Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 5Co/14/2015 z 1. 12. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 1. decembra 2015, sp. zn. 5Co/14/2015, ECLI:SK:KSNR:2015:4412222042.3 Krajský súd Nitra | 5Co/14/2015 | ECLI:SK:KSNR:2015:4412222042.3 | 2015-12-01 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: OSP, § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb., § 6 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 16 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 2 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, EP, § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 1 zákona č. 71/1992 Zb., § 5 zákona č. 71/1992 Zb., § 219 ods. 1 OSP, § 44 ods. 7 EP, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 219 ods. 2 OSP, § 44 ods. 8 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/85f291f8-a427-41f3-96d0-fe0400a6ca3c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2015:4412222042.3 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/14/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412222042
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Pátrovičová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412222042.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a sudcov JUDr.
Vladimíra Pribulu a JUDr. Borisa Minksa v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná advokát a konateľ
Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 2. septembra
2014 č. k. 13C/631/2012-93 a proti uzneseniu zo dňa 12. novembra 2014 č. k. 13C/631/2012-113, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
II. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 12. novembra 2014 č. k. 13C/631/2012-113 z r
u š u j e .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Okresný súd Komárno (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len
„OSP“) rozsudkom zo dňa 02.09.2014 č. k. 13C/631/2012-93 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zamietol
žalobu a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že
žalobca sa žalobou doručenou dňa 27.9.2012 domáhal vydania medzitýmneho rozsudku, ktorým by
súd určil, že žalovaný je zodpovedný za škodu vzniknutú žalobcovi nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Nové Zámky ako exekučného súdu z dôvodu, že tento nerozhodol v zákonom určenej
lehote o návrhu oprávneného na zmenu exekútora v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku
žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 4022152 dlžníkom -
povinným O. K.. Žalobca si uplatnil aj nárok na náhradu škody vo výške 175,- eur a na nemajetkovú
ujmu vo výške 331,92 eur ako aj náhradu trov konania. Žalobca svoj návrh odôvodnil tvrdením, že ako
oprávnený subjekt navrhol zvolenému exekútorovi vykonať exekúciu na vymoženie pohľadávky, ktorá
mu vznikla voči označenému dlžníkovi z uvedenej Zmluvy o úvere. Súdny exekútor pridelil uvedenej
exekučnej veci číslo EX 2895/2005. Podľa žalobného návrhu exekučný súd nerozhodol o návrhu žalobcu
ako oprávneného v zákonom určenom čase, teda do 30 dní od doručenia návrhu na zmenu exekútora,
pričom k návrhu na zmenu exekútora mal žalobca ako oprávnený pripojiť aj rovnopis exekučného titulu.
Tvrdeným nesprávnym postupom exekučného súdu, ktorý mal byť v rozpore s § 44 ods. 7 Exekučného
poriadku (EP) v znení účinnom od 1.9.2005, resp. v rozpore s § 44 ods. 8 EP v znení účinnom od
1.12.2006, mala vzniknúť žalobcovi majetková škoda vo výške 175,- eur s tým, že táto pozostáva z
paušálnych nárokov špecifikovaných v návrhu. Taktiež mu mala vzniknúť aj nemajetková ujmu, ktorú
žalobca vyčíslil zo základu 663,88 eur na rok, a to sumou 331,92 eur, keď márnym plynutím času



boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom dôjde k zmene súdneho
exekútora, čo bude viesť k efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho pohľadávky.
Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril, žiadal žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že žaloba je zmätočná,
žalobca nepredložil žiadne dôkazy, nie je jasný ani titul nároku na náhrady škody, žaloba je podaná
predčasne, poukázal na to, že nič nebránilo žalobcovi, využiť účinný prostriedok nápravy a to podanie
sťažnosti predsedovi príslušného súdu, ústavná sťažnosť taktiež podaná nebola, namietal aj premlčanie
návrhu.
Súd prvého stupňa na danú vec aplikoval ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do
31.12.2012, a to najmä § 3 ods. 1 písm. d/, § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/ 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods.
1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 5, ako aj § 44 ods. 1, 2, 8, 9 zákona č. 233/1995 Zb. (ďalej len EP), §
46 ods. 1, 2 EP, § 47 EP.

Zo skutkových tvrdení žalobcu vyplýva, že predmetom konania je nárok na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. za nesprávny úradný postup Okresného súdu Nové
Zámky ako exekučného súdu. Žalobca za nesprávny úradný postup považuje skutočnosť, že exekučný
súd nerozhodol o jeho návrhu (ako oprávneného) na zmenu súdneho exekútora v lehote 30 dní od
doručenia návrhu, keď rozhodol až dňa 31.5.2011, pričom návrh bol spísaný 11/18/2010.

Súd prvého stupňa konštatoval, že z fotokópie exekučného spisu Okresného súdu Nové Zámky sp.
zn. 13Er/1068/2005 vyplýva, že dňa 10.10.2005 súdny exekútor JUDr. Ľ. Pekár doručil Okresnému
súdu Nové Zámky pod číslom EX 2895/05 žiadosť o udelenie poverenia spolu s návrhom na vykonanie
exekúcie z 9.9.2005, ktorý mu bol doručený 4.10.2005, s notárskou zápisnicou ako exekučným titulom
a zmluvou o úvere. Okresný súd Nové Zámky ako exekučný súd dňa 17.10.2005 vydal poverenie č.k.
13Er 1068/05-8, EX 2895/05, ktorým poveril súdneho exekútora JUDr. Ľ. Pekára vykonaním exekúcie
na základe exekučného titulu - notárskej zápisnice notára JUDr. Ondreja Ďuriača č.k. N 2433/2005 NZ
23999/2005 z 28.5.2005, pričom oprávneným je žalobca a povinným je J. Volárik. Žalobca ako oprávnený
dňa 22.11.2010 doručil exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora vo veci EX 28952005, pričom
navrhol vykonaním exekúcie poveriť Exekútorský úrad JUDr. Rudolfa Krutého. Uznesením z 31.5.2011
exekučný súd návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel a vykonaním exekúcie poveril
súdneho exekútora JUDr. R. Krutého, ktorému bolo uvedené uznesenie doručené dňa 9.6.2011. Súdny
exekútor JUDr. Ľ: Pekár dňa 22.6.2011 doručil exekučnému súdu originál exekučného spisu s rozpisom
trov exekúcie, podľa ktorého bolo vydané nielen upovedomenie o začatí exekúcie, ale aj príkaz na
začatie exekúcie a exekučný príkaz.

