Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 8Co/375/2013 z 11. 6. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 11. júna 2014, sp. zn. 8Co/375/2013, ECLI:SK:KSNR:2014:4312216863.1 Krajský súd Nitra | 8Co/375/2013 | ECLI:SK:KSNR:2014:4312216863.1 | 2014-06-11 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 44 ods. 2 EP, EP, § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c585da3d-9a5d-4ebd-91e8-a50b2c8ee2c8 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2014:4312216863.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/375/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216863
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kalmanová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216863.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a
členov senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a JUDr. Vladimíra Novotného, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika a v jej mene konajúce
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 25C/370/2012-34
zo dňa 03. septembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal zaplatenia sumy 2.897,93 eura ako náhrady škody a sumy 579,59 eura ako nemajetkovej ujmy
podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu
vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod
sp.zn. 11Er/582/2010. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 5 ods. 1, ods. 3, § 9 ods. 1,
2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1-3 a § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ust. § 41 ods. 1, 2 písm. c/, d/, i/ a § 44 ods. 1,
2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov účinného v čase začatia exekučného konania (ďalej len „Exekučný poriadok“). Z hľadiska
skutkového stavu mal za preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Levice
pod sp.zn. 11Er/582/2010 podal súdny exekútor súdu dňa 16. 07. 2010 žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie spolu s návrhom na vykonanie exekúcie, ktorá bola uznesením Okresného
súdu Levice (ďalej len „exekučný súd“) zo dňa 08. 10. 2010, č.k. 11Er/582/2010-17 zamietnutá, ktoré
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 02. 2011. Na základe odvolania oprávneného Krajský
súd v Nitre potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Nitra. Exekučné konanie je právoplatne skončené.
Navrhovateľ ako oprávnený listom zo dňa 30.08.2010 podal sťažnosť na prieťah v konaní. Prípisom zo
dňa 03.09.2010 bol oprávnený vyzvaný na doplnenie návrhu, ktorý doplnil dňa 22.09.2010. Konštatoval,
že písomná žiadosť navrhovateľa na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola odporcovi
podaná dňa 25. 09. 2012, do podania návrhu vo veci samej síce 6-mesačná lehota neuplynula, avšak
návrh navrhovateľa nepovažoval za predčasný s ohľadom na to, že v čase jeho rozhodovania už táto
lehota uplynula. S ohľadom na skutočnosť, že exekúcia bola začatá v roku 2010 a navrhovateľ sa
predbežného prerokovania domáhal v roku 2012, nepovažoval za dôvodnú ani odporcom vznesenú



