Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 11CoP/566/2012 z 22. 4. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 22. apríla 2013, sp. zn. 11CoP/566/2012, ECLI:SK:KSBA:2013:1611204311.1 Krajský súd Bratislava | 11CoP/566/2012 | ECLI:SK:KSBA:2013:1611204311.1 | 2013-04-22 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Vyživovacie povinnosti Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8f983013-1d6d-4393-bf8b-28d05b136dee Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1611204311.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 11CoP/566/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1611204311
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1611204311.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a členov
senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, vo veci starostlivosti o maloleté Y. I.:
Y., O.. XX.XX.XXXX R. Š., O.. XX.XX.XXXX, obe bytom u matky, zastúpené kolíznym opatrovníkom
Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Malackách, Záhorácka 2942/60A, deti rodičov: matka - U.
I., O.. XX.XX.XXXX, bytom B. XX/XXX, F., zastúpená JUDr. Vladimírou Hrebíkovou, AK Duklianskych
hrdinov 2946/6, Malacky, a otec - E. I., O.. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XX/XXX, F., o návrhu otca na
zníženie vyživovacej povinnosti a o návrhu matky na zvýšenie vyživovacej povinnosti, na odvolanie otca
aj matky maloletých proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 13.09.2012, č.k. 8P/95/2011-158,
jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0 ) takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

V napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa zamietol návrh otca maloletých detí na zníženie výživného
na maloleté deti zo sumy XXX eur mesačne na každé dieťa na čiastku XX eur mesačne na každé dieťa
odo dňa 01.06.2011, rovnako zamietol i návrh matky, ktorým žiadala o zvýšenie výživného na maloletého
Y. na sumu XXX eur mesačne a na maloletého Š. na sumu XXX eur mesačne počnúc dňom podania
návrhu alebo od 01.09.2012. Súd I. stupňa zároveň určil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania.

Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 62 ods. 1-5, § 75 ods. 1, § 78 ods. 1, ods. 3 zákona č. 36/2005 Z.z.
o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov ( ďalej len ,,zákon o rodine“), pričom konštatoval, že
manželstvo rodičov detí bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Malacky č.k. 4C 149/2010-36 zo
dňa 22.11.2010, ktorým súd súčasne schválil rodičovskú dohodu, podľa ktorej boli maloleté deti zverené
do osobnej starostlivosti matky, otec sa zaviazal prispievať na výživu každého z nich sumou XXX eur
mesačne, pričom bol súčasne upravený aj styk otca s maloletými deťmi. Uvedený rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňom 19.01.2011.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní zistil, že matka bola v tom čase zamestnaná ako
zdravotná sestra s mesačným príjmom cca XXX-XXX eur netto a jej pomery sa odvtedy podstatne
nezmenili, z dvoch pracovných úväzkov mala priemerný čistý mesačný príjem za rok 2011 XXX,XX eur
a za rok 2012 čistý mesačný príjem XXX,XX eur, s deťmi býva u rodičov, kde mesačne uhrádza výdavky
XXX eur, pomerne s otcom detí je zaťažená spotrebným úverom v banke, na osobné dovzdelávanie



vynaložila cca XXX eur, cestovné výdavky do práce činia XX eur mesačne, je v dobrom zdravotnom
stave bez ďalších vyživovacích povinností.

Vo vzťahu k schopnostiam otca ustálil, že tento je vyučený na SOU s maturitou ako strojný zámočník,
od 03.01.2000 do 30.09.2010 pracoval v spoločnosti N. N. F., spol. s.r.o., kde dosahoval priemernú
mesačnú mzdu vo výške XXX eur, pracovný pomer bol však ukončený s okamžitou platnosťou z dôvodu
opakovaných neospravedlnených absencií. V súčasnosti otec pracuje za minimálnu mzdu cca XXX
eur mesačne ako pomocný automechanik a obýva nadstavbu rodinného domu financovanú spoločne s
matkou detí, pričom poplatky za nehnuteľnosť hradí jeho matka, ktorá zabezpečuje aj stravu a ďalšie
potreby. O deti sa nezaujíma, nestretáva sa s nimi a okrem výživného im v porovnaní s predchádzajúcimi
rokmi ničím naviac neprispieva. Otec sa uspokojuje s prácou nezodpovedajúcou jeho stredoškolskému
vzdelaniu s maturitou, pričom s ohľadom na dobrý zdravotný stav a charakter vzdelania by si v miestnom
regióne vedel nájsť lepšie platené miesto, čo však podľa názoru I. stupňového súdu úmyselne nerobí.

