Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/19/2014 z 24. 11. 2015
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. novembra 2015, sp. zn. 6Sž/19/2014, ECLI:SK:NSSR:2015:9014010126.1
Najvyšší súd | 6Sž/19/2014 | ECLI:SK:NSSR:2015:9014010126.1 | 2015-11-24 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: zákon č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností, § 14 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c2e126ae-6881-44cb-a3f4-2bf736af8c1a
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:9014010126.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sž/19/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 9014010126
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:9014010126.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky
Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej veci žalobcu:
H. N., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom Q. XXX, XXX XX A., štátny občan Slovenskej republiky, zastúpený
advokátom: JUDr. Jiří Choutka, so sídlom Štúrovo námestie 121, 911 01 Trenčín, proti žalovanému:
Výbor Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného
úradu, so sídlom Námestie A. Dubčeka 1, 812 80 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného zo dňa 18. septembra 2014, č. CRD-1489-3/2014-VPRNBU, o žalobe žalobcu, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky   z r u š u j e   rozhodnutie žalovaného č. CRD-1489-3/2014-VPRNBU
zo dňa 18. septembra 2014 a rozhodnutie Národného bezpečnostného úradu č. SP-PB-1090-4/2014-
Ž-50155 zo dňa zo dňa 9. júla 2014 a vec  v r a c i a  žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 611,57 € na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. Jiŕi Choutka v lehote 15 dní.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Žalobca žalobou podanou na Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 06.11.2014 sa domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného uvedené v záhlaví tohto rozsudku ako aj rozhodnutia
Národného bezpečnostného úradu zo dňa 09.07.2014 č. SP-PB-1090-4/2014-Ž-50155, žiadajúc ich
zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.

V dôvodoch žaloby žalobca uviedol, že Národný bezpečnostný úrad rozhodnutím podľa § 26 ods. 2
zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 215/2004 Z. z.“) vo veci vykonania bezpečnostnej
previerky II. stupňa pre stupeň utajenia Dôverné, vydal rozhodnutie č. SP-PB-1090-4/2014-Ž-50155
zo dňa 09.07.2014, ktorým rozhodol, že navrhovaná osoba nespĺňa predpoklad bezpečnostnej
spoľahlivosti, pretože v súlade s ust. § 14 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. uviedla nepravdivé údaje pri
bezpečnostnom pohovore.

Proti rozhodnutiu NBÚ podal žalobca odvolanie, v ktorom sa domáhal preskúmania pravdivosti
skutočností obsiahnutých v informácii č. VSA03-V-187/2014 a poukazoval na ustanovenie § 25 ods. 1
zákona č. 215/2004 Z. z., podľa ktorého má navrhovaná osoba možnosť v priebehu bezpečnostného
pohovoru sa vyjadriť k zisteným skutočnostiam, a táto podmienka nebola v rámci bezpečnostného
pohovoru splnená. Argumentoval, že nie je si vedomí, že by v rámci bezpečnostného pohovom uvádzal
nepravdivé skutočnosti alebo nepravdivé odpovede.



Na základe podaného odvolania žalobcu Výbor Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie
rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu vydal rozhodnutie o odvolaní č. CRD-1489-3/2014-
VPRNBU zo dňa 18.09.2014, doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 17.10.2014, ktorým podané
odvolanie zamietol.

Tvrdil, že v odvolaní proti rozhodnutiu NBÚ poukázal na to, že pri overovaní pravdivosti jeho odpovedí
na položené otázky v rámci bezpečnostného pohovoru vychádzal NBÚ len z jediného dokumentu,
informácie č. VSA03-V-187/2014, a teda do akej miery možne predmetné informácie považovať za
pravdivé vo vzťahu k jeho odpovedi na položené otázky, nakoľko tieto neboli preverované, resp.
konfrontované so žiadnymi inými skutočnosťami alebo dôkazmi, s poukazom na to, že podľa druhej
vety ustanovenia § 25 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. má navrhovaná osoba možnosť v priebehu
bezpečnostného pohovoru sa vyjadriť k zisteným skutočnostiam, ktorá podmienka nebola v rámci
bezpečnostného pohovoru splnená. Dôvodil, že odvolací orgán sa s jeho pripomienkami vysporiadal
takým spôsobom, že považoval listinný dôkaz č. VSA03-V-187/2014 za získaný zákonným spôsobom
a boli povinní z tohto dôkazu vychádzať. Vyslovil názor, že uvedené hodnotenie dôkazu nedáva
odpoveď na otázku do akej miery je možné predmetné informácie považovať za pravdivé vo vzťahu
k jeho odpovediam, namietajúc, že s uvedenou pripomienkou sa odvolací orgán v žiadnom prípade
nevysporiadal a to predovšetkým vo vzťahu k jeho tvrdeniu, že nie je si vedomí nepravdivých odpovedí
na otázky položené v rámci bezpečnostného pohovoru. Vytýkal odvolaciemu orgánu, že sa nezaoberal
hodnovernosťou listinného dôkazu č. VSA03-V-187/2014, napriek tomu, že tento spochybňoval,
nevykonal v tomto smere žiadne dokazovanie. Ďalej uviedol, že chaotický charakter má vyjadrenie
odvolacieho orgánu vo vzťahu k pripomienke týkajúcej sa vyjadrenia k zisteným skutočnostiam.
Nesúhlasil s argumentáciou odvolacieho orgánu, keď na jednej strane uvádza, že žalobca nemohol byť
oboznámený s obsahom informácie č. VSA03-V-187/2014, nakoľko ide o utajovanú skutočnosť, ale na
druhej strane je tvrdenie, že mal možnosť v rámci bezpečnostného pohovoru sa vyjadriť k zisteným
skutočnostiam vyplývajúcim z utajovaného listinného dôkazu.

