Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/157/2003 z 19. 9. 2011 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 19. septembra 2011, sp. zn. 8Co/157/2003, ECLI:SK:KSZA:2011:5003899462.2 Krajský súd Žilina | 8Co/157/2003 | ECLI:SK:KSZA:2011:5003899462.2 | 2011-09-19 | Rozsudok Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4967626e-441f-4d01-bbab-e388a8be1845 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2011:5003899462.2 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/157/2003
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5003899462
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2011:5003899462.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej
a sudcov JUDr. Oľgy Belkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci navrhovateľov: 1/ W. A., nar. XX.
XX. XXXX, bytom C., ul. V. V. č. XXXX/X, 2/ F. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom XX L. R. A. G., Nový Zéland,
3/ U. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom I. V. XX, XXXXX X., Spolková republika Nemecko, 4/ N. N., rod. L.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom C., ul. L. Q. č. XXXX/X, 5/ L. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom C., ul. E. S. č. X, 6/
R. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom C., S. Q. č. XX, proti odporkyni: JUDr. W. D., advokátka so sídlom X., ul.
A. č. X, o zaplatenie sumy 47.951,44 eur (1.444.585,30 Sk) s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľov
proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 5C/195/2007-159 zo dňa 26. apríla 2001, takto

r o z h o d o l :

krajský súd p r i p ú š ť a späťvzatie návrhu navrhovateľky 4/ N. N., rozsudok okresného súdu vo
vzťahu k nej z r u š u j e a konanie voči nej z a s - t a v u j e .

Odporkyni sa vo vzťahu k navrhovateľke 4/ N. N. náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

Odvolacie konanie vo vzťahu k navrhovateľom 1/ W. A., 2/ F. H., 3/ U. H., z a s t a v u j e .

Odporkyni sa vo vzťahu k navrhovateľom 1/ W. A., 2/ F. H., 3/ U. H., náhrada trov odvolacieho konania
n e p r i z n á v a .

Rozsudok okresného súdu, ktorým súd návrh navrhovateľky zamietol, vo vzťahu k navrhovateľom 5/ L.
L. a 6/ R. L. p o t v r d z u j e .

Vo výroku o trovách prvostupňového konania rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu
v r a c i a na ďalšie konanie.

Navrhovatelia 5/ L. L. a 6/ R. L. s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne nahradiť odporkyni trovy
odvolacieho konania v sume 117,84 eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľky Z. L. proti odporkyni o zaplatenia sumy
1.444.585,30 Sk s príslušenstvom zamietol. Navrhovateľku zaviazal k povinnosti zaplatiť odporkyni trovy
konania v sume 45.919,- Sk na adresu jej právneho zástupcu JUDr. Jaroslava Krajča do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.
Prvostupňový súd po doplnení dokazovania v zmysle intencií zrušujúceho uznesenia Krajského súdu
v Žiline č. k. 8Co/839/2000-107 zo dňa 16. 05. 2000 dospel k záveru, že za daných okolností nie sú
naplnené predpoklady zodpovednosti odporkyne v zmysle ust. § 13 až § 23 zákona č. 132/1990 Zb.
Zodpovednosť odporkyne by bola daná za predpokladu nesplnenia zákonných ustanovení, ako vyplýva



z ust. § 13 ods. 2 zákona č. 132/1990 Zb. Odporkyňa by zodpovedala za škodu len vtedy, ak by táto
vznikla ako dôsledok porušenia povinností uvedených v § 13 ods. 2 citovaného zákona tým, že by
podľa svojho presvedčenia nekonala svedomito alebo dôsledne nevyužívala všetky zákonné prostriedky
alebo neuplatňovala, čo pokladala za prospešné pre svoju klientku. V danom prípade podľa názoru
prvostupňového súdu nepreukázal tú skutočnosť, že by zo strany odporkyne došlo k porušeniu jej
zákonom uloženej povinnosti, preto nemohli byť splnené základné predpoklady pre uplatnenia náhrady
škody voči odporkyni.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O. s. p.“ a
odporkyni, ktorá v konaní mala úspech, priznal uplatňovanú náhradu trov konania, ktoré predstavovali za
10 úkonov právnej pomoci po 3.450,- Sk za jeden a 10x režijný paušál po 100,- Sk, náhradu cestovných
výdavkov 3x 300,- Sk za cestovné ŽSR na pojednávania dňa 09. 06. 1998, 22. 09. 1998, 14. 12. 1999 z
M. do X. a späť a náhradu cestovných výdavkov 6.035,- Sk za cestovné osobným motorovým vozidlom
na pojednávanie dňa 16. 05. 2000 z M. do C. a späť, dňa 25. 04. 2001 a 08. 02. 2001 z M. do X. a späť,
náhradu za premeškaný čas 20,- Sk za každú polhodinu, t. j. 70 polhodín, spolu 1.400,- Sk a náhradu
výdavkov za pohonné látky 2.084,- Sk.

