{"guid": "cd06d5bc-e141-4028-82dc-e1785b49a57f:95aca950-a3fa-48d4-96fd-e9b086bbdbb3", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2015:5312209798.2", "spisova_znacka": "10Co/230/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/230/2015 z 29. 4. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 29. apríla 2015, sp. zn. 10Co/230/2015, ECLI:SK:KSZA:2015:5312209798.2", "identifikacne_cislo": "5312209798", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Viera Koscelanská", "sudca_id": 927, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-viera-koscelanska-927", "datum_vydania": "2015-04-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/95aca950-a3fa-48d4-96fd-e9b086bbdbb3", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5312209798.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2015:5312209798.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2015:5312209798.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/230/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209798
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5312209798.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a
sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi Slovenská republika, za
ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody
a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k.
6C/77/2012-50 zo dňa 16. októbra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu   p o t v r d z u j e .

Účastníkom   n e p r i z n á v a   náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd (v celom rozsahu) zamietol návrh navrhovateľa. Vychádzal z
požiadavky kumulatívneho naplnenia všetkých zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Vzhľadom na náročnosť sporu, ktorý sa týkal posúdenia
rozhodcovského rozsudku, dospel k záveru, že k prieťahom (a tým ani k nesprávnemu úradnému
postupu) v dotknutom exekučnom konaní (sp. zn. Okresného súdu Čadca 4Er/257/2011) nedošlo. Nie
každé nedodržanie zákonných lehôt totiž možno v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR
považovať automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Za významnú v danej spojitosti považoval i okolnosť, že navrhovateľ nevyužil zákonné možnosti riadnych
opravných prostriedkov proti uzneseniam o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia,
resp. o zastavení exekučného konania.
Vo vzťahu k ďalším podmienkam daného zodpovednostného vzťahu okresný súd  uzavrel, že
navrhovateľ nepreukázal ani vznik škody. Touto nemôžu byť ním vyčíslované režijné náklady, ktoré
vynakladá na celkovú podnikateľskú činnosť. Obdobne navrhovateľ nekonkretizoval, prečo (prípadné)
samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Okresný súd v tejto
súvislosti uviedol, že navrhovateľ opakovane v rozpore so zákonom, resp. s predpismi na ochranu
spotrebiteľa poskytoval úvery neplatičom; následne takémuto konaniu nemožno priznať právnu/súdnu
ochranu. Napokon, za naplnený nepovažoval ani tretí z kumulatívnych predpokladov zodpovednosti
odporcu za škodu - príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením právnej povinnosti a údajnou škodou.
O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že v spore úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal,
lebo si tento procesný nárok neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci na opätovné prejednanie. Namietal, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov
a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a ani  navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.



Za takejto situácie došlo podľa odvolateľa k degradácii zásady kontradiktórnosti konania. Uviedol, že
okresný súd ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu, v dôsledku
čoho viedol pojednávanie, na ktorom v neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa
pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Zároveň
však odvolateľ prvostupňovému súdu vytýkal, že nemohol rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Upozornil, že okresný súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Osobitne zdôraznil,
že pokiaľ odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k  návrhu, mal súd
rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie. Taktiež označil meritórne rozhodnutie za predčasné
z dôvodu, že konajúci súd nevyčkal na právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania. Na inom mieste však odvolateľ tvrdil, že o návrhu na prerušenie konania nebolo (vôbec)
rozhodnuté.
Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu, bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Vo vzťahu k vecnému posúdeniu uplatneného nároku odvolateľ
vytýkal okresnému súdu viacero omylov; napríklad  konštatovanie, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Za významné považoval nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní
poverenia rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil.
Podľa navrhovateľa okresný súd v spojitosti s uplatnenou majetkovou škodou ignoroval všetky tvrdenia
o jej vznik z titulu celkových administratívnych nákladov. V tejto časti považoval rozhodnutie za
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Nakoľko je skutkový základ danej veci jedinečný, označil
navrhovateľ za neakceptovateľný stav, keď súd rozhodnutie odôvodní úplne rovnakými vetami ako v
iných svojich rozhodnutiach, v rámci ktorých vystupuje identický navrhovateľ a odporca.
Odvolateľ tiež nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti zapríčinil
dlžník - povinný. V konaní hodlal prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil,
predložiť dôkaz o výške majetkovej škody, okresný súd ale dokazovanie neprípustne skrátil len na
dôkazy vykonávané ex offo. Súčasne však uviedol, že v konaní predložil (predmetný) znalecký posudok,
okresný súd však nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s jeho obsahom.
V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa odvolateľa okresný súd vôbec nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Napadnuté rozhodnutie preto považoval za vnútorne rozporné, lebo súd na jednej strane zistil, že o
návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, pričom pre túto nečinnosť a nesprávny úradný
postup nenašiel žiadny objektívny udržateľný, ospravedlňujúci dôvod, na druhej strane však porušenie
práva nekonštatoval a svoje rozhodnutie nevysvetlil.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením    § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti totiž predovšetkým pojmovo  predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný. Svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné
naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania
dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu  vyjadriť.
Vyjadrenie odporcu bolo prvostupňovému súdu doručené dňa 2.10.2014, t.j. až po nariadení termínu
pojednávania a expedovaní predvolaní účastníkom. Vzhľadom na časové súvislosti bolo primerané, ak
konajúci súd ponechal jeho oboznámenie na pojednávanie. Zároveň nemeniaca sa protiargumentácia
odporcu je navrhovateľovi chronicky známa z tisícok identických sporov. V činnosti okresného súdu tak
v danom smere nedošlo k žiadnemu postupu, ktorým by zmaril navrhovateľovi jeho procesné práva.

Termín pojednávania v súdenej veci (na deň 16.10.2014) prvostupňový súd určil 12.9.2014 a právnemu
zástupcovi navrhovateľa bolo predvolanie doručené dňa 23.9.2014. Až dňa 13.10.2014 bol konajúcemu



súdu doručený elektronickým podaním návrh navrhovateľa „na zrušenie nariadeného pojednávania z
dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“. Okresný súd správne
vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý, čo zodpovedá nižšie rozoberaným záverom
o neopodstatnenosti tvrdení o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 v spojení
s § 119 O.s.p. umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a konať i
v neprítomnosti účastníkov. Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za
podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr.
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 116/1993) a nie je porušená ani zásada kontradiktórnosti
sporového konania.
Novelizované ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie
(nesúhlas súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho
elektronickú adresu), ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd uvedený postup
nevyužil, táto čiastočná nedôslednosť v jeho postupe však v kontexte okolností súdenej veci (vyššie
spomenutá znalosť protiargumentácie odporcu, zjavná účelovosť žiadostí o odročenie vzhľadom na už
známu neúspešnosť navrhovateľa v konaniach pred Ústavným súdom SR, v rámci ktorých namieta
vylúčenie sudcov) nepredstavuje z dôvodu absencie bezprostrednej kauzality vadu (§ 212 ods. 3 O.s.p.),
ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.
Neopodstatnenou je námietka odvolateľa o neprípustnom konaní vylúčeného sudcu.         Zodpovedá
totiž doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že  zákonná sudkyňa sa vo veci sama necítila
byť zaujatá a v intenciách rozhodovacej činnosti nadriadeného súdu zmätočné podania navrhovateľa
nepovažovala za riadne podanú námietku zaujatosti. Odvolateľ ani v žiadosti o odročenie pojednávania a
ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať jej vylúčenie,
než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení
rešpektuje rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6
Cdo 201/2013 z 19.6.2013 či 4 Cdo 317/2013 z 25.6.2014) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej
nestrannosti.

Nepravdivým je tvrdenie navrhovateľa o rozhodnutí veci bez vykonania pojednávania; je totiž nesporné,
že pojednávanie vykonané bolo. Neopodstatnenými sú tiež tvrdenia, že okresný súd si určil sám okruh
a rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané
dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je nepochybné, že
dokazovanie bolo vykonané (aj) oboznámením obsahu exekučného spisu sp. zn. Okresného súdu
Čadca 4Er/257/2011 - ktorý dôkaz výslovne (č.l. 1 spisu - označením povinného a spisovej značky
exekútora) požadoval navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia (str. 9). Z uvedeného vyplýva, že zásadným dôkazom je exekučný spis, ktorého pripojenie
a oboznámenie žiadal samotný navrhovateľ. Okresný súd teda rozhodol na základe skutkového stavu
zisteného vykonaním dokazovania, iniciovaného práve navrhovateľom.
Vzájomne protirečivou je argumentácia navrhovateľa o predčasnosti meritórneho rozhodnutia z dôvodu,
že konajúci súd nevyčkal na právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
a súčasné tvrdenie, že  súd bol povinný o návrhu na prerušenie konania rozhodnúť. K obidvom
(zmätočným) tvrdeniam odvolací súd poznamenáva, že           v súdenej veci nebol podaný návrh
na prerušenie konania; niet preto rozhodnutia, na právoplatnosť ktorého (čo i len hypoteticky) by bolo
potrebné/možné čakať.
Nenáležitou je ďalej požiadavka odvolateľa, že v prípade, ak sa odporca k návrhu nevyjadril, mal súd
rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Je výlučne vecou procesnej autonómie odporcu, či sa k podanému
návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim súdom, či predstavujú
podklad pre pozitívne rozhodnutie          o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie sa odporcu
(odhliadnuc od okolnosti, že v súdenej veci sa odporca vyjadril) preto bez ďalšieho neznamená povinnosť
súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.

V rámci meritórneho posúdenia veci odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za
obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212 ods.
1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ (nepochybne z dôvodu predkladania enormného
množstva typových podaní) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo vzťahu k
vecným dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. K žiadnemu zo zásadných záverov
okresného súdu (t.j. kvalifikovaná náročnosť exekučnej veci týkajúcej sa rozhodcovského rozsudku;
závery aplikačnej praxe Ústavného súdu SR k posudzovaniu následkov nedodržania zákonných lehôt;
zamietavé rozhodnutiu o žiadosti na vykonanie poverenia) totiž odvolateľ nepredložil relevantnú, resp.



vôbec žiadnu protiargumentáciu. Dôsledkom takéhoto prístupu odvolateľa je nevyhnutne jeho  procesný
neúspech v odvolacom konaní.

Vo vzťahu k námietke, že dôležitým je nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia
rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil, odvolací súd poznamenáva, že
táto úvaha neobsahuje žiadne konkrétne tvrdenia o porušení povinností exekučného súdu pri doručovaní
poverenia. Predovšetkým však nezodpovedá tvrdeniam prezentovaným v návrhu (§ 205a O.s.p.), kde
navrhovateľ skutkový základ uplatneného nároku založil na zákonnej povinnosti exekučného súdu
rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia do 15 dní.
Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní uvádza, že „v odôvodnení prezentované časové úseky“ nenasvedčujú
konštatovaniu okresného súdu o dodržaní namietaných lehôt (okrem skutočnosti, že napadnuté
rozhodnutie takéto konštatovanie neobsahuje), ide - bez bližšej konkretizácie o ktoré časové úseky sa
má jednať - o námietku nepreskúmateľnú z dôvodu jej neurčitosti/nekonkrétnosti.

Nad  bezprostredne nevyhnutný rámec odvolací súd dodáva, že zákonná lehota 15 dní (§ 44 ods. 2
Exekučného poriadku)  sa s účinnosťou od 1.6.2010 nevzťahuje na exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm.
c/ a d/ Exekučného poriadku, t.j. i rozhodcovský rozsudok. Ustálenej aplikačnej praxi tiež zodpovedá
záver, že predmetná lehota nepokrýva prípady zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia, k čomu došlo
i v dotknutej exekučnej veci; pričom navrhovateľ v pozícii oprávneného ani nepodal proti predmetnému
uzneseniu odvolanie.
Za danej situácie, kedy nebol navrhovateľom preukázaný ani prvý z kumulatívnych predpokladov
zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, sú z hľadiska procesnej ekonómie ďalšie námietky
odvolateľa smerujúce proti záverom okresného súdu o výške škody a príčinnej súvislosti (ako ďalších
podmienkach) bezpredmetné.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti    (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil
napadnutý rozsudok vo veci samej ako vecne správny.
S rovnakým záverom potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci samej
závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v
spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich  náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa         § 142 ods. 1 v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho
odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie   n i e   j e   prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6C/77/2012", "guid": "6eb49074-edf2-4d8b-8496-e375b9d1292d:8f31484f-977d-4314-87d1-fb6ede09d64d", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}