Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/83/2016 z 14. 2. 2017
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 14. februára 2017, sp. zn. 24Co/83/2016, ECLI:SK:KSTT:2017:2214206410.1
Krajský súd Trnava | 24Co/83/2016 | ECLI:SK:KSTT:2017:2214206410.1 | 2017-02-14 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 5b zákona č. 250/2007 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/fef09331-cb71-42e7-826e-d0538eba1bba
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2214206410.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/83/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214206410
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2214206410.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a
sudcov: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska
5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: A. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXXX/XX, F.
L., o zaplatenie 1.390,08 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Dunajská Streda č.k. 10C/434/2014-45 zo dňa 04.05.2015, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie  p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný  m á   p r á v o  na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh zamietol a o náhrade trov konania rozhodol, že
žalovanému súd náhradu trov konania nepriznáva. Rozhodnutie odôvodnil s použitím ust. § 4 ods. 1, 2,
3, 4 zákona č. 258/2001 Z.z. § 4 ods. 5 citovaného zákona, § 517 ods. 1 a 2, § 588, § 879l, § 2 ods.
3, § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39, § 544 ods. 1, 2, 3, § 49a Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, 3, § 2
ods. 1 písm. a), b), g), ods. 3 Zákona o ochrane spotrebiteľa, čl. 1 ods. 1, čl. 2 písm. a), b), c), čl. 3 ods.
1, 2, čl. 3 ods. 2 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 ako aj čl. 4 ods. 1, 2, čl. 5, čl. 6 ods. 1 tejto
smernice, bodom 1 písm. e) prílohy a záverom ust. § 5b zákona č. 252/2007 Z.z., § 100 ods. 1 veta
prvá, § 101 a § 103 Občianskeho zákonníka.

2. Vecne argumentoval tým, že súd z výsledkov vykonaného dokazovania mal jednoznačne za
preukázané a to predovšetkým z návrhu právneho predchodcu žalobcu, že nakoľko žalovaný porušil
svoju povinnosť splácať poskytnutú pôžičku, resp. jednotlivé povinné splátky riadne a včas, t.j. v
súlade so zmluvou a všeobecnými podmienkami k zmluve. Vyzval žalovaného k okamžitej úhrade
všetkých splátok jednorazovo. Z prehľadu splátok a úhrad pôvodného veriteľa vyplýva, že žalovaný sa
dostal do omeškania už s úhradou prvej splátky, ktorá sa stala splatnou 20.08.2010. Znamená to, že
premlčacia doba v danom prípade začala plynúť v zmysle § 103 veta druhá Občianskeho zákonníka
dňom 20.08.2010 a uplynula 20.08.2013. Návrh súdu bol doručený 19.03.2014, teda až po uplynutí
premlčacej doby. Z vyššie uvedených dôvodov potom uplatnený nárok považoval za premlčaný a návrh
v plnom rozsahu zamietol.

3. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil použitím § 142 ods. 1 O.s.p. a nakoľko žalovaný v tomto
konaní bol úspešný, pričom si náhradu trov konania nežiadal, zo spisu mu žiadne trovy nevyplývajú, súd
mu preto náhradu trov konania nepriznal.