Záverom žalobca tvrdil, že rozhodnutím a postupom NBÚ č. SP-PB-1090-4/2014-Ž-50155 zo dňa
09.07.2014 a rozhodnutím Výboru Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí
Národného bezpečnostného úradu č. CRD-1489-3/2014-VPRNBU zo dňa 18.09.2014 bol ukrátený
na svojich právach v postupe vykonávania bezpečnostnej previerky, nesprávnym vyhodnotením
skutkového stavu s následným vydaním napadnutých rozhodnutí, ktorými mu nebolo vydané oprávnenie
podľa § 10 ods. l písm. g/ zákona 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností, čím vytvorili právnu
prekážku výkonu povolania.

II.

Žalovaný správny orgán sa k žalobe vyjadril tak, že žiadal, aby najvyšší súd žalobu žalobcu v celom
rozsahu zamietol a  nepriznal mu nárok na náhradu trov konania.

V dôvodoch vyjadrenia k námietkam žalobcu uvedených v žalobe konštatoval, že tieto sú totožné
s námietkami, ktoré žalobca uviedol vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu NBÚ, o ktorom rozhodol
výbor NR SR dňa 18.09.2014. Mal za to, že výbor NR SR sa v napadnutom rozhodnutí dostatočne a
relevantným spôsobom vysporiadal so všetkými uvedenými námietkami žalobcu.

K veci samej uviedol, že z bezpečnostného spisu Vojenského spravodajstva (ďalej len „VS“) a
bezpečnostného spisu NBÚ mal výbor NR SR za preukázané, že VS aj NBÚ v priebehu bezpečnostnej
previerky žalobcu postupovali v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, tzn. na základe Ústavy SR, v
jej medziach a v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom č. 215/2004 Z. z., NBÚ vychádzal z
aktuálnych informácií, na zistenie bezpečnostnej spoľahlivosti žalobcu si VS vyžiadalo všetky potrebné
listinné dôkazy od kompetentných štátnych orgánov, iných právnických osôb a fyzických osôb v súlade
s § 16 ods. 1 písm. a/ až c/ a § 19 zákona č. 215/2004 Z. z. Na základe vyžiadania VS zistilo skutočnosti
o bezpečnostnej spoľahlivosti žalobcu č. VSA03-V-187/2014 zo dňa 31.01.2014, ku ktorým sa žalobca
mal možnosť v súlade s § 25 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. vyjadriť v priebehu bezpečnostného
pohovoru a následne mal možnosť pravdivosť svojich tvrdení podporiť psychofyziologickým overením
pravdovravnosti, o ktoré požiadal podľa § 25 ods. 3 tohto zákona. Zdôraznil, že utajovaný listinný
dôkaz č. VSA03-V-187/2014 zo dňa 31.01.2014 bol v priebehu bezpečnostnej previerky žalobcu získaný



zákonným spôsobom v súlade s ustanovením § 16 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. a vzhľadom
na pôvodcu predmetného utajovaného listinného dôkazu, výbor NR SR nemá dôvod spochybňovať
pravdivosť a hodnovernosť tejto informácie.

Poukázal na to, že pri preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia NBÚ bol výbor NR SR
povinný postupovať podľa ústavného zákona č. 254/2006 Z. z. o zriadení a činnosti výboru Národnej
rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu (ďalej len
„ústavný zákon č. 254/2006 Z. z.“) a NBÚ bol pri vykonávaní bezpečnostnej previerky žalobcu povinný
zase dodržať procesný postup vymedzený zákonom č. 215/2004 Z. z. Konštatoval, že podľa čl. 6 ods.
2 ústavného zákona č. 254/2006 Z. z., na konanie o preskúmavaní rozhodnutí úradu sa nevzťahujú
ustanovenia osobitného zákona o správnom konaní, t. j. zákon č. 71/1967 Zb. - správny poriadok, a
podľa § 81 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. na rozhodovanie podľa tohto zákona sa okrem § 55 ods. 6,
§ 65 ods. 4, § 79 až 80 nevzťahujú všeobecne záväzné právne predpisy o správnom konaní, ako aj, že
výbor NR SR je oprávnený preskúmať spisový materiál zhromaždený NBÚ v priebehu bezpečnostnej
previerky a vychádzať zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase vydania rozhodnutia NBÚ, výbor NR SR
teda nie je oprávnený v tomto konaní vykonať dokazovanie, ktorého sa dožaduje žalobca.

Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že NBÚ vychádzal len z jediného dokumentu, čím opomína tú skutočnosť,
že jeho vyjadrenia pri bezpečnostnom pohovore označené v rozhodnutí NBÚ a v rozhodnutí výboru
NR SR ako nepravdivé, sú v rozpore nielen s obsahom listinného dôkazu č. VSA03-V-187/2014
zo dňa 31.01.2014, ale nemajú oporu ani v psychofyziologickom overení pravdovravnosti č. VSA0l-
V-14-10/2014 zo dňa 22.05.2014.