Súd mal rovnako za preukázané, že otec si popri príjme v minulosti privyrábal mimo pracovného pomeru
čo potvrdila i jeho matka. Hoci nebola preukázaná výška tohto príjmu, je možné vychádzať z tvrdení
otca a jeho právneho zástupcu v rámci konania o rozvod manželstva, že otec si vedel slušne zarobiť.
Súčasné argumenty otca, že tieto tvrdenia v konaní o rozvod sa nezakladali na pravde posúdil súd ako
irelevantné, nakoľko v čase schválenia dohody o výživnom tieto tvrdenia neboli rozporované a účastníci
sa vzdali práva na odvolanie. Súd podotkol, že otec už za trvania manželstva a i v čase rozhodnom
pre určenie výživného v rámci konania o rozvod manželstva musel mať príjem, ktorý mu umožňoval
dohodnúť sa na výživnom vo výške XXX eur, keďže jeho oficiálny príjem v tej dobe bol ešte nižší
ako súčasne deklarovaný príjem a matka maloletých bola v tom čase ešte na materskej dovolenke,
pričom matka otca vo svedeckej výpovedi potvrdila, že rodičia maloletých sa počas trvania manželstva
na príjmy domácnosti nesťažovali. Súd pri deklarovaných výdavkoch otca neprihliadol na poplatky
spojené s užívaním nehnuteľnosti otcom, ktoré hradí jeho matka, ani na spoločný úver manželov,
ktorého vysporiadanie bude predmetom BSM, pričom uviedol, že osobná pôžička otca od jeho terajšieho
zamestnávateľa svedčí o jeho nezodpovednom prístupe k životu a k výchove a výžive detí, s poukazom
na uvedené návrh otca zamietol ako nedôvodný.

Prvostupňový súd konštatoval zmenu pomerov u maloletých detí, keďže maloletý Y. je žiakom druhého
stupňa základnej školy a má mimoškolské aktivity vyžadujúce finančné krytie, toho roku sa zúčastní v
škole v prírode v cene cca XXX eur, pričom okrem alergie, ktorá u neho pretrváva, s ním matka musí
navštevovať zubnú ambulanciu pre vadu chrupu a zabezpečiť mu zubný strojček, ktorý financuje sama.
Maloletý Š. nastúpil do 1.ročníka základnej školy, s čím bola spojená jednorazová investícia na nákup
potrieb a školskej tašky, má uzatvorené poistenie, ktoré hradí matka, absolvoval okrem iného letný tábor
za poplatok XXX eur, pretrvávajú u neho zdravotné problémy, ktoré nie sú riešené pravidelným užívaním
liekov, lieky na zvýšenie imunity hradí matka. Prvostupňový súd v tejto súvislosti konštatoval, že hoci
došlo k zmene pomerov u detí, zárobkové pomery rodičov ostali nezmenené, v dôsledku čoho návrh
matky na zvýšenie výživného rovnako zamietol ako nedôvodný.

O trovách konania rozhodol podľa ust. § 146 ods.1 písm. a/ O.s.p..

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletých navrhujúc,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a rozhodol v zmysle jeho návrhu na zníženie výživného,
pretože z jeho majetkových pomerov preukázaných v predchádzajúcom konaní vyplýva odôvodnenosť
takéhoto návrhu. Podľa názoru otca maloletých nie je z judikatúry citovanej v rozsudku zrejmá
jej priama súvislosť s predmetným konaním a konštatuje, že súd I. stupňa nesprávne vyhodnotil
jeho reálne zárobkové možnosti, keď jeho súčasný príjem predstavuje len XXX,XX eur mesačne. Je
vyučeným zámočníkom a v spoločnosti jeho zamestnávateľa pracuje ako pomocný automechanik,
nakoľko kvalifikáciu na samostatný výkon práce automechanika nemá. Nie je pravdou, že je v jeho
možnostiach nájsť si lepšie platenú prácu, nakoľko takúto prácu sa mu napriek snahe nájsť nepodarilo.
Jeho súčasný príjem je obdobný ako u predošlého zamestnávateľa, výška príjmu teda zodpovedá jeho
pracovnej kvalifikácii a možnostiam trhu v hospodárskej kríze, pričom zvýšenie pracovnej kvalifikácie
štúdiom u neho z finančných dôvodov neprichádza do úvahy. Otec maloletých tiež uviedol, že forma



