Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 6CoE/76/2012 z 29. 4. 2012
Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 29. apríla 2012, sp. zn. 6CoE/76/2012, ECLI:SK:KSPO:2012:8708212439.1
Krajský súd Prešov | 6CoE/76/2012 | ECLI:SK:KSPO:2012:8708212439.1 | 2012-04-29 | Uznesenie
Citované ustanovenia: § 203 ods. 1 EP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c5b5dcdc-df6f-4a31-89b7-b8724eff0a62
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8708212439.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6CoE/76/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8708212439
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8708212439.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného L. C., nar. XX.X.XXXX, bytom A. XXXX/X, M.
proti povinnému L. C., zomr. XX.X.XXXX, naposledy bytom A. XXX, o vymoženie bežného výživného vo
výške 47,79 Eur mesačne s prísl. vedenej súdnym exekútorom JUDr. Michalom Bulkom, Exekútorský
úrad Poprad, Nám. sv. Egídia 95, Poprad, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Poprad, č. k. 10Er 515/2009-17 zo dňa 24.10.2011 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

M e n í  uznesenie vo výroku o trovách exekúcie tak, že súdnemu exekútorovi JUDr. Michalovi Bulkovi
náhradu trov exekúcie nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Poprad (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým uznesením exekúciu zastavil. O trovách
exekúcie rozhodol tak, že oprávnený je povinný nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Michalovi Bulkovi
trovy exekúcie vo výške 36,67 Eur do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že povinný počas exekučného konania zomrel a dedičské konanie bolo
zastavené, pretože poručiteľ nezanechal žiaden majetok. Rozhodnutie o trovách exekúcie odôvodnil
citujúc ust. § 203 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku (ďalej len „EP“).

Proti tomuto uzneseniu, a to proti výroku o trovách exekúcie, podal odvolanie oprávnený. Navrhol, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a zaviazal k náhrade trov exekúcie štát.

K odvolaniu oprávneného sa vyjadril súdny exekútor v tom smere, že navrhol, aby odvolací súd rozhodol
o trovách exekúcie v zmysle ust. § 203 ods. 2 EP.

Odvolací súd v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O.s.p. preskúmal uznesenie v jeho napadnutej
časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s
ust. § 214 O.s.p. a zistil, že odvolanie oprávneného je dôvodné.

Podľa § 203 ods. 1,2 EP ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť
nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí
ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie
pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu
trov exekúcie, ktoré platil.



Odvolací súd sa rozhodol odkloniť od záveru vysloveného v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6MCdo 11/2011 (ktoré bolo prijaté senátom pomerom hlasov 2:1) a ktorý zaujal názor, že ak došlo
k zastaveniu konania o dedičstve z dôvodu, že poručiteľ nezanechal majetok (§ 175h ods. 1 O.s.p.),
exekučný súd zastaví exekúciu nie preto, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (§
57 ods. 1 písm. g) EP) ale pretože majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods. 1
písm. h) EP), v takomto prípade znáša trovy exekúcie oprávnený (§ 203 ods. 2 prvá veta EP).

Odvolací súd rešpektuje, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, ktorá spočíva
aj v tom, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká
odpoveď (porov. nález Ústavného súdu SR I. ÚS 87/93, PL ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06, IV.
ÚS 481/2011).

V prvom rade sa odvolací súd stotožňuje s odlišným stanoviskom JUDr. Rudolfa Čirča v spomínanom
rozhodnutí 6MCdo 11/2011. Poukazuje teda na dôvody, ktoré viedli sudcu JUDr. Rudolfa Čirča k
odlišnému stanovisku.

