{"guid": "cd62fcd3-e52c-4dd4-812a-24e0140a1ccd:fd433e9e-191f-4354-8ad6-a7491019b789", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1212225226.4", "spisova_znacka": "6Co/483/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/483/2015 z 13. 12. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 13. decembra 2015, sp. zn. 6Co/483/2015, ECLI:SK:KSBA:2015:1212225226.4", "identifikacne_cislo": "1212225226", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Lucia Kovačinová", "sudca_id": 433, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-lucia-kovacinova-433", "datum_vydania": "2015-12-13", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fd433e9e-191f-4354-8ad6-a7491019b789", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1212225226.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2015:1212225226.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2015:1212225226.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/483/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225226
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1212225226.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov
senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Branislava Krála v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4,
Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody 125,- eur a nemajetkovej ujmy 330,- eur, na odvolania
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 14. apríla 2014, č. k. 8C/159/2012-76 a proti
uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 29. júla 2015, č. k. 8C/159/2012-107, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 14. apríla 2014, č.
k. 8C/159/2012-76,  p o t v r d z u j e .

Krajský súd v Bratislave napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 29. júla 2015, č. k.
8C/159/2012-107,  p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania  n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa
10.04.2014 a zároveň zamietol aj žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 125,- eur z titulu
náhrady majetkovej škody a sumy 330,- eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá mu
mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava II ako exekučného
súdu. Žalovanej súd prvého stupňa náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že právny zástupca žalobcu emailom
odoslaným dňa 10.04.2014 doručil súdu návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu
objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu spolu s návrhom na prerušenie konania
do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej
predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd
a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného
prejednávaním veci. S poukazom na ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a ust. § 109 ods. 1 písm. b/
O.s.p. súd prvého stupňa dospel k záveru, že nebol daný dôvod na prerušenie konania ani podľa
jedného z týchto ustanovení, a preto návrh žalobcu na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.
Uviedol, že sťažnosť žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.10.2012, č. k.
9NcC/223/2012-20, bola uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.06.2013, č. k.
IV. ÚS 390/2013-11, odmietnutá pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na
jej prerokovanie a rozhodnutie a podľa jeho názoru neprebieha žiadne konanie, v ktorom by sa riešila
otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní.



Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že dňa 22.02.2011 mu bola doručená žiadosť
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pod sp. zn.
EX 1894/11, a to na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti
Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava zo dňa 30.12.2010, sp. zn. SR 12816/10, vydaného v prospech
oprávneného (žalobcu) proti povinnej V. M.. Vec bola na súde prvého stupňa vedená pod sp. zn.
55Er/309/2011. Dňa 06.07.2011 súd prvého stupňa vydal poverenie č. 5102 099274*, ktorým poveril
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti
povinnej zaplatiť istinu 1.302,57 eur so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy a so
zákonným úrokom vo výške 6 % ročne z dlžnej sumy, trovy konania a trovy exekúcie. Žalobca v žalobe
tvrdil, že exekučný súd - súd prvého stupňa nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonnej 15-dňovej lehote. V dôsledku toho mala žalobcovi vzniknúť majetková škoda vo
výške 125,- eur. Majetková škoda podľa žalobcu pozostáva z účelne vynaložených nákladov spojených
s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré uplynulo
medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, konkrétne
nákladov vynaložených na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov
pomocou informačného systému vo výške 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému vo
výške 40,- eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu a na poštovné a
telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo výške
15,- eur. Žalobca si zároveň uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 330,- eur, keď
samotné konštatovanie porušenia práva nepovažoval za dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Po právnej stránke súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm.
a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 2, 3 a § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov ako aj §
41 ods. 2 písm. d/ a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného v čase podania žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie (t. j. od 01.07.2010 do 31.05.2011) a dospel k záveru, že žaloba nie je
dôvodná, pretože žalobca nepreukázal splnenie všetkých predpokladov zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Z vykonaného dokazovania podľa súdu prvého stupňa vyplynulo, že v exekučnej veci oprávneného
(žalobcu) proti povinnej V. M., sp. zn. 55Er/309/2011, súd prvého stupňa pri rozhodovaní o vydaní
poverenia na vykonanie exekúcie nedodržal zákonnú 15-dňovú lehotu a exekútora poveril vykonaním
exekúcie po 119 dňoch od doručenia žiadosti (nie po 6-tich mesiacoch, ako uvádza žalobca v žalobe).
Súd prvého stupňa uviedol, že predpokladom objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom je kumulatívne splnenie podmienok, ktorými sú existencia nesprávneho
úradného postupu, existencia majetkovej ujmy, resp. nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi
škodou a nesprávnym úradným postupom. Nesprávnym úradným postupom pritom je aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.
Na základe uvedeného súd prvého stupňa dospel k záveru, že k nesprávnemu úradnému postupu
súdu prvého stupňa ako exekučného súdu došlo, a to tým, že do 15 dní od podania žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nepoveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, avšak
to iba za predpokladu, že ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je potrebné vykladať tak, že aj
v prípade, že súd zistí čiastočný rozpor exekučného titulu so zákonom, má aj tak vydať poverenie
v časti, ktorá neodporuje zákonu v 15-dňovej lehote. Argumentáciu žalovanej, ktorá sa odvolávala
na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2010, podľa ktorého 15-dňová
lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule, súd
prvého stupňa nepovažoval za dôvodnú, pretože podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení
účinnom v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bol súd povinný poveriť
súdneho exekútora vykonaním exekúcie do 15 dní bez ohľadu na druh exekučného titulu. Splnenie
ďalších kumulatívnych predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom však podľa záverov súdu prvého stupňa žalobca nepreukázal. Čo sa týka náhrady
majetkovej škody predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou žalobcu
uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky, súd prvého stupňa mal za to, že aj v
prípade, ak by existovala možnosť vzniku škody, je možné uhradiť iba skutočnú škodu a ušlý zisk,
ktorých vznik je žalobca povinný preukázať. Žalobca nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz, ktorý



