{"guid": "cc8e0833-d534-44cf-b44a-e7dc3b6dea99:a21c65a9-e7b9-48eb-a9b9-4cea9fb48d83", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2011:8810210927.1", "spisova_znacka": "6Co/142/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/142/2011 z 14. 11. 2011", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 14. novembra 2011, sp. zn. 6Co/142/2011, ECLI:SK:KSPO:2011:8810210927.1", "identifikacne_cislo": "8810210927", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Agáta Štefaničová", "sudca_id": 451, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-agata-stefanicova-451", "datum_vydania": "2011-11-14", "forma": "Rozsudok", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a21c65a9-e7b9-48eb-a9b9-4cea9fb48d83", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2011:8810210927.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2011:8810210927.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2011:8810210927.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/142/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8810210927
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2011:8810210927.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a sudcov JUDr. Michala
Boroňa a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci žalobkyne Mgr. I. U., rod. G., nar. XX.XX.XXXX,
bytom E. XX, zastúpenej JUDr. Milošom Kaščákom, advokátom, AK, M.R. Štefánika 171, 093 01 Vranov
nad Topľou, proti žalovaným: 1. D. U., nar. XX.X.XXXX, bytom E. XX, zastúpenému JUDr. Miroslavom
Gogom, advokátom, AK, Ul. Dr. C. Daxnera 86, 093 01 Vranov nad Topľou 2. E. U., rod. H., nar.
XX.XX.XXXX, bytom E. XX, 3. E. U., nar. XX.X.XXXX, bytom U. F. Q., D. XXX/X, o určenie neplatnosti
zmluvy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou z 21.4.2011 č.k.
4C/267/2010-47 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e  rozsudok vo veci samej.

II. M e n í  rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania.

III. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom  n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len ,,prvostupňový súd“) žalobu o neplatnosť kúpnej zmluvy
zamietol. Žalobkyňa  sa domáhala neplatnosti kúpnej zmluvy predovšetkým pre nerešpektovanie
predkupného práva, podľa ktorého sa mali prevádzané nehnuteľnosti v prípade ďalšieho prevodu
prednostne previesť späť na ňu. V odôvodnení uviedol:

,,Z kúpnej zmluvy zo dňa 27.10.2008 uzavretej medzi žalobkyňou ako predávajúcou a žalovanými v
1. a 2. rade ako kupujúcimi vyplýva, že žalobkyňa ako výlučná vlastníčka nehnuteľnosti parc. číslo 99
záhrady o výmere 924 m2, parc. číslo 101 záhrady o výmere 1822 m2. parc. číslo 100 zastavané plochy
a nádvoria o výmere 1348 m2 a na nej postaveného rodinného domu súp. č. 34, zapísaných na LV č.
XX kat. úz. E., tieto previedla na žalovaných za dohodnutú kúpnu cenu 6.638,78 eur (200.000 Sk), ktorá
kúpna cena bude žalobkyni vyplatená do desiatich rokov od podpísania zmluvy. Z dohodnutej kúpnej
ceny 150.000 Sk pripadá na rodinný dom a 50.000 Sk na pozemky.

Z pôvodného  návrhu kúpnej zmluvy s predkupným právom datovaného dňa 15.9.2008. bodu 4 návrhu
zmluvy je zrejmé, že žalobkyňa ako predávajúca predáva žalovaným v 1. a 2. rade ako kupujúcim
nehnuteľnosti s výhradou, že ich jej kupujúci ponúknu na predaj, keby ich chceli predať (a to čo i len
časť pozemku) za tých istých podmienok, ako sú uvedené v tejto kúpnej zmluve. Dohodnuté predkupné



právo sa dojednáva ako vecné právo, ktoré pôsobí voči nástupcom kupujúcich a nadobúda sa vkladom
do katastra nehnuteľností.