V zákonnej lehote proti rozsudku podala odvolanie pôvodná navrhovateľka. Žiadala, aby odvolací súd
rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie.
Namietala nedostatočné zistenie skutkového stavu, a to aj po zrušení prvého rozsudku rozhodnutím
Krajského súdu v Žiline č. k. 8Co/839/2000-107 zo dňa 16. 05. 2000. Poukázala na to, že krajský
súd uložil zrušujúcim uznesením okresnému súdu, aby sa okrem právneho základu veci zaoberal
aj dokazovaním existencie ostatných predpokladov zodpovednosti za škodu a dôvodmi, ktorými sa
odporkyňa zo zodpovednosti vyviňovala. Okresný súd mal v tomto smere podrobne vypočuť účastníkov,
aby zo spisu advokátky zistil čo bolo obsahom zmluvy o právnej pomoci, aké doklady jej navrhovateľka
poskytla keď ju o pomoc žiadala. Okresný súd v novom konaní mal podľa potreby vykonať aj ďalšie
dokazovanie ohľadne vzniku a výšky škody, aby mohol vyvodiť záver podložený úplným zistením
skutkového stavu. Namietala, že prvostupňový súd napriek zrušujúcemu uzneseniu krajského súdu
opomenul vykonať úkony, ktoré mu uložil uskutočniť krajský súd. V novom rozhodnutí sa opätovne
rozsiahle zaoberal len skutočnosťou, či došlo k porušeniu právnej povinnosti zo strany odporkyne,
a teda či je táto zodpovedná za škodu, ktorá navrhovateľke vznikla. Vykonal síce aj dokazovanie
týkajúce sa obsahu zmluvy o právnej pomoci medzi navrhovateľkou a odporkyňou, avšak jeho záver,
ktorý spočíva v tvrdení, že zo zmluvy o právnej pomoci nevyplývalo, že by odporkyňa mala poskytnúť
navrhovateľke právnu pomoc vo forme uplatňovania škody je v rozpore s realitou, keďže je nesporné, že
odporkyňa podala návrh na náhradu škody, čiže musela s navrhovateľkou o tejto forme právnej pomoci
uzavrieť minimálne ústnu dohodu. Okresný súd taktiež nevykonal dokazovanie týkajúce sa skutočnosti,
či odporkyňa uplatňovala náhradu škody z dôvodu zodpovednosti za nesprávny postup orgánov štátnej
správy alebo zodpovednosti za škodu vzniknutú rozhodnutím o treste. Poukázala na ust. § 13 ods. 2 a §
21 zákona č. 132/1990 Zb. Trvala na tom, že jej nárok voči odporkyni je dôvodný. Podľa nej odporkyňa
porušila povinnosti uložené jej zákonom o advokácii, a to konkrétne povinnosť chrániť práva a oprávnené
záujmy navrhovateľky.

Odporkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky žiadala rozsudok okresného súdu potvrdiť.
Zároveň si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania.
Opätovne poukázala na znenie ust. § 13 až § 23 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii. Podľa nej
základom pre posúdenie či je daná jej zodpovednosť v danej veci je zistenie, či porušila povinnosti
vyplývajúce z citovaných zákonných ustanovení a či dôsledkom toho bol aj vznik škody.
V danej veci upozornila na doplnené dokazovanie zo strany prvostupňového súdu a na písomnosti,
ktoré predložila a z ktorých je preukázané, že bola požiadaná o právnu pomoc v rozsahu určenom
záznamom a obsah tohto záznamu tvoril aj obsah ňou následne podanej žaloby v mene navrhovateľky.
Ako nasvedčuje obsah spisu sp. zn. 7C/940/1990 OS Žilina, splnila svoju povinnosť ako právny
zástupca a požiadala o vrátenie hnuteľných a nehnuteľných vecí v mene navrhovateľky. Na
základe ňou podanej žaloby bol Československý štát, Okresný úrad Žilina, rozsudkom sp. zn.
7C/940/1990 zo dňa 03. 03.1992 zaviazaný na náhradu škody navrhovateľke vo výške 1.230.958,- Sk.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie odporcov zmenil rozsudok okresného súdu a žalobu zamietol
z dôvodu, že na daný vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. Poukázala na
to, že okrem uvedeného ešte dňa 25. 04. 1990 v mene navrhovateľky sa so žiadosťou o vydanie veci
obrátila na bývalý Okresný národný výbor v Žiline a iné inštitúcie, ktoré mali niektoré veci v držbe a na
tom základe potom boli aj navrhovateľke vydané určité veci, pričom vzhľadom na postoj inštitúcií nebolo