by preukazoval vznik majetkovej škody ani jej prípadnú výšku a škodu vyčíslil paušálne za pracovné
výkony zamestnancov, udržiavanie a správu informačného systému, za administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou
stavu konania na exekučnom súde. Súd prvého stupňa mal za to, že paušálne vyčíslené administratívne
výdavky nie sú skutočnou škodou. Ide iba o jednostranné tvrdenia žalobcu nepodložené žiadnymi
dôkazmi, a teda žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tomto smere, hoci od začiatku konania mal
dostatok času a príležitostí na predloženie dôkazov aj inou ako korešpondenčnou cestou. Pokiaľ ide o
nemajetkovú ujmu v peniazoch, súd prvého stupňa  uviedol, že nedodržanie zákonnej lehoty automaticky
nezakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Aj tu platí povinnosť jej preukázania. Žalobca svoje
tvrdenia, že nezákonným zásahom bola vyvolaná situácia, ktorá ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské
postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať, ničím nepreukázal
ani nekonkretizoval. K argumentácii žalobcu, že neexistencia účinného vnútroštátneho prostriedku
nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu vyvolala u členov riadiacich orgánov spoločnosti
a u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť
spoločnosti, súd prvého stupňa poukázal na to, že žalobca nevyužil svoju zákonnú možnosť podať
sťažnosť na prípadné prieťahy. Okrem toho v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú
ujmu spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby,
ktoré sa na fungovaní právnickej osoby nejakým spôsobom podieľajú, pretože im nevzniká ujma
priamo, nie je daná príčinná súvislosť a nepríjemnosti spôsobené členom vedenia spoločnosti možno
preto zohľadniť iba v obmedzenej miere (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo
675/2011). Súd prvého stupňa dodal, že nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania
nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od okolností jednotlivého prípadu. Vzhľadom na uvedené dospel
k záveru, že by bolo neprimerané a neúčelné, aby žalobcovi, ktorý v spotrebiteľskej zmluve použil
zmluvnú podmienku upravujúcu zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne (91,25 % ročne), bola priznaná
nemajetková ujma v peniazoch. Podľa súdu prvého stupňa nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie
poverenia v danej exekučnej veci nemohlo žalobcovi spôsobiť neistotu alebo vznik akejkoľvek škody
či nemajetkovej ujmy, pričom je nepravdepodobné, že by za 119 dní došlo k tak závažnej ujme, ako
popisoval žalobca v žalobe. Poznamenal, že je neprípustné, aby žalobca prenášal podnikateľské riziko
v podobe zániku či insolvencie povinného na súd. Treba zohľadniť aj to, že ak žalobca poskytuje
spotrebiteľské úvery fyzickým osobám s nízkou bonitou, musí byť uzrozumený s tým, že existuje riziko
insolvencie povinného a že exekučné konanie môže trvať pomerne dlho, čo so sebou nesie vyššie
finančné náklady, ako aj psychickú záťaž. Vzhľadom na tieto skutočnosti bol súd prvého stupňa toho
názoru, že dostatočným zadosťučinením pre žalobcu je konštatovanie porušenia jeho práva a nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch mu teda nevznikol. Súd prvého stupňa tiež uviedol, že
nemohol skúmať porušenie ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, na ktoré
žalobca poukazoval v súvislosti s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, pretože samotné porušenie
tohto práva patrí výlučne do právomoci ústavného súdu a žiadne konanie, v ktorom by bol konštatovaný
prieťah v konaní, sa neviedlo (žalobca to netvrdil ani nepreukázal). Zdôraznil, že aj ak by sa potvrdilo
porušenie základných práv žalobcu, bolo by potrebné preukázať existenciu konkrétnej nemajetkovej
ujmy, čo žalobca nepreukázal. Napokon žalobca podľa súdu prvého stupňa nepreukázal ani existenciu
priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatňovanou majetkovou škodou
a nemajetkovou ujmou ako tretieho predpokladu zodpovednosti štátu za škodu. Nepreukázal totiž, že by
mu tvrdené náklady nevznikli aj tak a že by v prípade dodržania zákonnej lehoty na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie došlo priamo úmerne k skoršiemu vymoženiu pohľadávky a skoršiemu skončeniu
exekučného konania. Námietku premlčania uplatnenú žalovanou súd prvého stupňa s poukazom na ust.
§ 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. vyhodnotil ako neopodstatnenú. O trovách konania súd prvého
stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu v konaní úspešnej žalovanej nepriznal, keďže
jej žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na opätovné prejednanie. Vytkol súdu prvého stupňa, že vec
prejednal v jeho neprítomnosti (§ 101 ods. 2 O.s.p.) napriek tomu, že požiadal riadne a včas o zrušenie
pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil listiny s nimi spájané, čím mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom. Uviedol, že už vo svojej žalobe upovedomil súd prvého stupňa o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na
prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. To, že krajský súd v označených skutočnostiach
nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, podľa žalobcu nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne



aj v očiach verejnosti nie je možné tohto sudcu považovať za nestranného, a to aj z dôvodu, že
rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v
skutkovo a právne totožných veciach (príkladmo poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo
dňa 17.10.2012, č. k. 11NcC/46/2012-24), ako aj s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky
a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Žalobca tiež
poukázal na skutočnosť, že podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd,
ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, a preto podľa neho nebolo a nie je
prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval
vylúčený sudca. Uviedol, že meritórne rozhodnutie vo veci súdom prvého stupňa (vylúčeným sudcom)
neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že v rovnakom rozhodnutí súd prvého stupňa
rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie s tým, že odvolanie podáva aj proti rozhodnutiu o zamietnutí
jeho návrhu na prerušenie konania, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo
právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu prvého
stupňa, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení
konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie práva žalobcu na
súdnu ochranu, osobitne maria jeho možnosť konať pred súdom. Namietol, že súd prvého stupňa
sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď jeho žiadosť o
zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu ignoroval, a to napriek tomu,
že žalobca trval na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní vedenom nestranným sudcom
na nestrannom súde. Vytýkal tiež súdu prvého stupňa, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam
žalovanej, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal a ani k dôkazom, ktoré vykonal a na ktorých založil
svoje rozhodnutie, čím došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, porušeniu jeho práva na súdnu
ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať pred súdom. Zastával názor, že súd prvého stupňa sa
dopustil viacerých omylov, keď v napadnutom rozsudku konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na
vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomuto tvrdeniu
nenasvedčujú. Na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie
bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je pritom dôležité skúmať nielen samotný moment,
kedy exekučný súd vydal poverenie, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu
exekútorovi. Ďalej žalobca poukázal na zásadu kontradiktórnosti a namietal, že nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a ani navrhnúť dôkazy na podporu
svojich protitvrdení. Súd prvého stupňa podľa žalobcu porušil jeho právo na kontradiktórny súdny
proces. Poznamenal, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z
odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise, pričom
len také listiny by mohli slúžiť ako dôkaz. Ku skutočnosti, že žalovaná sa vo veci napriek výzve súdu
prvého stupňa nevyjadrila, žalobca uviedol, že súd prvého stupňa mal preto rozhodnúť rozsudkom pre
zmeškanie podľa § 153b O.s.p. na základe žalobcom tvrdeného skutkového stavu. Súd prvého stupňa
však namiesto toho bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah
a rozsah si sám určil a následne vo veci meritórne rozhodol. Žalobca taktiež namietal, že súd prvého
stupňa úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy
informačného systému, výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačných výdajov
spojených s vyhotovením urgencií, ako aj poštovných a telekomunikačných výdajov, a preto je napadnutý
rozsudok v tejto časti nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
podľa neho vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu
o tom, že majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Súd prvého stupňa odôvodnil napadnutý
rozsudok rovnako ako v iných rozhodnutiach, v ktorých vystupujú rovnakí účastníci konania, ale v ktorých
bol rozdielny skutkový základ. Súd prvého stupňa tak vytvára odôvodnenia rozhodnutí formulárovým
spôsobom, čo nemožno ústavnoprávne akceptovať. Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením súdu prvého
stupňa, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný), pretože
ak by súd rozhodol o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora
a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Podotkol, že právnym titulom je v danej
veci nesprávny úradný postup exekučného súdu, za ktorý dlžník nemôže niesť zodpovednosť, a teda
ani znášať náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného
postupu. Žalobca poukázal na skutočnosť, že pri vyčíslení majetkovej škody vychádzal z účtovnej
agendy, ktorú vzhľadom na ochranu osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií
nebolo možné korešpondenčne predložiť, obdobne ako pracovné a obchodné zmluvy. Dôkazy o výške
majetkovej škody, vrátane znaleckého posudku, ktorý si nechal vyhotoviť, chcel predložiť v konaní
pred súdom prvého stupňa prostredníctvom vykonaného pojednávania, avšak súd prvého stupňa



dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ho podľa ust. § 120 ods.
4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť
alebo predložiť ďalšie dôkazy vrátane tých, ktoré vznikli po podaní žaloby v dôsledku narastania škody.
K nemajetkovej ujme žalobca vytýkal súdu prvého stupňa, že vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, prečo
nekonštatoval porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného
čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie
v zákonom stanovenom čase, hoci sám súd prvého stupňa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v
zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne
udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Namietal, že súd prvého stupňa v súvislosti s majetkovou ujmou
analyzoval okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia a tieto okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho
rozhodnutia. Z vykonaného dokazovania pritom jednoznačne vyplýva, že práva žalobcu boli porušené
prekročením zákonom stanovenej lehoty. Mal za to, že všetky problémy, ktoré boli vyvolané v jeho
právnej sfére nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť
spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, prejednal odvolanie
žalobcu bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie
je dôvodné.

Súd prvého stupňa sa správne pred meritórnym rozhodnutím zaoberal návrhom žalobcu na prerušenie
konania a dospel aj k správnemu záveru, že v danej veci neboli dané dôvody na prerušenie konania v
zmysle § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. (obligatórne prerušenie konanie) ani v zmysle § 109 ods. 2 písm.
c/ O.s.p. (fakultatívne prerušenie konania). Odvolací súd v tomto   smere poukazuje na skutočnosť,
že ako vyplýva z obsahu spisového materiálu (č. l. 73) a ako správne uvádza aj súd prvého stupňa v
napadnutom rozsudku, ústavná sťažnosť žalobcu, predmetom ktorej bolo rozhodnutie o porušení jeho
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods.
1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.10.2012, sp.
zn. 9NcC/223/2012, bola uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. júna 2013, č. k.
IV. ÚS 390/2013-11, odmietnutá pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie. Z toho
je zrejmé, že tak v čase rozhodovania súdu prvého stupňa o návrhu žalobcu na prerušenie konania,
ako aj už v čase podania tohto návrhu (dňa 10.04.2014), na Ústavnom súde Slovenskej republiky
žiadne konanie o predmetnej ústavnej sťažnosti žalobcu neprebiehalo. Za tejto situácie preto nebolo
možné konanie v prejednávanej veci prerušiť do právoplatného skončenia konania na Ústavnom súde
Slovenskej republiky, keďže toto už bolo skončené. V nadväznosti na uvedené tak odvolacie námietky
žalobcu v tomto smere nie sú dôvodné a súd prvého stupňa nepochybil, keď v napadnutom rozsudku
zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania a následne pristúpil k rozhodovaniu o merite veci. Súdu
prvého stupňa nič nebránilo, aby tým istým rozhodnutím (napadnutým rozsudkom) rozhodol o veci
samej a súčasne aj o návrhu žalobcu na prerušenie konania, keďže tento návrh žalobcu nepovažoval
za opodstatnený. Týmto postupom neporušil procesné práva žalobcu, ktorý mal možnosť napadnúť
odvolaním aj výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým nebolo vyhovené jeho návrhu na prerušenie
konania, pričom túto možnosť žalobca aj využil.

Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že súd prvého stupňa stanovil termín pojednávania
na deň 14.04.2014. Predvolanie na toto pojednávanie bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené
dňa 24.03.2014 (viď doručenka na č. l. 56). V predvolaní na pojednávanie  (č. l. 56) súd prvého
stupňa poučil žalobcu okrem iného aj v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p.. Dňa 10.04.2014 elektronickým
podaním žalobca odoslal súdu prvého stupňa podanie (č. l. 57), ktorým požiadal o zrušenie nariadeného
pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a vzhľadom na
podanú sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 Ústavy SR, ktorej predmetom je
rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práv na nestranný súd a ktorej dôsledkom
bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci,
navrhol prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Ako bolo
uvedené vyššie v predmetnej veci takúto ústavnú sťažnosť žalobcu ústavný súd odmietol uznesením č.



k. IV. ÚS 390/2013-11 zo dňa 20. júna 2013, a teda v čase pred rozhodnutím súdu prvého stupňa, resp.
ešte aj pred doručením predvolania na pojednávanie vytýčené na deň 14.04.2014 právnemu zástupcovi
žalobcu. Z toho vyplýva, že prípadný dôvod na odročenie pojednávania nebol daný, keďže už v čase
doručenia predvolania na pojednávanie vytýčené na deň 14.04.2014 bolo právnemu zástupcovi žalobcu
už niekoľko mesiacov zrejmé, že jeho ústavná sťažnosť bola odmietnutá. Vzhľadom na to súd prvého
stupňa nepochybil, keď dňa 14.04.2014 pojednával a rozhodol v neprítomnosti žalobcu (§ 101 ods. 2
druhá veta O.s.p.). Tento postup súdu prvého stupňa bol v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. a súd prvého
stupňa ním neodňal žalobcovi možnosť konať pred súdom.

