{"guid": "caaebd1f-ed2f-4570-a9a2-6b34025a28b1:7bf4d8a0-e998-4db7-9bd4-3d94f6efb6d0", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3112226130.3", "spisova_znacka": "17Co/531/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/531/2015 z 23. 5. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 23. mája 2016, sp. zn. 17Co/531/2015, ECLI:SK:KSTN:2016:3112226130.3", "identifikacne_cislo": "3112226130", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Daša Kontríková", "sudca_id": 1312, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-dasa-kontrikova-1312", "datum_vydania": "2016-05-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7bf4d8a0-e998-4db7-9bd4-3d94f6efb6d0", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3112226130.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3112226130.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3112226130.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/531/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226130
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubinyi
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112226130.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu Mgr. Ivana Kubínyiho a sudkýň JUDr. Emílie
Zimovej, a JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa: S., s.r.o. so sídlom C., S. ul. XX, P.:
XX XXX XXX, zastúpeného B. kanceláriou U. S., s.r.o., C., O. č. 4, IČO: XX XXX XXX, proti odporcovi K.
republika - Z. o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín zo dňa 11. marca 2015, č. k. 14C/359/2012-98, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu     p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania       n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125,- Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 455,47 Eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín a odporcovi náhradu
trov konania nepriznal. Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 44
ods. 2 a § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku platného v čase podania žiadosti, ďalej
ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 a § 19 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Uviedol, že
podľa citovaných ustanovení sa navrhovateľ domáhal náhrady škody z titulu nesprávneho úradného
postupu spočívajúceho v nevydaní poverenia, resp. nevydaní rozhodnutia exekučného súdu v 15-dňovej
zákonnej lehote od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd Trenčín
uznesením č. k. 60Er/980/2010-11 zo dňa 16.09.2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol; toto rozhodnutie bolo však zrušené uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k.
4CoE/402/2010-27 zo dňa 03.11.2010, z dôvodu že nebola predložená úverová zmluva, na základe
ktorej bol vyhlásený rozhodcovský rozsudok. Dňa 14.12.2010 uznesením č. k. 60Er/980/2010 -30
Okresný súd Trenčín znova zamietol návrh na udelenie poverenia. Uznesením zo dňa 03.02.2011 č. k.
60Er/980/2010-32, súd exekúciu zastavil. Od podania žiadosti o poverenie na exekúciu dňa 26.04.2010
do vydania rozhodnutia o zamietnutí poverenia na exekúciu dňa 16.12.2010  exekučným súdom uplynula
doba viac ako 7 mesiacov. Navrhovateľ vedie na tamojšom súde konanie vo  veci 22C/246/2012,
predmetom ktorého je zaplatenie 1.677,97 Eur z dôvodu rovnakej exekúcie, t.j. (nevymožená istina a
náhrada nemajetkovej ujmy z iných dôvodov ako v tejto veci. Súd prvého stupňa konštatoval, že lehota 15
dní podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa však podľa súdu prvého stupňa vzťahuje iba
na prípad vydania poverenia na vykonanie exekúcie a nie na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o vydanie
poverenia. Vzhľadom na uvedené mal súd prvého stupňa za to, že možno konštatovať, že postupom
dotknutého súdu v danej veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu, že by súd nedodržal
zákonné lehoty a teda k porušeniu povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.
Ďalej pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín v danej veci, ktoré



by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia súd prvého stupňa poukázal na to, že všeobecný súd môže pristúpiť
k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z. z. až v prípade, ak o existencii
prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných
orgánov konštatované prieťahy v konaní napríklad v dôsledku sťažnosti navrhovateľa na prieťahy, v
dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného
súdu  Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo
žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd dodal, že všeobecný súd v konaní o
náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom
kompetentným pre vyslovenie takéhoto záveru. Základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže podmienka existencie
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie uvedenú
argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok žalobcu, ani nadväzne
nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou a
ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné a v rozpore
so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody,  nemajetkovej ujmy,
ako aj ich rozsah a námietku premlčania. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s
ďalšou  argumentáciou navrhovateľa.  O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak,
že úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, lebo si ich v lehote stanovenej v § 151 ods.1
O.s.p. nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., súd
prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého
stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods.
2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil
podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec
pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský
súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že
v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdoch. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci
súdom (vylúčeným sudcom), neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p., proti
ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je
možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z
dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých
omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané,
avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho
práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.



Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil
sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného).
Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie
a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou
súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež
na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie
súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a
na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že
sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú
irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli
vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu,
svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal
preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

K podanému odvolaniu sa odporca  písomne nevyjadril.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu
je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je  vo výroku vecne správny. Rozhodol bez
nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého možno o odvolaní rozhodnúť
aj bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu.

Rozsudok alebo uznesenie, ktorým sa končí konanie vo veci samej možno v zmysle ust. § 205 ods. 2
O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písmenami a/ - f/ citovaného zákonného ustanovenia.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní uplatňuje dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/, f/
citovaného zákonného ustanovenia.

Odvolací súd preskúmaním zistil, že dôvody odvolania, uplatnené navrhovateľom nie sú dané.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je daný v prípade, ak v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p..

Za takúto vadu považuje navrhovateľ predovšetkým tú skutočnosť, že mu ako účastníkovi konania bola
odňatá možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

Zo spisu však vyplýva, že súd prvého stupňa určil  termín pojednávania na 11.03.2015 pričom
predvolanie bolo doručené navrhovateľovi 06.02.2015. Navrhovateľ sa na pojednávanie nedostavil,
pričom svoju neúčasť náležite  neospravedlnil.

Súd prvého stupňa  neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 19.10.2012 pod sp. zn. 19NcC/147/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa



Okresného súdu Trenčín  JUDr. Z. A. nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. O tvrdení
navrhovateľa, že v takýchto prípadoch rozhodoval výlučný sudca, už bolo rozhodnuté Najvyšším súdom
vo viacerých rozhodnutiach, napr. v uznesení zo dňa 31. mája 2010 v konaní sp. zn. 3NcC/14/2010,
z ktorého vyplynulo, že dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá samotná skutočnosť, že sudca má
prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo a
Najvyšší súd aj v konaní 3Cdo 102/2013 konštatoval, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez
ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý podľa tvrdenia navrhovateľa svojím nesprávnym
úradným postupom v inej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v
zmysle zákona č. 514/2013. Samotnú okolnosť, že navrhovateľ aj po rozhodnutí nadriadeného súdu
o nezaujatosti vec prejednávajúceho sudcu považoval tohto za zaujatého a odmietal sa zúčastniť
pojednávania, nemožno akceptovať ako dôvod pre odročenie pojednávania, pretože otázka zaujatosti
sudcu bola vyriešená postupom stanoveným Občianskym súdnym poriadkom a nepredstavovala preto
pre súd prvého stupňa prekážku pojednávania a rozhodovania  vo veci.

K odňatiu možnosti konať pred súdom nedošlo ani v odvolaní namietanom neumožnení reagovať na
vyjadrenie protistrany, oboznámiť sa s vykonanými dôkazmi, vyjadriť sa k dôkazom, navrhovať ďalšie
dôkazy a všeobecne porušením práva                               na kontradiktórny proces. Súd
prvého stupňa totiž nariadením pojednávania umožnil navrhovateľovi realizáciu viacerých práv, ktorých
porušenie navrhovateľ namieta. Pokiaľ sa navrhovateľ pojednávania nezúčastnil bez toho, aby na jeho
strane bol pre neúčasť daný dôležitý dôvod, nie je realizácia procesných práv navrhovateľa, ktorú
umožňuje práve pojednávanie, pochybením súdu prvého stupňa, ale iba dôsledkom konania samotného
navrhovateľa.

Nariadením  pojednávania s riadnym poučením podľa § 120 ods. 4 O.s.p. súd prvého stupňa vytvoril
navrhovateľovi možnosť uplatniť právo na kontradiktórny proces v plnom rozsahu, a preto neobstoja
jeho námietky uvádzané v odvolaní o tom, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam protistrany, k
dôkazom a sám navrhovať dôkazy. Navrhovateľ bez ospravedlniteľného dôvodu túto možnosť nevyužil,
keď sa pojednávania nezúčastnil bez toho, aby mal na to dôležité dôvody. Pokiaľ za tejto situácie
nenavrhol  pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania ďalšie dôkazy, ostali neskoršie dôkazné
návrhy v odvolacom konaní prípustné iba za podmienok podľa § 205 písm. a/ ods. 1 O.s.p., ktoré však
naplnené neboli. Pre vykonanie dôkazu znaleckým posudkom v odvolacom konaní, tak ako ho navrhoval
navrhovateľ preto neboli splnené procesné podmienky.

