Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2S/155/2016 z 11. 7. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 11. júla 2017, sp. zn. 2S/155/2016, ECLI:SK:KSBA:2017:9016010058.2 Krajský súd Bratislava | 2S/155/2016 | ECLI:SK:KSBA:2017:9016010058.2 | 2017-07-11 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 191 ods. 1 písm. cdf) SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/71068fb9-3919-42ce-a1cb-ba0eb00a8003 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:9016010058.2 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/155/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 9016010058
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Dzurdzík PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:9016010058.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov
senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: L. C.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XX, XXX XX U. U., zastúpeného: prof. JUDr. Svetlanou Ficovou, CSc.,
advokátkou, AK Šafárikovo námestie č. 4, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti SR,
so sídlom Župné námestie č. 13, 813 11 Bratislava IČO: 00166073, v konaní o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia č. 38321/2016-1429/1353/Mi, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Ministerstva spravodlivosti SR č.
38321/2016-1429/1353/Mi z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Žalobcovi sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I. žalobou napadnuté rozhodnutie

1.Rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti č. 38321/2016-1429/1353/Mi (bez dátumu vydania, opatrené
pečiatkou na prednej strane s dátumom 08.APR.2015), s poukazom na § 2 ods. 1 a 2 a § 5 zákona
č. 264/2014 Z. z. nebol žalobcovi priznaný jednorazový finančný príspevok. Žalovaný správny orgán
predmetný výrok odôvodnil tým, že podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 264/2014 Z. z, oprávnenou
osobou na účely tohto zákona je občan Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej
republiky, ktorého jeden z rodičov spĺňajúci podmienky podľa odseku 2 padol v protifašistickom boji za
oslobodenie, alebo na následky zranenia utrpené v boji zomrel, alebo bol popravený, alebo zomrel vo
vyšetrovacej väzbe, väzení, nacistickom koncentračnom tábore a zajateckom tábore na území Nemecka
z rokov 1939 až 1945, alebo na území iných štátov dočasne okupovaných Nemeckom v rokoch 1939
- 1945, alebo bol násilne usmrtený v súvislosti so zatýkaním pre podozrenie z účasti v protifašistickom
boji za oslobodenie. Podľa § 2 ods. 1 písm. b/ cit. zákona, oprávnenou osobou na účely tohto zákona
je občan Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, ktorého obidvaja
rodičia spĺňajúci podmienky podľa odseku 2 zomreli pred uplatnením si nároku na jednorazový finančný
príspevok podľa zákona č. 105/2002 Z. z. 
o poskytnutí jednorazového finančného príspevku príslušníkom československých zahraničných alebo
spojeneckých armád, ako aj domáceho odboja v rokoch 1939 - 1945 v znení neskorších predpisov. Podľa
§ 2 ods. 2 písm. a/ zákona č. 264/2014 Z. z., na vznik príspevku je rozhodujúce, že rodič oprávnenej
osoby spĺňal podmienky uvedené v § 1 prvom bode písm. a/ až f/ a v § 2 ods. 1 prvom až štvrtom bode
zákona č. 255/1946 Zb. o príslušníkoch československej zahraničnej armády v zahraničí a o niektorých
iných účastníkoch národného boja za oslobodenie, ak im bolo o tom vydané osvedčenie podľa § 8
tohto zákona; b/ sa zúčastnil v boji za oslobodenie v akejkoľvek forme po dobu kratšiu ako tri mesiace



odo dňa evidenčne doloženej účasti v tomto boji, nemá vydané osvedčenie podľa písmena a/, ale má
doklad, ktorý toto osvedčenie nahrádza. S poukazom na uvedené ustanovenia zákona č. 264/2014 Z. z.
a vzhľadom na skutočnosť, že žalobca si uplatňoval poskytnutie odškodnenia za usmrtenie otca Štefana
Hulína, nar. 26.12.1909, ktorý zomrel v koncentračnom tábore Sachsenhausen dňa 30.04.1945 ako
československý politický väzeň podľa § 1 ods. 1 písm. g/ zákona č. 255/1946 Zb., na ktorých účastníkov
národného boja za oslobodenie sa však zákon č. 264/2014 Z. z. nevzťahuje, žiadosť o poskytnutie
jednorazového finančného príspevku preto správny orgán nepovažoval za právne opodstatnenú, keďže
nebol oprávnenou osobou.