jednoznačné, ktoré veci existujú, t. j. či je možné sa domáhať ich vydania alebo je treba domáhať sa
náhrady škody.
Následne Okresný súd Žilina v konaní sp. zn. 7C/940/1990, po tom čo bol upresnený na strane
odporcov odporca 3/ Slovenská republika Ministerstvo spravodlivosti SR, zaviazal Slovenskú republiku -
Ministerstvo spravodlivosti SR na zaplatenie 1.444.585,30 Sk. Krajský súd v Banskej Bystrici na základe
odvolania zmenil rozsudok okresného súdu a žalobu navrhovateľky zamietol. Mal za to, že podľa zákona
č. 58/1969 Zb. pri zodpovednosti štátu podľa uvedeného zákona v mene štátu vystupuje ústredný orgán,
a preto nemôže v jeho mene vystupovať konkrétny úrad z toho dôvodu, že odporca nebol v danej
veci včas označený správne a k jeho správnemu označeniu došlo až po uplynutí premlčacej doby,
označil nárok navrhovateľky za premlčaný. „Správnosť uvedeného právneho záveru potvrdil NS SR v
rozsudku zo dňa 31. 07. 1996, v ktorom konštatoval, že pre plynutie premlčacej doby bolo rozhodujúce
nadobudnutie právoplatnosti rozsudku NS SR zo dňa 16. 01. 1992 sp. zn. 5Tz/13/1990. Odporkyňa
považovala tieto skutočnosti v danej veci za mimoriadne významné z toho dôvodu, že len v uvedených
súvislostiach je možné hodnotiť, že ona ako advokátka konala v súlade s ust. § 13 ods. 2 zákona č.
132/1990 Zb., čo podľa jej presvedčenia a príkazu klientky bolo pre klientku prospešné. Podľa nej vo veci
sp. zn. 7C/940/1990 súd zamietol návrh navrhovateľky len v dôsledku viac ako formálneho hodnotenia
skutkového stavu, a len preto že dospel k inému právnemu záveru v problematike, ktorá v súčasnej praxi
sa interpretovala rozdielne. Toho dôkazom je aj skutočnosť, že bývalý Najvyšší súd ČSFR považoval
za potrebné sa touto problematikou zaoberať v zjednocujúcom stanovisku, na ktoré ona počas konania
poukazovala. Toto stanovisko Najvyšší súd SR nerešpektoval vo veci sp. zn. 7C/940/1990.
Dôkazom zložitosti právneho posúdenia veci vedenej na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn.
7C/940/1990 je aj to, že v tej veci žalovaný SR - MS SR považoval uplatnený nárok navrhovateľky
za predčasný a vo svojom vyjadrení zo dňa 18. 05. 1993 uviedol, že povolením obnovy konania bol
zrušený aj rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. 03. 1990 sp. zn. 5Tz/13/1990, a preto neexistoval právny
základ na náhradu škody. Následne však ten istý orgán (MS SR) koriguje svoje stanovisko a domáha
sa premlčania poukazujúc na začiatok plynutia premlčacej doby v závislosti na ten istý rozsudok NS SR
z 21. 03. 1990 sp. zn. 5Tz/13/1990.
Preto so zreteľom na rozdielnosť právnych záverov súdov a právnych záverov Ministerstva spravodlivosti
SR nemožno na jej strane dospieť k záveru, že nekonala podľa svojho presvedčenia (§ 13 ods. 2 zákona)
v najlepšej viere, že tak robí v prospech navrhovateľky.
Poznamenala, že sa domáhala aj zodpovednosti z nesprávneho úradného postupu, čo vyplynulo z
obsahu jej viacerých podaní na súd v mene navrhovateľky, pričom uplatňovala vydanie vlastníctva a pre
prípad že to nebude možné aj finančnej náhrady.