Súd sa oboznámil s návrhom kúpnej zmluvy datovaným dňom 9.10.2008, kde na jednej strane ako
predávajúca vystupuje I. U., rod. G. a na druhej strane ako kupujúci D. U. s manželkou E. U.. rod. H..
Ďalej sa oboznámil s pripojenými výpismi z listov vlastníctva číslo XXX, XXX, XXX. XXX a XXX k. ú.
E., ako aj zoznamom investícií, ktorý súdu predložila žalobkyňa spolu s listom a informatívnou kópiou
z mapy ohľadne predmetných nehnuteľností.

Podľa § 39 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník v platnom znení, ďalej len ,,OZ), neplatný
je právny úkon. ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči
dobrým mravom.

Podľa § 37 ods. 1 OZ, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne: inak je
neplatný.

Podľa § 49a OZ. právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo
skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento
omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala
úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.

O absolútnu neplatnosť právneho úkonu ide tiež v prípade, keď sa tento prieči dobrým mravom. Ide o
prípady, keď' účastník koná v rozpore so základnými, všeobecne uznávanými, v spoločnosti panujúcimi
morálnymi zásadami ohľadne vzťahov a konania medzi ľuďmi.

Platnosť či neplatnosť právneho úkonu sa posudzuje so zreteľom na okolnosti daného prípadu v
okamihu, keď k právnemu úkonu došlo.

Dobré mravy (boni mores) patria k zásadám súkromného práva, bývajú užívané ako kritérium
obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv.
Dobré mravy hoci sú zákonným pojmom, a teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované.
Ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich
rešpektovania. Posúdenie konkrétneho obsahu pojmu dobré mravy patrí vždy od prípadu k prípadu
sudcovi. (R 88/1998)

Užšie vymedzenie obsahu pojmu vyplýva z iného rozsudku Najvyššieho súdu ČR, podľa ktorého
sankciou neplatnosti s poukazom na dobré mravy podľa § 39 OZ by mali byť postihované iba tie
zmluvy, ktoré hrubo urážajú, mravy spoločnosti a sudcu a zároveň sú v rozpore so zásadami, ktoré
ovládajú Občiansky zákonník (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 2 Cdon 848/97). Najvyšší súd
SR judikoval, že za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom treba považovať úkon, ktorý je všeobecne
neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných
vzťahov medzi ľuďmi (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 137/2003).

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa uzavrela dňa 27.10.2008 so žalovanými 1. a 2. rade
zmluvu o kúpe nehnuteľnosti, a to pare. číslo 99 záhrady o výmere 924 m2, pare. číslo 101 záhrady o
výmere 1822 m2, pare. číslo 100 zastavané plochy a nádvoria o výmere 1348 m2 a na nej postaveného
rodinného domu súp. č. 34, ktoré nehnuteľnosti sú zapísané na LV č. XX kat. územie E., ku ktorej
zmluve bol povolený vklad vlastníctva Katastrálnym úradom vo Vranove nad Topľou dňa 24.11.2008
pod č.j. V-2009/2008. Žalobkyňa sa žalobou domáhala neplatnosti vyššie uvedenej zmluvy z dôvodu
rozporu kúpnej zmluvy s dobrými mravmi, lebo uvedená zmluva bola dohodnutá bez predkupného práva
a žalovaní v 1. a 2. rade previedli kúpené nehnuteľnosti na žalovaného v 3. rade bez toho, aby žalobkyni
vyplatili kúpnu cenu. Súd je toho názoru, že nejde o rozpor predmetnej zmluvy s dobrými mravmi iba



z dôvodu nevyplatenia kúpnej ceny žalobkyni pred prevodom nehnuteľností žalovanými v 1. a 2. rade
na ďalšiu osobu. Kúpnu cenu treba zaplatiť v čase dohodnutom účastníkmi, pričom splatnosť kúpnej
ceny možno dohodnúť. V bode 3 kúpnej zmluvy zo dňa 27.10.2008 si žalobkyňa so žalovanými 1. 2
dohodli výšku kúpnej ceny a aj jej splatnosť v lehote 10 dní od podpísania zmluvy. Splnenia uvedenej
povinnosti sa žalobkyňa môže domáhať aj súdnou cestou, je preto bez významu tvrdenie žalobkyne, že
žalovaní previedli nehnuteľnosti na žalovaného v 3. rade bez toho, aby jej vyplatili kúpnu cenu. Žalovaní
nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vkladom do katastra nehnuteľností (§ 133 ods. 2 OZ), a
preto s ňou aj nakladali ako so svojím vlastníctvom.

