Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/722/2013 z 23. 2. 2014
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 23. februára 2014, sp. zn. 6Co/722/2013, ECLI:SK:KSBA:2014:1404113318.1
Krajský súd Bratislava | 6Co/722/2013 | ECLI:SK:KSBA:2014:1404113318.1 | 2014-02-23 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Bezdôvodné obohatenie
Citované ustanovenia: § 8b ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z., § 8 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z., § 451 OZ, § 454 OZ, § 107 ods. 1 OZ, § 107 ods. 2 OZ, § 100 ods. 1 OZ, § 558 OZ, § 220 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/dc95ccc2-7aba-4b41-8d40-ed0e30069f4f
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1404113318.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/722/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1404113318
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1404113318.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu
Mgr. Barbory Bartekovej a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci žalobcu: Správcovské bytové družstvo,
Drobného 27, Bratislava, zast.: Advokátska kancelária JUDr. Viera Malinowska, s.r.o., Brnianska 43,
Bratislava, proti žalovanému: Stavebné bytové družstvo Bratislava IV., Polianky 9, Bratislava, zast.:
JUDr. Jozef Drvár, advokát, Belinského 16, Bratislava, o zaplatenie 1.463,39 eur s prísl., na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 5. novembra 2013 č. k. 9C 181/2004-472,
pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa sa m e n í  tak, že žaloba  sa zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1463,39
eura so 17,6 % úrokmi z omeškania od 1. 12. 2001 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. O trovách konania súd prvého stupňa nerozhodol s tým, že o nich rozhodne po právoplatnosti
rozsudku.
Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca vykonáva od 1. 9. 2001 na základe zmluvy
o výkone správy č. 84/2001 z 18. 7. 2001 správu bytového domu nachádzajúceho sa R. na R. Z. X, X. Do
31. 8. 2001 vykonával správu bytového domu žalovaný. Dňa 18. 7. 2001 žalovaný uznal nevyčerpané
prostriedky určené na údržbu a opravy domu, bytov a nebytových priestorov v dome vo výške 428 331,95
SK ako svoj dlh voči vlastníkov bytov a nebytových priestorov ku dňu 31. 12. 2000. Zároveň v uznaní dlhu
uviedol, že tvorba čerpania FPÚO od 1. 1. 2001 do 31. 7. 2001 bude predmetom konečného vyúčtovania,
ktoré spracuje do 30. 11. 2001. Žalobca ako mandatár žalovaného vyhotovil na základe dokladov k
ročnej účtovnej závierky žalovaného za rok 2001 dňa 15. 3. 2002 potvrdenie o konečnom finančnom
vyúčtovaní fondu za objekt 0404 v ktorom potvrdzuje stav vzájomných pohľadávok ku dňu skončenia
správy vo výške 44 085,95 SK ako dlh, ktorý mu vznikol v súvislosti s ukončením správy ku dňu 31. 8.
2001. Žalovaný namietal skutočnosť, že v uznaní dlhu nie sú reálne čísla, keď v nich nie sú zohľadnené
nedoplatky. Je to len evidenčný, účtovný stav. Poukázal na to, že na základe písomnej mandátnej
zmluvy uzavretej medzi účastníkmi dňa 15. 2. 2001 došlo ku komplexnému zmluvnému odplatnému
preneseniu výkonu správy v uvedenom bytovom dome zo žalovaného ako originálneho správcu na
žalobcu ako nového správcu, ktorý do 31. 8. 2001 namiesto žalovaného v celom rozsahu faktický,
reálny komplexne vykonával správu. Uviedol, že účastníci konali protiprávne, keď uzatvorili mandátnu
zmluvu, na uzavretie ktorej neboli oprávnení. Uznávací prejav (uznanie dlhu) žalovaný rozporuje, keď
uznaný dlh žalovaného ku dňu 31. 12. 2000 ani k 18. 7. 2001 podpísaný B.. Č. K. B.. O. v deklarovanej
výške neexistoval a ani nemohol existovať zo subjektívnych dôvodov, napr. existencie nedoplatkov vo
výške 69 236 SK a ďalšie. Za nulitné považuje aj písomné potvrdenie žalobcu zo dňa 15. 3. 2002 o
tom, že údajne je žalovaný dlžníkom vlastníkov majúcim statusu veriteľa. Žalobca po 31. 8. 2001 nebol
oprávnený zastupovať žalovaného na základe mandátnej zmluvy a vydávať v jeho mene žiadne písomné



potvrdenie, pretože prestal byť po 31. 8. 2001 mandatárom a stala sa na zmluvnom základe originálnym
správcom bytového domu. Žalovaný z procesnej opatrnosti vzniesol aj námietku premlčania žalovaného
nároku. Z uznania dlhu zo dňa 18. 7. 2001 mal súd prvého stupňa za preukázané, že ním žalovaný
uznáva, že ku dňu 31. 12. 2000 predstavoval zostatok fondu bytového domu sumu 428 331,95 SK a
túto sumu sa zaviazal previesť na účet vlastníkov predmetného bytového domu vedený žalobcom.   Z
potvrdenia zo dňa 15. 3. 2002 mal súd prvého stupňa za zrejmé, že žalovaný potvrdil, že výška dlhu,
ktorý mu vznikol v súvislosti s ukončením zmluvy o výkone správy bytového domu predstavuje k 31.
