Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 1CoE/481/2012 z 26. 11. 2012
Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 26. novembra 2012, sp. zn. 1CoE/481/2012, ECLI:SK:KSBB:2012:6208204735.1
Krajský súd Banská Bystrica | 1CoE/481/2012 | ECLI:SK:KSBB:2012:6208204735.1 | 2012-11-26 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: § 57 ods. 2 EP, ZRK, § 45 ods. 2 ZRK
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/87a2600a-8e28-4aa4-97ab-7fcb64c3655d
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6208204735.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 1CoE/481/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6208204735
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6208204735.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova
25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Moyzesova 8,821 08
Bratislava, IČO:36 864 421, proti povinnej: Q. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. č. XX, XXX XX A., pre
vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 204,84 EUR s príslušenstvom, vykonávanej súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Bratislava, Záhradnícka 62, 821
08 Bratislava, pod sp. zn. EX 5408/08, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Veľký
Krtíš č.k. 5Er/2370/2008-22 zo dňa 28. mája 2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 5Er/2370/2008-22 zo dňa 28. mája 2012  p o t v r d z u j e  .

Návrh oprávneného na prerušenie konania  z a mi e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Okresný súd Veľký Krtíš ( ďalej len „ exekučný súd“) exekúciu zastavil podľa §
57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte Exekučný poriadok) v spojení s § 45 ods.
2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní ( ďalej len „Zákona o rozhodcovskom konaní“).
Druhým výrokom oprávneného zaviazal nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 39,83
Eur, podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, s poukazom na ust. § §14,15, 22 a 23 vyhlášky č.
288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov.

V odôvodnení predmetného uznesenia exekučný súd uviedol, že oprávnený navrhol vykonanie
exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu  zriadený
zriaďovateľom  Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, v rozhodcovskom
konaní ustanoveným rozhodcom JUDr. Michalom Rašlom pod sp. zn. SR 01949/08  dňa 17.03.2008.
Poukázal na bod 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ,ktorý upravuje riešenie sporov -
rozhodcovskú doložku tak, že: „Všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené :

a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom
Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného
súdu Bratislava I., Oddiel: Sa, vložka č. 3530/B ( ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu,

b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu ( zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa
dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutia akéhokoľvek sporu, ktorý



vznikne z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj sporu, ktorý
vznikne z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto
vyplnenej zmenky, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje
sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa
nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo
veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu
založená právomoc rozhodcovského súdu“.

Súd aj bez návrhu účastníka  skúmal rozhodcovskú doložku, berúc do úvahy kritéria, na ktorých
je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky, a teda, či rozhodcovská doložka  začlenená v
rámci podmienok  štandardnej zmluvy  nespôsobuje hrubý nepomer  v právach a povinnostiach  v
neprospech spotrebiteľa. Exekučný súd v rozhodnutí uviedol, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi
konania je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní
založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal  a nemal na výber vzhľadom
na jej splynutie  s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť,
alebo sa podrobiť všetkým Všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu.
Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti
spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť  rozhodcovskému konaniu.  Nakoľko neprijateľná rozhodcovská
doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností  z takejto doložky odporuje dobrým mravom,
súd zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom
konaní.

Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal
zrušiť napadnuté rozhodnutie a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol,
že odvolanie podáva z dôvodu, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci ( ust. § 205 ods. 2
písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len „ O.s.p.“), pretože exekučný súd
nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o
veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda
vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Uviedol, že k takému revíznemu
postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s
výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd nie
je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského
rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v
rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako
rozsudok všeobecného súdu, pričom exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako
s rozsudkom všeobecného súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom a ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol
exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.
Oprávnený tiež žiadal v prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie
a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá
a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.
Ďalej namietal, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný ( ust. § 205
ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p.. Podľa odvolateľa ust. § 45 ods. 2
Zákona o rozhodcovskom konaní explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov
v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Uviedol, že exekučný súd môže
pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania
realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania ( ust. § 45 ods. 1
Zákona o rozhodcovskom konaní). Ďalej namietal, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť
konať pred súdom ( ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p..
Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo
ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského
konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s
exekučnou vecou. Exekučný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť
účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Poukázal



na článok 12 ods. 2 Ústavy SR, článok č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Exekučný súd podľa odvolateľa odlišne zaobchádzal so žalovaným - povinným na strane jednej
a žalobcom- oprávneným na strane druhej. Žalobca mal v konaní pred exekučným súdom výrazne
nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Exekučný súd použil dôvod iného postavenia
v súvislosti s postavením žalobcu ( oprávneného) ako podnikateľského subjektu a preto toto jeho iné
postavenie ho vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právo patrí a
to z titulu platnej zmluvy o úvere Postupom exekučného súdu došlo v rámci práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti
súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Exekučný súd neaplikoval
na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 40 a § 43 Zákona o rozhodcovskom
konaní a aplikoval právne normy - ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 Zákona o
rozhodcovskom konaní, ktoré podľa odvolateľa interpretoval nesúladným spôsobom. Exekučný súd
vo veci aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, pričom podľa odvolateľa smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože
je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám.
Oprávnený namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré
boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Ďalej namietal, že súd
nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, pričom k záverom dospel
len na základe domnienok. Účastníci konania nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom,
či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených skutočností. V závere namietal, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ust. § 205 ods.
2 písm. f) O.s.p.). Exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní
oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi
a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Dojednanie, ktorým zmluvné strany
založili právomoc rozhodcovského súdu neustanovuje, že spory so dodávateľom budú riešené výlučne v
rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby či sa obrátia na rozhodcovský súd,
alebo na riadny súd. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku
v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Exekučný súd nesprávne vykladá ust. § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože rovnosť práv účastníkov konania bola v rozhodcovskom konaní
dodržaná. Oprávnený nesúhlasil, ani s právnym názorom posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o
spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom
peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka. V predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná
percentuálna miera nákladov, tak ako to nesprávne uvádza  v odôvodnení prvostupňový súd. Vzhľadom
na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na
základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto
zákona. Oprávnený poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Dohodnutý
úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z
dohodnutej zmluvy. Exekučný súd podľa oprávneného už raz posudzoval vec o ktorej už raz právoplatne
rozhodol Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne
nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

Dňa 10. augusta 2012 bolo doručené okresnému súdu podanie oprávneného zo dňa 26. júla 2012
označené ako návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. a
čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu. Návrh na
prerušenie konania odôvodnil oprávnený potrebou, aby boli predložené Súdnemu dvoru Európskej únie
prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:

1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol otázku v znení:

2)  Je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej



rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „ všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému
súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred
podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou
doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu“?

3)  Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Zákonný sudca okresného súdu
predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu nemienil v celom rozsahu vyhovieť
(§ 374 ods. 4 O.s.p.).

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. postupom podľa § 214 ods. 2
O.s.p. bez nariadenia pojednávania a uznesenie okresného súdu podľa                 § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdil ako vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Krajský súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení, na ktoré
poukazuje. Okresný súd správne zistil, že z povahy zmluvných strán            (podnikateľ vs. fyzická osoba
nepodnikateľ), predmetu podnikateľskej činnosti veriteľa a v konečnom dôsledku aj z obsahu zmluvy,
že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere. K uvedenému záveru dospel prvostupňový súd na základe
dostatočne zisteného stavu veci a napadnuté uznesenie v tomto smere riadne odôvodnil.

K námietke odvolateľa, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci odvolací súd uvádza, že každé
rozhodnutie, aj iný titul, ktorého exekúcia sa navrhuje, musí súd podrobiť skúmaniu. Najmä posudzuje či
je exekučný titul vydaný oprávneným orgánom na jeho vydanie, či je materiálne a formálne vykonateľný,
či sú oprávnený a povinný vecne legitimovaní. Je pravdou tvrdenie oprávneného v odvolaní, že súd pred
udelením poverenia na vykonanie exekúcie posudzuje podľa § 44 ods. 2 EP súladnosť exekučného
titulu so zákonom. Súd má povinnosť počas celého exekučného konania, t.j. v každom štádiu konania
prihliadať na to, a to jednak na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, či sú splnené podmienky
materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu a v prípade zistenia tohto nedostatku, ktorý
je potrebný považovať za neodstrániteľnú prekážku v konaní, je potrebné exekúciu zastaviť. Ak súd v
štádiu posudzovania žiadosti o udelenie poverenia nezistí dôvod pre zamietnutie žiadosti v zmysle §
44 ods. 2 Exekučného poriadku, pre rozpor exekučného titulu so zákonom neznamená to to, že by v
ďalšom priebehu exekučného konania nemohol súd dospieť k záveru o takomto rozpore, vyústiacom
v nutnosť zastavenia exekúcie pre jej neprípustnosť. Vydanie poverenia nepredstavuje „res iudicata“
pre ďalší postup exekučného súdu, pretože ustanovenia §§ 57 a 58 Exekučného poriadku by stratili
akékoľvek opodstatnenie.

K ďalšej námietke odvolateľa, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
odvolací súd poukazuje na ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v zmysle ktorého exekúciu zastaví
súd na návrh alebo aj bez návrhu, na ktorý správne poukázal aj exekučný súd vo svojom rozhodnutí. V



danej veci návrh na začatie konanie ako to tvrdí odvolateľ vo svojom odvolaní nebol potrebný, nakoľko
exekučný súd konal ex offo bez návrhu, tak ako mu to umožňuje zákon.

Smernica Rady č. 93/13/EHS z  5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bola
prebratá do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorým bol novelizovaný Občiansky
zákonník. Avšak na základe zásady nepriameho účinku je táto Smernica záväzná pre Slovenskú
republiku, a treba ju používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho právneho
poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy. Uvedené je významné najmä pri nepresnom,
resp. neúplnom prevzatí Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku. Príloha Smernice obsahuje
indikatívny zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Medzi nimi sa bod 1 písm. q)
týka podmienok, ktorých cieľom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladaniu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah malo spočívať na inej zmluvnej strane.

Odvolací súd sa plne stotožňuje aj so záverom exekučného súdu ohľadom konštatovania neprijateľnosti
rozhodcovskej doložky, nakoľko vzhľadom na okolnosti jej uzavretia a obsah jej znenia reálne dochádza
k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami a to v neprospech spotrebiteľa.
K tvrdeniu odvolateľa, že v danom prípade sa zmluvné strany dohodli na alternatívne určenej právomoci
súdu na riešenie sporov a spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť na všeobecný súd
prostredníctvom žaloby, teda možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, odvolací súd dodáva, že
rozhodcovská doložka v podstate znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym
súdom v prípade, ak by dodávateľ podal žalobu na rozhodcovskom súde. Spotrebiteľ sa musel podrobiť
všetkým Všeobecným obchodným podmienkam vrátane rozhodcovského konania. O neprijateľnú
doložku, ktorá vyžaduje aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce
spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto
doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa a spotrebiteľ by bol v takom prípade nútený
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Právna veda na tento problém reaguje Kristiánom Csachom:
„z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského
konania mu „vnúti“ štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ svojim konaním. Spotrebiteľ má byť
chránený pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol
vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľskoprávnej ochrany pred štandardnými zmluvami“.

Ako už bolo vyššie uvedené je zrejmé, že reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy
medzi zmluvnými stranami, a to samozrejme v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy,
obsahom ktorej je aj takáto rozhodcovská doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú
obranu, čo je v podmienkach právneho štátu nežiadúcim javom. Spôsob, akým bola rozhodcovská
doložka koncipovaná napĺňa podmienku uvedenú v písmene q/ bodu 1 Prílohy smernice Rady č.
93/11/EHS z 05.04.1993 v tom význame, že rozhodcovské konanie bolo dojednané za určitých
okolností ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čo je neprijateľné. Uvedené dokazuje i
množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom vedených na tunajšom súde, kde exekúcie
s totožným oprávneným sú vykonávané na základe exekučného titulu, ktorým sú takmer výlučne
rozhodcovské rozsudky.

Slovenská republika svoj záväzok voči Európskej únii poskytnúť spotrebiteľovi zvýšenú ochranu
vzhľadom na jeho postavenie v spotrebiteľských vzťahoch si plní prostredníctvom viacerých zákonov,
medzi inými Občianskym zákonníkom, kde v § 53 ods. 4 zakotvuje, že neprijateľné podmienky
upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné, ale aj zákonom o rozhodcovskom konaní, v ktorom
ukladá exekučnému súdu aj v štádiu už prebiehajúceho exekučného konania skúmať, či rozhodcovský
rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom a po zistení, že rozhodcovský rozsudok takéto
nedostatky má, exekúciu zastaviť. Skúmaniu povahy obsahu rozhodcovského rozsudku ovšem musí
predchádzať prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou zmluvou. Ak
je totiž rozhodcovská zmluva neplatná, potom rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní



rozhodcovským súdom, ktorý odvodzoval svoju právomoc z neplatnej rozhodcovskej doložky, nie je
materiálne vykonateľným exekučným titulom. Táto skutočnosť sama o sebe je dôvodom na zastavenie
exekúcie, ktorá začala na základe takéhoto exekučného titulu trpiaceho neodstrániteľnou vadou, pre
ktorú v exekúcii ďalej nemožno pokračovať.

Tvrdenie odvolateľa, že v predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá
o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov, tak ako to nesprávne uvádza v odôvodnení prvostupňový súd
a taktiež tvrdenie odvolateľa o nesprávnom posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania., považuje
odvolací súd za irelevantné, nakoľko nesúvisí s textom odôvodnenia rozhodnutia exekučného súdu.

Odvolací súd na záver uvádza, že ďalšie námietky oprávneného nemali takú povahu, že by boli
relevantné privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd opiera svoje
rozhodnutie o dnes už ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR.
Záver súdov o neprípustnosti exekúcie v skutkovo obdobných veciach, bez zmeny právneho prostredia
- právnej úpravy, judikatúry, nemôže zvrátiť nová argumentácia, podľa ktorej by exekúcia mala byť
prípustná, pretože čo i len jeden súdmi uznaný dôvod neprípustnosti exekúcie spôsobuje, že exekúciu
už nemožno vykonať. Ak teda súdy už dali odpoveď prečo ( na základe akých dôvodov) je exekúcia
neprípustná, pričom tieto dôvody neprípustnosti stále existujú aj v prejednávanej veci, nové argumenty
„prípustnosti“ exekúcie sú pre rozhodovanie bezvýznamné. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje
tiež na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia
bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový,
vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument ( Georgidias vs. Grécko z 29.5.1997, Higgins vs.
Francúzsko z 19.02.1998). Obdobne Ústavný súd SR v uznesení III. ÚS 237/2012-8 zo dňa 13.06.2012
konštatoval :         „ súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky ... , ... súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia, bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi
konania...“ Za podstatné pre rozhodnutie odvolací súd považuje tie argumenty, ktoré už boli predmetom
posudzovania súdov, a výsledkom ktorého bolo konštatovanie neprípustnosti exekúcie, pričom tieto
závery si osvojil a poukázal na ne. Preto sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobnejšie
nevenuje všetkým odvolacím argumentom.

Podľa  § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Uplynutím lehoty na odvolanie zaniká možnosť odvolateľa
upravovať nielen rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, ale aj dopĺňať dôvody odvolania. Dôvodová
správa vysvetľuje túto úpravu tým, že zákon vyčerpávajúco vypočítava prípustné odvolacie dôvody,
a preto dopĺňanie dôvodov odvolania aj po uplynutí lehoty na odvolanie je zbytočné. Na základe
uvedeného sa odvolací súd nezaoberal dôvodmi odvolania doplnenými v podaní oprávneného zo dňa
26. júla 2012.

Z vyššie uvedených dôvodov súd napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil
podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku
s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky ( v odvolaní), a tiež podľa ust. § 109 ods. 1 písm.
c) O.s.p. ( v samostatnom návrhu na prerušenie konania).

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo



medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému
súdu na zaujatie stanoviska,

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií,
orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012
zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve
otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.
Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a
zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ
zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že
článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov
konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo
sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o
otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny
dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177
vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné
vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie
ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva,
ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola
akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že
v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na



konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie
Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10,  bod 79).

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm c) O.s.p. žiadal odvolací súd, aby
Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil tri prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje
za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých
sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZRK. Preto považoval
v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné,
a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah
na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované
predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora
EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku
týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný
opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a
ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a
zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire
ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je
pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre,
konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte,
že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového
práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon
neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po
skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal
žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného
zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny
dvor EÚ, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z obidvoch dôvodov, ako
nedôvodný zamietol.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0. ( § 3 ods.
9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 1.5.2011).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0. ( § 3 ods.
9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.