Nedôvodná je aj odvolacia námietka žalobcu, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca.
Odvolací súd k tejto argumentácii žalobcu uvádza, že uznesením zo dňa 25. októbra 2012, č. k.
9NcC/223/2012-20, rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Bratislava II (vrátane zákonného sudcu
Mgr. Raula Pospíšila) nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci, pričom ústavná
sťažnosť žalobcu proti predmetnému rozhodnutiu odvolacieho súdu bola v čase rozhodovania súdu
prvého stupňa Ústavným súdom Slovenskej republiky odmietnutá pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie a rozhodnutie (IV. ÚS 390/2013-11, zo dňa 20. júna 2013).

Pokiaľ ide o vec samu, odvolací súd má na rozdiel od súdu prvého stupňa za to, že žalobca nepreukázal
splnenie ani prvého z predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu podľa zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to nesprávneho
úradného postupu. V zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012
sa za nesprávny úradný postup okrem iného považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Žalobca sa v danej veci domáhal
náhrady škody z titulu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý mal vydať poverenie
na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty. Zo spisového materiálu vyplýva, že v
exekučnej veci sp. zn. 55Er/309/2011 súdny exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na podklade exekučného titulu - Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 12816/10
vydaného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava dňa 30.12.2010 na exekučný súd dňa 22.02.2011
a exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie až dňa 06.07.2011. Odvolací súd však v tejto
súvislosti poukazuje na znenie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase podania
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na súd, z ktorého vyplýva, že zákonná lehota 15
dní od doručenia žiadosti na vydanie poverenia sa nevzťahuje na exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm.
c/ a d/ Exekučného poriadku. Podľa Dôvodovej správy k čl. II bodu II zákona č. 102/2011 Z. z., ktorým
bol s účinnosťou od 01.06.2011 do ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku výslovne vložený aj
rozhodcovský rozsudok (vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu) ako exekučný titul, exekučným
titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku (vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských
komisií a zmiery nimi schválené), už aj predtým bol aj rozhodcovský rozsudok. Z uvedeného je zrejmé,
že exekučný súd pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie nebol v danej veci viazaný 15-dňovou
zákonnou lehotou od doručenia žiadosti o udelenie poverenia, a teda vydaním poverenia až po jej
uplynutí neporušil žiadnu zákonnú lehotu a nedošlo k žiadnemu nesprávnemu úradnému postupu.
Vzhľadom na uvedené nie je správny záver súdu prvého stupňa prezentovaný v napadnutom rozsudku,
že tento predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci splnený bol. Toto
pochybenie súdu prvého stupňa však nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku ako celku,
nakoľko ani ďalšie predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci splnené neboli, ako už správne uzavrel aj súd prvého stupňa.

Vzhľadom na nesplnenie prvého z kumulatívnych predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., nebolo potrebné skúmať splnenie ďalších predpokladov. Odvolací
súd však pre úplnosť dodáva, že sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca v konaní
nepreukázal vznik ani výšku majetkovej škody. Paušálne vyčíslenie nákladov na správu a udržateľnosť
pohľadávky bez ďalšieho nie je dôkazom o vzniku a výške škody. Napokon žalobca ani ich vynaloženie
v konkrétnom prípade nepreukázal, čím neuniesol dôkazné bremeno v konaní. V tomto smere odvolací
súd poukazuje na podrobné zdôvodnenie napadnutého rozsudku súdom prvého stupňa.

Odvolací súd nepovažoval za dôvodné ani odvolacie námietky žalobcu ohľadom toho, že postupom súdu
prvého stupňa mu mala byť odňatá možnosť konať pre súdom, nakoľko prostredníctvom vykonaného
pojednávania chcel predložiť dôkazy o výške vzniknutej majetkovej škody, okrem iného aj znalecký
posudok. Odvolací súd poukazuje na ust. § 120 ods. 1 prvá veta, v spojení s ods. 4 O.s.p., podľa



