Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/5/2017 z 21. 5. 2017
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. mája 2017, sp. zn. 10Szak/5/2017, ECLI:SK:NSSR:2017:1017200266.1
Najvyšší súd | 10Szak/5/2017 | ECLI:SK:NSSR:2017:1017200266.1 | 2017-05-21 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/14fd349c-ea52-4163-9fda-a2fb74eadb76
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1017200266.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Szak/5/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200266
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1017200266.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Eleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Hatalovej, PhD., v
právnej veci sťažovateľa (pôv. žalobca): K. Q. F., narodený XX.XX.XXXX, v zahraničí naposledy bytom:
B., provincia B. štátna príslušnosť: Pakistanská islamská republika, zastúpený: Liga za ľudské práva,
občianske združenie, so sídlom Štúrova 3, Bratislava, proti žalovanému: Prezídium policajného zboru,
Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie
cudzineckej polície Policajného zboru Trnava, so sídlom Paulínska 13, Trnava, o správnej žalobe
proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BA9-17-017/2017-AV zo dňa 8. februára 2017, o kasačnej
sťažnosti sťažovateľa proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Sa/11/2017-75
zo dňa 7. marca 2017, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky právoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
8Sa/11/2017-75 zo dňa 7. marca 2017   m e n í   tak, že rozhodnutie žalovaného č.  PPZ-HCP-
BA9-17-017/2017-AV zo dňa 8. februára 2017   z r u š u j e .

Sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania   p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA9-17-017/2017-AV zo dňa 8. februára 2017 (ďalej na účely rozsudku
len „preskúmavané rozhodnutie“) žalovaný podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011
Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej na účely rozsudku len „zákon
č. 404/2011 Z.z.“) za účelom zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá
a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú
ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z
členských štátov (ďalej na účely rozsudku len „Dublinské nariadenie“) rozhodol o zaistení sťažovateľa
(v prvostupňovom konaní žalobca)  so stanovením dĺžky doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný,
najviac na dobu do 08.07.2017, t. j. 5 mesiacov, v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov
(ďalej na účely rozsudku len „ÚPZC Medveďov“).

2. Preskúmavané rozhodnutie vychádza zo skutočnosti, že  sťažovateľ bol na základe oznámenia
kontrolovaný dňa 07.02.2017 vo večerných hodinách pri Slovensko - českej štátnej hranici policajnou
hliadkou. Po vykonaní úkonov bol následne odovzdaný a predvedený na správny orgán z dôvodu, že
vzniklo podozrenie, že sa dopustil priestupku v zmysle § 118 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z.z.



a to tým, že má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Po vypočutí a vykonaní lustrácií
žalovaný zistil, že sťažovateľ sa na území Slovenskej republiky nachádzal neoprávnene a je žiadateľom
o udelenie azylu v Bulharskej republike.  Totožnosť sťažovateľa, ako aj jeho štátna príslušnosť bola
zistená zo spísanej zápisnice o podaní vyjadrenia účastníka konania, ako aj z fotokópie identifikačnej
karty B. XXXXX-XXXXXXX-X platnej od 27.10.2015 do 27.10.2025, na ktorej sa nachádzala aj fotografia.

3. Žalovaný začal dňa 08.02.2017 konanie za účelom zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu
podľa Dublinského nariadenia, keďže Bulharská republika je príslušná na konanie o jeho žiadosti
o udelenie azylu. V zápisnica o podaní vyjadrenia zo dňa 08.02.0217 evidovanej pod číslom PPZ-
HCP-BA9-17-015/2017-AV sťažovateľ uviedol, že svoj cestovný doklad mal vydaný, ale stratil ho a v
súčasnosti má občiansky preukaz B., ktorý si odfotil. Mal pri sebe menšiu finančnú hotovosť v srbských
dinároch. Uviedol, že inú hotovosť nemá a ani si nevie zabezpečiť. Taktiež si nevie zabezpečiť žiadne
ubytovanie a jeho celá rodina žije v Pakistane.

