Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/400/2013 z 10. 3. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 10. marca 2014, sp. zn. 13Co/400/2013, ECLI:SK:KSBB:2014:6912208392.1 Krajský súd Banská Bystrica | 13Co/400/2013 | ECLI:SK:KSBB:2014:6912208392.1 | 2014-03-10 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/10329530-09ce-4e36-b97e-4627f0db5abd Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2014:6912208392.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/400/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912208392
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6912208392.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v právnej veci navrhovateľa EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného Tomáš Kušnír, s.r.o., so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843 proti odporcovi R. C., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom N.
XXX/X, XXX XX D., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Združenie na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS, so sídlom Nám. legionárov č. 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpeného
JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, so sídlom J. Kráľa 5/A, Lučenec, v konaní o zaplatenie 5 267,54 €
s prísl., o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. 9C 330/2012-83
zo dňa 21. 01. 2013 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ je povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy právneho zastúpenia
v odvolacom konaní vo výške 188,74 € na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka, JUDr. Andreja
Cifru, advokáta so sídlom v Lučenci, vedený v R., a.s., pobočka F. pod č. XXXXXXXXXX/XXXX, VS:
XXXXXX, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa
ust. § 142 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte len OSP) tak, že
zaviazal navrhovateľa nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy právneho zastúpenia
vo výške 791,62 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení predmetného rozsudku okresný
súd uviedol, že navrhovateľ podal na súd návrh na začatie konania, v ktorom žiadal, aby súd zaviazal
odporcu zaplatiť mu žalovanú sumu titulom uzavretej zmluvy o úvere, ktorú uzavrel ešte s právnym
predchodcom navrhovateľa Slovenskou sporiteľňou, a.s., Bratislava. Na základe uvedenej zmluvy
Slovenská sporiteľňa, a.s., poskytla odporcovi úver vo výške 3 319 € (100 000,- Sk). Zmluvou o
postúpení pohľadávok zo dňa 04. 11. 2009, predmetom ktorej bolo aj postúpenie zostatku pohľadávky
Slovenskej sporiteľne, a.s. voči odporcovi vo výške 5 787,54 €, postúpila Slovenská sporiteľňa, a.s.,
pohľadávku voči odporcovi na navrhovateľa, čo oznámila odporcovi listom zo dňa 20. 11. 2009. Okresný
súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že v priebehu konania vstúpil do
konania vedľajší účastník na strane odporcu, ktorý vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku
navrhovateľa, kde poukázal aj na tú skutočnosť, že pokiaľ došlo k podpísaniu dohody o uznaní
záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach, ide o neplatný právny úkon, keďže tento odporuje dobrým
mravom a obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Zmluvu uzavretú medzi právnym predchodcom
navrhovateľa a odporcom posúdil okresný súd ako zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 Občianskeho
zákonníka, keďže zmluvu na jednej strane uzavrel právny predchodca navrhovateľa ako dodávateľ,
ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej
činnosti a odporca ako spotrebiteľ, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci



predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Uviedol, že vzhľadom na spotrebiteľský
charakter zmluvy je potrebné na vznesenú námietku premlčania aplikovať ustanovenia Občianskeho
zákonníka, konkrétne ust. § 101 a nasl. Občianskeho zákonníka. V súvislosti s dohodou o uznaní
záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého
rozsudku uviedol, že právny vzťah, ktorý existuje medzi navrhovateľom a odporcom bol založený na
základe zmluvy o splátkovom úvere, ktorá má jednoznačne charakter spotrebiteľskej zmluvy teda aj
dohoda o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach je tiež vzťahom spotrebiteľským, keďže
ustanovenia spotrebiteľského práva sa aplikujú nielen na hlavný právny vzťah medzi účastníkmi konania,
ale aj na právny vzťah, ktorý bezprostredne nadväzuje na spotrebiteľskú zmluvu, teda aj na právny
úkon uznania dlhu. Z uvedených dôvodov bolo podľa okresného súdu potrebné zisťovať, či nedošlo
k nekalej obchodnej praktike, ktorá by bola v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti a ktorá
mohla podstatným spôsobom narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa. Konštatoval, že uzavretím
dohody o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach došlo jednoznačne k zhoršeniu postavenia
odporcu - spotrebiteľa, pričom zdôraznil, že umiestnenie textu o vedomosti premlčaného dlhu do
bodu 3 dohody s názvom forma splatenia záväzku nasvedčuje, že zo strany navrhovateľa došlo k
porušeniu odbornej starostlivosti vo vzťahu k spotrebiteľovi, ktorá predpokladá osobitnú schopnosť a
starostlivosť, ktorú možno rozumne očakávať od dodávateľa pri konaní vo vzťahu ku spotrebiteľovi.
Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku dňa 12. 07. 2010 (Dohoda) bola uzatvorená
zo strany navrhovateľa za pomoci nekalej obchodnej praktiky, keď sa navrhovateľ snažil dosiahnuť
súdne vymáhanie pohľadávky s cieľom maximalizovať svoj zisk bez ohľadu na všeobecnú zásadu dobrej
viery a čestnej obchodnej praktiky. Z uvedených dôvodov posúdil okresný súd Dohodu ako neplatný
právny úkon, pričom konštatoval, že nedošlo k právnym následkom, s ktorými zákon takýto právny úkon
spája. Okresný súd ďalej uviedol, že sa prikláňa k názoru vedľajšieho účastníka na strane odporcu,
že uznanie práva v zmysle § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nachádza vo všeobecnej časti
Občianskeho zákonníka a v danom prípade ho nemožno použiť, keďže existuje špeciálna právna úprava
uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ktorá má prednosť pred všeobecnou úpravou uznania
práva. Zdôraznil, že ust. § 558 Občianskeho zákonníka viaže následky na plynutie novej premlčacej
doby pri premlčanom dlhu na vedomosť dlžníka o premlčaní dlhu, pričom navrhovateľ v tomto prípade
nepreukázal, že by odporca skutočne mal vedomosť o premlčaní dlhu pri podpise Dohody, keďže takéto
prehlásenie je takticky schované v úplne inom texte Dohody, ktorý upravuje iné zmluvné podmienky.
Podľa názoru okresného súdu nedošlo preto od podpisu Dohody k plynutiu novej 10-ročnej premlčacej
doby. Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku posúdil okresný súd ako neplatný
právny úkon, čo znamená, že navrhovateľ podal návrh na začatie konania na súd po uplynutí všeobecnej
3-ročnej premlčacej doby. Okresný súd konštatoval, že nárok navrhovateľa bol v čase podania žaloby
už premlčaný, preto žalobu zamietol.

Proti predmetnému rozsudku okresného súdu sa v podaní zo dňa 20. 02. 2013 navrhovateľ odvolal
a v odvolaní uviedol, že podáva odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a
nedostatočného zistenia skutkového stavu, ktoré odôvodňuje tým, že dňa 12. 07. 2010 podpísal odporca
Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku (Dohoda), prostredníctvom ktorej uznal
svoj dlh voči navrhovateľovi vzniknutý zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 381755377 zo dňa 17. 03.
2006. Predmetná Dohoda spĺňa podľa navrhovateľa všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platnosť
uznania dlhu zo strany dlžníka, teda má písomnú formu, vyplýva z nej dôvod vzniku pohľadávky, výška
pohľadávky a prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. Zároveň odporca potvrdil vedomosť o premlčaní dlhu a
následkoch s ním spojených. V tejto súvislosti poukázal navrhovateľ na čl. 3 bod 3.1 Dohody, z ktorého
podľa jeho názoru jednoznačne, zrozumiteľne a jasne vyplýva, že dlžník vyhlásil, že má vedomosť o
premlčaní dlhu a jeho následkoch. Zdôraznil, že obsahom Dohody je uznanie dlhu zo strany odporcu ako
právny inštitút zakotvený v Občianskom zákonníku, pričom právnym následkom uznania práva, ktorý
nastáva priamo zo zákona je prerušenie plynutia premlčacej doby. To podľa navrhovateľa znamená, že
doba, ktorá dovtedy uplynula sa stáva právne bezvýznamnou a začína plynúť nová 10-ročná premlčacia
doba a to priamo zo zákona. Navrhovateľ zdôraznil, že z čl. 3 bod 3.4 Dohody, v ktorom odporca potvrdil
svoju vedomosť o premlčaní dlhu vyplýva, že nastali účinky podľa ust. § 558 Občianskeho zákonníka a
to, že záväzok uznaný odporcom, čo do dôvodu a výšky v čase uznania trval, preto nemôže súhlasiť so
zamietnutím žalobného návrhu z dôvodu premlčania. Podľa názoru navrhovateľa záver okresného súdu
o premlčaní uplatneného nároku je nesprávny, keďže dňa 12. 07. 2010 uzavrel s odporcom Dohodu
