Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 16Co/21/2014 z 25. 2. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 25. februára 2014, sp. zn. 16Co/21/2014, ECLI:SK:KSPO:2014:8812211112.1 Krajský súd Prešov | 16Co/21/2014 | ECLI:SK:KSPO:2014:8812211112.1 | 2014-02-25 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu Citované ustanovenia: OSP, zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/33288f48-a985-4e8d-88f8-1f9edd0695f8 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8812211112.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16Co/21/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8812211112
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8812211112.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej a sudcov
JUDr. Martina Fiľakovského a JUDr. Branislava Brezu v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 14. 11. 2013 č. k. 2C 209/2012-74 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
zamietol a vyslovil, že žalovanej náhradu trov konania nepriznáva.

Konštatoval, že žalobca uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom
tým, že Okresný súd Vranov nad Topľou podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v zákonnej lehote
nevydal rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Prihliadol aj na námietku premlčania, ktorú vzniesla žalovaná v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. a dospel k záveru, že právo žalobcu domáhať sa náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom nie je premlčané. Ide totiž o exekučné konanie 7Er 654/2010 (v ktorom malo dôjsť k
nesprávnemu úradnému postupu), kde bola doručená žiadosť o udelenie poverenia až po 23. 4. 2009,
a to dňa 9. 9. 2010. Preto konštatoval, že právo žalobcu nie je premlčané.

Uviedol, že žaloba bola doručená súdu 27. 9. 2012. Bola však podaná predčasne, pretože žalobca
uplatnil nárok na súde pred uplynutím 6 mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku. V tejto
súvislosti poukázal, že ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody do 6 mesiacov odo
dňa prijatia žiadosti, alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí nárok na
náhradu škody, môže sa poškodený domáhať nároku na súde. Ak tak učiní, ale skôr, ide o predčasne
podanú žalobu, čo predstavuje samostatný dôvod na zamietnutie žaloby z dôvodu predčasnosti.

Žalobca nesplnil ani dôkaznú povinnosť, cieľom ktorej bolo unesenie dôkazného bremena, na základe
ktorého niesol zodpovednosť za výsledok konania. V exekučnom konaní, v ktorom malo dôjsť k
nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii
prieťahov v konaní. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov uviedol, že je kompetentný preskúmať Ústavný súd. Ustanovenie § 9



ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a zmene
niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov, je účinné od 01. 01. 2013. Aj keď žaloba bola vo veci
podaná v roku 2012, predmetné ustanovenie dopĺňa a vykladá ust. § 9 ods. 1 zákona, preto je ho možné
aplikovať aj pri uplatnenom nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom pred
01. 01. 2013. O namietaných prieťahoch sa v konaní neviedlo konanie pred Ústavným súdom, neviedlo
sa disciplinárne konanie, nebolo vydané ani právoplatné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva.
Všeobecné rozhodnutie súdu nemožno po zákonom stanovenej lehote posudzovať bez ďalšieho ako
nesprávny úradný postup. V exekučných konaniach, pri posudzovaní návrhu na vykonanie exekúcie na
podklade exekučných titulov rozhodcovských rozsudkov a notárskych zápisníc, sa javí 15-dňová lehota
na vydanie poverenia výraznou prekážkou, pre objektívne posúdenie zákonnosti exekúcie. Navyše zo
samotnej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na rozhodnutia
v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. 15-dňová lehota sa týka prípadov, keď súd poverí
exekútora na vykonanie exekúcie. Ak ho súd nepoverí, 15 dňová lehota neplatí. Nie je možné ani logicky
predpokladať, žeby bol zámer zákonodarcu určiť 15-dňovú lehotu i na zamietnutie žiadosti.

Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia totiž preukázalo nespôsobilosť rozhodcovského
rozsudku byť exekučným titulom.

Žalobca nepreukázal ani výšku uplatnenej majetkovej škody, ako aj nemajetkovej. Nevidel dôvod na
priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 20% z istiny príslušenstva, pretože nepreukázal základ nároku,
a to vznik škody a napokon ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou.

Z dôvodu nepreukázania základných podmienok žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozhodnutiu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, a to z dôvodu, že v
konaní došlo k vadám, keď účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu,
nedostatočne zistil skutkový stav veci a nevykonal navrhnuté dôkazy.

Namietal aplikáciu úpravy § 9 ods. 2 zákona č. 514/2013 Z. z. v danom právnom vzťahu. Súd
interpretoval hmotné právo, ktoré sa stalo súčasťou poriadku až po vzniku právnej skutočnosti,
teda až po tom, čo došlo k založeniu tohto vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
interpretácii, dopustil sa nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd taktiež nemohol založiť odôvodnenie
o zániku nároku na náhradu škody, s poukázaním na nedôveryhodnosť údajov. Nemal totiž k
dispozícii súdny exekučný spis a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať podľa sekundárnych
prejavov. Preto ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny.
Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k
nesprávnemu úradnému postupu a rozhodnutie nebolo vydané v zákonom stanovenej lehote. Súd vôbec
nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Tá existuje vždy do času,
keď nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. Exekučný súd ignoroval túto sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na
súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie,
s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd a právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla
byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať
o hodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo. Poukázal na
vyššie uvedené procesné chyby a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad
uvedených v ust. § 212 O.s.p., vec prejednal v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné.

