{"guid": "cddbac73-9776-4a07-b382-b6d9cec51cde:fcb142d2-e1c2-49bf-8193-bfa3d5ace99e", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2013:3208202574.1", "spisova_znacka": "17CoE/181/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17CoE/181/2012 z 29. 1. 2013", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trenčín z 29. januára 2013, sp. zn. 17CoE/181/2012, ECLI:SK:KSTN:2013:3208202574.1", "identifikacne_cislo": "3208202574", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Renáta Topolčanská", "sudca_id": 1023, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-renata-topolcanska-1023", "datum_vydania": "2013-01-29", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-214.odsek-2", "nazov": "§ 214 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-214.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-214"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-220", "nazov": "§ 220 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-220", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-220"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-214", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-220"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fcb142d2-e1c2-49bf-8193-bfa3d5ace99e", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3208202574.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2013:3208202574.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2013:3208202574.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoE/181/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3208202574
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3208202574.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného G., so sídlom J., G. XX, IČO: XX XXX XXX,
práv. zast. V., so sídlom N. X, J., IČO: XX XXX XXX proti povinnému: G. T., bytom J., G. XXXX/XX, o
vymoženie 661,22 Eur s prísl., na odvolanie oprávneného a X., so sídlom v L., G. XX proti uzneseniu
Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 14. júna 2012, č.k. 4Er/3093/2008-35, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu v napadnutej časti výrokov  I.  a  II.    p o t v r d z u j e .

Uznesenie okresného súdu vo  výroku III. o nepripustení vstupu vedľajšieho účastníka do konania    m
e n í      tak, že doručením písomného oznámenia X. do konania ako vedľajšieho účastníka na strane
povinného nenastali účinky vzniku vedľajšieho účastníctva tohto subjektu.

Vo zvyšnej časti odvolací súd odvolanie X.    o d m i e t a.

Návrh oprávneného na prerušenie konania    z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil s poukazom
na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Zároveň rozhodol                                      o nepripustení
vstupu X. do konania ako vedľajšieho účastníka a zamietol návrh X. na vylúčenie súdneho exekútora
I.. O. T.. V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd uviedol, že súd má v ktoromkoľvek
štádiu exekúcie povinnosť skúmať jej prípustnosť a v prípade, že zistí existenciu dôvodov, pre ktoré
je exekúcia neprípustná, môže ex offo exekúciu vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť ju. Skonštatoval,
že v danom prípade je dôvodom neprípustnosti exekučný titul, ktorý je podkladom pre exekúciu, a
ktorý bol vydaný v rozhodcovskom konaní na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je neprijateľnou
podmienkou spôsobujúcou jej neplatnosť. V tejto súvislosti poukázal na to, že oprávnený ako dodávateľ
a povinný ako spotrebiteľ uzavreli dňa 19.09.2007 Zmluvu o úvere, ktorá má povahu spotrebiteľskej
zmluvy s poukazom na § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj                s poukazom na
§ 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Z okolností uzatvárania zmluvy                           a s
ohľadom na povahu zmluvných strán je zrejmé, že dodávateľ  pri uzatváraní zmluvy konal v rámci
svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako s fyzickou osobou, nepodnikateľom.
Na základe toho mal okresný súd jednoznačne za preukázané, že ide                            o spotrebiteľskú
zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem zmluvných dojednaní aplikovať aj príslušné
ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú
súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Súčasťou zmluvy o úvere sú aj Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru, ktoré                         v článku 17. Rozhodcovská doložka
upravujú rozhodcovskú doložku nasledovného znenia: Všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy,
vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené:  a) pred Stálym rozhodcovským



súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 821 02
Bratislava,                                         IČO: 35 992 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného
súdu Bratislava I., oddiel Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana
podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok). Podľa názoru okresného súdu sa zmluvné podmienky, upravené spotrebiteľskou zmluvou v
zmysle § 54 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od
ustanovení Občianskeho zákonníka  o spotrebiteľských zmluvách. Taktiež nesmú obsahovať, podľa § 53
ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka obsahuje príkladný výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Tento
výpočet je zo strany zákonodarcu neustále dopĺňaný a precizovaný. V tomto výpočte je s účinnosťou
od 01.03.2010 výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci
dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Len zo samej skutočnosti, že sa uvedená podmienka v tomto príkladnom výpočte                        v čase
uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy nenachádzala, nemožno vyvodiť, že vyžadovanie od spotrebiteľa
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní, nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou                                           v spotrebiteľskej zmluve.
Dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v
zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor okresný súd opiera o to, že spotrebiteľ
sa v porovnaní s dodávateľom nachádza                 v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu
silu, ale aj o úroveň informovanosti                a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky
vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah.
Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy
ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna,
to znamená, že spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky
bol dodávateľom vopred pripravený a len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý
všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Výkladovým pravidlom
pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku
aj aplikovateľným právom, sú ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS, a to najmä citované ustanovenia,
ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok
práva EÚ na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu.
Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem, týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, je poskytnúť
spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou Rady 93/13/EHS, tak aj
vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby
bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Okresný súd uzavrel,              že nie každá
zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve                          v neprospech
spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, nemali
by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Okresný súd
zastavil exekúciu v celom rozsahu, keďže exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo
rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy, pretože
iba tak môže naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS - postarať sa o to, aby spotrebiteľov
nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali.  S poukazom na § 93 O.s.p.
a  § 37 ods. 1 Exekučného poriadku súd nepripustil do konania ako vedľajšieho účastníka X., nakoľko
v zmysle Exekučného poriadku mu nie je priznaná možnosť byť účastníkom konania, keďže Exekučný
poriadok striktne vymedzuje účastníkov konania v § 37 Exekučného poriadku. Návrh X. na vylúčenie
súdneho exekútora podľa § 30 ods. 3, 4 Exekučného poriadku okresný súd zamietol, nakoľko združenie
nie je účastníkom konania, a teda nie je oprávnené na podanie takéhoto návrhu. Okresný súd návrh na
vylúčenie exekútora zamietol ako podaný neoprávnenou osobou.

Proti  rozhodnutiu podali odvolanie oprávnený a X..

Oprávnený podal podľa obsahu odvolania odvolanie proti výrokom rozhodnutia okresného súdu, ktorým
bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v



celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Svoje odvolanie odôvodnil
tým, že okresný súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.); nebol podaný
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221
ods. 1 písm. e) O.s.p.); okresný súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§
205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.); okresný súd nedostatočne zistil skutkový
stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a rozhodnutie okresného súdu vychádzalo z nesprávneho
právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). V súvislosti s odvolacou námietkou, že okresný
súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, oprávnený uviedol, že exekučný súd nie je legitímne
schopný vykonávať všetky úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým,
že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovať
veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Mal za to, že k takejto situácii došlo, keď exekučný
súd skúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Skonštatoval,
že ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (aplikácia §
40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z.), nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok
už nemožno uplatniť, a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom. Uviedol,
že  exekučný  súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodovania rozhodcovského súdu
alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka
konania                    (§ 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.). Aj v takomto prípade je však
exekučný  súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou interpretáciou
ust. § 40 a nasl. ZoRK. Oprávnený, aj keď výkon a ochrana  jeho práva na spravodlivý súdny proces
mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním
zaobchádzané odlišne. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a
dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Taktiež
nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pričom však dané rozhodnutie
výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Exekučnému súdu vytýkal, že postup, ktorý
zvolil, dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv
z reakcie oprávneného došlo k zmareniu exekúcie. Poukázal na to, že oprávnený je voči povinnému v
pozícii veriteľa, ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh. V súvislosti so záverom okresného
súdu o tom, že dojednaná rozhodcovská doložka je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi, oprávnený
uviedol, že v zmysle predmetnej rozhodcovskej doložky je účastníkom zmluvy daná možnosť voľby, či
sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu
a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť
nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu
nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby
medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Takéto zdôvodnenie
nemá podľa oprávneného logický, právny ani faktický základ. Na záver oprávnený uviedol, že otázku,
či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda, či sa predmetná exekúcia bude
vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. Od
vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne
ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja  súdu.