4. Na základe vykonaných úkonov, dokazovaní a na základe spísaných zápisníc o podaní vyjadrenia
žalovaný zistil, že sťažovateľ po požiadaní o udelenie azylu na území Bulharskej republiky, po určitej
dobe túto krajinu opustil za pomoci prevádzača. Následne nelegálne vstúpil na územie iného štátu Únie
ukrytý v nákladnom automobile kam bol nasadený za pomoci prevádzača, na ktorého sa nakontaktoval
na území Bulharska. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ je osobou u ktorej je riziko úteku a nezaistením
by hrozilo, že bude zmarený samotný účel konania o odovzdaní. Zo zápisnice o podaní vyjadrenia
vyplýva aj neschopnosť vlastnej starostlivosti o svoju osobu po materiálnej, zdravotnej a existenčnej
stránke. Mal za to, že v prípade sťažovateľa nie je možné uplatniť alternatívne donucovacie opatrenia,
ale je potrebné ho zaistiť a tak odovzdať do krajiny, ktorá je príslušná v konaní o udelenie azylu.

5. Žalovaný v súlade s ustanovením § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z., ako aj na základe odporúčania
Dublinského strediska a v zmysle článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia stanovil dĺžku doby zaistenia
najdlhšie do 08.07.2017. Uvedená doba je podľa správnej úvahy a skúseností Dublinských konaní podľa
žalovaného  priamo úmerná dobe zabezpečenia všetkých potrebných náležitostí k realizovaniu konania
v zmysle Dublinského nariadenia.

II.
Konanie na krajskom súde

6. Sťažovateľ podal proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Bratislave správnu žalobu vo
veci zaistenia podľa Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len
„S.s.p.“) s nasledujúcimi žalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.):

- preskúmavané rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci z dôvodu, že zaistenie
podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z.z. je možné len maximálne v trvaní troch mesiacov,
- nesprávne právne posúdenie vo vzťahu k  vnímaniu aplikácie inštitútu zaistenia žalovaným.

7. Sťažovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne na pojednávaní namietal, vo vzťahu ku krajine do
ktorej má byť odovzdaný, že v poslednom období sa situácia žiadateľov v Bulharsku rapídne zhoršila a
žiadatelia sú vystavení podmienkam neľudského zaobchádzania, pričom poukázal na správy Európskej
rady pre utečencov a azylantov týkajúce sa podmienok azylového konania jednotlivých členských štátov
za rok 2015, ako aj za rok 2016 vydaných v januári 2017, v ktorých sú neodporúčacie stanoviská
pre členské štáty vo vzťahu k dublinským transferom do Bulharska, z dôvodu že týmto osobám môže
hroziť porušenie čl. 3 Dohovoru. Taktiež viaceré členské štáty  prostredníctvom judikatúry národných
súdov  vo viacerých prípadoch pozastavili transfery do tejto krajiny. Ďalej v súvislosti s tým, že dňa
17.02.2017 požiadal na území Slovenskej republiky o azyl, namietal, že bolo  potrebné prehodnotiť účel
jeho zaistenia.

8. Krajský súd v Bratislave v konaní podľa ust. § 221 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní žaloby
(§ 206 ods. 3 S.s.p.) zistil, že jej nebolo možné vyhovieť z nasledujúcich dôvodov:
- s poukazom na odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia a na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 10Sza/23/2015, súd uviedol, že stanovenú lehotu zaistenia žalovaný
odôvodnil existujúcimi skutočnosťami, ktoré aj podľa názoru súdu odôvodňujú takýto „čas nevyhnutne
potrebný“ na zaistenie cudzinca;



- k námietke žalobcu že dňa 17.02.2017 požiadal na území Slovenskej republiky o azyl, a preto
je podľa potrebné prehodnotiť účel zaistenia, súd uviedol, že vo vzťahu k preskúmaniu zákonnosti
rozhodnutia žalovaného je táto námietka irelevantná, nakoľko žalobca sa domáha preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 08.02.2017, keď žalovaný vychádzal zo zistenia, že žalobca
nie je žiadateľom o azyl na území Slovenskej republiky;
- Bulharsko je zaradené medzi európske demokratické krajiny, ktoré rešpektujú dodržiavanie ľudských
práv v zmysle medzinárodných dohovorov, pričom súdu nie sú známe prípady porušovania týchto práv
v súvislosti s aplikáciou Dublinského nariadenia. Preto držanie žalobcu v zaistení za účelom prípravy
alebo výkonu Dublinského transferu nie je v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.

