Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Cob/7/2016 z 18. 1. 2017
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 18. januára 2017, sp. zn. 2Cob/7/2016, ECLI:SK:KSPO:2017:8314201911.1
Krajský súd Prešov | 2Cob/7/2016 | ECLI:SK:KSPO:2017:8314201911.1 | 2017-01-18 | Rozsudok
Oblasť práva: Obchodné právo – Bezdôvodné obohatenie
Citované ustanovenia: ObZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/589ad5c0-e744-494e-b2e6-9ea43ac55100
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8314201911.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Cob/7/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8314201911
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8314201911.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu
JUDr. Romana Tótha a JUDr. Mareka Košča, v právnej veci žalobcu L.. U. G., nar. XX.X.XXXX,
bytom N. XXX, C., IČO: XXXXXXXX, zastúpeného JUDr. Ondrejom Kellerom, advokátom, Námestie
slobody 2, Humenné proti žalovanému združeniu Agentúra rozvoja podnikania, sídlo Kukorelliho 60,
Humenné, IČO: 37939602, zastúpenému Mgr. Mariánom Lipom, advokátom, Štefánikova 18, Humenné,
o zaplatenie 8.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa
2.11.2015, č.k. 12Cb/86/2015-63, zhodou hlasov členov senátu takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol, že :
„Žalovaný je    p o v i n n ý    zaplatiť žalobcovi sumu 8000,00 eur spolu s 9 % ročným úrokom z
omeškania od 1.10.2012 do zaplatenia a trovy konania vo výške 480,00 eur a 491,46 eur na trovách
právneho zastúpenia na účet zástupcu žalobcu v lehote  3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. V dôvodoch rozsudku uviedol, že :
2.1. Žalobca sa podanou žalobou upresnenou podaním zo dňa 17.4.2014  domáhal proti žalovanému
zaplatenia sumy 8.000,- eur spolu s 9 % úrokom z omeškania od 1.10.2012 do zaplatenia, dôvodiac, že
dňa 19.2.2010 poskytol žalovanému sumu 8.000,- eur za účelom reklamy a materiálov, pričom žalovaný
nezabezpečil pre žalobcu žiadnu reklamu a materiály. Úrok z omeškania žalobca odôvodňoval tým, že
žalovaný ústne prisľúbil, že do 1.10.2012 túto sumu žalobcovi vráti.

2.2. Proti vydanému  platobnému rozkazu  č.k. 12Rob/21/2014-24 zo dňa 23.9.2014 podal v zákonom
stanovenej lehote žalovaný odpor, v ktorom označil tvrdenia žalobcu v žalobe za nepravdivé.  Účelom
poskytnutia finančných prostriedkov nebola reklama a materiál, ale reklama  a marketing, čo v praxi
znamenalo vyhľadávať stavebné zákazky a podľa potreby dodávať stavebných robotníkov. Uvedený
účel  bol zabezpečený, pretože od mesiaca marec 2010 mu boli vyhľadávané a dodávané stavebné
zákazky, pričom časť zákaziek žalobca preberal a dohadoval osobne za prítomnosti žalovaného, časť
zákaziek mu bola zaslaná e-mailom, časť zákaziek mu bola sprostredkovaná telefonicky a ďalšia časť
zákaziek mu bola odmietnutá, pretože klientov už predtým oklamal.

2.3. V nasledujúcom priebehu konania žalobca v účastníckom výsluchu uviedol, že so štatutárnym
zástupcom žalovaného B. N. sa stretávali, pričom v priebehu roku 2010 sa dohodli na tom, že žalovaný
zabezpečí zákazky pre žalobcu  na úprave chodníkov v obciach. Dňa 19.2.2010 žalobca odovzdal



žalovanému sumu 8.000,- eur, ktorú mal žalovaný použiť na zabezpečenie týchto zákaziek od starostov
obcí, pričom štatutárny zástupca žalovaného tvrdil, že má rokovania so starostami a že to potrebuje s
nimi prerokovať. V prípade, že sa budú realizovať zákazky tak žalovaný mal dostať určité percento za
sprostredkovanie, avšak nakoniec žalovaný žiadnu zákazku pre žalobcu nezabezpečil a ani poskytnuté
peniaze žalobcovi nevrátil. Podľa dohody v prípade nezabezpečenia zákaziek mal žalovaný poskytnuté
peniaze vrátiť. K tvrdeniam žalovaného, že zabezpečil pre žalobcu nejaké zákazky, uviedol, že žalovaný
mu ponúkal nejaké práce, avšak išlo o zákazky, na ktorých sa predtým nedohodli, pretože žalovaný
mal zabezpečiť žalobcovi iba zákazky na úprave chodníkov v obciach s odôvodnením, že žalobca má
špecializáciu na kladenie dlažieb chodníkov. Právny zástupca žalobcu  poukazoval okrem dôvodov
uvedených v žalobe aj na príjmový pokladničný doklad, kde bol uvedený účel poskytnutia finančných
prostriedkov zo strany žalobcu pre žalovaného. Požadoval, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobcovi uplatňovanú sumu z titulu vydania bezdôvodného obohatenia s odôvodnením, že  zo strany
žalovaného nebola pre žalobcu vykonaná žiadna činnosť, na základe ktorej by potom žalobca mal
možnosť uzatvoriť zmluvu o dielo s nejakým objednávateľom.