V zmysle § 212 ods. 1 O.s.p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Žalobca rámec svojho odvolania v podstate založil na námietke, že zo strany súdu prvého stupňa došlo
k nesprávnej aplikácii právnej úpravy § 9 ods. 2 zákona č. 514/2013 Z. z., ďalej tým, že súd nemôže



založiť odôvodnenie rozsudku o zániku takéhoto nároku na nedôveryhodnosti údajov. Nesúhlasil ani so
záverom súdu, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, s poukazom na lehotu od podania žiadosti
o vydanie poverenia, do rozhodnutia súdu o zamietnutí žiadosti, resp. vydania poverenia.

Odvolací súd podrobil preskúmaniu napadnuté rozhodnutie z pohľadu odvolacích námietok žalobcu a
zistil, že tieto nie sú dôvodné.

Pokiaľ ide o aplikáciu súdom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., odvolací súd zistil, že
interpretácia tohto ustanovenia prvostupňovým súdom, bola nim odôvodnená v rámci všeobecného
prehľadu skúmania existencie prieťahov v súdnom konaní. Na predmetné ustanovenie, prvostupňový
súd poukázal v rámci prehľadu tohto ustanovenia zákona č. 514/2013 Z. z. spred 01. 01. 2013 a po 01.
01. 2013 a skúmania otázky podmienok vzniku prieťahov.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pri posudzovaní nesprávneho úradného
postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo zbytočných prieťahov v konaní, možno
vychádza len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti
na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o
tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov. Toto ustanovenie zákona bolo účinné od 1. 1. 2013.

Je správna argumentácia žalobcu, že aplikácia tohto ustanovenia je možná iba na vzťahy, ktoré vznikli od
01. 01. 2013, pretože inak môže pôsobiť retroaktívne. Poukázanie súdu na toto ustanovenie, odvolací
súd však označil v širších súvislostiach, keď prvostupňový súd skúmal práva žalobcu, ktoré odvodzoval
z nesprávneho úradného postupu - pri rozhodovaní o žiadosti na udelenie poverenia.

Z tohto dôvodu skúmal, kedy bola žaloba podaná. Zistil, že žaloba bola podaná v roku 2012 a žiadosť
o udelenie poverenia v exekučnom konaní 7Er 654/2010 mala byť doručená súdu 9. 9. 2010. Z
tohto dôvodu bolo dôvodné aplikovať ustanovenia účinné ku dňu založenia tohto právneho vzťahu,
ktorý vznikol v roku 2010, kedy platilo ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, v zmysle ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do právom chránených záujmov fyzických
osôb a právnických osôb, za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu
Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy SR a postup alebo výsledok
postupu Vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. d) Ústavy SR.

V súvislosti s nárokom žalobcu a jeho tvrdením však bolo dôležité ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v tom čase účinné, v zmysle ktorého súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak nezistí rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do
15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto lehota neplatí,
ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak zistí rozpor v žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne.
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade
rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/91 Zb. o štátnej pomoci v znení neskorších
predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na odklade vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierom nimi schválených.



V danom prípade takýto titul bol predmetom žiadosti o vydanie poverenia (žalobcu), čo vyplýva aj z
obsahu jeho žaloby a napokon aj z doterajších vyjadrení

Súdu v prípade takéhoto titulu prináležala súdna kontrola zmluvných podmienok spotrebiteľskej zmluvy
s cieľom vylúčiť zo života ľudí neprimerané podmienky, ktoré zhoršujú kvalitu života za účelom naplnenia
cieľov čl. 6 Smernice rady 93/13 EHS a postarať sa o to, aby neprijateľné klauzuly v zmluvách
spotrebiteľov nezaväzovali.

Doterajšia súdna prax umožňuje prieskum exekučného titulu so zákonom aj v zmysle zákona č. 244/2002
Z. z..

Ust. § 45 ods. 1, 2 citovaného zákona, umožňuje zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo
exekučné konanie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, teda
ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ (rozhodcovský rozsudok bol
vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok
bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo
v inom rozhodcovskom konaní) alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Správne preto konštatoval súd prvého stupňa, že 15-dňová lehota pri prieskume takéhoto exekučného
titulu je problematickou a sám zákonodarca v ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neustanovuje žiadnu
lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia.

Navyše v danej veci výsledkom prieskumu súdu bol nespôsobilý exekučný titul (rozhodcovský rozsudok),
z dôvodu ktorého žiadosť o udelenie poverenia aj zamietol.

S týmto záverom sa stotožnil aj odvolací súd.

V danom prípade však bolo predovšetkým na žalobcovi preukázať, čo tvrdil v obsahu svojej žaloby
a to, že prvostupňový súd zapríčinil svojím nelegálnym konaním vznik škody na jeho strane, ako aj
nemajetkovej ujmy. Teda preukázať všetky predpoklady takéhoto nároku, v zmysle zákona č. 514/2003
Z. z., a to škodu, existenciu nesprávneho úradného postupu a príčinnú súvislosť medzi škodou a
nesprávnym úradným postupom. Rovnako tak mal preukázať dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy.

Právny záver súdu prvého stupňa, že žalobca v konaní nepreukázal túto príčinnú súvislosť, je správny.
Bolo na žalobcovi preukázať, v čom konkrétne mal zo strany žalovaného spočívať nesprávny úradný
postup, v zmysle ktorej právnej povinnosti, pretože ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v tom čase
platné a účinné, zákonnú lehotu pre rozhodnutie súdu v prípade, ak rozhoduje o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia neustanovovalo.

So zreteľom na uvedené preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny v zmysle § 219
O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak,
že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal, keďže neúspešný žalobca na ich náhradu
nemá právo a žalovanej tieto trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.