Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/238/2016 z 22. 9. 2016
Citácia: uznesenie Krajského súdu Žilina z 22. septembra 2016, sp. zn. 8Co/238/2016, ECLI:SK:KSZA:2016:5314207524.1
Krajský súd Žilina | 8Co/238/2016 | ECLI:SK:KSZA:2016:5314207524.1 | 2016-09-22 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: § 389 ods. 1 písm. b) CSP, § 389 ods. 1 písm. c) CSP, § 391 ods. 1 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/78234060-4eab-40e5-bf11-06c4cf8bad47
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5314207524.1

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/238/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5314207524
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5314207524.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej
a členov senátu JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnom spore žalobcu:
DOMBYT Čadca, so sídlom Čadca, U Kyzka 751, IČO: 35 658 312, zastúpeného splnomocneným
zástupcom Advokátska kancelária JUDr. Stopka, JUDr. Cisarík, s. r. o., so sídlom Čadca, Potočná 2835/1
A, IČO: 36 866 849, proti žalovanej: C. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom V., M. XXXX/X, o zaplatenie 438,36
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 4C/85/2015-53
zo dňa 12. apríla 2016, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu   zrušuje a vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Čadca rozsudkom č. k. 4C/85/2015-53 zo dňa 12. 04. 2016 žalobu zamietol a žalovanej
náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení konštatoval, že žalobca sa voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy 438,36 eur na tom
skutkovom základe, že žalovaná je užívateľkou bytu špecifikovaného v návrhu, ktorý užíva bez právneho
dôvodu a má povinnosť platiť nájomné a platby spojené s užívaním bytu. Žalovaná si uvedené povinnosti
neplnila, čo viedlo k vzniku nedoplatkov v žalovanej sume.
Potom čo súd ustálil, že predmetom sporu je zaplatenie nájomného, citujúc ust. § 685 ods. 1, § 696
ods. 1, 2, § 697, § 494 Občianskeho zákonníka žalobu zamietol. Konštatoval, že podmienkou uplatnenia
nároku na zaplatenie nájomného a služieb spojených s užívaním prenajatého bytu je platná nájomná
zmluva za sporné časové obdobie. Žalobca nepredložil platnú nájomnú zmluvu ako základ účtovania
nájomného a služieb spojených s užívaním bytu, ktoré vymáha. Z toho dôvodu mu nevzniklo právo
na zaplatenie nájomného podľa § 685 ods. 1, § 696 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, ani za služby
spojené s užívaním bytu. Žalobca podľa § 494 Občianskeho zákonníka neuniesol dôkazné bremeno na
preukázanie platného záväzku - platnej nájomnej zmluvy za sporné časové obdobie, na základe ktorej
by mal právo požadovať od žalovanej platbu nájomného a služieb spojených s užívaním bytu.
Súd ďalej konštatoval, že rozhodujúce skutkové tvrdenia neumožňovali podriadiť skutkový stav pod
hypotézu právnej normy o bezdôvodnom obohatení podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.
Žalobca v návrhu neuviedol faktickú výšku bezdôvodného obohatenia, ktorá nie je totožná so zmluvným
nárokom na zaplatenie nájomného a služieb  spojených s užívaním bytu. Pre nárok, resp. alternatívne
posúdenie nároku ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobca nepreukázal ani faktický
stav užívania bytu žalovanou v spornom časovom období.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“)
s tým, že žalovanej, ktorej by ako úspešnej strane konania patrilo právo na náhradu trov konania, ich
náhradu nepriznal, nakoľko si žalovaná náhradu trov konania podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnila.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu odvolanie, ktorým sa
domáhal jeho zmeny spočívajúcej vo vyhovení jeho žalobe v celom rozsahu, alternatívne jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.



Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.
Nestotožnil sa s tvrdením súdu, že výšku nároku bezdôvodného obohatenia nemožno stotožniť s výškou
zmluvného nároku na zaplatenie nájomného a služieb spojených s užívaním bytu. V žalobe uviedol,
že tým, že žalovaná aj po skončení nájmu byt bez právneho dôvodu užívala, avšak neprispievala na
nájomné a na úhrady spojené s užívaním bytu riadne a včas, sa na jeho úkor bezdôvodne obohatila,
preto je povinná uhradiť bezdôvodné obohatenie vo výške obvyklého nájmu a služieb spojených s
užívaním tohto bytu. Má za to, že v zmysle podanej žaloby a jeho vyjadrení je jednoznačné, že
predmetom sporu je bezdôvodné obohatenie, preto s tvrdením súdu, že aj napriek neexistencii nájomnej
zmluvy si uplatňuje zmluvný nárok na zaplatenie nájomného a služieb spojených s užívaním bytu,
nemôže súhlasiť. V danom prípade sa nejedná o zmluvný nárok, ale o plnenie z titulu bezdôvodného
obohatenia, kedy je možné bezdôvodné obohatenie stotožniť s dohodnutou výškou nájomného. V
tejto súvislosti žalobca poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Cdo/104/2008, podľa ktorého výška bezdôvodného obohatenia sa rovná dohodnutej výške nájomného.
Žalobca sa nestotožnil ani s konštatovaním súdu, že byt je fakticky a právne voľný momentom uplynutia
nájomného vzťahu, teda dňom 01. 10. 2012 a nič mu nebránilo aby sa právne a fakticky ujal dispozície
bytu. Dispozície bytu sa fakticky ujať nemohol, keďže žalovaná mu svojim konaním obmedzila riadne
užívanie bytu až do 22. 09. 2014, kedy byt vypratala a odovzdala.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

4. Vzhľadom na to, že krajský súd vo veci rozhodoval za účinnosti nového procesného kódexu, zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“), účinného od 01. 07. 2016, bol povinný pri
svojom postupe aplikovať novú právnu úpravu (§ 470 ods. 1 C. s. p.) s tým, že účinky procesných úkonov
uskutočnených do 30. 06. 2016 ostali zachované (§ 470 ods. 2 C. s. p.“). Zároveň súd v odôvodnení
prispôsobil terminológiu novej právnej úprave.

5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
(§ 380, § 379 C. s. p.) a rozsudok okresného súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b/, c/ C. s. p. zrušil a podľa
§ 391 ods. 1 C. s. p. vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, majúc za to, že odvolanie žalobcu
je dôvodné.

6. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/, c/ odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom; súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci
nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

7. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej súd zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,
ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho
ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (obdobne
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 M Cdo 4/2009).

8. V preskúmavanej veci mal odvolací súd z obsahu predloženého spisu preukázané, že žalobca sa
voči žalovanej domáha zaplatenia sumy 438,36 eur s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia
podľa § 451 Občianskeho zákonníka na tom skutkovom základe, že žalovaná v období máj až júl 2014
užívala byt uvedený v žalobe bez právneho dôvodu, čím sa na jeho úkor bezdôvodne obohatila. Výšku
bezdôvodného obohatenia žalobca odvodil od výšky nájomného, ktoré bola žalovaná povinná platiť na
základe nájomnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovanou dňa 04. 10. 2011 na dobu určitú v trvaní
1 roka. Skutkové tvrdenia žalobcu zodpovedajú právnej kvalifikácii bezdôvodného obohatenia podľa
§ 451 Občianskeho zákonníka, na ktorej skutočnosti nič nemení to, že žalobca výšku bezdôvodného
obohatenia odvodil od výšky nájomného, ktoré pred ukončením nájomného vzťahu bola žalovaná
povinná platiť na základe nájomnej zmluvy. V tomto smere nie je správny záver súdu, ktorý posúdiac



uplatnený nárok žalobcu ako nárok na zaplatenie nájomného v zmysle § 685 ods. 1 a nasl. Občianskeho
zákonníka (i keď tomuto nezodpovedali skutkové okolnosti uvedené žalobcom v žalobe a jej oprave)
žalobu zamietol s poukazom na to, že žalobca nepreukázal existenciu nájomného vzťahu, keď žalobca
ani netvrdil, že by v uvedenom období medzi ním a žalovanou nejaký nájomný vzťah existoval. Námietka
žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci je preto dôvodná.

9. Ako predčasné sa javia aj závery súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcom ohľadne
užívania predmetného bytu žalovanou v rozhodnom období. Súd mal za preukázané, že žalovaná
v byte fakticky nebýva, pracuje a býva vo Viedni, avšak z napadnutého rozhodnutia ani z obsahu
spisu nevyplýva odkedy žalovaná na uvedenej adrese nebýva. Dôvodná je preto i odvolacia námietka
žalobcu o nedostatočnom zistení skutkového stavu súdom prvého stupňa, keď v sporovom konaní
je neprípustné, aby súd bez spochybnenia skutkových tvrdení žalobcu žalovaným tieto sám vlastnou
činnosťou spochybňoval, a to bez vykonania riadneho dokazovania na pojednávaní.