K tvrdeniu žalobcu o chaotickom vyjadrení odvolacieho orgánu vo vzťahu k pripomienke týkajúcej
sa vyjadrenia k zisteným skutočnostiam, výbor NR SR vyslovil názor, že jeho vyjadrenie uvedené v
napadnutom rozhodnutí je logické a jasné, poukazom na to, že je nepochybné, že listinné dôkazy, ktoré
obsahujú informácie o bezpečnostnej spoľahlivosti žalobcu, a z ktorých VS a NBÚ pri rozhodovaní
vychádzal, pôvodca označil ako utajované skutočnosti stupňa Vyhradené a za nesporné považoval
výbor NR SR aj to, že žalobcu nebolo možné v konaní VS, NBÚ a takisto v konaní výboru NR SR
považovať za oprávnenú osobu podľa § 2 písm. f/ zákona č. 215/2004 Z. z., a preto nebolo možné
žalobcu oboznámiť s konkrétnym obsahom informácie č. VSA03-V-187/2014 zo dňa 31.01.2014. V danej
súvislosti výbor NR SR poukázal na názor, ktorý Ústavný súd SR vyslovil v náleze sp. zn. PL. ÚS 15/03,
ktorý citoval. Ďalej uviedol, že nemožno NBÚ vyčítať, že v odôvodnení svojho rozhodnutia utajované
listinné dôkazy len číselne označil (č. VSA03-V-187/2014 zo dňa 31.01.2014 a č. VSA01-V-14-10/2014
zo dňa 22.05.2014), pričom nekonkretizoval informácie, ktoré podliehajú utajeniu, poukazom na to, že
z písomného záznamu z bezpečnostného pohovoru je zrejme, že žalobca sa mal možnosť k zisteným
skutočnostiam vyplývajúcim z utajovaného listinného dôkazu č. VSA03-V-187/2014 zo dňa 31.01.2014
počas bezpečnostného pohovoru vyjadriť.

Konštatoval, že zhromaždené listinné dôkazy tak NBÚ, ako i výbor NR SR vyhodnotil jednotlivo, ako aj vo
vzájomnej súvislosti a dospel k záveru, že listinnými dôkazmi č. VSA03-V-187/2014 zo dňa 31.01.2014
a č. VSA0l-V-14-10/2014 zo dňa 22.05.2014 bolo preukázané, že žalobca uviedol pri bezpečnostnom
pohovore nepravdivé údaje. Poukázal na to, že na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými
skutočnosťami podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nie je právny nárok, práve naopak, je to
určitá výsada pre občana Slovenskej republiky, s ktorou mu štát na základe bezpečnostnej previerky
a skutočnosti, že navrhovaná osoba je bezpečnostné spoľahlivá, dáva dôveru na prácu s utajovanými
skutočnosťami. Dal do pozornosti, že podstata ochrany utajovaných skutočností spočíva v prijatí
preventívnych opatrení (rámcovo uvedených v § 6 ods. 1 až 9 zákona č. 215/2004 Z. z.), ktoré majú
preventívny charakter a ich ciel je predísť poškodeniu záujmov štátu (označených v § 3 ods. 5 až 6
zákona č. 215/2004 Z. z.) neoprávnenou manipuláciou s utajovanými skutočnosťami.

K tvrdeniu žalobcu, že rozhodnutím a postupom NBÚ a rozhodnutím výboru NR SR bol ukrátený
na svojich právach v postupe vykonávania bezpečnostnej previerky, nesprávnym vyhodnotením
skutkového stavu s následným vydaním napadnutých rozhodnutí mu nebolo vydané oprávnenie podľa
§ 10 ods. 1 písm. g/ zákona č. 215/2004 Z. z., čím vytvorili právnu prekážku výkonu povolania, výbor NR
SR poukázal na to, že podľa čl. 35 ods. 2 Ústavy SR, zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia
výkonu určitých povolaní a činností, s tým, že takéto obmedzenia zákon č. 215/2004 Z. z. upravil
v ustanovení § 10 a § 14, ktoré sú NBÚ i výbor NR SR povinní po splnení zákonom stanovených



podmienok rešpektovať, v ktorej súvislosti poukázal  na už vyššie uvedený nález Ústavného súdu SR
sp. zn. PL.ÚS 15/03.

Výbor NR SR záverom vyslovil názor, že NBÚ vo výroku svojho rozhodnutia presne a konkrétne vymedzil
predpoklad na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami, ktorý žalobca
nespĺňa podľa zákona č. 215/2004 Z. z., v odôvodnení rozhodnutia NBÚ opísal predmet konania,
poukázal na konkrétne listinné dôkazy a skutkové zistenia, z ktorých vychádzal pri vydaní rozhodnutia
a uviedol, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, NBÚ si vo veci bezpečnostnej previerky
žalobcu zadovážil relevantné skutočnosti pre vydanie rozhodnutia, skutkové okolnosti správne právne
posúdil a dôvody svojho rozhodnutia v jeho odôvodnení náležití  zdôvodnil.

