Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Sa/14/2016 z 15. 8. 2016
Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 15. augusta 2016, sp. zn. 3Sa/14/2016, ECLI:SK:KSKE:2016:7016200921.1
Krajský súd Košice | 3Sa/14/2016 | ECLI:SK:KSKE:2016:7016200921.1 | 2016-08-15 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z., /SK/ZZ/0/0/#paragraf-229
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e534d19a-e8e6-487f-b52a-ef33b76d23a1
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7016200921.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Sa/14/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016200921
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 08. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Juráková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7016200921.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Juditou Jurákovou, v právnej veci žalobcu: O.W. O., narodený
XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť X. W., bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Ú. N. U. N.
P. I., D.R. XX, XXX XX I., zastúpený Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, 810
00 Bratislava, IČO: 307 988 41, kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti žalovanému:
Prezídium Policajného zboru Úrad hraničnej a cudzineckej polície Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej
polície Bratislava Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Hrobákova 44, 852
42 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-256-012/2016-AV zo dňa
26.07.2016, takto

r o z h o d o l :

Žalobu   z a m i e t a.

Žalobcovi sa   n e p r i z n á v a  právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-256-012/2016-AV zo dňa 26.07.2016 žalovaný
podľa ust. § 88 ods.1 písm.b) z.č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „ZoPC“) rozhodol tak, že
zaistil žalobcu najviac do 15.12.2016 a umiestnil do ÚPZC I..

Z dôvodov rozhodnutia žalovaného vyplýva, že dňa 26.07.2016 začal správny orgán konanie vo veci
administratívneho vyhostenia účastníka konania podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.
Správny orgán dňa 26.07.2016 rozhodol, vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení účastníka
konania, o jeho administratívnom vyhostení, pod číslom PPZ-HCP-BA6-256-008/2016-AV a uložením
zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 2 rokov. Zároveň správny orgán rozhodol
o odňatí odkladného účinku odvolania voči uvedenému rozhodnutiu podľa § 55 ods. 2 správneho
poriadku. Správny orgán v uvedenom rozhodnutí podľa § 83 ods. 2 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte
cudzincov neurčil účastníkovi konania lehotu na vycestovanie z dôvodu, že v prípade účastníka konania
možno predpokladať, že ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o
administratívnom vyhostení ako z dôvodu, že nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť a účastníka konania
možno zaistiť podľa § 88 zákona o pobyte cudzincov.

Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka
tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Podľa § 84 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o
administratívnom vyhostení, ak policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu
na vycestovanie.



Podľa § 84 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať,
pretože nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie.

Na základe uvedených skutočností v prípade účastníka konania je dôvod na postup podľa § 88 ods.
1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, teda zaistiť účastníka konania na výkon administratívneho
vyhostenia z dôvodu, že mu nebola určená lehota na vycestovanie a účastník konania nemôže
vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad a prostriedky na vycestovanie.

Na základe uvedených skutočností správny orgán dňa 26.07.2016 začal správne konanie vo veci
zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.

Účastník konania bol správnym orgánom v zmysle § 3 ods. 2 Správneho poriadku vyzvaný aby
sa vyjadril k zisteniu správneho orgánu v zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods.
1 Správneho poriadku vedenej pod číslom PPZ-HCP-BA6-256-011/2016-AV zo dňa 26.07.2016. V
predmetnej zápisnici bol účastník konania oboznámený o začatí predmetného konania a zároveň
účastník konania okrem iného uviedol, že v X. sa obáva o svoj život a svoju bezpečnosť. Zároveň
účastník konania uviedol, že žiadal o udelenie azylu v Maďarsku. Zároveň bola účastníkovi konania daná
možnosť vyjadriť sa podľa § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov k jeho podkladu i k spôsobu jeho
zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie, pričom účastník konania sa viac nevyjadril.

Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov je administratívne vyhostenie rozhodnutie policajného
útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky
a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie
do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny
dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené
právo na pobyt. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec
vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o
administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky
alebo územie všetkých členských štátov.

