Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 25CoP/41/2015 z 19. 10. 2015 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 19. októbra 2015, sp. zn. 25CoP/41/2015, ECLI:SK:KSTT:2015:2113233518.2 Krajský súd Trnava | 25CoP/41/2015 | ECLI:SK:KSTT:2015:2113233518.2 | 2015-10-19 | Uznesenie Oblasť práva: Rodinné právo, Rodinné právo – Rozvod, Starostlivosť o maloletých Citované ustanovenia: predpis č. 1347/2000 Z. z., predpis č. 4/2009 Z. z., § 221 ods. 1 písm. f) OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2c220187-441d-45b1-96d0-1edff431095f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2113233518.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25CoP/41/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113233518
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113233518.2

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľky: Ing. P. J. T., rod. T., nar. X.XX.XXXX, bytom V.,
P. XXXX/XX, zastúpenej advokátom: JUDr. Daniel Pavelek, so sídlom Hlohovec, Pribinova 46, proti
odporcovi: T. H. J. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. B. L. XX N..XX, I-XXXXX U. X. J. O., Taliansko,
zastúpenému spoločnosťou: SMA advokátska kancelária s.r.o.,so sídlom Bratislavská, Michalská 7, IČO
36 867 837, o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode
k maloletému dieťaťu: Q. J. T., nar. XX.X.XXXX, bytom u matky, zastúpený kolíznym opatrovníkom:
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany, pracovisko
Hlohovec, na odvolanie navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 6.7.2015, č.k.
20P/275/2013-172, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd prvým výrokom vyhlásil, že nemá právomoc konať vo veci
úpravy práv a povinností k maloletému na čas po rozvode a druhým výrokom konanie vo veci úpravy
práv a povinností k maloletému na čas po rozvode zastavil.

Rozhodnutie s použitím čl. 3 ods. 1, čl. 5, čl. 8, čl. 9 ods. 1, čl. 10, čl. 12 ods. 3,čl. 19 ods. 2
Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov
v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností odôvodnil tým, že je názoru,
podľa ktorého v danej veci nemá právomoc konať. Obvyklým pobytom maloletého dieťaťa je Taliansko,
nakoľko neoprávneným odvedením dieťaťa nie je možné založiť právomoc súdu, ktorý by bol pre
osobu, ktorá únos dieťaťa spôsobila, výhodnejší. V danom prípade sú pre uvedený názor splnené aj
podmienky v zmysle článku 10 Nariadenia, podľa ktorého v prípade neoprávneného premiestnenia alebo
zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne
pred svojim neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa
nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a: a) každá osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý
vykonáva opatrovnícke právo sa zmieril s premiestnením alebo zadržaním (táto podmienka nie je
splnená nakoľko otec maloletého 18 dní po premiestnení maloletého na Slovensko podal na príslušnú
centrálnu autoritu v Taliansku a na Ministerstve spravodlivosti v Taliansku žiadosť o návrat maloletého
do Talianska, pričom odkedy bol maloletý premiestnený na Slovensko, dožaduje sa otec vo vyššie
uvedených súdnych (návratových) konaniach, aby bol nariadený návrat maloletého do Talianska) , alebo
b) dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok po tom, ako sa osoba, orgán
alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, dozvedel, alebo mohol dozvedieť, o mieste pobytu
dieťaťa, dieťa sa usadilo v novom prostredím a je splnená najmenej jedna z týchto podmienok: i) do
jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste
pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o návrat dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do ktorého
bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané (táto podmienka nie je splnená, nakoľko v konaní



vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 1P/284/2012 sa rieši otázka vydania maloletého
do Talianska); ii) nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť o návrat a v lehote stanovenej
v bode i) sa nepodala nová žiadosť (táto podmienka nie je splnená, nakoľko otec maloletého svoju
žiadosť o návrat maloletého späť nevzal); iii) konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa
obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, sa skončilo podľa
článku 11 ods. 7 (táto podmienka nie je splnená, nakoľko konanie pred talianskym súdom v Ascoli Piceno
skončené z dôvodov uvedených v článku 11 ods. 7 nebolo); iv) súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa
obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, vydali rozsudok o
opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa (táto podmienka nie je splnená,
nakoľko taliansky súd v Ascoli Piceno v rozhodnutí zo dňa 6.6.2014 o súdnej rozluke navrhovateľky a
odporcu, č.k. 1394/2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 14.10.2014, rozhodol o
súdnej rozluke navrhovateľky a odporcu s recipročným prisúdením zodpovednosti, okrem iného aj za
podmienky, že: spoločný byt manželov je prisúdený otcovi, ktorý v ňom bude žiť spoločne so synom;
maloletý syn sa zveruje do opatery Sociálnych služieb mesta U. X. J. O. a bude žiť u otca v byte manželov.
Matka ho môže kedykoľvek navštevovať; matka sa bude podieľať na výživnom pre maloletého sumou
450,- eur mesačne. Mimoriadne výdavky spojené s výživným, vopred dohodnuté medzi stranami, budú
znášané rovným dielom, takže každý z nich bude znášať 50 percent).

Predmetom skúmania bude ďalej otázka, či je daná právomoc slovenského súdu konať a rozhodnúť tiež
vo veci rozvodu, a to po predložení listinných dôkazov, na ktoré poukazuje odporca a na predloženie,
ktorých bol vyzvaný, a ktoré doposiaľ súdu nepredložil.

Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie, ktorým
sa domáhala, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Namietala nesprávnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa s odkazom na § 205
ods. 2 písm. d) a f) O.s.p., pretože súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na to, že
prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní o všetkých veciach týkajúcich sa maloletých musí byť záujem
maloletého. Maloletý Q. J. T. sa narodil dňa XX.X.XXXX na Slovensku. Prežil tu prvých 6 mesiacov svojho
života, potom bol v Taliansku a od svojich dvoch rokov žije na Slovensku. V Taliansku nemá citové, ani
sociálne väzby, neovláda taliansky jazyk. Maloletý považuje Slovensko za svoj domov. Má preto za to,
že nie je v jeho záujme, aby býval odlúčený od matky a to v prostredí, ktoré nepozná a ktoré je pre neho
nové. Je prirodzené, že maloletý má silnú citovú väzbu na matku, aj keď s otcom sa stretáva. Obáva sa,
že hrozí maloletému silná duševná trauma v dôsledku odlúčenia od matky a preto sa domáha právnej
ochrany prostredníctvom slovenských justičných orgánov, ktoré by mali pri svojich rozhodovaniach vždy
brať ohľad na záujmy maloletého. Poukazuje na doterajšie rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave,
ktoré návrat maloletého do krajiny obvyklého pobytu nenariadili. Poukazuje aj na čl. 13 Dohovoru č.
119/01 Z.z. o občianskoprávnych aspektov medzinárodných únosov detí, podľa ktorých justičný orgán
nemusí výnimočne nariadiť návrat dieťaťa neoprávnene premiestneného do iného zmluvného štátu.
Túto okolnosť, ako aj všetky okolnosti daného prípadu by mal zobrať do úvahy aj súd prvého stupňa pri
rozhodovaní o tom, či má alebo nemá právomoc konať vo veci návrhu ohľadom úpravy práv a povinností
k maloletému na čas po rozvode. Napadnuté uznesenie preto považuje minimálne za vydané predčasne
a podľa jej názoru súd prvého stupňa s konečným rozhodnutím mal počkať na právoplatné skončenie
konania, ktoré je vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 11CoP/356/2014.