2.4. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť a zotrval na vyjadrení v odpore proti platobnému rozkazu. Tvrdil,
že finančné prostriedky, ktoré mu žalobca poskytol vo výške 8.000,- eur boli poskytnuté na základe
ústnej dohody a účel tejto dohody bol aj splnený. So žalobcom uzavrel dohodu, ktorá mala trvať 16
mesiacov a za každý jeden mesiac mal mať žalovaný odmenu 500,- eur. Uviedol, že vykonal pre
žalobcu činnosť súvisiacu s tým, aby žalobca uzavrel prípadné zmluvy o dielo s objednávateľmi, ktorých
mu  žalovaný sprostredkoval, avšak nakoniec žalobca žiadne zmluvy neuzavrel. Štatutárny zástupca
žalovaného nepoprel počas konania skutočnosť, že prevzal od žalobcu finančné prostriedky vo výške
8000,- eur a podľa dohody mal  žalovaný zabezpečiť žalobcovi stavebné zákazky, v prípade potreby
i stavebných robotníkov a ak by žalobca uzavrel následne zmluvu o dielo, potom by žalovaný dostal
províziu vo výške 5 % z ceny diela.

2.5. Svedok M.. L. F. uviedol, že bol prítomný pri stretnutí žalobcu so štatutárnym zástupcom žalovaného,
keď sa stretli v Y. N. v C. s tým, že žalobca mal svedkovi povedať, že jeden človek mu má zabezpečiť
objednávky na výstavbu chodníkov v 7 obciach a tento človek má zabezpečiť eurofondy pre dané obce.
Za tieto eurofondy mali byť potom vystavené chodníky, pričom pri stretnutí žalobca predstavil svedkovi
pána N. a pán N. prakticky potvrdil v rozhovore to, čo svedkovi predtým povedal žalobca. Pán N. však
potreboval finančné prostriedky v hotovosti a vtedy žalobca odovzdal pánovi N. v hotovosti sumu do
10.000,- eur, pričom vzhľadom na odstup času si svedok už nepamätal na presnú výšku sumy.

2.6. Z obsahu Príjmového pokladničného dokladu zo dňa 19.2.2010 vyplýva, že žalovaný v tento deň
prijal od žalobcu sumu 8.000,- eur a ako účel platby bolo uvedené reklama a marketing.

2.7. Po citácii ust.   § 269 ods. 2  Obchodného zákonníka, ust. §  451 ods. 1,2  Občianskeho
zákonníka,  § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka (účinného od 15.1.2009 do 31.1.2013), § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 ( ku dňu 1.10.2012) súd prvej
inštancie uzavrel, že výsledky vykonaného dokazovania odôvodňujú vyhovenie podanej žalobe. Žalobca
poskytol žalovanému dňa 19.2.2010 na základe ústnej dohody sumu 8.000,- eur. Prednesy účastníkov
konania o obsahu dohody a účele poskytnutia peňažných prostriedkov sú rozdielne. Žalobca a žalovaný
neurčili v tvrdenej ústnej dohode dostatočne určito predmet svojich záväzkov - povinností tak ako to
vyplýva z § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Žalobca totiž tvrdil, že povinnosťou žalovaného bolo
zabezpečiť žalobcovi zákazky pri výstavbe chodníkov v jednotlivých obciach, žalovaný tvrdil, že jeho
povinnosťou bolo zabezpečiť žalobcovi akékoľvek stavebné zákazky. Žalovaný pritom nepoprel, že v
prípade uzavretia zmluvy o dielo medzi žalobcom a jednotlivými objednávateľmi by mu vznikol nárok na
odmenu za sprostredkovanie vo výške 5 % z ceny diela. V podanej žalobe bol uvedený účel poskytnutia
peňažných prostriedkov na reklamu a materiály, v ďalšom priebehu konania i z výsluchu svedka M.. F.Č.
vyplynulo, že žalovaný mal zabezpečiť žalobcovi zákazky pri výstavbe chodníkov asi v 7 až 8  obciach.
Žalovaný nezabezpečil pre žalobcu ani jednu zo zákaziek na výstavbu chodníkov. Dohodu  medzi
žalobcom a žalovaným, podľa ktorej žalobca poskytol žalovanému predmetnú sumu pre nedostatočné
vymedzenie predmetu svojich záväzkov nemožno považovať za platne uzavretý zmluvný vzťah v zmysle
§ 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Ak  medzi účastníkmi konania nedošlo k platnému uzavretiu
zmluvy,  má žalobca nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka. Súd preto zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 8.000,- eur. Žalovaný sa dostal do



omeškania s vrátením tohto plnenia, preto  súd priznal žalobcovi aj úrok z omeškania, ktorého výška je
v súlade s ustanovením § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka účinného.

2.8.  Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil aplikáciou ust § 142 ods. 1 O.s.p. a
priznal náhradu trov žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný. Trovy žalobcu pozostávajú zo zaplateného
súdneho poplatku za podaný návrh vo výške 480,00 eur a z trov právneho zastúpenia vypočítaných
podľa Vyhlášky č. 655/2004 Z.z., a to 2 úkony po 237,34 eur (prevzatie veci, účasť na pojednávaní dňa
2.11.2015) a 2 krát paušál po 8,39 eur, čo spolu predstavuje sumu 491,46 eur.

3. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný. Namieta, že súd prvej inštancie na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza aj
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Konštatuje, že súd prvej inštancie v dôvodoch svojho
rozhodnutia uvádza, že medzi účastníkmi nevznikol žiaden právny vzťah, pretože prednesy účastníkov
konania boli rozdielne a v tvrdenej dohode si účastníci neurčili dostatočne predmet svojich záväzkov
- povinností. Takýto záver súdu nezodpovedá vykonanému dokazovaniu. Podľa žalovaného medzi
účastníkmi došlo k uzavretiu inominátnej zmluvy podľa § 269 ods. 2 Obch. zák., kde predmetom plnenia
zo strany žalovaného bol výkon činnosti reklama a marketing - sprostredkovanie stavebných zákazok a
stavebných profesií podľa požiadaviek od 1.3.2010 po dobu 16-tich mesiacov. Toto jednoznačne vyplýva
z faktúry č. 100201 vystavenej žalovaným. V predmetnej faktúre je uvedené, že sa jedná o odplatu
za uvedenú činnosť po dobu 16-tich mesiacov a mesačná odmena bola dohodnutá v rozsahu 500,-
eur. Predmetná faktúra bola zo strany žalobcu uhradená v hotovosti 19.2.2010. Účastníci tak uzatvorili
inominátnu zmluvu, na základe ktorej bolo realizované aj predmetné plnenie. Ak by predmet záväzku
v uvedenej faktúre nekorešpondoval s predmetom ústnej zmluvy, žalobca by predmetnú faktúru ani
neuhradil.

4. Odvolateľ ďalej v odvolaní tvrdí, že predmetom záväzku žalovaného podľa uzavretej dohody bolo
vykonávanie reklamných a marketingových činností smerujúcich k vytvoreniu príležitostí pre žalobcu
uzavrieť zmluvy k realizácii stavebných zákazok s tretími osobami. Tvrdenia žalobcu, že mu mal
zabezpečovať výlučne zákazky na úpravu chodníkov v obciach sú nepravdivé, výlučne účelové. Žalobca
predložil žalovanému ponukový list, kde sú uvedené zákazky, ktoré firma žalobcu realizuje, pričom
išlo o všetky stavebné činnosti ako výstavba rodinných domov, bytových domov, rekonštrukcie budov
a podobne. Ak by bolo pravdivým tvrdenie žalobcu, že žalovaný mal sprostredkovať výlučne úpravu
chodníkov v obciach, nepredkladal by žalovanému takýto ponukový list.

5. Odvolateľ vytýka súdu prvej inštancie aj to, že sa vo svojom rozhodnutí nezaoberá otázkou
predložených e-mailových komunikácií medzi účastníkmi konania, kde boli žalobcovi predkladané
zabezpečené stavebné zákazky. Súd sa nezaoberal v dôvodoch rozhodnutia obsahom týchto
komunikácií a ani tým, že pri osobnom preberaní sprostredkovaných zákazok žalobca nevzniesol
pripomienku, že sa jedná o inú stavebnú činnosť ako úpravu chodníkov. Nesprávne skutkové zistenie
súdom prvého stupňa súvisí aj s tým, že žalovaný vo svojej výpovedi uvádzal aj mená osôb, ktoré sa
osobne aj za jeho účasti stretli so žalobcom ohľadom sprostredkovaných zákazok. Ich vypočutie síce
nenavrhoval, avšak súd v rámci hodnotenia dôkazov a v rámci náležitého zisťovania skutkového stavu
mal sám pristúpiť k vypočutiu týchto svedkov. Títo by určite potvrdili skutočnosť, že sprostredkovávané
zákazky sa netýkali úpravy chodníkov a že takáto skutočnosť nebola vytýkaná žalobcom. Pochybil
súd prvej inštancie i tým, že výsluch svedka M.. L. F. realizoval mimo nariadeného pojednávania.
Žalovaný pri tomto výsluchu nebol prítomný a nemohol preto svedkovi klásť ani otázky. Podľa žalovaného
z dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že účastníci uzavreli ústnu inominátnu zmluvu
podľa § 269 ods. 2 Obch. zák., podľa ktorej žalovaný vykonával počas doby 16-tich mesiacov činnosti
smerujúce k možnosti žalobcu uzavrieť s tretími osobami zmluvy k realizácii stavebných zákazok
a žalobcu mu za túto činnosť zaplatil paušálnu odmenu v sume po 500,- eur mesačne. Žalobca
do podania žaloby ani raz nenamietal nesplnenie zmluvných povinností žalovaným. Žalovaný preto
navrhuje odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol a zaviazal
žalobcu k náhrade trov konania, alternatívne rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.

6. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaného uviedol, že v príjmovom pokladničnom
doklade zo dňa 19.2.2010, ktorý vystavil žalovaný je uvedený účel prijatej platby, a to reklama
a marketing. Žalovaný nevykonal v prospech žalobcu žiadnu reklamu ani marketing, čo samo o



sebe zakladá právo žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia bez ohľadu na to, či žalovaný
sprostredkoval, alebo nesprostredkoval v prospech žalobcu možnosť uzatvoriť zmluvu o dielo, ktorej
predmetom by boli stavebné práce. Žalovaný poukazuje v odvolaní na faktúru č. 100201, v ktorej mal
podľa jeho tvrdení faktúrovať činnosť reklamu a marketing - sprostredkovanie stavebných zákazok a
stavebných profesií za čas od 1.3.2010 po dobu 16-tich mesiacov. Žalobca v celom rozsahu popiera,
že by uhrádzal žalovaným uvádzanú faktúru, pretože takúto faktúru nikdy mu žalovaný nedoručil a
vo svojom účtovníctve žalobca takúto faktúru ani neeviduje. Táto obrana žalovaného je účelová v
snahe právne konvalidovať prijatú platbu od žalobcu, a to v rozpore so skutkovým a právnym stavom
veci. Ak by bolo pravdivé tvrdenie žalovaného, že predmetnou platbou bola realizovaná úhrada teraz
ním označenej faktúry, bol by tento účel uvedený aj v príjmovom pokladničnom doklade. Námietku
žalovaného o výsluchu svedka M.. L. F. mimo pojednávania označil žalobca za nedôvodnú. Žalovaný bol
oboznámený s obsahom svedeckej výpovede na nasledujúcom pojednávaní, pričom žiadnym spôsobom
nenamietal takto realizovaný dôkaz a nenavrhoval dôkaz opakovať za jeho osobnej prítomnosti.
Žalovaný nenavrhoval ani vypočutie iných svedkov, či realizáciu iných dôkazov za účelom preukázania
jeho tvrdení, a to ani po tom, čo súd na označenie takýchto dôkazov vyzval účastníkov pred vyhlásením
uznesenia o skončení dokazovania. Podľa žalobcu súd prvej inštancie správne právne uzavrel s
odkazom na aplikáciu ust. § 269 ods. 2 Obch. zák., že účastníci nedostatočným určením predmetov
svojich záväzkov zmluvu v zmysle tohto ustanovenia Obch. zák. neuzavreli. S týmto názorom súdu sa
žalobca stotožňuje. Nárok na plnenie je nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia aj so správnym
posúdením podľa § 451 ods. 1, 2 Obč. zák. a v časti úrokov z omeškania podľa § 369 ods. 1 Obch. zák..
Navrhuje preto, aby odvolanie žalovaného odvolací súd „ako nedôvodné zamietol“ a priznal žalobcovi
náhradu trov odvolacieho konania.

7. Uvedené vyjadrenie k podanému odvolaniu odvolací súd doručil žalovanému s výzvou na vyjadrenie,
aj s výzvou na doručenie fotokópie zakladateľskej listiny občianskeho združenia i aktuálnych stanov
združenia (výzva z 15.6.2016 na č.l. 83 spisu, doručená právnemu zástupcovi žalovaného dňa
27.6.2016). Do rozhodnutia odvolacieho súdu na uvedenú výzvu žalovaný nereagoval.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok -
ďalej len CSP) prejednal podané odvolanie majúc na zreteli i intertemporálne ustanovenia uvedené
v § 470 ods. 1, § 470 ods. 2 veta prvá CSP, podľa ktorých ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a právne účinky úkonov, ktoré
v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Odvolaním
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo vydané prvoinštančným súdom ešte podľa pravidiel
daných aplikáciou zák. č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (O.s.p.), aj opravný prostriedok bol
účastníkom konania uplatnený v čase účinnosti O.s.p., preto je potrebné prihliadnuť aj na právne účinky
spojené s uplatnením tohto opravného prostriedku, tak ako ich upravoval O.s.p..

9. V predmetnej veci si prejednanie podaného odvolania nevyžadovala potreba zopakovania, alebo
doplnenia dokazovania, ani nežiadal si to dôležitý verejný záujem. Preto odvolací súd v zmysle ust.
§ 385 ods. 1 CSP prejednal podané odvolanie bez nariadenia pojednávania. Miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku odvolací súd zodpovedajúco ust. § 219 ods. 3, § 378 ods. 1 CSP uverejnil na
úradnej tabuli súdu i na webovej stránke súdu.

10. Pre rozhodovanie o podanom odvolaní mal odvolací súd na zreteli procesné podmienky pre
odvolacie konanie dané aktuálne aplikáciou ust. § 379 CSP a ust. § 380 ods. 1 CSP a v čase
uplatnenia predmetného opravného prostriedku aj aplikáciou ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p.. K procesným
podmienkam v odvolacom konaní podľa uvedených úprav patrí v rámci zavedenej zásady koncentrácie
konania aj to, že odvolateľ je povinný v podanom odvolaní v určitom obmedzenom čase odvolacej
lehoty uviesť údaje o tom, z akého dôvodu rozhodnutie súdu prvého stupňa napadá (ust. § 205 ods.
2 O.s.p., aktuálne ust. § 365 CSP). Dôvody, na základe ktorých sa rozhodnutie odvolaním napadá,
môže totiž odvolateľ meniť, modifikovať a dopĺňať. Toto právo však môže využiť len do uplynutia lehoty
na odvolanie. Uplynutím lehoty na odvolanie možnosť odvolateľa dopĺňať dôvody odvolania zaniká.
Pre rozhodnutie v predmetnej veci však osobitne treba zdôrazniť to, že odvolací súd je rozsahom
a dôvodmi podaného odvolania viazaný, čím sa obmedzuje preskúmavacia právomoc odvolacieho
súdu maximálne na rozsah a dôvody vymedzené v odvolaní. Tieto skutočnosti osobitne treba uviesť v
nadväznosti na obsah podaného odvolania, keď v zásade sa odvolateľ zameral na skutočnosti týkajúce
sa samotnej žalobcovi prisúdenej istiny, v ničom nenamieta výšku priznaných úrokov z omeškania, ani



výšku priznanej náhrady trov konania a vo vzťahu k úrokom z omeškania ani čas plynutia lehoty, od
ktorej sa toto príslušenstvo pohľadávky priznalo napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie. Z vyššie
uvedeného obsahu podaného odvolania žalovaného vyplýva, že svoju odvolaciu námietku vo vzťahu k
priznanej istine namietal z dôvodu nesprávne zisteného skutkového stavu veci a z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci. Pre posúdenie odvolacej námietky týkajúcej sa nesprávneho skutkového
zistenia je relevantnou aplikácia ust. § 153 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého súd rozhodne na základe
skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi
účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. V civilnom
sporovom konaní je v zásade otázka zisťovania skutkového stavu ovládaná zásadou prejednacou
spočívajúcou v tom, že tvrdenie skutočnosti a navrhovanie dôkazov ich preukazujúcich je zásadne vecou
účastníkov konania. Aj iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov spočíva v zásade na účastníkoch konania,
ktorým zákon ukladal označiť dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia (§ 101 ods. 1, § 120 ods. 1 O.s.p.).
Osobitne v tejto súvislosti treba zdôrazniť aj aplikáciu ust. § 120 ods. 4 O.s.p. a v nadväznosti na to, aj
aplikáciu ust. § 205a  O.s.p., ktorých aplikáciou sa zaviedla koncentrácia zhromažďovania dôkazov do
štádia pred súdom prvej inštancie. Ak účastník konania bol riadne pred súdom prvej inštancie poučený
o tom, že sa rozhodujúce skutočnosti a dôkazy majú zhromažďovať do vydania uznesenia súdu prvej
inštancie o skončení dokazovania a účastník až v odvolacom konaní ovládanom systémom neúplnej
apelácie produkuje nové dôkazy o skutočnostiach, ktoré predtým neprodukoval, na takéto skutočnosti
už nemôže odvolací súd prihliadať. Z obsahu spisu vyplýva, že pred súdom prvej inštancie žalovaný
netvrdil skutočnosti o vyhotovení faktúry na predmetnú sumu, ktorej vrátenie žalobca uplatňuje v tomto
konaní. Až v odvolacom konaní v podanom odvolaní žalovaný tvrdí skutočnosti o vystavenej faktúre,
ktorá by mala obsahovať údaj o tom, že ide o vyúčtovanie plnenia na dobu 16-tich mesiacov po 500,- eur
mesačne, čo by malo potvrdzovať jeho tvrdenie o vyúčtovaní odmeny za realizované plnenia v prospech
žalobcu. Takúto faktúru, ani takéto tvrdenia pred súdom prvej inštancie žalovaný neprodukoval, preto
v systéme neúplnej apelácie v odvolacom konaní na takýto dôkaz už nemožno brať zreteľ. Podobne
pred súdom prvej inštancie nebol oboznamovaný ani v odvolaní tvrdený ponukový list o službách,
ktoré poskytuje žalobca. Napokon v odvolaní ani bližšie odvolateľ takýto ponukový list nekonkretizuje.
Na teraz produkované, či označované dôkazy (nepripojené ani k podanému odvolaniu) nemožno
v rámci prieskumu rozhodnutia súdu prvého stupňa brať zreteľ a nemôžu tieto novoprodukované
skutočnosti a dôkazy mať vplyv na posudzovanie správnosti skutkových záverov súdom prvej inštancie.
Za dôvodnú nemožno uznať ani odvolaciu námietku súvisiacu s tým, že by dôsledok nesprávneho
skutkového zistenia mal súvisieť s nevypočutím svedkov, ktorých žalovaný síce nenavrhoval, ale mal
ich označiť vo svojej výpovedi. Účastník konania má povinnosť tvrdenia a aj dôkaznú povinnosť.
Tak ako je už zdôrazňované vyššie, účastník (sporová strana), ktorý bol poučený súdom o dôkaznej
povinnosti a napriek tomu neoznačil potrebné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení nesie nepriaznivé
následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré vychádza zo skutkového stavu zisteného na základe
ostatných vykonaných dôkazov. Z ust. § 120 ods. 1 O.s.p. v nadväznosti na ust. § 101 ods. 1 O.s.p.
vyplýva vymedzenie dôkazného bremena ako procesnej zodpovednosti účastníka za výsledok konania,
ktorý je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je
preukázané (v tom zmysle, že ho súd nemá vyhodnotené za pravdivé) ani na základe dôkazov, ktoré boli
realizované, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie o veci. Na účastníkovi konania je teda iniciatíva
vo vzťahu k realizácii dôkazného bremena v tom zmysle, že je v jeho záujme, aby určité skutočnosti
rozhodné podľa hmotného práva a účastníkom tvrdené boli v konaní preukázané v tom zmysle, aby
ich súd uznal za pravdivé. Pred súdom prvého stupňa žalovaný sa nedomáhal ani dostatočne určito
nekonkretizoval subjekty - fyzické osoby, ktoré by mali byť vypočuté v konaní ako svedkovia za účelom
potvrdenia jeho obrany o realizovaných plneniach pre žalovaného. Ak žalovaný teraz v podanom
odvolaní zdôrazňuje, že súd to mal realizovať sám, z vlastnej iniciatívy, tak takáto námietka nemôže byť
vyhodnotená za dôvodnú. Aj pred súdom prvej inštancie na poslednom pojednávaní dňa 2.11.2015 bol
žalovaný podľa zápisnice o pojednávaní poučený o následkoch vyplývajúcich z ust. § 120 ods. 4 O.s.p..
Zo zápisnice vyplýva aj záver o tom, že ďalšie návrhy na dôkazy žalovaný vtedy nemal. V sporovom
konaní neplatila, ani aktuálne neplatí tzv. vyšetrovacia zásada, preto súd prvej inštancie aj pri aplikácii
ust. § 153 ods. 1 O.s.p. nemal sám povinnosť z vlastnej iniciatívy realizovať také dôkazy, ktoré žalovaný
nenavrhoval.

