Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 7To/8/2016 z 18. 1. 2017 Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 18. januára 2017, sp. zn. 7To/8/2016, ECLI:SK:KSPO:2017:8113011186.2 Krajský súd Prešov | 7To/8/2016 | ECLI:SK:KSPO:2017:8113011186.2 | 2017-01-18 | Uznesenie Oblasť práva: Trestné právo – Majetok Citované ustanovenia: TZ, § 221 ods. 1 TZ, § 221 ods. 2 TZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/732fc1a9-cbed-4e09-9246-9d724408b47e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8113011186.2 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7To/8/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113011186
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tobiaš
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8113011186.2

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tobiaša a sudcov JUDr.
Mariána Sninského a JUDr. Moniky Halkociovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 19.01.2017, v
trestnej veci obžalovaného A. B. pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. v štádiu pokusu
podľa § 14 ods. 1 Tr. zák., o odvolaní okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp.
zn. 41T/89/2013 zo dňa 04.11.2015, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie okresného prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku oslobodil obžalovaného
A. B., nar. X.X.XXXX spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Prešov sp. zn. 1Pv/964/2012,
ktorú na obžalovaného podal dňa 23.9.2013 pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. v
štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

dňa 16.1.2008 v Prešove podpísal ako veriteľ s H. U., nar. X.X.XXXX, bytom P. O.. XX, A. ako dlžníkom
zmluvu o pôžičke na sumu 500 000,- Sk (16 596,95 Eur), pričom táto mala slúžiť ako „záruka na
odpredaj bytu“, keďže dňa 18.1.2008 a 14.10.2008 uhradil za H. U. nedoplatky na byte v celkovej sume
163 666,- Sk (5 432,71 Eur), avšak k vyplateniu a prevzatiu sumy pôžičky nikdy nedošlo, zmluva bola
spísaná formálne a aj napriek tomu si túto dňa 21.1.2011 uplatnil žalobou v občianskoprávnom konaní na
Okresnom súde v Prešove v plnej výške 500 000,- Sk (16 596,95 Eur), kde po právoplatnosti rozsudku
sp. zn. 29C 14/2011 si ju uplatnil aj v exekučnom konaní vedenom na I. úrade v A. u M.. O., č. k. XXXX/
XXXX, čím sa svojim konaním pokúsil vylákať sumu vo výške najmenej 336 334,- Sk (11 164,24 Eur),

pretože skutok nie je trestným činom.

Podľa § 288 ods. 3 Tr. poriadku odkázal poškodeného H. U., nar. X.X.XXXX v A., trvale bytom A., P.
mieru č. XX s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Proti tomuto rozsudku, ihneď po jeho vyhlásení, priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní,
podal okresný prokurátor v neprospech obžalovaného odvolanie. V jeho dodatočne predložených
písomných dôvodoch namietal, že okresný súd síce vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, no pri
vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k nesprávnemu názoru, že obžalovaný nenaplnil všetky znaky
skutkovej podstaty žalovaného trestného činu. Podľa odvolateľa bolo počas hlavného pojednávania
preukázané, že sumu 500.000,- Sk obžalovaný poškodenému na základe zmluvy o pôžičke neodovzdal,
pričom obžalovaný to nepoprel v telefonickom rozhovore s poškodeným, ktorého nahrávku poškodený
predložil počas hlavného pojednávania. Okolnosti prípadu, keď obžalovaný ponúkol poškodenému,
že mu pomôže vyriešiť problémy s dlhmi na byte s tým, že poškodený mu následne odpredá byt za
sumu 500.000,- Sk považoval odvolateľ za tieseň, v ktorej poškodený podpísal obžalovanému zmluvu o
pôžičke, napriek tomu, že žiadne financie na základe uvedenej zmluvy neprevzal. Podľa odvolateľa tak