Odporca a ani kolízny opatrovník odvolací návrh nepodali, k doručenému odvolaniu navrhovateľky sa
písomne vyjadril prostredníctvom právneho zastúpenia len odporca, ktorý s odvolaním navrhovateľky
nesúhlasí z následne uvedených dôvodov. Rozluku a rozvod manželstva účastníkov od roku 2011
aktívne prejednávajú talianske súdy, ktoré sú príslušné na prejednanie rozvodu a s ním spojeného
konania o úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu. Príslušný taliansky súd vo veci koná od roku
2011, kedy sama navrhovateľka podala návrh na rozluku manželstva 27.7.2011 v Talianskej republike.
Taliansky súd taktiež koná aj o úprave práv a povinností k maloletému dieťaťu. V súdnom spise sa
nachádza predložený úradný preklad uznesenia súdu v Ascoli di Piceno, Talianska republika zo dňa
6.6.2014 o súdnej rozluke manželov č.k. 1394/2011. Predmetné rozhodnutie bolo opatrené vykonávacou
formuláciou pre potreby výkonu rozhodnutia, t.j. sa stalo právoplatné a vykonateľné dňa 14.10.2014.
V zmysle predmetného uznesenia bola vyhlásená rozluka manželstva účastníkov s tým, že výrok
predmetného uznesenia je uvedený na str. 7 talianskej verzie uznesenia a to tak, že súd rozhodol
o súdnej rozluke manželov s recipročným prisúdením zodpovednosti za nasledovných podmienok: a)



spoločný byt manželov je prisúdený otcovi, ktorý v ňom bude žiť spoločne so synom, b) maloletý syn sa
zveruje do opatery sociálnych služieb mesta U. X. J. O. a bude žiť u otca v byte manželov. Matka ho môže
kedykoľvek navštevovať, c) pani T. (tu navrhovateľka) sa bude podieľať na výživnom pre maloletého
sumou 450,- Eur mesačne, mimoriadne výdavky spojené s výživným, vopred dohodnuté medzi stranami,
budú znášané rovným dielom, takže každý z nich bude znášať 50%, d) nevzniká povinnosť výživného
na manžela - manželku. V rámci konania sa nepripúšťajú žiadosti o náhradu škody. Z uvedeného
potom jednoznačne vyplýva, že príslušný taliansky súd v Ascoli di Piceno koná aj o úprave práv a
povinností k maloletému dieťaťu. Dňa 2.12.2014 bol v súlade s platnými právnymi predpismi v Taliansku
po právoplatnosti uznesenia o rozluke podaný návrh na rozvod manželstva na súd v Ascoli di Piceno.
Taliansky súd koná vo veci podaného návrhu pod č.k. 2918/14. V tejto veci bolo nariadené pojednávania
na deň 25.3.2015, ktorého sa však navrhovateľka nezúčastnila a svoju účasť ospravedlnila z pracovných
dôvodov ako aj tým, že jej predvolanie na pojednávanie bolo doručené neskoro, lebo nebola dodržaná
lehota 40 pracovných dní na doručenie. Vyjadrenie navrhovateľky voči talianskemu súdu jednoznačne
preukazuje, že navrhovateľka má vedomosť o prebiehajúcom konaní v Taliansku a tiež fakt, že má
možnosť využiť svoje právo a v predmetnom konaní sa vyjadriť a zúčastniť sa ho či už osobne alebo
prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu. Tu odporca ďalej poukazuje, že zhodné nariadenie
Rady ES tzv. Brusel II. bis č. 2201/2003 ako aj Haagsky dohovor o občianskoprávnych aspektoch
medzinárodných únosov detí z roku 1980 sú postavené na filozofii, že páchateľ únosu nemôže ťažiť zo
skutočnosti, že odvedením dieťaťa založí právomoc súdu, ktorý je pre neho výhodnejší a že súdy štátu,
kde bolo dieťa odvedené poskytne ochranu neoprávnenému odvedeniu dieťaťa, pokiaľ sú zabezpečené
primerané opatrenia pre bezpečný návrat dieťaťa. V tejto súvislosti poukazuje aj na znenie čl. 8 ods.
1, 2 citovaného nariadenia rady ako aj na čl. 10. Poukazuje, že vykonával opatrovnícke právo v čase
pred neoprávneným premiestnením syna Q. na Slovensko. S premiestnením sa nikdy nezmieril, riadne
a včas podal na Okresný súd Bratislava I. žiadosť o návrat maloletého do krajiny jeho obvyklého pobytu
do Talianskej republiky. Vzhľadom na to, že súd v Ascoli di Piceno, Talianska republika vydal rozsudok
o rozluke manželstva medzi rovnakými účastníkmi ako v tomto konaní, aj upravil práva a povinnosti k
maloletému Q., má tento súd právomoc upraviť práva a povinnosti k maloletému Q. aj v konaní o rozvod
v už začatom konaní na tomto súde. Odporca tu odkázal aj na znenie čl. 19 bod 2, 3 Nariadenia. S
konaním o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletému synovi v Slovenskej republike
nesúhlasí, nakoľko v tejto veci sú príslušné konať talianske súdy, ktoré vo veci aj aktívne už od roku
2011 konajú. Žiada preto, aby súd prvého stupňa postupoval v zmysle čl. 19 bod 3 Nariadenia a odmietol
vykonávať svoju právomoc v prospech súdu v Ascoli di Piceno, Talianska republika, ktorý začal konať
vo veci ako prvý.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané
včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má
zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky je dôvodné, v dôsledku
čoho je nevyhnutné napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Vzhľadom na skutočnosť, že v danej veci ide o konanie s cudzím prvkom, pričom tak Slovenská republika
ako i Taliansko sú ku dňu začatia konania členskými štátmi Európskej Únie a predmetom konania je
návrh na rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode k
maloletému dieťaťu, súd prvého stupňa, ako už bolo konštatované aj v skoršom zrušovacom uznesení
zo dňa 23.9.2014, č.k. 25 CoP/40/2014-41 vydanom v prejednávanej veci, správne uplatnil Nariadenie
(ES) č. 1347/2000 Ú.v. ES (ďalej len Nariadenie Brusel IIa), ktoré sa v zmysle článku 1 bodu 1 písm. a)
a b) uplatňuje tak v súvislosti s konaním o rozvod ako i v súvislosti s konaním o rodičovských právach
a povinnostiach.

Je potrebné uviesť, že Nariadenie Brusel IIa primárne určuje len členský štát ktorého súd má právomoc
vec prejednať a právomocou sa v uvedenom kontexte rozumie medzinárodná súdna príslušnosť (čiže
to, v ktorom štáte sa bude viesť konanie) a až takto určený štát má podľa svojho vnútroštátneho práva
určiť, ktorý z jeho súdov vec prejedná.

Nariadenie Brusel IIa stanovuje odlišné kritériá právomoci súdov členských štátov vo veciach rozvodu
a odlišné vo veciach rodičovských práv a povinností, ako na to správne poukázal aj súd prvého stupňa.



Dôvod spoločnej úpravy oboch typov právomocí je daný priamo bodom 6 preambuly Nariadenia Brusel
IIa, ktorý podotýka, že je vhodnejšie mať jeden právny akt pre tieto otázky, ,,keďže k uplatňovaniu
právnych predpisov o rodičovských právach a povinnostiach často dochádza v konaniach v manželských
veciach.“

Nariadenie Brusel IIa spoločnou úpravou oboch typov právomocí neurčuje však automaticky povinnosť
štátu, v ktorom sa vedie konanie o rozvod, konať i o právach a povinnostiach rodičov k deťom. Nakoľko
však rozvod manželstva je spravidla sprevádzaný návrhom na úpravu výkonu rodičovských práv a
povinností, súd členského štátu s právomocou konať o rozvode si prostredníctvom Nariadenia Brusel
IIa rýchlo vyjasní, či kritérium obvyklého pobytu dieťaťa ukazuje na rovnaký štát, a ak je tomu tak, môže
už na základe vnútroštátnych predpisov s takýmto konaním spojiť i konanie o rodičovských právach a
povinnostiach na čas po rozvode.