Poukazom na právnu úpravu v § 249 ods. 2 O.s.p. tiež uviedol, že žalobca vo svojej žalobe neuviedol
konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia žalovaného alebo nezákonnosti jeho postupu, v dôsledku
ktorých bol ukrátený na svojich právach a  absenciu dôvodov nezákonnosti rozhodnutia alebo postupu
žalovaného nemôže nahradiť odkazom na predtým urobené procesné úkony v konaní, najmä na obsah
použitých opravných prostriedkov.

III.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
Výboru Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmanie rozhodnutí Národného bezpečnostného
úradu na základe podanej žaloby, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a jemu predchádzajúce
konanie ako aj rozhodnutie a postup Národného bezpečnostného úradu postupom podľa § 246 ods. 2
písm. a/ O.s.p. v spojení s §§ 247 a nasl. O.s.p. v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe a po oboznámení
sa s obsahom administratívneho spisu, ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov konania a
po vypočutí zástupcov účastníkov konania a žalobcu na pojednávaní súdu dňa 25.11.2015 dospel k
záveru, že záver, ktorý Národný bezpečnostný úrad urobil a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky
na preskúmanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu ustálil, je predčasný.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho
orgánu, ktorým rozhodnutím bolo s konečnou platnosťou konštatované, že žalobcu nemožno podľa §
14 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov považovať za bezpečnostné spoľahlivú osobu, pretože uviedol
nepravdivé údaje pri bezpečnostnom pohovore a súčasne, že žalobca podľa § 10 ods. 1 písm. g/
zákona č. 215/2004 Z. z. nespĺňa predpoklad bezpečnostnej spoľahlivosti na vznik oprávnenia na
oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami pre stupeň utajenia Dôverné.

Podľa § 244 ods. 1, 2, 3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo
opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy,
orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj
fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických
osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len ,,rozhodnutie správneho orgánu“).

Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako
aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo
právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických
osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho
nečinnosť.

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti
druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl.) je posudzovať, či správny orgán vecne
príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo
veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade
so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či
rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi
predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho



orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda
skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie
správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Senát najvyššieho súdu po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s
prvostupňovým rozhodnutím a konania im predchádzajúce, oboznámiac sa s predloženým
administratívnym spisom, súčasťou ktorého bol bezpečnostný spis, dospel k záveru, že medzi
účastníkmi preskúmavacieho konania ostali predovšetkým sporné skutkové skutočnosti, ktoré
podmieňujú, či žalobcu možno považovať alebo nie za bezpečnostne spoľahlivú osobu podľa § 14 ods.
1 zákona č. 215/2004 Z. z., z ktorých dôvodov senát najvyššieho súdu zameral svoju pozornosť na túto
spornú skutočnosť.

Najvyšší súd z administratívneho spisu žalovaného mal preukázané, že na základe súhlasu navrhovanej
osoby - žalobcu, a materiálov predložených úradu podľa § 16 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z. vykonalo
Vojenské spravodajstvo podľa § 18 ods. 3 tohto zákona bezpečnostnú previerku II. stupňa, pre stupeň
utajenia „Dôverné“. Na základe bezpečnostnej previerky Národný bezpečnostný úrad vydal rozhodnutie
zo dňa 09.07.2014, č. SP-PB-1090-4/2014-Ž-50155, ktorým v bode I. konštatoval, že podľa § 10
ods. 1 písm. g/ zákona č. 215/2004 Z. z. navrhovaná osoba: H. N. - žalobca, nespĺňa predpoklad
bezpečnostnej spoľahlivosti na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami
pre stupeň utajenia Dôverné, v bode II. rozhodol tak, že podľa § 14 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z.
navrhovanú osobu nemožno považovať za bezpečnostné spoľahlivú, pretože uviedla nepravdivé údaje
pri bezpečnostnom pohovore a v bode III. rozhodol tak, že podľa § 26 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z.
vydaním tohto rozhodnutia úrad ukončuje bezpečnostnú previerku.

O odvolaní žalobcu proti uvedenému rozhodnutiu Národného bezpečnostného úradu rozhodol Výbor
Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu
rozhodnutím zo dňa 18.09.2014, č. CRD-1489-3/2014-VPRNBU tak, že zamietol odvolanie žalobcu
podané proti rozhodnutiu Národného bezpečnostného úradu zo dňa 09.07.2014, č. SP-PB-1090-4/2014-
Ž-50155. Súčasne rozhodol, že H. N. nemožno podľa § 14 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane
utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
považovať za bezpečnostné spoľahlivú osobu, pretože uviedol nepravdivé údaje pri bezpečnostnom
pohovore a H. N. podľa § 10 ods. 1 písm. g/ zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných
skutočností a o zmene a doplnení  niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nespĺňa predpoklad
bezpečnostnej spoľahlivosti na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami
pre stupeň utajenia Dôverné.

Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že Výbor NR SR na základe konštatovaných skutkových
zistení a citovaných ustanovení zákona č. 215/2004 Z. z., v predmetnej veci mal za preukázané, že
H. N. nemožno považovať podľa § 14 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. za bezpečnostné spoľahlivého,
pretože uviedol nepravdivé údaje pri bezpečnostnom pohovore. Výbor NR SR dospel k záveru, že NBÚ
v napadnutom rozhodnutí zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver a v medziach
zákona č. 215/2004 Z. z. ho aj odôvodnil. Dôvody odvolania žalobcu považoval výbor NR SR za
nedôvodné pre zrušenie rozhodnutia NBÚ. K návrhu žalobcu, aby napadnuté rozhodnutie NBÚ zmenil
a vyslovil jeho bezpečnostnú spoľahlivosť a spôsobilosť na oprávnenie oboznamovať sa s utajovanými
skutočnosťami uviedol, že nemá právomoc meniť rozhodnutie NBÚ, poukazom na čl. 4 ods. 2 ústavného
zákona č. 254/2006 Z. z.

Na pojednávaní súdu dňa 25.11.2015 právny zástupca žalobcu zotrval na skutkových okolnostiach a
právnych záveroch uvedených v písomne podanej žalobe, zdôrazniac relevantnosť žalobných dôvodov
odôvodňujúcich nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Nesúhlasil s argumentáciou žalovaného
uvedenou v písomne podanom vyjadrení.

Právny zástupca žalovaného na pojednávaní súdu taktiež zotrval na dôvodoch uvedených v písomne
podanom vyjadrení k žalobe. Nesúhlasil so žalobnými dôvodmi, ktorými žalobca namietal nezákonnosť
rozhodnutia výboru NR SR vznesenými v žalobe, ako aj na pojednávaní súdu.



Žalobca ako účastník konania vo svojej výpovedi na pojednávaní súdu uviedol, že trvá na všetkých
doterajších prednesoch a výpovediach, ako aj že pri bezpečnostnom pohovore sa pravdivo vyjadril ku
všetkým relevantným skutočnostiam. Tvrdil, že v priebehu previerky ako aj na psychofyziologickom
vyšetrení vypovedal čistú pravdu, nič nezamlčal. Ďalej uviedol, že s prevádzačstvom, čo je asi aj
problémom v danej veci, ktorú skutočnosť pochopil až z rozhodnutia, ako i z kladených otázok, nikdy
nemal nič spoločné, v mieste jeho pôsobenia sa však o prevádzačstve hovorilo, ktorú skutočnosť
popravde uviedol i pri bezpečnostnom pohovore, ako aj jeho vzťah k osobe označenej za prevádzača
D. U.. Vo vzťahu k vykonaniu psychofyziologického vyšetrenia uviedol, že pred jeho uskutočnením
polygrafického špecialistu upozornil, že pred týmto vyšetrením bol operovaný na štítnu žľazu, užíva
pravidelne lieky, ktoré užil aj pred samotným vyšetrením. Svoju výpoveď doplnil tak, že v priebehu
konania ako aj dnes trvá na tom, že v priebehu celej previerky pri bezpečnostnom pohovore i
psychofyziologickom vyšetrení vypovedal pravdu.

Podľa § 1 ods. 1, 2 zákona č. 215/2004 Z. z. tento zákon upravuje podmienky na ochranu utajovaných
skutočností, práva a povinnosti právnických osôb a fyzických osôb pri tejto ochrane, pôsobnosť
Národného bezpečnostného úradu (ďalej len ,,úrad“) a pôsobnosť ďalších štátnych orgánov vo vzťahu
k utajovaným skutočnostiam a zodpovednosť za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom.

Tento zákon ďalej upravuje pôsobnosť úradu pri zabezpečovaní podkladov pre rozhodovanie Súdnej
rady Slovenskej republiky (ďalej len ,,súdna rada“) o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti, ktoré
dávajú záruku, že funkciu bude vykonávať riadne (ďalej len ,,predpoklady sudcovskej spôsobilosti“).

Podľa § 10 ods. 1 písm. g/ zákona č. 215/25004 Z. z. oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými
skutočnosťami pre stupne utajenia Prísne tajné, Tajné, Dôverné alebo Vyhradené môže vzniknúť, ak
tento zákon neustanovuje inak, iba navrhovanej osobe, ktorá je bezpečnostne spoľahlivá.

Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. za bezpečnostne spoľahlivú osobu sa nepovažuje ten, kto
uviedol nepravdivé údaje v osobnom dotazníku, v bezpečnostnom dotazníku alebo pri bezpečnostnom
pohovore, kto bol pracovne zaradený a aktívne vykonával činnosť v ustanovených štruktúrach
bývalej Štátnej bezpečnosti podľa prílohy č. 1 alebo bývalej spravodajskej správy Generálneho štábu
Československej ľudovej armády do 31.12.1989 s výnimkou osoby, ktorá vykonávala v týchto štruktúrach
len obslužné alebo len zabezpečovacie činnosti, alebo vedome spolupracoval s týmito štruktúrami, alebo
u koho bolo zistené bezpečnostné riziko.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. materiály na bezpečnostnú previerku (ďalej len ,,podkladový
materiál“), ak tento zákon neustanovuje inak, sú
a) materiály predkladané navrhovanou osobou, a to 1. vyplnený osobný dotazník osoby uvedený v
prílohe č. 2, 2. životopis, 3. výpis z registra trestov, ak ide o bezpečnostnú previerku I. stupňa, 4. písomný
súhlas s oprávnením oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami a s vykonaním bezpečnostnej
previerky, 5. vyplnený bezpečnostný dotazník osoby uvedený v prílohe č. 3 na bezpečnostnú previerku
II., III. a IV. stupňa,
b) informácie o bezpečnostnej spoľahlivosti navrhovanej osoby z evidencií Policajného zboru,
Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva,
c) informácie o bezpečnostnej spoľahlivosti navrhovanej osoby vyžiadané od ďalších štátnych orgánov
a iných právnických osôb, týkajúce sa navrhovanej osoby,
d) informácie o bezpečnostnej spoľahlivosti navrhovanej osoby z previerok vykonaných v mieste bydliska
Policajným zborom, Slovenskou informačnou službou alebo Vojenským spravodajstvom,
e) informácie vyžiadané od obce, v ktorej má navrhovaná osoba trvalý pobyt alebo prechodný pobyt,
f) informácie z previerok vykonaných Policajným zborom, Slovenskou informačnou službou alebo
Vojenským spravodajstvom o bezpečnosti prostredia, v ktorom navrhovaná osoba žije a pohybuje sa,
a o možnosti výskytu bezpečnostných rizík.

