Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17CoE/296/2015 z 16. 2. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 16. februára 2016, sp. zn. 17CoE/296/2015, ECLI:SK:KSTN:2016:3708204621.2 Krajský súd Trenčín | 17CoE/296/2015 | ECLI:SK:KSTN:2016:3708204621.2 | 2016-02-16 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a4e03a5e-8df5-4104-bb82-a6125b1de026 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3708204621.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoE/296/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3708204621
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3708204621.2

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: G., s.r.o., so sídlom G. XX, XXX XX J., IČO
XXXXXXXX, zastúpeného: V. G., s. r. o., so sídlom N. 4, XXX XX J., IČO XXXXXXXX, proti povinnému:
E. T., bytom Plevník-K. XXX, o vymoženie 331,94 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 03. augusta 2015, č. k. 4Er/268/2008-39, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený podal dňa 16.6.2008 na Exekútorský úrad I..
O. T. so sídlom X. XX, J., návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému na vymoženie sumy 517,83
eur s príslušenstvom. Poverením č. XXXX*XXXXXX zo dňa 9.7.2008 súd poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu v Bratislave sp. zn.
SR 00147/08 zo dňa 12.2.2008. Exekučným titulom v predmetnej exekučnej veci je Rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava
spis. zn. SR 00147/08 zo dňa 12.2.2008, právoplatný dňa 31.3.2008 a vykonateľný dňa 3.4.2008.
Predmetným rozsudkom bol povinný zaviazaný na zaplatenie sumy 517,38 Eur (15600,00 Sk) spolu s
0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 509,86 Eur (15 360,00 Sk) od 23.8.2007 do zaplatenia
a na náhradu trov konania. V priebehu konania súd uznesením č.k. 4Er/268/2008-14 zo dňa 12.4.2011
exekúciu v časti istiny nad sumu 331,94 Eur, v časti príslušenstva čo do úroku z omeškania nad 8,50 %
ročne zo sumy 331,94 Eur od 23.8.2007 do zaplatenia a trov rozhodcovského konania vo výške 153,89
Eur zastavil, ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne
č.k. 4CoE/384/2011-24 zo dňa 24.2.2012, ako súdu odvolacieho, dňa 18.4.2012. Súd prvého stupňa z
obsahu spisu zistil, že medzi oprávneným a povinným bola dňa 18.6.2007 uzavretá zmluva o úvere č.
XXXXXXX, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému ako fyzickej osobe - nepodnikateľovi úver
v sume 331,94 eur (10000,00 Sk). Za poskytnutie úveru sa povinný zaviazal zaplatiť oprávnenému
poplatok 177,92 eur (5360,00 Sk), t.j. celkovo sa zaviazal zaplatiť oprávnenému sumu 509,86 eur
(15360,00 Sk), a to v 6 mesačných splátkach po 84,98 eur (2560,00 Sk) počnúc dňom 3.8.2015. V
Zmluve o úvere je uvedené, že bola uzatvorená podľa § 497 Obchodného zákonníka. Súčasťou zmluvy
sú aj všeobecné podmienky poskytnutia úveru. V bode 6. VPPÚ je stanovené, že v prípade ak sa
stane splatný celý dlh naraz, oprávnený má právo proti povinnej na úrok z omeškania 0,25% denne
z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do jeho uhradenia.
V bode 17. VPPÚ je zakotvená rozhodcovská doložka. V bode 19. VPPÚ je obsiahnuté ustanovenie o
dohode zmluvných strán, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Súd
prvého stupňa právny vzťah medzi účastníkmi konania založený zmluvou označenou ako zmluva o úvere
považoval jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V danej
veci je ďalej nepochybné, že povinný je a aj v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom. Súd dospel k
záveru, že hmotnoprávny vzťah medzi účastníkmi možno považovať za spotrebiteľský úver v zmysle § 2
písm. a/, resp. za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. b/ citovaného zákona. Súd poukázal