nie je možné vyvodiť záver o neexistencii podvodného úmyslu obžalovaného, keďže k vyplateniu sumy
500.000,- Sk za byt nikdy nedošlo a celý sled následne vykonaných úkonov obžalovaným t.j. podanie
žaloby na civilnom súde napriek nevyplateniu kúpnej ceny, uplatnenie práva formou exekúcie, doterajšie
popieranie nevyplatenia kúpnej ceny, uplatnenie tzv. zmluvnej pokuty zo zmluvy, ktorá nikdy nebola
obžalovaným naplnená svedčia o podvodnom úmysle obžalovaného, pričom k vyplateniu podlžnosti na
byte došlo podľa odvolateľa len z praktického dôvodu, aby na byte neviazol žiaden dlh a s týmto, aby
obžalovaný v prípade uplatnenia tzv. zmluvnej pokuty, mohol aj voľne disponovať. V podstate na základe
uvedených dôvodov odvolateľ žiadal, aby krajský súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. poriadku napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

Na základe takto podaného odvolania postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1
Tr. poriadku, podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, a
nezistiac žiadne chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku dospel
k záveru, že odvolanie okresného prokurátora nie je dôvodné.

V prieskumnom konaní bolo krajským súdom zistené, že okresný súd vykonal dokazovanie zákonným
spôsobom v rozsahu dostatočne postačujúcom na ustálenie skutkových okolností. Zabezpečené dôkazy
boli súdom prvého stupňa vyhodnotené v súlade so zásadou uvedenou v § 2 ods. 12 Tr. poriadku
a skutkové zistenia uvedené v napadnutom rozsudku sú odrazom výsledkov dokazovania. Úplnosť
vykonaných dôkazných prostriedkov vytvorila vo veci nevyhnutný základ na záverečnú myšlienkovú
činnosť aj odvolacieho súdu, ktorá spočívala v zhodnotení dôkazov v zmysle zásad vyplývajúcich z §
2 ods.12 Tr. poriadku.

Obžalovaný A. B. ako aj samotný poškodený H. U. pred súdom zhodne potvrdili, že sa ústne dohodli, že
obžalovaný zaplatí dlh na nájomnom, ktorý vznikol v súvislosti s užívaním bytu č. XX nachádzajúcom
sa na 7. poschodí obytného domu súpisného čísla domu XXXX na ulici P. O.. XX v A. /ďalej len „byt“/
bratom poškodeného svedkom I. U. preto, aby poškodený mohol odkúpiť tento byt do svojho vlastníctva
s podmienkou, že následne poškodený predá tento byt obžalovanému za kúpnu cenu, ktorá by bola
rozdielom medzi sumou 500.000,- Sk /16.596,95 eur/ a sumou vyplateného horeuvedeného dlhu, lebo
u správcu predmetného bytu spoločnosti Z. G. a.s. A. sa obžalovaný s poškodeným dozvedeli, že pokiaľ
nebude vyplatený dlh, nemôže byť tento byt poškodenému predaný.

Z výpovedí obžalovaného a poškodeného ďalej vyplynulo, že na základe tejto ústnej dohody, s
obojstranne jasnou predstavou, že obžalovaný takto zaplatí za tento byt dohodnutú cenu, poškodený
uzavrel s obžalovaným dohodu o pôžičke dňa 16.1.2008, z obsahu ktorej vyplýva, že poškodený potvrdil
svojím podpisom, že prevzal sumu 500.000,- Sk od obžalovaného ako pôžičku, ktorú sa zaviazal
obžalovanému vrátiť najneskôr do 31.12.2008 a za splnenie tejto povinnosti sa zaručil celým svojim
hnuteľným a nehnuteľným majetkom.

Obžalovaný na základe splnomocnenia od poškodeného následne zaplatil v dňoch 18.1.2008 a
14.10.2008 v prospech poškodeného splátkami nedoplatok na predmetnom byte v celkovej sume
163.666,-Sk, ktorý bol podľa príjmových pokladničných dokladov pripísaný na účet spoločnosti Z. G.
a.s. A., čím obžalovaný splnil svoju časť dohody bez výhrad a poskytol dostatok času poškodenému,
aby ten splnil svoju časť dohody.