Podľa § 25 ods. 1 až 4 zákona č. 215/2004 Z. z. bezpečnostný pohovor s navrhovanou osobou sa vykoná,
ak sa v priebehu bezpečnostnej previerky zistili skutočnosti, ktoré by mohli byť prekážkou na vydanie
osvedčenia alebo dôvodom na zrušenie platnosti osvedčenia. V priebehu bezpečnostného pohovoru má
navrhovaná osoba možnosť vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam. Z uskutočneného bezpečnostného
pohovoru sa vyhotoví písomný záznam, ktorý zúčastnené strany podpíšu. Odopretie podpisu, dôvody
tohto odopretia a námietky proti obsahu záznamu sa v ňom zaznamenajú.



Bezpečnostný pohovor s navrhovanou osobou podľa odseku 1 vykoná ten orgán, ktorý vykonal
bezpečnostnú previerku, a to tak, aby nedošlo k zásahu do práv tretích osôb a nebol ohrozený zdroj
informácií.

Súčasťou bezpečnostného pohovoru môže byť aj psychofyziologické overenie pravdovravnosti, ktoré
možno uskutočniť, iba ak navrhovaná osoba o to požiada. O takej možnosti musí byť navrhovaná osoba
poučená.

Psychofyziologické overenie pravdovravnosti sa uskutoční vždy, ak sú vyjadrenia navrhovanej osoby v
priebehu bezpečnostného pohovoru v rozpore so zistenými skutočnosťami, ktoré by mohli byť prekážkou
na vydanie osvedčenia alebo dôvodom na zrušenie platnosti osvedčenia.

Podľa § 26 ods. 2, 3 zákona č. 215/2004 Z. z., ak úrad bezpečnostnou previerkou zistí, že navrhovaná
osoba nespĺňa predpoklady na vznik oprávnenia podľa § 10 ods. 1, vydá o tom rozhodnutie.

V rozhodnutí podľa odseku 2 musí byť uvedené ustanovenie, podľa ktorého úrad rozhodol o tom, že
sa osoba nemôže oboznamovať s utajovanými skutočnosťami, skutočnosti, ktoré boli podkladom na
rozhodnutie, akými úvahami bol vedený úrad pri hodnotení dôkazov a poučenie o možnosti podať
odvolanie.

Podľa § 81 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. na rozhodovanie podľa tohto zákona sa okrem § 55 ods. 6,
§ 65 ods. 4, §§ 79 až 80 nevzťahujú všeobecne záväzné právne predpisy o správnom konaní. (zákon
č. 71/1967 Zb.).

Účelom bezpečnostnej previerky je zistenie, či navrhovaná osoba spĺňa zákonné predpoklady na
oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami zmysle zákona č. 215/2004 Z. z., a preto v
rámci vykonávania bezpečnostnej previerky sa zisťuje jej bezpečnostná spoľahlivosť. Zákonodarca v
právnej úprave v citovaných právnych normách výslovne ustanovuje, čo je podkladom na vykonanie
bezpečnostnej previerky a postup úradu vykonávajúceho túto previerku. Z uvedenej právnej úpravy
síce priamo nevyplýva, že by zákonodarca prejavil svoju vôľu vyjadrenú v právnej norme § 81 zákona
aplikovať pre konanie o vykonanie bezpečnostnej previerky ustanovenia o správnom konaní, avšak touto
právnou skutočnosťou sa zaoberal Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. PL. ÚS 6/04,
keď konštatoval: „Paragraf 81 ods. 1 zákona teda nemá za následok to, že by spôsob konania (jeho
rozhodujúce časti) úradu pri vykonávaní bezpečnostných previerok nebol náležite ustanovený zákonom.
Spôsob jeho konania ustanovuje všeobecne Správny poriadok (vrátane základných pravidiel konania
uvedených v § 3) a osobitne zákon najmä v časti o vykonávaní bezpečnostných previerok (stupne
previerok, ich priebeh, podkladové materiály, bezpečnostný pohovor a pod.). Na rozhodovanie, ktoré
je iba časťou, resp. určitým úsekom konania, sa vzhľadom na špecifickosť bezpečnostných previerok
vzťahuje osobitná úprava zákona (§ 26 a nasl.)“.