Po podaní odvolania bolo odvolacím súdom zistené, že navrhovateľka Z. L. zomrela dňa 26. 06. 2001.
Krajský súd zisťoval okruh dedičov po zomrelej Z. L.. Zo spisu Okresného súdu Žilina sp. zn.
D/1383/2011, týkajúceho sa prejednania dedičstva po nebohej Z. L. bolo zistené, že poručiteľka
zanechala závet v prospech N. L. a R. L.. Po pripojení spis Okresného súdu Žilina sp. zn. 14C/321/2002
o neplatnosť závetu a spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 16C/149/2002 o neplatnosť vydedenia bol
Krajským súdom v Žiline ustálený okruh dedičov po zomrelej Z. L..
Podaním č. k. 8Co/157/2003-356 zo dňa 21. 02. 2011 krajský súd vyzval dedičov po zomrelej
navrhovateľke Z. L., aby oznámili, či trvajú na odvolaní podanom navrhovateľkou proti rozsudku
Okresného súdu Martin č. k. 5C/195/1997-159 zo dňa 26. 04. 2001. Navrhovateľka 1/ W. A. podaním zo
dňa 18. 03. 2011 oznámila, že sa vzdáva nároku na odvolanie, a toto odvolanie berie späť. Navrhovateľ
2/ F. H. podaním zo dňa 21. 04. 2011 oznámil, že netrvá na odvolaní, nežiada, aby sa pokračovalo
v odvolacom konaní. Navrhovateľ 3/ U. H. listom zo dňa 10. 05. 2011 oznámil súdu, že netrvá na
odvolacom konaní proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 5C/195/19987-159 a na pokračovaní
konania nemá žiaden záujem. Navrhovateľka 4/ N. N. v podaní zo dňa 28. 06. 2011 uviedla, že berie
návrh na začatie konania späť, nežiada, aby sa vo veci v jej mene konalo. Navrhovateľ 5/ L. L. a
navrhovateľ 6/ R. L., trvali na podanom odvolaní.

Odporkyňa na pojednávaní pred krajským súdom dňa 20. 09. 2011 súhlasila so späťvzatím návrhu
navrhovateľky 4/ N. L..

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., preskúmal
rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok



okresného súdu ako vecne správny vo vzťahu k navrhovateľom 5/ a 6/ potvrdil ako vecne správny podľa
ust. § 219 ods. 1 O. s. p. a výrok o trovách prvostupňového konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie
pod ust. § 221 ods. 1, 2 O. s. p. Vo vzťahu k navrhovateľke 4/ odvolací súd podľa ust. § 208 O. s. p.
pripustil späťvzatie návrhu, rozsudok Okresného súdu Martin zo dňa 26. 04. 2001 zrušil a konanie voči
navrhovateľke 4/ zastavil. O zastavení odvolacieho konania voči navrhovateľom 1/, 2/, 3/ odvolací súd
rozhodol v zmysle ust. § 207 ods. 2 a 3 O. s. p.