V danom prípade exekučný súd nerozhodol o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu exekútora v
zákonom určenej 30 dňovej lehote od doručenia návrhu dňa 22.11.2010, keď návrhu vyhovel uznesením
z 31.5.2011. Nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok oprávneného v procesnom
postavení žalobcu na náhradu škody. Žalobca v konaní až do vyhlásenia dokazovania za skončené
nepreukázal vznik žiadnej skutočnej škody, keď nepreukázal zmenšenie svojho majetku o 175,- eur v
súvislosti s tvrdeným omeškaním pri rozhodovaní o návrhu na zmenu súdneho exekútora v uvedenej
exekučnej veci. Pritom podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. sa uhrádza len skutočná škoda.
V závere znaleckého posudku č. 1/2014 Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave uvádza,
že na základe vykonanej analýzy mzdových nákladov, nákladov na poštovné, telekomunikačné služby,
tlač a úpravu informačného systému vypočítal majetkovú ujmu vzniknutú spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s.r.o. v súvislosti s tvrdeným porušovaním zákonných lehôt a tvrdenou nečinnosťou, či už zbytočnými
prieťahmi v exekučnom konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo pri rozhodovaní o zmene exekútora. V prípade žalôb titulom návrhu na zmenu
súdneho exekútora (ZE) znalecký ústav určil na jednu žalobu mzdové náklady sumou 5,07 eur (no pri
žalobách NZP, NP len 4,15 eur), náklady na tlač 5,31 eur, náklady na úpravu informačného systému
13,86 eur, náklady na poštovné 3,01 eur, náklady na telekomunikačné služby 4,43 eur, t.j. spolu 31,68
eur. Súd bol toho názoru, že znalecký posudok ústavu nie je dôkazom o vzniku uplatnenej majetkovej
škody. Výpočet škody v uvedenom znaleckom posudku obsahuje štyri základné časti: zvýšené mzdové
náklady, náklady na tlač, náklady na úpravu informačného systému a náklady na telekomunikačné
služby. V posudku sa v súvislosti s neskorým rozhodnutím o žiadosti na zmenu exekútora uvádza, že
spoločnosť žalobcu v rámci vymáhania pohľadávok (vo veciach nerozhodnutých v zákonnej lehote)
musela realizovať nasledovné činnosti: 1. overenie skutočnosti, či súd rozhodol v exekučnej veci, 2.
urgovanie vydania rozhodnutia, 3. urgencie a spracovanie sťažnosti na postup súdu, 4. spracovanie
reakcie súdu, prípadne vypracovanie nového stanoviska, 5. overovanie prijatia elektronického podania



- žiadosti o zmenu/urgencie/sťažnosti. Takéto úkony však ani zo súdneho spisu a ani z exekučného
spisu, ale ani zo znaleckého posudku vo vzťahu k Okresnému súdu Nové Zámky nevyplývajú. Závery
vyslovené v znaleckom posudku o nákladoch na mzdu pracovníkov, poštovné, telekomunikačné služby,
náklady na tlač, na úpravu informačného systému sú len vo všeobecnej rovine bez konkretizácie údajov,
z ktorých znalecký ústav pri vyčíslení nákladov vychádzal. Nie je z neho zrejmé za akú dobu a na
aký počet exekučných vecí žalobcu boli náklady, z ktorých ústav vychádzal vynaložené, či iba na veci,
v ktorých si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody nesprávnym úradným postupom, alebo na
všetky exekučné veci, v ktorých má žalobca postavenie oprávneného, vrátane tých, z ktorých si žalobca
neuplatňuje nároky podľa zákona č. 514/2003 Z.z., alebo na všetky úverové (obchodné) prípady žalobcu.
Už vôbec nie je zrejmé prečo, pokiaľ dlžníci žalobcu boli v zmluvnom vzťahu (len) so žalobcom, sú do
nákladov na tlač, resp. na úpravu informačného systému zahrnutí ako odberatelia aj spoločnosti LBG
správa s.r.o. bez konkretizácie vzťahu tejto spoločnosti k žalobcovi a spoločnosť LUKA&BRAMER, spol.
s r.o., ktorá sa podľa uvedeného znaleckého posudku zlúčila so žalobcom na základe rozhodnutia z
11.2.2009, pričom do nákladu boli zahrnuté aj faktúry vystavené pre uvedenú spoločnosť v roku 2008,
avšak v danom prípade bol návrh na zmenu súdneho exekútora doručený exekučnému súdu 22.11.2010.
Znalec do činností oprávneného v súvislosti s agendou ZE zarátal údajné spísanie a podanie žiadostí
o informáciu o stave konanie z 18.2.2009, 19.5.2009, 20.5.2009, 21.5.2009, 26.5.2009, 20.5.2010,
23.9.2010, 27.9.2010 a z 15.3.2010 spísanie a podanie sťažnosti, avšak takéto činnosti žalobcu ako
oprávneného z predmetného exekučného spisu vôbec nevyplývajú. Rovnako nie je zrejmé, prečo do
vyčíslenia škody aj vo veci ZE , ktorou je aj daná vec, boli v danom prípade zahrnuté náklady žalobcu
aj za rok 2008, 2009,2010, 2011, 2012. Prečo do nákladov boli od 1. štvrťroku 2008 zahrnuté popri
nákladoch na právnika a referenta pre exekučné konania aj náklady referenta pre súdne konania a
náklady až na dvoch referentov pre styk s verejnosťou, ako aj náklady na troch informatikov a seniora
špecialistu. Už vôbec nie je zrejmé, prečo do nákladov boli zahrnuté náklady na referenta pre trestné
konanie (od 3. štvrťroku roku 2008) a ďalšieho právnika od 4. štvrťroku roku 2008, najmä keď návrh na
zmenu súdneho exekútora bol v danom prípade doručený exekučnému súdu až 22.11.2010 a bolo o
ňom rozhodnuté uznesením z 31.5.2011.Taktiež nie je zrejmé, či potreba nárastu zamestnancov žalobcu
nesúvisí so zvyšujúcim sa počtom úverov poskytnutých žalobcom v hodnotenom období rokov 2008 -
2012. Súd nemal v danom prípade preukázaný ani výkon činností, ktoré údajne vykonávali zamestnanci
žalobcu vo veciach ZE (str. 21 -23 znaleckého posudku). Z uvedených dôvodov súd znalecký posudok
Znaleckého ústavu Ekonomickej univerzity v Bratislave nepovažoval za dôkaz o vzniku majetkovej
škody žalobcovi, preto naň ani neprihliadol. Skutočnou škodou sa aj v zmysle § 442 ods. 1 OZ rozumie
ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného reprezentujúca majetkové hodnoty,
ktoré je nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. Určenie výšky požadovanej
náhrady škody v návrhu nie je dôkazom o vzniknutej škode. Žalobca v uvedenej exekučnej veci
nepreukázal ani existenciu žiadnej svojej urgencie, sťažnosti, či žiadosti o informáciu o stave konania
zaslanej exekučnému súdu. V súvislosti s uvedeným nemožno prehliadnuť, že prípadný nesprávny
procesný postup exekučného súdu môže mať za následok vznik zodpovednosti štátu podľa zákona
č. 514/2003 Z.z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku oprávneného z exekučného konania,
ktoré by bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve týmto postupom. Žalobca nepochybne
mal náklady na zamestnancov spravujúcich pohľadávku žalobcu voči jeho dlžníkovi aj počas doby,
ktorá uplynula od rozhodnutia exekučného súdu o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do jeho
doručenia žalobcovi, resp. do nadobudnutia právoplatnosti uvedeného rozhodnutia. Takéto náklady mal
žalobca aj v období od spísania návrhu na vykonanie exekúcie až do doručenia návrhu na zmenu
súdneho exekútora exekučnému súdu, resp. od spísania návrhu na zmenu dňa 11/18/2010 do jeho
doručenia exekučnému súdu dňa 22.11.2010. Uvedené náklady žalobca bude mať až do úplného
uhradenia pohľadávky povinným dlžníkom, resp. do odpísania uvedenej pohľadávky.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal ani vznik skutočnej škody
zmenšením svojho majetku o tvrdených, ale nepreukázaných 175,- a nepreukázal ani existenciu
príčinnej súvislosti medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a prípadným
zmenšením jeho majetku. Keďže podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom sú určené kumulatívne, nesplnenie čo i len jednej z nich vylučuje
zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Vzhľadom na uvedené súd návrh žalobcu v časti
náhrady materiálnej škody zamietol.