Chýbajúce dojednanie o predkupnom práve v danom prípade nemožno pokladať za rozpor s dobrými
mravmi. Predkupné právo ako vedľajšie dojednanie pri kúpnej zmluve vzniká na základe dohody medzi
predávajúcim a kupujúcim. Touto dohodou si predávajúci vyhradzuje, aby kupujúci, ak by chcel kúpenú
vec v budúcnosti predať, ponúkol ju na predaj najprv jemu. Zákon v tomto smere zmluvnú voľnosť
účastníkov neobmedzuje. Zásada zmluvnej voľnosti vyjadruje plnú autonómiu vôle subjektov rozhodnúť
sa, aký typ zmluvy uzavrú a s akým obsahom, vždy však v súlade so zákonom. Zmluvné strany sú
obmedzené jednak kogentnými normami, ale zároveň aj tzv. pružnou hranicou, ktorá sa uplatňuje v
priestore neupravenom kogentnými normami, ale podlieha korektívom verejného poriadku a dobrých
mravov. Dojednanie, alebo nedojednanie predkupného práva ako vedľajšieho dojednania pri kúpnej
zmluve, nemožno bez ďalšieho chápať ako rozporné s dobrými mravmi. Takým by bolo vtedy, ak by došlo
k rozporu so zásadami, ktoré ovládajú Občiansky zákonník, avšak v danom prípade bola práve naopak
v plnom rozsahu uplatnená zásada zmluvnej voľnosti, keďže účastníci si predkupné právo nakoniec
nedojednali. Súlad alebo nesúlad s dobrými mravmi sa musí posudzovať z hľadiska konkrétneho prípadu
v danom čase, na danom mieste a vo vzájomnom konaní účastníkov právneho vzťahu. O neplatnosti
predmetnej zmluvy by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jej účel, sledovaný účastníkmi, priečil dobrým
mravom. V konaní však bolo svedeckými výpoveďami preukázané, že účelom predmetnej kúpnej zmluvy
bol spätný prevod nehnuteľnosti naspäť na rodičov manžela navrhovateľky za úhradu nákladov, ktoré
medzitým navrhovateľka s manželom v danej nehnuteľnosti preinvestovali, a to z dôvodu, že medzi
súrodencami manžela žalobkyne došlo k  neformálnej dohode ohľadne prevodu nehnuteľností na toho
zo súrodencov, ktorý sa postará o rodičov, kým títo žijú. Uvedený účel predmetnej zmluvy nemožno
posúdiť ako rozporný s dobrými mravmi s ohľadom na konanie účastníkov a ani nemožno predmetnú
kúpnu zmluvu považovať úkon, ktorý by bol všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti
prevládajúcich mravných zásad v danom mieste a čase a z hľadiska vzájomných vzťahov medzi ľuďmi.

Sankciu neplatnosti právneho úkonu pre jeho rozpor s dobrými mravmi treba považovať za dôvod
neplatnosti ultima ratio. Koncepcia neplatnosti právnych úkonov proti dobrým mravom teda na jednej
strane plní zastrešujúcu a zjednocujúcu funkciu vo vzťahu k prípadom neplatnosti právnych úkonov
priečiacim sa zákonu a zákon obchádzajúcim a na strane druhej sa aplikuje subsidíame vo vzťahu
k týmto osobitným dôvodom neplatnosti právnych úkonov, ktoré predstavujú leges speciales. Tento
názor vyslovil aj Najvyšší súd SR. pretože judikoval, že neplatnosť právneho úkonu pre rozpor s
dobrými mravmi možno namietať iba v prípade, ak tento úkon nie je v rozpore so zákonom a ani zákon
neobchádza (Rozsudok Najvyššieho súdu SR. sp. zn. 2 Cdo 281/2005). Ide teda o vzťah subsidiarity
neplatnosti právnych úkonov pre rozpor s dobrými mravmi vo vzťahu k prípadom neplatnosti právnych
úkonov priečiacim sa zákonu a zákon obchádzajúcim.