Vzhľadom na skutočnosť, že Nariadenie Brusel IIa má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou,
a toto nariadenie predpokladá iba možnosť, nie však povinnosť, aby konanie o rozvod manželstva
a konanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností prebiehalo v tom istom členskom štáte,
nemožno pri určovaní právomoci v danom prípade vychádzať z § 24 ods. 1 Zákona o rodine, nakoľko
toto ustanovenie možno subsidiárne použiť až za predpokladu, že kritériá právomoci podľa Nariadenia
Brusel IIa tak vo veciach rozvodu, ako i úpravy výkonu rodičovských práv a povinností ukazujú na totožný
štát. Až v takom prípade sa potom použije vnútroštátna právna úprava § 24 ods. 1 Zákona o rodine a
tiež § 113 ods. 1 O.s.p., ktorá rozvodovému súdu ukladá povinnosť v rámci jedného konania rozhodnúť
zároveň aj o úprave výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode. Súd prvého stupňa však
postupoval nelogicky a neucelene, keď bez vyriešenia si toho, či má alebo nemá právomoc konať aj
vo veci rozvodu manželstva vyslovil, že vo veciach úpravy rodičovských práv a povinností na čas po
rozvode, tu právomoc slovenského súdu nie je, pričom práve rozhodovanie o úprave rodičovských práv
a povinností až na čas po rozvode má jednoznačný súvis s rozvodovým konaním.

Pokiaľ si predsa súd prvého stupňa v danom prípade ustálil, že právomoc má (z odôvodnenia
rozhodnutia to však nevyplýva), a formuláciou v odôvodnení napadnutého uznesenia: „Predmetom
skúmania bude ďalej otázka, či je daná právomoc slovenského súdu konať a rozhodnúť tiež vo veci
rozvodu, a to po predložení listinných dôkazov, na ktoré poukazuje odporca a na predloženie, ktorých
bol vyzvaný, a ktoré doposiaľ súdu nepredložil.“, mal v úmysle ďalej posudzovať už len možnú do
úvahy prichádzajúcu prekážku litispendencie (prekážku už začatého konania), malo to byť súčasťou
odôvodnenia napadnutého.

Vo veci je potrebné ďalej zdôrazniť, tiež už opakovane (odvolací súd na to poukázal už v
predchádzajúcom zrušovacom uznesení zo dňa 23.9.2014, č.k. 25 CoP/40/2014-41 vydanom v
predmetnej právnej veci), že súdy členských štátov sú povinné osobitne skúmať, či majú právomoc
na rozhodovanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností (t.j. všetko okrem výživného) podľa
Nariadenia Brusel IIa a potom ešte venovať pozornosť úprave Nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 o
právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej
povinnosti (ďalej len Nariadenie o výživnom).

Vyššie uvedeným sa však súd prvého stupňa vôbec nezaoberal, pričom po vyhlásení, že nemá právomoc
konať vo veci úpravy práv a povinností k maloletému na čas po rozvode prvým výrokom napadnutého
uznesenia, druhým výrokom zastavil konanie vo veci úpravy práv a povinností k maloletému na čas
po rozvode. Pojem „rodičovské práva a povinnosti“, ako odvolací súd už upozornil súd prvého stupňa
vo svojom ostatnom rozhodnutí, však zahŕňa len opatrovnícke právo a právo styku s dieťaťom, pričom
súčasná európska legislatíva ako už bolo konštatované oddeľuje právomoc na rozhodovanie o výživnom
od právomoci na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností, keďže ich upravuje dvomi samostatnými
nariadeniami. Komunitárne právo teda pracuje s pojmom rodičovských práv a povinností v užšom
význame, než aký tomuto pojmu priznáva slovenské rodinné právo, pretože to vníma úpravu vyživovacej
povinnosti ako súčasť komplexu rodičovských práv a povinností (§ 28 ods. 1 Zákona o rodine). Z
napadnutého rozhodnutia potom nie je zrejmé, či súd prvého stupňa zastavil konanie aj vo veci určenia
výživného na čas po rozvode, alebo o ňom mal ešte v úmysle konať (pravdepodobne však nie, keďže
v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že „ predmetom skúmania bude ďalej otázka, či je daná
právomoc slovenského súdu konať a rozhodnúť tiež vo veci rozvodu“), z toho potom možno vyvodiť len