Poškodený nadobudol byt do výlučného vlastníctva od predávajúceho O. A. na základe zmluvy č. XXX/
XXXX zo dňa 8.4.2009 o prevode vlastníctva bytu za sumu 618,26 eur.

Poškodený pred súdom potvrdil, že vedel, že obžalovaný uhradil dlh tak, ako sa dohodli, no potom, čo
sa stal výlučným vlastníkom tohto bytu sa rozhodol, že byt obžalovanému nepredá tak, ako sa dohodli,
pretože mal zato, že tento byt má väčšiu hodnotu. Zároveň poškodený dodal, že mu obžalovaný za takej
situácie ponúkol možnosť, že keď obžalovanému vráti sumu, ktorú zaplatil ako dlh za byt, tak obžalovaný
zmluvu o pôžičke roztrhá, s čím však poškodený nesúhlasil z dôvodu, že podľa poškodeného dlh na
byte spôsobil jeho brat I. U. a obžalovaný mal tak túto sumu požadovať od tohto svedka.



O žalobe, ktorú obžalovaný podal až 21.1.2011 rozhodol Okresný súd Prešov rozsudkom sp. zn. 29C
14/11 zo dňa 14.3.2012. Z oboznámeného exekučného spisu z konania vedeného na Exekútorskom
úrade v Prešove u súdneho exekútora M.. Z. O., č. k. XXXX/XXXX vyplynulo, že obžalovaný požiadal
o začatie exekučného konania návrhom zo dňa 23.5.2012. Z notárskej zápisnice na čl. 110 spisu
vyplynulo, že počas exekučného konania došlo dňa 14.11.2012 k vydraženiu bytu poškodeného na
dobrovoľnej dražbe, ktorá sa konala na návrh Z. S. N. D. F., ktoré malo voči poškodenému pohľadávku
z dôvodu dlhu, ktorý poškodenému vznikol ku dňu 30.6.2012 v súvislosti s užívaním predmetného
bytu. Notárska zápisnica potvrdila osvedčenie, že príklep bol udelený vydražiteľovi „S. W., S. N.
s.r.o. A.“, pričom cena dosiahnutá dražením bola 35.600,- eur, z ktorej výťažok vo výške 6.159,57 eur
bol odovzdaný navrhovateľovi dražby. Z oboznámeného exekučného spisu z konania vedeného na
Exekútorskom úrade v Prešove u súdneho exekútora M.. Z. O., č. k. XXXX/XXXX v konečnom dôsledku
vyplynula správa súdneho exekútora, že ku dňu 26.2.2014 súdny exekútor konštatoval, že poškodený
je nemajetný.

