Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 8CoE/60/2012 z 29. 10. 2012
Citácia: uznesenie Krajského súdu Žilina z 29. októbra 2012, sp. zn. 8CoE/60/2012, ECLI:SK:KSZA:2012:5607206672.1
Krajský súd Žilina | 8CoE/60/2012 | ECLI:SK:KSZA:2012:5607206672.1 | 2012-10-29 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6adf4ace-77ff-40eb-be56-981693ae16f3
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2012:5607206672.1

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8CoE/60/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5607206672
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5607206672.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom Bratislava, ul. Záhradnícka č. 62, vo veci oprávneného:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Račianska č. 42/A, IČO: 35 807 598, zastúpeného
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Moyzesova č. 8, IČO: 36 864
421, proti povinnému: L. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. U., O. Dr. A. F. č. XXXX/XX, pre vymoženie
sumy 554,34 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský
Mikuláš zo dňa 30. marca 2012 č. k. 3Er/687/2007-14, takto

r o z h o d o l :

uznesenie okresného súdu       p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením zo dňa 30. 03. 2012 č. k. 3Er/687/2007-14, vydaným
vyšším súdnym úradníkom, exekúciu zastavil. Zároveň vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Preskúmaním súd zistil, že oprávnený sa žalobou zo dňa 13. 03. 2007 voči povinnému domáhal
zaplatenia 16.700,- Sk s príslušenstvom z titulu neplnenia si svojich povinností zo zmluvy o úvere
č. 5370651. Rozhodcovský súd návrhu vyhovel v plnom rozsahu a vydal rozhodcovský rozsudok SR
2030/07 zo dňa 26. 03. 2007. Následne bolo rozhodnutie doručované povinnému do vlastných rúk na
adresu G. U., O. Dr. R. F. č. XXXX/XX. Zásielka sa však rozhodcovskému súdu vrátila s oznámením o
neprevzatí v odbernej lehote. Na základe tejto skutočnosti tak súd vyznačil na rozsudku právoplatnosť
dňom 09. 05. 2007 a vykonateľnosť 12. 05. 2007.
Súd preskúmaním listinných dôkazov dospel k názoru, že v rozhodcovskom konaní došlo k pochybeniu
pri doručovaní a vyznačení právoplatnosti exekučného titulu. Na základe ust. § 25 ods. 4, §  54a
a § 51 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení platnom od 01. 07. 2009
(ďalej len „zákona o rozhodcovskom konaní), § 47 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„O. s. p.“) a oznámenia poštového doručiteľa o nezastihnuteľnom adresátovi nemohol rozhodcovský
súd uplatniť tzv. „fikciu doručenia“ a považovať zásielku za doručenú v deň, keď bola vrátená súdu,
aj keď sa povinný o tom nedozvedel. Zákon o rozhodcovskom konaní ukladá povinnosť doručiť
žalobu a rozhodcovský rozsudok účastníkom do vlastných rúk, pričom nevylučuje možnosť náhradného
doručovania. V rozhodcovskom konaní možno preto použiť fikciu, podľa ktorej za splnenia určitých
podmienok možno považovať písomnosť za doručenú, hoci sa adresát o zásielke ani nemusel dozvedieť.
Zákon o rozhodcovskom konaní bližšie neupravuje doručovanie do vlastných rúk, ale odkazuje na
ustanovenia O. s. p. Preto ak pri doručovaní zásielky do vlastných rúk nebol dodržaný postup uvedený
v ust. § 47 ods. 2 O. s. p., nemožno považovať rozhodcovský rozsudok za účinne doručený, a tým
spôsobilý nadobudnúť právoplatnosť. V prípade, ak doručovateľ adresáta zásielky určenej do vlastných
rúk nezastihne, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom upozorní, že
mu príde doručiť písomnosť znovu v deň a hodinu uvedenú na tomto upozornení. Ak nie je adresát
zastihnutý ani pri opätovnom doručovaní zásielky, poštový doručovateľ mu zanechá odkaz, že poštová
zásielka je uložená na pošte do konca odbernej lehoty. V prípade, ak si adresát nevyzdvihne zásielku