III.
Konanie na kasačnom súde
A)
9. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodov
uvedených v
- § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., t.j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
- § 440 ods. 1 písm. h) krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.

10. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä
uviedol, že krajský súd:

- nesprávne právne posúdil  stanovenie možnej dĺžky zaistenia,
- nesprávne právne posúdil zmeny skutkových okolností prípadu sťažovateľa po jeho zaistení,
- nesprávne právne posúdil vyhodnotenie Bulharska ako bezpečnej tretej krajiny pre návrat sťažovateľa,
- sa odklonil od  ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, ktorý opakovane poukazuje na
nevyhnutnosť aplikácie čl. 28 Dublinského nariadenia pri rozhodovaní o zaistení cudzincov v zmysle §
88 ods. 1 písm. c) / § 88a ods. 1 písm. e) zákona č. 404/2011 Z.z., ako aj pri maximálnej možnej dĺžke
doby zaistenia,
- mal preskúmavané rozhodnutie ako nepreskúmateľné zrušiť z dôvodu, že žalovaný sa nezaoberal
aktuálnou bezpečnostnou situáciou v Bulharsku.

11. Navrhol, aby kasačný súd rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu mení tak, že rozhodnutie
žalovaného v celom rozsahu zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

B)
12. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 28.04.2017  plne pridržiaval preskúmavaného
rozhodnutia. Zároveň oznámil, že sťažovateľ dňa 17.02.2017 požiadal o udelenie azylu na území
Slovenskej republiky. Žalovaný na uvedené reagoval a prezaistil sťažovateľa dňa 06.04.2017 v zmysle
§ 88a ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. Dňa 07.04.2017 Dublinské stredisko Migračného
úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vydalo v konaní o udelenie azylu na území Slovenskej
republiky rozhodnutie o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o udelenie azylu ako neprípustnej, pretože na
konanie o azyle je príslušný iný štát. Z tohto dôvodu bol dňa 19.04.2017 vydaný príkaz na prepustenie
sťažovateľa zo zaistenia, nakoľko účel zaistenia zanikol. Následne v spolupráci s ÚPZC Medveďov
bol bez zbytočného odkladu dňa 19.04.2017 zabezpečený prevoz sťažovateľa do Záchytného tábora
Humenné.

13. Pokiaľ ide o určenú lehotu zaistenia, poukázal na správu pod č. p: PPZ-HCP-BA9-17-080/2017-
AV zo dňa 20.04.2017, konkrétne stranu 5 až 7, kde sa vyjadroval k lehote zaistenia. Žalobný bod
týkajúc sa neposúdenia zmeny skutkových okolností považoval už za bezpredmetný, keďže sťažovateľ
bol prepustený zo zaistenia. K vyhodnoteniu Bulharska ako bezpečnej krajiny uviedol, že počas celého
konania, Dublinské stredisko ako aj Krajský súd Bratislava na základe dostupných podkladov, správ,
poznatkov doteraz nevyhodnotili Bulharsko ako nie bezpečnú krajinu pre žiadateľov o azyl, alebo že by
nemohol byť do danej krajiny vykonávaný dublinský transfer. Taktiež mu nie sú známe oficiálne správy,
európskych inštitúcii, alebo upozornenia Európskeho parlamentu a Rady, alebo právoplatné rozhodnutie
príslušného súdu Slovenskej republiky, súdu zo štátu Únie, resp. súdu pre ľudské práva, v ktorom by
bolo Bulharsko vyhodnotené ako krajina, kde nie je možné navrátiť žiadateľov o azyl.



IV.
Právny názor kasačného súdu

14. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.)
postupom podľa § 492 ods. 1 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním,
ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel
k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné zmeniť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto rozsudku. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 455 S.s.p. s tým, že deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho
súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 22.05.2017 (§ 137 ods. 2 S.s.p.).

15. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti  bol rozsudok
krajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ  domáhal ochrany svojich práv proti
rozhodnutiu žalovaného o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z.z., a preto
primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok
krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal
aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú
spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z.z., policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka
tretej krajiny  na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak
existuje značné riziko jeho úteku.

Podľa § 90 ods. 1 písm. d), policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka
tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

Podľa § 135 ods. 2 písm. a) zákona č. 404/2011 Z.z., pre správny súd je rozhodujúci stav v čase
vyhlásenia alebo vydania jeho rozhodnutia, ak ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až k).

Podľa článku 28 ods. 1 Dublinského nariadenia členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v
súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.

Podľa článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty
môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením,
a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je
možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.

Podľa článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie,
než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do
uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia.
Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť
nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto
nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch
týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje
sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj
povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod.
Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do
zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od
implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby
iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa
článku 27 ods. 3.
Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo
ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť
dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú.

Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil



správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

16. Vo vzťahu k dôvodu kasačnej sťažnosti, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.) musí kasačný súd s prihliadnutím na
zásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej republiky) zdôrazniť,
že doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný
sťažnostný dôvod  zakotvený v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p. vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t. j. na
prvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia)
na riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny
výber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu.

Navyše právnym posúdením veci je analytická činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
čiastkové právne závery a spätnou aplikáciou vybranej právnej normy preveruje úplnosť a riadnosť
fakticky zisteného skutkového stavu. Toto je základným poslaním správneho súdu pri prieskume
zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, pričom nielen situácia „res iudicata“ tvorí rozhodovaciu
prekážku ale aj ustálená rozhodovacia prax kasačného súdu ako relevantný precedens v súlade s
čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej republiky vytvára zákonodarcom akceptovanú rozhodovaciu
prekážku.

17. Sťažovateľ ďalej namietal, že krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného
súdu (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h/ S.s.p.). V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na
to, že v zmysle ústavných princípov (čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej republiky) pod ustálenou
rozhodovacou praxou je nutné chápať aj doterajšiu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky ako odvolacieho súdu (viď bod č. 9) vykonávanú podľa Piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku.

18. V súvislosti s uvedeným kasačný súd musí zdôrazniť, že v aplikačnom postupe krajského súdu
pri rozhodovaní o merite sporu zistil nedostatky právneho posúdenia v merite veci, ako aj odklon od
ustálenej rozhodovacej praxe. Z uvedených dôvodov zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu tak,
ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

19. Sťažovateľ v prvom rade poukazoval na nesprávne právne posúdenie týkajúce sa  stanovenia
možnej dĺžky zaistenia a v tejto súvislosti odklon od ustálenej rozhodovacej praxe súdu. Podľa
kasačného súdu krajský súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru, ak sa stotožnil s názorom
žalovaného, že namietaná lehota zaistenia 5 mesiacov je čas nevyhnutne potrebný na zaistenie
sťažovateľa v zmysle § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. odôvodnený existujúcimi skutočnosťami.

20. V tejto súvislosti sa  kasačný súd stotožnil s argumentáciou sťažovateľa v otázke stanovenia dĺžky
doby zaistenia. Tento v danom prípade poukazoval na znenie čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia,
z ktorého vyplývajú kratšie lehoty zaistenia a je nutné uplatňovať pravidlo, že zaistenie musí byť čo
najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných
administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia.

21. V zmysle vyššie citovaných ustanovení Dublinského nariadenia členský štát zaisťujúci žiadateľa
o azyl musí predložiť „žiadosť o prijatie späť alebo o prevzatie zodpovednosti“ do jedného mesiaca,
na ktorú musí odpovedať dožiadaný členský štát do dvoch týždňov; po uplynutí tejto lehoty je možné
žiadosť považovať za konkludentne prijatú. Samotný transfer je potom nutné vykonať v maximálnej
lehote šiestich týždňov odo dňa prijatia žiadosti. Je teda zrejmé, že okrem prípadov podania opravného
prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní, ktorému súd prizná odkladný účinok, zaistenie v konaní podľa
Dublinského nariadenia nemôže trvať dlhšie ako súhrn vyššie uvedených lehôt (obdobne rozhodnutie
kasačného súdu zo dňa 04.04.2017, sp. zn. 1Szak/3/2017).
Pokiaľ žalovaný už v rozhodnutí o zaistení stanovil dĺžku doby zaistenia do 08.07.2017 (t. j. 5 mesiacov)
táto zjavne prekračuje maximálne prípustné lehoty stanovené v čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia.