II. Zhrnutie argumentov žalobcu

2. Žalobca videl nezákonnosť rozhodnutia z nasledovných dôvodov: z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva,
že jeho nárok bol zamietnutý pretože žalovaný jeho otca zadefinoval iba ako politického väzňa a teda
aplikoval iba § 1 ods. 1 písm. g/ zákona č. 255/1946 Zb. Je pravdou, že na toto zákonné ustanovenie
sa finančný príspevok nevzťahuje. Nespochybnil skutočnosť, že jeho otec bol súčasne aj politickým
väzňom. To vyplýva aj z osvedčenia Ministerstva národnej obrany zo dňa 24.06.1949, č. j. 72432-
hu-397-1948, evid. č. 50320. Z toho istého osvedčenia však súčasne vyplýva, že jeho otec bol aj
účastníkom národného boja za oslobodenie podľa § 1 ods. 1 písm. e/ zákona č. 255/1946 Zb. Práve táto
skutočnosť zakladá jemu, ako oprávnenej osobe nárok na vyplatenie finančného príspevku v zmysle
§ 2 ods. 2 písm. a/ zákona č. 264/2014 Z. z. Pre vznik nároku na príspevok je rozhodujúce, že rodič
oprávnenej osoby spĺňal podmienky uvedené v § 1 ods. 1 prvom bode písm. a/ až f/ a v § 2 ods. 1
prvom až štvrtom bode zákona č. 255/1946 Zb., ak im bolo o tom vydané osvedčenie podľa § 8 tohto
zákona. Z podmienok uvedených v § 1 ods. 1 prvý bod písm. a/ až f/ zákona č. 255/1946 Zb. jeho otec
spĺňal dokonca dve podmienky: a to podmienku uvedenú pod písm. d/ a pod písm. e/. Podmienkou podľa
písm. d/ je, že bol v rokoch 1939 až 1945 československým partizánom podľa § 1 zákona č. 34/1946
Zb. Z potvrdenia Ministerstva národnej obrany z 20.07.1948 čj. 60686-Hu-176/1947, ktoré bolo vydané
podľa § 1 zákona č. 34/1946 Zb. jednoznačne vyplýva, že jeho otec bol československým partizánom
v partizánskej jednotke „Štefánik - Popov“ v čase od 28.08.1944 až do svojej smrti v koncentračnom
tábore dňa 30.04.1945. Podľa § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 264/2014 Z. z. pre vznik nároku na finančný
príspevok stačí, že rodič oprávnenej osoby sa zúčastnil v boji za oslobodenie v akejkoľvek forme
(teda aj ako partizán), nemá vydané osvedčenie podľa písm. a/ ale má doklad, ktorý toto osvedčenie
nahrádza. Potvrdenie Ministerstva národnej obrany zo dňa 20.07.1948, čj. 60686-Hu-176/1947, z
ktorého jednoznačne vyplýva, že jeho otec bol partizánom po dobu 8 mesiacov, je dokladom spôsobilým
nahradiť osvedčenie podľa § 8 zákona č. 255/1946 Zb. Podmienkou podľa písmena e/ je, že sa v
rokoch 1939 až 1945 zúčastnil aspoň tri mesiace sústavnou činnosťou zahraničného alebo domáceho
hnutia smerujúceho priamo k oslobodeniu republiky Československej alebo Slovenského národného
povstania hoci aj podobu kratšiu takým spôsobom, že táto činnosť privodila alebo bola preukázateľne
spôsobilá privodiť jemu alebo jeho rodine ujmu na živote, osobnej slobode alebo zdraví. Z osvedčenia
Ministerstva národnej obrany zo dňa 24.06.1949, č. j. 72432-Hu-379-1948, evid. č. 50320, ktoré bolo
vydané podľa § 8 zákona č. 255/1946 Zb. jednoznačne vyplýva, že jeho otec bol účastníkom národného
boja za oslobodenie podľa § 1 ods. 1 písm. e/ zákona č. 255/1946 Zb. Súčasne sa mu započítala doba
ako účastníkovi čs. domáceho ilegálneho hnutia od 20.03.1939 do 21.06.1941 (dva roky a tri mesiace)
a od 02.08.1941 do 23.11.1944 (ďalšie tri roky a štyri mesiace). Spĺňal teda aj podmienku obdobia
rokov 1939 až 1945, súčasne aj podmienku 3-mesačnej sústavnej činnosti, ďalej podmienku, že mu
táto činnosť privodila smrť v koncentračnom tábore a napokon aj podmienku, že mu o tom bolo vydané
osvedčenie podľa § 8 zákona č. 255/1946 Zb. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že
nárok na priznanie finančného príspevku bol zamietnutý z dôvodu, že jeho otec zomrel v koncentračnom
tábore ako politický väzeň. Žalobcovi nebolo ani známe, odkiaľ žalovaný k tomuto záveru došiel, pretože
z predložených listín takýto záver nevyplýva. Ak sa jeho otcovi do dňa smrti v koncentračnom tábore
započítavala doba v partizánskej jednotke „Štefánik - Popov“ a súčasne aj doba ako politickému väzňovi,
nedá sa z toho vyvodiť záver, že zomrel v koncentračnom tábore ako politický väzeň. Rovnako poukázal
aj na nesprávnu interpretáciu ust. § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 264/2014 Z. z. v zamietavom rozhodnutí
žalovaného. Z citovaného ustanovenia totiž nevyplýva len to, že na to, aby bol oprávnenou osobou stačí,
že jeho rodič zomrel v koncentračnom tábore a súčasne spĺňa niektorú z podmienok podľa § 2 ods. 2
zákona č. 264/2014 Z. z. Dve z týchto podmienok preukázal vyššie uvedenými dokladmi. Nevyžaduje
sa od neho nutnosť preukázania príčinnej súvislosti medzi smrťou jeho otca v koncentračnom tábore a
podmienkou, že bol partizán. Nárok si uplatnil dňa 23.12.2015 na MS SR v písomnej forme, teda v čas.