Preskúmaním spisu prvostupňového súdu odvolací súd zistil, že navrhovateľka sa návrhom podaným
na Okresnom súde v Martine dňa 27. 05. 1997 domáhala voči odporkyni náhrady škody v sume
1.444.585,30 Sk (47.951,45 eur), ktorá jej mala vzniknúť pri poskytovaní právnej pomoci odporkyňou,
ktorá ju ako splnomocnená zástupkyňa zastupovala v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiline
pod sp. zn. 7C/940/1990. V tomto konaní odporkyňa mala spôsobiť, že došlo k premlčaniu nároku
navrhovateľky. Po skutkovej stránke poukázala na to, že bola rozsudkom Okresného súdu v Dolnom
Kubíne zo dňa 15. 03. 1979 pod sp. zn. 2T/29/1979 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 16. 05. 1979 pod sp. zn. 6To/162/1979 uznaná vinnou zo spolupáchateľstva
trestného činu špekulácie podľa § 9 ods. 2 a § 117 ods. 1, 2 písm. b/, c/ Trestného zákona, trestného
činu podielnictva za škodu majetku v socialistickom vlastníctve podľa § 134 ods. 1 písm. a/ Trestného
zákona. Týmto rozsudkom bola odsúdená na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov a trest
prepadnutia celého majetku. Následne Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 21. 03. 1990 sp. zn.
5Tz/13/90 vyslovil, že týmito rozsudkami bol porušený zákon vo výroku o treste prepadnutia majetku a
rozsudky v tejto výrokovej časti zrušil. S poukazom na to, že došlo k zrušeniu trestu prepadnutia majetku
navrhovateľka požiadala odporkyňu ako svoju právnu zástupkyňu o právne služby. Z prvostupňového
spisu odvolací súd mal preukázané, že do advokátskej kancelárie odporkyne v X. dostavila sa dňa 25.
04. 1990 navrhovateľka a žiadala o poskytnutie právnej pomoci ohľadne vrátenia majetku. Predložila
splnomocnenej zástupkyni rozsudky Okresného súdu v Dolnom Kubíne sp. zn. 2T/29/1999, Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 6To/162/1979, Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Tz/13/1990 a označila
majetok, u ktorého bolo realizované prepadnutie na základe týchto rozsudkov.
Z informácie spísanej v Advokátskej poradni X. 25. 04. 1990 vyplynulo, že navrhovateľka Z. L. označila
ako odporcu Československý štát - ONV finančný odbor a mienila sa domáhať vrátenia majetku.
Podpísala zmluvu o právnej pomoci podľa § 321 a nasl. Občianskeho zákonníka s Krajským združením
advokátov v Banskej Bystrici a súčasne v tejto veci podpísala plnomocenstvo advokátovi D. W.. Zo
záveru tejto informácie vyplynulo, že navrhovateľka žiadala o poskytnutie právnej pomoci o vybavenie
vrátenia celého majetku, ktorý prepadol v prospech štátu vrátane zápisu 1-ice nehnuteľností do evidencie
nehnuteľností na Stredisku geodézie v Žiline.
Odporkyňa na základe udeleného plnomocenstva podala na Okresnom súde v Žiline 29. 10. 1990 návrh,
ktorým sa domáhala v mene navrhovateľky náhrady škody z titulu prepadnutia majetku navrhovateľky a
ako odporcov označila Slovenskú republiku - Obvodný úrad, referát finančný a správy majetku v Žiline
a odporcu 2/ Považská galéria. Dňa 16. 01. 1992 rozšírila návrh o odporcu 3/ Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti SR. Okresný súd v Žiline v konaní sp. zn. 7C/940/1990 rozhodol rozsudkom
zo dňa 10. 02. 1994 tak, že návrhu navrhovateľky voči odporcovi 3/ Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti SR vyhovel a voči odporcom 1/, 2/ návrh zamietol. Na odvolanie odporcu 3/ Krajský súd
v Banskej Bystrici rozsudkom zo dňa 27. 04. 1995 sp. zn. 17Co/364/1995 zmenil rozsudok Okresného
súdu v Žiline sp. zn. 7C/940/1990 zo dňa 10. 02. 1994 tak, že návrh navrhovateľky voči odporcovi 3/ SR
- Ministerstvo spravodlivosti SR zamietol. Dovolanie navrhovateľky Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn.
2Cdo/2/1996 zo dňa 31. 07. 1996 zamietol. Dôvodom zmeny rozsudku Okresného súdu v Žiline bola
skutočnosť, že nárok navrhovateľky voči odporcovi 3/ bol premlčaný s poukazom na ust. § 23 zákona
č. 58/1969 Zb.
Z obsahu spisu prvostupňového súdu bolo preukázané, že odporkyňa sa v mene navrhovateľky Z. L.
domáhala na Ministerstve spravodlivosti SR náhrady škody spôsobenej rozhodnutím o treste podľa §
9 zákona č. 58/1969 Zb., a to podaniami zo dňa 13. 01. 1992 a 10. 08. 1992. V žiadosti poukázala
na to, že v priebehu konania o náhradu škody vyšli najavo okolnosti, a to že v čase trestného konania
navrhovateľke Z. L. boli odňaté veci, ktoré neboli poňaté do zoznamu prepadnutých vecí. Niektoré
veci neboli ohodnotené, niektoré boli podhodnotené a neboli v trestnom spise zadokumentované.
Navrhovateľka mala utrpieť škodu tým, že jej neboli všetky veci vrátené v náležitom stave. Ministerstvo
spravodlivosti SR vo svojom vyjadrení zo dňa 18. 05. 1993 posúdilo, že navrhovateľka Z. L. uplatňovala
nárok na náhradu škody vzniknutej rozhodnutím o treste, a to vo veci sp. zn. 2T/29/1979 Okresného
súdu Dolný Kubín, pričom konštatovalo, že neexistoval právny základ pre priznanie náhrady škody podľa
zákona č. 58/1969 Zb., nakoľko povolením obnovy konania v tejto trestnej veci boli zrušené napadnuté