o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, čo znamená, že v danom prípade nastali účinky
podľa ust. § 110 ods. 1, veta druhá Občianskeho zákonníka (prerušenie plynutia pôvodnej premlčacej



doby a začiatok plynutia novej 10 ročnej premlčacej doby) a aj účinky ustanovenia § 558 Občianskeho
zákonníka (predpoklad, že dlh v čase uznania trval). Navrhovateľ odmietol záver, že Dohoda bola
podpísaná odporcom pri vynútenej návšteve pracovníka navrhovateľa, prípadne splnomocnenej osoby
navrhovateľa. Uviedol, že ide iba o nepreukázané tvrdenia, bez akýchkoľvek relevantných dôkazov,
ktoré vedú k znevažovaniu navrhovateľa. Podľa názoru navrhovateľa odporca potom, čo sa oboznámil
s obsahom Dohody uznal svojim podpisom svoj existujúci záväzok voči navrhovateľovi a vyjadril svoju
vedomosť o jeho premlčaní. Odporca nebol k podpisu Dohody žiadnym spôsobom donútený, podpisom
Dohody nedošlo k zhoršeniu postavenia odporcu ako spotrebiteľa, ale práve naopak navrhovateľ
poskytol odporcovi možnosť splniť už existujúci splatný záväzok, s plnením ktorého sa odporca dostal
do omeškania, v splátkach. Navrhovateľ vyjadril v odvolaní nesúhlas aj s tou časťou rozhodnutia
okresného súdu, v ktorej okresný súd zaviazal navrhovateľa na úhradu trov právneho zastúpenia
vedľajšieho účastníka. Uviedol, že nebol dôvod pre nevyhovenie žalobnému návrhu navrhovateľa, od
čoho sa následne odvíja úspech resp. neúspech vedľajšieho účastníka v konaní. Poukázal na to, že
cieľom Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS je kolektívna ochrana spotrebiteľov, podávanie
žalôb podľa zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, zastupovanie spotrebiteľov v občianskom
súdnom konaní a vstup do spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka. Podľa názoru
navrhovateľa vedľajší účastník - združenie na ochranu spotrebiteľa - musí byť sám z podstaty svojej
existencie schopný poskytnúť spotrebiteľom právnu pomoc v súdnych konaniach v spotrebiteľských
veciach. Poukázal tiež na dôvodovú správu k zák. č. 384/2008 Z.z., podľa obsahu ktorej cieľom
novelizácie Občianskeho súdneho poriadku bolo posilniť ochranu spotrebiteľov v sporoch vyplývajúcich
zo spotrebiteľských zmlúv a umožniť tak širšiu ochranu osobám, na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne
právnické osoby, najmä združenia na ochranu spotrebiteľov. Podľa názoru navrhovateľa okresný súd
nepostupoval správne, keď združeniu zastúpenému advokátom priznal náhradu trov konania, nakoľko
existovali dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 150 OSP spočívajúce v tom, že vedľajší účastník
vstupuje do konania na strane odporcu za účelom ochrany jeho práv z vlastnej iniciatívy bez ohľadu na
stav konania a vôľu odporcu a to oznámením o vstupe združenia do konania, ktoré obsahuje žiadosť o
zaslanie žaloby a návrh na priznanie trov konania. Z uvedeného je podľa názoru navrhovateľa zrejmé,
že pred zaslaním oznámenia o vstupe do konania združenie nemá vedomosť o prejednávanom prípade,
navyše viaceré procesné podania nadbytočne opakuje bez uvedenia nových významných skutočností
vzťahujúcich sa k predmetu sporu. Zdôraznil, že trovy vedľajšieho účastníka nie sú trovami účelne
vynaloženými na uplatňovanie alebo bránenie práva, čo je dôvodom hodným osobitného zreteľa v
zmysle § 150 OSP. Navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu podľa
§ 220 OSP zmenil tak, že vyhovie návrhu navrhovateľa v plnom rozsahu resp., aby ho v zmysle ust. §
221 ods. 1 a 2 OSP zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy
odvolacieho konania vo výške 226,50 € s DPH.