na znenia ustanovení § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka platného v
čase uzavretia zmluvy a § 2 ods. 1 písm. a/, b/, § 23a ods. 1, 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Súd prvého stupňa mal za to, že súčasťou zmluvy
boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré povinný ovplyvniť
nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Vzhľadom na uvedené, keď
súd ustálil, že medzi oprávneným a povinným z úverovej zmluvy vznikol spotrebiteľsko-zmluvný vzťah,
dospel súd prvého stupňa k záveru, že v úverových zmluvných podmienkach, ktoré boli jej súčasťou
je v bode 17. obsiahnutá neprijateľná podmienka v zmysle čl. 3 ods. 3 v spojení s bodom 1 písm. q/
Prílohy č. 1 Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, a to rozhodcovská doložka. V bode 17. všeobecných podmienok bol upravený alternatívny
spôsob riešenia sporov zo zmluvy, jednak v rozhodcovskom konaní alebo cestou súdu, avšak možnosť
výberu spôsobu riešenia sporu povinným je len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia
prípadného sporu a v prípade rozhodcovského konania aj osobu rozhodcu oprávnený. Na základe
uvedeného súd prvého stupňa uzavrel, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach
zmluvy o úvere je podľa § 53, 54 Občianskeho zákonníka, ale i podľa Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa
5.4.1993 nekalou podmienkou. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a
9 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda je absolútne neplatná. Existujúca,
ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu.
Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal
exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou.
Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a
to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.
Z uvedeného dôvodu súd exekúciu podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods.
2 zákona č. 244/2002 Z.z. zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie
oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/
O.s.p.), že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a/
O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. e/ O.s.p.), že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať
pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.), že súd nedostatočne
zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Poukázal
na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 18CoE/641/2011 zo dňa 30.11.2012, z ktorého
citoval niektoré časti. Zastával názor, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou ust. § 45 ods. 2 zák. 244/2002 Z.z. postavil do pozície orgánu, vykonávajúceho komplexné
preskúmavanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému
súdu neprináleží. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, totiž nie je legitímne schopný
vykonávať úkony, smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom
takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo veriteľa. Exekučný súd totiž nie je súdom v
zmysle § 40 a nasl. zák. č. 244/2002 Z.z., nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani
nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu, uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu, uvedenom vo vzájomnej
žalobe. Dôvodil, že všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne
rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd totiž
musí s právoplatným rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného
súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny
procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného
všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu,
vydaného v rozhodcovskom konaní. Exekučný súd taktiež nedisponuje právomocou rušiť či meniť
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom
bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného
titulu. Ďalej uviedol, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval ust. § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002
Z.z. tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského
súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom
konaní. Ustanovenie § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní však explicitne
upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku
rozhodcovského súdu. Mal za to, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone
rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania na podklade uvedeného rozhodnutia len



na návrh účastníka konania. Uviedol, že exekučný súd konal pri revízii rozhodcovského rozsudku mimo
rámec zverenej právomoci a rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania
úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte, spojené s exekučnou
vecou, a to najmä princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania,
právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Zastával názor, že v konaní
pred exekučným súdom mal výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, a
to v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu, pričom pre toto jeho iné postavenie
ho exekučný súd vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom
patrí titulom platnej zmluvy o úvere. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia,
argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení
a taktiež nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, ktoré však výrazným
spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek
možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci (zásadným právnym názorom) a
úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu
dvojinštančnosti konania. Dôvodil, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z.z.
oprávnený skúmať len to, či plnenie, priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi
a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tvrdil, že predmetná rozhodcovská
doložka je platná. Účastníkom zmluvy je totiž daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský
súd alebo na riadny súd a preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r)
Obč. zák. V závere vyjadril svoj nesúhlas s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o
spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Namietal, že nakoľko predmetom
úverov poskytovaných zo strany oprávneného sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba,
zmluvy o úvere nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľskom úvere. Vzhľadom
na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného preto nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery
na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti
tohto zákona. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania
odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až do dňa jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný
charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť,
že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy
obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR sp. zn.
3Obdo/96). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť
platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju
povinnosť nesplnil a preto by mal za porušenie svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú sankciu, s
ktorou pri uzatváraní záväzkovo - právneho vzťahu súhlasil. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku
za zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko poskytuje peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si
dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie
a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Poukázal na to, že
otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda či sa predmetná exekúcia
bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V
zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je súd povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora vykonaním
exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V danej veci súd
poverenie na vykonanie exekúcie vydal, a teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na
vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom.
K odvolaniu oprávneného vyjadrenie písomne podané nebolo.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je
potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p..

Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené, a v
plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si osvojuje dôvody
napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.

