Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 4CoE/171/2013 z 29. 1. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 29. januára 2014, sp. zn. 4CoE/171/2013, ECLI:SK:KSKE:2014:7809206997.1 Krajský súd Košice | 4CoE/171/2013 | ECLI:SK:KSKE:2014:7809206997.1 | 2014-01-29 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ca5b6f51-33bf-41b8-8775-77e77f888640 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7809206997.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4CoE/171/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7809206997
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7809206997.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova
4, proti povinnej E. D.A., X.. XX.X.XXXX, R. Č.. XXX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým, so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60 pod sp. zn. EX 7993/09, o vymoženie 307,38 € s
príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava zo dňa 16. augusta
2013 č. k. 8Er/560/2009 - 24 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

Návrh na prerušenie konania zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom

I/ vyhlásil exekúciu za neprípustnú,

II/ exekúciu z dôvodu neprípustnosti zastavil a

III/vyslovil, že náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznáva.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia vydal
dňa 29.9.2009 poverenie na vykonanie exekúcie č. XXXX XXXXXX* pre vymoženie istiny 307,38 €
s príslušenstvom, na základe exekučného titulu - právoplatného a vykonateľného rozhodcovského
rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Bratislava sp. zn.
SR 04690/09 zo dňa 3.6.2009.

Po právnom posúdení veci podľa § 251 ods. 4, § 103 O.s.p., § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“), § 44 ods. 1, § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v
znení neskorších predpisov ( ďalej len „ZRK“), § 52 až 54 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), § 2 písm. a) a písm. b), § 3 zák. č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a po oboznámení sa s obsahom spisu, najmä s obsahom označeného
rozhodcovského rozsudku a úverovej zmluvy č. XXXXXXX B. G. XX.X.XXXX spolu s jej neoddeliteľnými
prílohami a po zistení, že uvedená úverová zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 4 zák.
č. 258/2001 Z. z., tak i v zmysle § 52 a nasl. OZ, uzavrel, že exekučný titul je vydaný na základe úverovej
zmluvy, ktorej neoddeliteľnou súčasťou je rozhodcovská doložka (dohoda podľa ktorej akékoľvek spory,
ktoré vzniknú zo ZoÚ a OP budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom ak žalujúca strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, b/ pred príslušným súdom SR ak žalujúca strana podá žalobu na súde
podľa príslušného právneho predpisu), ktorá je ako neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53



ods. 5 OZ absolútne neplatná. Jej obsah totiž povinná ako spotrebiteľ nemohla ovplyvniť, nebola s ňou
individuálne dohodnutá, lebo je priamo súčasťou úverových zmluvných podmienok, núti ju podrobiť sa
výlučne rozhodcovskému konaniu, čím jej bráni v uplatňovaní svojho práva súdnou cestou a spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v jej neprospech.

Uviedol, že na absolútnu neplatnosť rozhodcovskej doložky prihliadol z úradnej povinnosti a aplikujúc
ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g), § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu vyhlásil za
neprípustnú a zastavil ju.

Výrok o nepriznaní trov exekúcie súdnemu exekútorovi súd prvého stupňa odôvodnil poukazom
na ustanovenie § 200 ods. 2 Exekučného poriadku a skutočnosťou, že súdny exekútorom napriek
opakovaným výzvam súdu, trovy exekúcie nevyčíslil a ničím nepreukázal.

Uznesenie napadla včas podaným odvolaním oprávnená z odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm.
b) O.s.p., namietajúc, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, z odvolacieho dôvodu podľa §
205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d), a písm. e) O.s.p., ako i z dôvodu nedostatočne
zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa, pretože nevykonal náležité dokazovanie a tiež, že
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).