rozhodnutia, ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušenie nadväzujúce a pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej
došlo zrušením, stratili podklad. To znamená, že povolením obnovy bol zrušený aj rozsudok Najvyššieho
súdu SR z 21. 03. 1990 sp. zn. 5Tz/13/1990, a preto neexistoval právny základ na náhradu škody. Pokiaľ
však navrhovateľka uplatňovala svoj nárok podľa zákona č. 58/1969 Zb., vychádzajúc zo zákonnej lehoty
na uplatnenie takéhoto nároku ministerstvo namietalo premlčanie.
Navrhovateľka sa žalobou podanou na Okresnom súde v Martine zo dňa 27. 05. 1997 domáhala voči
odporkyni zaplatenia sumy 1.444.585,30 Sk, pretože v tejto výške jej bola škoda Okresným súdom
v Žiline v pôvodnom konaní sp. zn. 7C/940/1990 priznaná voči Slovenskej republike - Ministerstvu
spravodlivosti SR, a táto suma predstavuje hodnotu vecí, ktoré boli prepadnuté na základe rozsudku
Okresného súdu v Dolnom Kubíne sp. zn. 2T/29/1979.

Okresný súd Martin v konaní sp. zn. 5C/195/1997 rozsudkom zo dňa 14. 12. 1999 návrh navrhovateľky
zamietol s odôvodnením, že odporkyňa pri poskytovaní právnej pomoci navrhovateľke postupovala v
súlade s ust. § 13 ods. 2 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii, vychádzajúc z rozhodujúcich skutkových
zistení ozrejmujúcich činnosť odporkyne pri poskytovaní právnej pomoci.
Na odvolanie navrhovateľky rozsudok zo dňa 14. 12. 1999 bol zrušený uznesením Krajského súdu v
Žiline sp. zn. 8Co/839/2000 zo dňa 16. 05. 2000. Odvolací súd konštatoval, že okresný súd sa zaoberal
len právnym základom veci, nevykonal žiadne dokazovanie ohľadne existencie ostatných predpokladov
zodpovednosti za škodu a dôvodmi, ktorými by sa odporkyňa zo zodpovednosti vyviňovala. Na základe
zrušujúceho uznesenia krajského súdu bolo povinnosťou okresného súdu pre zistenie skutkového stavu
dôsledne vypočuť účastníkov, zistiť zo spisu odporkyne čo bolo obsahom zmluvy o právnej pomoci,
aké doklady jej navrhovateľka poskytla keď žiadala o právnu pomoc. Odporkyňu mal súd vypočuť na
dôvody a skutočnosti, pre ktoré došlo k rozšíreniu návrhu voči Ministerstvu spravodlivosti SR a zaoberať
sa otázkou aký druh zodpovednosti uplatňovala, či nesprávny postup orgánov štátnej správy alebo
zodpovednosť za škodu vzniknutú rozhodnutím o treste. Okresný súd v ďalšom konaní mal zisťovať,
či navrhovateľke vznikla škoda a či v takej výške, v ktorej ju uplatňuje, lebo týmto predpokladom
zodpovednosti sa vôbec prvostupňový súd nezaoberal a ani z jeho rozhodnutia nevyplýva, ako sa s týmto
predpokladom vyporiadal. Nariadil prvostupňovému súdu oboznámiť sa a vyporiadať so stanoviskom
Ministerstva spravodlivosti SR a hodnotiacimi návrhmi uplatnenými navrhovateľkou zo dňa 13. 01. 1992
a 10. 08. 1992.