22. V rozhodnutí zo dňa 18. 06. 2014 sp. zn. 10Sža/16/2014, na ktoré poukázal aj sťažovateľ, Najvyšší
súd Slovenskej republiky vyslovil názor, s ktorým sa stotožňuje aj kasačný súd, v zmysle ktorého:„...
Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú



kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú
ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z
členských štátov má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky a je priamo aplikovateľnou normou.
Na konanie o zaistení pre účely prípravy a prevozu do iného štátu EÚ, kde si zaistená osoba podala
žiadosť o azyl stanovuje maximálnu a neprekročiteľnú lehotu šesť týždňov. Ak nie je možné prípravu a
prevoz osoby v tejto lehote uskutočniť, je nevyhnutné zaistenú osobu po uplynutí tejto lehoty okamžite
a bezodkladne prepustiť.“
Uvedené vyplýva aj z čl. 28 ods. 3, štvrtý poodsek Dublinského nariadenia v zmysle ktorého, ak sa
odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote, osoba nesmie byť dlhšie zaistená.

23. Kasačný súd sa v tejto súvislosti poukazuje na priamy účinok Dublinského nariadenia. V zmysle
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/7/2015 zo dňa 13.02.2015: „ ... priamy
účinok tohto druhu sekundárneho práva (Dublinské nariadenie) vyplýva z čl. 288 ZFEÚ (bývalé čl. 189
ZEHS, 249 ZES), podľa ktorého Nariadenie má všeobecnú platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti
a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. (pre porovnanie - smernica je záväzná pre
každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom
voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu.
Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Odporúčania a stanoviská
nie sú záväzné.). Okrem toho samotné nariadenie obsahuje klauzulu uplatniteľnosti, podľa ktorej je toto
nariadenie záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné v členských štátoch v súlade so zmluvami (čl.
49).V tomto duchu judikoval Európsky súd už v rozsudku Politi s.a.s. proti Ministerstvu financií Talianskej
republiky zo 14. decembra 1971 (Politi, 43/71, ECR s. 1039), ktorým vyslovil, že: Nariadenia majú priamy
účinok a sú ako také schopné zakladať individuálne práva, ktoré musia vnútroštátne súdy chrániť.

24. Podľa Súdneho dvora Európskej únie návratová smernica zavádza presný postup, ktorý majú
členské štáty použiť pri navrátení neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín a
stanovuje poradie jednotlivých po sebe idúcich fáz, ktoré tento postup zahŕňa. Kasačný súd preto
upozorňuje na nutnosť eurokonformného výkladu zákona č. 404/2011 Z.z. práve s ohľadom na existenciu
návratovej smernice a povinnosti implementácie jeho obsahu do vnútroštátnych právnych noriem. A
práve za použitia takéhoto výkladu dospel kasačný súd k záveru, že žalovaný ako aj krajský súd
predmetnú vec nesprávne právne posúdili, nakoľko dĺžku lehoty zaistenia je potrebné posudzovať v
zmysle čl. 28 Dublinského nariadenia, a nie v zmysle § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z.

25. Námietku sťažovateľa, že správny súd nesprávne právne posúdil zmenu skutkových okolností
prípadu sťažovateľa po jeho zaistení, vyhodnotil kasačný súd ako dôvodnú.

26. Zo znenia citovaného § 135 ods. 2 S.s.p. jednoznačne vyplýva, že pre správny súd je pri
rozhodovaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania
jeho rozhodnutia a z tohto dôvodu je nesprávny právny názor krajského súdu, že, vo vzťahu k
preskúmavanému rozhodnutiu je táto námietka irelevantná. V súvislosti s uvedeným sa mal krajský
súd zaoberať aj novými skutočnosťami, a teda skutočnosťou, že sťažovateľ dňa 17.02.2017 požiadal o
udelenie azylu na území Slovenskej republiky.