Pokiaľ sa jedná o znalecký posudok na výšku škody, tak takýto dôkaz treba považovať za nadbytočný,
pretože v prípade nepreukázania nesprávneho úradného postupu, ako jednej   zo základných podmienok
vzniku škody je otázka výšky škody bezpredmetná.

Navrhovateľ nedôvodne namieta porušenie svojich procesných práv v súvislosti s tým, že sa vo veci
neuskutočnilo ústne pojednávanie, pričom nebolo možné rozhodnúť                          bez nariadenia
pojednávania. Zrejme ušlo pozornosti navrhovateľa, že v danom prípade nešlo o takýto prípad,  súd
prvého stupňa nerozhodoval bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 115a O.s.p., ale riadne nariadil
pojednávanie podľa § 114 O.s.p..

Rovnako po preskúmaní veci odvolací súd sa nestotožňuje s názorom navrhovateľa                  o tom, že by
odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňalo požiadavky stanovené ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p.,
najmä, že by súd prvého stupňa riadne nezdôvodnil, prečo rozhodnutie vydané so zisteným časovým
odstupom od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nepredstavuje nesprávny
úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch konaní.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku naopak vyplýva, že súd prvého stupňa sa veľmi podrobne
zaoberal časovou následnosťou jednotlivých úkonov v exekučnej veci, kde bol oprávnený navrhovateľ a
zistil, že žiadosť o udelenia poverenia súd zamietol, pričom na takéto rozhodnutie sa nevzťahuje žiadna
lehota. Pokiaľ ide o konštatovanie prieťahov, tak súd prvého stupňa podrobne vyložil, z akého dôvodu
časové rozdiely medzi jednotlivými úkonmi exekučného súdu nemohol posudzovať ako prieťahy a ako
nesprávny úradný postup okresného súdu, s čím sa aj odvolací súd stotožňuje.



Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je daný v prípade, ak súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností.

Z odvolania nie je zrejmé, o ktoré nevykonané dôkazy, ktoré by boli v priebehu prvostupňového konania
navrhované a súdom prvého stupňa nevykonané, sa jedná, pričom  zo spisu takýto dôkazný návrh
navrhovateľa nevyplýva.

Dôvod na odvolanie podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. preto nemožno považovať za opodstatnený.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci) je daný v prípade nesprávnej aplikácie a výkladu právnej normy,
prípadne použitia právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní konkrétne neuvádza, ktoré ustanovenie, najmä hmotnoprávneho
predpisu, a to zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov malo byť súdom prvého stupňa
nesprávne vyložené, prípadne aplikované. Odvolací súd v rámci svojej  prieskumnej činnosti nezistil,
že by súd prvého stupňa nesprávne vyložil príslušné ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, prípadne,  že by na zistený skutkový stav ustanovenia tohto zákona
nesprávne aplikoval.
Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je daný v prípade nesprávneho postupu
súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada
na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové
zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na
závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu
vo vykonanom dokazovaní sa považuje taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá
postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p., podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné
vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré                        z
vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo,
prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo
vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z
prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo
vierohodnosti je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ustanoveniam § 133 - § 135
O.s.p..  Odvolacím dôvodom podľa citovaného ustanovenia teda možno napadnúť výsledok činnosti
súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu
súd dospel. Ak nie je teda možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je ani dôvod na
polemizovanie                 s jeho skutkovými závermi.

Z uvedených dôvodov boli vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným predpokladom vzniku uplatnených
nárokov správne skutkové aj právne závery súdu prvého stupňa a vzhľadom na neexistenciu ním
tvrdených predpokladov zodpovednosti za uplatnenú škodu a nemajetkovú ujmu bolo napadnuté
rozhodnutie správne, a preto krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219
ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1                              v
spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p., keď úspešnému odporcovi trovy odvolacieho konania nevznikli.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie     n i e   j e   p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "14C/359/2012", "guid": "a3578d7c-37cb-4949-8fdb-672f6b635d12:92c2d275-99c2-44bf-9e4f-81ba3f7a21e9", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}