10. Odvolací súd za správny napokon nepovažuje ani postup súdu prvej inštancie, pokiaľ tento vo veci
rozhodol podľa § 115a ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania.

11. Ústava Slovenskej republiky v čl. 46 a nasl., ako aj Dohovor o ochrane základných práv a slobôd
v čl. 6 ods. 1 garantujú právo na súdnu ochranu (spravodlivý proces). Toto právo zahŕňa jednak právo
na prístup k súdu, t. j. právo obrátiť sa na súd na vymoženie či ochranu subjektívneho práva a jednak
právo na určitú kvalitu procesu, ktorá je zabezpečená celou radou inštitucionálnych a procesných záruk.
Ustanovenie čl. 46 a nasl. Ústavy SR našlo vyjadrenie aj v Občianskom súdnom poriadku účinnom v čase
rozhodovania súdu prvej inštancie a následne Civilnom sporovom poriadku, ktoré zakotvujú povinnosťou
súdov v civilnom procese postupovať tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a právom
chránených záujmov účastníkov, resp. strán konania a táto ochrana bola účinná tak, aby bol naplnený
princíp právnej istoty (§ 1, § 2 O. s. p., čl. 2, 3 C. s. p.).

12. Z citovaných ustanovení vyplýva, že civilný proces musí byť vedený tak, aby zaručil sporovým
stranám realizáciu procesných práv priznaných im Civilným sporovým poriadkom (predtým Občianskym
súdnym poriadkom) za účelom obhájenia a ochrany ich práv a právom chránených záujmov. Väčšina
procesných oprávnení a povinností strany v občianskom súdnom konaní sa realizuje na pojednávaní,
kde je stranám konania umožnené predkladať návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy, vyjadrovať sa k
vykonanému dokazovaniu, k tvrdeniu protistrany, právo záverečnej reči a pod. V zákonom ustanovených
prípadoch je možné rozhodnúť vo veci aj bez nariadenia pojednávania (§ 177 ods. 2 C. s. p.). V čase
rozhodovania okresného súdu túto možnosť upravovalo ust. § 115a O. s. p., v zmysle ktorého súd prvej
inštancie v prejednávanej veci i postupoval.

13. Ustanovenie § 115a ods. 1 O. s. p. (v súčasnosti § 177 C. s. p.) umožňovalo vec prejednať
a rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania, podmienkou pre takýto postup však bolo, že takýto
postup súdu nebol v rozpore s požiadavkou verejného záujmu a vo veci bolo možné rozhodnúť
len na základe listinných dôkazov predložených účastníkmi a účastníci s rozhodnutím vo veci bez
nariadenia pojednávania súhlasili alebo sa výslovne práva na verejné prejednanie veci vzdali. Odsek
2 cit. ustanovenia síce umožňoval súdu rozhodnúť vo veci bez nariadenia pojednávania aj v drobných
sporoch, t. j. vo veciach, ktorých predmet konania nepresahoval sumu 1.000,- eur (v súčasnosti 2.000,-
eur), ako je tomu aj v tomto prípade, avšak aj tu len za podmienky, že takýto postup nebol v rozpore
s požiadavkou verejného záujmu a vo veci bolo možné rozhodnúť len na základe listinných dôkazov
predložených účastníkmi.

14. Základom pre rozhodnutie súdu v prípade nenariadenia pojednávania boli teda nespochybnené
listinné dôkazy predložené stranami konania, a to bez toho, aby sa nimi vykonávalo dokazovanie v
zmysle § 120 a nasl. O. s. p. Súd sa len oboznámil s listinami a ak z nich vyplynul tvrdený skutkový stav
a právne posúdenie, mohol ich vziať za základ svojho rozhodnutia vo veci samej. V prípade akýchkoľvek
pochybností nebolo možné rozsudok v zmysle § 115a O. s. p. bez pojednávania vydať.

15. Vychádzajúc z vyššie uvedeného a odôvodnenia napadnutého rozsudku, neboli podľa názoru
odvolacieho súdu v prejednávanom prípade splnené podmienky pre rozhodnutie veci bez nariadenia
pojednávania. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie nepovažoval
žalobu za jednoznačnú pokiaľ ide o povahu uplatneného nároku žalobcu, ktorý napokon napriek



skutkovým tvrdeniam žalobcu spočívajúcim v užívaní bytu žalovanou bez právneho dôvodu a odkazu na
ust. § 451 Občianskeho zákonníka posudzoval podľa § 685 ods. 1 Občianskeho zákonníka s poukazom
na to, že žalobca si uplatnil nárok na nájomné. Pokiaľ v konaní vznikli pochybnosti o povahe uplatneného
nároku, vzhľadom na „protirečivé“ vyjadrenia žalobcu v žalobe (nárok na zaplatenie nájomného titulom
bezdôvodného obohatenia), zodpovedalo by správnemu postupu súdu na prejednanie veci nariadiť
pojednávanie a umožniť tak stranám konania uplatniť ich procesné práva. V tejto súvislosti zároveň
odvolací súd poukazuje na zmätočnosť napadnutého rozsudku, keď súd vo veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania v zmysle § 115a O. s. p., v rozsudku však konštatoval, že si splnil poučovaciu povinnosť
podľa § 118a ods. 2 O. s. p. a uviedol aj predbežný právny názor podľa § 100 ods. 1 O. s. p., tiež,
že žalobca a jeho právny zástupca si boli vedomí sporných bodov „oboznámených na pojednávaní“.
Postup okresného súdu sa javí ako nepredvídateľný a prekvapivý, a to i v nadväznosti na skutočnosť,
že na základe žaloby vydal platobný rozkaz, ktorým žalobe vyhovel (ktorý platobný rozkaz bol zrušený
len pre nemožnosť jeho doručenia žalovanej) a následne, na základe toho istého skutkového stavu, bez
toho, aby sa žalovaná vo veci vyjadrila a nárok žalobcu poprela a bez vykonania riadneho dokazovania,
žalobu zamietol. Súd prvého stupňa tak konanie zaťažil vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a jeho postupom, keď v zmysle ust. § 115a ods. 2 O. s. p. vo veci nenariadil
pojednávanie, došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno
napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

16. I keď rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania žalobca v odvolaní nenamietal, ide o odňatie
možnosti stranám konania konať pred súdom, ktoré predstavuje procesnú vadu konania majúcu vplyv
na procesné podmienky konania, je odvolací súd na túto vadu v zmysle § 380 C. s. p. povinný prihliadať
ex offo.

17. Vychádzajúc z uvedených skutočností odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa § 389 ods. 1
písm. b/, c/ C. s. p. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Povinnosťou okresného
súdu bude vec prejednať a rozhodnúť, rešpektujúc ustanovenia Civilného sporového poriadku tak, aby
ochrana porušených práv bola spravodlivá a účinná a aby bol naplnený princíp právnej istoty (čl. 2 C.
s. p.). Pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu veci, okresný súd je povinný rešpektovať ust. § 151 ods.
1 C. s. p., tiež ustanovenie čl. 2 C. s. p. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie opätovne rozhodne i o
trovách konania, vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.).

18. V závere odvolací súd uvádza, že nakoľko bol vo veci povinný aplikovať ustanovenia Civilného
sporového poriadku účinného od 01. 07. 2016, v úvodnej časti rozsudku už neuviedol opatrovníčku
žalovanej. I keď Civilný sporový poriadok naďalej upravuje procesné opatrovníctvo, procesného
opatrovníka možno ustanoviť len fyzickej osobe, ktorá nemôže samostatne konať pred súdom a nemá
zákonného zástupcu, prípadne, ak zákonný zástupca nemôže za fyzickú osobu konať alebo je nečinný.
Vzhľadom na to, že žalovaná nie je osobou, ktorej procesná spôsobilosť by bola obmedzená, funkcia
opatrovníčky Štefánii Časnochovej ustanovenej žalovanej za opatrovníčku uznesením okresného súdu
č. k. 11Ro/17/2014-28 zo dňa 20. 02. 2015 počnúc dňom 01. 07. 2016 zanikla, a teda odvolací súd s
ňou ako s opatrovníčkou žalovanej ďalej nekonal.

19. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie   nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,



e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)