27. V zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žiadosť zaisteného cudzinca o
medzinárodnú ochranu, i keď automaticky nezakladá povinnosť správneho orgánu prepustiť takého
žiadateľa, vyvoláva nasledujúce účinky:
„I. Ak zaistený cudzinec požiada o medzinárodnú ochranu, spravidla to bude mať za následok ukončenie
zaistenia podľa čl. 15 návratovej smernice č. 2008/115, ako konštatoval Súdny dvor Európskej únie v
rozhodnutí zo dňa 30. mája 2013 a policajný útvar bude povinný cudzinca bez zbytočného odkladu zo
zaistenia prepustiť; dôvody pre pôvodné zaistenie cudzinca tak automaticky pominú.
II. Ak však policajný útvar dospeje k záveru, že žiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu je účelová
(podaná iba za účelom pozdržať, či dokonca zmariť výkon rozhodnutia o vyhostení cudzinca), môže
znova rozhodnúť podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú, napriek tomu, že cudzinec
požiadal o medzinárodnú ochranu. V takomto rozhodnutí policajný útvar vyloží, aké konkrétne dôvody
ospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu.“
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1SZa/6/2013 zo dňa 24. septembra 2013).



28. Uvedenú novú okolnosť - podanie žiadosti o azyl, je nutné posúdiť z hľadiska trvania účelu zaistenia
cudzinca, pričom toto posúdenie je kľúčové pri úvahe správneho orgánu o tom, či zaisteného cudzinca zo
zaistenia prepustí alebo cudzinca prezaistí  na základe nového rozhodnutia o zaistení žiadateľa o azyl.
V danom prípade tak došlo k zmene skutkových okolností prípadu sťažovateľa a krajský súd mal
povinnosť sa týmito novými skutočnosťami zaoberať, nakoľko zanikol účel zaistenia, pre ktorý bol
sťažovateľ preskúmavaným rozhodnutím zaistený, aj s poukazom na to, že § 88 zákona č. 404/2011 Zz.
sa nevzťahuje na zaistenie žiadateľov o azyl.

29. Bez ohľadu na to, či žiadosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny o azyl je alebo nie je
účelová, jej podanie je novou skutočnosťou, ktorú je správny orgán povinný reflektovať a neponechať
ju bez povšimnutia. To sa následne premietne do prepustenia žiadateľa o azyl zo zaistenia, resp. v
prípade, ak má správny orgán dôvodné podozrenie, že žiadosť o azyl je účelová, t. j. podaná s cieľom
oddialiť realizáciu vyhostenia, môže žiadateľa o azyl ponechať aj naďalej v zaistení. Takému záveru
správneho orgánu však musí predchádzať postup, ktorým overí trvanie dôvodov zaistenia a tento sa
následne premietne do rozhodnutia o zaistení podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov.
Uvedená povinnosť správnych orgánov napokon vyplýva aj z ust. § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte
cudzincov, podľa ktorého sú povinné po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel
zaistenia.

30. Napokon ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sža 29/2014 zo dňa
02.09.2014 vyplýva: „obmedzenie  osobnej slobody žiadateľov o azyl  nevylučuje ani medzinárodné
azylové právo, hoci všeobecne stanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na utečencov (žiadateľov
o azyl) nahliadať ako na  neoprávnene pobývajúce  osoby a je treba im priznať(okrem iného) právo na
slobodu pohybu na území krajiny,  v ktorej  sa nachádzajú  (pozri  čl. 26, 31 a 32 Dohovoru o  právnom
postavení utečencov z roku 1951“), zároveň Súdny dvor EÚ vo veci Arslan  proti Polícii Českej republiky
zdôraznil, že členské štáty musia mať  možnosť zabrániť tomu, aby zaistený  cudzinec podaním žiadosti
o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia , inak by bol narušený zmysel návratovej smernice,
ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene  zdržiavajú na
území (bod 60 rozsudku vo veci A.).
V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na to, že z vyjadrenia žalovaného ku kasačnej sťažnosti vyplýva,
že až dňa 06.04.2017 došlo k prezaisteniu sťažovateľa v zmysle § 88a ods. 1 ako žiadateľa o azyl, teda
viac ako 2 mesiace od podania žiadosti sťažovateľa o udelenie azylu.