8. 2001 sumu 44 085,95 SK. Rovnaký zostatok vyplýva aj z tabuľkového prehľadu zostatkov fondu
údržby a opráv jednotlivých bytových domov, ktorý bol dňa 12. 3. 2003 podpísaný B.. I., ekonómkou
žalovaného a B.. Č., predsedom predstavenstva žalovaného.  Uvedenú výšku zostatku potvrdili vo
svojich výpovediach aj svedkyne G. G. K. B.. G. I.Á.. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa
vyvodil záver, že žaloba je dôvodná. Po právnej stránke súd prvého stupňa žalovaný nárok posúdil ako
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 451 ods. 1, 2, § 454  Obč. zák.). Námietku premlčania
uplatnenú žalovaným nepovažoval za dôvodnú, keď vychádzal z toho, že žalobca sa kvalifikovane
dozvedel o výške bezdôvodného obohatenia dňa 12. 3. 2003 na základe vyúčtovania podpísaného
vtedajšou ekonomickou námestníčkou B.. I. a žaloba bola podaná na súd prvého stupňa dňa 26. 7.
2004, teda včas. Súd prvého stupňa prejudiciálne posúdil aj platnosť uznania dlhu, a dospel k záveru,
že písomnosť zo dňa 18. 7. 2001 nespĺňa náležitosti uznania dlhu, pretože z neho nevyplýva výška
práve žalovanej sumy 44 085,95 SK, ani nie je zrejmý neuhradený zostatok.  Za daného stavu dôkazné
bremeno preukázania žalovaného nároku jeho výšky zaťažovalo žalobcu. Rovnako ako relevantný
dôkaz neuznal ani potvrdenie o zostatku vydanom žalobcom, keď po 31. 8. 2001 zaniklo oprávnenie
žalobcu konať za žalovaného, čiže akejkoľvek prehlásenie či potvrdenie vydané žalobcom po tomto
dátume je bez právneho významu. Súd 1. stupňa ustálil, že prostriedky z fondu prevádzky, údržby a opráv
tvoria majetok vlastníkov bytov a nebytových priestorov, správca ich musí viesť oddelene od svojich
účtoch v banke osobitne pre každý spravovaný dom. Majiteľom účtu domu zriadeného správcom v banke
sú vlastníci bytov a nebytových priestorov. Predmetom konania sú finančné prostriedky vo vlastníctve
vlastníkov bytov a nebytových priestorov v predmetnom bytovom dome. Keďže predmetom konania
je majetok vlastníkov bytov a nebytových priestorov, pôvodný správca bytového domu - žalovaný bol
povinný tento majetok vlastníkov bytov a nebytových priestorov pri skončení výkonu správy, t.j. ku dňu
31. 8. 2001, vlastníkom odovzdať formou prevodu týchto finančných prostriedkov na účet vedený u
žalobcu č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX. Ak by tak neurobil, na účet vlastníkov by sa bezdôvodne obohatil.