ktorého je povinnosťou účastníka konania predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do
vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie,  o čom   bol žalobca aj riadne poučený v predvolaní
na pojednávanie (č. l. 56). Žalobca si však túto svoju povinnosť napriek vedomosti o vytýčenom termíne
pojednávania, ktorého sa z vlastnej vôle nezúčastnil, nesplnil a neoznačil žiadne dôkazy, z ktorých mala
vyplývať výška ním uplatnenej škody. Súdu prvého stupňa žalobca nepredložil ani znalecký posudok,
ktorý si za týmto účelom dal vypracovať (oznámenie o založení tohto znaleckého posudku do spisu v
inom konaní súdu prvého stupňa sp. zn. 9C/28/2012 žalobca odoslal súdu prvého stupňa elektronicky
až dňa 13.06.2014, t. j. po vydaní napadnutého rozsudku). V zmysle § 101 ods. 2 druhá veta za
bodkočiarkou O.s.p. bol pritom súd prvého stupňa povinný prihliadnuť iba na obsah spisu a dosiaľ
vykonané dôkazy. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobcovi ako účastníkovi konania bola súdom prvého
stupňa daná možnosť na vykonanie procesných úkonov a účasti na pojednávaní, avšak nakoľko sa
žalobca na pojednávanie nedostavil a nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu, resp.
prípadný dôvod, pre ktorý žiadal o odročenie pojednávania, neexistoval ani v čase jeho nariadenia a iný
dôležitý dôvod žalobca neuviedol, súd prvého stupňa nepochybil, keď vec v jeho neprítomnosti prejednal
podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a s prihliadnutím na obsah spisu aj vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom.

Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu v peniazoch, nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže byť
nárokom v zmysle § 17 ods. 2, 3 zák. č. 514/2003 Z. z., pretože takýto nárok  môže  vzniknúť iba fyzickej
osobe. Tento záver podľa názoru odvolacieho súdu možno vyvodiť z ust. § 17 ods. 3 písm. a/ až d/ zák.
č. 514/2003 Z. z.. V prípade právnickej osoby totiž nemožno hodnotiť jej doterajší život a prostredie, v
ktorom žije, resp. jej súkromný život a spoločenské uplatnenie. V tejto časti preto zrejme ide o nárok na
ochranu pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby v zmysle § 19b ods. 3 Obč.
zák. Odvolací súd je toho názoru, že v konaní nebolo preukázané, že by nesprávnym úradným postupom
žalovanej došlo k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti žalobcu. Treba uviesť, že žalobca v konaní
ani netvrdil, že by v dôsledku namietaného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu došlo k
neoprávnenému zásahu do jeho dobrej povesti. Navyše takýto zásah je už pojmovo vylúčený, keďže ani
prípadná nečinnosť exekučného súdu pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie nemôže mať vplyv
na povesť žalobcu. Odhliadnuc od uvedeného odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvého stupňa, že
žalobca nepreukázal, že by mu v dôsledku namietaného nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu v predmetnom exekučnom konaní vznikla nemajetková ujma (t. j. za predpokladu, že by zák. č.
514/2003 Z. z. umožňoval priznať náhradu nemajetkovej ujmy aj právnickej osobe) a nepreukázal ani
príčinnú súvislosť medzi deklarovanou nemajetkovou ujmou a postupom súdu pri vydávaní poverenia
na vykonanie exekúcie.

Neobstojí ani argument žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Podľa odvolacieho
súdu je napadnutý rozsudok preskúmateľný, pretože obsahuje dôvody, resp. argumentáciu, pre ktoré
súd prvého stupňa dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby, rovnako obsahuje ustanovenia právnych
prepisov, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav veci a tieto aj náležite interpretoval. Súd prvého stupňa
teda venoval náležitú pozornosť nielen zisťovaniu rozhodujúcich skutkových okolností, ale aj vec náležite
právne posúdil a svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p.. V tejto
súvislosti odvolací súd poznamenáva, že súčasťou práva na spravodlivý proces nie je právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo
v súlade s jeho požiadavkami, či právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.
Napokon neopodstatnená je i námietka žalobcu, že súd prvého stupňa odôvodňuje rozhodnutia v
obdobných veciach rovnako formulárovým spôsobom. Je známou skutočnosťou, že žalobca podal na
súdy SR množstvo žalôb, ktoré sa týkajú tých istých účastníkov a ich skutkový základ je rovnaký (údajné
oneskorené vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a z toho vyplývajúci nesprávny úradný postup
exekučného súdu). Všetky tieto žaloby žalobca odôvodnil rovnako (t. j. \"formulárovo\"), keď rozdiely sa
týkajú iba označenia toho - ktorého exekučného konania, označenia povinného a obdobia, po ktoré
bol exekučný súd v omeškaní s vydaním poverenia. Za tohto stavu nemožno vytýkať súdu prvého
stupňa, že rozhodnutia v týchto veciach odôvodňuje rovnako, resp. obdobne. Zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku nemožno vyvodiť, že by takýto postup súdu prvého stupňa nebol
zákonný.

Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p..



Napadnutým uznesením zo dňa 29. júla 2015, č. k. 8C/154/2012-107, súd prvého stupňa uložil žalobcovi
povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie voči rozsudku v sume 20,- eur v lehote 10 dní od
doručenia tohto uznesenia. Súdny poplatok súd prvého stupňa vyrubil podľa položky č. 7a Sadzobníka
súdnych poplatkov.