„Smrť povinného znamená stratu jeho spôsobilosti byť účastníkom exekučného konania. Vzniká tým
prekážka tohto konania, ktorá vyžaduje posúdiť, či povinnosť z exekučného titulu prešla na právnych
nástupcov (dedičov) povinného (§ 37 ods. 3 a 4 Exekučného poriadku a podporne aj § 107 v spojení
s § 251 ods. 4 O.s.p.). Ak vymáhaná povinnosť na dedičov neprešla z dôvodu zastavenia dedičského
konania, pretože povinný nezanechal majetok, musí byť exekúcia zastavená podľa § 57 ods. 1 písm.
g/ Exekučného poriadku, teda preto, že tu je iný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať. Ako
príklad zastavenia exekúcie v zmysle tohto ustanovenia uvádza právna teória okrem iného aj nedostatok
niektorej z procesných podmienok, ktorý nemožno odstrániť (porovnaj Jaroslav Krajčo, Komentár
Exekučný poriadok, Eurounion, spol. s r.o., 2009 jún, str. 207). Ak by u povinného išlo o záväzok
osobnej povahy, resp. taký, ktorý zo zákona smrťou zaniká, bol by daný dôvod na zastavenie exekúcie
podľa § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku. Neprichádza však do úvahy zastavenie exekúcie
podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku, t. j. z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani
na úhradu trov exekúcie. Uvedené ustanovenie umožňuje zastaviť exekúciu z dôvodov procesnej
ekonómie, t. j. ak po vykonaní úkonov súdneho exekútora smerujúcich k zisteniu majetku povinného
nie je zistený žiadny majetok povinného alebo je jeho hodnota nepostačujúca na krytie trov exekúcie,
a realizácia exekúcie by viedla len k zvýšeniu týchto trov, ktoré by nemohli byť z výťažku uspokojené.
Posudzovanie majetku povinného z tohto hľadiska prichádza do úvahy len ak povinný právne existuje.
Pokiaľ však už povinný právne zanikol, nemožno uvažovať o jeho majetnosti či nemajetnosti (nemožno
hovoriť o nedostatku majetku resp. o nepatrnom majetku nikoho). Vylučuje to povaha smrti ako právnej
skutočnosti. Zároveň povinný z procesného hľadiska prestáva byť účastníkom exekučného konania
a z hľadiska hmotného práva prestáva byť aj dlžníkom (podľa zásady „mors omnia iura solvit" -
„smrť oslobodzuje od všetkých záväzkov"). V prípade zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm.
g/ Exekučného poriadku z dôvodu, že došlo k zániku povinného ako právneho subjektu a vymáhaná
povinnosť neprešla na jeho právneho nástupcu (nástupcov), zastáva názor, že rozhodujúcim kritériom
pre takéto rozhodnutie je v zmysle § 203 ods. 1 Exekučného poriadku existencia zavinenia oprávneného
na zastavení exekúcie. Dôvodom pre uloženie povinnosti oprávnenému zaplatiť súdnemu exekútorovi
náhradu trov exekúcie nemôže byť samotná skutočnosť, že povinný ako právny subjekt zanikol. Len
v situácii, keď k tejto objektívnej skutkovej okolnosti zastavenia exekúcie pristúpia aj konkretizované
okolnosti subjektívnej povahy (procesné zavinenie oprávneného), môže byť oprávnenému uložená
náhrada trov exekúcie. Jeho procesné zavinenie však nemožno bez ďalšieho založiť iba na dispozičnom
úkone - návrhu na nariadenie exekúcie. O procesné zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie pôjde
vtedy, keď mu bude možné vytýkať, že nedbal na náležitú opatrnosť a uvážlivosť a návrh na nariadenie
exekúcie podal, hoci mal k dispozícii poznatky, z ktorých sa dal takýto výsledok predvídať.

Ustanovenie § 203 EP v sebe obsahuje aj zákonnú možnosť náhradu trov zastavenej exekúcie
nepriznať. Citované ustanovenie teda ustanovuje možnosť voľnej úvahy, ktorá však musí vychádzať z
vyhodnotenia postupu oprávneného (porov. nález Ústavného súdu SR III. ÚS 351/07-11 zo dňa 13. 3.
2007).



Použitie ust. § 203 ods. 1 a 2 EP prichádza do úvahy iba v prípade splnenia zákonných predpokladov,
a to že, exekučné konanie bolo zastavené zavinením oprávneného a existuje príčinná súvislosť medzi
zavinením oprávneného a zastavením exekúcie, alebo ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok
povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Pod zavinením oprávneného v zmysle predmetného
ustanovenia zákona sa rozumie také porušenie procesných predpisov zo strany oprávneného, ktoré má
za následok buď nedôvodný vznik trov exekúcie alebo také jeho konanie, ktoré by spôsobilo zastavenie
exekúcie. V prejednávanej veci oprávnený podal včas návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia a
neprichádza do úvahy jeho zavinenie na zastavení konania v dôsledku úmrtia povinného. „Len situácia,
keď k tejto objektívnej skutkovej okolnosti zastavenia exekúcie pristúpia aj konkretizované okolnosti
subjektívnej povahy (procesné zavinenie oprávneného), môže byť oprávnenému uložená náhrada trov
exekúcie. Jeho procesné zavinenie však nemožno bez ďalšieho založiť iba na dispozičnom úkone
návrhu na nariadenie exekúcie. O procesné zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie pôjde vtedy,
keď mu bude možné vytýkať, že nedbal na náležitú opatrnosť a uvážlivosť a návrh na nariadenie
exekúcie podal, hoci mal k dispozícii poznatky, z ktorých sa dal takýto výsledok predvídať“ (stanovisko
JUDr. Rudolfa Čirča k rozhodnutiu 6MCdo 11/2011).

V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že exekučné konanie na základe návrhu oprávneného sa začalo 11.
11. 2009. Exekučný súd vydal poverenie dňa 16. 12. 2009. Povinný zomrel dňa 12. 9. 2010. Odvolací
súd je preto toho názoru, že oprávnený nezavinil zastavenie exekučného konania, ktoré je zastavené
v dôsledku smrti povinného.

V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd aj na obdobné závery, ktoré vyslovil Ústavný súd ČR vo
veci sp. zn. III. ÚS 455/08. „V prípade zastavenia exekúcie pre nemajetnosť povinného je povinnosť
oprávneného hradiť paušálne určené, či účelne vynaložené výdaje exekútora závislá od posúdenia
miery jeho zavinenia na zastavení exekúcie.“ Obdobne nález III. ÚS 1226/08 zo dňa 9. 10. 2008. „Nie
je porušením článku 11 a článku 36 ods. 1 listiny, ak všeobecný súd pri rozhodovaní o nákladoch
exekúcie v prípade, že je exekúcia zastavená pre nedostatok majetku na strane povinného, pričom
na strane oprávneného nemožno nájsť procesné zavinenie na zastavení exekúcie (pri rešpektovaní
požiadavky náležitej opatrnosti a uvážlivosti) neprizná exekútorovi náhradu nákladov konania voči
oprávnenému. Ústavný súd tiež pripomenul, že sa nemožno stotožniť s interpretáciou, podľa ktorej
exekútor ako nositeľ verejnej moci, ktorú je potrebné vykonávať nezávisle, má mať zabezpečenú
náhradu nákladov exekúcie vždy. Podľa názoru ústavného súdu je to exekútor, ktorý má z úspešne
vykonanej exekúcie zisk (odmenu), ale súčasne nesie i riziko spočívajúce v tom, že majetok povinného
nebude dostatočný k uspokojeniu oprávneného, ale i nákladov exekúcie, pričom toto riziko nemožno
bezdôvodne prenášať na osobu oprávnenú. Ústavný súd v tomto citovanom náleze rovnako vyslovil
záver, že hľadisko rozhodovania založené na zavinení oprávneného platí nielen v prípade „jednoduchej
nemajetnosti povinného“, ale i v prípade nemajetnosti povinného, ktorý zanikol.“

Odvolací súd tiež pripomína rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Mihal verzus SR, ktorý
argumenty exekútora nepodporuje a zároveň poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. 11. 1983 a rozhodnutia Ústavného súdu
SR IV. ÚS 27/08, II. ÚS 272/08 z 22. 10. 2008, I. ÚS 438/08 zo 17. 12. 2008, I. ÚS 256/08 zo 7. 8. 2008,
v ktorých opakovane ústavný súd poukázal na to, že môže nastať stav, keď nebudú uspokojené nároky
exekútora pri výkone exekúcie, čo nemusí viesť tento stav k protiústavným dôsledkom.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody tak odvolací súd zmenil uznesenie prvostupňového súdu vo výroku
o trovách exekúcie tak, že sa súdnemu JUDr. Michalovi Bulkovi náhrada trov exekúcie nepriznáva (§
220 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.