Nemožno opomenúť, že samotná zmluva o pôžičke bola Okresným súdom Prešov v občianskom
súdnom konaní pod sp. zn. 29C 14/2011 uznaná ako platná a nároky z nej boli obžalovanému
priznané právoplatným rozsudkom zo dňa 14.3.2012. Tomu, že poškodený prevzal sumu 500.000,- Sk
v súlade so zmluvou o pôžičke pritom priamo nasvedčuje nielen výpoveď obžalovaného ale aj samotný
obsah zmluvy o pôžičke, ktorá je nesporne podpísaná obžalovaným a poškodeným, lebo pravosť ich
podpisov je úradne overená. Nepriamo tomuto odovzdaniu nasvedčuje výpoveď svedka F. B. - brata
obžalovaného, z výpovede ktorého vyplýva, že obžalovaný mal v čase uzavretia zmluvy o pôžičke
dostatok finančných prostriedkov na odovzdanie takej sumy. V neposlednom rade aj svedok JUDr. O. C.
potvrdil, že poškodený mu povedal, že mu obžalovaný požičal finančné prostriedky na vyrovnanie dlhu.
Svedok I. U. - brat poškodeného sa od obžalovaného dozvedel, že poškodenému požičal sumu okolo
500 000,- Sk a tiež potvrdil, že obžalovaný sa ho často pýtal, kedy mu poškodený vráti 500 000,- Sk. Z
oboznámeného obsahu zaznamenaných telefonických rozhovorov medzi poškodeným a obžalovaným,
ktoré predložil poškodený v podstate vyplynulo len to, že poškodený uvádzal, že peniaze neprevzal,
no vie, že dlh na byte bol zaplatený, a že obžalovaný výslovne nepotvrdil, že dojednanú sumu pôžičky
poškodenému nevyplatil, a len uvádzal, že peniaze dá, že dlh zaplatil a ubezpečoval poškodeného,
že byt odkúpi. Nie je síce zrejmé, kedy k zaznamenaným rozhovorom došlo, no vyplynulo z nich, že
obžalovaný s poškodeným mali dohodu o odkúpení bytu, pričom obžalovaný sa v nich vyjadroval, že
urobí ako poškodený chce, pričom poškodený neprejavil vôľu ich vzájomnú zmluvu zrušiť. Samotný
poškodený pritom dlhodobo nenamietal proti obsahu zmluvy o pôžičke, a teda ani proti odovzdaniu sumy
500.000,- Sk. Svedok V. G. síce uviedol, že mu poškodený vravel, že ho niekto prinútil podpísať zmluvu
na pôžičku okolo 500 000,- Sk, no napriek právnym odporúčaniam na konkrétny postup, ho už poškodený
nekontaktoval, čo rovnako svedčilo o tom, že poškodený nelogicky v prípade, že k odovzdaniu peňazí
poškodenému nedošlo tak, ako tvrdil, odkladal až do podania trestného oznámenia dňa 8.10.2012
akékoľvek právne kroky proti postupu obžalovaného pri vymáhaní nárokov zo zmluvy o pôžičke. Pritom
zmluva o pôžičke jasne a zrozumiteľne ukladala poškodenému povinnosť ručiť celým svojím hnuteľným
i nehnuteľným majetkom, a teda aj predmetným bytom, ktorý získal do svojho výlučného vlastníctva za
rozhodujúcej finančnej pomoci zo strany obžalovaného.

Podľa čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký
trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Z ustanovenia § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. vyplýva, že trestný čin podvodu spácha ten, kto na škodu
cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl,
a spôsobí tak na cudzom majetku väčšiu škodu. V zmysle § 10 ods. 1 písm. b) Tr. zák. za splnenia
podmienky uvedenej v § 10 ods. 2 Tr. zák. ide o úmyselný prečin, pričom podľa § 14 ods. 2 Tr. zák.
pokus tohto trestného činu je trestný podľa trestnej sadzby ustanovenej na dokonaný trestný čin.

Omyl je rozpor medzi predstavou a skutočnosťou. Omyl sa môže týkať aj skutočnosti, ktorá ešte len
nastane, páchateľ však musí o omyle iného vedieť už v čase, keď dochádza k jeho obohateniu.

Uvedením do omylu je konanie, ktorým páchateľ predstiera okolnosti, ktoré nie sú v súlade so skutočným
stavom veci. Môže ísť o konanie, opomenutie aj konkludentné konanie (porovnaj R 57/1978). Uvedenie
do omylu môže byť ľsťou, ale môže ísť aj o nepravdivú informáciu.



Pri využití omylu iného páchateľ sám k vyvolaniu omylu neprispel, ale po zistení omylu iného a v priamom
vzťahu k nemu konal tak, aby na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatil.

Obohatením sa rozumie neoprávnené rozmnoženie majetku páchateľa alebo niekoho iného buď jeho
rozšírením, alebo ušetrením nákladov, ktoré by inak boli z majetku páchateľa alebo iného vynaložené.

Škodou na cudzom majetku je ujma majetkovej povahy. Obsahom škody môže byť peňažná suma,
nejaká vec, ale aj konanie alebo opomenutie, ktoré má určitú majetkovú hodnotu.

Naplnenie skutkovej podstaty trestného činu podvodu predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi
omylom určitej osoby a jej uskutočnenou majetkovou dispozíciou a ďalej príčinnú súvislosť medzi touto
dispozíciou na jednej strane a škodou na cudzom majetku a obohatením páchateľa alebo inej osoby
na strane druhej.

V danom prípade krajský súd konštatuje, že konanie obžalovaného nenapĺňa všetky formálne znaky
prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., pretože predovšetkým chýba omyl poškodeného a
od neho sa odvíjajúce ďalšie znaky skutkovej podstaty tohto trestného činu.

Trestná zodpovednosť vzniká na základe existencie spáchaného skutku, ktorý vykazuje znaky skutkovej
podstaty trestného činu. Okrem obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu, ktorými sú
objekt (záujem, hodnota, či spoločenský vzťah chránený trestným právom), objektívna stránka (konanie
vrátane opomenutia, následok a príčinná súvislosť medzi konaním a následkom), subjekt (páchateľ) a
subjektívna stránka (zavinenie, niekedy aj pohnútka - motív) sa na vyvodenie trestnej zodpovednosti pri
prečine vyžaduje aj naplnenie materiálneho korektívu, ktorý je vyjadrený v ustanovení § 10 ods. 2 Tr.
zák. - nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolností za ktorých bol
čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. Jednou z podmienok,
ktorá musí splnená na to, aby určité protiprávne konanie (skutok) mohlo byť kvalifikované ako konkrétny
prečin, je teda v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zák. aj pozitívny záver o tom, že závažnosť konania, ktoré inak z
formálneho hľadiska napĺňa znaky skutkovej podstaty nejakého prečinu je vyššia ako nepatrná. Stupeň
závažnosti činu má zásadný význam pre rozhodnutie o základnej otázke trestného konania (otázke viny
a trestu). /z uznesenia NS SR 2 Tdo 41/2015 zo dňa 28. júla 2015/

V tomto konkrétnom prípade odvolací súd dospel k záveru, že účelom sledovaným zmluvnými stranami
uzavretím zmluvy o pôžičke bolo zabezpečiť splnenie predchádzajúcej ústnej dohody, ktorej predmetom
bol neskorší predaj bytu, a na jej základe obžalovaný reálne zaplatil v prospech poškodeného sumu
163.666,- Sk /5.432,71 eur/, čo poškodenému umožnilo uhradiť dlh na byte a následne zvýšiť hodnotu
svojho majetku, keď získal do osobného vlastníctva predmetný byt za sumu 618,26 eur, ktorý bol neskôr
predaný za sumu 35.600,- eur. Od úmyslu predať byt obžalovanému však poškodený ako potencionálny
predávajúci odstúpil po uzavretí zmluvy o pôžičke z dôvodu, že sa rozhodol neakceptovať dohodnutú
kúpnu sumu.

Z doposiaľ vykonaného dokazovania bez akýchkoľvek pochýb vyplýva, že obžalovaný poskytol
poškodenému finančnú pomoc v celkovej sume 163 666,- Sk (5 432,71 Eur) tak, že ich zaplatil v súlade s
ústnou dohodou, pričom nešlo o dar, ale o peniaze, ktoré boli zahrnuté v zmluve o pôžičke, a ktoré sa teda
poškodený zaviazal obžalovanému vrátiť. V neposlednom rade poškodený potvrdil, že mu obžalovaný
navrhoval, aby mu tieto peniaze vrátil s tým, že už nemá záujem o kúpu bytu v zmysle ich ústnej dohody.
To zároveň nasvedčuje záveru, že obžalovaný nemal pri uzavretí zmluvy o pôžičke úmysel prvotne získať
od poškodeného možnosť právne vymáhať sumu 500.000,- Sk, ale tento úmysel nadobudol až po tom,
čo poškodený odmietol na neho previesť vlastnícke právo k bytu a nechcel mu ani vrátiť peniaze, ktoré
poškodenému umožnili po vyplatení dlhu nadobudnúť byt do výlučného vlastníctva.

Okamih, kedy obžalovaný pojal úmysel žiadať od poškodeného celé plnenie zo zmluvy o pôžičke a
uplatniť ho v konaní pred súdom určite nevznikol pri uzavretí zmluvy o pôžičke, ale neskôr, a to až na
základe odmietavého stanoviska poškodeného dodržať dohodu, ktorá bola dôvodom uzavretia zmluvy o
pôžičke. V prvom rade teda obžalovaný v čase podpisovania zmluvy o pôžičke neuviedol poškodeného
do omylu, ale až následne - ako dôsledok konania poškodeného uplatnil nároky zo zmluvy o pôžičke
v snahe získať vrátenie plnenia, ktoré za poškodeného už realizoval a až pri tejto príležitosti sa snažil
získať aj zvyšok dohodnutej sumy.



Krajský súd nepovažoval za pravdepodobné, že by obžalovaný už pri uzatvorení zmluvy o pôžičke
dňa 16.1.2008 mohol predpokladať, že poškodený odmietne previesť na neho vlastnícke právo k
predmetnému bytu, že mu odmietne vrátiť už vyplatenú sumu, že sa bude pred obžalovaným zatajovať
a že odíde z miesta trvalého pobytu do zahraničia, kde sa bude dlhodobo zdržiavať, a že príslušný súd
rozhodne rozsudkom tak, že mu v celom rozsahu vyhovie, a že podá návrh na začatie exekučného
konania.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s názorom odvolateľa, že by poškodený pri uzatváraní zmluvy o
pôžičke konal v tiesni. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by obžalovaný alebo iná osoba
nejakým spôsobom nútil poškodeného zmluvu o pôžičke podpísať a súhlasiť s jej obsahom, pričom
stav vzniknutého dlhu viaznuceho na byte vznikol nezávisle od vôle obžalovaného. Vôľa poškodeného
nebola teda ničím obmedzená a jeho motivácia nevyplývala z obavy, že by stratil majetok, ale naopak
chcel svoj osobný majetok rozmnožiť.

Ani krajský súd teda nezistil dôvod, na základe ktorého by mohol konštatovať, že obžalovaný zneužil
dôveru poškodeného, teda že poškodeného uviedol do predstavy, ktorá nezodpovedala skutočnosti, a
že by podvodným konaním na základe takej predstavy poškodeného, spôsobil mu škodu na majetku vo
svoj prospech alebo v prospech inej osoby.

Skutočnosť, že obžalovaný uplatnil svoje nároky zo zmluvy o pôžičke na príslušnom súde v občianskom
súdnom konaní nemohla byť okamihom spáchania trestného činu ani jeho pokusu, pretože tieto nároky
požadoval priznať na súde, pričom sporová povaha veci (v ktorej je súd povinný zisťovať skutkový
stav bez dôvodných pochybností, pričom výsledok dôkazného konania sa odvíja od iniciatívy a aktivity
účastníkov konania) a najmä skutočnosť, že vydanie súdneho rozhodnutia nie je majetkovou dispozíciou
vylučuje možnosť zaradiť súd rozhodujúci v spore medzi osoby, ktoré môžu byť uvedené do omylu
páchateľom trestného činu podvodu napr. tým, že páchateľ predloží súdu dôkaz, ktorý nezodpovedá
skutočnosti. Súd je tak subjektom, ktorý je nespôsobilým na uvedenie do omylu.

Rovnako aj pri podaní návrhu na začatie exekučného konania, keď obžalovaný požadoval vykonať
exekúciu na základe právoplatného a vykonateľného výroku rozsudku súdu, ktorý zaväzuje nielen
účastníkov konania ale aj všetky orgány, nemohol uviesť súdneho exekútora do omylu, pretože
predmetný rozsudok ako exekučný titul bol pre tento exekučný orgán záväzný.

V otázke odovzdania sumy, ktorá by bola rozdielom medzi výškou zaplateného dlhu a sumou 500.000,-
Sk tak, ako to vyplýva zo zmluvy o pôžičke boli pritom vykonané všetky dostupné a relevantné dôkazy,
pričom tomu, že k odovzdaniu peňazí nedošlo, svedčí len výpoveď poškodeného, proti ktorej stojí celý
rad dôkazov spochybňujúcich hodnovernosť tohto svedectva. Aj po vykonaní dostupného a relevantného
dokazovania trvajú tieto pochybnosti, a nakoľko v rámci trestného konania je pri hodnotení dôkazov
v súlade so zákonom nutné vychádzať zo zásady "in dubio pro reo" (v pochybnostiach v prospech
obžalovaného), ktorá vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 4 Tr. por., a ktorá prichádza do úvahy vtedy,
ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a
zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového
stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé
rozhodnutie, krajskému súdu nezostávalo iné, ako z možných verzií zvoliť tú, ktorá je pre obžalovaného
priaznivejšia.

Z vykonaného dokazovania teda nevyplynulo splnenie všetkých formálnych znakov skutkovej podstaty
žalovaného ani iného trestného činu, či pokusu trestného činu. Prejednávaným skutkom obžalovaný
nespáchal ani žiaden priestupok. Nakoľko aj výrok, ktorým okresný súd odkázal poškodeného s jeho
nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie nie je v rozpore so zákonom, krajský súd
považoval napadnutý rozsudok okresného súdu za zákonný a správny.

Vzhľadom na povahu prejednávaného prípadu sa žiada k veci uviesť, že v tomto prípade konanie
obžalovaného podľa názoru krajského súdu nenapĺňa zákonné znaky trestného činu aj s ohľadom na
zásadu „ultima ratio“, a teda s ohľadom na materiálne ponímanie prečinu ako konania subsidiárneho k
občianskoprávnemu konaniu.



Zásada „ultima ratio“ síce nie je v zákone výslovne pomenovaná, ale vyplýva z princípov platných v
právnom štáte, a to z princípu uzákonenia trestnoprávneho postihu len v nevyhnutných prípadoch (§ 2
ods. 2 Tr. poriadku), uloženia trestu len v nevyhnutne potrebnej miere represie (§ 34 ods. 2 Tr. zák.),
pri využití aj ochranných opatrení (§ 35 ods. 1,5 Tr. zák.) a najmä z ústavnej zásady proporcionality pri
zásahu do základných ľudských práv ukotvenej v čl. 13 ods. 2,4 Ústavy Slovenskej republiky.

Vzhľadom na povahu prípadu a použiteľnosť zásady „ultima ratio“ bolo významné, že základom vzťahu
obžalovaného a poškodeného v prejednávanej veci bol súkromnoprávny záväzkový vzťah, ktorého
obsahom boli majetkové práva a povinnosti zmluvných strán. Poškodený sa dobrovoľne rozhodol pre
taký riskantný postup, s ktorým bolo spojené riziko uplatnenia práva na súde i v exekučnom konaní
proti nemu samému.

Za takých okolností je potrebné trvať na to, aby na ochranu svojich majetkových záujmov primárne
dbali predovšetkým samotní účastníci takéhoto vzťahu a je nutné od nich požadovať, aby postupovali
obozretne, a aby dodržiavali aspoň elementárne zásady opatrnosti, obzvlášť v prípadoch, v ktorých
nemajú žiadne alebo len minimálne prekážky pre obozretný postup.

Na základe vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd odvolanie okresného prokurátora postupom
podľa § 319 Tr. poriadku ako nedôvodné zamietol.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.