Prípadný nesprávny úradný postup exekučného súdu bez ďalšieho nemá za následok vznik práva na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobca svoj



nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že márnym plynutím času boli reálne ohrozené
jeho legitímne očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k zmene súdneho exekútora, čo bude
viesť k efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca tvrdil, že nesprávny úradný
postup exekučného súdu vystavil oprávnené záujmy žalobcu rizikám, a to riziku zániku povinného, rizika
zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziku insolvencie povinného. Za vnútorné
zásahy do spoločnosti, za ovplyvňovania podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenia
jeho práv a stratu legitímnych očakávaní, že v zákonnom čase nastane stav predpokladaný zákonom,
za stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci ako aj za vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné
vymoženie pohľadávky si žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú zo
základu 663,88 eur na rok vyčíslil sumou vo výške 331,92 eur.

Rovnako ako pri vzniku škody je poškodený povinný nielen tvrdiť, ale aj preukázať vznik nemajetkovej
ujmy, resp. uviesť skutočnosti, na ktorých základe bude možné podľa zákonom určených kritérií
posúdiť vznik a rozsah ujmy. Pokiaľ žalobca v danom prípade tvrdí, že zmenu exekútora navrhol
v exekučnom konaní, v ktorom bolo vydané poverenia vyše päť rokov pred doručením návrhu na
zmenu exekútora, doba, ktorá uplynula od doručenia uvedeného návrhu na zmenu súdneho exekútora
do vydanie uznesenia o zmene súdneho exekútora nemohla nijako negatívne zasiahnuť žalobcu,
nemohla v ňom vyvolať neistotu ako morálnu ujmu, nemohla ovplyvniť jeho plánovanie a rozhodovanie,
nemohlo vyvolať ani riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky, keďže v uvedenej exekučnej
veci bola exekúcia začatá poverením pôvodného exekútora dňa 17.10.2005. Žalobca nepreukázal, že
skoršie rozhodnutie exekučného súdu o zmene súdneho exekútora by viedlo k efektívnemu a účinnému
vymoženiu jeho pohľadávky. Rovnako žalobca nepreukázal solventnosť svojho dlžníka ako povinného
v dobe od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora do rozhodnutia súdu o návrhu na zmenu
súdneho exekútora. Navyše, pôvodný exekútor mal zo zákona povinnosť vykonávať začatú exekúciu až
do doručenia rozhodnutia exekučného súdu o zmene súdneho exekútora. Aj pre prípadný stav neistoty
účastníka neprimerane dlhého konania je tento povinný tvrdením rozhodujúcich skutočností dostatočne
vysvetliť motiváciu k uplatneniu nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má slúžiť ku
kompenzácii stavu neistoty, do ktorej by bol poškodený v dôsledku neprimeranej dĺžky konania uvedený.
Žalobca v danom prípade nepreukázal tvrdené následky, keď nepreukázal ani vznik nemajetkovej ujmy,
ako objektívne zistiteľného stavu, ktorého existencia musí byť preukázaná nad všetky pochybnosti a ani
jej závažnosť a okolnosti vzniku tvrdenej ujmy, a tak neuniesol dôkazné bremeno ani o tejto časti návrhu.