4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca poukazujúc na to, že súd v danom prípade nesprávne
aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby. Poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 9/2014 zo dňa 24.03.2015, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 2 M Cdo 3/2011 zo dňa 28.04.2011, ako aj rozhodnutie sp. zn. 6 M Cdo 4/2012 zo dňa 27.03.2013 a
rozhodnutia Krajských súdov SR, predovšetkým Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/28/2013 a Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 9Co/138/2013 zo dňa 20.02.2014. Z názorov vyslovených v predmetných rozhodnutia je
zrejmé, že nárok žalobcu nemožno považovať za premlčaný, keďže k začiatku plynutia premlčacej doby
došlo 08.02.2011, ktorá ku dňu 19.03.2014 neuplynula. Súd na daný prípad nesprávne aplikoval aj §
5b ZoOS, keďže v danom prípade súd nemal postupovať v zmysle citovaného zákonného ustanovenia,
ktoré nadobudlo účinnosť až dňom 01.05.2014. Poukázal na Nález Ústavného súdu SR z 24.05.1995
PL. ÚS 16/95, čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a Nález Ústavného súdu
SR z 08.03.2011, III. ÚS 348/06. Zastáva názor, že aplikáciou § 5b ZoOS dochádza k značnému
narušeniu princípov právneho štátu v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení a článkov ústavy,
k porušeniu zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, ako aj k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci zakotvenej v čl. 13 ods.
4 Ústavy SR. Právna úprava platná v Slovenskej republike do 30.04.2014 umožňovala spotrebiteľom
brániť sa proti pohľadávke uplatnenej po uplynutí premlčacej doby vznesením námietky premlčania. Za
účelom zvýšenia ochrany spotrebiteľa prijala Národná rada SR § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa,
v ktorom prikázala orgánom rozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy vrátane súdov ex
offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi
vrátanej jeho premlčania alebo inú prekážku a to bez stanovenia jasných pravidiel obsiahnutých v
prechodných ustanoveniach, ktoré by zabezpečili plynulý prechod z doposiaľ platného a účinného
režimu právnej úpravy do ich nového režimu. Aplikáciou ust. § 5b ZoOS na prebiehajúce súdne konania
bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého
právneho stavu došlo k podaniu návrhu na začatie konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty ako
jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti orgánov verejnej
moci a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Ústava SR priznáva každému z účastníkov
súdneho konania rovnaké postavenie. Odhliadnuc od skutočnosti, že možno zbaviť sa dlhu vznesením
námietky premlčania už sama o sebe znamená zásah do majetkových práv a zásad dobrých mravov
prijatím § 5b ZoOS zákonodarca zašiel ešte ďalej a uložil súdom a iným orgánom povinnosť vyhľadávať
dôvody, pre ktoré by mohol nárok žalobcu zamietnuť, či pre ktoré by nemusel priznať veriteľom uplatnený
nárok v plnej výške. Nedovoleným spôsobom tak zasiahol do princípov právneho štát. Má za to, že
priamym aplikovaním § 5b ZoOS súd taktiež porušil zásadu stanovenú v čl. 152 ods. 4 Ústavy SR.
Keďže toto ustanovenie § 5b ZoOS nadobudlo účinnosť až 01.05.2014 a žalobca si v konaní uplatnil
svoj nárok žalovaným návrhom 19.03.2014 nemôže súhlasiť s rozhodnutím súdu a právnym posúdením
veci. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok postupom podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, že
vyhovie návrhu (žalobe) žalobcu, resp. v zmysle § 221 ods. 1 a 3 O.s.p. rozsudok zruší a vec vráti súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania a to za jednej
úkon  právnej služby vo výške 85,64 Eur s DPH a režijného paušálu k úkonu vo výške 10,07 Eur s DPH,
tzn. spolu 95,71 Eur s DPH za podanie odvolania.

5. Žalovaný odvolanie nepodal a k doručenému odvolaniu sa písomne nevyjadril.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku)
a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací dôvod (§ 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového
poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového
poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na
prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového
poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je



možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v
dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

7. Predmetom konania je nárok na zaplatenie sumy 1.390,08 Eur s príslušenstvom. Vzhľadom na rozsah
a dôvody odvolania žalobcu, ktorými je súd viazaný je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd
prvej inštancie právne správne posúdil jeho nárok keď žalobu zamietol.

8. Podanou žalobou sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu
1390,08 Eur s príslušenstvom s  úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 08.02.2011 do zaplatenia.
Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že nárok žalobcu je premlčaný.

9. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na základe
ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie
žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej
inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou
vecou i správne vyložil a preto sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom
na ustanovenie § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd konštatuje správnosť jeho
dôvodov a už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani
s prihliadnutím na uplatnené odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov
súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti
záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

10. Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca žalobcu Slovenská požičovňa a žalovaný uzatvorili
dňa 30.06.2010 zmluvu o pôžičke č. 7075254, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanému celkovú
sumu 2.070,- Eur. Na základe tejto zmluvy mal žalovaný splácať pôžičku v pravidelných 60 mesačných
splátkach v sume 34,50 Eur. Žalovaný neuhradil z vyššie uvedenej zmluvy žiadnu sumu. Vzhľadom na to,
že žalovaný porušil svoju povinnosť splácať poskytnutú pôžičku, resp. jednotlivé povinné splátky riadne
a včas v súlade so zmluvou a podmienkami k zmluve žalobca dňa 29.01.2011 listom a to predžalobnou
upomienkou vyzval žalovaného k okamžitej úhrade všetkých splátok jednorazovo. Do dnešného dňa
žalovaný dlžné splátky neuhradil. Celkový dlh žalovaného ku dňu podania návrhu predstavuje sumu
1.390,08 Eur.  Žalobca si okrem istiny zároveň uplatňuje zákonné úroky z omeškania vo výške 9% ročne
od 08.02.2011 do zaplatenia. V priebehu konania podaním zo dňa 01.08.2014 právny zástupca žalobcu
podal návrh na zmenu účastníka konania ako aj súhlas so vstupom do konania, navrhol, aby súd v
zmysle § 92 ods. 2 O.s.p. pripustil zmenu účastníka konania a to tak, že pôvodný žalobca Consumer
Finance Holding, a.s. vystúpi z konania a na jeho miesto vstúpi spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o.
ako nový žalobca. Predložil súdu zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 10.06.2014. Žiadal priznať
trovy konania a trovy právneho zastúpenia. O tejto zmene súd rozhodol právoplatným uznesením č.k.
10C/434/2014-31 zo dňa 30.09.2014.

11. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa
dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

12. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

13. Podľa ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré nadobudlo účinnosť
1. mája 2014) orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na
nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho
premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať
plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto
skutočností dovolával.

14. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. mája 2014) ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,



sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

15. Zhodnotiac výsledky vykonaného dokazovania okresným súdom a zaujatý právny záver, krajský súd
dospel k záveru, že okresný súd rozhodol vo veci správne.

16. Na základe zákona č. 102/2014 Z.z. (článku VIII.) došlo k novele zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene ďalších zákonov, na základe ktorej bolo prijaté nové ustanovenie § 5b, podľa
ktorého, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť
uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania
alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie
predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keby inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností
dovolával.

17. Podľa článku XIV. zákona č. 102/2014 Z.z., predmetné ustanovenie vstúpilo do účinnosti od 1. mája
2014. V § 29b zákona č. 102/2014 boli prijaté prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.05.2014,
nie však k novoprijatému ustanoveniu § 5b citovaného zákona.

18. Odvolací súd nezdieľa právny názor žalobcu, že v danom prípade sa jedná o neprípustnú
retroaktivitu účinkov novelizovaného zákona č. 250/2007 Z.z. a tým súvisiaceho zásahu do právnej istoty
účastníkov tohto vzťahu.

19. Právna teória i prax činí rozdiel medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu
platí, že lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva
alebo spojuje práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris,
nemali povahu právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity nový zákon síce nezakladá právne
následky pre minulosť, avšak buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho
následku (jednoduchú výlučnosť) alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky podľa skorších
zákonov založené. Nepravé spätné pôsobenie zákona znamená len, že nový zákon zachycuje (právne
kvalifikuje) minulé skutočnosti alebo že sa dotýka (modifikuje, ruší) existujúce právne následky.

20. Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita,
t.j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy,
riadia novou právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti
novej právnej normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa
riadia zrušenou právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola
pravá retroaktivita). Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych
konaní. Pokiaľ u pravej retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne
obmedzené výnimky prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti,
u ktorej existujú výnimky jej neprípustnosti.

21. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, teda pokiaľ okresný súd rozhodoval o nároku žalobcu, keď už
vstúpilo do účinnosti ustanovenie § 5b zákona č. 205/2007 Z.z. (na základe novely vykonanej zákonom
č. 102/2014 Z.z. účinnou od 01.05.2014) bol oprávnený (a zároveň povinný) prihliadať aj bez návrhu
na premlčanie nároku, keďže v danom prípade platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej
normy sa riadia i právne vzťahy, ktoré vznikli aj podľa predchádzajúcej právnej normy. Vznik právnych
vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky vyplývajúce
zo spotrebiteľského úveru  sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Z uvedeného je potom zrejmé,
že okresný súd správne na premlčanie nároku žalobcu v tomto konaní prihliadal; na základe princípu
nepravej retroaktivity právnych noriem (starej aj novej právnej úpravy), nebol preto povinný prihliadať
na podmienky uvedené v § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. prihliadať na premlčanie dlhu iba
na námietku dlžníka.