ani v odbernej lehote, táto sa považuje za doručenú v deň, keď sa vráti súdu, a to aj vtedy, ak sa o
tom adresát nedozvie. Dodržanie uvedeného zákonného postupu musí byť preukázané na doručenke.
Z predloženej fotokópie zásielky však súd zistil, že na doručenke chýba údaj o dni neúspešného pokusu
o doručenie s výzvou o opakované doručenie, ako aj údaj o dni, kedy sa vykonalo opakované doručenie.
Právna fikcia doručenia má byť svojou povahou výnimočným nástrojom doručovania. Aby mohla
splniť svoj účel, musia byť rešpektované všetky záležitosti, ktoré s ňou zákon spája. Ak nie je
dodržaný zákonom vyžadovaný postup, súd ani rozhodca nie je oprávnený konštatovať naplnenie fikcie
vyznačením právoplatnosti.
Preskúmaním súd dospel k záveru, že predmetný exekučný titul má vadu formálnej vykonateľnosti, a
teda sa dosiaľ nestal vykonateľným. Na základe uvedeného súd v zmysle ust. § 58 ods. 1 a § 57 ods. 1
písm. a/ zákona SNR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) zastavil exekúciu z dôvodu vady
vykonateľnosti exekučného titulu.
Ďalej súd konštatoval, že v danom prípade sa jedná o zložitú vec, a to vzhľadom na veľké
množstvo konaní oprávneného na tunajšom súde, v ktorých dochádza k preskúmavaniu rozhodcovských
rozsudkov a k následnému zastaveniu exekúcií. Zložitosť veci spočíva v potrebe úspory nákladov
konania tak na strane účastníkov, ako aj súdu a zároveň aj v potrebe rýchlosti konania. Oprávnený
podáva takmer v každom konaní odvolanie proti rozhodnutiu súdu, preto je z dôvodu právnej istoty
účastníkov konania potrebné, aby odvolací súd zaujal názor k odvolacím dôvodom oprávneného. Ďalší
postup súdu I. stupňa v súvislosti s rozhodnutím o tom, kto a v akej výške bude platiť trovy exekúcie,
by len predĺžil predmetné konanie. Pri svojom rozhodnutí súd zobral do úvahy aj skutočnosť, že v
danom prípade je naliehavý záujem účastníkov konania na skorom právoplatnom rozhodnutí súdu, a to
s poukazom na spotrebiteľský prvok vzťahu medzi účastníkmi konania.
Exekučný poriadok nevylučuje možnosť rozhodnúť o trovách exekúcie po právoplatnosti rozhodnutia o
zastavení exekúcie, preto súd použil subsidiárne ustanovenia    O. s. p. Právna úprava v ust. § 151 ods.
3 O. s. p. neznamená, že sa o trovách nerozhodne, ale že sa len oddiali rozhodnutie o trovách konania.
Z dôvodu hospodárnosti a rýchlosti konania preto súd v súlade s ust. § 200 ods. 2 a § 151 ods. 3 O. s.
p. rozhodol tak, ako uviedol vo výroku rozhodnutia.

Proti tomuto uzneseniu podal  odvolanie  oprávnený prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu
z dôvodu, že a/ súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). V
tejto súvislosti uviedol, že všeobecný súd založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný
judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a
interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci (úhrada
pohľadávky veriteľa na základe uzatvorenej zmluvy o úvere) na ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom
konaní. Tvrdil, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný
vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom
takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda v manévrovaní veriteľa
do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už
exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti
(ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. zákona
o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v
konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska
princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny
orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom
rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú, a to preto
že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam kde ich platné právo zaraďuje.
Ďalej podľa oprávneného úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia
opraveného procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom
exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na
spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju
v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) na
súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípov
ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Exekučný súd ani nemohol interpretovať
za účelom aplikácie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a to preto, že tento procesný úkon
uskutočňovaný realizáciou právomoci obsiahnutej v označenom ustanovení bol už exekučným súdom
platne vykonaný.



Z pohľadu ochrany princípov právneho štátu (najmä princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery
všetkých subjektov práva v právny poriadok), ale aj ochrany základných práv (najmä základných
ľudských práv a práv justičných) považoval za potrebné zvýrazniť problém plynutia času. Ak podľa
ust. § 41 zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať
žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby
sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami
rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového
obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom. Zákon o rozhodcovskom
konaní (procesný predpis) zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou
cestou napadnúť, inak platí, že pokiaľ táto lehota márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského súdu
právoplatné, pričom je tým založená platnosť zásady správnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu,
a to vrátane účinkov, ktoré na jeho základe nastali (ust. § 35 zákona o rozhodcovskom konaní v
spojení s ust. § 159 O. s. p.). Pokiaľ by bola táto lehota spochybnená rovnako ako účinky rozhodnutia
samotného, neexistovala by žiadna istota ani limit, či už vecný ale najmä časový, ktorý by bránil
povinnému (účastníkovi, ktorému bola súdom uložená povinnosť) domáhať sa kedykoľvek ochrany pred
plnením súdom uloženej povinnosti s poukazom na vady rozhodnutia, jeho neplatnosť alebo neúčinnosť
alebo neexistenciu takéhoto exekučného titulu.
Všeobecný súd vo veci žalobcu (veriteľa) nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné
deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby
bolo pravdou to čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv
na vyššie uvedené tvrdenie, a to preto, že v čase keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského
súdu, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť
možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ
takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie
rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom. Tomuto záveru zodpovedá i platný systém
všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich rozhodcovské konanie, ktorý je výrazom
vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských súdov len na konanie o zrušení
rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom.
Podľa oprávneného, ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, žalobca žiada, aby všeobecný súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm.
b/ O. s. p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade
ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej
republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade s
princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné
opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a to bez
akejkoľvek časovej limitácie.
Ďalej oprávnený podal odvolanie z dôvodu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e/ O. s. p. Oprávnený tvrdil, že
exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo
exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania
(§ 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii
rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a
nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak
od právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.
Podľa oprávneného súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2
písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. b/ O. s. p.).
Exekučný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh (v danom prípade
neexistovalo zákonom stanovené oprávnenie adresované súdu začať konanie z úradnej povinnosti (ex
officio), rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho
konania.
Tiež podľa oprávneného súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie.
Exekučný súd vo veci dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok, bez
reálneho zistenia skutočného stavu. Ak by sa aj postup súdu považoval za vykonávanie dokazovania,
toto dokazovanie nebolo vykonané zákonným spôsobom. Účastníci konania predovšetkým nemali
možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi
tvrdených skutočností.



Oprávnený vytýkal súdu, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205
ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Exekučný súd nebol oprávnený skúmať otázku platnosti rozhodcovskej doložky,
pretože mu to právny poriadok neumožňuje. Ak by odvolací súd napriek vyššie uvedenej argumentácii
usúdil, že exekučný súd je oprávnený  skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený tvrdil, že
táto je platná. Nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona o
spotrebiteľských úveroch. Poukázal aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania.
Napokon sa nestotožnil s použitým právnym výkladom a použitím ust. § 47 ods. 2 O. s. p. o doručovaní,
pričom zdôraznil, že exekučný titul netrpí vytýkanou vadou.
Z týchto dôvodov oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a
vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

Sudca podanému odvolaniu proti rozhodnutiu vydanému vyšším súdnym úradníkom nevyhovel, a preto
vec v zmysle ust. § 374 ods. 4 O. s. p. predložil odvolaciemu súdu na rozhodnutie na odvolaciemu súdu.
Vo svojom stanovisku uviedol, že ustanovenie § 25 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov výslovne požaduje v prípade rozhodcovského rozsudku doručenie tejto písomnosti
do vlastných rúk s odkazom na ust. § 45 a nasl. O. s. p. Z uvedeného vyplýva, že doručenie
rozhodcovského rozsudku je potrebné realizovať kvalifikovaným spôsobom, podľa ustanovení O. s. p.,
v danom prípade aplikácie ust. § 47 ods. 2 O. s. p., ktoré ustanovenie v rozhodcovskom konaní nebolo
naplnené. Ak poštový doručiteľ písomnosť doručovanú do vlastných rúk hneď po prvom bezúspešnom
pokuse uložil na pošte, hoci sa mal znovu pokúsiť ju doručiť, neuplatní sa fikcia doručenia. Nedôsledný
postup pri doručovaní rozhodnutí môže viesť v konečnom dôsledku k odmietnutiu práva účastníkov na
súdnu ochranu.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom
konania (§ 204 ods. 1 O. s. p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 58 ods. 4 Exekučného poriadku), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov
uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a uznesenie okresného súdu  ako vecne správne potvrdil
podľa ust. § 219 ods. 1  O. s. p.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2, § 167 ods. 2 O. s. p. Odôvodnenie
rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v bližších podrobnostiach naň poukazuje aj
odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2  O. s. p.).

Na doplnenie odvolací súd považoval za potrebné poukázať na ustanovenie § 41 ods. 1 Exekučného
poriadku, podľa ktorého je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo,
zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je
vykonateľné a ktoré ukladá určitú povinnosť. Právna teória rozlišuje medzi formálnou a materiálnou
vykonateľnosťou rozhodnutia. Formálna vykonateľnosť je splnená dodržaním zákonom predpísaných
náležitostí o doručení rozhodnutia, o uplynutí lehoty na plnenie a o podaní (alebo nepodaní) riadneho
opravného prostriedku. Potvrdenie o vykonateľnosti rozhodnutia je potvrdením o jeho formálnej
vykonateľnosti. Exekučný súd je oprávnený skúmať, či sú podmienky formálnej vykonateľnosti skutočne
splnené. Potvrdenie o vykonateľnosti rozhodnutia nie je pre exekučný súd záväzné. Exekučný súd teda
skúma, či exekučný titul je vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne
a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný hmotno-právne legitimovaní z exekučného titulu.
V tomto rozsahu skúma exekučný súd exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, na prípadnú námietku povinného proti exekúcii, na prípadný návrh
povinného na zastavenie exekúcie. Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého
exekučného konania a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej
vykonateľnosti môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť.  Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na
uznesenie Ústavného súdu SR z 09. 12. 2010, sp. zn. II. ÚS 545/2010-15, v ktorom konštatoval, že
exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už



začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to
napr. aj pre účely zistenia existencie z dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie
zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.

Vzhľadom na vyššie uvedené neobstojí námietka oprávneného, že exekučný súd rozhodol nad rámec
zverenej právomoci.

Odvolací súd považoval odvolanie oprávneného za nedôvodné aj v tej časti, v ktorej namietal,
že všeobecné súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí
rozhodcovských súdov s poukazom na ustanovenie § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý
podľa názoru odvolateľa upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom
konaní, a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Odvolací súd k uvedenému tvrdeniu oprávneného
považoval za nevyhnutné konštatovať, že exekučný súd je v exekučnom konaní oprávnený skúmať
rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní v znení neskorších
predpisov, teda či tento netrpí nedostatkami uvedenými v § 40 písm. a/ alebo b/ citovaného zákona alebo
či nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pritom nie je viazaný účinkami takého rozsudku v zmysle
§ 35 citovaného zákona v spojení s § 159 Občianskeho súdneho poriadku. Takýto názor možno vyvodiť
aj z rozhodnutia Európskeho súdneho dvora C-168/05 Mostaza Claro, z ktorého je zrejmé, že súd má
kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadať k neplatnosti rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd teda
aj v exekučnom konaní skúma nekalé podmienky, a to aj v prípade, ak spotrebiteľ žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku sám nepodal.

V ďalších častiach odvolania oprávnený namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu, namietal tú
časť rozhodnutia, v ktorej okresný súd mal konštatovať neplatnosť rozhodcovskej doložky, nesúhlasil
ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona o
spotrebiteľských úveroch. Okresný súd napadnutým uznesením exekúciu zastavil, a to z dôvodu
nedostatku formálnej vykonateľnosti exekučného titulu. V napadnutom uznesení sa zaoberal doručením
rozhodcovského rozsudku povinnému a dospel k názoru, že nebol dodržaný postup vyžadovaný
zákonom a ani súd ani rozhodca nebol oprávnený skonštatovať naplnenie fikcie doručenia vyznačením
právoplatnosti rozhodnutia. Okresný súd sa  teda v napadnutom uznesení nezaoberal žiadnymi z
ďalších oprávneným namietaných skutočností (ako je neprijateľnosť, neplatnosť  rozhodcovskej doložky,
charakter zmluvy o úvere a nasl.), preto sa týmito ďalšími dôvodmi odvolací súd nemohol relevantne
zaoberať.

Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné a rozhodnutie
okresného súdu preto ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p.  potvrdil.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie     n i e    j e     p r í p u s t n é .