V podaní zo dňa 04. 04. 2013 sa k obsahu odvolania navrhovateľa vyjadril vedľajší účastník na strane
odporcu a vo vyjadrení uviedol, že Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo
dňa 12. 07. 2010 je formulár, ktorý vopred pripravil navrhovateľ ako veriteľ pre žalovaného spotrebiteľa
ako dlžníka, prípadne osobu pristupujúcu k záväzku, pričom dlžník nemal možnosť žiadnym spôsobom
ovplyvniť jej obsah. Zdôraznil, že Dohoda je vo vzťahu k hlavnej spotrebiteľskej zmluve akcesorickým
právnym úkonom, ktorý bezpochyby v rámci predmetu svojho podnikania uzatvára navrhovateľ v
právnom postavení dodávateľa s dlžníkom v postavení spotrebiteľa. Akékoľvek argumentačné snahy
navrhovateľa o spochybňovanie vyššie uvedeného právneho a skutkového stavu sú podľa názoru
vedľajšieho účastníka iba jeho účelovou snahou vyhnúť sa tomu, aby bol navrhovateľ v rámci svojej
podnikateľskej činnosti pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv považovaný za dodávateľa, teda aby sa
vyhol tomu, že súd podrobí Dohodu kontrole podľa ustanovení spotrebiteľských predpisov, pretože
predformulovaná Dohoda obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a to predĺženie premlčacej doby
formou uznania dlhu a rozhodcovskú doložku. Poukázal tiež na § 4 ods. 8 zák. č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého predávajúci nesmie konať v rozpore
s dobrými mravmi, pretože pri uzatváraní Dohody neboli dodržané princípy dobromyseľnosti, čestnosti
a navrhovateľom boli využité omyl a lesť v snahe dosiahnuť predĺženie premlčacej doby. Neprijateľnosť
zmluvnej podmienky predĺženia premlčacej doby formou uznania dlhu odôvodnil vedľajší účastník na
strane odporcu tým, že predĺženie premlčacej doby umožňuje navrhovateľovi účelové kapitalizovanie
pohľadávky nárastom príslušenstva a spôsobuje, že drvivá väčšina priemerných spotrebiteľov už v
čase uplatnenia pohľadávky na súde nedisponuje prvotnými dokumentmi o uplatnenej pohľadávke.
Predĺženie premlčacej doby navrhovateľ odvodzuje z ust. § 558 Občianskeho zákonníka, čím chce



získať výhodu právnej domnienky existencie dlhu v čase jeho uznania a uľahčiť si tak pozíciu v
súdnom spore tým, že nemusí preukazovať vznik dlhu a jeho výšku v čase uznania. Navrhovateľ vo
formulárových dohodách, teda necháva dlžným spotrebiteľom uznávať dlh v rozsahu takej sumy, na
ktorú nemá v celom rozsahu platný právny titul t.j. suma dlhu (istiny) je vyššia ako skutočný dlh podložený
platným právnym predpisom. Navrhovateľ chcel uzavretím Dohody pre potreby súdneho konania navodiť
dojem perfektnosti pôvodných zmlúv a získať titul aj na vymáhanie súm, na ktoré nemá právny nárok
a ktorých zaplatenie právnemu predchodcovi navrhovateľa resp. navrhovateľovi zakladá odporcovi
voči navrhovateľovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Jednostranné predĺženie premlčacej
doby na strane navrhovateľa bez súčasného predĺženia premlčacej doby k nárokom spotrebiteľa na
vydanie bezdôvodného obohatenia je podľa vedľajšieho účastníka neprijateľnou zmluvnou podmienkou,
pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. V rovine verejno-právnej úpravy ochrany spotrebiteľa upravenej ustanoveniami zák. č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov je potrebné okolnosti, za ktorých
navrhovateľ uzatvára so spotrebiteľmi formulárové dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní
dlhu považovať za nekalú obchodnú praktiku. Vedľajší účastníka na strane odporcu vo vyjadrení k
odvolaniu navrhovateľa ďalej uviedol, že navrhovateľ má tendenciu prezentovať formulárovú dohodu ako
legitímny spôsob uznania dlhu a predĺženia premlčacej doby poukazujúc na inštitúty klasickej civilistiky
uznania práva dlžníkom podľa § 110 ods. 1, veta druhá Občianskeho zákonníka resp. poukazujúc na
dohodu o uznaní dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ by sa však formulárová dohoda s
uznaním dlhu a predĺžením premlčacej doby v kontexte vyššie popísaných okolností, za akých je medzi