námietku premlčania. Následne preto zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu a
či existuje dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda navrhovateľovi vznikla. V tejto súvislosti
uviedol, že v zmysle § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku účinného v čase podania návrhu na
vydanie poverenia bolo možné vydať poverenie na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených a rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol do tohto ustanovenia
daný až novelou účinnou od 01. 06. 2011. Nestotožnil sa s názorom navrhovateľa, že rozhodcovský
rozsudok bol v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm.
i/ Exekučného poriadku, pretože uvedená novela by v takomto prípade bola nadbytočná a táto podľa
komentáru sa vzťahuje aj na konanie začaté pred jej účinnosťou. K vydávaniu poverení na základe
exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovská rozsudok, dochádzalo a dochádza tak podľa § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku. Podporne poukázal i na dôvodovú správu k označenej novele, z ktorej
vyplýva úmysel zákonodarcu, ktorý je podstatný pre výklad zákona. V čase podania návrhu na vydanie
poverenia tak lehota v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala, pričom
exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia za 84 dní od doručenia žiadosti a nie
ako navrhovateľ zavádzajúco tvrdil, po 175 dňoch. Mal za to, že táto lehota je primeraná aj s ohľadom
na to, že v rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy, ako i materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku a nekalú povahu rozhodcovskej doložky, či priebeh rozhodcovského konania,
v dôsledku čoho nejde o rozhodnutie jednoduché. Ohľadne prípadného prieťahu v konaní sa neviedlo
žiadne disciplinárne konanie, sťažnosť na prieťahy v konaní bola neopodstatnená, nerozhodol Ústavný
súd SR, či Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v platnom
znení by len takéto podklady boli relevantné pre priznanie náhrady škody. Uvedené ustanovenie je síce
platné od 01. 01. 2013 a návrh bol podaný v roku 2012, dospel však k záveru, že toto ustanovenie
možno brať do úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z.z. platného v čase podania návrhu na vydanie poverenia a začatia tohto konania.
Ďalej uviedol, že navrhovateľ vo svojom návrhu v podstate žiada, aby v tomto konaní bolo opätovne
preskúmané rozhodnutie exekučného súdu, napádajúc i samotné zdôvodnenie rozhodnutia. V tejto
súvislosti poukázal na právny názor vyslovený v rozhodnutiach označených odvolacích súdov, ako aj
Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, týkajúcich sa exekučného titulu vydaného v rozpore so
zákonom na základe rozhodcovskej doložky. Dospel k záveru, že tvrdenie navrhovateľa nezakladá
nesprávny úradný postup a navrhovateľ z tohto dôvodu by sa uplatneného nároku mohol domáhať
podľa § 5 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., aj to len v prípade, ak by rozhodnutie exekučného súdu
bolo zrušené alebo zmenené, čo však navrhovateľ výslovne vylúčil. Súd tiež poukázal na znalecký
posudok JUDr. PhDr. Y. L., ktorý považoval za irelevantný pre dané
rozhodnutie. Záver znalca bol všeobecný, nepoukazujúci na osobitné podmienky konkrétnej exekučnej
veci. Nestotožnil sa ani s právnym názorom navrhovateľa, že rozhodcovský rozsudok je prekážkou
domáhania sa jeho nároku voči dlžníkovi v občianskoprávnom konaní z dôvodu res iudicata. Zdôraznil
predovšetkým, že exekučný súd má právo preskúmať vykonateľnosť exekučného titulu po stránke
formálnej aj materiálnej, a to už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. V rámci tohto skúma, či exekučný titul bol vydaný k tomu
kompetentným orgánom, pretože v opačnom prípade ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne
právne účinky a na jeho základe nemožno previesť nútený výkon rozhodnutia, čo judikoval už Najvyšší
súd SR. Poukazujúc na uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 11. 07. 2012 sp.zn. 20CoE/94/2012
mal za to, že nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie však odpadá prekážka res iudicata na uplatnenie práva navrhovateľa na súde. Podľa
jeho názoru tak v konaní nebol zo strany exekučného súdu preukázaný nesprávny úradný postup a
naviac navrhovateľ v konaní nepreukázal ani vznik škody, ktorú v návrhu len všeobecne popísal, avšak ju
nijako nedokladoval a tiež ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Aj pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, túto navrhovateľ obdobne nepreukázal a nezdôvodnil, pričom doba,
ktorá uplynula od doručenia žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia až do rozhodnutia o nej,
nemohla žiadnym negatívnym spôsobom navrhovateľa zasiahnuť a vyvolať v ňom neistotu ako morálnu
ujmu, ovplyvniť jeho plánovanie a rozhodovanie a tiež vyvolať riziko ohrozujúce konečné vymoženie
pohľadávky. Preto sa ďalej ani výškou škody a nemajetkovej ujmy nezaoberal a návrh navrhovateľa ako
nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a odporcovi, ktorý mal vo veci
úspech, náhradu trov konania nepriznal, pretože tieto nešpecifikoval a žiadne trovy mu ani nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,



jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi
konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo
už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný
ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z.
Svojim rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Vytkol mu tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto súvislosti
poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol niektoré skutočnosti
len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz označil
aj exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov však
nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázal tiež na to, že súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že
zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za
situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času,
ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna
istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského
súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho
úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť
štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú
mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti
atď. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom
vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote
a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento
nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil
jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko
vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si
povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je
dôvodné.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
2.897,93 eura z titulu náhrady škody a sumy 579,59 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom na označenom
súdu pod sp. zn. 11Er/582/2010. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15-
dňovej lehote a v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako 175 dní a vykonaním
úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok, keď exekučný súd vykonal opätovné posúdenie
práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny, čím vytvoril stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť
istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).



Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z.z.).

Úvodom je potrebné poznamenať, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4 Listiny
základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) je zák. č. 514/2003 Z.z. osobitným zákonom, ktorý
upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát
zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky
zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda
bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov
v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou
podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama
príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený
a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na
zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy
zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a §
6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je samostatne
upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej
slobody (§ 7), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I keď zákon
explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať
porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti
súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného
konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a
právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a
vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o
objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla
následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody
vo vzťahu príčiny a následku.

V súdenej veci správne súd prvého stupňa vo svetle týchto záverov posudzoval existenciu predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. V tomto smere v potrebnom
rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Niet totiž sporu o tom, ako to
vyplýva z obsahu spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 11Er/582/2010, že oprávnený Pohotovosť, s.r.o.,



dňa 27. 05. 2010 spísal do zápisnice návrh na vykonanie exekúcie a exekučnému súdu bola dňa 16. 07.
2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, proti povinnému C. Y., o vymoženie 771,25 eura s príslušenstvom na základe exekučného
titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 08. 12. 2009 sp. zn. SR 20398/09.
Exekučný súd uznesením zo dňa 08. 10. 2010 č. k. 11Er/582/2010-17 žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo potvrdené
uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 30.11.2010, č.k. 26CoE/189/2010-31. Podľa navrhovateľa
takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k rozhodnutiu
exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým
časovým oneskorením (viac ako 175 dní), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu
spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní. Odpoveď, či došlo k vydaniu, resp.
nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom ustanovenej lehote, poskytuje ust. § 44 ods. 2 zák.
č. 233/1995 Z. z. v znení zák. č. 466/2009 účinného od 15. 12. 2009 a teda v čase začatia exekučného
konania (ďalej len „Exekučný poriadok“).

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd zastáva názor, že z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom v zhora citovanom ustanovení
plynie záver, podľa ktorého 15-dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa
vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je
totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami, ktoré zachovávajú autenticitu sledovaného zámeru, čo
umožňuje výklad doslovný, gramatický a systematický, pričom niet dôvodu pre použitie analógie. V tejto
súvislosti je zvlášť významné, že úmyslom zákonodarcu bolo práve zefektívnenie exekučného konania
v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného
súdu a tak prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Táto požiadavka však stráca svoj základný význam
a opodstatnenosť v prípade, že niet exekučného titulu pre jeho rozpor so zákonom ako materiálneho
predpokladu každej exekúcie. Neznamená to však, že i vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo
účastníka na prejednanie veci v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48
ods. 2 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru, aby sa tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel,
aby 15-dňová lehota exekučného súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť exekútora
o udelenie poverenia, bol by to explicitne zakotvil spôsobom ako v niektorých ďalších ustanoveniach
Exekučného poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil
exekučnému súdu rozhodnúť (či už pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote na rozdiel od ust.
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti „poveriť“
exekútora, aby exekúciu vykonal. Obdobnú paralelu možno nájsť i v odvolaní proti rozhodnutiam v
exekučnom konaní, ktoré v zásade nie je prípustné (§ 202 ods. 2 OSP), pokiaľ Exekučný poriadok
výslovne vo svojich ustanoveniach nezakotvuje, že odvolanie prípustné je a taktiež i v ustanoveniach
Občianskeho súdneho poriadku (napr. § 16 ods. 1, § 75 ods. 4, 5, § 92 ods. 5, § 95 ods. 3 atď.),
ktoré sa na exekučné konanie použijú, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak (§ 251 ods. 4 OSP).
S ohľadom na cieľ a zásady Exekučného poriadku, na ktorých je budovaný, preto jeho ust. § 44 ods. 2
nie je možné interpretovať rozširujúcim spôsobom tak, ako to predkladá navrhovateľ. Odvolacím súdom
zastávaný názor v konečnom dôsledku, s prihliadnutím na vzájomné súvislosti a účel sledovaný právnou
úpravou, nemožno označiť ani za neprimeraný alebo svojvoľný výklad práva upierajúci základné práva
a slobody, súčasťou ktorých je i právo na súdnu ochranu. Vychádzajúc z týchto záverov v danej veci
s ohľadom na skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
bola exekučným súdom zamietnutá, nedošlo tak z jeho strany k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote.