to, že rozhodnutie v tejto časti nie je vôbec odôvodnené a tým sa stalo nepreskúmateľným, čím došlo
k porušeniu práva účastníka na riadny proces, preto bolo potrebné napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) a čiastočne aj podľa písm. h) O.s.p. zrušiť a podľa odseku 2
citovaného ustanovenia vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odvolací súd napokon považuje za potrebné a vhodné pre ďalší priebeh konania poukázať na nález
Ústavného súdu ČR sp. zn. Pl. ÚS 31/10, z odôvodnenia ktorého vyplýva aj nasledujúca úvaha: „...Vyšší
súdny úradník je skutočne len úradníkom, u ktorého v zásade chýba garancia osobnej nezávislosti,
nevyžadujú sa osobné predpoklady ako u sudcu, a odborná úroveň postačuje na výrazne nižšej
úrovni. Z toho vyplývajú tiež limity činnosti vyššieho súdneho úradníka. Vyšší súdny úradník nesmie
vykonávať také úkony, pre ktoré sú nevyhnutné vlastnosti, ktoré mu chýbajú (osobná nezávislosť,
osobné predpoklady, odborná úroveň). Z tohto hľadiska je neprijateľné, aby vyšší súdny úradník
meritórne rozhodoval, bez ohľadu na formu rozhodnutia. Pre ostatné procesné úkony, a predovšetkým
pre procesné rozhodnutia, to platí rovnako tak. Vyšší súdny úradník má byť pomocníkom sudcu, ktorý
napomáha k dosiahnutiu primeranej dĺžky súdneho konania tým, že vykonáva úkony jednoduchej či
rutinnej povahy. Zložitejšie záležitosti, vyžadujúce právnu erudíciu, či situácie, v ktorých súd nemôže
byť z povahy veci reprezentovaný nikým iným ako sudcom (meritórne rozhodnutia, rozhodnutia
konečné, významnejšie rozhodnutie v rámci prípravy pojednávania), účasť vyšších súdnych úradníkov
nepripúšťajú. Inak sa zo súdenia stáva v skutočnosti úradovanie. ...“

I keď zák. č. 549/2003 Z.z. o súdnych úradníkoch v § 6 písm. i) pripúšťa, aby v občianskom súdnom
konaní vyšší súdny úradník rozhodoval na základe poverenia sudcu aj o príslušnosti a právomoci
súdu na konanie, javí sa skutočne za vhodné, aby o tzv. medzinárodnej právomoci a príslušnosti,
predovšetkým z dôvodu nesúrodosti a fragmentárnosti noriem Európskeho medzinárodného práva
procesného, čo vyžaduje právnu zdatnosť, rozhodoval sudca.

Po vrátení veci odvolacím súdom bude potrebné, aby súd prvého stupňa opätovne posúdil či má
právomoc vo veci konať, teda či boli splnené predpoklady na možné obrátenie sa navrhovateľky vo
veci jej návrhu na rozvod manželstva a úpravu rodičovských práv a povinnosti (t.j. práv a povinností
súvisiacich s osobnou starostlivosťou o dieťa, so stykom s dieťaťom a s výživným na dieťa) na Okresný
súd Trnava ako súd členského štátu ňou tvrdeného jej obvyklého pobytu, a to za súčasného splnenia
podmienky právomoci tohto rozvodového súdu konať aj vo veciach rodičovských práv a povinností,
pričom nie je možné prehliadnuť to, že v prípade posudzovania výživného na maloleté dieťa je potrebné
aplikovať Nariadenie o výživnom, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 157 ods.
2 O.s.p. odôvodniť. V novom rozhodnutí o veci samej rozhodne súd nie len o trovách prvostupňového
konania, ale aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.