31. K namietanému vyhodnoteniu Bulharska ako bezpečnej krajiny pre návrat sťažovateľa súdom,
a k nezaoberaniu sa bezpečnostnou situáciou v Bulharsku žalovaným, kasačný súd uvádza, že z
preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že žalovaný sa vôbec nezaoberal situáciou v krajine, do ktorej
mal byť sťažovateľ navrátený.

32. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že krajský  súd celkom nesprávne pri posudzovaní
zákonnosti rozhodnutia žalovaného vychádzal z dodatočných vyjadrení žalovaného, ktorými sa snažil
konvalidovať nedostatky  preskúmavaného rozhodnutia, pričom rozhodujúcimi  boli dôvody uvedené v
rozhodnutí žalovaného, tie však neboli preskúmateľné, nakoľko žalovaný sa vyhodnotením krajiny, do
ktorej má byť sťažovateľ navrátený. nezaoberal. V tejto súvislosti  odvolací súd poukazuje na právny
názor  Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený v rozsudku  sp. zn. 1 Sža 5/2015 zo dňa
6.2.2015, v ktorom sa uvádza, že  „vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia
nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením resp. doplňujúcim vyjadrením odporcu
a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať resp. absentujúce
argumenty odporcu nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť odporca,
ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita
presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho
orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov“, od ktorého nemal dôvod sa odkloniť ani
v tejto prejednávanej právnej veci.

33. Je nepochybné, že Najvyšší súd vo svojich doterajších rozhodnutiach (napr. rozhodnutie sp. zn.
1Sža/31/2014) zdôraznil nutnosť aktuálnych správ o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej
krajiny vrátený. Správny orgán už v čase zaistenia sťažovateľa mal mať k dispozícii aktuálne správy
o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený. Je povinnosťou žalovaného obstarať
dostatok informácií ohľadom krajiny, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny odovzdaný, ako aj



schopnosť daného štátu prevziať takúto osobu. Na základe týchto skutočností potom žalovaný môže pri
rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je dosiahnutie účelu zaistenia aspoň potenciálne možné.

34. Vzhľadom na uvedené, žalovaný pochybil, ak sa vôbec nezaoberal situáciou v krajine, do ktorej má
byť sťažovateľ navrátený, čo má za následok nepreskúmateľnosť preskúmavaného rozhodnutia, ktorú
nemôže žalovaný konvalidovať neskoršími vyjadreniami, ani krajský súd v rozhodnutí o správnej žalobe.

35. Kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah konštatuje, že krajský súd dospel k nesprávnemu
záveru, keď správnu žalobu zamietol. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie trpí vadami, ktoré
ho činia nezákonným, kasačný súd nezrušil napadnutý rozsudok, ale považoval za potrebné rozhodnúť v
zmysle § 462 ods. 2 v spojení s § 457 ods. 1 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Podľa § 462 ods. 2 S.s.p., ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej
správy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie krajského súdu
zmeniť tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie.

36. Kasačný súd aj napriek zrušeniu preskúmavaného rozhodnutia, odkazujúc na vyjadrenie žalovaného
ku kasačnej sťažnosti č. PPZ-HCP-BA9-17-081/2017-AV zo dňa 28.04.2017 (č. l. 108), v ktorom
tento oznámil, že sťažovateľ bol dňa 19.04.2017 prepustený zo zaistenia a následne prevezený do
Záchytného tábora Humenné, z dôvodu neúčelnosti nerozhodol o jeho bezodkladnom prepustení zo
zaistenia.

37. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 a 2 S.s.p. v spojení s
ustanovením § 175 ods. 1 a 2 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia.

38. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok   n i e   j e   prípustný.