Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 11CoE/325/2013 z 28. 4. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 28. apríla 2014, sp. zn. 11CoE/325/2013, ECLI:SK:KSTT:2014:2213202521.1 Krajský súd Trnava | 11CoE/325/2013 | ECLI:SK:KSTT:2014:2213202521.1 | 2014-04-28 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 45 ZRK Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/26a7a357-39da-4176-acf0-c3697d23b7e7 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2213202521.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoE/325/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2213202521
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2213202521.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., IČO: 36 432
105, so sídlom Astrová 2/A, Bratislava, zastúpeného: verita, s.r.o., IČO: 36 432 105, so sídlom Karpatská
18, Bratislava, proti povinnému: R. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. X. XXXX/XX, Y. F., o žiadosti súdnej
exekútorky Mgr. Jany Sitášovej, Exekútorský úrad Bratislava, so sídlom Astrová 2/A, Bratislava, pod
sp. zn. EX 21/2013, o udelenie poverenia, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Dunajská Streda č.k. 12Er/197/2013-13 zo dňa 21. marca 2013, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením napadnutým odvolaním súd prvého stupňa žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol. Právne rozhodnutie odôvodnil použitím ustanovení § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 písm. b/, c/, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní,
§ 39, § 52 a nasl., § 53 ods. 1, 4 písm. r/, ods. 5 Občianskeho zákonníka a Smernicou Rady č. 93/13/
EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Súd prvého stupňa mal za
nesporné, že záväzkovo-právny vzťah medzi právnym predchodcom oprávneného (Poštová banka, a.
s., Bratislava) a povinným vznikol na základe zmluvy o úvere zo dňa 19. 5. 2006. Daný vzťah podlieha
právnemu režimu ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a ustanovení § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže právny predchodca oprávneného - banka je podnikateľ a pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti (dodávateľ)
a povinný je fyzická osoba, ktorá preukázateľne nekonala v tomto vzťahu v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (spotrebiteľ). Súčasťou zmluvy boli aj Obchodné podmienky
pre úver. Ich súčasťou je v bode 9.2 rozhodcovská doložka. V zmysle tohto ustanovenia sa strany
„dohodli“, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy budú riešené dohodou, inak bude spor predložený a
riešený určeným rozhodcovským súdom s tým, že rozhodnutie bude pre sporové strany konečné a
záväzné. V danom prípade súd prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodcovská doložka spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že
znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli
dodávateľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ nevyjednal, ani nemal na výber, vzhľadom na jej
splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti
spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu, núti spotrebiteľa podrobiť sa výlučne rozhodcovskému
konaniu, z ktorého dôvodu sa prieči dobrým mravom a preto je neprijateľná, a teda neplatná. Z tohto
dôvodu preto nemalo prebehnúť ani rozhodcovské konanie, a predložený rozhodcovský rozsudok nie
je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa
žiadosť exekútorky o udelenie poverenia zamietol.

Proti tomuto uzneseniu v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie
oprávnený, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne, aby napadnuté uznesenie



zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil podľa § 205 ods. 2 písm. d/
tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
podľa § 205 ods. 2 písm. f/ tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci a podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. tým, že účastníkovi - oprávnenému sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom. Uviedol, že pôvodný veriteľ Poštová banka, a.s. bola v čase
uzatvárania úverovej zmluvy podľa § 93b ods. 1 z. č. 483/2001 Z. z. o bankách povinná ponúknuť
svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva podľa
§ 3 ods. 2 ZoRK zaväzuje aj právnych nástupcov strán a preto oprávnený nemal inú možnosť, ako
podať žalobu na rozhodcovskom súde v zmysle dohodnutej rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská
doložka obsiahnutá vo Všeobecných obchodných podmienkach a v Obchodných podmienkach pre
úver, bola dohodnutá riadne, v súlade so zákonom. Zmluva o úvere bola uzatvorená pred 1.1.2008,
preto sa úprava Občianskeho zákonníka na túto zmluvu nevzťahuje, keďže Občiansky zákonník
taxatívne vymedzoval, ktoré zmluvy možno považovať za spotrebiteľské. Platí pritom zásada zákazu
retroaktivity. Ďalej poukazoval na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave č. k. 18CoE/633/2011-25
zo dňa 26.6.2012, Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 2CoE/292/2012-59, Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 9CoE/27/2011 zo dňa 21.12.2011, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 MCdo
11/2010 zo dňa 26.9.2011 ako i nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 192/06 z 3.11.2006, sp.
zn. I. ÚS 335/06 z 30.10.2007, sp. zn. II. ÚS 244/09 z 29.9.2009, sp. zn. I. ÚS 242/07 z 3.7.2008 a
dôvodil, že prvostupňový súd rozhodol v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, čím zasiahol
do princípu právnej istoty. Právoplatný rozhodcovský rozsudok je prekážkou pre opätovné prejednanie
veci, je právne záväzný rovnako ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu a po uplynutí lehoty na
plnenie je vykonateľný, t. j. spôsobilý byť podkladom pre exekúciu. Exekučný súd nie je oprávnený
skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie ani zmluvu,
na základe ktorej bol rozhodcovský rozsudok vydaný. Výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre
účastníkov a pre všetky orgány; len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova,
predstavuje teda prekážku res iudicata. Prvostupňový súd išiel nad rámec zákona, keď nerešpektoval
ustanovenie § 35 a § 40 a nasl. z. č. 244/2002 Z. z.. Ani ustanovenie § 45 ZoRK neumožňuje
exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, hodnotiť skutkovú a právnu
stránku prípadu, vykonávať k tomu potrebné dokazovanie a vydávať rozhodnutie vo veci samej.
Exekučný súd nie je vecne príslušný vo veci konať ako súd vyššej inštancie, kasačný súd, alebo súd
konajúci o opravnom prostriedku. Rozsah preskúmavacej pôsobnosti exekučného súdu vo vzťahu k
rozhodcovským rozsudkom je v štádiu rozhodovania o udelení poverenia totožný s rozsahom jeho
preskúmavacej pôsobnosti vo vzťahu k rozsudkom súdov. Môže skúmať právomoc rozhodcovského
súdu, avšak nie hmotnoprávne aspekty uplatnenia tejto právomoci. Súdny dvor EÚ v žiadnom zo
svojich rozhodnutí nevyslovil nekalosť dojednania rozhodcovskej doložky per se, ale trvá na tom, že jej
nekalosť môže byť daná len za splnenia niektorých podmienok. Konaním prvostupňového súdu bolo
oprávnenému odňaté právo domáhať sa svojho práva na uspokojenie svojej pohľadávky v exekučnom
konaní, nakoľko súd vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané
v súlade so zákonom za nevykonateľné, čím oprávnenému spôsobil ujmu, teda konal v rozpore so
zásadou zákazu denegatio iustitiae, podľa ktorej nikomu nie je možné odoprieť spravodlivosť. Oprávnený
ďalej poukazoval na to, že zmluva o úvere patrí podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka
medzi tzv. absolútne obchody, pre ktoré je daná pôsobnosť Obchodného zákonníka bez ohľadu na
povahu účastníkov. Predmetná zmluva a nároky z nej vyplývajúce vznikli pred 1.1.2008, preto na ňu
nie je možné aplikovať ustanovenia zákona č. 568/2007 Z. z. účinného od 1.1.2008, ktorá podstatným
spôsobom zmenila ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv. Zmluvu o úvere preto nie je
možné považovať za zmluvu spotrebiteľskú v zmysle OZ, nemožno na ňu aplikovať ustanovenia na
ochranu spotrebiteľa. Zmluva o úvere zo dňa 18.05.2006 bola uzavretá v súlade so zákonom, dlžník
sa nedovolával neplatnosti jej ustanovení, ani nenapadol rozhodcovský rozsudok, preto je absurdné,
aby túto vôľu nahrádzal súd. Poukázal na odlišné znenie slovenskej verzie ustanovenia prílohy bod
1, písm. q) smernice Rady č. 93/13/EHS. Podľa ostatných jazykových verzií smernica vyžaduje len
toľko, že spory so spotrebiteľom nesmú byť riešené osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená
právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo.
Rozhodcovské konanie v SR je upravené zákonom č. 244/2002 Z. z. a rozhoduje sa v ňom podľa
právneho poriadku Slovenskej republiky. Preto rozhodcovská doložka, nie je v zmysle smernice nekalou
podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Voľbou spotrebiteľa bolo uzavrieť zmluvu s uvedenou doložkou, čo
potvrdila svojím podpisom, avšak súd svojím rozhodnutím vyslovil vôľu zmluvných strán za irelevantnú
a nahradil ju svojím rozhodnutím. Zasiahol do zmluvnej voľnosti strán, odňal oprávnenému právo
uspokojiť svoju pohľadávku, porušil princípy právneho štátu ako aj viaceré právne normy, odvolávajúc