Pre rozhodnutie v prejednávanej veci bolo teda podstatné zistenie, aké presné finančné prostriedky sa
nachádzali na účte prevádzky, údržby a opráv. Posudzovanie otázky platnosti mandátnej zmluvy bolo
v prejednávanej veci irelevantné. Súd 1. stupňa mal teda za to, že základ nároku na vrátenie zostatku
na fonde prevádzky, údržby opráv bol plne opodstatnený. Spornou zostala jeho výška. Z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že zostatok na fonde prevádzky, údržby opráv ku dnu skončenia výkonu správy
žalovaným, t. j. ku dňu 31. 8. 2001, bol 124 809,62 SK. Túto sumu žalovaný nikdy nespochybňoval,
len tvrdil, že sa jedná o stav účtovnej evidencie bez zohľadnenia nedoplatkov, ktoré k 31. 12. 2000
predstavovali sumu 69 236 SK. Žalovaný však toto svoje tvrdenie v konaní nepreukázal. Predmetom
posúdenia bol ďalej nárok žalobcu na náhradu za ním uhradené dodávateľské faktúry z účtu domu po
dátume 31. 8. 2001 v celkovej výške 10 962,86 SK, nárok na vrátenie preplatkov zročného vyúčtovania
za rok 2001 v sume 37 117 SK a nárok na vrátenie zálohových platieb vlastníkov za mesiac september
2001 vo výške 81 012 SK. Súd prvého stupňa tieto nároky považoval za dôvodné, keď sa jednalo o
dodávateľské faktúry z obdobia správcovskej činnosti žalovaného doručené jemu, pričom žalovaný bol
povinný tieto spolu vo výške 10 962,86 SK  uhradiť. Rovnako bol žalovaný povinný vyplatiť vlastníkom
preplatky z vyúčtovaní spolu v sume 37 117 SK do tridsiatich dní od ich doručenia. Napokon žalovaný bol
tiež povinný vrátiť vlastníkom zálohové platby za mesiac september 2001 vo výške 81 012 SK. Žalovaný
žalobcovi vrátil sumu 209 815,53 SK a po odpočítaní vyššie uvedených súm (124 809,62 SK, 10 962,86
SK, 81 012 SK a 37 117 SK, t. j. spolu vo výške 253 901,48 SK) je žalovaný povinný žalobcovi vrátiť ešte
sumu 44 085,95 SK / 1463,39 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia. O príslušenstve žalovanej
pohľadávky súd rozhodol s poukazom na § 517 ods. 2 občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia
vlády číslo 87/1995 Z.z.. O trovách konania súd 1. stupňa nerozhodol (§ 150 ods. 3 O.s.p.).
Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil tak, že žalobu zamietne. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (osobitne z neverifikovanej absencie aktívnej vecnej legitimácie pôvodných
žalobcov, ktorí neboli riadne zastúpení v čase iniciovania predmetného súdneho konania,
neakceptovania námietky premlčania), a konanie je postihnuté aj inými vadami (absencia perfektného
zastúpenia aktívne vecne legitimovaných účastníkov, neprihliadanie na námietky žalovaného), ktoré



majú za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.  Súd prvého stupňa podľa žalovaného
nepostupoval v intenciách príslušných ustanovení Obč. zák., keď konal s 52 aktívne vecne
legitimovanými účastníkmi až dovtedy, keď uznesením pripustil zámenu účastníkov podľa § 92 ods. 2
O.s.p. Tým súd prvého stupňa pochybil, pretože konanie mal zastaviť podľa § 104 ods. 1 O.s.p. Žalovaný
ďalej uviedol, že mandátnou zmluvou síce preniesol na žalobcu celý výkon správy v predmetnom
bytovom dome, ale táto zmluva je v rozpore so zákonom č. 182/1993 Z.z., keďže nositeľom povinnosti
založenej zmluvou o výkone správy bol žalovaný. To malo za následok, že žalovaný síce bol formálne
- právne „ správcom “, ale fakticky reálne výkon správy až do 1. 9. 2001 vykonával žalobca. Bolo teda
na žalobcovi, aby riešil všetky otázky súvisiace so skončením „ výkonu správy “. Vo februári 2001
žalobca zriadil na svoje meno účet v F., na, ktorý vlastníci poukazovali platby až do skončenia formálno-
právneho výkonu správy žalovaným, pričom s prostriedkami na tomto účte disponoval výlučne žalobca.