Súd preto skúmal, či neexistujú v danom prípade dôvody neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy pre
rozpor so zákonom. Žalobkyňa uviedla, že pri uzatváraní kúpnej zmluvy medzi ňou a žalovanými v 1. a 2.
rade bola uvedená do omylu. Medzi náležitosti vôle patrí, aby bola bez omylu. V danom prípade by mohlo
ísť o omyl vo vôli (tzv. vnútorný omyl). Právne významný, t. j. majúci za následok relatívnu neplatnosť
právneho úkonu, je len taký omyl vo vôli, ktorý vychádza zo skutočnosti, ktorá je pre uskutočnenie
právneho úkonu rozhodujúca. Môže sa týkať tak obsahu právneho úkonu (napr. konajúci sa domnieva,
že vec kúpil, v skutočnosti ide o nájom v zmysle § 663), ako aj jeho predmetu (napr. namiesto originálu
sa nadobudne len kópia), prípadne osoby (napr. obdarovaný záchranca sa ukáže ako nepravý), či inej
rozhodujúcej skutočnosti a zároveň osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl (vychádzajúci z
takejto skutočnosti) buď' vyvolala alebo o ňom musela vedieť (vzhľadom na všetky okolnosti prípadu
v čase jeho urobenia). Omyl v pohnútke (motív, uvažovaný či sledovaný cieľ a pod.) nie je právne



významný. V tomto pridá však samotná žalobkyňa v žalobe uviedla, že zmluvu podpísala ,,pre pokoj v
rodine\". Žalobkyňa vedela, že uvedené nehnuteľnosti žalovaným v 1. a 2. rade predala, pričom jej boli
známe aj podmienky tohto predaja vymienené v kúpnej zmluve, vedela, ktoré nehnuteľnosti predáva
žalovaným, tiež komu ich predáva, pričom jej bolo známe, že uvedené nehnuteľnosti sa navrátia rodičom
manžela navrhovateľky a budú prevedené na ďalšieho súrodenca jej manžela, ktorý sa bude starať
o rodičov. Uvedené vyplynulo zo svedeckých výpovedí. Ak aj žalobkyňa previedla nehnuteľnosti na
žalovaných v 1. a 2. rade s určitým uvažovaným cieľom, motívom, ktorý nakoniec nebol z jej pohľadu
splnený, mohlo by ísť nanajvýš o omyl v pohnútke, ktorý nie je právne významný a nemôže byť dôvodom
neplatnosti právneho úkonu.