X. (ďalej X.) v  odvolaní namietalo voči názoru okresného súdu, že vedľajšie účastníctvo je pojmovo
vylúčené v exekučnom konaní. Združenie uviedlo, že okresný súd rozhodoval arbitrárne, bez zákonného
opodstatnenia a bez predpokladu, ktorý vyplýva z ust. § 93 ods. 3 O.s.p., pri absencii návrhu na
takéto  rozhodnutie. V danej veci pohnútka vedľajšieho účastníka k vstupu do konania nevyplýva zo
subjektívneho záujmu na výsledku sporu, ale vstup a pôsobenie  vedľajšieho účastníka v súdnom konaní
je výsledkom objektivizovanej zákonnej a spoločenskej objednávky so zámerom chrániť vyššie sociálne
princípy.  Návrh na zastavenie exekúcie, ktorý združenie podalo, bol vecný, podnetný a súd sa nemôže
tváriť, ako keby vôbec neexistoval.  Ide o návrh účastníka konania, pretože za takýto  návrh sa rozhodne
musí považovať aj návrh vedľajšieho účastníka, ktorý je zjavne v záujme hlavného intervienta.  Vstup
vedľajšieho účastníka do exekučného konania je zákonný, odôvodnený a spoločensky žiaduci, pretože
priemerný spotrebiteľ nedokáže  poukázať na neprijateľné podmienky a súdy  si dôsledne neplnia svoju
funkciu ex offo zabezpečiť zákonný, spravodlivý a nestranný exekučný proces. V závere odvolania
združenie navrhlo, aby odvolací súd uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové prejednanie.



Odvolací súd preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214
ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu je potrebné vo výroku I. a II.  podľa § 219
ods. 1 a 2 potvrdiť  a vo výroku III. zmeniť podľa § 220 O.s.p., a to z nasledujúcich dôvodov:

Podľa § 93 ods. 1 O.s.p. ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť
manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Podľa § 93 ods. 2 a 3 O.s.p. ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi
zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného
predpisu. Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú
prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.

Podľa § 93 ods. 4 O.s.p. v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná
však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého                            v konaní
podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.

Z vyššie citovaného ustanovenia § 93 ods. 3 O.s.p. možno vyvodiť, že tretia osoba sa stáva vedľajším
účastníkom v okamihu, keď dôjde súdu jej oznámenie, že vstupuje do konania na strane niektorého z
účastníkov. Jej vstup do konania nie je však prípustný v každom konaní.

Vedľajšie účastníctvo je formou spoločenstva účastníkov v občianskom súdnom konaní. Vedľajší
účastník je osoba odlišná od účastníka samotného, ktorá sa zúčastňuje konania z dôvodu, že chce
pomôcť zvíťaziť v spore niektorému z účastníkov (sporných strán). Zmyslom vedľajšieho účastníctva
je „pomoc v spore“ niektorému z účastníkov. Vedľajší účastník je motivovaný víťazstvom v spore toho
účastníka, ku ktorému pristúpil. Táto motivácia je daná buď právnym záujmom vedľajšieho účastníka
na takomto výsledku konania, o ktorý ide spravidla vtedy, ak rozhodnutím bude vo svojich dôsledkoch
dotknuté jeho právne postavenie (práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva), alebo je v zmysle
ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p. daná predmetom jeho činnosti, ktorým je ochrana práv podľa osobitného
predpisu. Vzhľadom na uvedené, účinky vzniku vedľajšieho účastníctva môžu ale nastať len v takom
konaní, v ktorom sa môže naplniť jeho zmysel a účel, teda „pomoc v spore“ niektorému z účastníkov.
Takýmto konaním môže byť zásadne len sporové konanie (to však napríklad neplatí pre také štádium
sporového konania, v ktorom súd rozhoduje o žalobe platobným rozkazom, kedy sa táto pomoc môže
najskôr prejaviť, až keď bude proti platobnému rozkazu podaný odpor).

Ustanovenie § 93 ods. 3 O.s.p., pokiaľ ide o vznik účinkov vedľajšieho účastníctva, treba preto vykladať
tak, že tieto účinky nastávajú oznámením tretej osoby súdu, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník
na strane niektorého z účastníkov, ale len v takom konaní, v ktorom môže mať tento inštitút zmysel.

V exekučnom konaní je z povahy veci vedľajšie účastníctvo vylúčené. Exekučné konanie nie je totiž
konaním sporovým. Cieľom tohto konania je nútený výkon vykonateľného rozhodnutia, t. j. vynútenie
plnenia priznaného týmto rozhodnutím.

So zreteľom na uvedené, pri absencii výslovnej právnej úpravy, ako postupovať v prípade, keď
doručením oznámenia tretej osoby súdu, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník, nenastanú účinky
vzniku vedľajšieho účastníctva, odvolací súd považoval za potrebné deklaratórne rozhodnúť tak, ako je
uvedené vo výroku tohto uznesenia.

V zmysle § 251 ods. 4 O.s.p., na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa Exekučného poriadku sa
použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje
sa však vždy uznesením.



Podľa § 201 O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to
zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom
a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší účastník.

Podľa § 37 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby
sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje
o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor. Ak sú exekúciou postihnuté veci
v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, účastníkom konania, ak ide o tieto veci, je aj manžel
povinného, ak do začatia exekučného konania nedošlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva
dohodou alebo súdnym rozhodnutím.

Podľa § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na
odvolanie nie je oprávnený.

Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že účastníkmi exekučného konania sú v zásade
oprávnený a povinný, tretia osoba len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Exekučný poriadok obsahuje úplnú
právnu úpravu účastníkov konania, pričom X. nie je v danom prípade ani oprávneným ani povinným a
zákon mu postavenie účastníka v tomto exekučnom konaní nepriznáva.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd mal za to, že X. nie je v danom prípade osobou
oprávnenou na podanie odvolania. Preto za daných okolností odvolací súd nemal inú zákonnú možnosť
ako odvolanie uvedeného združenia v ostatných častiach podľa § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p. odmietnuť.
Z tohto dôvodu sa nezaoberal vecnou správnosťou odvolaním napadnutého rozhodnutia, ani samotnými
dôvodmi odvolania združenia.

Pokiaľ oprávnený  podal odvolanie proti  rozhodnutiu okresného súdu tak, ako je už vyššie uvedené,
vychádzajúc z jeho obsahu, ktorým bolo rozhodnutie napadnuté vo výroku I. a II. odvolací súd uvádza, že
preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v plnom rozsahu
sa stotožňuje  s právnymi závermi okresného súdu. Z daného titulu si v tejto časti osvojuje dôvody
napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.  a na
zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:

Exekúcia v danej veci je vedená na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu v Bratislave,  sp. zn.  SR 03333/08 zo dňa 28.04.2008. Rozhodcovský súd pri
rozhodovaní v uvedenej veci vychádzal z oprávneným predloženej zmluvy o úvere, uzavretej medzi
účastníkmi konania dňa 19.09.2007.

Krajský súd v prvom rade uvádza, že zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný
súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené
v § 40 písm. a), b) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, alebo ak rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne
aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu, aj pokiaľ ide o
plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné.
Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice
je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže
znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba
pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho Súdny dvor
konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky,
len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti



existujú len obmedzené výnimky, a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci
súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Aj podľa platnej právnej úpravy SR nie sú
zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa
platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto
zmluvných ustanoveniach, sa preto považujú za protiprávne, a preto ich vykonanie nie je možné.
Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle smernice 93/13/EHS, a ktoré sa odchyľujú
od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, sa okrem toho musia považovať za odporujúce
požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu
spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS).

Súd pritom podotýka, že vzhľadom na členstvo SR v EÚ od 01.05.2004, ako i na skutočnosť, že citovaná
smernica bola do Slovenského právneho poriadku implementovaná len čiastočne a postupne v dlhšom
časovom období, v zmysle konštantnej judikatúry ESD nadobúda smernica v takomto prípade priamy
účinok a súd ju musí bez ďalšieho aplikovať na právne vzťahy medzi fyzickými a právnickými osobami.
V spojených prípadoch C-240/98 -  C 244/98 Océano Grupo Editorial SA, Rocio Murciano Quintero
(C-240/98) a Salvat Editores SA v José M. Sanchéz Alcón Prades (C-241/98), José Luis Copano
Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98) Súdny dvor ES
konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo
neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať ich, pokiaľ je to možné, vo svetle presného
znenia a účelu smernice.

Z obsahu exekučného spisu odvolací súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že zmluva,
uzavretá medzi povinným a oprávneným dňa 19.09.2007, je štandardnou  zmluvou, ktorá bola
vopred pripravená na predtlačenom formulári. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú
pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy, resp.
podmienok alebo jej zmeny. Odvolací súd konštatuje, že v tomto prípade zmluva o úvere zo dňa
17.10.2007 je zmluvou  spotrebiteľskou podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.

Vo veci  nie sú pochybnosti  o tom, že oprávnený poskytol v rámci svojej obchodnej činnosti povinnému
finančné prostriedky vo forme úveru a povinný túto finančnú službu prijal ako spotrebiteľ. V čase
uzavretia zmluvy  právny predpis definoval pojem spotrebiteľská zmluva (§ 3 ods. 3 zákona  č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 31.10.2008), pričom tento zákon, zhodne s ust. § 54
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, zakazoval dojednať zmluvné
podmienky v neprospech spotrebiteľa, ktoré na jeho škodu zakladajú nápadný nepomer medzi právami
a povinnosťami zmluvných strán.

V prejednávanej veci okresný súd potom opodstatnene konštatoval, že predmetná rozhodcovská
doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal, javí ako absolútne nevyvážená,                    a preto nekalá. Zatiaľ
čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi
súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa.
Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami
obsiahnutými odporúčaní komisie 98/257/ES zo dňa 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány
príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne
záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní
o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych
zásadách. V súlade so všeobecnými poznatkami je zrejmé, že v rámci modelu spotrebiteľského úveru
je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže
na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu,
ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na zreteľ treba vziať aj ust. § 106
O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Pre prípad vyvolania
rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie
je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a
oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto  treba vykladať tak, že neodporuje citovanému
zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva                 v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.



Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu
spotrebiteľského vzťahu, a teda dokonca aj v prípade, ak nejde                                o spotrebiteľský
úver. Súd prvého stupňa vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej
zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá
nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom
riešil v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na
návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom. O takúto zmluvnú podmienku pritom ide aj vtedy, ak
spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa
takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu, alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému
konaniu tak, ako tomu bolo v tomto prípade.

Odvolací súd na základe všetkých uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu  vo výroku I. a II.
potvrdil ako vecne správne.

V závere tohto rozhodnutia odvolací súd k návrhu oprávneného na prerušenie konania  uvádza, že podľa
ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno
prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh
na obnovu exekučného konania. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia nebolo možné návrhu
oprávneného na prerušenie konania, ktorý bol oprávneným doručený dňa 09.08.2012 okresnému súdu,
vyhovieť, a preto  odvolací súd tento návrh zamietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie      n i e     j e     p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4Er/3093/2008", "guid": "1c33e6d4-67ae-4fe6-8f00-e400727d7ac6:265ac911-0559-4c16-8fcc-a7f94cdadd40", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}