sa na ochranu spotrebiteľa dôvodiac rozporom s dobrými mravmi. Rozhodcovské doložky nie sú v
spotrebiteľských veciach paušálne zakázané. Rozhodcovský súd bol zriadený na základe zákona.
Prvostupňový súd neodôvodnil, akú inú kvalitu či kvantitu by mali procesné práva účastníkov, ak by
konanie prebiehalo na všeobecnom súde. Rozhodcovský súd postupoval v súlade so zákonom a
nezasiahol do práv účastníkov. Na záver poukázal na právne závery vyjadrené v rozsudku Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 33Cdo 2675/2007 zo dňa 30.10.2009. Odmietnutie vydať poverenie na právnom základe
odlišného názoru ako exekučného súdu na hmotnoprávne meritum veci, ako mal rozhodcovský súd,
je podľa oprávneného odmietnutím spravodlivosti a zjavným porušením práva na súdnu a inú právnu
ochranu.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané
včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 37 ods. 1 Exekučného
poriadku), proti rozhodnutiu proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku),
po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu
nie je možné priznať úspech, v dôsledku čoho bolo dôvodné vecne správne uznesenie súdu prvého
stupňa potvrdiť.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu, alebo exekučného titulu so zákona, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V prejednávanej veci bolo potrebné vyriešiť si otázku viazanosti exekučného súdu rozhodcovským
rozsudkom (vzťah § 35 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 O.s.p. k § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní) a jednak rozsah prieskumnej právomoci exekučného súdu vo fáze
rozhodovania o udelení poverenia exekútorovi vo vzťahu k § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní (vzťah
§ 44 Exekučného poriadku k § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní).

Otázku viazanosti exekučného súdu rozhodcovským rozsudkom je potrebné hľadať vo vzájomnom
vzťahu § 35 ZoRK v spojení s § 159 O.s.p. a § 45 ZoRK. Z ustanovenia § 35 ZoRK plynie,
že rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 ZoRK, má pre účastníkov
rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Účinky právoplatného
rozsudku v O.s.p. nie sú upravené. Teória však rozoznáva dvojaké účinky právoplatnosti: tzv.
formálne a tzv. materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je
preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú
odkladný (suspenzívny) účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi,
medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe
judikovaného nároku, o ktorom nemožno znova konať, a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči
všetkým orgánom.

Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné
riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilitou.
V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre
určité okruhy právnych vzťahov (pre určité právne normy) sa na ne hľadí, akoby materiálne právoplatné
neboli. Príkladom takejto normy je § 7 Trestného poriadku, ktorý umožňuje orgánom činným v trestnom
konaní neprihliadať na materiálnu právoplatnosť rozhodnutia vydaného iným orgánom verejnej moci,
pokiaľ ide o otázku viny obvineného. Podobným príkladom je tiež ustanovenie § 21 ods. 2 Zákona o
rodine, podľa ktorého sa za určitých podmienok neobnovuje manželstvo osoby, ktorá bola vyhlásená za
mŕtvu, zrušením tohto vyhlásenia, teda sa prelamujú účinky materiálnej právoplatnosti rozhodnutia súdu
o zrušení vyhlásenia za mŕtveho, ktoré je inak záväzné pre každého.



Všetky tieto normy svedčia o tom, že materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale
z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky. Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky
materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať, patrí zákonu, teda zákonodarcovi a súdom nepatrí skúmať
vhodnosť, či nevhodnosť zákonodarcom zvoleného riešenia, pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou SR,
ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so
zákonom.

Poslednú a osobitnú výnimku z účinkov materiálnej právoplatnosti možno vyvodiť teleologickou
redukciou ustanovenia § 159 O.s.p. vo vzťahu k mimoriadnym opravným prostriedkom. Zákon
totiž výslovne nerieši viazanosť súdu rozhodujúceho o mimoriadnom opravnom prostriedku proti
právoplatnému rozhodnutiu týmto právoplatným rozhodnutím. Ak by sa však ustanovenie § 159 O.s.p.
v týchto prípadoch aplikovalo doslovne, potom by bolo prakticky vylúčené akékoľvek preskúmanie
právoplatných rozhodnutí mimoriadnymi opravnými prostriedkami. Súd rozhodujúci o mimoriadnom
opravnom prostriedku by bol totiž pri doslovnom výklade § 159 O.s.p. viazaný rozhodnutím, ktoré
preskúmava. Takýto výklad by však znefunkčnil, ba priamo znemožnil uplatnenie mimoriadnych
opravných prostriedkov, a tým by vlastne vylúčil použitie ustanovení o dovolaní alebo obnove konania
v občianskom súdnom konaní. Takéto dôsledky by však viedli k zjavnej absurdite. Preto je potrebné
výkladom redukovať doslovné znenie § 159 O.s.p. tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti súdneho
rozhodnutia v zmysle tohto ustanovenia nie je viazaný súd, ktorý toto rozhodnutie preskúmava na
základe mimoriadneho opravného prostriedku alebo obdobného právneho inštitútu.

Vzhľadom na ustanovenie § 35 ZoRK sa vyššie uvedený výklad v plnom rozsahu vzťahuje aj na
rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. I z účinkov materiálnej
právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky rovnako, ako z účinkov materiálnej
právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ustanovenie § 40 ZoRK o
žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ustanovenie § 35 ZoRK vykladané
doslovne, potom by súd v konaní o tejto žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať,
pretože by ním bol viazaný. Takýto výklad by však šiel zjavne proti zreteľne vyjadrenej vôli zákonodarcu,
ktorý v § 40 ZoRK zakotvil oprávnenie súdu takýto rozhodcovský rozsudok preskúmať v rozsahu tam
uvedenom. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ustanovenie § 35 ZoRK (v spojení s § 159 O.s.p.)
redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je
viazaný súd, ktorý tento rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 ZoRK.

Vo vyššie uvedenom zmysle tak treba vykladať aj ustanovenie § 15 ZoRK. Toto ustanovenie v
sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu
rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia. V zmysle vyššie uvedených výkladov účinkov materiálnej
právoplatnosti by však toto ustanovenie úplne stratilo svoj význam, ktorý mu dal zákonodarca zreteľným
vyjadrením v jeho texte, a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku
priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 ZoRK.

Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 ZoRK je tak potrebné na
účely § 45 ZoRK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45
ZoRK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne právoplatný nebol - nie je ním
teda viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do
jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 268 O.s.p.
(resp. § 57 Exekučného poriadku), či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, alebo
či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Toto ustanovenie (§ 45 ZoRK) potom
treba považovať za ono „zákonné zmocnenie“, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho preskúmanie.

Toto preskúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok
nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto
samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 ZoRK), či v
tejto veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah
povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, súladu s právom



alebo dobrými mravmi. Toto posudzovanie je potom neoddeliteľne späté i s posúdením platnosti zmlúv,
prípadne iných právnych úkonov, ktoré sú základom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom,
ktorý sa preskúmava, ako aj posúdením toho, či tento nárok riadne vznikol, existuje, je splatný a podobne.

Tomuto záveru napokon svedčí doslovné znenie ustanovenia § 35 ZoRK, ktorý účinky rozhodcovského
rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu
bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné i s
ohľadom na to, že rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského
rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Je preto
nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne orgány mocensky postavené
plnohodnotne na úroveň orgánov disponujúcim verejnou mocou.

Exekučný súd je už vo fáze rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi (§ 44
ods. 2 Exekučného poriadku) povinný prihliadať na dôvody zastavenia exekúcie uvedené v § 45 ods. 1
písm. b) a c) ZoRK a v prípade, že ich zistí, žiadosť o udelenie poverenia môže zamietnuť.

Bolo preto dôvodným pristúpiť k preskúmaniu týchto otázok.

Zo zmluvy o úvere č. 7761840906 zo dňa 19. 5. 2006 bolo zistené, že pôvodný veriteľ spoločnosť
Poštová banka, a.s. a povinný ako dlžník, uzavreli zmluvu o úvere vo výške 50.000,-Sk, ktorá mala byť
zaplatená v 60 mesačných splátkach po 1.411,-Sk, kde neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú i obchodné
podmienky pre úver. V článku 9 bod 9.2 týchto podmienok je obsiahnutá rozhodcovská doložka, v
zmysle ktorej sa zmluvné strany dohodli, že: „akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo ZoÚ a OP, budú
riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody Klient prijíma návrh PB na riešenie vzájomných
sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich s ZoÚ a OP, vrátane sporov o platnosť, výklad a
zánik ZoÚ alebo OP, v rozhodcovskom konaní pred stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri
spoločnosti ROZHODCOVSKÁ ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., IČO: 35 862 882, zapísaná v OR
SR OS Bratislava 1, odd. Sa, vl. Č. 3157/B [RAM] podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sporového
konania sa rozhodnutia RAM podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné.
Miestom rozhodcovského konania je Bratislava.“

Z formy a obsahu tejto zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač
formulára mal oprávnený už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného,
pričom povinný obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť ani neovplyvnil.
Na tom nič nemení ani zákonná povinnosť banky ponúknuť klientom riešenie sporov v rozhodcovskom
konaní.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31. 12. 1992 do 30. 6. 2007. Jeho ust. § 23a účinné
v období od 1. 1. 2000 do 24. 11. 2004 zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona
rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať
a/ neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby
na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj
výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho
spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; b/ podmienky, ktoré sú v rozpore s
dobrými mravmi.

S účinnosťou od 25. 11. 2004 (do 30. 6. 2007) citovaný zákon v § 23a definoval už spotrebiteľské zmluvy
ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy,
ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ
obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.



Nadväzne dňa 1. 7. 2007 nadobudol účinnosť nový Zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z., ktorý
v pôvodnom znení v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými
podmienkami spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka
alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa
uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa
primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo účinné až do novelizácie zák.
č. 397/2008 s účinnosťou od 1. 11. 2008. V ostatnom znení má § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.z. zakotvené,
že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských
zmluvách.

Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od 1.
4. 2004 do 31. 12. 2007 a rozdielne v období od 1. 1. 2008. § 52 Občianskeho zákonníka v znení v období
od 1. 4. 2004 do 31. 12. 2007 zakotvoval, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo
alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami
sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

S účinnosťou od 1. 1. 2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako
každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom
podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1. 4. 2004 do 31. 12. 2007, teda v čase
uzavretia predmetnej zmluvy o úvere účastníkmi (uzavretá dňa 19. 5. 2006), zmluva o úvere, ktorá
je upravená v Obchodnom zákonníku pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho
zákonníka nespadala. Je ale nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit.
§ 23a zák. č. 634/1992 Zb. v znení od 25. 11. 2004, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného
zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé,
že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je
teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou.

Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho
zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1,
odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust.
§ 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb.

Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval
v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy
nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v
zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je
spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z.. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o
úvere sa zaviazal poskytnúť oprávnený ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasné peňažné
prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť
a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa
základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a/ a b/ zák. č. 258/2001 Z.z.. S poukazom
na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna
právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i



ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, je nevyhnutné predmetný
právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a
príslušných ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch. Keďže zároveň nebolo preukázané, že by
zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001
Z.z., nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.

V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy,
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Toto citované
ustanovenie ods. 1 sa nevzťahuje iba na predmet plnenia, alebo na cenu plnenia (ods. 2). V
ods. 3 Občiansky zákonník príkladmo demonštratívne vymenúva niektoré neprijateľné podmienky v
spotrebiteľských zmluvách. V ods. 4 zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

S účinnosťou od 1. 1. 2008 novelou vykonanou zák. č. 568/2007 Z.z. boli citované ustanovenia
Občianskeho zákonníka novelizované nasledovne:

V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. 1. 2008 spotrebiteľské zmluvy
nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o
predmet plnenia, cenu plnenia, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa
ods. 2 tohto ustanovenia za individuálne dojednané zmluvné podmienky sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa
ods. 3 tohto ustanovenia ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. V ods. 4 potom zákonodarca
demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú neprijateľnými podmienkami.
Výpočet táto novelizácia doplnila o písm. r/ v zmysle ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v
spotrebiteľskej zmluve sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa ods.
5 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa
dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu cieľom úpravy je umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde
uplatní svoje právo.

Z cit. ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá
vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná.
Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.

Článok 1 písm. q/ prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 účinnej od 21. 4. 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú
zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov
Európskej únie na rozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa
vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby súd vykladal vnútroštátne normy
vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem
inkorporované.

ESĽP v rozsudku z 27. 6. 2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd
je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu
než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka



o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh
nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.

Ako už bolo uvedené vyššie zmluvné strany dohodli rozhodcovskú doložku v článku 9 bod 9.2
obchodných podmienok pre úver, v zmysle ktorej sa dohodli, že: „akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo
ZoÚ a OP, budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody Klient prijíma návrh PB na riešenie
vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich s ZoÚ a OP, vrátane sporov o platnosť,
výklad a zánik ZoÚ alebo OP, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadenom
pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., IČO: 35 862 882, zapísaná v OR
SR OS Bratislava 1, odd. Sa, vl. Č. 3157/B [RAM] podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sporového
konania sa rozhodnutia RAM podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné.
Miestom rozhodcovského konania je Bratislava.“

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom
ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto
prípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými
zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam
rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný
záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez
vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským
súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej
veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola
dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ
osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej
zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej
ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu.

V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24. 2. 2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd
vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie
sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je
neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým
mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a
nasl. OZ za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno
považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných
práv sťažovateľa nedošlo. Ak teda podľa cit. rozhodnutia ÚS je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
rozhodcovská doložka, ktorá umožňuje výber žalobcu, či podá žalobu na rozhodcovskom alebo na
štátnom súde, o to skôr ňou bude doložka ukladajúca spory riešiť výlučne pred rozhodcovským súdom,
ako je tomu v danom prípade.

Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie odvolací súd je toho názoru, že zmluvná podmienka dojednaná
účastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky, podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná výlučne
určený rozhodcovský súd, čím núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a zbavuje ho
možnosti riešiť prípadné spory pred štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou,
na ktorú musí súd v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí
zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.

Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v zmluve o úvere je v priamom rozpore s
cit. ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia
predmetnej zmluvy Občiansky zákonník citované ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou
od 1. 1. 2008 neobsahoval a v zmysle § 879j Občianskeho zákonníka vznik právnych vzťahov a nároky



vzniknuté pred 1. 1. 2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších predpisov, neprijateľnosť predmetnej
zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím cit. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka za použitia
jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ
i Ústavného súdu SR.

Keďže predmetná rozhodcovská doložka, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je neplatná a keďže potom medzi
zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich zák. č.
244/2002 Z.z., nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť.
Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný,
nulitný, ničotný, neschopný vyvolať právne následky. Exekučný titul je teda v rozpore so zákonom,
v dôsledku čoho boli splnené podmienky § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pre zamietnutie žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celosti.

S poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo potom už nadbytočným
zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných
podmienok.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.
1 a 2 O.s.p. z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasom 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.