Podľa § 84 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov rozhodnutie o administratívnom vyhostení stráca platnosť
rozhodnutím o udelení azylu alebo o poskytnutí doplnkovej ochrany, udelením trvalého pobytu podľa §
46 ods. 2 alebo udelením tolerovaného pobytu podľa § 58 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.

Na základe uvedených skutočností správny orgán považuje za preukázané, že v prípade účastníka
konania je potrebný postup podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Účastníkovi konania
bolo vydané rozhodnutie o administratívnom. Účastník konania na území Slovenskej republiky v čase
konania o administratívnom vyhostení podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov nežiadal
o udelenie azylu. V danom prípade správny orgán považuje za potrebné postupovať podľa § 88 ods. 1
písm. b) zákona o pobyte cudzincov a zabezpečiť výkon administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods.
1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko správny orgán je povinný, v prípade ak účastník konania
má neoprávnený pobyt, rozhodnúť o jeho administratívnom vyhostení.

Správny orgán v konaní o administratívnom vyhostení rovnako preskúmal následok administratívneho
vyhostenia účastníka konania na jeho súkromný a rodinný život s poukazom na čl. 8 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a nezistil dôvody na rešpektovanie súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd má každý právo na
rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd štátny orgán nemôže do
výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho
blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na
ochranu práv a slobôd iných.

S poukazom na uvedené správny orgán konštatuje, že v prípade účastníka konania, rozhodnutie o
administratívnom vyhostení je v súlade s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.



Správny orgán poukazuje na preukázanú skutočnosť, že účastník konania na území Slovenskej
republiky nevedie súkromný život, ktorý by bol potrebný rešpektovať nad rámec, ktorý je nevyhnutný
v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho
blahobytu krajiny, predchádzania nepokojov alebo zločinnosti.

Správny orgán konštatuje, že účastník konania nedodržiava všeobecne záväzné podmienky, ktoré
upravujú pohyb štátnych príslušníkov tretích krajín zdržiavajúcich sa na území členských štátov.
Demokratická spoločnosť má zároveň právo na zachovanie národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,
hospodárskeho blahobytu krajiny ako aj predchádzaniu nepokojom, zločinnosti a ochrany zdravia pred
osobami, ktoré nemajú právo zdržiavať sa na území členských štátov bez potrebného oprávnenia.

Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov Policajný útvar, ktorý koná vo veci
administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť
povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.

Podľa § 89 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov o druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa § 89 odseku
1 zákona o pobyte cudzincov rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka
tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia.

Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov sa rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny rozumie
stav, keď sa na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník
tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený
pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

V prípade účastníka konania a jeho pomery, doterajšieho konania na území Slovenskej republiky,
vyjadrenia pred správnym orgánom, skutočnosti, že účastníka konania nemá na území Slovenskej
republiky udelený pobyt, ako aj mieru ohrozenia účelu zaistenia účastníka konania správny orgán
rozhodol, že v prípade účastníka konania je potrebné postupovať podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o
pobyte cudzincov a účastníkovi konania neuložiť namiesto zaistenia povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm.
a) a b) zákona o pobyte cudzincov.

Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovuje správny orgán dĺžku doby zaistenia na čas
nevyhnutne potrebný, najviac do 15.12.2016. Dobu zaistenia stanovil správny orgán po dôkladnom
vyhodnotení osoby účastníka konania a potrebných úkonov nutných k realizácii administratívneho
vyhostenia účastníka konania. Príslušný policajný útvar počas zaistenia vykoná všetky potrebné úkony
potrebné k tomu, aby bol účastník konania administratívne vyhostený. Samotná skutočnosť, že účastník
konania nemôže byť administratívne vyhostený na územie domovského štátu netvorí prekážku jeho
administratívnemu vyhostenia na územie iného štátu, či už štátov cez ktoré účastník konania vstúpil na
územie Slovenskej republiky, prípadne iných štátov, kam sa účastník konania môže vrátiť. Tieto úkony
budú vykonávané počas zaistenia účastníka konania v zariadení.

Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

Uvedené však v žiadnom prípade neovplyvňuje povinnosť správneho orgánu, ktorý je podľa § 90 ods. 1
písm. d) zákona o pobyte cudzincov skúmať po celý čas účel zaistenia účastníka konania. Presnú dobu
zaistenia účastníka konania nie je možné predbežne presne určiť. Dĺžka zaistenia závisí od množstva
podstatných faktorov medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav účastníka konania, jeho spolupráca,
ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi ktorých sa nútený
návrat účastníka konania týka ako aj vybavenie všetkých potrebných náležitostí potrebných na riadne
dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody ktorými sú dotknuté krajiny signátormi.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd má každý právo na slobodu
a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak
stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody
osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie
o vyhostenie alebo vydanie.



Proti rozhodnutiu žalovaného zástupca žalobcu podal správnu žalobu v zákonnej lehote.

Žalobné dôvody:

- žalobcu nie je možné vyhostiť do domovskej, ani inej krajiny,
- žalovaný mal rozhodnúť o odklade vykonateľnosti rozhodnutia o vyhostení,
- nebola určená krajina v rozhodnutí o vyhostení,
- neskúmal tranzit žalobcu,
- zaistenie je neúčelné a neefektívne, v rozpore s čl.5 ods.1 písm.f) DOHOVORU,
- nepreukázané riziko úteku
- dĺžka zaistenia nebola riadne odôvodnená,
- odkaz na judikatúru súdnych orgánov
- občianska vojna v X..

Žalovaný sa k žalobe vyjadril dňa 3.8.2016, uviedol, že s právnym názorom žalobcu žalovaný nesúhlasí,
má za to, že v predmetnom konaní postupoval plne v súlade s právnymi predpismi. Žalovaný nemá
povinnosť v napadnutom rozhodnutí uvádzať krajinu pôvodu, resp. krajinu do ktorej má byť žalobca
vyhostený (§ 77 ods. 1 zákona číslo 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov).

Právny zástupca sa v podanej správnej žalobe vo veľkej miere zameriava na rozhodnutie o
administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu, voči ktorému môže podať odvolanie podľa
poučenia a v prípadnom odvolaní sa žalovaný vyjadrí ku všetkým skutočnostiam, ktorý by prípadne
žalobca spochybnil.

Podľa článku 3 ods. 7 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o
spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín,
ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“) na účely tejto smernice sa
uplatňujú tieto vymedzenia pojmov riziko úteku“ je existencia dôvodov, ktoré vychádzajú z objektívnych
kritérií vymedzených zákonom, v konkrétnom prípade sa domnievať, že štátny príslušník tretej krajiny,
voči ktorému prebieha konanie o návrate, môže utiecť.

Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie
stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník
tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený
pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

Ako z vyššie uvedeného vyplýva žalobca napĺňa všetky ustanovenia predmetného právneho predpisu,
ktorý definuje pojem „riziko úteku“, t.j. nie je možné hodnoverne jeho totožnosť zistiť, nemá povolený
pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov a je mu možné uložiť zákaz vstupu na dobu dlhšiu ako tri roky.
Najdôležitejším faktorom ale v prípade žalobcu je skutočnosť, že v jeho prípade nehľadá bezpečnú
krajinu, kde nie je priamo ohrozený na živote ale jeho cieľom sú ekonomicky najvyspelejšie krajiny, ktorou
Slovenská republika nie je.

V bode III. právna zástupkyňa žalobcu poukazuje na vadu riadneho odôvodnenia rozhodnutia v
časti stanovenej dĺžky doby zaistenia. V súvislosti s tým uvádza „Žalovaný v napadnutom rozhodnutí
neodôvodnil náležite a na individuálnom princípe prejednávania veci dĺžku stanovenej doby zaistenia
žalobcu“.

Odporca k vyjadrenia navrhovateľa v opravnom prostriedku k dĺžke lehote zaistenia a k
nepreskúmateľnosti rozhodnutia uvádza:

Odporca sa v napadnutom rozhodnutí v časti odôvodnenie vyjadril k jeho dĺžke a má za to
že aj k jednotlivým úkonom nutným na zabezpečenie prípravy ako aj výkonu jeho prevozu. K
judikatúre všeobecných súdov Slovenskej republiky môžeme len vyjadriť nesúhlas s právnym názorom
navrhovateľa s poukazom práve na súčasnú judikatúru upravujúcu stanovenie dĺžky zaistenia (rozsudok
v mene Slovenskej republiky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky číslo 10SZa/11/2015-63 zo dňa 18.



septembra 2015, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu Bratislava číslo 9Sp/74/201-38 zo dňa
20. augusta 2015).

Žiadny správny orgán a teda ani odporca nevie presne stanoviť čas potrebný na vykonanie úkonov a to
z dôvodov, že nikto nevie v dobe, kedy sa rozhoduje o zaistení cudzinca (žalobcu) presne uviesť dĺžku
trvania jednotlivých úkonov. Každý prípad a teda aj vykonanie toho istého úkonu je u každého cudzinca
individuálne a z tohto dôvodu zákonodarca upravil legislatívne povinnosť správneho orgánu skúmať po
celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia (§ 88 ods. 1 písm. b) zákona
o pobyte cudzincov) s čím sa stotožnil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku číslo
10SZa/11/2015-63 zo dňa 18. septembra 2015.

Vo vzťahu k navrhovateľovi je možné konštatovať, že dĺžka doby zaistenia sa bude priamo odvíjať od
postupu štátnych orgánov tretích krajín, resp. členských krajín, zabezpečenia náhradného cestovného
dokladu, alebo iného cestovného dokladu a pod.. Z aplikačnej praxe je jednoznačne preukázané, že v
prípade stanovenia dátumu tento nemôže byť nikdy totožný s dátumom stanovím vopred keďže každé
konanie je osobitné. Z tohto dôvodu je v zákone o pobyte cudzincov ustanovenie § 90, ktoré priamo
ukladá povinnosť nielen odporcovi ale aj zariadeniu skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka
tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

Navrhovateľ napriek obsiahlosti opravného prostriedku v žiadnom prípade ani v jednom prípade
nespochybnil právne dôvody zaistenia navrhovateľa ako aj jeho účel, t.j. výkon administratívneho
vyhostenia. Citácia nálezov súdov s prejednávanou vecou nemôže podľa názoru odporcu viesť k
zrušeniu napadnutého rozhodnutia, hlavne ak je z napadnutého rozhodnutia ako aj z administratívneho
spisu jednoznačná skutočnosť, že navrhovateľ nielen, že nechce zostať v Maďarsku ale ani na území
Slovenskej republiky.

Súd v konaní podľa ust. § 221 a nasl. Správneho súdneho poriadku zistil, že žalobe nebolo možné
vyhovieť.

Podľa ust. § 206 ods. 3 Správneho súdneho poriadku, ďalej len  „SSP“,  správny súd posudzuje správnu
žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

Žalobca žiadal rozhodnúť o správnej žalobe podľa ust. § 221 ods. 1 SSP.

V danej veci bolo správnym orgánom vydané rozhodnutie o vyhostení žalobcu, s poukazom na ust. §
77 ods. 1, v nadväznosti na ust. § 82 ods. 1 písm. b/ ZoPC dňa 19.7.2016.

Žalobca v podanej žalobe sa odvolal na medzinárodné dohovory, judikatúru NS SR v azylovom konaní,
ako aj vo veciach zaistenia a právnu argumentáciu týkajúcu sa ust. § 88 ods. 1 písm. b/, c/ ZoPC.

Súd k žalobným námietkam zaujal stanovisko, že aj napriek absentujúcom odôvodnení žalovaného vo
veciach maloletých detí, teda Dohovoru o právach dieťaťa, súd nepovažoval rozhodnutie žalovaného
za nezákonné.

V danom prípade žalovaný postupoval v súlade s ust. § 2 ods. 1 písm. f/, § 88 ods. 1 písm. b/
ZoPC, vzhľadom na skutočnosť, že žalobca z dôvodu, že na základe rozhodnutia žalovaného zo dňa
26.7.2016 má byť z územia Slovenskej republiky vyhostený. Vyhostenie v tomto prípade by sa nemohlo
realizovať bez zaistenia z dôvodu, že cieľovou krajinou žalobcu nie je Slovenská republika a jeho
útek z krajiny pôvodu /X./ nasvedčuje tomu, že bez kontroly prechádzal hraničné priechody EÚ bez
jeho legalizácie v ďalších krajinách EÚ. Nevyčkanie ukončenia azylového konania v žiadanej krajine
jednoznačne nasvedčuje tomu, že je preukázaná existencia rizika úteku migrujúceho utečenca, preto,
ak žalovaný  realizuje jeho vyhostenie akýmkoľvek spôsobom, či podľa medzinárodnej dohody alebo
osobitného predpisu, je reálne zaistenie najmä aj v prípade príslušníkov jeho rodiny, ktorí počas zaistenia
majú zabezpečené ubytovanie, je chránený ich život  a zdravie, ktoré by bez finančných prostriedkov
garantované nemali.

Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom
a výsledkom správneho konania, pretože dokladá priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v dobe



rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne
rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu.

Žalobca nežiadal o azyl na území Slovenskej republiky. V danom prípade prepustením zo zaistenia by
sa mohlo zmariť konanie o administratívnom vyhostení, čo preukazuje samotné konanie žalobcu. Dôvod
pre zaistenie žalobcu existuje a súd zdôrazňuje, že medzinárodná právna ochrana žalobcu prichádza
do úvahy  vo veciach zaistenia iba v tom prípade, ak je preukázaná legalita pobytu utečenca na území
cudzieho štátu a je dôvodné očakávať, že bude ukončené azylové konanie alebo iné konanie na základe
ZoPC . Uvedené platí aj pre rodinných príslušníkov takto zaistených utečencov.

Utečenci, ktorí používajú na zabezpečenie prechodu /úteku/ rôzne  hraničné prechody v rôznych
krajinách EÚ, prostredníctvom prevádzačov, nevyčkajú  azylové konanie na území prvého štátu po
odchode z krajiny pôvodu, uvedeným spôsobom nemôže byť týmto  utečencom poskytnutá  primeraná
ochrana na území ďalšieho štátu, kde sa ocitnú  nelegálnym spôsobom, pretože to neumožňuje
sekundárna právna úprava tohto štátu, tak, ako to bolo uvedené v napadnutom rozhodnutí. Ak by súdy v
uvedených prípadoch prepúšťali zo zaistenia takto zaistených utečencov, nastala by nekontrolovateľná
situácia, ktorá by negatívne ovplyvnila rozhodovaciu činnosť správnych a súdnych orgánov, ako aj
samotnú bezpečnosť štátov EÚ.

Podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na
účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Účelom zaistenia, teda bolo realizovať rozhodnutie o administratívnom vyhostení, čo podľa názoru súdu
zákonné ust. § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC tomu neodporovalo. V tomto konaní bude potrebné určiť krajinu,
do ktorej má byť žalobca vrátený.

Dĺžka zaistenia je v danom prípade orientačná, bola riadne odôvodnená a preto súd nezákonnosť
rozhodnutia žalovaného v tomto smere nezistil.

Z obsahu zápisnice č. PPZ-HCP-BA6-256-007/2016-AV zo dňa 26.07.2016 vyplýva, že žalobca
pricestoval z Maďarska, žiadne doklady nemá, v X. má ohrozený život.

Podľa ust. § 229 Správneho súdneho poriadku, ďalej len „SSP“, ak správny súd po preskúmaní zistí, že
správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

Na základe vyššie uvedeného skutkového a právneho stavu súd žalobu zamietol.

Žalobcovi sa nepriznalo právo na náhradu trov konania podľa ust. § 167 ods.1, v spojení s § 175 ods.1
SSP.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote
siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
"sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na



dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.