Žalobkyňa ďalej namietala, že zmluvu podpísala pod psychickým nátlakom, keďže jej manželovi sa
vyhrážali, že ho „oznámia polícii pre nedovolené ozbrojovanie a navrhovateľka nechcela, aby bol manžel
trestne stíhaný\" a tiež preto, že žalovaný v 1. rade „popíjal\" a žalobkyni boli vytýkané „rôzne veci“. Právny
úkon nie je urobený slobodne (nedostatok slobody vôle), ak účastník koná pod nedovoleným nátlakom
zo strany druhého účastníka, alebo aj zo strany tretej osoby, ak o tom druhý účastník vedel a aj to využil.
Takýmto nátlakom môže byť priame fyzické donútenie alebo bezprávna vyhrážka. Pri fyzickom donútení
je vôľa konajúceho účastníka nahradená vôľou donucovateľa. Bezprávna (protiprávna) vyhrážka je
psychické donútenie takej intenzity, že vzbudzuje dôvodný strach u konajúceho účastníka. Psychické
donútenie sa stotožňuje s bezprávnou vyhrážkou a vyvoláva neplatnosť právneho úkonu len v prípade,
keď je protiprávne, a teda sa vynucuje niečo, čo takto nemožno vynucovať. Aj hrozba trestným stíhaním,
ktoré by bolo v podstate oprávnené, ak by sa takouto hrozbou chcelo dosiahnuť uzavretie kúpnej
zmluvy, je bezprávnou vyhrážkou a predmetná zmluva by bola neplatná. Ďalej musí bezprávna vyhrážka
vzbudzovať dôvodnú obavu z úkonu toho, kto hrozí, pričom treba optimalizovať vzťah medzi okolnosťami
vyvolávajúcimi dôvodnú obavu a subjektom, ktorý je pod ich tlakom. A nakoniec musí byť bezprávna
vyhrážka adresná, to znamená, že smeruje voči tomu, na kom sa právny úkon vynucuje, stačí však, ak
sa týka blízkej osoby. V danom prípade, ako to vyplýva z priestupkového spisu Okresného riaditeľstva
policajného zboru, CPS: ORP-27/PP-2008. dňa 14.10.2008 žalovaný v 1. rade telefonicky oznámil na
linku 158, že vo svojom rodinnom dome našiel nejaké strelivo. Samotný žalovaný v 1. rade vo svojej
výpovedi poprel, že by sa vyhrážal žalobkyni respektíve jej manželovi trestným stíhaním. Kúpna zmluva,
ktorej neplatnosti sa žalobkyňa v danom konaní domáha bola podpísaná dňa 27.10.2008. Súd je preto
toho názoru, že nemôže sa jednať o bezprávnu vyhrážku, keďže k samotnému oznámeniu zo strany
žalovaného v 1. rade v čase podpisovania zmluvy už došlo, preto žalobkyňa ako subjekt, ktorý by mal
byť pod tlakom bezprávnej vyhrážky už nemohla mať dôvodnú obavu z úkonu, ktorým jej mal žalovaný
v 1. rade hroziť, keďže to, čím sa malo hroziť už bolo v čase podpisovania zmluvy vykonané. Je však
potrebné uviesť, že v danom prípade nemohlo ísť ani o hrozbu trestným stíhaním, keďže konanie
manžela žalobkyne nenapĺňalo znaky skutkovej podstaty žiadneho trestného činu. Toto konanie mohlo
nanajvýš založiť jeho zodpovednosť za priestupok, čo však nemohlo u žalobkyne vzbudzovať obavu z
úkonu žalovaného v 1. rade takej intenzity, aby ju to prinútilo uzavrieť predmetnú kúpnu zmluvu, ktorej
neplatnosti sa táto dovoláva. Ako vyplynulo aj z výpovede samotnej žalobkyne, jej manžel nesúhlasil,
s tým, aby predmetnú kúpnu zmluvu podpísala a „bol ochotný sa súdiť\", avšak žalobkyňa „si myslela,
že splnia to, čo sa dohodlo\". Teda aj samotná žalobkyňa zmluvu podpísala preto, lebo očakávala, že
žalovaní splnia, na čom sa s nimi dohodli a nie z obavy pred trestným stíhaním manžela. Zároveň z
uvedeného vyplynulo, že ani manžel žalobkyne sa neobával nepodpísania zmluvy, dokonca nesúhlasil,
aby žalobkyňa zmluvu podpisovala. Manžel žalobkyne sa teda neobával hrozby žalovaného v 1. rade,
ktorá smerovala voči nemu, pričom hrozba smerovala voči navrhovateľke iba ako blízkej osobe, a
teda bezprávna vyhrážka by spĺňala predpoklad adresnosti, avšak chýba tu predpoklad vzbudzovania
dôvodnej obavy z úkonu toho, kto hrozí. Časté požívanie alkoholických nápojov žalovaným v l. rade,
ako aj výčitky žalobkyni v tomto prípade nie je možné považovať za bezprávnu vyhrážku, najmä z toho
dôvodu, že žalobkyňa so žalovaným v 1. rade už v čase podpisu kúpnej zmluvy nežila v spoločnej
domácnosti.