S poukazom na všetky uvedené závery súdu a ich vzájomné súvislosti, žalobcovi nevznikol ani nárok
na náhradu škody podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012 a ani
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 17 ods. 2 citovaného zákona. Súd preto
nepovažoval za hospodárne vykonať vo veci dôkaz oboznámením sa s obsahom a rozsahom žiadosti
žalobcu o predbežné prerokovanie návrhu, ktorú Ministerstvu spravodlivosti SR, ako ústrednému orgánu
konajúcemu v mene štátu, doručil žalobca dňa 30.5.2012.Súd návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol
ako nedôvodný.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., v konaní úspešnému žalovanému náhradu trov
konania nepriznal, pretože si náhradu neuplatnil a zo spisu nevyplývajú žiadne jeho trovy.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa odňal účastníkovi
konania možnosť konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a mal za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Namietal, že súd prvého stupňa v merite veci aplikoval novú právnu úpravu obsiahnutú v ust. § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti,
teda po založení zodpovednostného právneho vzťahu. Zdôraznil, že súd bol jednoznačne pri svojom
rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona
č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Mal za to, že súd svojím rozhodnutím de iure a de facto
aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Argumentoval tým, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je návrh navrhovateľa na náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Poukázal na to, že súd



nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom na nedôveryhodnosti údajov. V tomto smere poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis
exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, a to podľa sekundárnych prejavov,
ktoré mali v realite, z toho dôvodu ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté
listiny. Zdôraznil, že samotná nedôveryhodnosť údajov však nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany
štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom
ustanovenej lehote.
Zároveň namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená
rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného.
Ďalej uviedol, že súd s poukazom len na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho
uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie, tým mu znemožnil objektívnym
spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku a na zamietnutie znaleckého
dokazovania nemal súd žiadne udržateľné dôvody. Keďže výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť
jednej zo základov pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie na
nedostatočne zistenom skutkovom stave.
Ďalej dôvodil tým, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami
a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy,
ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. rozsah nevybavenej
súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Poukázal na to, že Dohovor zaväzuje zmluvné
štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý
zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne
opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za
prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu
so zákonom, v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli. Tým svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave.
Uviedol, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu
návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou
je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe
ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci
samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.
II.
Okresný súd Komárno (súd prvého stupňa) uznesením zo dňa 12.11.2014 č. k. 13C/631/2012-113 uložil
žalobcovi, aby v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za
odvolanie vo výške 20,- eur v zmysle položky 7 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov. Žalobcu poučil,
že ak sa poplatok v stanovenej lehote nezaplatí, súd ho bude vymáhať.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, žiadajúc odvolací súd, aby
napadnuté uznesenie zrušil bez náhrady. Uviedol, že napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú
náležitosť rozhodnutia, ktorou je odôvodnenie. Keďže napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne
skutkové ani právne dôvody, nie je zrejmé, z akého dôvodu súd toto uznesenie vydal. Predmetným
uznesením bol vyrubený súdny poplatok vo výške 20,- eur za podané odvolanie, pričom bolo uvedené,
že súdny poplatok bol vyrubený v zmysle pol. č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992
Zb. V zmysle uvedenej položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa súdny poplatok vyrubuje za
žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom. Z uvedeného je zrejmé, že spoplatneniu podlieha len podanie
žaloby na náhradu škody a nepodliehajú mu ďalšie úkony vo veci samej ako je odvolanie, dovolanie a
pod. tak, ako je to pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov. Konštatoval, že podal odvolanie proti
rozsudku a nie žalobu, a teda súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich
súdnemu poplatku. Vzhľadom k tomu nemôže byť súdom vyzývaný na platenie súdneho poplatku za
podané odvolanie a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2007 sp. zn. 4 Cdo
39/2007. V prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne
stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. S poukazom na uvedené
mu bola uložená poplatková povinnosť tam, kde nemala. V prípade, ak je účastníkovi konania v rozpore



so zákonom č. 71/1992 Zb. ukladaná poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah
zo strany štátu spravidla i zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.
1 ústavy, ale aj porušenie čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a/ ústavy, podľa ktorého povinnosti možno
ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd
(Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 252/05 z 22. marca 2006). Naviac dodal, že podľa ust. § 18ca ZoSP z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov
účinných do 30. Septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola
žaloba podaná pred 01.10.2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z., a preto
je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012
bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené a v súvislosti s uvedeným
poukázal na uznesenie Okresného súdu Komárno zo dňa 16.10.2013 sp. zn. 8C/842/2012.

II.
Okresný súd Komárno (súd prvého stupňa) uznesením zo dňa 12.11.2014 č. k. 13C/631/2012-113 uložil
žalobcovi, aby v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za
odvolanie vo výške 20,- eur v zmysle položky 7 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov. Žalobcu poučil,
že ak sa poplatok v stanovenej lehote nezaplatí, súd ho bude vymáhať.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, žiadajúc odvolací súd, aby
napadnuté uznesenie zrušil bez náhrady. Uviedol, že napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú
náležitosť rozhodnutia, ktorou je odôvodnenie. Keďže napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne
skutkové ani právne dôvody, nie je zrejmé, z akého dôvodu súd toto uznesenie vydal. Predmetným
uznesením bol vyrubený súdny poplatok vo výške 20,- eur za podané odvolanie, pričom bolo uvedené,
že súdny poplatok bol vyrubený v zmysle pol. č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992
Zb. V zmysle uvedenej položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa súdny poplatok vyrubuje za
žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom. Z uvedeného je zrejmé, že spoplatneniu podlieha len podanie
žaloby na náhradu škody a nepodliehajú mu ďalšie úkony vo veci samej ako je odvolanie, dovolanie a
pod. tak, ako je to pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov. Konštatoval, že podal odvolanie proti
rozsudku a nie žalobu, a teda súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich
súdnemu poplatku. Vzhľadom k tomu nemôže byť súdom vyzývaný na platenie súdneho poplatku za
podané odvolanie a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2007 sp. zn. 4 Cdo
39/2007. V prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne
stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. S poukazom na uvedené
mu bola uložená poplatková povinnosť tam, kde nemala. V prípade, ak je účastníkovi konania v rozpore
so zákonom č. 71/1992 Zb. ukladaná poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah
zo strany štátu spravidla i zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.
1 ústavy, ale aj porušenie čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a/ ústavy, podľa ktorého povinnosti možno
ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd
(Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 252/05 z 22. marca 2006). Naviac dodal, že podľa ust. § 18ca ZoSP z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov
účinných do 30. Septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola
žaloba podaná pred 01.10.2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z., a preto
je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012
bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené a v súvislosti s uvedeným
poukázal na uznesenie Okresného súdu Komárno zo dňa 16.10.2013 sp. zn. 8C/842/2012.
II.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) OSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v



elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods.
2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 219 OSP.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Žalobca sa podaným návrhom domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody v sume 175,- eur ako
majetkovej škody a z titulu nemajetkovej ujmy v sume 331,92 eura, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym
úradným postupom súdu, v dôsledku nevydania rozhodnutia o návrhu na zmenu exekútora v zákonom
stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu
bez splnenia zákonných podmienok v exekučnom konaní vedenom Okresným súdom Nové Zámky
pod sp. zn. 13Er/1068/2005. Majetková škoda predstavuje účelne vynaložené náklady spojené s jeho
činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo
medzi doručením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom. Vynaložil v tomto období na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému
sumu 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur, na administráciu listín
a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50,- eur a na administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučného súdu na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučného súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolu
stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- eur, spolu sumu 175,- eur. Nemajetkovú ujmu požadoval
ako primeranú náhradu za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania
a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonom čase
stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík
ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, pričom pri výpočte vychádzal z alikvotného pomeru 55,32
eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to na základe aplikácie doktríny
ústavného súdu.
Exekučné konanie bolo vedené pod sp. zn. 13Er/1068/2005 na základe návrhu oprávneného podaného
dňa 04.10.2005. Dňa 22.11.2010 doručil oprávnený súdu návrh na zmenu exekútora a žiadal, aby
súd poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Súd uznesením č.k.
13Er/1068/2005-11 zo dňa 31.05.2011 návrhu oprávneného na zmenu exekútora vyhovel.
Odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní vôbec nekorešpondujú
s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založený napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa. Žalobca podal množstvo návrhov s rovnakým predmetom konania, pričom vo všetkých
konaniach podáva odvolania s totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne okolnosti danej veci. Naviac
žalobca v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nerozhodol o návrhu na prerušenie konania, avšak
v spise sa nenachádza žiadny jeho návrh na prerušenie konania.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojim dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212
ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o
výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací
súd viazaný vždy.
Odvolací sa pri posudzovaní danej veci preto zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní
a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozsudku z
hľadiska toho, či nedošlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 v znení do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť



orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ods. 2, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola
takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť" ) s príslušným orgánom podľa §
4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení do 31.12.2012, ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa ods. 2, každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná
v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie nároku.

Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení do 31.12.2012, právo na náhradu škody sa premlčí za
tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.

Podľa ods. 2, najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo
poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide
o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.

Podľa ods. 3, lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania
žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa § 44 ods. 7 EP v znení účinnom od 1.9.2005 do 30.11.2006, oprávnený môže kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu
exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora.

Podľa § 44 ods. 8 EP v znení účinnom od 1.9.2005 do 30.11.2006, súd v rozhodnutí o zmene exekútora
podľa odseku 7 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec
mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne
poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy
exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Z hľadiska dikcie ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z. nemožno stotožňovať porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a zbytočné
prieťahy v konaní, pričom ide o osobitné dôvody nesprávneho úradného postupu. Ak zákonodarca
explicitne ustanovil, že za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, akýkoľvek extenzívny výklad by bol v
rozpore s účelom zákona. Pokiaľ nebola dodržaná zákonná 30-dňová lehota na rozhodnutie o návrhu
na zmenu exekútora (ak bola zákonom v danom období stanovená), takýto stav predstavuje nesprávny
úradný postup súdu.

Nesprávny úradný postup však bez splnenia ostatných predpokladov - vzniku škody a danosti príčinnej
súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, nezakladá vznik zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov je osobitným zákonom upravujúcim zákonné predpoklady zodpovednosti štátu za



škodu. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom je zodpovednosť objektívna bez zreteľa na zavinenie, ktorej sa nemožno zbaviť. Základnými
predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak v danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup
okresného súdu, ďalej existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a škodou. Prvým a zároveň jedným z rozhodujúcich predpokladov zodpovednosti za škodu je práve
nesprávny úradný postup pri výkone verejnej moci, kedy štát zodpovedá za podmienok ustanovených
zák. č. 514/2003 Z. z. za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci
nesprávnym úradným postupom.

Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
je súčasné - kumulatívne spojenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia
prvého predpokladu - nesprávneho úradného postupu nie je už potom dôvodné skúmať existenciu
vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak
ich preukáže, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže.

Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených
právnymi normami.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v priebehu exekúcie v čase, keď je podaný
návrh na zmenu exekútora k žiadnej škode nemôže dôjsť, keďže pôvodný exekútor má podľa zákona
oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony exekučného konania. Z dokazovania vykonaného súdom
prvého stupňa vyplýva, že súd prvého stupňa po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora vykonával
úkony potrebné k rozhodnutiu o návrhu na zmenu súdneho exekútora a následne o zmene súdneho
exekútora aj rozhodol, pričom tieto úkony vykonával v akceptovateľnej lehote. Podľa konštantnej
judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom platí, že samotné nedodržanie zákonom
stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka konania, keďže
je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Avšak v danom prípade podľa ustanovenia § 44 v znení
účinnom v čase začatia exekúcie v danej veci, zmena súdneho exekútora bola upravená v § 44 ods. 6
EP a v tom čase nebola určená lehota na rozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora.

Samotné nedodržanie lehoty nemožno totiž vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré
majú vplyv na jej plynutie. Vychádzajúc z okolností daného prípadu odvolací súd dospel rovnako ako
súd prvého stupňa k záveru, že návrh žalobcu je nedôvodný.

K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom v čase začatia
exekučného konania, teda v správnom znení, preto je táto námietka žalobcu nedôvodná. K odvolaciemu
argumentu žalobcu o vyvrátení nároku navrhovateľa konštrukciou súdu o nedôveryhodnosti údajov
žalobcu, uvedeného v návrhu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa zamietnutie nároku
neodôvodnil nedôveryhodnosťou údajov žalobcu, pričom na rozhodnutie mal k dispozícii exekučný
spis. K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd vykonával úkony
smerujúce k rozhodnutiu o návrhu na zmenu súdneho exekútora, nemohlo dôjsť rozhodnutím súdu
o návrhu žalobcu na zmenu súdneho exekútora v akceptovateľnej lehote ani k posunutiu trvania
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný. Súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom
na prerokovanie veci v primeranom čase. V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si
žalobca svoj nárok uplatňuje, nebolo rozhodnuté v primeranom čase.
Vzhľadom k tomu, že v danej veci žalobca nepreukázal, že by v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom došlo na jeho strane k vzniku škody, nebol naplnený základný predpoklad pre
zodpovednosť žalovaného na náhradu škody a nemajetkovú ujmu, preto odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny vo výroku podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nerozhodol o návrhu na prerušenie konania, avšak
v spise sa nenachádza žiadny jeho návrh na prerušenie konania.

II.



Odvolací súd sa zaoberal vecnou správnosťou, a teda zákonnosťou odvolaním žalobcu napadnutého
uznesenia súdu prvého stupňa zo dňa 12.11.2014, č. k. 13C/631/2012-113, ktorým žalobcovi uložil,
aby v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie vo
výške 20,- eur v zmysle položky 7 a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, a po zistení, že odvolanie podala
oprávnená osoba v zákonnej lehote a že odvolanie je prípustné (§ 201 prvá veta a § 204 ods. 1 OSP),
preskúmal uznesenie prvostupňového súdu a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.
Podľa § 210a OSP uznesenie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok alebo uznesenie, z ktorého
nenadobudla dosiaľ práva iná osoba ako odvolateľ, alebo uznesenie, ktorým bolo uložené poriadkové
opatrenie (§ 53), alebo uznesenie o odmietnutí návrhu na začatie konania (§ 43 ods. 2, § 78c ods. 3)
alebo uznesenie o zastavení konania o dedičstve alebo uznesenie podľa § 75a, môže na odvolanie
zmeniť priamo súd prvého stupňa, pokiaľ odvolaniu v celom rozsahu vyhovie.
Podľa § 221 ods. 1 písm. i/ OSP súd rozhodnutie zruší, len ak sa rozhodlo bez návrhu, nejde o
rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.
Pretože súd prvého stupňa odvolaniu žalobcu proti uzneseniu o vyrubení súdneho poplatku za odvolanie
proti napadnutému rozsudku vo veci samej nemienil vyhovieť, musel sa podaným odvolaním zaoberať
odvolací súd.
Podľa § 1 - Predmet súdnych poplatkov, ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“ alebo „ ZoSP“) Súdne poplatky (ďalej
len „poplatky“) sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za
úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené v sadzobníku
súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto
zákona.
Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v
sadzobníku výslovne uvedené (ods. 2 citovaného ustanovenia).
V ustanovení § 2 ZoSP sú definovaní poplatníci. Podľa odseku 1 písm. a/ tohto ustanovenia poplatníkom
je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.
Podľa § 2 ods. 4 ZoSP v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten,
kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho
orgánu a v konaní nebol úspešný.
V ustanovení § 5 ZoSP je upravený Vznik a zánik poplatkovej povinnosti a podľa jeho odseku 1 písm.
a/ poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.
Podľa § 6 -Sadzba poplatku- ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, sadzba poplatku je uvedená v
sadzobníku percentom zo základu (ďalej len „percentná sadzba“) alebo pevnou sumou.
Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá
vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku (ods. 2 citovaného ustanovenia).
Podľa § 8 -Splatnosť poplatku- ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch- poplatok za podanie návrhu alebo
žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom
konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej
povinnosti.
Dňa 11. septembra 2012 sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla na zákone č.286/2012 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych
poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
V článku II citovaného zákona bol zmenený a doplnený zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 89/1993 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 150/1993 Z. z., zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 85/1994 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 232/1995 Z.
z., zákona č. 12/1998 Z. z., zákona č. 457/2000 Z. z., zákona č. 162/2001 Z. z., zákona č. 418/2002 Z.
z., zákona č. 531/2003 Z. z., zákona č. 215/2004 Z. z., zákona č. 382/2004 Z. z., zákona č. 420/2004 Z.
z., zákona č. 432/2004 Z. z., zákona č. 341/2005 Z. z., zákona č. 621/2005 Z. z., zákona č. 24/2007 Z. z.,
zákona č. 273/2007 Z. z., zákona č. 330/2007 Z. z., zákona č. 511/2007 Z. z., zákona č. 264/2008 Z. z.,
zákona č. 465/2008 Z. z., zákona č. 71/2009 Z. z., zákona č. 503/2009 Z. z., zákona č. 136/2010 Z. z. a
zákona č. 381/2011 Z. z., inter alia, pod arabskou číslicou 3 tak, že : V § 4 ods. 1 sa vypúšťa písmeno k/.
V článku II pod číslom 12 citovaný zákon za § 18c vložil § 18ca, ktorý vrátane nadpisu znie: „§ 18ca -
Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra 2012- Z úkonov navrhnutých alebo za konania
začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012,
i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.“