dodávateľom a spotrebiteľom podpisovaná považovali za platný právny úkon, potom by sa tým podľa
názoru vedľajšieho účastníka súčasne popierali samotné princípy a podstata právnej úpravy právneho
úkonu podľa § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj ust. § 110 ods. 1 a § 558 Občianskeho
zákonníka. Podľa názoru vedľajšieho účastníka na strane odporcu pri uzatváraní formulárovej dohody
ide o kumuláciu nekalých obchodných praktík používaných navrhovateľom, ktoré odporujú dobrým
mravom súčasne s neurčitosťou dohody, čo je dôvodom na posúdenie uznania dlhu ako neplatného
právneho úkonu (§ 37 a § 39 Občianskeho zákonníka). Vedľajší účastník na strane odporcu poukázal
na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 MCdo 9/2012 zo dňa 16. 01. 2013, kde Najvyšší súd
SR ustálil v spotrebiteľských veciach princíp „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorý v závislosti od
konkrétnych okolností ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. Zdôraznil,
že navrhovateľ sa v predmetnej veci nemôže dovolávať platnosti predloženej formulárovej Dohody
a teda ani právnych účinkov s nej plynúcich a to ani s poukazom na princíp „ignorantia iuris non
excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech žalovaného
spotrebiteľa. Pokiaľ ide o námietky navrhovateľa týkajúce sa trov právneho zastúpenia vedľajšieho
účastníka, vedľajší účastník vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že okresný súd pri priznaní
trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka postupoval v súlade s legislatívou Európskej únie,
judikatúrou Súdneho dvora EÚ, v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou, ustálenou súdnou praxou
a slovenskou právnou teóriou. O dôvodnosti priznania trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka
svedčí podľa vedľajšieho účastníka aj novelizované znenie ustanovenia § 137 OSP, ktoré bolo s
účinnosťou od 01. 01. 2012 doplnené zákonom č. 332/2012 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám
v materiálnej núdzi. Podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu, navrhovaná právna úprava dopadá
aj na právnické osoby, ktoré sú v súlade s právnymi aktmi Európskej únie aktívne legitimované na
kolektívnu ochranu zákonom chránených záujmov najmä vo sfére ochrany pred diskrimináciou, alebo
vo sfére kolektívnej ochrany práv spotrebiteľa. Vedľajší účastník na strane odporcu uviedol, že sú to
práve združenia na ochranu spotrebiteľov, ktoré majú právo v súlade so zákonom chrániť a presadzovať
oprávnené záujmy spotrebiteľov, preto majú právo vystupovať v súdnych konaniach proti dodávateľom
na základe princípu rovnosti zbraní a teda si okrem iného uplatňovať trovy, ktoré im vznikli z titulu
právneho zastúpenia právnym zástupcom podľa vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb. V závere vyjadrenia k odvolaniu navrhovateľa vedľajší
účastník navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu v celom rozsahu ako
dôvodný a správny potvrdil a zaviazal navrhovateľa na náhradu trov odvolacieho konania vedľajšieho
účastníka v celkovej výške 188,74 €.

V podaní zo dňa 13. 11. 2013, označenom ako „Doplnenie vyjadrenia k odvolaniu“ (navrhovateľa),
vedľajší účastník na strane odporcu vyjadril svoj názor k existencii dvoch civilnoprávnych kódexov
v súvislosti s riešením spotrebiteľských právnych vzťahov, pričom zdôraznil, že teória absolútneho
obchodu pri posudzovaní úverových vzťahov musí ustúpiť špeciálnej spotrebiteľskej právnej úprave,



ktorá má okrem iného základ v Smernici Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, ktorej výklad vo svojich rozhodnutiach prináša a upresňuje Európsky súdny dvor. Zdôraznil, že
pokiaľ sa pri posudzovaní spotrebiteľských právnych vzťahov rešpektuje aplikácia všeobecnej právnej
úpravy podľa Občianskeho zákonníka nie je dôvod postupovať inak, ani ak sa spotrebiteľská zmluva
uzatvára ako typová zmluva podľa Obchodného zákonníka a to ani pri posúdení otázky premlčania.