Ďalej je potrebné uviesť, že predmetná kúpna zmluva nebola uzavretá ani v tiesni za nápadne
nevýhodných podmienok v zmysle § 49 OZ. Tiesňou sa rozumie objektívny hospodársky alebo sociálny,
niekedy i psychický stav (napr. rozrušenie, obavy o blízku osobu a pod., nie však psychické donútenie,
ktoré je právne relevantné z hľadiska ustanovenia § 37 OZ), ktorý takým spôsobom a s takou



závažnosťou dolieha na osobu uzavierajúcu zmluvu, že ju obmedzuje v slobode rozhodovania natoľko,
že urobí právny úkon, ktorý by inak neurobila. (Rč 36/1993). Konanie v tiesni za nápadne nevýhodných
podmienok nemá samo osebe za následok neplatnosť právneho úkonu, ale je možné iba od zmluvy
odstúpiť.

Na základe zistených skutočností súd dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne. Na základe
vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že zmluva o kúpe nehnuteľnosti parc. číslo 99 záhrady o
výmere 924 m2, parc. číslo 101 záhrady o výmere 1822 m2, parc. číslo 100 zastavané plochy a nádvoria
o výmere 1348 m2 a na nej postaveného rodinného domu súp. č. 34. ktoré nehnuteľnosti sú zapísané na
LV č. XX kat. územie E.. uzatvorenej dňa 27.10.2008 medzi žalobkyňou a žalovanými v 1. a 2. rade. ku
ktorej bol povolený vklad vlastníctva Katastrálnym úradom vo Vranove nad Topľou dňa 24.11.2008 pod
č.j. V-2009/2008 je neplatná z dôvodu, že obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza
alebo sa prieči dobrým mravom.

Zároveň sa žalobkyňa domáhala neplatnosti darovacej zmluvy, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti
parc. čísla 99 záhrady o výmere 924 m2, parc. číslo 101 záhrady o výmere 1822 m2, parc. číslo
100 zastavané plochy a nádvoria o výmere 1348 m2 a na nej postaveného rodinného domu súp. č.
34, ktoré nehnuteľnosti sú zapísané na LV č. 37 kat. územie E., uzatvorenej medzi žalovanými v 1.
a 2. rade na strane jednej a žalovaným v 3. rade na strane druhej a ku ktorej bol povolený vklad
vlastníctva Katastrálnym úradom vo Vranove nad Topľou pod č.j. V-l 732/2010. Keďže súd nevyslovil,
že kúpna zmluva medzi žalobkyňou a žalovanými v 1. a 2. rade zo dňa 27.10.2008 je neplatná, súd sa
nezaoberal platnosťou vyššie uvedenej darovacej zmluvy medzi žalovanými v 1. a 2. rade a žalovaným
v 3. rade. ktorou títo previedli im patriace nehnuteľnosti na svojho syna - teda žalovaného v 3. rade.
Súd o pripustení zmeny žaloby rozhodoval v čase, keď ešte neboli vykonané všetky dôkazy, pričom až z
neskoršie vykonaného dokazovania vyplynulo, že kúpna zmluva zo dňa 27.10.2008 medzi žalobkyňou a
žalovanými v 1. a 2. rade nie je neplatná. Preto súd nepovažoval za potrebné skúmať platnosť darovacej
zmluvy medzi žalovanými v 1. a 2. rade a žalovaným v 3. rade,  dôvody neplatnosti ktorej žalobkyňa
viazala na neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 27.10.2008 medzi žalobkyňou a žalovanými v 1. a 2. rade.
Vzhľadom na vyššie uvedené, súd návrh navrhovateľky v celom rozsahu zamietol.“

Žalobkyňa v odvolaní navrhla zmeniť rozsudok a žalobe vyhovieť prípadne rozsudok zrušiť.

Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) preskúmal vec a dospel k záveru, že rozsudok
prvostupňového súdu je vo veci samej  vecne správny. Odvolací súd si osvojuje náležité a presvedčivé
odôvodnenie prvostupňového súdu, na ktoré v celom rozsahu poukazuje. Žalobkyňa zopakovala
argumentáciu o nátlaku, ako aj o neplatnosti právneho úkonu pre rozpor  s dobrým mravmi. Prvostupňový
súd sa s uvedenou argumentáciou náležite vyrovnal. Len v súvislosti s odvolacími námietkami  a pre
zdôraznenie vecnej správnosti  odvolací súd  dopĺňa ďalšie dôvody.

Žalobkyňa previedla vlastnícke právo k nehnuteľnosti na svokra, ktorému sa tak nehnuteľnosť vrátila
späť do dispozície, keďže pôvodne bol jej vlastníkom. Žalobkyňa tak urobila  s odôvodnením ,,pre pokoj
v rodine“. Zjavne teda išlo o akt dobrej vôle a svedčí o tom aj desaťročná doba na zaplatenie kúpnej
ceny. Akokoľvek dobrý úmysel však nepostačuje na vyhlásenie neplatnosti právneho úkonu, a to ani vo
svetle prísľubov predkupného práva, či psychického stavu vyvolaného trestným konaním voči manželovi.
Pri kontraktácii nešlo o tak intenzívnu nadvládu nad žalobkyňou, aby bolo dôvodné konštatovať
rozpor s dobrými mravmi. Nemožno prehliadať záujem spoločnosti na právnej istote vyplývajúcej
z platnosti právnych úkonov a dopadu na dobromyseľnosť prípadných ďalších nadobúdateľov. V
predmetnej veci teória zachovania platnosti právneho úkonu bola plne namieste. Nebolo preukázané,
aby kupujúci porušil právnu povinnosť tým, že nepreviedol prednostne vlastnícke právo na žalobkyňu.
Nemožno podceniť okolnosť, že ďalší prevod sa týkal najbližšieho príbuzného a neprehliadnuteľný je



aj aspekt ,,dochovania“ otca zo strany jeho detí. Ďalším prevodom, ktorým sa nerešpektoval prípadný
morálny záväzok voči žalobkyni, sa  teda nesledovali len majetkové záležitosti, ale  aj viac menej tradičné
rodinné riešenie otázky starostlivosti o otca v starobe a chorobe. Právo na zaplatenie kúpnej ceny
nijako nie je dotknuté. Žalobkyňa pritom v období kontraktácie  spolupracovala s právnikom V kontexte
uvedených skutočností sú tvrdenia o porušení dobrých mravov značne relativizované.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok vo veci samej  s osvojením si odôvodnenia
prvostupňového súdu ako správny. Okolnosti predmetnej veci však nemohli zostať úplne bez relevancie.
Tak ako odvolací súd skonštatoval, zo strany žalobkyne išlo o konanie  s prvkami dobrosrdečnosti
a úprimnej snahy čo najefektívnejšie urovnať rodinné vzťahy ,,pre pokoj v rodine“ a viac menej
pri zohľadnení desaťročnej doby na zaplatenie kúpnej ceny  aj o výrazné zbavenie sa majetku na
úkor manželových najbližších príbuzných. Znášanie trov za takýchto okolností by bolo neprimeranou
tvrdosťou, a preto tieto okolnosti  odvolací súd vyhodnotil ako dôvody hodné osobitného zreteľa  na
účely aplikácie § 150 ods. 1 O.s.p. a úspešným žalovaným náhradu trov konania nepriznal (§ 224 ods.
1, § 142 ods. 1, § 150 ods. 1 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4C/267/2010", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}