Navrhla napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne
konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. prerušiť a vec predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie na
základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Podľa oprávnenej exekučný súd nie je oprávnený vykonávať úkony k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu vo veci s tým, že výsledkom je nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie
veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a
nasl. ZRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci
v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu
právnej istoty nemôže všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia tam, kde neexistujú
preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca
revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu
a právom na spravodlivý súdny proces. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia
zasahovať do právoplatných rozhodnutí je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná, pretože je
v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.
Exekučný súd musí s rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného
súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti. Ani v prípade pasívneho správania účastníka
nie je exekučný súd oprávnený naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. V prípade,
že by sa všeobecný súd nestotožnil s uvedenou argumentáciou, oprávnená navrhla, aby súd prerušil
konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. a podal Ústavnému súdu návrh na konanie o súlade § 44
ods. 2 veta prvá a druhá s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a s
princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Tvrdila, že exekučný súd môže
pristúpiť k zastaveniu exekučného konania len na základe návrhu účastníka. Oprávnená ďalej namietala,
že pred exekučným súdom s ňou bolo zaobchádzané odlišne v nevýhodnom slova zmysle a že z
okolností prípadu nemožno vyvodiť skutočnosti, ktoré by ospravedlnili takéto odlišné zaobchádzanie.
Postupom exekučného súdu došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní, zásady kontradiktórnosti
konania, práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Oprávnená namietala, že nemala
možnosť reagovať na tvrdenia a argumenty, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o jej právnom
postavení. Oprávnená mala za to, že exekučný súd nemal právomoc posudzovať súlad rozhodcovskej
doložky s dobrými mravmi a navyše podľa jej názoru je doložka v súlade so zákonom nakoľko nenúti
spotrebiteľa, aby spory vzniknuté zo zmluvy riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Prezentovala názor,
podľa ktorého uvedenú úverovú zmluvu nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere
podľa zák. č. 258/2001 Z. z. nakoľko oprávnená poskytuje svojím klientom peňažné prostriedky na
základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a navyše účastníci si v zmluve
dohodli, že sa na právne vzťahy medzi nimi budú vzťahovať ustanovenia OBZ. Na základe § 497 a
nasl. OBZ nemusela byť v zmluve o úvere ako podstatná záležitosť dohodnutá aj ročná percentuálna
miera nákladov. K tvrdeniu súdu o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania oprávnená uviedla,
že vzhľadom na to, že poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí
úveru, výška 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného



styku a ani so zákonom keďže výška úrokov z omeškania je stanovená zákonom len ak nie je v zmluve
dohodnutá. V tejto súvislosti oprávnená citovala aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR týkajúceho
sa danej problematiky, pričom podľa týchto rozhodnutí moderačné právo súdu nie je ustanovením
na riešenie zlého sociálneho postavenia účastníkov konania keďže odporca mal možnosť zvážiť, či
uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených a či je schopný splácať svoj záväzok s vedomím
prípadných následkov riadneho a včasného neplnenia si svojho záväzku. Naopak zdôraznila fakt, že
na dobré mravy sa nemôže odvolávať ten, kto ich ako prvý svojím konaním porušil. Dlžník má navyše
možnosť vyhnúť sa plateniu úrokov z omeškania tým, že svoj záväzok riadne a včas splní. Súd podľa
jej názoru posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol pri rozhodovaní o udelení poverenia.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávnenej bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) v
rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávnenej nie je
dôvodné, preto napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s
odôvodnením napadnutého uznesenia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav a vec posúdil podľa správnych zákonných ustanovení,
ktoré aj správne vyložil a na zistený skutkový stav ich správne aplikoval, preto odvolanie oprávnenej z
hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené.

Oprávnená v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého uznesenia a správnosť záveru, ku ktorému dospel súd prvého stupňa, že rozhodcovský
rozsudok sp. zn. SR 11969/08, predovšetkým z dôvodu neplatnej rozhodcovskej doložky nie je
spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by bolo možné viesť exekúciu. Uvedený nedostatok
rozhodcovského rozsudku a jeho nesúlad so zákonom predstavuje prekážku postupu exekučného
konania a vykonania exekúcie pre chýbajúci hmotnoprávny (materiálny) predpoklad prípustnosti
exekúcie, preto už len z tohto dôvodu bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie správne zamietnutá.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. súd konanie preruší ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

K návrhu oprávnenej na prerušenie konania odvolací súd uvádza, že pokiaľ oprávnená v súlade s ust.
§ 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. navrhla konanie prerušiť, odvolací súd poukazuje na ust. § 36 ods. 5
Exekučného poriadku, podľa ktorého ak osobitný zákon „písmeno 4c“ neustanovuje inak, exekučné
konanie nemožno prerušiť. Podľa článku 234 ods. 3 a 4 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva
(ďalej len ZES) je vnútroštátny súdny orgán najneskôr v poslednom stupni povinný obrátiť sa s
prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor. Aj za predpokladu možnej aplikácie ust. § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p., odvolací súd nepovažoval za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť s tým, že požiada
Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a sekundárneho úniového práva
tak, ako to požadoval odvolateľ. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že
požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej
zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa čl. 267
Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor
Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej
otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZEFÚ“) má povahu osobitného nesporového a
medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade
zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej
únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym
dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože
v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu
a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.



Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete čl. 267 ZES. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t.j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž
nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie
o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania,
a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v
konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený
obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.
Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľky Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či
sa má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.
Uvedenú otázku považuje odvolací súd za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore,
a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž potrebné uviesť, že okresný súd v napadnutom
uznesení nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní
en bloc, keď naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola so spotrebiteľom
individuálne dojednaná. Až na základe uvedeného skúmania potom dospel k záveru, že keďže
rozhodcovská doložka v bude 17 Všeobecných podmienok poskytovania úveru nebola so spotrebiteľom
dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu na konkrétnom jednom
rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. K rovnakému záveru
dospel i odvolací súd, ktorý navyše v dôvodoch rozhodnutia výslovne uviedol, že nespochybňuje názor
odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom
dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom
konaní nie je vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou súdov SR (pozri
napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/1/2012 a pod.). Z uvedených dôvodov je teda prvú
otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom
spore.

Druhou otázkou formulovanou odvolateľkou sa táto snažila získať odpoveď, či je možné ustanovenie
písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva
vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedená otázka však nie je z hľadiska správnosti
rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke
právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá
nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za
nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru,
že Smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky
v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre
posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol
transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z.z. a
nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd
dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom
dohodnutá individuálne a zároveň spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán



vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez
ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých
v prílohe k tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok
obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ. Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky
používanej oprávneným v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom
nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa písm. q) ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič
nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so
spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa,
a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to už odvolací súd
poukázal v dôvodoch rozhodnutia. Preto aj druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie
prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom
riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného
výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľky Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa Maria Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený
Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti,
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom
bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje
prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie
tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa
stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana,
ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať
ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi
spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci
Pohotovosť (C/76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách
rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú
povahu podmienok obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je
úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú
v zmysle čl. 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ
nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálenie
pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách
s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti tejto podmienky, je povinný
vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho
práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie
poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2
Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné
v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod
mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným
spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a
uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s čl. 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho
práva a ani v rozpore s čl. 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací
súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ,
bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie
neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte clairé, ktoré
stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte



clairé (konanie objasnené alebo už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii
judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v
čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré
už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acte clairé (konanie
jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej
otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je
potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávnenej na prerušenie konania zamietol.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny
predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave,
ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh
na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí
je pre súd záväzný.

V ust. § 109 ods.1 písm. b/ O.s.p. zákon ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie a podať návrh na
ústavný súd, aby preskúmal súlad právnych predpisov vždy, ak sa splnia podmienky uvedené v druhej
vete § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p., to znamená, ak pred rozhodnutím dospeje k záveru, že všeobecne
záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou a zákonom alebo medzinárodnou zmluvou,
ktorou je Slovenská republika viazaná. Prerušenie konania z tohto dôvodu závisí výslovne od záveru
súdu; názor účastníka konania je v tomto smere právne irelevantný.

Ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. nadväzuje na čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý
ukladá všeobecnému súdu povinnosť prerušiť konanie len v prípade, ak sa domnieva, že všeobecne
záväzný predpis, ktorý sa týka veci, odporuje ústave, zákonu alebo medzinárodnej zmluve, ktorou je
Slovenská republika viazaná. Tento postup súdu je viazaný na výsledok procesu tvorenia jeho názoru
na prejednávanú vec i právnu úpravu, aplikácia ktorej prichádza v danej veci do úvahy. Súd takto
potom postupuje len vtedy, ak dospeje k názoru svedčiacemu o existencii uvedeného rozporu. Potreba
tohto postupu preto nie je daná v prípade, že o ústavnosti zákona má pochybnosti účastník, nie však
prejednávajúci súd. Z uvedeného vyplýva, že prerušiť konanie podľa druhej vety ust. § 109 ods. 1 písm. b/
O.s.p. možno len vtedy, ak k záveru o rozpore všeobecne záväzného predpisu s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, dospel súd, a nie účastník konania
(porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 47/1996).

K návrhu oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. odvolací súd uvádza, že
po preskúmaní veci nedospel k záveru, že § 44 ods. 2 EP by mohol byť v rozpore s Ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, a preto návrh oprávnenej na
prerušenie konania zamietol.

Podľa § 45 ods. 1 ZRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných
predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b/ ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ alebo b/ alebo
c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.



Podľa § 45 ods. 2 ZRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon
rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní
nedostatky podľa ods. 1 písm. b/ alebo c/.

Platná právna úprava dáva exekučnému súdu oprávnenie v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania,
a teda aj pred prípadným vydaním poverenia na vykonanie exekúcie preveriť a vecne posúdiť
rozhodcovský rozsudok aj z toho hľadiska, či nemá nedostatky uvedené v § 40 písm. a/, b/ ZRK
alebo či nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporujúce dobrým mravom a či vec je (bola) spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní
(§ 1 ods. 1 ZRK), keďže súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s ust. § 45 ZRK je
hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Ustanovenie § 44 ods. 2 EP ukladá exekučnému
súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie
exekúcie, a tiež exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom, a tým preveriť splnenie zákonných
podmienok pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Súladom exekučného titulu so zákonom
pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či na jeho základe možno
exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na
základe tohto exekučného titulu. Takýmto ustanovením je aj § 45 ZRK - z ktorého súd pri rozhodovaní
v danej veci správne vychádzal, ktoré je výnimkou z materiálnej stránky právoplatnosti rozhodcovského
rozsudku a zahŕňa v sebe prieskumný inštitút umožňujúci exekučnému súdu posudzovať rozhodcovský
rozsudok tak, ako keby nebol právoplatný, a to z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, teda posúdiť
ho aj čo do jeho vecnej správnosti a určitosti uloženej povinnosti, preto exekučný súd nie je ním v
zmysle § 159 O.s.p. viazaný. Táto výnimka vyplýva z osobitnej povahy tohto rozsudku, špecifickosti
rozhodcovského konania, ktoré mu predchádzalo a z povahy opravného prostriedku proti nemu, ktorým
je žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú
otázku predtým, než vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2 EP).
Ak rozhodcovský súd nemal právomoc na konanie alebo ak rozhodcovský rozsudok má nedostatky,
ktoré zakladajú jeho zmätočnosť podľa § 40 písm. a/ a b/ ZRK, rovnako ak súd zistí, že plnenie, na
ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka, je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
v rozpore s dobrými mravmi, je to dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo zastavenie exekučného konania súdom (ak už došlo k vydaniu poverenia na vykonanie
exekúcie), pričom nie je podstatné, že z týchto dôvodov nedošlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku
súdom v konaní podľa § 40 ZRK.

Vzhľadom na uvedené, súd prvého stupňa v posudzovanej veci konal v súlade so zákonom, pokiaľ
posudzoval rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45 ZRK a pri rozhodovaní správne podrobil
osobitnej súdnej kontrole rozhodcovskú doložku zakotvenú v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru berúc do úvahy kritériá, na ktorých je inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky založený a dospel
k správnemu záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve, ktorá
je neplatná pre rozpor s ust. § 53 a nasl. OZ a nemohla preto založiť právomoc rozhodcovského
súdu na konanie a rozhodovanie majetkových sporov vyplývajúcich zo (spotrebiteľskej) úverovej zmluvy
uzavretej medzi účastníkmi.

Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv zákon vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako
tzv. slabšej zmluvnej strany (toto postavenie vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ je z hľadiska
informovanosti a vyjednávacej pozície v slabšom postavení a nemá možnosť individuálne ovplyvniť
obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom), a tiež zo zásady neprípustnosti zneužívania
monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. V § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka (OZ) zákonodarca vymedzil všeobecnú zásadu, podľa ktorej spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať také ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky). To neplatí iba v prípade, ak ide
o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné
podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne
dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa však nepovažujú také, s ktorými mal
spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah (§ 53 ods.
2 OZ).



Podľa § 53 ods. 4 písm. r/ OZ neprijateľnou podmienkou uvedenou v spotrebiteľskej zmluve je aj
ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednania rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné (§ 53 ods. 5 OZ).

Z cit. ust. vyplýva, že medzi neprijateľné podmienky Občiansky zákonník príkladmo zahŕňa aj
dojednanie rozhodcovskej doložky, vyžadujúcej od spotrebiteľa výlučné riešenie sporov s dodávateľom
v rozhodcovskom konaní. V danom prípade síce rozhodcovská doložka zakotvená v čl. 17 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru nevyžaduje od povinnej ako spotrebiteľa, aby akékoľvek spory
riešila výlučne v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom spoločnosti Slovenská
rozhodcovská a.s., avšak k takémuto účinku podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne smeruje,
nakoľko voľba medzi rozhodcovským a všeobecným súdom je v rukách žalujúcej strany, ktorou
bude takmer výlučne oprávnená. Táto zmluvná podmienka nebola povinnou ako spotrebiteľom
individuálne dojednaná, lebo povinná nemala možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť obsah
predmetnej zmluvy a nemala na výber, vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložky s ostatnými
štandardnými podmienkami. Mohla len zmluvu ako celok (vrátane obchodných podmienok pre úver a v
nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky) odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam.
Takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech povinnej (spotrebiteľa), pretože neumožňuje spotrebiteľovi zvoliť si
spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na dodávateľa, ktorý vybral konkrétny
rozhodcovský súd na riešenie prípadných sporov vzniknutých zo zmluvy, čím je fakticky odopretá
spotrebiteľovi možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak dodávateľ podá návrh
na rozhodcovský súd. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je takto formulovaná rozhodcovská doložka
neprijateľná, a tým v zmysle § 53 ods. 5 OZ je absolútne neplatná, preto na základe nej (bez právomoci
rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh právneho predchodcu oprávneného,
nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom.

Výkon práv oprávnenej v tomto konaní založený na neprijateľnej zmluvnej podmienke, ktorou povinná
ako spotrebiteľ nie je viazaný, je nezlučiteľný i s normami úniového práva na ochranu spotrebiteľa -
Smernicou Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a s
ustálenou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, v ktorej sa opakovane zdôrazňuje požiadavka, aby
vnútroštátne procesné predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných právom
Únie a v súlade s touto požiadavkou povinnosť vnútroštátneho súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený
výkon rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, aj bez návrhu v súlade s cieľom
smernice zabezpečiť, aby nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách nezaväzovali spotrebiteľov a
v rámci exekučného konania posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej
poskytovateľom úveru so spotrebiteľom, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o
právnom a skutkovom stave a ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto
posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva, ako aj povinnosť tohto súdu v
ktoromkoľvek štádiu exekučného konania aj bez návrhu (ex officio) zastaviť výkon tohto rozhodcovského
rozhodnutia v prípadoch, keď požadované či vymáhané plnenie je v rozpore s úniovým právom. Súdny
dvor vo viacerých rozhodnutiach tiež konštatoval, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej
medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle Smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá
a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza
sídlo predajcu alebo dodávateľa - ako je tomu v posudzovanom prípade, spĺňa všetky podmienky, aby
mohla byť z hľadiska smernice kvalifikovaná ako nekalá (pozri rozsudok vo veci C-243/08 zo 4.6.2009
Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Gyórfi, bod 40 a iné).

Z uvedených dôvodov bolo napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. ako vecne správne
potvrdené.

O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodnuté, lebo účastníci nenavrhli o nich rozhodnúť (§ 224
ods. 1, § 151 ods. 1 prvá veta O.s.p.).



Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.