III. Vyjadrenie žalovaného

3.Žalovaný navrhol v písomnom vyjadrení žalobu zamietnuť z dôvodu neprípustnosti. Uviedol, že dňa
23.12.2015 mu bola doručená žiadosť žalobcu, ktorou si uplatnil nárok na poskytnutie finančného
príspevku v zmysle zákona č. 264/2014 Z. z. Rozhodnutím č. 38321/2016-1429/1353 zo dňa 08.04.2016,
žalovaný s poukazom na ustanovenie § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 264/2014 Z. z. nepriznal žalobcovi
jednorazový finančný príspevok z dôvodu, že otec žalobcu zomrel v koncentračnom tábore ako
československý politický väzeň podľa § 1 ods. 1 písm. g/ zákona č. 255/1946 Zb., na ktorých
účastníkov národného boja za oslobodenie sa zákon č. 264/2014 Z. z. nevzťahuje. Preskúmavanie
zákonnosti postupu a rozhodnutia MS SR č. 38321/2016-1429/1353/Mi považoval zo strany správneho
súdu za nedôvodné, keďže posudzovanie právnej opodstatnenosti uplatňovaných nárokov podľa
zákona č. 264/2014 Z. z., nie je tým konaním, na ktoré je možné aplikovať ustanovenia predpisov,
upravujúcich postup pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov. Mal za to, že
táto argumentácia bola konformná aj s poukazom na príslušné ustanovenia zákona č. 162/2015 Z. z.,
preto tiež navrhoval, aby súd žalobu odmietol podľa § 98 ods. 1 písm. g/ SSP.