privyrobenia popri zamestnaní u neho v súčasnosti nie je možná. Je pravdou, že za trvania manželstva
sa oprave áut vo voľnom čase venoval, vykonával ju však bezodplatne pre známych, ktorí mu to odplácali
inou formou než finančnou, alebo dobrovoľne finančne, takto však získal nanajvýš XX-XX eur mesačne.
V súčasnosti však táto činnosť možná nie je, nakoľko žije v spoločnom dvore s ďalšími rodinami, ktorým
táto činnosť prekáža a vykonávanie opráv na iných miestach je časovo nemožné. Podotkol, že u neho
došlo k podstatnej zmene majetkových pomerov aj na základe skutočnosti, že nebol schopný plniť
stanovenú vyživovaciu povinnosť podľa rozsudku o rozvode a ani iné záväzky, vzniknuté ešte za trvania
manželstva, ktoré matka maloletých po rozvode prestala plniť. Dôsledkom toho bolo vedenie exekúcie
na jeho majetok, vedenie trestného konania a nutnosť pôžičky od zamestnávateľa, čo súd I. stupňa
nevzal do úvahy. Otec maloletých konštatoval, že k vyjadreniu jeho vtedajšieho právneho zástupcu o
tom, že si údajne vie slušne zarobiť sa vyjadriť nemohol, nakoľko na konaní nebol prítomný.

Nepovažoval za vecne správny ani argument súdu I. stupňa o tom, že nemôže vziať do úvahy niektoré
jeho výdavky, nakoľko mesačné splátky čerpaných úverov sú vyčíslené v spise, záverom deklaroval svoj
záujem poskytovať deťom v rámci možností aj osobnú starostlivosť a poskytovať tak časť výživného v
nepeňažnej forme.

Proti predmetnému rozsudku podala prostredníctvom právnej zástupkyne odvolanie taktiež matka
maloletých, v ktorom uviedla, že súd pri rozhodovaní aplikoval správne ustanovenia zákona, ktoré však
nesprávne interpretoval v nadväznosti na získaný dôkazný materiál a skutkový stav veci. Mala za to, že
napadnuté rozhodnutie je v rozpore so záujmami maloletých, keď súd oklieštil ich odôvodnené potreby
len na rozsah, ktorý im musel postačovať doposiaľ. Konštatovala, že je v rozpore so zákonom, aby
maloleté deti doplácali na to, že ich otec údajne poberá len minimálnu mzdu, čo považovala za účelové,
nakoľko otec maloletých je zdravý muž v produktívnom veku a je v jeho možnostiach si zabezpečiť
lepšie platenú prácu, tento fakt však súd zohľadnil len pri zamietnutí návrhu otca na zníženie výživného.
Matka maloletých zabezpečuje opateru o deti sama a pracuje v dvoch zamestnaniach, aby s deťmi
mohla ekonomicky fungovať, pričom otec maloletých v súčasnosti využíva celú bytovú jednotku RD,
ktorú rodičia vybudovali počas manželstva. Ďalej poznamenala, že hoci v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia boli výsledky dokazovania de facto v neprospech otca, jej návrhu na zvýšenie výživného súd
nevyhovel a rozhodol tak de iure v neprospech detí. V odvolaní sa ďalej uviedla, že súd I. stupňa zamietol
jej návrh matky bez uvedenia konkrétnych dôvodov, len s odkazom na fakt, že zárobkové pomery rodičov
ostali nezmenené, čo však nie je jej vinou. Rozsudok preto v celku považuje za nepreskúmateľný z
dôvodu nezrozumiteľnosti so zvýraznením, že za porušenia práva na spravodlivé súdne konanie treba
považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia, resp. pod nenaplnením zákonných
požiadaviek pre riadne zdôvodnenie súdneho rozhodnutia možno subsumovať i také rozhodnutie, ktoré
trpí čiastočnou či úplnou absenciou dôvodov, ale i nesúladom medzi skutkovými zisteniami súdu a jeho
právnymi závermi. S poukazom na uvedené navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec
vrátil súdu I. stupňa, event. rozsudok zmenil tak, že zvýši výživné na mal. Y. na sumu XXX eur mesačne
(minimálne však na XXX eur mesačne) a na mal. Š. na sumu XXX eur mesačne počnúc dňom podania
návrhu.

Matka maloletých sa prostredníctvom právnej zástupkyne vyjadrila i k odvolaniu otca v tom zmysle,
že sa pridržiava svojich návrhov v odvolaní, vzdelanie otca maloletých má v našich ekonomických
podmienkach veľmi dobré uplatnenie a nemôže sa teda odvolávať na skutočnosť, že pre neho neexistuje
lepšie platená práca, argumenty v jeho odvolaní preto považovala za irelevantné, aj s prihliadnutím na
to, že aj ona bola tiež nútená zaplatiť si štúdium spojené so zvýšením kvalifikácie.

Kolízny opatrovník vo svojom vyjadrení k odvolaniu matky a otca maloletých žiadal rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.

Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nebol viazaný rozsahom odvolania podľa § 212 ods. 2 písm. a)
O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) keďže sa nejednalo o prípad, v
ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd I. stupňa nerozhodol bez nariadenia
pojednávania, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a



nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie
otca ani matky maloletých nie je podané dôvodne.

Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods. 2 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu
otca na zníženie výživného a návrhu matky na zvýšenie vyživovacej povinnosti otca k maloletým deťom,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym
skutkovým a právnym záverom.

Vo vzťahu k podaným odvolaniam odvolací súd poznamenáva, že výživným sa rozumejú náklady na
uspokojovanie všetkých životných potrieb toho, komu je poskytované v súvislosti s jeho všestranným
rozvojom, tak po stránke fyzickej, ako aj po stránke duševnej. Rozsah nákladov na úhradu životných
potrieb osoby odkázanej na výživné je rôzna, a to vzhľadom na vek, zdravotný stav, ale aj vzhľadom na
nadanie (schopnosti) tejto osoby, spôsob prípravy na jej budúce povolanie a pod..

V zmysle vyššie uvedeného, základom pre hodnotenie schopností a možností rodičov plniť si svoju
vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu je zistenie ich skutočných príjmov, ale aj podkladov
odôvodňujúcich záver, že tento dosahovaný príjem zodpovedá ich telesným a duševným schopnostiam,
skúsenostiam v plnení pracovných povinností, ako aj miestnym, lokálnym možnostiam ich uplatnenia
a závisí aj od zisťovania ich celkových majetkových pomerov v širšom slova zmysle. Pri rozhodovaní
o určení rozsahu vyživovacej povinnosti má súd vychádzať jednak zo všeobecných hľadísk, t.j.
zo skúmania odôvodnených potrieb maloletého dieťaťa, rozsah ktorých je rôzny vzhľadom na vek,
zdravotný stav, spôsob prípravy na budúce povolanie, nadanie, záujmy maloletého dieťaťa a zároveň
vychádza aj z reálnych možností a schopností rodičov maloletého dieťaťa plniť si svoju vyživovaciu
povinnosť. Medzi týmito dvoma kritériami, t.j. medzi odôvodnenými potrebami maloletého dieťaťa
a reálnymi schopnosťami a možnosťami rodičov platí zásada priamej úmernosti, ktorá je plne v
súlade s normatívnou zásadou, že dieťa má právo žiť na takej úrovni, na akej žijú jeho rodičia.
Odôvodnenými potrebami sú aj také potreby, ktoré nie sú celkom bežné, ale zároveň sú pre vývoj dieťaťa
prospešné, napr. rekreačné, kultúrne, vo vyššej miere zmierňujúce zdravotný hendikep a pod. Rozsah
odôvodnených potrieb osoby odkázanej na výživné je teda súčasne závislý od reálnych schopností a
možností osôb povinných poskytovať výživné, t.j. od ich zárobkových schopností a možností, počtu ich
celkových vyživovacích povinností a pod..

Podľa ust. § 78 ods. 1 zákona o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak
sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len
na návrh.

Za zmenu pomerov v zmysle citovaného zákonného ustanovenia pritom treba považovať podstatnú
zmenu pomerov, či už na strane detí alebo rodičov. Úlohou súdov pri rozhodovaní o zmene výživného
je preto zistiť, či a v akom smere došlo k zmene pomerov od posledného rozhodnutia o výživnom, a
v prípade kladného zistenia túto zmenu premietnuť do výšky výživného. Pokiaľ ide o výšku výživného,
vychádzajúc z ustanovenia z § 62 ods. 1, 2, 4, 5, 6 a § 75 ods. 1 zákona o rodine, súd pri určovaní
výživného berie zreteľ na odôvodnené potreby maloletých detí, resp. plnoletých detí odkázaných výživou
na rodičoch, ako aj na zárobkové možnosti, schopnosti a majetkové pomery oboch rodičov.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa postupoval vecne správne, keď zisťoval všetky skutočnosti
podstatné pre ustálenie zmeny pomerov na strane maloletých detí, resp. rodičov, na výživu ktorých
sú plne odkázané. Z vykonaného dokazovania je aj podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé, že od
rozhodnutia súdu o výživnom rozsudkom č.k. 4C 149/2010-36 zo dňa 22.11.2010, právoplatným dňa
19.01.2011, ktorého podkladom bola dohoda oboch rodičov, nedošlo u otca ani u matky maloletých k
podstatnej zmene pomerov.



Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym záverom rozhodnutia súdu I. stupňa v časti
týkajúcej sa návrhu otca na zníženie výživného a jeho odôvodnením. Na základe okolností zistených
z vykonaného dokazovania je odvolací súd toho názoru, že na strane otca nie sú dané podmienky,
ktorých dôsledkom by bola úvaha súdu o znížení výživného na maloleté deti.

Vo vzťahu k odvolacím námietkam otca o tom, že nie je schopný zo súčasného príjmu hradiť výživné v
určenej výške treba uviesť, že je nepochybným právom každého rodiča sa rozhodnúť, akým spôsobom
si bude zaobstarávať prostriedky k zabezpečeniu svojich základných potrieb, ako aj k zabezpečeniu
potrieb maloletého dieťaťa, ktoré je na neho výživou odkázané. Povinnosťou každého rodiča je však
dieťa odkázané na neho výživou uživiť, to znamená zabezpečovať nielen výživu dieťaťa, ale aj
uspokojovať jeho ostatné hmotné potreby (šaty, obuv) a kultúrne potreby (prostriedky na rozširovanie
a prehlbovanie vzdelania a na rozvoj záujmov a záľub dieťaťa). Povinnosťou rodiča je, aby i na vlastný
úkor vyvíjal v maximálnej miere úsilie smerujúce k tomu, aby dokázal plniť vyživovaciu povinnosť k
maloletému dieťaťu, ktoré je na neho odkázané výživou v takej miere, aby zabezpečil jeho odôvodnené
potreby. Pokiaľ ide o súčasnú výšku príjmu otca, ktorý v priebehu prvostupňového a i odvolacieho
konania deklaroval, že nie je v jeho možnostiach titulom výživného uhrádzať vyššiu sumu ako XX eur
mesačne na každé dieťa je treba uviesť, že okolnosť nízkeho príjmu otca, ktorý naviac nevyužíva svoju
kvalifikáciu úplného stredoškolského vzdelania s maturitou v odbore s dobrým uplatnením a uspokojuje
sa s príjmom na úrovni minimálnej mzdy, sama osebe nemôže znamenať, že ťarcha uspokojovania
odôvodnených potrieb dieťaťa nevyhnutných k jeho riadnemu a všestrannému rozvoju, bude prenášaná
len na druhého rodiča, v tomto prípade matku.

K námietkam otca o nezohľadnení jeho výdavkov zo strany súdu I. stupňa odvolací súd len dopĺňa,
že je potrebné mať na zreteli ust. § 62 ods. 5 Zákona o rodine, v zmysle ktorého má vyživovacia
povinnosť prednosť pred ostatnými výdavkami rodičov. Súčasné argumenty otca maloletých, kde napáda
správnosť tvrdení, z ktorých vychádzalo rozhodnutie č.k. 4C 149/2010-36 zo dňa 22.11.2010 (ktorým
súd schválil rodičovskú dohodu, podľa ktorej sa otec na každé dieťa zaviazal platiť výživné v sume XXX
eur mesačne), je v danom prípade s ohľadom na právoplatnosť tohto rozsudku irelevantná, a nakoľko
otec maloletých súhlasil so sumou výživného prevyšujúcou i jeho vtedajší oficiálny príjem, je zrejmé, že
jeho skutočné príjmy boli iné než tie, ktoré deklaroval v konaní pred prvostupňovým súdom. Nakoľko
zo strany otca maloletých by nebolo možné pristúpiť na dohodu, podľa ktorej by mu neostávali žiadne
finančné prostriedky na uspokojenie vlastných potrieb, možno z tejto skutočnosti vyvodiť záver, že je v
schopnostiach otca dosahovať aspoň takú výšku príjmu, z ktorého by potreby svojich detí uspokojoval
na rovnakej úrovni, ako doteraz.

Odvolací súd sa rovnako stotožňuje s výrokom súdu I. stupňa, v zmysle ktorého bol zamietnutý i návrh
matky na zvýšenie výživného. Zároveň však prisvedčuje jej námietkam, že napadnuté rozhodnutie nie
je v tejto časti dostatočne odôvodnené a obsahuje iba strohú formuláciu, v zmysle ktorej návrhu matky
nemožno vyhovieť, bez komplexnejšieho zhodnotenia posudzovaných skutočností. Napriek uvedenému
však podľa názoru odvolacieho súdu nemá táto skutočnosť za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
V tejto súvislosti odvolací súd dopĺňa, že na strane maloletých detí došlo síce od poslednej úpravy
výživného k zmene, ako to vyvodzuje i okresný súd, nejde však o zmenu podstatnú do takej miery, že by
sa závažne prejavila na ich pomeroch v porovnaní s ich pomermi v čase rozhodnutia súdu o výživnom,
právoplatnom dňa 19.01.2011.

V prípade oboch maloletých zdôvodňoval okresný súd zmenu pomerov i pretrvávajúcimi zdravotnými
problémami alergického charakteru, z čoho však možno usúdiť, že tieto boli u maloletých prítomné
dlhodobo, už v čase predchádzajúcej dohody rodičov o výživnom. Samotný prechod na vyšší stupeň
vzdelania je taktiež potrebné hodnotiť v tom kontexte, či sa s ním skutočne spájajú výdavky zvýšené
do takej miery, že možno druhého rodiča zaviazať k navýšeniu pravidelnej mesačnej sumy výživného.
Prechod dieťaťa napríklad iba druhý stupeň tej istej základnej školy podľa názoru odvolacieho súdu
nepredstavuje vo vzťahu k jeho výdavkom takú podstatnú zmenu pomerov, a rovnako nemožno
usudzovať na to, že by maloletý Y. nemal v čase dohody rodičov o výživnom, kedy už navštevoval
základnú školu, nijaké mimoškolské aktivity. Hoci vo vzťahu k maloletému Š. došlo k nástupu do
školského zariadenia, s ohľadom na relatívne krátke časové obdobie od dohody rodičov o výživnom



sa javí suma XXX eur mesačne ako primerané výživné spôsobilé pokryť i výdavky na nákup školských
potrieb a pod., pričom mimoriadne výdavky nemožno paušálne zohľadňovať pri určení výživného, v čom
možno dať za pravdu odvolaniu otca.

Otázku zvyšovania výživného je potrebné posudzovať aj vo vzťahu k životnej úrovni oboch rodičov,
a preto v súvislosti so starostlivosťou o maloleté deti nemožno vynakladať zo strany jedného rodiča
také náklady, ktoré túto životnú úroveň presahujú, najmä ak nebolo zvýšenie životnej úrovne zo strany
druhého rodiča, v danom prípade otca, ničím preukázané.

Zmena okolností sa musí závažnejším spôsobom prejaviť v pomeroch účastníkov v porovnaní s ich
pomermi v čase vyhlásenia rozsudku, len vtedy môžu byť dôvodom na zmenu vyživovacej povinnosti.
V posudzovanom prípade však došlo k zmene iba na strane jedného z celkovo troch posudzovaných
subjektov pre určenie výživného, pričom odvolací súd nepovažuje súčasnú zmenu okolností na strane
maloletých detí za takú, ktorú by skôr určené výživné v sume XXX eur na každé dieťa (rozsudok
právoplatný v r. 2011) vyplývajúce z dohody oboch rodičov nebolo spôsobilé pokryť v miere, ktorá už
zohľadňuje tak súčasný príjem otca ako i možnosť jeho vyšších zárobkových pomerov.

Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., v spojení s § 146 ods.
1 písm. a) O.s.p..

Poučenie:

P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.