Ten kontinuálne disponoval s týmto účtom aj po  31. 8. 2001, keď sa stal správcom predmetného domu,
pričom stav na tomto účte bol ku dňu zániku správy 209 815,53 SK. Pokiaľ ide o uznanie dlhu, v čase
uznania „ záväzok žalovaného preukázateľne neexistoval a nemohol existovať v tej podobe, ako bol
deklarovaný “. V čase skončenia výkonu správy, teda k 31. 8. 2001, existoval nedoplatok vlastníkov
bytov na zálohových platbách správcovi. Uznanie dlhu neobstojí aj z dôvodu, že ho realizoval B. W.,
záujmy, ktorého neboli zhodné so záujmami žalovaného. Peňažné plnenie poznačené v uznávacom
prejave ako „ základná tvorba “ vychádzalo z predpísaných zálohových mesačných platieb vlastníkov
do W. a prezumpcie ich XXX % plnenia. To je iluzórne vzhľadom na nedoplatky vlastníkov za roky
2000 a 2001, výška ktorých ku dňu skončenia výkonu správy a v čase uznania dlhu nemohla byť
účastníkom známa. V čase vydania potvrdenia z 15. 3. 2002 žalovaný nebol správcom bytového domu.
Toto potvrdenie vystavil B.. L. Č. „ za žalobcu, čo je zrejmé z podpisovej doložky (riaditeľ SBD) a
mienil konať (konal) na základe mandátnej zmluvy z 15. 2. 2001 ako údajný zástupca žalovaného“.
Tento jednostranný právny úkon žalobcu nemôže žalovaného zaväzovať. S odstupom času žalovaný
klasifikuje konanie žalobcu pri uzatvorení mandátnej zmluvy z 15. 2. 2001 ako cielený nekalosúťažný
postup žalobcu, ktorý zmluvným delegovaním komplexného výkonu správy na žalobcu ako faktického
správcu vytvoril podmienky, za ktorých neskôr v krátkom čase zbavil žalovaného výkonu správy a
začal ju vykonávať sám na základe zmluvy o výkone správy uzavretej s vlastníkmi tých - ktorých bytov
a nebytových priestorov v bytových domoch, kde pôvodne správu vykonával žalovaný ako správca.
Preukázanou skutočnosťou je aj to, že žalovaný celý, nelegálne uznaný dlh uhradil žalobcovi, čo súd
nikde v rozsudku neuviedol. Súd prvého stupňa napokon podľa žalovaného nepostupoval správne, keď
neustálil, kto bol nositeľom povinnosti  uhradiť 10 962,86 Sk. Nositeľom povinnosti uhradiť fakturovanú
sumu boli vlastníci, ktorým ich dodávatelia poskytli plnenia, ktoré neboli v prospech žiadneho účastníka
ako správcu - tí boli len fakturačným miestom za vlastníkov. Je potom bezvýznamné, že k úhrade
predmetných faktúr došlo po 31. 8. 2001, pretože sumu 10 962,86 SK žalobca uhradil z FPÚO vlastníkov,
a nie z vlastných prostriedkov žalobcu ako správcu, uhradením sumy sa neznížil majetok žalobcu, ale
samotných vlastníkov. Rovnako by tomu bolo aj v období do 31. 8. 2001, keď by žalobca ako mandatár
uhradil spomínané plnenie za vlastníkov, právne rozhodnou skutočnosťou je, že fakturované a uhradené
peňažné plnenie je na ťarchu samotných vlastníkov, ktorí sú stranou znášajúcou takéto náklady, a nie
správca. Nositeľom povinnosti uhradiť 10 962,86 SK nebol a ani nemôže byť žalovaný, pretože by plnil
bez právneho dôvodu namiesto vlastníkov, ktorý by sa tým na úkor žalovaného bezdôvodne obohatili.
Rovnako v čase vyhotovenia potvrdenia zo dňa 15.3.2002 nemohli byť vyplatené preplatky z ročného
vyúčtovania za rok 2001 v sume 37 117 SK, keďže v tom čase (15. 3. 2002) ešte ročné vyúčtovania
za rok 2001 pre vlastníkov ani neboli vyhotovené a ani im doručené. Napokon žalovaný vytýkal súdu
prvého stupňa aj nesprávne ustálenie začiatku plynutia  premlčacej doby  podľa § 107 Občianskeho
zákonníka v spojení s §451 Obč. zák..

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania  a dospel k záveru, že rozsudok
súdu prvého stupňa treba zmeniť.