Každá zmluva o úvere by sa tak podľa názoru vedľajšieho účastníka mala bez ohľadu na formu a typ
zmluvy spravovať špeciálnymi ustanoveniami o spotrebiteľských zmluvách a podporne Občianskym
zákonníkom.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací prejednal vec v rozsahu danom odvolaním navrhovateľa
podľa ust. § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a odvolaním
napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1,2 OSP ako vecne správny potvrdil.

Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd sa správne vysporiadal s povahou Zmluvy
o splátkovom úvere č. 381 755 377 zo dňa 17. 3. 2006. Predmetná zmluva spĺňa predpoklady
štandardných spotrebiteľských zmlúv, ktorých základnou črtou je, že sú pre spotrebiteľa vopred
pripravené a teda pri podpise zmluvy nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy, alebo
zmenu vopred pripraveného obsahu zmluvy. Súčasťou zmluvy sú tiež Všeobecné obchodné podmienky,
ktorých obsah spotrebiteľ nemôže ovplyvniť, pretože sú rovnako pripravené vopred a pre veľký počet
potencionálnych spotrebiteľov bez individualizácie požiadaviek konkrétneho spotrebiteľa. Pokiaľ ide o
posúdenie otázky premlčania, odvolací súd uvádza, že navrhovateľ v žalobe uviedol, že odporca si
neplnil povinnosti vyplývajúce zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 381 755 377 zo dňa 17. 03. 2006, preto
postupca (pôvodný veriteľ) od Zmluvy odstúpil a vyzval odporcu na úhradu dlžnej sumy pred dohodnutou
lehotou splatnosti úveru. Podľa Prílohy č. 1 ku Zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 4. 11. 2009
odporca bol ku dňu postúpenia pohľadávky so splácaním úveru v omeškaní 1 172 dní omeškania.
Okresný súd konštatoval, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že vzhľadom na
uvedené okolnosti bol nárok navrhovateľa v čase podania žaloby (keďže dospel k záveru, že Dohoda o
uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 12. 07. 2010 je neplatná) už premlčaný a teda
vedľajší účastník vzniesol námietku premlčania dôvodne. Navrhovateľ v odvolaní závery okresného súdu
vo vzťahu k predčasnej splatnosti úveru a nato nadväzujúcemu podaniu žaloby po uplynutí všeobecnej
premlčacej doby nespochybnil (§ 212 ods. 1 OSP), v odvolaní namietal nesprávne posúdenie Dohody
o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 12. 07. 2010 a z toho vyplývajúce závery
okresného súdu o tom, že nenastali právne účinky, ktoré zákon s takýmto právnym úkonom spája.
Po preskúmaní veci odvolací súd uvádza, že okresný súd správne vyhodnotil predmetnú Dohodu o
uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 12. 07. 2010 ako akcesorický právny úkon
súvisiaci so Zmluvou o splátkovom úvere č. 381 755 377. Jeho úvahy o tom, že aj v prípade Dohody
o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 12. 07. 2010 ide o formulárovú, vopred
pripravenú dohodu, ktorej obsah nemohol spotrebiteľ pred jej podpisom ovplyvniť, sú správne. Pokiaľ
ide o okolnosti uzatvorenia Dohody, odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje so záverom okresného
súdu, že pri uzatváraní Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 12. 07.