4. zákon č. 264/2014 Z. z. bol v zmysle dôvodovej správy prijatý za účelom odškodnenia osôb, ktorým
sa jednorazové odškodnenie nedostalo na základe zákona č. 305/1999 Z. z. o zmiernení niektorých
krívd osobám deportovaným do nacistických koncentračných táborov a zajateckých táborov v znení
neskorších predpisov a zákona č. 105/2002 Z. z. o poskytnutí jednorazového finančného príspevku
príslušníkom československých zahraničných armád alebo spojeneckých armád, ako aj domáceho
odboja v rokoch 1939 až 1945, t. j. v čase vojny už narodeným deťom ľudí, ktorí počas II. svetovej
vojny padli ako účastníci domáceho odboja, či československých zahraničných alebo spojeneckých
armád. Zákon č. 264/2014 Z. z. mal napraviť práve túto medzeru. Teda účelom tohto zákona nebolo
opätovné odškodnenie osôb už odškodnených na základe vyššie uvedených predpisov, práve naopak.
Tomuto cieľu je aj v zákone č. 264/2014 Z. z. podriadené i formulovanie podmienok vzniku nároku a
v záujme naplnenia cieľa deklarovaného zákonodarcom v dôvodovej správe je nevyhnutné i vkladať
jednotlivé ustanovenia zákona č. 264/2014 Z. z. Preto zákonodarca stanovil v zákone č. 264/2014 Z. z.
podmienky, ktoré musel žiadateľ kumulatívne splniť, aby mu bol priznaný nárok na príspevok. Jednou
z týchto podmienok bola účasť zosnulého v národnom odboji za oslobodenie a to buď vo forme účasti
stanovenej v § 1 ods. 1 prvom bode písm. a) až f) a v § 2 ods. 1 prvom až štvrtom bode zákona
č. 255/1946 Zb., dokladovaná osvedčením v zmysle § 8 zákona č. 255/1946 Zb. alebo v akejkoľvek
evidenčne doloženej forme účasti v národnom odboji za oslobodenie kratšej ako tri mesiace (tak ako
je vymedzená v ustanovení § 1 a § 2 zákona č. 255/1946 Zb.) preukázanej iným dokladom ako je
osvedčenie v zmysle § 8 zákona č. 255/1946 Zb. (§ 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 264/2014 Z. z.).
Na základe uvedeného, pokiaľ bol zosnulý účastníkom národného boja za oslobodenie, pričom podľa
ustanovenia § 15 vyššie uvedeného zákona, doba odbojovej činnosti mu bola započítaná nasledovne:
od 20.03.1939 do 21.06.1941 bol účastníkom československého domáceho ilegálneho hnutia, od
22.06.1941 do 01.08.1941 bol československým politickým väzňom, od 02.08.1941 do 23.11.1944 bol
znova účastníkom československého domáceho ilegálneho hnutia a napokon v dobe od 24.11.1944 do
30.04.1945 bol československým politickým väzňom. Keďže Štefan Hulín, nar. 20.12.1909, zomrel dňa
30.04.1945 ako československý politický väzeň, zomrel ako účastník národného boja za oslobodenie
podľa § 1 ods. 1 písm. g/ zákona č. 255/1946 Zb., na ktorých účastníkov národného boja sa však zákon
č. 264/2014 Z. z. nevzťahuje. V danej súvislosti dodal, že je tomu tak bez ohľadu na to, že okrem
splnenia podmienky podľa § 1 ods. 1 prvý bod písm. g/ zákona č. 255/1946 Zb. splnil i podmienku podľa
písmena e/, pri ktorom nárok na príspevok vzniká. Tu však žalovaný poukázal na skutočnosť, že z titulu
deportácie menovaného do koncentračného tábora Sachsenhausen v Nemecku v dobe od 24.11.1944
do 30.04.1945, kedy deportovaný v koncentračnom tábore zomrel, bol už žalobca odškodnený podľa
zákona č. 305/1999 Z. z. a to stanoviskom ministerstva č. 11935/99-98/1301/Ve z 10.07.2000, na
základe ktorého bolo žalobcovi priznané finančné odškodnenie vo výške 59.000,-Sk. Nárok na priznanie
jednorazového finančného príspevku podľa zákona č. 264/2014 Z. z. žalobca opiera o skutočnosť že jeho
otec bol účastníkom národného boja za oslobodenie tak podľa § 1 ods. 1 písm. d/, ako aj podľa § 1 ods. 1
písm. e/ zákona č. 255/1946 Zb., čo je síce nesporné, ale v kontexte argumentácie žalovaného zároveň
irelevantné, keďže je zrejmé, že Štefan Hulín, nar. 20.12.1909, napokon zomrel v koncentračnom tábore



Sachsenhausen ako československý politický väzeň podľa § 1 ods. 1 písm. g/ zákona č. 255/1946 Zb.,
z ktorého titulu bol žalobca navyše už odškodnený v roku 2000 podľa zákona č. 305/1999 Z. z.

IV. Pojednávanie

5. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný § 9 ods. 1 SSP nariadil pojednávanie
podľa § 107 ods. 1 SSP a rozhodol vo veci dňa 12.07.2017 v prítomnosti právneho zástupcu žalovaného
rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil. Súd vec prejednal v neprítomnosti žalobcu a jeho advokátky podľa §
114 SSP, žalobca ani na nariadení pojednávania netrval. Zástupca žalovaného sa pred súdom pridržiaval
na doterajšom právnom názore, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť.

V. Relevantné právne predpisy

6. Podľa § ods. 1 písm. a/ b/ zákona č. 264/2014 Z. z., o poskytnutí jednorazového finančného príspevku
vojnovým sirotám, oprávnenou osobou na účely tohto zákona je občan Slovenskej republiky s trvalým
pobytom na území Slovenskej republiky, ktorého a) jeden z rodičov spĺňajúci podmienky podľa odseku
2 padol v protifašistickom boji za oslobodenie, alebo na následky zranenia utrpené v boji zomrel,
alebo bol popravený, alebo zomrel vo vyšetrovacej väzbe, väzení, nacistickom koncentračnom tábore
a zajateckom tábore na území Nemecka z rokov 1939 až 1945, alebo na území iných štátov dočasne
okupovaných Nemeckom v rokoch 1939 - 1945, alebo bol násilne usmrtený v súvislosti so zatýkaním pre
podozrenie z účasti v protifašistickom boji za oslobodenie, alebo b) obidvaja rodičia spĺňajúci podmienky
podľa odseku 2 zomreli pred uplatnením si nároku na jednorazový finančný príspevok podľa zákona č.
105/2002 Z. z. o poskytnutí jednorazového
finančného príspevku príslušníkom československých zahraničných alebo spojeneckých armád, ako aj
domáceho odboja v rokoch 1939 - 1945 v znení neskorších predpisov.
7. Podľa § 1 ods. 2 písm. a/ b/ cit. zákona, na vznik nároku na príspevok je rozhodujúce, že rodič
oprávnenej osoby a) spĺňal podmienky uvedené v § 1 ods. 1 prvom bode písm. a) až f) a v § 2 ods. 1 prvom až štvrtom bode zákona č. 255/1946 Zb.
 o príslušníkoch československej armády v
zahraničí a o niektorých iných účastníkoch národného boja za oslobodenie, ak im bolo o tom vydané
osvedčenie podľa § 8 tohto zákona, alebo
b) sa zúčastnil v boji za oslobodenie v akejkoľvek forme po dobu kratšiu ako tri mesiace odo dňa
evidenčne doloženej účasti v tomto boji, nemá vydané osvedčenie podľa písmena a), ale má doklad,
ktorý toto osvedčenie nahrádza.
8. Podľa § 1 ods. 1 písm. a/ až f/ zákona č. 255/1946 Zb. o příslušnících československé armády v
zahraničí a o některých jiných účastnících národního boje za osvobození, účastníkem národního boje
za osvobození je kdo v letech 1939 až 1945 a) byl příslušníkem československé armády v zahraničí
nebo v ní konal vojenskou službu za podmínek uvedených v § 2, odst. 1, č. 2 , b) konal vojenskou službu ve spojenecké armádě, c) byl
příslušníkem první československé armády na Slovensku, d) byl československým partyzánem (§ 1
zákona ze dne 14. února 1946, č. 34 Sb., jímž se vymezuje pojem „československého partyzána“), e)
zúčastnil se aspoň 3 měsíce soustavnou činností zahraničního nebo domácího hnutí, směřujícího přímo
k osvobození republiky Československé, nebo Slovenského národního povstání třeba po dobu kratší
takovým způsobem, že tato činnost přivodila nebo byla prokazatelně způsobilá přivodit jemu nebo jeho
rodině újmu na životě, osobní svobodě nebo zdraví, f) zúčastnil se povstání v květnu 1945, při čemž za
bojů padl nebo byl těžce raněn nebo utrpěl těžkou poruchu zdraví, g) byl československým politickým
vězněm.

VI. Posúdenie veci správnym súdom

9. V prípade tzv. vertikálnych administratívnoprávnych vzťahov, v ktorých orgány verejnej správy
vystupujú voči účastníkom administratívneho konania v štátno-mocenskom postavení, teda rozhodujú
o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb, tento mocenský prvok a nerovnomerné
postavenie je vyvažovaný možnosťou dovolávať sa ochrany práv v správnom súdnictve. Ako vyplýva z



uznesenia Ústavného súdu SR z 30.06.2010, spis. zn. I. ÚS 230/2010, „správne súdnictvo je založené
na myšlienke súdnej kontroly výkonnej moci štátu v jej styku s jednotlivcom a je spojené s ochranou
verejných subjektívnych práv. Subjektívne práva možno charakterizovať ako práva osôb vyplývajúce z
právnych noriem, pričom ich možno rozdeliť na práva verejné a súkromné. Verejné subjektívne práva sú
práva vyplývajúce z noriem verejného objektívneho práva, ktoré smerujú k realizácii obsahu zákonov vo
sfére verejnomocenských právomocí.“ Za neodôvodnenú považoval súd námietku žalovaného týkajúcu
sa nedostatku právomoci vo veci konať a rozhodnúť. Právo na súdnu ochranu predstavuje ústavné právo
podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, a teda každý kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, má právo obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takého rozhodnutia.
Rozhodnutím orgánu verejnej správy je akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní,
ktorý je formálne označený ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa osobitného
predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti
fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka. Prejavom vertikálne vzťahu je existencia
rozhodnutia alebo opatrenia vydaného voči fyzickej alebo právnickej osobe, ktorým orgán verejnej
správy ukladá osobe povinnosť alebo jej vydáva oprávnenie, prípadne ktorým deklaruje existenciu jej
právneho vzťahu. V danom prípade nenastala ani negatívna procesná podmienka týkajúca sa predmetu
prieskumu tak, ako ich vymedzuje ustanovenie § 7 písm. a/ až h/ SSP.

10. Za veľmi podstatnú a dôvodnú námietku žalobcu považoval Krajský súd nezohľadnenie ním
predložených listinných dôkazov zo strany žalovaného správneho orgánu s tým, že zistený skutkový
stav je v rozpore s obsahom spisu, následkom čoho došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.
Žalobca opodstatnene namietal aj nedostatok dôvodov napadnutého rozhodnutia, z ktorého nie je
zrejmé, na základe akých skutočností žalovaný dospel k záveru, že jeho otec zomrel v koncentračnom
tábore ako politický väzeň. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného Ministerstva spravodlivosti SR
č. 38321/2016-1429/1353/Mi totiž vyplýva, že nárok na priznanie finančného príspevku žalobcovi
bol zamietnutý iba z dôvodu, že otec žalobcu zomrel v koncentračnom tábore ako politický väzeň.
Argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu má byť pritom presvedčivá tak,
aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým správny orgán na základe týchto
premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne a neposlednej
rade aj spravodlivé a presvedčivé. Odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu ako jedna z náležitostí
riadneho rozhodnutia v zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku musí spĺňať zákonom stanovené
požiadavky. Žalobca v administratívnom konaní preukazoval, že jeho otec bol až do svojej smrti v
koncentračnom tábore evidovaný aj ako československý partizán v partizánskej jednotke „Štefánik -
Popov“ v čase od 28.08.1944 až do 30.04.1945, kedy zomrel, čo osvedčil potvrdením Ministerstva
národnej obrany čj. 60686-Hu-176/1947 z 20.07.1948 a teda splnil podmienku v zmysle § 1 ods. 1 bod.
1 písm. d/ zákona č. 255/1946 Zb. Podľa osvedčenia Ministerstva národnej obrany zo dňa 24.06.1949,
č. j. 72432-hu-397-1948, evid. č. 50320, ktorú tvorí súčasť administratívneho spisu, otec žalobcu bol aj
účastníkom národného boja za oslobodenie podľa § 1 ods. 1 písm. e/ zákona č. 255/1946 Zb. Preto
splnenie zákonnej podmienky zakladá oprávnenej osobe nárok na vyplatenie finančného príspevku v
zmysle § 2 ods. 2 písm. a/ zákona č. 264/2014 Z. z. Žalobca pritom nikdy nespochybnil skutočnosť,
že jeho otec bol súčasne aj politickým väzňom. Splnenie podmienky aj podľa § 1 ods. 1 písmena e/
zákona č. 255/1946 Zb. pri ktorom nárok na príspevok vzniká, potvrdil aj žalovaný v písomnom vyjadrení
k žalobe.

11. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe argumentoval aj tým, že dôvodom na zamietnutie žiadosti
o finančný príspevok z titulu deportácie menovaného do koncentračného tábora Sachsenhausen v
Nemecku v dobe od 24.11.1944 do 30.04.1945, kedy deportovaný v koncentračnom tábore zomrel,
bolo aj to, že žalobca bol už odškodnený podľa zákona č. 305/1999 Z. z. a to stanoviskom
ministerstva č. 11935/99-98/1301/Ve z 10.07.2000, na základe ktorého bolo žalobcovi priznané finančné
odškodnenie vo výške 59.000,-Sk. V danej súvislosti Krajský súd uvádza, že tieto dôvody zamietnutia
žiadosti absentovali v odôvodnení napadnutého rozhodnutia č. 38321/2016-1429/1353/Mi. Pri právnom
posúdení predmetnej veci neobstojí iba konštatovanie žalovaného, že žalobca bol už raz odškodnený
podľa zákona č. 305/1999 Z. z., pretože predmetom úpravy citovaného právneho predpisu bola snaha
zmierniť niektoré krivdy spôsobené osobám prenasledovaným počas druhej svetovej vojny z dôvodov
politickej, národnej, rasovej a náboženskej príslušnosti, deportovaným do nacistických koncentračných
táborov a zajateckých táborov (§ 1 zákona č. 305/1999 Z. z.), v prípade jednorazového finančného
príspevku podľa zákona č. 264/2014 Z. z. zákonodarca riešil a vzal do úvahy význam aktívnej účasti
a zásluh každého občana Slovenskej republiky ako príslušníka československých zahraničných a



spojeneckých armád, alebo ako účastníka domáceho protifašistického a protinacistického odboja v
rokoch 1939 -1945. Tento zákon ustanovil podmienky na uplatnenie, rozsah a spôsob poskytovania
jednorazového finančného príspevku vojnovým sirotám. Oba právne predpisy predstavujú iný právny
základ uplatneného nároku. Rozhodnutie správneho orgánu musí obsahovať relevantné a dostatočné
dôvody, na základe ktorých bolo vydané. Úlohou súdu v správnom súdnictve je pritom kontrola
zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, a nie nahrádzať rozhodovaciu činnosť správneho orgánu,
k čomu by došlo, pokiaľ by súd dopĺňal vecnú či právnu argumentáciu rozhodnutia správneho orgánu
podstatným spôsobom, pretože a priori povinnosťou správneho orgánu bolo náležite odôvodniť svoje
rozhodnutie v súlade s § 47 ods. 3 Správneho poriadku.

12. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd podľa § 191 ods. 1/ písm. c/, d/ a f/ rozhodnutie žalovaného
zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom viazaný vysloveným právnym názorom súdu
v tomto rozsudku, bude postupovať v naznačenom smere.

13. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP. Prihliadol pritom na skutočnosť, že
žalobca mal v konaní plný úspech, trovy konania si však neuplatnil, preto mu ich súd nepriznal. Žalobca
po vyhlásení rozsudku uhradil súdny poplatok v sume 70 €, tento mu bude vrátený, ako nesprávne
vyrubený samostatným uznesením.

14.Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§
139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia
na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť
označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi,
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body
možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho
na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm.
a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum
právnej pomoci (písm. c/).