V prejednávanej veci je predmetom sporu zaplatenie sumy 44.085,95 Sk/1463,39 euro, ktorá
predstavuje rozdiel medzi žalovaným uhradenou sumou 209 815,53 SK a sumou  zostatku na účte
prevádzky, údržby a opráv ku dňu 31. 8. 2001, t. j. ku dňu, keď žalovaný ukončil výkon správy
predmetného bytového domu  vo výške 124 809,62 SK, sumou 10 962,86 SK za úhradu dodávateľských
faktúr z obdobia správcovskej činnosti žalovaného, ktoré žalobca za neho zaplatil po ukončení správy,
sumou 37 117 SK titulom vyplatenia preplatkov vlastníkom z ročného vyúčtovania za rok 2001, a sumou
81 012 SK titulom vrátenia zálohových platieb za mesiac september 2001. Tieto  jednotlivé nároky bolo



potrebné posudzovať samostatne, nakoľko všetky nepredstavujú zostatok na účte prevádzky, údržby a
opráv ku dňu zániku správy vykonávanej žalovaným (niektoré z nich majú iný právny základ).
Pokiaľ ide o nárok vo výške 124 809,62 SK ako zostatok na účte prevádzky údržby a opráv ku dňu
31. 8. 2001treba uviesť, že tieto finančné prostriedky sú vo vlastníctve vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v predmetnom bytovom dome. Aktívna vecná legitimácia žalobcu v spore vyplýva z § 8b
ods. 1 zákona číslo 182/1993 Z.z.. Žalobca v tomto prípade koná pred súdom za vlastníkov bytov a
nebytových priestorov.
Námietka premlčania uplatnená žalovaným je podľa názoru odvolacieho súdu dôvodná. Keďže k
ukončeniu správy žalovaným došlo k 31. 8. 2001, bolo potrebné na danú vec aplikovať zákon č.
182/1993 Z.z. účinný k tomuto dátumu. Tento vo svojom ustanovení § 8 ods. 2 v prípade ukončenia
správy okrem povinnosti bývalého správcu predložiť vlastníkom bytov a nebytových priestorov správu
o svojej činnosti a odovzdať všetky písomné materiály, ktoré súvisia so správou domu, neukladal
bývalému správcovi povinnosť previesť zostatok majetku vlastníkov na účtoch v banke na účty nového
správcu alebo spoločenstva. Žalovaný teda v čase ukončenia správy nemal zákonnú povinnosť previesť
zostatok majetku vlastníkov na účty nového správcu. Jeho povinnosť previesť tento zostatok teda nebol
zákonnou povinnosťou (povinnosťou vyplývajúcou zo zákona č. 182/1993 Z.z.), ale povinnosťou z
titulu vydania bezdôvodného obohatenia (§ 451 Obč. zák. - titulom právneho dôvodu, ktorý odpadol,
keďže ukončením výkonu správy odpadol dôvod spravovania majetku vlastníkov). Pri absencii zákonnej
povinnosti bývalého správcu previesť zostatok majetku vlastníkov na nového správcu, bolo potrebné
predmetný vzťah posudzovať podľa zásad pre vydanie bezdôvodného obohatenia.
Rovnako aj zvyšné nároky napĺňajú  jednotlivé skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia, keď napr.
nárok na zaplatenie sumy 10 962,86 SK predstavuje nárok, o ktorom žalobca tvrdí, že ho splnil za
žalovaného (k plneniu došlo v období od 3. 9. 2001 do 31. 10. 2001), hoci povinnosť plniť mal žalovaný
sám (§ 454 občianskeho zákonníka).  V tomto prípade nešlo o povinnosť previesť zostatok majetku
vlastníkov na nového správcu, ale o prípad, kedy za bývalého správcu uhradil dodávateľské faktúry  za
poskytnuté služby (za teplo, vodu a pod.) v období výkonu správy žalovaným, samotný žalobca  t. j.
žalobca plnil za žalovaného, hoci povinnosť plniť mal žalovaný).  Ak teda žalobca plnil za žalovaného,
hoci mal žalovaný plniť sám, došlo u žalovaného k získaniu bezdôvodného obohatenia podľa §454 OZ
dňom plnenia (od 3.9.2001 do 31.10.2001).
Pokiaľ ide o zálohové platby za mesiac september 2001 vo výške 81 012 SK, vzhľadom na absenciu
zákonnej povinnosti previesť zostatok majetku (zavedenej až s účinnosťou od 1. 7. 2004) na účet
nového správcu, aj tento nárok je nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 451 občianskeho
zákonníka). Žalovaný sa o túto sumu bezdôvodne obohatil v deň nasledujúci po dni ukončenia správy,
t. j. dňa 1. 9. 2001, pretože v tento deň odpadol dôvod prijímať tieto plnenia (zálohové  v platby)  od
jednotlivých vlastníkov, resp. disponovať s platbami vlastníkov  poukázaných ešte v mesiaci august
2001. V tomto smere treba poukázať aj na to, že tieto platby boli už poukazované na účet v F. (viď
podanie žalobcu na č. l. 382 spisu), ktorý zriadil samotný žalobca, a po ukončení správy žalovaným
s ním ďalej disponoval. Preto sa žalovaný o túto sumu bezdôvodne obohatiť ani nemohol, keďže po
31.8.2001 s týmto účtom (na ktorý boli preddavky poukázané) disponovať nemohol. Bezdôvodne by sa
obohatil len vtedy, ak by túto sumu previedol z účtu vedeného v F. na svoj podnikateľský účet vedený
v D.D. ide o požiadavku vydania preplatkov z ročného vyúčtovania za rok 2001 v sume 37 117 SK,
vrátenie týchto prostriedkov jednotlivým vlastníkom žalobcom dňa 18.11.2002  (viď č. l. 396 spisu)
predstavovalo len realizáciu vyúčtovania za rok 2001 (vrátenie preplatkov), ktorú bol povinný žalobca
vykonať, keďže k ukončeniu správy žalovaným došlo k XX.X.XXXX (vyúčtovanie je potrebné vykonať
do 31.5. nasledujúceho roka). Vyúčtovanie za rok 2001 bolo teda potrebné uskutočniť do 31.5.2002,
t. j. pristúpiť k vráteniu preplatkov jednotlivým vlastníkom za rok 2001 mohol už len žalobca, ktorý v
čase vyúčtovania vykonával správu bytového domu. Ak teda žalobca pristúpil k vyplateniu preplatkov
za rok 2001 dňom 18.11.2002 (č. l. 396 spisu), nedošlo tu k plneniu za žalovaného (§ 454 OZ), ale
si žalobca plnil svoju povinnosť sám. Ak si tieto prostriedky na svojom účte (bez povinnosti vykonať
vyúčtovanie) ponechal súčasne aj žalovaný, bezdôvodne sa obohatil, avšak nie ku dňu 18.11.2002 (kedy
boli preplatky vlastníkom zo strany žalobcu poukázané), ale dňom nasledujúcim po dni ukončení správy,
t.j. dňom 1.9.2001. Nejde tu teda o skutkovú podstatu bezdôvodného  obohatenia podľa § 454 OZ, ale
o skutkovú podstatu podľa § 451 OZ. Toho  si musel byť vedomý aj žalobca, keď túto sumu (ako dlh)
uviedol už v potvrdení zo dňa 15.3.2002 (t.j. 8 mesiacov pred ich vrátením jednotlivým vlastníkom).
Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčuje v dvojitej (kombinovanej) premlčacej dobe,
t. j. v subjektívnej a objektívnej (§ 107 ods. 1, 2 Obč. zák.). Pre počiatok behu dvojročnej subjektívnej
premlčacej doby je rozhodný deň, kedy sa ten, na úkor koho bolo získané bezdôvodné obohatenie,
v konkrétnom prípade preukázateľne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného



obohatenia a kto ho získal. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia vtedy, keď
má k dispozícii údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu , t. j. keď nadobudol vedomosť o rozsahu
bezdôvodného obohatenia a o osobe povinného. Pre počiatok trojročnej objektívnej premlčacej doby je
naopak rozhodný deň, kedy k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne (fakticky)  došlo. Ak márne
uplynula aspoň jedna z uvedených premlčacích dôb a je uplatnená námietka premlčania, nemožno
oprávnenému právo na vydanie bezdôvodného obohatenia priznať.