22. Ďalšou odvolacou námietkou bolo, že odvolateľ namietal nesprávnosť aplikácia ustanovení
Občianskeho zákonníka majúc za to, že v danom  prípade mal súd nárok posúdiť podľa ustanovení
Obchodného zákonníka.



23. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je nesporne plnením zo spotrebiteľskej zmluvy
(konkrétne zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ),
premlčuje sa nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3-ročnej premlčacej dobe
v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. §
52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj
všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy,
ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá
orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa
ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd prvej inštancie pri skúmaní otázky premlčania
správne aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby, ktorá je priaznivejšia pre
žalovaného ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený
medzi pôvodným veriteľom a žalovaným je záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného
zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným
zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v
obchodnoprávnych vzťahoch.

24. Nemožno opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou
zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospech
spotrebiteľa na rozdiel od právnej úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže
zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej
právnej úpravy.

25. Ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj v znení účinnom do 31.12.2014 treba vykladať tak,
že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne
vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky
by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je
dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej
úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje
ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti
tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ). Odvolací súd poznamenáva, že aj
právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je
citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi,
garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno
prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané
spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“
je objektívne značne relativizovaný.

26. Je preto potrebné uzavrieť, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na
otázku premlčania je však potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia
Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené aj v aplikačnej
praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011 sp. zn. 5 M Cdo 20/2009,
rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského
súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v
uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným
uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený
v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

27. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne
vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď
by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že
Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia,
zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava
Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné
ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné



pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti
s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 6 M Cdo 4/2012 súd uvádza, že Najvyšší
súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo
spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v
zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

28. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 M
Cdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvoinštančného súdu aj odvolacieho súdu,
ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho
zákonníka. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp. zn. 4 M
Cdo 17/2014.

29. S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolací súd sa nemohol stotožniť s odvolacími námietkami
žalobcu poukazujúcimi na prednostnú aplikáciu ustanovení Obch. z. aj v prípade spotrebiteľskej
zmluvy, a s tým spojenú rozhodovaciu činnosť označených súdov. Podľa platného právneho poriadku
Slovenskej republiky nie je daná viazanosť právnym názorom vysloveným skorším rozhodnutím súdu
rovnakého stupňa, pričom všeobecne záväzný charakter nemajú ani judikáty. V zmysle záverov
ústavnoprávnej judikatúry však Ústavný súd akceptuje práve teleologický výklad právnej normy, ako
aj interpretačný postup všeobecných súdov, ktorý je spôsobilý v kontexte racionálnej argumentácie
predstavovať významný korektív pri zisťovaní jej obsahu, účelu a zmyslu (Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 650/2013). Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie je
daná tiež povinnosť  eurokonformného výkladu národného práva, so zachovávaním nepriameho účinku
jednotlivých smerníc (pri naplnení cieľov vysokej ochrany spotrebiteľa garantovaných komunitárnym
právom). Aplikáciu občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania v spotrebiteľských zmluvách potvrdila
vyššie uvedená rozhodovacia prax súdov, pričom rozhodnutia vyšších súdov označených žalobkyňou
v odvolaní (v citovaných častiach) nezohľadňujú nadradenosť komunitárneho práva, primárne ako
aj sekundárne pramene práva Európskej únie, vrátane rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie,
smerujúce k náležitému vyvažovaniu postavenia spotrebiteľa ako slabšej strany v hmotnoprávnych
a procesnoprávnych vzťahoch (v dôsledku len iluzórnej slobody spotrebiteľa pri uzatváraní zmluvy s
dodávateľom a s tým spojenej nerovnováhy zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa). Preto vo svetle
eurokonformného výkladu dotknutých právnych noriem nebolo možné sa so žalobkyňou uvádzanými
rozhodnutiami na podporu jej tvrdení (v danom prípade) stotožniť.

30. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, reagujúcu na odvolacie dôvody žalobcu odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie vrátane závislého výroku o náhrade trov konania, odvolaním osobitne
nenapadnutého, v súlade s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

31. Žalovaný má podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. voči žalobcovi   nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaný  bol  v odvolacom konaní v celom
rozsahu úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov odvolacieho
konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

32. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,



b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).



Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).