Okresný súd po zrušení veci krajským súdom doplnil dokazovanie oboznámením sa s obsahom
advokátskeho spisu odporkyne založeného s klientkou Z. L., dôsledne vypočul odporkyňu na okolnosti,
na ktoré poukázal v zrušujúcom uznesení krajský súd. Z výsluchu odporkyne bolo preukázané,
že obhajobu v trestnej veci voči Z. L. prevzala odporkyňa dňa 05. 03. 1990, a to v súvislosti so
zastúpením pred Najvyšším súdom SR. Odporkyňa predložila súdu zmluvu o právnej pomoci zo dňa
05. 03. 1990, z ktorej vyplynulo, ktoré doklady boli navrhovateľkou v tej dobe odporkyni predložené,
zároveň predložila súdu aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Tz/13/1990 na preukázanie
skutočnosti, že do advokátskej poradne v X. bol predmetný rozsudok doručený 17. 04. 1990. Dňa 25.
04. 1990 navrhovateľka podpísala ďalšiu zmluvu o právnej pomoci, z ktorej vyplynulo, že navrhovateľka
sa mienila domáhať vrátenia svojho majetku, pričom odporkyňa spísala v mene navrhovateľky list
adresovaný Okresnému národnému výboru v Žiline dňa 16. 05. 1990, a týmto vyzývala o vrátenie
majetku. Okresný národný výbor v Žiline prostredníctvom Galérie Považského múzea v Žiline vydal
navrhovateľke veci podľa priloženého zoznamu. Zoznam vecí bol popísaný v informácií zo dňa 25.
04. 1990 v advokátskej poradni - KZA Banská Bystrica - Poradňa X.. Odporkyňa vo svojom výsluchu
ako účastníčka konania uviedla, že v mene navrhovateľky nepodávala návrh v súvislosti s trestom
prepadnutia majetku, pretože navrhovateľka v tom čase už veci, ktoré žiadala vydať, mala vydané a
uplatňovala iba poškodenie týchto vecí, ktoré boli spísané dňa 25. 04. 1990. Pokiaľ išlo o hodnotu
uplatňovaných šperkov, pri ich realizácii v súvislosti s prepadnutím majetku navrhovateľky došlo k
zníženiu ich hodnoty, a to technicky pri oceňovaní a spôsobe predaja. V tomto smere v zmysle inštrukcií
navrhovateľky odporkyňa uplatnila škodu vyplývajúcu z nezákonného postupu, žiadala výťažok z predaja
šperkov, čo navrhovateľka aj obdržala. Odporkyňa vo svojej výpovedi uvádzala, že pri uplatňovaní
nároku navrhovateľky nebola nečinná, konala podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia a súdu
predložila oznámenie o rozhodnutí revíznej komisie Slovenskej advokátskej komory zo dňa 17. 11.
1993, z ktorého vyplynulo, že odporkyňa nepostupovala v rozpore so záujmami svojej klientky, ani v
rozpore so zákonom o advokácii. Jednalo sa o prešetrovanie sťažnosti, ktorá bola podaná na odporkyňu
navrhovateľkou. Odporkyňa súdu predložila informáciu z advokátskeho spisu, spísanú v advokátskej
poradni X. 25. 04. 1990, podľa ktorej klientka Z. L. uzavrela zmluvu o právnej pomoci ohľadne vrátenia



majetku s Krajským združením advokátov v Banskej Bystrici a súčasne udelila plnú moc na zastupovanie
odporkyni.

Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu prvostupňového súdu mal za to, že zo všetkých dôkazov
tam uvedených nevyplynulo, že by odporkyňa mala poskytnúť navrhovateľke právnu pomoc vo forme
uplatňovania náhrady škody.

Odvolací súd s poukazom na ust. § 13 ods. 2 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii, ktorý nadobudol
účinnosť 01. 07. 1990 mal za to, že odporkyňa postupovala v súlade s citovaným zákonným ustanovením
pri poskytovaní právnej pomoci navrhovateľke. Ani odvolací súd nemal z dokazovania vykonaného
pred prvostupňovým súdom a z dôkazov, ktoré produkovala navrhovateľka preukázané všetky zákonné
predpoklady pre náhradu škody, ktorej sa voči odporkyni domáhala navrhovateľka, a preto sa stotožnil
s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu zo dňa 26. 04. 2001, a tento podľa ust. § 219 ods. 1 O.
s. p. potvrdil, vo vzťahu k navrhovateľom 5/, 6/.
Pri rozhodovaní vychádzal z tej skutočnosti, že pokiaľ aj uzavrela navrhovateľka zmluvu o právnej
pomoci s Krajským združením advokátov Banská Bystrica a zákon č. 132/1990 Zb. o advokácii
nadobudol účinnosť dňa 01. 07. 1990 z prechodných a záverečných ustanovení tohto zákona vyplynulo,
a to ust. § 46 ods. 1, že pohľadávky a záväzky z výkonu právnej pomoci mala previesť komora na
advokátov, z ktorých činnosti vznikli.