11. Ďalšou námietkou žalovaného z hľadiska skutkového záveru je to, že súd prvej inštancie realizoval
dôkaz výsluchom svedka M.. L. F. bez prítomnosti žalovaného. Sama o sebe by takáto námietka mala
relevantný význam v tom zmysle, že možno súhlasiť so žalovaným, že Ústava SR v čl. 48 ods. 2
nepripúšťa žiadne obmedzenie práva účastníka na prerokovanie veci v jeho prítomnosti. Ak žalovanému



nebolo umožnené zúčastniť sa na výsluchu svedka a nebola mu tým daná možnosť klásť so súhlasom
sudcu otázky, došlo k porušeniu práva účastníka na prerokovanie veci v jeho prítomnosti. Takýto postup
súdu prvej inštancie by sám o sebe bol dôvodom na postup podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.,
t.j. zakladal by dôvod na zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý odňal žalovanému možnosť
konať pred súdom, ak mu znemožnil realizáciu jeho procesných práv. V zmysle ust. § 212 ods. 3
O.s.p. však treba mať na zreteli aj to, že len taká vada konania má relevantný vplyv na prejednanie
podaného odvolania, ktorá je spojená s následkom vecnej nesprávnosti vydaného rozhodnutia. Je
nepochybné, že dôkaz bol realizovaný bez prítomnosti žalovaného, ale tento dôkaz bol oboznámený
na nasledujúcom pojednávaní a nebol v podstate v zásadných otázkach žalovaným rozporovaný. To čo
však bolo dané obsahom výsluchu M.. L. F. nie je zásadným pre skutkový záver, a teda ani pre vecnú
správnosť vydaného rozhodnutia. Obsah toho, čo uviedol M.. L. F. do zápisnice o jeho výsluchu pred
sudcom súdu prvej inštancie nie je zásadným pre rozhodnutie o podanej žalobe. V nadväznosti na obsah
podanej žaloby, ale najmä na obsah listinného dôkazu - príjmového pokladničného dokladu z 19.2.2010,
kde žalovaný potvrdzuje účel platby 8.000,- eur - reklama a marketing, bolo vecou žalovaného, aby v
predmetnom konaní produkoval skutočnosti a dôkazy, že takáto činnosť ním pre žalobcu, aká je uvedená
v účele zaznamenanom v účtovnom doklade bola realizovaná.

12. V danom prípade žalobca žalobou i svojimi účastníckymi výsluchmi tvrdil, že žalovaný sa na jeho úkor
bezdôvodne obohatil, a preto sú účastníci tohto konania účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého
je vyvodzovaný žalobou uplatnený nárok. Bezdôvodné obohatenie je konštruované ako záväzkový
právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho došlo k bezdôvodnému
obohateniu. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu,
plnením z neplatného právneho úkonu, alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj
majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. 2 Obč. zák.).

13. V prejednávanej veci podľa žalobcu, ale najmä podľa samotného žalovaného, by suma 8.000,- eur
prijatá žalovaným od žalobcu 19.2.2010 mala predstavovať cenu jeho budúceho plnenia pre žalobcu.
Žalovaný nikdy netvrdil v konaní, že by 19.2.2010 bola ním prijatá platba za už realizované plnenie.
Toto netvrdil ani v podanom odvolaní. Sám žalovaný v ním vystavenom príjmovom pokladničnom
doklade označuje účel plnenia - reklama a marketing. Žalovaný v obrane proti žalobe uvádza tvrdenia
o dlhodobejšom plnení založenom na sprostredkovaní možnosti uzavretia obchodných zmlúv žalobcom
na realizáciu stavebných zákaziek s údajným dohodnutím odmeny po 500,- eur mesačne za čas od
1.3.2010. Zároveň však obaja účastníci zhodne uvádzajú, že sa počítalo aj s alternatívou ďalšej odmeny
pre žalovaného vo výške 5 % z ceny každej zákazky. Toto nekorešponduje s účelom prijatia platby
v uvedenom príjmovom pokladničnom doklade. Žalovaný v konaní produkuje tvrdenia nenadväzujúce
na uvedený účel v PPD, netvrdí skutočnosti o reklame a marketingu (metóde, ktorou sa riadi proces
plánovitej realizácie nápadov na trhu), a tak samotný žalovaný neprodukoval také skutočnosti, ktoré
by objasnili skutočný obsah ním tvrdenej ústnej dohody. Za takéhoto stavu treba súhlasiť so súdom
prvej inštancie, že v prvoinštančnom konaní nebol preukázaný taký skutočný obsah tvrdenej ústnej
dohody medzi účastníkmi konania, ktorý by zakladal právny dôvod plnenia sumy 8.000,- eur žalobcom
žalovanému. V konaní nebolo preukázané plnenie označené v príjmovom pokladničnom doklade ako
reklama a marketing, ktoré by žalovaný poskytol žalobcovi a ani iné budúce plnenie po 19.2.2010, ktoré
by zakladalo právny dôvod plnenia žalobcovi žalovanému. Ak žalobca poskytol žalovanému peňažnú
sumu 8.000,- eur za účelom budúceho neupresneného plnenia, a teda bez určitého záväzku žalovaného,
treba súhlasiť so súdom prvej inštancie v tom, že plnenie, ktoré žalobca žalovanému poskytol spĺňa
kvalifikačné podmienky plnenia bez právneho dôvodu, a preto je daná aj povinnosť žalovaného toto
plnenie žalobcovi vydať. Skutočný účel plnenia v sume 8.000,- eur nebol podložený takým obsahom
zmluvy, ktorá by takéto plnenie pre žalovaného zo strany žalobcu zakladala. V tomto konaní teda
vychádzajúc z obsahu príjmového pokladničného dokladu bolo možné a potrebné od žalovaného žiadať,
aby preukázal, že pre žalobcu realizoval plnenie s takým účelom, aký uviedol v príjmovom pokladničnom
doklade. Takéto plnenie žalovaný nepreukázal. Ak aj v odvolaní žalovaný poukazuje na tvrdenú
inominátnu zmluvu, bolo na ňom, aby obsah takejto zmluvy preukázal. Správne súd prvej inštancie
zdôraznil, ak s odkazom na ust. § 269 ods. 2 Obch. zák. uviedol zákonom vymedzenú podmienku o
dostatočnom určení predmetu záväzkov ako podmienke uzavretia inominátnej (nepomenovanej) zmluvy.
Žalovaný (v odvolacom konaní zastúpený advokátom) tvrdí skutočnosti o inominátnej zmluve, ktorej
obsah týkajúci sa predmetu záväzkov nebol v prvoinštančnom konaní v žiadanom rozsahu pre úspech
obrany žalovaného preukázaný. Opäť sa žiada uviesť účel platby zaznamenaný do príjmového dokladu,
ktorý nekorešponduje s obsahom obrany žalovaného o sprostredkovaní možnosti uzavrieť zmluvu o



dielo, alebo viacero možností uzatvárať zmluvu o dielo na realizáciu stavebných prác. Skutkové tvrdenia
žalovaného nedali priestor ani na to, aby sa jeho obrana dala posúdiť aj s aplikáciou napr. ust. § 642
a nasl. Obch. zák. o nároku na províziu sprostredkovateľa, či iného obstarávateľa veci žalobcu. Tak
ako je uvedené vyššie, takáto prípadná činnosť pri sprostredkovaní uzavretia zmlúv mala byť podľa
vyjadrení oboch sporových strán spojená s províziou dohodnutou inak ako paušálnou sumou 8.000,-
eur. A uplatňovanie takejto provízie (5 % z ceny) spojenej s tvrdený zaobstaraním príležitosti uzavrieť
obchodnú zmluvu žalovaný v konaní ani netvrdil.

14. Vychádzajúc z vyššie zdôrazňovaného postupu odvolacieho súdu založeného na viazanosti dôvodmi
podaného odvolania, neostávala pre odvolací súd iná možnosť, len postupom podľa § 387 ods. 1 CSP
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.

15. V odvolacom konaní bol žalobca úspešný. Neúspešný žalovaný nemá nárok na náhradu trov
odvolacieho konania. Z ust. § 396 ods. 1 CSP platí, že ustanovenie o trovách konania pred súdom
prvej inštancie sa použije aj na odvolacie konanie. V zmysle ust. § 255 s použitím ust. § 262 ods.
1 CSP odvolací súd priznal nárok na náhradu trov konania úspešnému žalobcovi s tým, že o výške
náhrady týchto trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (aj s použitím § 262 ods. 2 CSP).

16. Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z.z. v znení neskorších predpisov, § 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).