V článku II pod č. 14 citovaného zákona je uvedené: V sadzobníku súdnych poplatkov sa za položku
7 vkladá položka 7a, ktorá znie: „Zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom ......20 eur.“
V článku VII -Účinnosť- je uvedené, že tento zákon nadobúda účinnosť 1. októbra 2012 okrem čl. III, ktorý
nadobúda účinnosť 1. decembra 2012, čl. I štyridsiateho bodu, ktorý nadobúda účinnosť 19. januára
2013, čl. I prvého bodu a čl. II desiateho bodu, ktoré nadobúdajú účinnosť 1. januára 2014.
V dôvodovej správe k zákonu č. 286/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej
republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia
a dopĺňajú niektoré zákony, v Osobitnej časti, článok II k bodu 3 je uvedené: „Navrhuje sa vyňatie
konania vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom z rozsahu vecného oslobodenia. Týmto opatrením sa reaguje na
nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. na súdoch.
V žalobách sú predmetom sporu istiny v sumách nezriedka presahujúcich milióny eur bez toho, aby
nároky žalobcov mali oporu v zákone. Oslobodenie od súdneho poplatku v súdnom konaní o náhradu
škody má pre súdy v konečnom dôsledku za následok výrazný nárast sporovej agendy, keďže v štádiu
predbežného prerokovania nároku v konaní pred ústredným orgánom štátnej správy nie je možné
nárokom žiadateľov z dôvodu právnej neopodstatnenosti vyhovieť. Pokiaľ sa v súdnom konaní preukáže
nezákonné rozhodnutie orgánu štátu, prípadne jeho nesprávny úradný postup a štát bude zaviazaný na
náhradu škody, úspešnému žalobcovi v rámci náhrady trov konania prizná i náhradu trov na zaplatenom
súdnom poplatku. Žaloby sa budú spoplatňovať podľa Položky č. 1 Sadzobníka súdnych poplatkov.“
Uvedenou novelou zákona o súdnych poplatkoch sa reagovalo na nárast právne neopodstatnených
žalôb o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom na súdoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
Do nadobudnutia účinnosti zákona č. 286/2012 Z. z., t. j. do 30. septembra 2012, bolo podľa § 4
ods. 1 písm. k/ ZoSP od poplatku oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom.
Zo schváleného a účinného zákona č. 286/2012 Z. z. však vyplýva, že spoplatnenie žaloby na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom sa nezaviedlo do Sadzobníka súdnych poplatkov podľa Položky 1, ale sa zaviedla nová
Položka 7a, ktorá zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom určuje poplatok vo výške 20,- eur.
Podľa poznámky k položke 1 bod 3. prvá veta Sadzobníka súdnych poplatkov, poplatky podľa rovnakej
sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej.
Zo znenia tejto položky by vyplývalo, že ak vzniku spoplatnenia konania nebráni zákonné vecné
oslobodenie od poplatku, nemôže nastať situácia, že by existovalo konanie, ktoré by nebolo spoplatnené.
K položke 7a Sadzobníka súdnych poplatkov však neexistuje žiadna poznámka, ktorá by zakotvovala
platenie takého istého poplatku aj v odvolacom konaní, a preto na ňu nie je možné aplikovať ustanovenie
§ 2 ods. 4 a § 6 ods. 2 ZoSP, ktoré vymedzujú osobu poplatníka v odvolacom konaní, ale je treba
vychádzať z toho, že poplatková povinnosť nevzniká odvolateľovi za každé začaté konanie v dôsledku
podaného odvolania. Je treba mať na zreteli, že Sadzobník súdnych poplatkov v položke 7a neobsahuje
žiadnu poznámku o tom, že by sa mal zaplatiť súdny poplatok za odvolanie či dovolanie, ani na to
nepamätá v iných poznámkach, potom na túto položku nie je možné ani použiť poznámku č. 3 k položke
1 Sadzobníka súdnych poplatkov.
V odbornej publikácii Zákon o súdnych poplatkoch - Komentár, autor Edmund Horváth, Druhé, doplnené
a prepracované vydanie, ktorú vydalo vydavateľstvo právnickej literatúry Wolters Kluwert s.r.o., Mlynské
nivy 48, 821 09 Bratislava, na str. 88 uvádza, že pri vyrubovaní poplatku za odvolanie (§ 5 ods. 1
písm. a/) treba vychádzať z § 6 ods. 2 prvej a druhej vety ako lex generalis, ak sadzobník neustanovuje
špeciálnu právnu úpravu ohľadom spoplatňovania odvolaní. Takúto špeciálnu úpravu nachádzame pri
nasledovných položkách, pričom uvádza položky č. 1, 9, 12, 16, 17 a 18a písm. c/.
Pri týchto položkách sa nachádzajú poznámky, ktoré sú súčasťou zákona, pričom pri položke 1 je
uvedené, že poplatky podľa sadzby ustanovenej v položke 1 sa platia aj v odvolacom konaní vo veci
samej.
Pri položke č. 9 je poznámka, že ak odvolanie smeruje iba proti výroku o výchove a výžive maloletého
dieťaťa, poplatok sa neplatí.
Pri položke 12 je poznámka: Ak sa v pôvodnom konaní nekonalo odvolacie konanie a v odvolacom
konaní sa podá odvolanie vo veci samej, z takéhoto odvolania sa platí poplatok podľa príslušnej položky.
Pri položke 13 je poznámka: V odvolacom konaní sa poplatky podľa tejto položky nevyberajú.