Vychádzajúc z vyššie citovanej právnej úpravy a právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky
vysloveného v uvedenom náleze senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v preskúmavanej veci
dospel k záveru, že Národný bezpečnostný úrad príslušný na konanie a rozhodnutie podľa zákona č.
215/2004 Z. z. v prvom stupni v predmetnej veci postupom v intenciách citovaných právnych noriem
si vo veci nezadovážil dostatok relevantných skutočností pre vydanie rozhodnutia, preto zo skutkových
zistení vyvodil svoj právny záver predčasne, ktorý postup podmieňujúci zákonnosť rozhodnutia, senát
najvyššieho súdu nemohol považovať za súladný so zákonom, z ktorých dôvodov Výbor Národnej
rady Slovenskej republiky na preskúmanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu príslušný
na preskúmanie rozhodnutia Národného bezpečnostného úradu v zmysle čl. 3 ústavného zákona
č. 254/2006 Z. z., pokiaľ odvolanie žalobcu podané proti prvostupňovému rozhodnutiu zamietol,
nerozhodol vo veci zákonne.

V zmysle názoru ústavného súdu neobstojí tvrdenie žalovaného, že podľa § 81 ods. 1 zákona 215/2004
Z. z. sa na preskúmavané konanie zákon o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. v znení neskorších
predpisov) nemôže výslovne aplikovať, a teda dokazovanie sa neuskutočňuje v zmysle pravidiel
správneho poriadku, t. j. nezisťuje sa pravdivosť jednotlivých informácií procesom dokazovania, avšak
vychádza sa z podkladov na previerku (§ 16 zákona č. 215/2004 Z. z.), keď navrhovaná osoba má



dva základné inštitúty, a to možnosť vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam v rámci bezpečnostného
pohovoru (§ 25 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z.) a pravdivosť svojich vyjadrení podporiť
psychofyziologickým overením pravdovravnosti (§ 25 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 215/2004 Z. z.). Senát
najvyššieho súdu súhlasí s konštatovaním žalovaného, že konanie vo veci bezpečnostnej previerky
má špecifický charakter, avšak vzhľadom k tomu, že uvedená právna úprava neustanovuje postup v
konaní podľa názoru ústavného súdu postup v tomto konaní sa spravuje v zmysle všeobecných zásad
a im zodpovedajúcej právnej úprave správneho poriadku (§ 3 zákona č. 71/1967 Zb.). Vzhľadom k
uvedenému, pokiaľ aj zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 16 stanovil, čo je podkladom
bezpečnostnej previerky a v § 25 ustanovil podmienky bezpečnostného pohovoru, v zmysle názoru
ústavného súdu vysloveného v uvedenom v náleze posúdenie a hodnotenie výsledkov zistených
bezpečnostnou previerkou Národný bezpečnostný úrad vykonáva v zmysle zásad správneho poriadku,
predovšetkým v zmysle zásady materiálnej pravdy (§§ 32, 34 ods. 1 správneho poriadku ), zásady
súčinnosti (§§ 3 ods. 2, 23 ods. 1, 33 ods. 1, § 34 ods. 3 správneho poriadku), ako aj  zásady
hodnotenia dôkazov (§ 34 ods. 5 správneho poriadku). Z uvedených dôvodov povinnosťou Národného
bezpečnostného úradu v predmetnom konaní bolo zistiť skutočný  stav v zmysle zásady materiálnej
pravdy, vo veci si v súčinnosti so žalobcom ako osobou preverovanou zadovážiť  všetky relevantné
dôkazy pre vydanie rozhodnutia a tieto vyhodnotiť v súlade s § 34 ods. 5 správneho poriadku.

Vzhľadom na uvedené nemožno teda súhlasiť, že jedinou obranou posudzovanej osoby je vyjadriť sa
k zisteným skutočnostiam v rámci bezpečnostného pohovoru (§ 25 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 215/2004
Z. z.) a pravdivosť svojich vyjadrení podporiť psychofyziologickým overením pravdovravnosti. V zmysle
vyššie uvedených zásad a to predovšetkým zásady materiálnej pravdy a zásady súčinnosti navrhovaná
osoba má nielen právo vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam, ale musí jej byť umožnené realizovať jej
právo navrhovať, resp. predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, keďže zákonnosť rozhodnutia
Národného bezpečnostného úradu je podmienená zákonnosťou jeho postupu, ktorého neoddeliteľnou
súčasťou je konanie, ktorým sa vykonáva dokazovanie.

Pokiaľ teda v danom prípade žalobca výslovne tvrdil, že počas bezpečnostnej previerky pri
bezpečnostnom pohovore vypovedal pravdu, s prevádzačstvom nikdy nemal nič spoločné, mal o tom
vedomosť, pretože v mieste jeho pôsobenia sa o ňom hovorilo, s osobou označenou za prevádzača D. U.
je v príbuzenskom vzťahu, v dospelosti sa ich životné cesty rozišli, o prevádzačstve však nikdy nehovorili,
namietajúc relevantnosť dôkazu vyvracajúceho pravdivosť jeho tvrdení, senát najvyššieho súdu zastáva
názor, že Národný bezpečnostný úrad v zmysle vyššie uvedeného názoru ústavného súdu nepostupoval
súladne so zákonom a vo veci nevykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, keď obmedzil
svoje skutkové zistenia za účelom odstránenia rozporov medzi tvrdeniami žalobcu a skutkovými
zisteniami vyplývajúcimi z bezpečnostného spisu, len vykonaním dôkazu psychofyziologického overenia
pravdovravnosti a to tiež bez náležitého vyhodnotenia jeho výsledkov bez konfrontácie účinkov liekov,
ktoré žalobca užil pred jeho vykonaním.

Vychádzajúc zo skutkových zistení prejednávanej veci najvyšší súd preto považoval za dôvodnú
námietku žalobcu, ktorou namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj
rozhodnutia Národného bezpečnostného úradu z dôvodu, že boli vydané bez náležitého zistenia
a vyhodnotenia skutkového stavu. Zo skutkových okolností daného prípadu je zrejmé, že Národný
bezpečnostný úrad založil svoj právny názor o pravdivosti odpovedí žalobcu na položené otázky v
rámci bezpečnostného pohovoru len na základe informácie č. VSA03-V-187/2014, ktorá je však veľmi
všeobecná k zisteným okolnostiam, a na základe výsledkov psychofyziologického vyšetrenia, bez
ďalšieho dokazovania.

Pri hodnotení dôkazov je povinnosťou štátneho orgán, ktorému zákonodarca zveruje právomoc
rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických (aj právnických) osôb, prihliadať na všetky skutočnosti,
ktoré v konaní vyšli najavo, hodnotiac ich jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, v rámci ktorého postupu
žiaden dôkaz nemôže nadradiť nad ostatné. Vzhľadom k uvedenému nie je možné dospieť k záveru, že
v danom prípade žalobca na kladené otázky pri bezpečnostnom pohovore nehovoril pravdu len preto,
že to nepotvrdilo psychofyziologické overenie  pravdovravnosti.

Najvyšší súd nepovažoval však za dôvodné tvrdenie žalobcu, že v rámci bezpečnostného pohovoru
nebola splnená podmienka vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam a to k listinnému dôkazu o informácii
č. VSA03-V-187/2014. Súhlasil s konštatáciou žalovaného, že v danom prípade nebolo možné žalobcu



oboznámiť s konkrétnym obsahom informácie č. VSA03-V-187/2014 zo dňa 31.01.2014, pretože v
danej veci je nepochybné, že označený listinný dôkaz, ktorý obsahuje informácie o bezpečnostnej
spoľahlivosti žalobcu, a z ktorých VS a NBÚ pri rozhodovaní vychádzal, pôvodca označil ako utajované
skutočnosti stupňa Vyhradené, ako aj, že žalobcu nebolo možné v konaní VS, NBÚ a takisto v konaní
výboru NR SR považovať za oprávnenú osobu podľa § 2 písm. f/ zákona č. 215/2004 Z. z. Žalobca
práve v priebehu bezpečnostného pohovoru vzhľadom na obsah kladených otázok bol oboznámený s
predmetnou informáciou a mal možnosť sa k nej vyjadriť vo forme svojich odpovedí.

Pokiaľ žalovaný vo vyjadrení k žalobe ako i v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že vo
svojej činnosti dôsledne rešpektoval zákonnú úpravu č. 215/2004 Z. z., ktorú aj citoval, s poukazom na
to, že konal a rozhodoval dôsledne v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil uvedený zákon postupom
stanoveným ústavným zákonom č. 254/2006 Z. z., najvyšší súd k uvedenému uvádza: účelom zákona
č. 215/2004 Z. z. je ochrana utajovaných skutočností v materiálnom zmysle a nie formálne vylúčenie
určitej osoby z prístupu k utajovaným skutočnostiam, keď činnosť každej navrhovanej osoby musí byť
náležite preukázaná, individuálne zhodnotená a súčasne musia byť identifikované tie prvky z jej činnosti,
ktoré sú hodnotené ako materiálne pre vyhodnotenie danej osoby ako bezpečnostne nespoľahlivej.

Vzhľadom na uvedené vyššie Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmavané rozhodnutie Výboru
Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu a
rozhodnutie Národného bezpečnostného úradu podľa § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p. zrušil a vec vrátil
žalovanému na ďalšie konanie.

O náhrade trov konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. Žalobcovi
priznal náhradu trov tohto konania, pretože bol v tomto konaní úspešný. Priznal mu náhradu trov, ktoré
mu v konaní vznikli zaplatením súdneho poplatku v sume 70 € a právnym zastúpením za dva úkony
právnej služby v období roku 2014 (prevzatie a príprava a spísanie žaloby) po 134 € a režijný paušál po
8,04 € a jeden úkon právnej služby v roku 2015 (účasť na pojednávaní súdu dňa 25.11.2015) po 139,83
€ a režijný paušál 8,39 €, cestovné os. mot. vozidlom Mercedes Benz EVČ: W. XXX P. dňa 25.11.2015
Trenčín - Bratislava a späť 258 km, l km/0,183 €, NM l,114 €/liter, v sume 67,33 € a náhrada za stratu
času 13,98 €/l hod., 2,40 hod. v sume 41,94 €, v zmysle § 13a ods. 1, v spojení s § 16 ods. 3 a v spojení
s § 15 písm. a/ a § 16 ods. 4 a s § 15 písm. b/ a § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. V celosti súd
žalobcovi priznal náhradu trov konania v sume 611,57 €.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.