Správny bol záver súdu prvého stupňa v tom smere, že v prejednávanej veci sa jedná medzi účastníkmi
o spotrebiteľský vzťah v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľskom úvere. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na



to, že v danej veci je nepochybné, že povinný je, a aj v čase uzavretia zmluvy bol
spotrebiteľom, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní zmluvy konal
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na uvedené právny
vzťah medzi účastníkmi konania možno podradiť pod ust. § 2 zákona č. 258/2001 Z.z., v dôsledku
čoho daná zmluva vyžaduje náležitosti stanovené v ust. § 4 citovaného zákona o spotrebiteľských
úveroch. V tejto súvislosti treba poukázať aj na to, že na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú
spotrebiteľské právne normy, a preto sa použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a
ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech, a to bez ohľadu na to, podľa
akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva,
alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod, a to hlavne § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka. Preto zostáva bez významu aj skutočnosť, či zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod podľa
Obchodného zákonníka, alebo či došlo k tzv. voľbe práva medzi účastníkmi. Občiansky zákonník v
§ 53 ods. 4 uvádza, že za neprijateľné zmluvné podmienky, uvedené v spotrebiteľskej zmluve, sa
považujú najmä ustanovenia vymenované pod písm. a/ až r/. K námietke oprávneného o aplikácii
smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 v danej veci, keď smernice vydávané v rámci tzv. európskeho
práva sú pre členské štáty záväzné, len pokiaľ ich členský štát neimplementuje do svojho právneho
systému, uvádza, že podľa článku 288 Zmluvy o Európskej únii smernica je záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Členské štáty majú širokú
možnosť voľby, akú formu implementácie príslušnej smernice do svojho právneho poriadku zvolia.
Smernica Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bola
implementovaná do slovenského právneho poriadku dňom 01.04.2004 zákonom č. 150/2004 Z. z. z
02.03.2004, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1960 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov (do ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka). Súd prvého stupňa však okrem
toho, že skúmal povahu plnenia priznaného v rozhodcovskom rozsudku i z pohľadu uvedenej smernice,
toto plnenie posudzoval aj podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, teda aplikoval aj správny právny
predpis, do ktorého bola táto smernica implementovaná. Súd prvého stupňa preto v zmysle uvedeného
správne skúmal zmluvu o úvere, ktorá v čl. 17 Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru
zakotvuje riešenie sporov - rozhodcovskú doložku. Podľa čl. 17 sa zmluvné strany dohodli, že všetky
spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené:
a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom
Bratislava, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie
bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom, ustanoveným
podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zák. č. 99/1963 Zb.). Zmluvné
strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek
sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom
súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie
tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na
rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Odvolací súd sa stotožnil s právnym
názorom súdu prvého stupňa, že rozhodcovská doložka tak, ako bola dojednaná medzi účastníkmi
konania, znemožňuje spotrebiteľovi (povinnému) vyriešiť prípadný spor medzi účastníkmi inak, ako
v rozhodcovskom konaní. Túto doložku si spotrebiteľ nedojednal individuálne, a pri jej akceptácii
nemal na výber, vzhľadom na jej spojenie s ďalšími podmienkami zmluvy. Celú zmluvu mohol ako celok
len prijať a podrobiť sa týmto podmienkam, alebo celú zmluvu odmietnuť. Za týchto okolností preto aj
odvolací súd je toho názoru, že rozhodcovská doložka sa javí ako nevyvážená a nekalá, je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, nakoľko spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech povinného, preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná v celom rozsahu.
Odvolací súd konštatuje, že nebola dôvodná námietka oprávneného, podľa ktorej rozhodcovský
rozsudok už bol predmetom skúmania zo strany súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu
exekútorovi. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie
pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45
ods. 1, 2 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014. Keďže
súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je
daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú preto splnené
podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek



právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. a), b), alebo ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej
praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj
pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

Pre posúdenie dôvodu na postup podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní v znení
účinnom do 31.12.2014, sa súd prvého stupňa správne zaoberal existenciou dôvodu pre uvedený
postup podľa § 45 ods. 1 písm. c/ citovaného zákona, t. j. či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom. Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní, je exekučný súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne
aj konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012 sp.
zn. 5 Cdo 230/2011).

Odvolací súd zároveň v postupe prvostupňového súdu nezistil rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany
práva na súdnu i inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ani porušenie práva na
spravodlivý súdny proces a ani neprípustné nahradzovanie procesnej pasivity povinného.
Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský
rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na
základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku a správne exekúciu zastavil.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods.
1, 2 O.s.p. potvrdil.

Záverom odvolací senát s poukazom na § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch uvádza, že toto
uznesenie prijal jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .