Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/125/2012 z 11. 9. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 11. septembra 2012, sp. zn. 17Co/125/2012, ECLI:SK:KSBB:2012:6610215930.1 Krajský súd Banská Bystrica | 17Co/125/2012 | ECLI:SK:KSBB:2012:6610215930.1 | 2012-09-11 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 118 OZ, § 120 ods. 1 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c53d8ec0-c720-4a61-a8fa-4f740d69f1ef Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6610215930.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17Co/125/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6610215930 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6610215930.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Danice Kočičkovej, v právnej veci navrhovateľky W.. D. J., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Y. XXX/X, XXX XX E., zastúpenej splnomocneným zástupcom G.. W. J. nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Y. XXX/X, XXX XX E., proti odporcovi W.. R. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Y. XXX/XX, XXX XX E., právne zastúpenému JUDr. Róbertom Gombalom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Dr. Herza 12, 984 01 Lučenec, o zaplatenie sumy 841,28 EUR, na základe odvolania navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 10C/177/2010-87 zo dňa 15. 02. 2012, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd rozsudkom zo dňa 15. 02. 2012 návrh navrhovateľky, ktorým sa voči odporcovi domáhala zaplatenia sumy 841,28 EUR, ako náhrady nákladov za vybudovanie spoločného múru rekreačných chát v P., umiestnených na parc. č. XXX/XX a XXX/XX, zapísaných v LV č. XXXX a LV č. XXX zamietol. Zároveň vo výroku rozsudku konštatoval, že o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnom skončení veci samostatným uznesením. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že na Okresnom súde Lučenec bolo vedené konanie pod sp. zn. 9C/98/2008 o návrhu navrhovateľa W. R. B. proti odporkyni W.. D. J. o uloženie povinností. O žalobe súd rozhodol rozsudkom č. k. 9C/98/2008-318 dňa 13. 10. 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14Co/30/2011-373 zo dňa 31. 05. 2011 tak, že žalobu zamietol. V uvedenom konaní mal súd preukázané, že účastníci konania sú súrodenci a v minulosti boli podieloví spoluvlastníci nehnuteľnosti - rekreačnej chatky a pozemkov nachádzajúcich sa v k. ú. P. zapísaných na LV č. XXX. Dňa 30. 07. 2004 uzatvorili formou notárskej zápisnice zmluvu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva reálnym rozdelením. Po reálnej deľbe sa W.. R. B. stal výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. P. a to pozemkov parc. č. XXX/XX - zastavaná plocha vo výmere 67 m2, parc. č. XXX/XX - zastavaná plocha (dvor) vo výmere 408 m2 a stavba - rekreačná chata č. X., ktorá sa nachádza na parc. č. XXX/XX. W.. D. J. sa stala výlučnou vlastníčkou susedných nehnuteľností - pozemkov parc. č. XXX/XX - zastavaná plocha (dvor) vo výmere 119 m2, parc. č. XXX/XX - zastavaná plocha vo výmere 51 m2 a stavba - rekreačná chata č. X, ktorá sa nachádza na parc. č. XXX/XX, zapísaných v LV č. XXXX pre k. ú. P.. Stavba rekreačná chata č. X, ktorá sa nachádza na parc. č. XXX/XX vo vlastníctve W.. B. a stavba rekreačná chata č. X, ktorá sa nachádza na parc. č. XXX/XX vo vlastníctve W.. J. majú spoločný stredový múr. Nadstavbou svojej chaty navrhovateľka vybudovala múr na pôvodnom starom spoločnom múre a v tomto konaní žiadala od odporcu zaplatiť náhradu polovice nákladov za jeho vybudovanie v sume 841,28 Eur, keď tvrdila, že uvedený múr je v spoluvlastníctve účastníkov konania a navyše na spolufinancovaní novopostaveného múru sa s odporcom dohodli. Okresný súd však návrh navrhovateľky nepovažoval za dôvodný, keď dospel k záveru, že spoločný múr vystavaný navrhovateľkou neexistuje, lebo je súčasťou múru chaty navrhovateľky zapísanej v LV č. XXXX pre k. ú. P.. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že tento múr bez chaty (vo vlastníctve navrhovateľky) nemá žiadne účelové a funkčné určenie, a teda sám osebe nemá žiadnu úžitkovú hodnotu. Ako súčasť veci patrí k (hlavnej) veci, t.j. k chate navrhovateľky a tvorí s ňou jeden celok. Nie je spôsobilým predmetom občianskoprávneho vzťahu a riadi sa právnym režimom (hlavnej) veci. Z uvedeného dôvodu súd návrh navrhovateľky zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podala navrhovateľka v zákonnej lehote odvolanie. Uviedla, že sa zaplatenia žalovanej sumy domáha z titulu ústnej dohody uzavretej s odporcom v rokoch 2003 a 2004, ešte pred reálnym rozdelením spoločného vlastníctva, z titulu nájdenia kompromisného technického riešenia, ktoré technické riešenie formou spoločného stredového múru malo byť realizované na napojenie striech navrhovateľky a odporcu. Navrhovateľka múr v roku 2005 realizovala, ale odporca sa následne na financovaní polovice nákladov odmietol podieľať. Okresný súd však vôbec neskúmal, či došlo k uzatvoreniu ústnej dohody. Umelo priradil vystavanému múru prívlastok súčasti jej stavby, a to v rozpore s tým, že tento je aj súčasťou chaty odporcu. Pritom zatajil viaceré vyjadrenia odporcu, ktorý napríklad uviedol: „s odporkyňou sme sa dohodli na spoločnom múre, na jeho rozmeroch, ako bude postavený.“ Okrem toho namietala, že ako účastníčke konania jej súd odňal možnosť konať pred súdom tým, že konal bez jej prítomnosti, a to napriek riadnemu ospravedlneniu neúčasti a riadnej žiadosti o odročenie pojednávania. V tejto súvislosti uviedla, že dňa 15. 2. 2012 o 8.20 hod. jej splnomocnený zástupca okresnému súdu telefonicky oznámil, že zo zdravotných dôvodov sa pojednávania nemôže zúčastniť a požiadal o odročenie pojednávania. Súd v úradom zázname zaznamenal len časť o ospravedlnení neúčasti a žiadosť o odročenie pojednávania zamlčal. Sudkyňa teda nedala jej splnomocnenému zástupcovi možnosť svoj nepriaznivý zdravotný stav preukázať, keď jej zástupca musel ostať doma ležať a nemohol v ten deň navštíviť lekára. K odvolaniu pripojila lekársku správu zo dňa 15. 02. 2012. Na základe uvedeného navrhovateľka žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odporca vyjadril s napadnutým rozsudkom okresného súdu spokojnosť, uvedené rozhodnutie navrhol ako vecne správne potvrdiť a navrhovateľku zaviazať na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 70,90 EUR. Uviedol, že postupom okresného súdu nebola odňatá možnosť navrhovateľky konať pred súdom, keď okresný súd dňa 15. 02. 2012 oboznámil prítomných na pojednávaní s telefonickým podaním zástupcu navrhovateľky, z ktorého ale nevyplynulo, že by tento žiadal pojednávanie odročiť. K meritu veci uviedol, že navrhovateľka postavila múr svojvoľne, bez jeho súhlasu, pričom aj jej tvrdenie o tom, že on sa zaviazal uhradiť jej polovicu nákladov sa nezakladá na pravde. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil, pretože bol vo výroku vecne správny. Podľa § 118 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), predmetom občianskoprávnych vzťahov sú veci, a pokiaľ to ich povaha pripúšťa, práva alebo majetkové hodnoty. Predmetom občianskoprávnych vzťahov môžu byť tiež byty alebo nebytové priestory. Súčasťou veci je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť oddelené bez toho, aby sa tým vec znehodnotila (§ 120 ods. 1 OZ). Podľa § 101 ods. 2 O. s. p., súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník neustanoví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Na základe dôvodov uvedených v odvolaní navrhovateľky, odvolací súd v prvom rade skúmal, či v rámci prvostupňového konania nedošlo zo strany okresného súdu k takému procesnému postupu, ktorý by bolo možno považovať za odňatie možnosti navrhovateľky konať pred súdom. Odňatie možnosti konať pred súdom predstavuje stav kedy účastník konania nemohol uplatniť pred súdom svoje procesné práva, pretože súd mu to znemožnil takým postupom, ktorý odporuje zákonu, napríklad tým, že nepribral účastníka do konania, nepredvolal riadne a včas účastníka na pojednávanie, alebo tým, že vec prejednal v neprítomnosti účastníka, pričom na to neboli splnené zákonné podmienky a pod. Odňatím možnosti konať pred súdom však nie je len faktický postup súdu v konaní, ale i rozhodnutie súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť svoje práva, napríklad preto, že odvolací súd nesprávne odmietol odvolanie ako oneskorene podané, súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, prípadne vôbec neodôvodnil, a pod. Navrhovateľka vo svojom odvolaní okresnému súdu vytýkala, že napriek skutočnosti, že svoju neúčasť na pojednávaní jej splnomocnený zástupca telefonicky dňa 15. 02. 2012 o 8.20 hod. ospravedlňoval zo zdravotných dôvodov, okresný súd vec prejednal a vo veci rozhodol, keď v úradnom zázname spísanom po telefonickom rozhovore so splnomocneným zástupcom navrhovateľky je uvedené len ospravedlnenie jeho neúčasti na pojednávaní, ale absentuje jeho žiadosť o odročenie pojednávania. Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. platí, že ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Nakoľko účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom svojho zástupcu, má aj tento zástupca právo osobne sa zúčastniť pojednávania, a teda o možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho neprítomnosti platí to isté, čo platí o samotnom účastníkovi konania. Riadne predvolaný účastník (resp. jeho právny, prípadne splnomocnený zástupca) môže požiadať súd, aby z dôležitého dôvodu nariadené pojednávanie odročil. V zmysle konštantnej judikatúry však nestačí na odročenie pojednávania také podanie účastníka (jeho zástupcu), ktoré obsahuje len ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní. Uvedené ospravedlnenie neprítomnosti na konaní nie je bez ďalšieho žiadosťou o odročenie pojednávania v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p.. Každé podanie účastníka (jeho zástupcu) sa posudzuje podľa svojho obsahu. Ak teda podanie obsahujúce ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní neobsahuje žiadosť o odročenie pojednávania, môže súd aplikovať ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a uznesením nariadiť pojednávanie bez účasti tohto účastníka (jeho právneho zástupcu). Odvolací súd po preskúmaní súdneho spisu zistil, že na č. l. 72 tohto spisu je zažurnalizovaný úradný záznam spísaný asistentkou senátu dňa 15. 02. 2012, kde je uvedené, že sa na okresný súd dovolal p. W. J. G.. (splnomocnený zástupca navrhovateľky), ktorý súdu oznámil, že na pojednávanie o 8.30 hod sa nevie dostaviť zo zdravotných dôvodov, čím žiadal ospravedlniť svoju neúčasť. Z uvedeného úradného záznamu teda nevyplýva, že by splnomocnený zástupca navrhovateľky požiadal o odročenie pojednávania. Pokiaľ navrhovateľka tvrdí, že jej splnomocnený zástupca v telefonickom rozhovore požiadal aj o odročenie pojednávania, uvedené tvrdenie nijakým spôsobom nepreukázala. Navyše má odvolací súd dôvodné pochybnosti o existencii dôležitého dôvodu na odročenie pojednávania na strane splnomocneného zástupcu navrhovateľky, keď navrhovateľka napriek skutočnosti, že v odvolaní tvrdí, že splnomocnený zástupca dňa 15. 02. 2012 (v deň pojednávania) musel doma ležať a nemohol v ten deň navštíviť lekára, spolu s odvolaním predložila výmenný lístok na odborné vyšetrenie (č. l. 93 spisu), na ktorom C.. C. T. (všeobecný lekár pre dospelých) uviedla, že splnomocnený zástupca navrhovateľky bol dňa 15. 02. 2012 vyšetrený v ambulancii praktického lekára a bol mu doporučený kľudový režim. Uvedené tvrdenie navrhovateľky a predložený dôkaz o vyšetrení sú teda v zjavnom rozpore. Možno teda sumarizovať, že nakoľko nebolo preukázané, že by splnomocnený zástupca z dôležitého dôvodu požiadal o odročenie pojednávania a rovnako ani existencia tohto dôležitého dôvodu, bol správny procesný postup okresného súdu, pokiaľ prejednal vec v neprítomnosti tohto zástupcu. Keďže odvolací súd nebadal v procesnom postupe prvostupňového súdu ani ďalšie (navrhovateľkou nevytýkané) nedostatky, uvedenú námietku navrhovateľky o odňatí možnosti konať pred súdom nepovažoval za dôvodnú. Následne odvolací súd pristúpil k skúmaniu, či predmetný sporný múr postavený navrhovateľkou, je spôsobilým predmetom občianskoprávnych vzťahov, teda vecou v právnom zmysle spôsobilou stať sa predmetom podielového spoluvlastníctva navrhovateľky a odporcu, alebo len súčasťou (hlavnej) veci - rekreačnej chaty navrhovateľky. Ustanovenie § 120 OZ vymedzuje pojem súčasť veci tak, že súčasťou veci je všetko, čo k nej podľa jej povahy prináleží a nemôže byť oddelené bez toho, aby sa vec znehodnotila. Povaha súčasti veci sa posudzuje v hospodárskom, teda ekonomickom zmysle a s ohľadom na funkčnosť (hlavnej) veci. Z tohto pohľadu predmetný múr bezpochyby svojou povahou patrí k stavbe navrhovateľky, keď odvolací súd (rovnako ako súd okresný) mal z priloženej fotodokumentácie (č. l. 31 súdneho spisu) za preukázané, že uvedený múr vznikol rekonštrukciou rekreačnej chaty navrhovateľky tak, že navrhovateľka v rámci rekonštrukcie pristavala ďalšie podlažie, ktorého jednu nosnú stenu tvorí práve predmetný sporný múr. Z funkčného hľadiska teda sporný múr tvorí jednu z oporných stien podkrovia chaty navrhovateľky, na ktorú sa prenáša a rozkladá váha strechy chaty navrhovateľky. Rovnako oddeľuje podkrovie chaty navrhovateľky od okolitého prostredia, má termoregulačné, hydroizolačné vlastnosti a pod. Uvedený múr v súčasnej dobe nemá funkčné, ekonomické, ba ani estetické využitie pre rekreačnú chatu odporcu, nakoľko táto je strechou ukončená v bode, na ktorom sporný múr ešte len začína (je postavený). Len od tohto bodu vyššie si potom plní svoje funkcie. Ako už bolo uvedené vyššie, ďalším pojmovým znakom súčasti veci je, že súčasť veci nemôže byť od veci oddelená bez toho, aby sa vec znehodnotila. V prípade oddelenia sporného múru by došlo v lepšom prípade k znehodnoteniu, v horšom k deštrukcii podkrovia rekreačnej chaty navrhovateľky. Odstránenie tohto múru by naopak nemalo vplyv na existenciu alebo funkčnosť rekreačnej chaty odporcu. Preto možno zaujať jednoznačný záver, že aj keď sporný múr je technicky pevne spojený aj s rekreačnou chatou odporcu tým, že je postavený na spoločnom múre rekreačných chát navrhovateľky i odporcu, svojou funkčnou povahou prináleží a teda je v právnom zmysle výlučne súčasťou rekreačnej chaty navrhovateľky. Uvedený múr teda nie je spôsobilým predmetom občianskoprávnych vzťahov, čím nemôže byť ani predmetom spoluvlastníctva navrhovateľky a odporcu. Za tohto stavu by navrhovateľka mohla požadovať náhradu polovice nákladov na výstavbu uvedeného múru (ktorý je súčasťou jej nehnuteľnosti) len v prípade, že by sa odporca vystavaním uvedeného múra obohatil, resp. ak by sa na jeho spolufinancovanie výslovne zaviazal. Odporca by sa vystavaním múra navrhovateľkou mohol obohatiť len v prípade, ak by následne bez právneho dôvodu získal určité aktívum (prírastok), ktoré pred vystavaním múru nemal. Uvedeným bezdôvodným obohatením by napríklad mohlo byť, že by odporca uvedený múr využil ako opornú stenu pre novovybudovanú strechu tak, ako navrhovateľka tvrdila, že to odporca mal v úmysle. Nakoľko však odporca doposiaľ tak neučinil, a sporný múr vybudovaný navrhovateľkou doposiaľ nemal a ani v súčasnosti nemá pre odporcu žiadnu úžitkovú hodnotu, nevzniklo na strane odporcu bezdôvodné obohatenie, ktoré by bol povinný navrhovateľke vydať. Rovnako sa nemožno stotožniť s názorom navrhovateľky, že okresný súd neprihliadol na vyjadrenia odporcu, v ktorých sa na spolufinancovaní múru zaviazal. Pokiaľ totiž navrhovateľka citovala vyjadrenia odporcu v znení: „s odporkyňou (pozn. v tomto konaní v postavení navrhovateľky) sme sa dohodli na spoločnom múre, na jeho rozmeroch, ako bude postavený“, uvedený výrok odporcu pokračuje nasledovne: „s tým, že ja som očakával a vymienil, že múr bude postavený, tak ako to po odbornej stránke má byť, teda s minimálnym statickým posúdením odborníkom (v súčasnosti totiž ....múr sadá a nadmerne zaťažuje základ - odtrhnutie a praskliny sú toho dostatočným dôkazom). Nikdy som sa odporkyni (pozn. v tomto konaní v postavení navrhovateľky) nezaviazal k nijakým finančným úhradám v súvislosti so stavbou odporkyne (pozn. v tomto konaní v postavení navrhovateľky).“ Z tejto, ale aj z ďalších citácií odporcu („ ....sme sa síce dohodli zhruba ako bude vyzerať spoločný múr, s tým, že som očakával, že dostanem na posúdenie relevantnú výkresovú dokumentáciu včítane rozpočtu na vyjadrenie, nakoľko sa jednalo o stavbu zasahujúcu na môj pozemok. Doteraz sa tak nestalo a o súhlas som nebol požiadaný.“) teda síce možno vyvodiť záujem odporcu o vybudovanie spoločného múru s navrhovateľkou, avšak uvedený záujem bol vždy podmienený určitými podmienkami odporcu, ktoré však podľa jeho tvrdení neboli dodržané. Zároveň zo žiadneho z jeho vyjadrení nemožno vyvodiť, že by sa zaviazal na výstavbe sporného múru finančne podieľať, práve naopak, na viacerým miestach výslovne uviedol, že sa na finančnú úhradu nezaviazal. Pokiaľ teda navrhovateľka nepredložila súdu žiadny relevantný dôkaz preukazujúci existenciu právneho úkonu odporcu, ktorým by sa k úhrade za výstavbu múru zaviazal, a uvedený záver nebol zistený ani z vyjadrení samotného odporcu (ako už bolo uvedené vyššie), bol správny záver okresného súdu, že navrhovateľka bremeno dôkazu neuniesla a jej návrhu nebolo možné preto vyhovieť. Dôkazné bremeno ako procesný inštitút sporového konania totiž spočíva v zodpovednosti účastníka za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Ak v občianskom súdnom konaní navrhovateľ uniesol dôkazné bremeno, je to dôvod na vyhovenie jeho návrhu; ak ho neuniesol, je to dôvod na vydanie opačného rozhodnutia, t. j. na zamietnutie jeho návrhu. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Podľa § 224 ods. 4 O.s.p., „Ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.“ Pretože v tomto prípade okresný súd rozhodol, že v súlade s ustanovením § 151 ods. 3 O.s.p. o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, odvolací súd o trovách tohto odvolacieho konania podľa vyššie citovaného ustanovenia § 224 ods. 4 O.s.p. nerozhodoval a rozhodne o nich prvostupňový súd. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.