Rovnako tak v sporom dotknutom exekučnom konaní neboli preukázané navrhovateľom avizované
zbytočné prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy
§ 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu, na čo odvolateľ dôvodne
poukazuje. Ustanovenie § 9 zákona treba na vec aplikovať v takom znení, v akom platil v čase



namietaného nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci a nie je teda možné toto zákonné
ustanovenie vykladať v zmysle jeho znenia po novele od 01.01.2013 (zákonom č. 412/2012 Z. z.), z
čoho potom vyplýva, že postup exekučného súdu bolo nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska „zbytočných
prieťahov“ a to súdom samostatne, bez potreby existencie rozhodnutia alebo konania iného orgánu v
zmysle znenia ustanovenia § 9 ods. 2 po novelizácii od 01.01.2013. Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,
každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti,
aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Právo každého na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek
trestného obvinenia proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru. V tomto smere rozsiahla
rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní,
sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie
účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý
v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na
lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa aj v týchto prípadoch postup
dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Hodnotiac postup exekučného súdu z hľadiska týchto kritérií je
významné, že ako už bolo uvedené, žiadosť súdneho exekútora bola doručená exekučnému súdu dňa
16. 07. 2010 a exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinného na plnenie z titulu
spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V nadväznosti na tento exekučný titul exekučný súd viazaný ust. §
44 ods. 2 Exekučného poriadku, zvýrazňujúcim zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia
ako výsledku náležitého preskúmania, okrem iného i exekučného titulu, po jeho starostlivom posúdení,
žiadosť súdneho exekútora rozhodnutím zo dňa 08. 10. 2010 zamietol, ktoré rozhodnutie bolo potvrdené
uznesením Krajského súdu v Nitre ako odvolacieho súdu. V postupe exekučného súdu, ktorý rozhodol po
84 dňoch od doručenia žiadosti (nie 175 dní, ako v návrhu zavádzajúco uviedol navrhovateľ), s ohľadom
na okolnosti danej veci nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy.

K navrhovateľom posledne tvrdenému dôvodu nesprávneho úradného postupu v súvislosti so
zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom, v dôsledku čoho nie je spôsobilým exekučným titulom, odvolací
súd nepovažuje za zmysluplné sa bližšie vyjadrovať a v podrobnostiach odkazuje na správne a
presvedčivé dôvody napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Poukazuje ďalej len na to, že v tomto
smere sú právne závery ustálené judikatúrou Najvyššieho súdu SR aj Ústavného súdu SR a odvolací súd
nemá dôvod sa od nich odkloniť. V konečnom dôsledku sú dobre známe i samotnému navrhovateľovi,
resp. by mu mali byť, keďže mu ako oprávnenému v exekučných veciach boli doručené tisíce rozhodnutí,
týkajúcich sa danej problematiky. Za daných okolností, tak i podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ
nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9
ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť odporcu
za navrhovateľom v tomto konaní požadovanú náhradu škody a nemajetkovú ujmu. Odvolací súd
ale tiež dodáva, že pokiaľ navrhovateľ nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohol sa v
rámci exekúcie vôbec domôcť ani nároku od povinnej vyplývajúcemu mu z úverovej zmluvy, a preto
s rozhodcovským rozsudkom ako nulitným aktom v exekučnom konaní sa ani nemôže spájať vznik
akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie exekúcie. Premieta sa tu tak zásada,
podľa ktorej „na nepráve nemožno stavať právo“.

Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci navrhovateľ ani nekonkretizoval svoj odvolací dôvod a postup
prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať pred súdom, odvolací
súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu konania podľa § 221 ods. 1 písm.
f/ OSP nezistil. I ďalšie skutočnosti vytýkané navrhovateľom v jeho odvolaní sú bez právneho významu,
keď tvrdenia v súvislosti s vierohodnosťou údajov sa preskúmavaného rozsudku vôbec netýkajú.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142
ods. 1 a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.



Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.