Pokiaľ sa týka zodpovednosti za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie,
upravenú v ust. § 21 ods. 2 zákona č. 132/1990 Zb. odvolací súd poukazuje na to, že táto
zodpovednosť je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení predpokladov: 1/ činnosť súvisiaca
s výkonom advokácie; 2/ vznik škody; 3/ príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou
s výkonom advokácie a vznikom škody. Splnenie týchto predpokladov zodpovednosti musí byť v
konaní jednoznačne preukázané. Dôkazná povinnosť v tomto smere je na navrhovateľovi. Nie každé
zanedbanie porušenia alebo nedostatočné plnenie povinnosti advokáta má za následok vznik jeho
zodpovednosti za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie. Samo pochybenie
advokáta neznamená automaticky vznik škody na strane klienta. Zodpovednosť advokáta ani nie je daná
v každom prípade, keď ním zastupovaný klient nebol v určitom konaní úspešný.

Pokiaľ odvolací súd vo vzťahu k navrhovateľke 4/ rozsudok okresného súdu zrušil a konanie voči nej
zastavil, vychádzal z jej podania zo dňa 28. 06. 2011, kedy uviedla, že berie návrh na začatie konania
späť a žiada, aby sa vo veci nekonalo.

Podľa § 208 O. s. p., ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol súd prvého stupňa,
ale jeho rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd
späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší
rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastaví.

Vzhľadom na to, že odporkyňa súhlasila so späťvzatím, odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené v
prvom výroku rozsudku okresného súdu.

O zastavení odvolacieho konania voči navrhovateľom 1/, 2/ a 3/ odvolací súd rozhodol podľa ust. § 207
ods. 2, 3 O. s. p., podľa ktorého ak o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak niekto vzal
odvolanie späť, nemôže ho podať znova. Ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť,
odvolací súd odvolacie konanie zastaví.

O trovách odvolacieho konania vo vzťahu k navrhovateľom 1/ až 3/ a o trovách konania vo vzťahu k
navrhovateľke 4/ odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 146 ods. 2 veta
prvá O. s. p. za použitia ust. § 150 O. s. p. V danom prípade navrhovateľka 4/ zobrala návrh späť a
žiadala konanie zastaviť. Súd o náhrade trov konania rozhodoval v kontexte celého konania s tým, že
navrhovateľka sa stala účastníčkou konania len na tom základe, že je jedným z dedičov po pôvodnej
navrhovateľke Z. L.. Nemala záujem na vedení tohto konania. V tomto videl odvolací súd dôvody hodné
osobitného zreteľa.



Pokiaľ sa týkalo navrhovateľov 1/ až 3/, taktiež v zmysle citovaných zákonných ustanovení odporkyni
voči nim trovy odvolacieho konania nepriznal majúc za to, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa
v tom smere, že navrhovatelia 1/ až 3/ sa stali účastníkmi konania na strane pôvodnej navrhovateľky
titulom dedenia, nemali záujem na ďalšom konaní, a taktiež aj v súvislosti s nimi odvolací súd zobral do
úvahy kontext celého rozhodovania.

S poukazom na tú skutočnosť, že navrhovatelia 5/ a 6/ v odvolacom konaní nemali úspech, v zmysle
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O. s. p., súd ich zaviazal na trovy odvolacieho
konania, ktoré vznikli odporkyni, a to za písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľky zo dňa 18. 07.
2001, ktoré vypracoval jej splnomocnený zástupca a za jeden úkon právnej pomoci v zmysle vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti SR č. 240/1990 Zb. § 16 ods. 1 písm. c/ a § 13 ods. 1 prináležala mu náhrada
za jeden úkon právnej pomoci 114,52 eur a režijný paušál 3,32 eur. Spolu 117,84 eur, na ktorú sumu
súd zaviazal odporcov 5/, 6/ do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Pokiaľ sa týkalo trov prvostupňového konania, odvolací súd výrok o trovách konania zrušil a vec vrátil
súdu I. stupňa na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní bude povinnosťou prvostupňového súdu opätovne rozhodnúť o náhrade trov
prvostupňového konania v súvislosti s ich uplatnenou výškou, lebo v čase pokiaľ súd o týchto trovách
rozhodol, ich výška nebola preukázaná, najmä pokiaľ sa týkalo trov v súvislosti s cestovným. Zároveň
súd I. stupňa pri rozhodovaní o trovách prvostupňového konania zváži použitie ust. § 150 O. s. p.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .