{"guid": "c52217ab-86b3-46c6-ba45-74e231bebd1e:3859f725-b76f-4827-a617-a4d98d365493", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8115205283.3", "spisova_znacka": "9Co/129/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 9Co/129/2017 z 5. 3. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 5. marca 2018, sp. zn. 9Co/129/2017, ECLI:SK:KSPO:2018:8115205283.3", "identifikacne_cislo": "8115205283", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Adriana Szaniszlová", "sudca_id": 1326, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-adriana-szaniszlova-1326", "datum_vydania": "2018-03-05", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1973/138", "nazov": "predpis č. 138/1973 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1973/138", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/138-1973"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/442", "nazov": "zákon č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/442", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/442-2002"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3859f725-b76f-4827-a617-a4d98d365493", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8115205283.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2018:8115205283.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2018:8115205283.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/129/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115205283
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8115205283.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a sudkýň
JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v spore žalobcu: F. O., J.. XX.X.XXXX,
G. K. XX, XXX XX K., štátny občan Slovenskej republiky, zastúpený advokátkou JUDr. Martinou
Kožárovou Jenčovou, so sídlom Slovenská 69, 080 01 Prešov, proti žalovanému: Východoslovenská
vodárenská spoločnosť, a.s., IČO: 36 570 460, so sídlom Komenského 50, 042 48 Košice, zastúpenému
spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Peter Kerecman, spoločnosť s ručením obmedzeným, IČO:
36 588 725, so sídlom Rázusova 1, 040 01 Košice, o zaplatenie 919,04 eura s príslušenstvom, takto o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 11C/87/2015-120 zo dňa 24.5.2017

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo vyhovujúcom výroku a v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania.

Priznáva žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým,
že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi 919 eur s úrokmi z omeškania vo výške 5,05% ročne od 28.3.2015 do
zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a o nároku
na náhradu konania rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100%.
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 5.3.2015 domáhal zaplatenia
914,04 eura s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 5.3.2015 do zaplatenia. Nárok uplatnil
titulom vydania bezdôvodného obohatenia na tom skutkovom základe, že na parcelách, ktorých je
spoluvlastníkom, má žalovaný vybudovaný kanalizačný zberač. Príslušný pozemok žalovaný užíva bez
nájomnej zmluvy, žalobca preto žiadal zaplatenie sumy 459,52 eura za 1 rok ako primerané nájomné za
obdobie od 5.3.2013 do 5.3.2015, pričom pri výpočte žalovanej sumy vychádzal zo znaleckého posudku.
Súd konštatoval, že žalovaný so žalobou nesúhlasil. Vyslovil názor, že najneskôr v deň právoplatnosti
stavebného povolenia, čo bolo 22.3.1976, boli nehnuteľnosti právneho predchodcu žalobcu zaťažené
zákonným vecným bremenom podľa Zákona č. 138/1973 Zb. o vodách. Zákony v súvislosti so zákonným
vecným bremenom pripúšťajú len dva nároky za obmedzenie vlastníckeho práva, a to nárok na náhradu
za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti a nárok na primerané náklady na zachovanie a opravy
vecného bremena. Náhrada za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti je upravená v špeciálnom
právnom predpise - zákone č. 442/2002 Z. z., ktorý má prednosť pred všeobecným právnym predpisom -
Občianskym zákonníkom, pričom tento nárok môže vlastník pozemku aplikovať v prekluzívnych lehotách
odo dňa vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti. Žalovaný zároveň zdôraznil, že v danom
prípade v zmysle § 37a ods. 3 zákona č. 138/1973 Zb., v znení účinnom od 1.1.2002, vzniklo zo zákona
vecné bremeno pokiaľ ide o užívanie stavby kanalizačného zberača na pozemku žalobcu.



Z vykonaného dokazovania súd zistil, že žalobca je spoluvlastníkom parcely č. H. XXX - ornej pôdy o
výmere 1.137 m2 v podiele X/X, zapísanej na LV č. XXX, k. ú. N., vlastní aj podiel X/X k parcelám č.
H. XXX - orná pôda o výmere 1.630 m2 a H. XXX - orná pôda o výmere 907 m2, ktoré sú zapísané
na LV č. XXXX, k. ú. N.. Spoluvlastnícke podiely k predmetným nehnuteľnostiam nadobudol dedením
po svojej sestre S. O., ktorá zomrela v r. XXXX. Medzi jeho predchodkyňou S. O. ako prijímateľkou
a Východoslovenskými vodárňami a kanalizáciami, š. p. H. ako nájomcom bola uzavretá nájomná
zmluva z toho dôvodu, že na pozemkoch, ktoré v súčasnosti vlastní žalobca sa na ploche o výmere
1.009 m2 nachádza kanalizačný zberač G, nájomné bolo dohodnuté vo výške  X,XX Sk/m2 ročne, čo
predstavovalo sumu X.XXX Sk ročne. Po smrti S. O. žalobca jednal so žalovaným ohľadne zmeny
nájomnej zmluvy, pričom požadoval vyššie nájomné, s čím však žalovaný nesúhlasil, preto žalobca
listom z 5.9.2007 vypovedal nájom.
Súd zistil, že kanalizačný zberač G žalovaného je súčasťou vodohospodárskej stavby „K.-N., H., K. N.“.
Stavebné povolenie vydal Q. I. K., odbor poľnohospodárstva č. K.. XXXX/XXXX zo dňa XX.X.XXXX,
ktorý v bode 4 povolil aj vstup na cudzie pozemky podľa § 37 zákona v rozsahu potrebnom pre
zabezpečenie prevádzky vodohospodárskeho diela a pre výkon dozoru. V bode 5 je obsiahnuté
povolenie na vyvlastnenie potrebných nehnuteľností podľa § 37 ods. 2 zákona č. 138/1973 Zb. v rozsahu
potrebnom na vybudovanie povoleného vodohospodárskeho diela, ak ich nemožno získať dohodou.
Kolaudačné rozhodnutie o povolení užívania tejto stavby bolo vydané  dňa 8.3.1984. Súd prvej inštancie
uviedol, že medzi účastníkmi konania nebola spornou skutočnosť o tom, že kanalizačný zberač sa
nachádza na časti parciel č. H. XXX, XXX M. XXX, ako to vyplýva z geometrického plánu Geodézie,
a. s. Prešov č. XXX-XX-XXX-XX-XX. Konkrétne ide o diel X o výmere 123 m2, diel X o výmere 28 m2
a diel XXX o výmere 258 m2 z parcely č. H. XXX, diel X o výmere 36 m2 a diel XXX o výmere 4 m2
z parcely č. H. XXX a diel XX o výmere 104 m2, diel XX o výmere 99 m2 a diel XX o výmere 82 m2
z parcely č. H. XXX.
Súd konštatoval, že žalobca obdobný nárok, týkajúci sa obdobia od 1.1.2008 do 15.12.2009, uplatnil
voči žalovanému, pričom konanie bolo vedené pod sp. zn. 17C/8/2010; v predmetnom konaní vypočítal
znalec všeobecnú hodnotu pozemkov žalobcu podľa metódy polohovej diferenciácie a následne
všeobecnú hodnotu ročného nájomného za dané pozemky, pričom pri výpočte vychádzal zo sumy 1,04
eura za 1m2 ročne. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že voči výpočtu nájomného nemá výhrady.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi, ani jeho právnej predchodkyni, nevzniklo zákonné
vecné bremeno podľa § 37a Zákona č. 138/1973 Zb. a mal tiež za to, že nedošlo ani k nútenému
obmedzeniu vlastníckeho práva v zmysle § 37 ods. 1 písm. b) tohto zákona.  Stotožnil sa s právnym
názorom vysloveným v súdnom konaní 17C/8/2010, podľa ktorého ustanovenie § 20 ods. 1 Zákona č.
442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách neupravuje zákonné vecné bremeno,
ktoré by zodpovedalo právu prevádzkovateľa na užívanie pozemku. Toto ustanovenie neobsahuje
označenie, že by malo ísť o vecné bremeno a aj z jeho formulácie je zrejmé, že predstavuje len
verejnoprávne obmedzenia vlastníka pozemku v súvislosti so vstupom prevádzkovateľa verejného
vodovodu alebo kanalizácie na pozemky. Pokiaľ sa verejnoprávnym predpisom umožňuje vstup na
nehnuteľnosti za určitým účelom iných osôb ako vlastníkovi, nejedná sa o vecné bremeno, ale o
zákonné obmedzenie vlastníckeho práva vo verejnom záujme. Chýba totiž opakujúci sa charakter práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu, čo je typické pre vecné bremeno.
Pokiaľ žalovaný poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove 1S/49/2011-80, uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 10Sžr 69/13 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
PL-ÚS/35/15, ktoré mali byť na podporu jeho stanoviska, dospel k záveru, že tieto rozhodnutia nemôžu
ovplyvniť rozhodnutie súdu v danom spore. Nevyplýva z nich konkrétny skutkový stav, najmä to, o aké
vodohospodárske dielo sa jedná a kedy bolo postavené.
Súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný tým, že má svoju stavbu postavenú na pozemku, ktorého je
žalobca spoluvlastníkom, užíva časť pozemku žalobcu bez právneho dôvodu, bezpochyby dochádza k
bezdôvodnému obohateniu, ktoré predstavuje primerané a obvyklé nájomné. Pri výpočte bezdôvodného
obohatenia vychádzal z kvantifikácie bezdôvodného obohatenia tak, ako sa k nej dospelo v znaleckom
posudku, ku ktorému žalovaný nemal výhrady a nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý
žalobcovi prislúcha vyčíslil na čiastku 459,50 eura ročne, čo za obdobie 2 rokov činí 919 eur. Súd prvej
inštancie mal za to, že dôvodná bola žaloba, čo sa týka istiny vo výške 919 eur, nie 919,04 eura. V
sume prevyšujúcej čiastku 919 eur žalobu zamietol. Dôvodom zamietnutia žaloby v prevyšujúcej časti
bolo aj to, že žalobca nedôvodne uplatňoval nárok na úrok z omeškania od 5.3.2015. Nárok na úrok z
omeškania vo výške 5,05 % ročne bol dôvodne žiadaný až za obdobie od 28.3.2015, čo bolo ďalším
dôvodom zamietnutia žaloby v prevyšujúcej časti.



Pri právnom posúdení nároku uplatneného titulom bezdôvodného obohatenia poukázal na ust. zákona
č. 138/1973 Zb. - § 37 ods. 1 písm. b), § 37 ods. 2, § 37a, na ust. zákona č. 442/2002 Z.z. - § 20, na
ust. Občianskeho zákonníka - § 563, § 517 ods. 1, 2, Ústavu Slovenskej republiky a na § 3 Nariadenia
vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z..

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, a to iba proti vyhovujúcemu výroku, s poukazom na
to, že podľa jeho názoru súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Okresný súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Pre uvedené žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne alebo aby v napadnutej časti rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
V dôvodoch odvolania uviedol, že  súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 919 eur,
avšak neuviedol, z akého právneho dôvodu tak urobil. Rozhodnutie Okresného súdu neobsahuje žiadne
právne posúdenie nároku uplatneného žalobou podľa hmotného práva, neobsahuje označenie, ani
citáciu ustanovenia hmotného práva, podľa ktorého rozhodol. Podľa žalovaného za tejto situácie sa
možno iba domnievať, že plnenie priznal žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia.
Podľa žalovaného súd prvej inštancie poznal skutkové okolnosti, v celosti ich však nezohľadnil, nevzal
do úvahy, že žalobca zjavne postupuje vo viacerých súdnych konaniach tak, že si priebežne celé roky
uplatňuje plnenie za užívanie pozemkov bez nájomnej zmluvy bez toho, aby sa zároveň primárne
domáhal odstránenia tvrdeného protiprávneho stavu, ktorý mal nastať tým, že stavba žalovaného je
umiestnená na pozemku žalobcu bez jeho súhlasu a má byť teda stavbou neoprávnenou. V tejto
súvislosti odkázal na ust. § 135c Občianskeho zákonníka ako aj to, že s poukazom na uvedené
súdy odmietajú poskytnúť ochranu žalobcom domáhajúcim sa ochrany podobnými žalobami o vydanie
bezdôvodného obohatenia. Obdobne mal teda postupovať aj okresný súd v tejto veci. Žalovaný uviedol,
že v zmysle § 42 ods. 6 Zákona č. 442/2002 Z.z. o verených vodovodoch a verejných kanalizáciách,
oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia ich užívania, ktoré vznikli pred účinnosťou
tohto zákona, zostávajú zachované. V tomto prípade zákonné vecné bremeno nevzniklo spätne k roku
1984, ale vzniklo účinnosťou zákona č. 199/1995 Z.z., t.j. 1. októbra 1995. Podľa § 37a zákona č.
138/1973 Zb. o vodách, povinnosti vlastníka podľa tohto zákonného ustanovenia sú vecným bremenom.
Podľa žalovaného zmyslu a účelu zákonnej úpravy zavedenej zákonom č. 199/1995 Z.z., ktorým sa mení
vodný zákon zodpovedá iba taký výklad, podľa ktorého zákonné vecné bremeno v prípadoch podľa § 37a
ods. 1 a 3 zákona č. 138/1973 Zb. o vodách vzniká za splnenia v ňom stanovených podmienok vo vzťahu
k vodohospodárskym dielam, ktoré boli ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona č. 199/1995 Z.z. dňom
1.10.1995 už kolaudované, resp. k ním bolo aspoň vydané právoplatné povolenie na vodohospodárske
dielo a v prípadoch, ak bolo takéto povolenie vydané až po 1.10.1995, vzniklo vecné bremeno dňom
právoplatnosti rozhodnutia o vydaní takéhoto povolenia. Je tomu tak preto, že nová právna úprava
nestanovila v prechodných ustanoveniach, že by sa nevzťahovala na vodohospodárske stavby zriadené
pred jej účinnosťou, naopak vzťahuje sa na všetky existujúce vodohospodárske stavby, vo vzťahu ku
ktorým sleduje vyriešenie vlastníka stavby a pozemku. Pokiaľ právna úprava zavádza určitú úpravu
existujúcich spoločenských vzťahov, vzťahuje sa zásadne na všetky existujúce spoločenské  vzťahy v
čase nadobudnutia jej účinnosti, t.j. ide o účinok právnej úpravy, ktorý nesúvisí s ústavným zákazom
retroaktivity. Podľa žalovaného, ust. § 37a nezavádza neprípustnú retroaktivitu, pretože iba do budúcna
modifikuje obsah (režim) vzťahu vzniknutého za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy. Ide o bežný
prípad prípustnej, tzv. nepravej retroaktivity. Pokiaľ Okresný súd pri výklade § 37a ods. 1 zákona č.
138/1973 Zb. nedospel k záveru, že toto ustanovenie je potrebné vykladať takýmto spôsobom, jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa žalovaného si súd prvej inštancie nevyjasnil podstatu žaloby a jej právnu kvalifikáciu. Nevysvetlil
tiež, z akého dôvodu na vec sa nemôže aplikovať ustanovenie predpisov verejného práva, upravujúce
náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva v dôsledku stavby realizovanej vo verejnom záujme. Podľa
§ 20 ods. 4 zákona č. 442/2002 Z.z. platí, že ak je vlastník nehnuteľnosti v dôsledku výkonu oprávnení
prevádzkovateľa alebo z dôvodu určenia pásma ochrany obmedzený v obvyklom užívaní nehnuteľnosti,
má právo na primeranú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti, ktoré si musí uplatniť
do jedného roka odo dňa vzniku núteného obmedzenia užívania.  nehnuteľnosti. Žalovanému preto
nie je možné priznať nárok, ktorý uplatnil žalobu titulom bezdôvodného obohatenia. Žalovaný poukázal
taktiež na to, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.
1S/49/2011-80 z 5. mája 2016.



3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že s argumentáciou žalovaného prezentovanou
v jeho odvolaní nie je možné sa stotožniť. Žalovaný opomína ust. § 37a ods. 2 Zákona č. 138/1973 Zb.
o vodách, podľa ktorého oprávnenia stavebníka podľa ods. 1 (t.j. oprávnenia vyplývajúce zo zákonného
vecného bremena) vznikajú dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vodohospodárskeho orgánu
na zriadenie vodohospodárskeho diela. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že zákonné vecné bremeno
vznikne dňom povolenia vodohospodárskeho diela a nie dňom účinnosti zákona, ako sa domnieva
žalovaný. Keďže v danom prípade dielo bolo povolené v roku XXXX, zákaz retroaktivity neumožňuje
akceptovať záver žalovaného o vzniku vecného bremena. Pokiaľ žalovaný argumentoval tým, že
skutkové okolnosti žaloby nasvedčujú tomu, že žalobca žiada náhradu za obmedzenie svojho
vlastníckeho práva, čo je problematika upravená v osobitných predpisoch o vodách, t.j. v predpisoch
verejného práva, poukázal na žalobu žalobcu, ktorý od začiatku požaduje vydanie bezdôvodného
obohatenia. Nie je možné súhlasiť s tvrdením žalovaného, že žalobca sa domáha vydania bezdôvodného
obohatenia tak, že jeho požiadavka je v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný opakovane poukazuje na
to, že má vo vzťahu k pozemkom žalobcu zákonné vecné bremeno, čo priamo vylučuje použitie ust. §
135c Občianskeho zákonníka (nemožno vysporiadať niečo, čo už podľa žalovaného bolo vysporiadané).
Pokiaľ ide o ust. § 20 zákona č. 442/2002 Z.z. ktorým žalovaný argumentoval, uviedol, že sa stotožňuje
s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého toto ustanovenie predstavuje konkrétne verejnoprávne
obmedzenie vlastníka, ale len v súvislosti so vstupom prevádzkovateľa verejného vodovodu alebo
kanalizácie, avšak neoprávňuje zriadiť stavbu na cudzom pozemku. Žalobca preto žiadal, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a aby priznal žalobcovi nárok na náhradu
trov odvolacieho konania.

4. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu uviedol, že nie je pre vec rozhodujúce,
kedy vecné bremeno, či prípadne iné zákonné obmedzenie vlastníctva žalobcu vzniklo, rozhodujúce
je, či existovalo v období, za ktoré sa žalobca domáha zaplatenia žalovanej sumy. Nemožno zabúdať,
že aj kanalizačný zberač na pozemku žalobcu bol zriadený a prevádzkovaný vo verejnom záujme, a
to nie je k X.XX.XXXX, ale aj k X.XX.XXXX, keď nadobudla účinnosť nová právna úprava, rovnako
tak aj v období od X.X.XXXX do X.X.XXXX. Aj z toho dôvodu pri posudzovaní povahy retroaktivity
ustanovenia § 37a Zákona č. 138/1973 Zb. o vodách je potrebné zohľadniť dôvody zákonodarcu, ktoré ho
k takejto úprave viedli. Týmto dôvodom bol nepochybne verejný záujem na trvalom usporiadaní vzťahu
vlastníka vodovodného alebo kanalizačného diela a aktuálneho, ale aj každého ďalšieho vlastníka
pozemku. Žalovaný uviedol, že žalobca neupresnil a nepreukázal, v čom spočívajú jeho obmedzenia
vo výkone vlastníckeho práva umiestnením kanalizačného zberača, zdôraznil, že nie je rozhodné, či
ide o vecné bremená, ktoré vznikli v minulosti alebo účinnosťou zákona č. 442/2002 Z.z., či až po
dni jeho účinnosti. Podľa tohto zákona náhrada patrí nielen za obmedzenia vecnými bremenami, ale
aj za iné obmedzenia akejkoľvek povahy; svoje vyjadrenie žalovaný doplnil ďalším podaním, ktorým
poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 384/2017-21 zo 7.11.2017, z
ktorého vyplýva, že obmedzenia vlastníka pozemku stavbou verejnoprávnej povahy vylučujú aplikáciu
ustanovení súkromného práva.

5. Žalobca v stanovisku k vyjadreniam žalovaného uviedol, že pokiaľ žalovaný poukazuje na rozhodnutie
Ústavného súdu s odkazom na § 135c Občianskeho zákonníka, žalobca sa v konaní nedomáha
postupu podľa tohto zákonného ustanovenia. Žalovanému vo vzťahu k žalobcovi nevzniklo žiadne právo
zriadiť stavbu na cudzom pozemku. Ani jeden z doposiaľ platných zákonov nedal žalovanému takéto
oprávnenie. Zákon č. 138/1973 Zb. vyžadoval, aby nehnuteľnosti boli vykúpené alebo vyvlastnené.
Za sporné obdobie sa žalovaný so žalobcom nijako právne nevysporiadal, zaberá pozemok v jeho
vlastníctve, a teda žalovaný sa bezdôvodne obohatil.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o  odvolaní (§ 34 CSP),
preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu, v akom bol napadnutý, ako aj celé
konanie, ktoré rozhodnutiu súdu prvej inštancie predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z  ust. § 379
a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario), miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku zverejnil na úradnej tabuli, ako aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 27.2.2018
(§ 219 ods. CSP) a dospel k záveru o neopodstatnenosti odvolania žalovaného.

7. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v takom rozsahu, v
ktorom sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia súdu prvej inštancie, odvolateľ nie



len vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok
odvolania, ale súčasne stanoví aj medze, v ktorých má odvolací súd po stránke kvalitatívnej rozhodnutie
súdu prvej inštancie preskúmať.

8. Odvolaním nebol, ako z obsahu odvolania vyplýva, napadnutý výrok, ktorým súd prvej inštancie žalobu
v prevyšujúcej časti zamietol. V tomto výroku rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť a
nebolo oprávnením ani povinnosťou odvolacieho súdu podrobiť ho prieskumu.

9. Podstata odvolacích argumentov vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku rozsudku bola koncentrovaná na
tvrdenia o tom, že
- súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s jeho argumentáciou prezentovanou
v priebehu konania vo vzťahu k iným rozhodnutiam súdov, na ktoré poukazoval, čím sa odklonil od
ustálenej rozhodovacej praxe
- nevzal do úvahy to, že žalobca priebežne uplatňuje plnenia za užívanie pozemku bez nájomnej zmluvy
bez toho, aby sa domáhal odstránenia stavby na jeho pozemku, ktorá má byť stavbou neoprávnenou
- nevysporiadal sa s jeho tvrdením o tom, že zákonné vecné bremeno podľa § 37a zákona č. 199/1995
Z.z. vzniklo účinnosťou tohto zákona, súd sa podľa žalovaného tiaž nevysporiadal s ust. § 20 ods. 4
zákona. č. 442/2002 a iným rozhodnutím krajského súdu
- rozhodnutie súdu prvej inštancie neobsahuje žiadne právne posúdenie nároku uplatneného žalobou
podľa hmotného práva, keďže neobsahuje označenie ustanovenia, podľa ktorého súd rozhodol, čím sa
môže iba domnievať, že má ísť o plnenie titulom bezdôvodného obohatenia, taktiež súd nezistil rozsah
žalobcom tvrdeného bezdôvodného obohatenia v tom zmysle, aký dopad na výkon vlastníckeho práva
žalobcu má umiestnenie kanalizačného zberača vzhľadom na reálne využitie nehnuteľnosti.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov, to, či
súd prvej inštancie svoje rozhodnutie preskúmateľne odôvodnil,  vychádzajúc z toho, že v odôvodnení
rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky
II. ÚS78/05).

11. Čo sa týka odvolacej námietky, ktorá mala spočívať v tvrdení o odklonení sa súdu prvej inštancie od
údajne ustálenej rozhodovacej praxe súdov, je potrebné uviesť, že dôveru v určitú rozhodovaciu prax
v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie,
ktorá sa ustálila po určitú dobu (Ústavný súd Slovenskej republiky IV. ÚS 270/2012-27 z 31. mája 2012).

Zo spisu nevyplývajú žiadne tvrdenia žalovaného o existencii rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky na konkrétnu problematiku, ktorá bola predmetom konania, ktoré by vytvárali povinnosť súdu
prvej inštancie zaoberať sa nimi, odvolacia námietka v tomto smere nebola opodstatnená.

12. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia žalobou definovanej sumy majúc za to, že žalovaný sa bez
právneho dôvodu na jeho úkor obohacuje.
Pri posudzovaní právneho dôvodu žaloby je povinnosťou súdu dôvod žaloby zhodnotiť z racionálneho
hľadiska. Právny záujem žalobcu je v zásade daný vtedy, ak je daná objektívne zistiteľná motivácia pre
podanie žaloby.
Tvrdenie žalovaného o tom, že súd prvej inštancie sa mal zaoberať tým, že prioritnou povinnosťou
žalobcu bolo domáhať sa odstránenia ním tvrdeného protiprávneho stavu spočívajúceho v existencii
kanalizačného zberača, nakoľko ak tak nepostupuje a uplatňuje si plnenia za užívanie pozemku bez
nájomnej zmluvy, mohlo by ísť o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi, bolo podľa odvolacieho súdu
taktiež bez relevancie.
Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že pre posúdenie toho, či je konanie účastníka v rozpore s dobrými
mravmi zákon nestanovuje z akých hľadísk sa má vychádzať, vymedzenie hypotézy právnej normy,
ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, závisí od konkrétnych okolností. Námietka výkonu práva
s dobrými mravmi sa pritom týka výkonu hmotnoprávnych oprávnení, nie procesných práv, prihliada sa
taktiež na to, ako sa správal ten, kto sa dobrých mravov dovoláva.
Žalobca podal žalobu, realizujúc tým svoje procesné právo, ktoré mu právny poriadok umožňuje. Je to
žalovaný, stavba ktorého je na pozemku v jeho vlastníctve, nebol to žalobca, ktorý existujúci stav vyvolal,
alebo sa o tento stav akokoľvek pričinil, nedá sa preto tvrdiť, že by bolo jeho konanie takým, ktoré by
bolo vo vzťahu k žalovanému zneužívajúcim. Je možné súhlasiť s názorom žalobcu, že je to žalovaný,



v možnostiach ktorého bolo daný stav vyriešiť niektorým zo spôsobov upravených právnym poriadkom
ak má za to, že ide o stavbu vo verejnom záujme, ak tak nerealizoval, resp. s právnou predchodkyňou
žalobcu zotrvával v nájomnom vzťahu, nie je na mieste úvaha o výkone práva žalobcu v rozpore s
dobrými mravmi.
Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva to, že by malo byť povinnosťou osoby domáhajúcej sa
nároku z obmedzenie svojho vlastníctva stavbou iného, domáhať sa postupu upraveného ust. §135c
Občianskeho zákonníka, ako mienil žalobca. Ak sa súd prvej inštancie touto úvahou žalovaného
nezaoberal, nepochybil.

13. Účel, obsah a rozsah zákonnej podmienky je potrebné objasniť metódami interpretácie práva.
Základným interpretačným pravidlom, dispozíciou, je dôvodová správa.
Žalovaný mienil, že vecné bremeno vzniklo na základe zákona č. 199/1995 Z.z., ktorým bolo do Zákona
č. 138/1973 Zb. o vodách zavedené ustanovenie § 37a.
Podľa § 37a ods. 1 Zákona č. 138/1973 o vodách vodovodné a kanalizačné rady, ktoré sú
vodohospodárskymi líniovými stavbami a ich výstavba je vo verejnom záujme, možno zriaďovať a
prevádzkovať na cudzích nehnuteľnostiach v rozsahu vyplývajúcom z povolenia na vodohospodárske
dielo.
Podľa § 37a ods. 2 citovaného zákona oprávnenia stavebníka podľa odseku 1 vznikajú dňom
nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vodohospodárskeho orgánu na zriadenie vodohospodárskeho
diela.
Podľa § 37a ods. 3 citovaného zákona povinnosti vlastníka podľa ods. 1 sú vecným bremenom podľa
osobitných predpisov.
Podľa § 37a ods. 4 citovaného zákona za výkon oprávnení podľa ods. 1 patrí náhrada obdobne podľa
predpisov o vyvlastnení. Ak medzi stavebníkom a vlastníkom (správcom, užívateľom) nehnuteľnosti
nedôjde k dohode, o náhrade rozhodne vodohospodársky orgán, ktorý je príslušný na povolenie
vodohospodárskeho diela.
V dôvodovej správe k zákonu č. 199/1995 Z.z., ktorým sa zmenil zákon č. 50/1976 Zb. - Stavebný
zákon a Zákon č. 138/1973 Zb. o vodách (Vodný zákon), článku II, týkajúceho sa zákona č.
138/1973 Zb., je okrem iného uvedené, že táto úprava zabezpečuje zjednodušenie, a najmä zrýchlenie
postupu pri výstavbe vodohospodárskych líniových stavieb, ktorými sú vodovodné a kanalizačné
rady, prechádzajúce pozemkami viacerých katastrálnych území. Ide o vznik  vecného bremena zo
zákona, obdobne ako to zakotvuje zákon č. 79/1957 Zb. (Elektrizačný zákon), zákon č. 67/1960 Zb.
(Plynárenský zákon) a Zákon č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách. Vlastníkovi pozemku prináleží za
takéto obmedzenie náhrada obdobne ako pri založení vecného bremena v rámci vyvlastňovacieho
konania. V rámci zjednodušenia postupu pri riešení sporných prípadov o náhradu, sa rozhodovanie o
výške náhrady zveruje vodohospodárskym orgánom, ktoré sú oboznámené s jednotlivými prípadmi v
rámci povoľovacieho konania.

14. Tak v zákone č. 79/1957 Zb., ako aj v zákone č. 67/1960 Zb., na ktoré sa odvolávala dôvodová
správa k zákonu č. 199/1995 Z.z. sú v prechodných ustanoveniach uvedené dôsledky zákonnej úpravy
na obmedzenia vlastníkov pozemkov, ktoré vznikli pred účinnosťou týchto zákonov. V zákone č. 79/1957
Zb. § 34 ods. 1 je uvedené, že dňom účinnosti tohto zákona vznikajú oprávnenia a povinnosti podľa § 22
až 26 i v prospech vedenia v správe energetického podniku, ktoré boli zriadené predo dňom účinnosti
tohto zákona. § 26 ods. 1 tohto zákona odkazuje pritom na vecné bremená podľa § 22 zákona.
Obdobná úprava je aj v prechodných ustanoveniach zákona č. 67/1960 Zb., v § 25 ods. 1, ktorého  je
uvedené, že odo dňa účinnosti tohto zákona  vznikajú oprávnenie a povinnosti i v prospech prevádzateľa
plynovodnej siete, ktoré sa zriadili predo dňom účinnosti tohto zákona. V ustanovení § 22 ods. 1 písm.
a) tohto zákona je uvedené, že plynárenskému podniku prislúcha oprávnenie zriaďovať a prevádzať na
cudzích pozemkoch v rozsahu vyplývajúcom z rozhodnutia o prípustnosti stavby, plynovodné siete. V
ods. 5 tohto ustanovenia je okrem iného uvedené, že o vecných platia obdobne predpisy podľa zákona
č. 79/1957 Zb..

15. V zákone č. 199/1995 Z.z. absentujú prechodné ustanovenia, ktoré sú v zákonoch č. 79/1957 Zb. a
č. 67/1960 Zb., na ktoré odkazuje dôvodová správa zákona č. 199/1995 Z.z..

Ako odvolací súd uviedol v uznesení č. k. 19Co/15/2016-56 z 29.11.2016, ktorým zrušil prvý rozsudok
súdu prvej inštancie v predmetnom spore, t.j. rozsudok zo 16.10.2015, odkazujúc na teoretické názory
tam uvedené (Právní rozhledy 14/2005, s. 519), ak z právnej úpravy nie je zistiteľné ako sa zákonodarca



zhostil intertemporálneho riešenia zmeny právneho stavu, musí sa, ak majú byť rešpektované princípy
právneho štátu, dospieť k záveru o neprípustnosti retroaktívneho výkladu, a to aj v zmysle nepravej
spätnej pôsobnosti zákona. Zo samotnej povahy práva totiž vyplýva, že právne normy nepôsobia spätne,
podľa nich sa spravidla upravujú len tie právne vzťahy, ktoré vznikli po dni, kedy právna norma nadobudla
účinnosť. Primárne je na zákonodarcovi výslovne vyriešiť spolu s prijatím nového právneho predpisu
aj možné kolízie novej a starej právnej úpravy voči skôr vzniknutým vzťahom. Ak sa zákonodarca tejto
úlohy nezhostí a v intertemporálnych ustanoveniach nedá odpoveď na riešenie stretu právnych úprav,
je potrebné nájsť východisko z takto konštruovaného stavu, ústavne súladnou interpretáciou, v zmysle
ktorej nová právna úprava dopadá len na tie právne vzťahy, ktoré vzniknú po účinnosti zákona.

16. Zákon č. 199/1995 Z.z., ktorým sa Zákon č. 138/1973 Zb. o vodách doplnil o ust. § 37a, nemá
žiadne prechodné ustanovenia a vznik oprávnení upravených v ods. 1 - zriaďovanie vodovodných a
kanalizačných radov, ktoré sú vodohospodárskymi líniovými stavbami, a ich výstavba je vo verejnom
záujme, ktoré sú podľa ods. 3 vecným bremenom, upravuje ku dňu nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia vodohospodárskeho orgánu na zriadenie vodohospodárskeho diela.

17. Podľa názoru odvolacieho súdu, zákonnej formulácii nemôže zodpovedať iný výklad ako ten,
že vecné bremeno vzniká len k tým vodohospodárskym stavbám, ktoré budú zriadené po účinnosti
zákona. K výkladu tejto úpravy, ako  k nemu dospel žalovaný, t.j. že zákonodarca mienil zaviesť úpravu
spoločenských vzťahov existujúcich v čase nadobudnutia účinnosti zákona by bolo možné dospieť len
pri obdobnej úprave, na ktorú zákonodarca odkázal v dôvodovej správe k zákonu č. 199/1995 Z.z., t.j.
v úprave v tom čase danej prechodnými ustanoveniami v zákone č. 79/1957 Zb. a 67/1960 Zb. (bod
14. tohto rozsudku).

18. Úlohou súdu je interpretovať a aplikovať právnu úpravu na individuálne zistené skutkové okolnosti,
nie vypĺňať medzery zákonnej úpravy, v opačnom prípade by išlo o rozhodovací proces svojvoľný,
vykazujúci znaky prisvojenia si zákonodarnej moci tvorby  právnych predpisov. Zákonodarná moc podľa
čl. 72 Ústavy Slovenskej republiky prislúcha Národnej rade Slovenskej republiky, nie súdu.

19. Podľa odvolacieho súdu teda zákonné vecné bremeno zákonom č. 199/1995 Z.z. v konkrétnom
prípade nevzniklo. Rovnako podľa odvolacieho súdu v konkrétnom prípade nevzniklo vecné bremeno ani
na základe ust. § 20 Zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a kanalizáciách v znení účinnom
v rozhodnom období, t.j. v období, za ktoré bolo bezdôvodné obohatenie nárokované. Pokiaľ žalovaný
poukazoval na ust. § 20 ods. 4 tohto zákona, je potrebné uviesť, že každé zákonné ustanovenie je
potrebné vykladať celistvo, nie izolovane. Ods. 4 § 20 tohto zákona upravuje právo na primeranú náhradu
za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti. O aké obmedzenie ide, vyplýva z ods. 1 tohto zákonného
ustanovenia, podľa neho prevádzkovateľ je oprávnený v nevyhnutnej miere vstupovať na cudzie
pozemky, v súvislosti s činnosťami v tomto ustanovení uvedenými, t.j. umožňuje iba zaistenie prístupu.
Vstupovanie v nevyhnutnej miere zaiste nie je pretrvávajúci stav existencie stavby kanalizačného
zberača. Okrem toho, ak by aj ust. §20 ods. 1 obsahovalo formuláciu, z ktorej by sa dalo dedukovať, že
ním zákonodarca mienil upraviť aj obmedzenia inej kvality v zmysle zásahu do vlastníckych práv, napr.
umiestnenie stavby, platí, že by mali platiť len na tie stavby, ktoré budú zriadené po účinnosti zákona.
Vyplýva to z toho, že zákonodarca v ust. § 42 ods. 6 tohto zákona výslovne uviedol, že oprávnenia k
cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia ich užívania, ktoré vznikli pred účinnosťou tohto zákona
zostávajú zachované, čo nie je možné vyložiť inak ako tak, že režim skôr vzniknutých obmedzení nie
je novou úpravou dotknutý. Odvolací súdu súhlasí so žalobcom v priebehu konania prezentovaným
názorom o tom, že ak by sa pripustilo, že účinnosťou zákona č. 442/2002 Z.z. vznikli oprávnenia podľa
§ 20 ods. 1 zákona ku všetkým, aj v čase účinnosti zákona existujúcim vodohospodárskym stavbám,
potom by ust. § 42 ods. 6 nemalo opodstatnenie.

20. V právnom vzťahu medzi žalobcom a žalovaným z právnej úpravy predchádzajúcej úprave danej
zákonom č. 442/2002 Z.z., nevyplynulo založenie právnej úpravy zodpovedajúcej vecnému bremenu,
obmedzenie žalobcu v jeho vlastníctve existenciou kanalizačného zberača pretrváva, ide o obmedzenie
nútené, čo vyplýva z toho, že podal žalobu, jeho vlastníckemu právu je preto potrené poskytnúť ochranu v
zmysle náhrady za toto nútené obmedzenie, aj keď, ako uviedol žalovaný, ide o obmedzenie vo verejnom
záujme.



Len pre úplnosť je potrebné v tejto súvislosti taktiež uviesť, že dôvodom žaloby nebolo  tvrdenie žalobcu
o obmedzení jeho vlastníckych práv tým, že žalovaný vstupuje na jeho pozemok, ale to, že obmedzenie
jeho vlastníctva spočíva v existencii stavby kanalizačného zberača.

21. Odvolací súd má taktiež za to, že súd prvej inštancie nepochybil, ak bližšie nerozoberal závery
rozhodnutia iného, (nie Najvyššieho) súdu, t.j. Krajského súdu v Prešove, v konaní vedenom pod
sp. zn. 1S/49/11. Je možné prisvedčiť súdu prvej inštancie, že pokiaľ z rozsudku nevyplývajú
konkrétne skutkové okolnosti, a pokiaľ je v rozpore s iným rozhodnutím toho istého Krajského súdu
(3Co/56/2014-218 z 11.6.2014) neznamená to, že by malo rozhodnutie o veci 1S/49/11 nezmeniteľne
ovplyvniť rozhodovací proces.

22. Čo sa týka námietky žalovaného, že súd prvej inštancie neuviedol žiadne zákonné ustanovenie,
podľa ktorého rozhodol, nie je možné tejto odvolacej námietke neprisvedčiť. Súd prvej inštancie skutočne
necitoval žiadne zákonné ustanovenie, z dôvodov rozsudku a použitých slovných spojení je však
nepochybné, že nárok žalobcovi priznal titulom bezdôvodného obohatenia. Súd žalobe vyhovel, v bode
1 rozsudku uviedol, že dôvodom žaloby bol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia,  v bode
27 konštatoval vznik bezdôvodného obohatenia, keďže žalovaný časť pozemku žalobcu užíva bez
právneho dôvodu.

Podľa § 451 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Judikatúrou je konštante prijímané, že bezdôvodné obohatenie vzniká predovšetkým tak, že sa doterajší
majetok obohateného rozmnoží o nové majetkové hodnoty, ale môže spočívať aj v tom, že sa jeho
doterajší majetok nezmenšil, hoci by k tomu inak došlo, t.j. majetková sféra obohateného sa nezmenšila,
hoci by sa zmenšiť mala. Plnením bez právneho dôvodu je aj užívanie cudzej nehnuteľnosti (pozemku)
bez nájomnej zmluvy alebo bez iného titulu oprávňujúceho užívať cudziu vec.
Aj pri neuvedení konkrétneho zákonného ustanovenia je zrejmé, a to z použitých formulácií, aký
nárok súd prvej inštancie posudzoval, napokon aj žalovanému to bolo nepochybne, ako z odvolania
vyplýva, zrejmé, nie je preto možné konštatovať, že neuvedenie konkrétneho zákonného ustanovenia
(čo odvolací súd jeho citovaním napravil), bolo žalovanému znemožnené uskutočňovať jemu patriace
procesné práva v takej miere, že by malo dôjsť k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

23. Rozsah bezdôvodného obohatenia, ktorý žalovaný získal je riadne odôvodnený, žalovaný rozsah ani
nenamietal. Pokiaľ žalovaný nedostatkom rozsahu mienil to, že súd neuviedol ako, v čom obmedzenie
žalobcu umiestnením stavby kanalizačného zberača má spočívať, treba uviesť, že umiestnenie stavby,
či už na povrchu alebo pod povrchom pozemku, má vplyv na jeho kvalitu a funkčnosť.

24. Právo na pokojné užívanie majetku je garantované článkom 1 dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Európsky súd pre ľudské práva opakovane konštatoval,
že povinnosťou štátov, a teda aj súdov, ako jednej zo zložiek moci štátu, je povinnosť chrániť majetok
proti zásahom zo strany tretích osôb. Ako tento súd uviedol v rozsudku zo 14.10.2008 (č. 70930/01, §
67) Blumberga proti Lotyšsku, v kontexte článku 1 protokolu č. 1, kde k zásahu do práva na pokojné
užívanie majetku dôjde zo strany súkromných osôb, vzniká pozitívna povinnosť štátu zaistiť vo svojom
právnom systéme, že majetkové práva budú dostatočne chránené zákonom, a že tým, ktorých práva
budú porušené, budú dané k dispozícii adekvátne prostriedky nápravy, ktorých prostredníctvom sa budú
môcť domáhať svojich práv, vrátane nárokov na náhradu za ujmu.
Prostriedkom obmedzenia vlastníka je obligačné právo, aj nárok za bezdôvodné obohatenie. Nárok
žalobcu takto žalobou uplatnený je legitímny, hodný ochrany, ktorá by mu mala byť súdom poskytnutá.
Preto pokiaľ súd prvej inštancie žalobe vyhovel, rozhodol správne.

25. Z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku vo veci
samej, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania ako rozsudok vecne správny podľa § 387 ods.
1, 2 potvrdil.



26. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe  § 396 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný, odvolací súd mu preto
voči žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, ich kvantifikáciu zrealizuje
súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP.

27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 Zákona
č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa  § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,



b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11C/87/2015", "guid": "2711210f-d734-40e4-b204-d3a44ab376b7:3b065fde-5950-494d-a43f-2850d14084c9", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2163a1a3-b068-4de3-b0c7-26943ace6c15", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 270/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 270/2012 z 31. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-31", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2163a1a3-b068-4de3-b0c7-26943ace6c15"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "1c5b4352-176a-4a5d-9471-bfca6ba5eb39:8db955f9-96ab-419f-9e36-80f5bffc886b", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7112231460.1", "spisova_znacka": "3Co/56/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Co/56/2014 z 12. 4. 2016", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2016-04-12", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7112231460.1"}], "citovane_v": []}