Pri položke 16 sú dve poznámky: 1. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa platí aj v odvolacom konaní. 2.
Poznámky č. 1 a 2 k položke 12 platia primerane aj pre túto položku.
Pri tejto položke je však aj ďalšia Spoločná poznámka k položkám 1, 2, 6, 7, 9, 14 a 16: Ak bol rozsudok
zrušený v dôsledku odvolania, obnovy konania alebo dovolania, poplatok z odvolania proti novému
rozhodnutiu súdu I. stupňa, dovolania alebo za obnovu konania neplatí poplatník, ktorý už raz poplatok
zaplatil. Ak Najvyšší súd Slovenskej republiky pri prerokúvaní dovolania zistí, že dovolanie podané
účastníkom podľa § 238 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku bolo bezdôvodné, účastník je povinný
dodatočne zaplatiť súdny poplatok z dovolania.
V tejto spoločnej poznámke k položke 16 nie je uvedená položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, z
čoho odvolací súd vyvodzuje záver, že zákonodarca v zákone č. 286/2010 Z. z., ktorým zaviedol do
Sadzobníka súdnych poplatkov položku 7a, ktorá zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom určuje poplatok vo výške
20,- eur, nemienil spoplatniť aj odvolacie konanie. Ak by totiž bol chcel zákonodarca spoplatniť aj
odvolacie konanie, potom by bol žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom spoplatnil v položke 1 pod písm. d/ Sadzobníka
súdnych poplatkov (ako sa to navrhovalo v dôvodovej správe k návrhu zákona) a vzhľadom k poznámke
k položke 1, bod 3. by nebola ani pochybnosť o tom, že podľa rovnakej sadzby sa platí poplatok aj v
odvolacom konaní vo veci samej.
Ak by sa však aj na položku 7a mala vzťahovať ako lex generalis zásada uvedená v § 6 ods. 2
prvá a druhá veta zákona o súdnych poplatkoch, potom by, vzhľadom k tomu, že v spoločnej poznámke
k položkám 1, 2, 6, 7, 9, 14 a 16 nie je uvedená aj položka 7a, jedine pri žalobe na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
(sic!), ktoré konanie do 30.09.2012 bolo vecne oslobodené od súdnych poplatkov, by od 01.10.2012
paradoxne platilo, že ak bol rozsudok zrušený v dôsledku odvolania, obnovy konania alebo dovolania,
poplatok z odvolania proti novému rozhodnutiu súdu prvého stupňa, dovolania alebo za obnovu konania
by takýto poplatník musel zaplatiť aj druhýkrát (či podľa počtu odvolaní, dovolaní či návrhov na obnovu
konania viackrát), čo by bolo jednoznačne v rozpore so zásadou spravodlivosti a s doterajšou judikatúrou
všeobecných súdov i judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Aj z tejto skutočnosti vyplýva, že položka 7a sa týka iba spoplatnenia žaloby vo veciach náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom.
Pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle spoplatniť aj odvolanie v takýchto veciach, bola by táto poplatková
povinnosť uvedená v poznámkach, ako je tomu uvedené v hore uvedených položkách Sadzobníka
súdnych poplatkov. Ak zákon o súdnych poplatkoch ukladá poplatkové povinnosti v súlade s ústavnou
zásadou vyjadrenou v článku 59 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorej dane a poplatky možno ukladať zákonom
alebo na základe zákona, musia byť tieto povinnosti stanovené jednoznačne a nepochybne.
Odvolací súd sa v predmetnej veci v prípade interpretačných problémov pri aplikácii položky 7a v
odvolacom konaní riadil ústavne konformným výkladom zákona o súdnych poplatkoch rešpektujúcim
ustálenú zásadu „v pochybnostiach v prospech poplatníka“, uprednostni výklad, ktorý je pre poplatníka
priaznivejší.
Napadnutým uznesením okresný súd vyrubil súdny poplatok za podané odvolanie podané proti rozsudku
vo veci samej, pričom konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa začalo ešte pred účinnosťou zákona č. 286/2012
Z. z., teda v čase, kedy bolo takéto konanie vecne oslobodené od súdnych poplatkov a žalobca
zrejme mohol legitímne očakávať, že konanie, vrátane konania odvolacieho či dovolacieho, nebude
spoplatnené. Aj keď sú súdne poplatky príjmom štátneho rozpočtu a ich účelom je aspoň sčasti nahradiť
náklady spojené s konaním súdov účastníkmi konania a, okrem iného, majú zabrániť aj neodôvodneným
a zbytočným súdnym sporom, pri aplikácii zákona o súdnych poplatkoch však nemožno ukladať
účastníkovi poplatkovú povinnosť aj v tom prípade, keď ju tento zákon jednoznačne neupravuje.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. júla 2010, sp. zn. 3
Sžf 29/2010, v ktorom uviedol, že: „Výklad, ktorým ex post súd zvyšuje poplatkovú povinnosť žalobcovi v
dôsledku nejednoznačného sadzobníka súdnych poplatkov považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky
za ústavne nekonformný.“
Intertemporalitu súvisiacu s touto legislatívnou zmenou rieši ustanovenie § 18ca, podľa ktorého z
úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú súdne poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra 2012, aj keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Ak
bolo konanie v čase podania návrhu vecne oslobodené od súdnych poplatkov (a zároveň ešte nebola
zavedená položka 7a), nemožno vyrubovať poplatok za odvolanie, resp. dovolanie s poukazom na



ustanovenie § 6 ods. 2 druhej a tretej vety ZSP. Pre takýto názor je dôvodom i legitímne očakávanie
žalobcu, ktorý inicioval súdne konanie s očakávaním jeho nespoplatnenia.
Odvolací súd na podporu svojej právnej argumentácie poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR z 25.
novembra 2010, sp. zn. IV.ÚS 387/2010, v ktorom uviedol: „Úprava poplatkovej povinnosti
predstavuje jeden zo základných aspektov podmieňujúcich právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 ústavy. Ak zákon v tomto smere ustanovil pevné a jasné pravidlá umožňujúce prístup k súdu taktiež
splnením v ňom obsiahnutých podmienok, potom tieto podmienky musí akceptovať nielen každý, kto sa
dovoláva práva na súdnu ochranu, ale rovnako a v neposlednom rade aj štát prostredníctvom orgánov
súdnej moci.
Vzhľadom na uvedené, ak je účastníkovi konania v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. ukladaná
poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah zo strany štátu spravidla aj zásah do
jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ale rovnako tak aj porušenie
čl. 12 ods. 1, no najmä čl. 13 ods. 1 písm. a/ ústavy, podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom
alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.“
Vychádzajúc z hore uvedenej právnej argumentácie odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovi
nevznikla poplatková povinnosť za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej, preto
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým mu bola stanovená poplatková povinnosť, podľa §
221 ods. 1 písm. i/ OSP zrušil, pretože neexistovali dôvody na jeho vydanie.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 a § 151 ods.
1 OSP tak, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď si ich náhradu neuplatnil.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.