosťou od 1.7.2009, zápisnice zo 446. zasadnutia Komisie európskych spoločenstiev zo dňa 11. a 12.10.1977, dokumentu Komisie európskych spoločenstiev zo dňa 6.10.1977 s názvom Zmena a rozšírenie systému splnomocnenia týkajúceho sa súdnych konaní pred súdnym dvorom alebo pred inými jurisdikciami a z plnomocenstva zo dňa 8.11.2009, nepochybne vyplýva, že generálny riaditeľ konajúci v mene Komisie bol v súlade internými predpismi komisie oprávnený udeliť právnemu zástupcovi žalobcu v čase podania podnetu správcu a v čase podania odporovacej žaloby plnomocenstvo na zastupovanie žalobcu v konkurznom konaní ako aj v konaniach konkurzom vyvolaných a s konkurzom súvisiacich. Odvolací súd potvrdzuje správnosť výroku súdu prvého stupňa o povinnosti žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania v prvostupňovom konaní, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia. Súd prvého stupňa rozhodnutie o trovách konania odôvodnil aplikáciou § 142 ods. 1 O.s.p., keď vychádzal zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu). Táto zásada sa uplatňuje pri rozhodovaní o náhrade trov konania v sporovom konaní, keď daný spor nepochybne je konaním sporovým. Miera úspechu v právnej veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k nároku uplatnenému žalobou. V danom prípade súd žalobu zamietol, plný úspech vo veci mal žalovaný. Preskúmaním priznanej náhrady trov konania pred súdom prvého stupňa odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa sa dôsledne spravoval účelnosťou žalobcom vynaložených trov na bránenie práva proti žalobcovi a náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia priznal v súlade s príslušnými ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Odvolací súd poukazuje predovšetkým na správnosť aplikácie § 11 ods. 1 písm. a/ citovanej vyhlášky, v danom spore určujúceho výšku základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby pri určovacom charaktere žalobcom uplatnených nárokov na odporovanie právnych úkonov s prihliadnutím na čas uskutočnenia úkonov právnej služby spolu so zohľadnením ich počtu podľa § 13 ods. 3 tejto vyhlášky. Spôsob a postup súdu prvého stupňa pri výpočte, a tým aj pri určení výšky náhrady trov konania, je správny a súladný s príslušnými zákonnými ustanoveniami. Odvolací súd potvrdzuje správnosť záveru súdu prvého stupňa o vzniku poplatkovej povinnosti žalobcu a o splatnosti súdneho poplatku vo výške 1 194 eur podľa § 5 ods. 1, § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov účinného v čase podania žaloby dňa 8.4.2010. Odvolací súd sa však nestotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa v tej časti, v ktorej súd prvého stupňa aplikoval na sadzbu súdneho poplatku položku 1 písmeno c/ sadzobníka. Žaloba žalobcu patrí medzi žaloby s určovacím charakterom. Sadzba súdneho poplatku je podľa § 6 ods. 1 poplatkového zákona uvedená v sadzobníku súdnych poplatkov pevnou sumou, keď sadzobník tvorí prílohu tohto zákona podľa § 1 ods. 1 poplatkového zákona. Daný súdny spor nie je konaním, pre ktoré by v sadzobníku súdnych poplatkov bola stanovená osobitná sadzba a preto pre sadzbu súdneho poplatku sa použije položka 1 písmeno b/ sadzobníka ak nemožno predmet konania oceniť peniazmi. Súdny poplatok podľa tejto položky predstavuje výšku 99,50 eur za každý nárok, ktorý je predmetom súdneho konania. Z obsahu žaloby nepochybne vyplýva, že žalobca uplatnil proti žalovanému práva na odporovanie 13 právnych úkonov, predmetom konania je teda viac nárokov. Podľa poznámky 6 k položke 1 veta pred bodkočiarkou sadzobníka sa každý nárok spoplatňuje samostatne. Preskúmaním napadnutého rozsudku vo výroku o povinnosti žalobcu zaplatiť súdny poplatok odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa použitie sadzby súdneho poplatku odôvodnil položkou l písmeno c/ sadzobníka, ale spôsobu výpočtu súdneho poplatku zodpovedá zákonnému zneniu sadzby súdneho poplatku podľa položky 1 písmeno b/ sadzobníka súdnych poplatkov. Táto nesprávnosť nemá vplyv na vznik a správnosť stanovenia súdneho poplatku, ktorá poplatková povinnosť vznikla v danom spore žalobcovi. V danom spore považuje odvolací súd poukázať aj na skutočnosť, že žalobca nie je osobou patriacou do okruhu subjektov, ktorým by zákon o súdnych poplatkov priznával vecné alebo osobné oslobodenie od platenia súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 alebo podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona vzťahujúce sa aj na konanie o odvolaní, dovolaní, obnove konania a výkone rozhodnutia alebo exekúcií podľa § 4 ods. 4 tohto zákona. Odvolací súd sa podľa § 219 ods.2 O.s.p. v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto sa v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Súd prvého stupňa sa dôkladne zaoberal všetkými tvrdeniami a dôkazmi produkovanými účastníkmi konania, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Napadnutému rozsudku súdu prvého stupňa niet čo vytknúť a odvolací súd na jeho odôvodnenie v podrobnostiach odkazuje. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods.1 v spojení s § 224 ods.1 O.s.p. Žalovanému ako úspešnému účastníkovi odvolacieho konania priznal náhradu trov odvolacieho konania. Náhrada trov odvolacieho konania pozostáva z trov právneho zastúpenia žalovaného za jeden úkon právnej služby, vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu, podľa § 11 ods. 1 písm. a/, § 13 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. b/, § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., keď žalobou je uplatnených 13 spojených nárokov, po 57 eur + (12 x 19 eur) = 285 + 7,81 = 292,81 eur + 20 % DPH vo výške 58,56 eur = 351,37 eur. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.