2010 došlo ku kumulácii nekalých obchodných praktík, ktoré sú v rozpore s požiadavkou odbornej
starostlivosti a ktoré sú spôsobilé podstatným spôsobom narušiť ekonomické správanie priemerného
spotrebiteľa, preto možno konštatovať, že okresný súd správne vyhodnotil predmetnú Dohodu, ako
vyhotovenú za použitia nekalých obchodných praktík najmä preto, že vedomosť dlžníka o premlčaní
dlhu je zakomponovaná do bodu 3 tejto Dohody označenom ako „Forma splatenia záväzku“. Formulácia
vedomosti o premlčaní dlhu zakomponovaná do bodu 3 Dohody, ktorý sa týka splatenia záväzku je
zavádzajúca. Dlžník pri použití takejto nekalej obchodnej praktiky nemohol mať relevantnú vedomosť
o tom, že podpisuje Dohodu, do ktorej je zahrnuté aj uznanie premlčaného dlhu, preto toto uznanie
nemôže vyvolať právne účinky spojené s ust. § 558 a § 110 ods. 1, veta druhá Občianskeho zákonníka.
Predmetná Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku bola pripravená na vopred
predtlačenom formulári čo znamená, že spotrebiteľ nemohol ovplyvniť jej obsah. Vychádzajúc zo zásady
ochrany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany je potom umiestnenie textu o vedomosti premlčaného
dlhu do bodu 3 Dohody, ktorý obsahovo upravuje formu splatenia záväzku zavádzajúce a je porušením
odbornej starostlivosti dodávateľa voči spotrebiteľovi, ktorú možno očakávať od dodávateľa pri konaní vo
vzťahu ku spotrebiteľovi a ktorá napĺňa kritéria čestnej obchodnej praktiky a všeobecnej zásady dobrej
viery uplatňovanej v tejto oblasti činností.



Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým okresný
súd návrh navrhovateľa zamietol, ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil, konštatujúc, že ak
navrhovateľ chcel uzatvorením Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa
12. 07. 2010 dosiahnuť uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ktoré vyžaduje relevantnú
vedomosť dlžníka o premlčaní dlhu v čase jeho uznania, tak pri vyhotovení Dohody nemal použiť nekalú
obchodnú praktiku spôsobilú zaviesť spotrebiteľa. Takéto konanie je v rozpore so Zákonom na ochranu
spotrebiteľa (zákon č. 250/2007 Z.z.), preto ho okresný súd správne vyhodnotil ako neakceptovateľné
a na základe toho potom z uvedeného zistenia správne vyvodil adekvátne právne dôsledky v podobe
nepriaznivého rozhodnutia pre navrhovateľa, ktoré náležite odôvodnil.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky navrhovateľa týkajúce sa rozhodnutia okresného súdu o trovách
právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka na strane odporcu odvolací súd uvádza, že rozhodnutie
okresného súdu je aj v tejto časti vecne správne. Vedľajším účastníkom namietané skutočnosti
a najmä vznesenie námietky premlčania možno vyhodnotiť ako obranu, ktorá bola jednoznačne v
prospech spotrebiteľa a ktorá bola v príčinnej súvislosti s výsledkom konania. Z uvedeného vyplýva,
že trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka na strane odporkyne nemožno posúdiť ako
neúčelne vynaložené trovy konania, pričom nevznikol dôvod na aplikáciu ust. § 150 OSP. Z uvedených
dôvodov považoval odvolací súd odvolacie námietky navrhovateľa týkajúce sa trov právneho zastúpenia
vedľajšieho účastníka na strane odporcu za neopodstatnené, preto rozsudok okresného súdu aj vo
výroku, ktorým okresný súd zaviazal navrhovateľa nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu
trovy právneho zastúpenia ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 ,2 OSP potvrdil, čo znamená, že
rozsudok okresného súdu v konečnom dôsledku potvrdil v celom rozsahu.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 OSP v nadväznosti
na ust. § 142 ods. 1 OSP tak, že priznal vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy právneho
zastúpenia, ktoré mu vznikli v odvolacom konaní. Trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka na
strane odporcu v odvolacom konaní predstavuje odmena za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k
odvolaniu navrhovateľa) priznaná podľa § 10 ods. 1 a § 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky MS SR č. 655/2004
Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb vo výške 180,93 € plus
režijný paušál k uvedenému úkonu právnej služby vo výške 7,81 €. Spolu trovy právneho zastúpenia
vedľajšieho účastníka na strane odporcu v odvolacom konaní predstavujú sumu 188,74 €.

O spôsobe náhrady trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka na strane odporcu rozhodol
odvolací súd podľa ust. § 149 ods. 1 OSP tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.