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Žiadal, aby súd prvého stupňa s poukazom na ust. §
210a O.s.p. tomuto odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a napadnuté uznesenie zrušil bez náhrady a v
prípade, ak tento postup nevyužije, aby odvolací súd napadnuté uznesenie/výzvu v celom rozsahu zrušil
bez náhrady. Namietol, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie, a preto je nepreskúmateľné.
Uviedol, že v zmysle pol. č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom. Spoplatneniu teda podľa žalobcu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody,
nepodliehajú mu aj ďalšie úkony vo veci samej ako sú odvolanie, dovolanie a pod., ako je tomu pri
položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. Žalobca však podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu,
pričom súd prvého stupňa nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu
poplatku. Z tohto dôvodu mal za to, že nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané
odvolanie. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca
2007, sp. zn. 4 Cdo 39/2007. Zastával názor, že uložením poplatkovej povinnosti v prípade, kedy ju
nemal, došlo k zásahu do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy
Slovenskej republiky. V § 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch je totiž vyjadrená ústavná zásada
vyplývajúca z čl. 59 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorej dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na
základe zákona. Žalobca zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku
vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy SR vylúčené. Súd je pri výkone svojej rozhodovacej právomoci
viazaný čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, a teda môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Okrem toho žalobca poukázal na ust. § 18ca zákona o súdnych
poplatkoch, podľa ktorého sa z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 vyberajú
poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012. Keďže v
danom prípade žalobu podal na súd prvého stupňa pred  01.10.2012, konanie začalo pred účinnosťou
zákona č. 286/2012 Z. z., a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav
platný do 30.09.2012. Poznamenal, že do 30.09.2012 bolo podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona o súdnych
poplatkoch konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom vecne oslobodené od poplatku. S týmto sa podľa
žalobcu stotožňuje aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp. zn. 5 MCdo 14/2007 z
30.06.2008 vyslovil názor, že spoplatňovanie procesného úkonu sa musí riadiť časom začatia konania.
Poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10.08.2011, sp. zn. 6 MCdo
2/2011, z ktorého podľa žalobcu vyplýva, že ak v čase začatia konania bolo súdne konanie o náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdnych poplatkov, pričom išlo o
vecné oslobodenie vyplývajúce priamo zo zákona, konanie je od poplatkovej povinnosti oslobodené
celé a za žiadny procesný úkon urobený v tomto konaní sa poplatok neplatí. Ak sa teda oslobodzuje
konanie ako celok, oslobodzuje sa podľa žalobcu aj odvolacie konanie. Tento záver podľa žalobcu
potvrdili napr. aj Okresný súd Komárno a Okresný súd Rimavská Sobota v uzneseniach, ktoré priložil k
svojmu odvolaniu, či občianskoprávne kolégium Krajského súdu v Banskej Bystrici na svojom rokovaní
dňa 27.11.2013, z ktorého časť zápisnice taktiež priložil k odvolaniu.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), po tom, ako
odvolaniu voči uzneseniu, ktoré vydal vyšší súdny úradník, sudca súdu prvého stupňa nevyhovel (§ 374
ods. 4 O.s.p.),  preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, prejednal odvolanie bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov súdne
poplatky (ďalej len \"poplatky\") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú
na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len \"poplatkový úkon\") uvedené
v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len \"sadzobník\"), ktorý tvorí
prílohu tohto zákona.



Podľa § 2 ods. 4 prvá veta zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 prvá a druhá veta zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom
stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa vyberá súdny poplatok
20,- eur.

Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do
Sadzobníka vložená novelou zákona č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z. z., ktorý
nadobudol   účinnosť  dňa 01.10.2012.  Súčasne  bol  touto   novelou   do zákona č. 71/1992
Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 sa
vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012. Do
30.09.2012 konanie o náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nebolo uvedené v Sadzobníku
súdnych poplatkov a v ust. § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom do 30.09.2012
bolo výslovne uvedené, že toto konanie je vecne oslobodené od súdnych poplatkov. S účinnosťou od
01.10.2012 však bolo uvedené ustanovenie zo zákona č. 71/1992 Zb. vypustené zákonom č. 286/2012
Z. z. Tento typ konania tak od 01.10.2012 už nie je vecne oslobodený od súdnych poplatkov.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou podanou na súd prvého stupňa dňa 27.09.2012 domáha
náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a dňa
17.06.2014 podal elektronickým podaním so zaručeným elektronickým  podpisom  odvolanie  proti
rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 14.04.2014, č. k. 8C/159/2012-76.   Podaním odvolania tak
žalobcovi vznikla v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť.   Vzhľadom   na
znenie ust. § 6 ods. 2 prvá veta zákona č. 71/1992 Zb., podľa ktorého, ak je sadzba poplatku ustanovená
za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni, by žalobcovi v súvislosti s § 18ca zákona č.
71/1992 Zb. nebolo možné uložiť povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie iba v prípade, ak by ho podal
pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z., ktorým bola zavedená položka 7a Sadzobníka súdnych
poplatkov, t. j. pred 01.10.2012. Z vyššie uvedeného však vyplýva, že v prejednávanej veci odvolacie
konanie začalo už za účinnosti zákona č. 71/1992 Zb. v znení zákona č. 286/2012 Z. z.. Žalobcovi preto
podaním odvolania vznikla povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie vo výške 20,- eur v zmysle položky
7a Sadzobníka súdnych poplatkov v znení účinnom v čase podania odvolania. Na uvedené nemá vplyv
skutočnosť, že žalobca podal žalobu na súd ešte pred 01.10.2012, dňa 27.09.2012, keďže odvolacie
konanie bolo nepochybne začaté až po tomto dátume. Rovnako nedôvodné sú aj odvolacie námietky
žalobcu týkajúce sa svojvoľného rozširovania okruhu úkonov podliehajúcich poplatkovej povinnosti
súdom prvého stupňa. Z ust. § 6 ods. 2 druhá veta zákona č. 71/1992 Zb. totiž priamo vyplýva, že za
odvolacie konanie vo veci samej sa poplatok vyberá podľa rovnakej sadzby ako poplatok za konanie
v prvom stupni. Pokiaľ teda v položke 7a Sadzobníka súdnych poplatkov je stanovená výška poplatku
zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom 20,- eur, je v nadväznosti na uvedené potrebné v rovnakej výške
vybrať súdny poplatok aj v odvolacom konaní. Nejde pritom o rozširovanie okruhu úkonov podliehajúcich
poplatkovej povinnosti, keďže v Sadzobníku súdnych poplatkov je jednoznačne stanovená sadzba
súdneho poplatku za konanie na prvom stupni a podľa § 6 ods. 2 druhá veta zákona č. 71/1992 Zb.
tak možno určiť aj sadzbu súdneho poplatku za odvolacie konanie. Neobstojí teda ani poukaz žalobcu
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.03.2007, sp. zn. 4 Cdo 39/2007, ktorý
sa vzťahuje na odlišný skutkový základ a v danej veci nie je aplikovateľný. Obdobne to platí aj pre
poukaz žalobcu na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10.08.2011, sp. zn. 6 MCdo



2/2011, ktoré sa týkalo súdneho poplatku za námietku zaujatosti. Žalobca poukazoval aj na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.06.2008, sp. zn. 5 MCdo 14/2007, z ktorého podľa
neho vyplýva, že spoplatňovanie procesného úkonu sa musí riadiť časom začatia konania. Odvolací
súd vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu poznamenáva, že sa týka spoplatňovania návrhu na zastavenie
exekúcie, pričom priamo v ňom najvyšší súd uviedol, že návrh na zastavenie exekúcie nie je návrhom na
začatie žiadneho osobitného konania, akým je napríklad tzv. sporové konanie v prvom stupni, odvolacie
konanie, dovolacie konanie, ale tiež konanie súdu o námietkach proti exekúcii. Z toho je zrejmé, že
aj najvyšší súd považoval odvolacie konanie za samostatné konanie, ktoré je potrebné aj samostatne
spoplatňovať, na rozdiel od návrhu na zastavenie exekúcie. Pokiaľ ide o uznesenia prvostupňových
súdov, Krajského súdu v Žiline a závery občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Banskej Bystrici,
ktoré žalobca priložil k svojmu odvolaniu, odvolací súd uvádza, že týmito rozhodnutiami ani závermi nie
je viazaný a aj po oboznámení sa s ich obsahom zotrváva na svojom právnom názore prezentovanom
vyššie.

Z týchto dôvodov má odvolací súd za to, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vecne aj
právne správne. Zároveň spĺňa aj náležitosti vyplývajúce z ust. § 169 ods. 1 O.s.p., keď je z neho zrejmý
dôvod vyrubenia súdneho poplatku, jeho výška, čas, spôsob a platobné miesto pre splnenie poplatkovej
povinnosti, ako aj príslušná položka Sadzobníka súdnych poplatkov, na základe ktorej bol súdny poplatok
vyrubený. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil
podľa § 219 ods. 1 O.s.p..

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1, v spojení      s § 224 ods. 1
O.s.p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8C/159/2012", "guid": "5c56a63c-e629-4889-8bb2-2f08acef2639:e063b3ca-5af0-45c0-9cfe-5cb02045ba8c", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c9853a85-027c-4516-8340-ac7749053e25", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 390/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 390/2013 z 20. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-20", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c9853a85-027c-4516-8340-ac7749053e25"}], "citovane_v": []}