V prejednávanej veci žalovaný opakovane namietal premlčanie uplatneného nároku. Súd prvého stupňa
zaujal stanovisko, že žalobca nárok uplatnil včas - pred uplynutím 2 - ročnej subjektívnej premlčacej
doby uvedenej v § 107 ods. 1 Obč. zák. (vychádzal z vyúčtovania podpísaného vtedajšou ekonomickou
námestníčkou B.. I. zo dňa XX.X.XXXX). Bez povšimnutia súdu prvého stupňa však zostalo potvrdenie
o konečnom finančnom vyúčtovaní fondu prevádzky, údržby a opráv za obj. XXXX R. 2, X zo dňa
XX.X.XXXX (č. l. 16 spisu), ktoré presne vyčísľuje žalovaný nárok v jeho jednotlivých položkách (sú
v ňom zahrnuté všetky jednotlivé nároky tvoriace žalovanú sumu). Predmetné potvrdenie vypracoval
a podpísal za žalovaného samotný žalobca (Ing. L. W.), v tom čase ako mandatár žalovaného na
základe uzavretej mandátnej zmluvy. Z toho je zrejmé, že žalobca (bez ohľadu na plynutie objektívnej 3
- ročnej premlčacej doby, ktorá začala plynúť dňom 1.9.2001) sa subjektívne dozvedel o tom, že došlo
na jeho úkor (resp. úkor vlastníkov) k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, najneskôr
dňom vystavenia predmetného potvrdenia (15.3.2002). Prípadná neplatnosť tohto potvrdenia (ako ju
vyhodnotil súd prvého stupňa) nemala vplyv na získanie vedomosti žalobcu o existencii bezdôvodného
obohatenia ani o osobe, ktorá sa bezdôvodne obohatila. 2 - ročná subjektívna premlčacia doba na
uplatnenie predmetného nároku teda začala plynúť dňom 16. 3. 2002 a uplynula dňom 15. 3. 2004.
Žalobca podal žalobu na súd prvého stupňa až dňa 26. 07. 2004, teda oneskorene. Keďže žalovaný
sa premlčania dovolal, premlčané právo nebolo možné žalobcovi priznať (§ 100 ods. 1 posledná veta
Obč. zák.).
Odvolací súd je zhodne so súdom prvého stupňa toho názoru, že k predĺženiu plynutia premlčacej lehoty
nedošlo ani uznaním dlhu žalovaným dňa 18. 7. 2001. Toto uznanie dlhu totiž nespĺňalo náležitosti v
zmysle ust. § 558 Občianskeho zákonníka, keďže z neho nevyplýva výška práve žalovanej sumy a nie je
z neho zrejmý ani neuhradený zostatok. Zároveň toto uznanie dlhu nezohľadňuje stav ku dňu ukončenia
správy žalovaným, keď výška dlhu bola vyčíslená ku dňu 31. 12. 2000. Po ukončení správy žalovaný
žiadny dlh neuznal. Odvolací súd má dokonca za to, že predmetné uznanie sa vôbec netýka žalovaných
nárokov. O uvedenom svedčí skutočnosť, že uznaný dlh vo výške 428 331,95 SK bol žalovaný povinný
splatiť v dvoch splátkach, a to v sume 200 000 SK k 31. 8. 2001 a v sume 228 331,95 SK k 30. 9. 2001.
Podľa vyjadrenia žalovaného (č. l. 56 spisu) tak žalovaný aj učinil, keď tieto čiastky žalobcovi uhradil v
dňoch 31. 8. 2001 a 27. 9. 2001, hoci neskôr tvrdil, že tak urobil nedôvodne, keďže neboli zohľadnené
nedoplatky vo výške 69 236 SK. Žalobca zaplatenie týchto súm nerozporoval. Za daného stavu potom
uznaný dlh zanikol jeho splnením, ešte v roku 2001, preto nebolo možné sa odvolávať na toto uznanie v
súdnom spore začatom na podklade žaloby podanej na súd prvého stupňa dňa 26. 7. 2004. Ak táto suma
bola žalovaným v celom rozsahu uhradená, nemohlo toto uznanie dlhu byť podkladom pre rozhodovanie
o žalovanom nároku, nakoľko uznaný dlh zanikol splnením. Žalovaný nárok potom predstavuje iný dlh
než ten, ktorý bol predmetom uznania.
Z týchto dôvodov odvolaciemu súdu nezostalo iné, než  podľa § 220 O.s.p. zmeniť napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa a žalobu zamietnuť.
Odvolací súd na záver poukazuje na to, že nedoplnil dokazovanie z dôvodu, že vychádzal zo
skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa. Rozsudok odvolacieho súdu nemožno považovať
za „prekvapivý“, keďže premlčaním nároku sa zaoberal aj súd prvého stupňa a odvolací súd iba dospel
k inému záveru v tejto otázke. Súčasne odvolací súd nezaložil svoje rozhodnutie na žiadnej takej
skutočnosti, ktorá by bola pre účastníkov konania nová.
O trovách prvostupňového i odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 v spojení
s § 151 ods. 3 O.s.p.).