Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 14Co/54/2011 z 24. 8. 2011
Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 24. augusta 2011, sp. zn. 14Co/54/2011, ECLI:SK:KSPO:2011:8711203051.1
Krajský súd Prešov | 14Co/54/2011 | ECLI:SK:KSPO:2011:8711203051.1 | 2011-08-24 | Uznesenie
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/90097bfc-3cb2-433f-b5f9-fd57a96f0fa2
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2011:8711203051.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/54/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8711203051
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2011:8711203051.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobkyne: X. Q., nar. X.X.XXXX, bytom N., S. č. XXXX/XX, právne
zastúpenej JUDr. S. V., advokátom, N., K. č. XXX/XX, proti žalovanému: C. Z. s.r.o., N. - I. I., J. č. XXXX/
XX, IČO: XX XXX XXX, o zaplatenie 515,41 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Poprad č. k. 11C/42/2011-36 z 12.5.2011, zhodou hlasov členov senátu takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje  rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti o splatnosti prisúdenej istiny, úrokov
z omeškania i trov konania.

Žalovaný  je povinný  nahradiť žalobkyni na účet jej právneho zástupcu JUDr. S. V. trovy odvolacieho
konania vo výške 24,01 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil žalovanému (odporcovi) povinnosť zaplatiť žalobkyni
(navrhovateľke) 465,41 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania od 1.9.2010 do zaplatenia, ako aj trovy
konania z titulu zaplateného súdneho poplatku vo výške 30,50 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške
121,83 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Konanie o zaplatenie 50,-- eur zastavil.

Vychádzal z toho, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 9.3.2011 domáhala uspokojenia jej nárokov na mzde,
náhrade príjmu za dočasnú pracovnú neschopnosť, náhrady mzdy za výpovednú lehotu a náhrady mzdy
za nevyčerpanú dovolenku, všetko celkom vo výške 515,41 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania od
1.9.2010 do zaplatenia. V priebehu konania žalobkyňa čiastočne zobrala návrh späť, a to o zaplatenie
50,-- eur, pretože v tejto časti bol jej nárok žalovaným uspokojený. Preto podľa § 96 ods. 1 O.s.p. v
späťvzatej časti súd prvého stupňa konanie zastavil.

Žalovaný sa k návrhu žalobkyne vyjadril písomne s tým, že oznámil, že nároky žalobkyne na mzde a na
odstupnom vo výške celkom 502,20 eur jej bude splácať mesačne po 50,-- eur z dôvodu zlej finančnej
situácie. Nariadeného pojednávania sa žalovaný nezúčastnil, hoci bol naň riadne predvolaný, preto s
odkazom ust. § 101 ods. 1, 2 O.s.p. súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného. Z vykonaného
dokazovania mal súd za preukázané, že medzi žalobkyňou  a  žalovaným  došlo  k   uzatvoreniu
pracovnej   zmluvy   dňa 13.1.2010, kedy aj

žalobkyňa nastúpila do práce. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú s dohodnutým druhom
práce v pozícii administratívnej pracovníčky. Žalovaný nezaplatil žalobkyni v dohodnutej lehote splatnosti
mzdu za mesiac máj 2010 vo výške 88,97 eur i náhradu príjmu za dočasnú pracovnú neschopnosť v
mesiaci máj 2010 vo výške 48,03 eur. Preto žalobkyňa listom zo dňa 16.7.2010 oznámila žalovanému
podľa ust. § 69 ods. 1 písm. b) Zák. práce, že okamžite končí pracovný pomer u žalovaného a zároveň
si u neho uplatnila aj nárok na náhradu mzdy za výpovednú dobu 2 mesiacov. Po citácii ust. § 69 ods. 4,
§ 134 ods. 1, 2, 4 Zák. práce a § 517 ods. 1, 2 Obč. zák. súd právne uzavrel, že žalobkyňa má nárok na



doplatok mzdy za mesiac máj 2010 vo výške 88,97 eur, náhrady čistého príjmu za dočasnú pracovnú
neschopnosť za ten istý mesiac vo výške 48,03 eur, náhrady mzdy za výpovednú dobu 2 mesiacov
vo výške 442,75 eur netto i náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku vo výške 35,66 eur netto. Na
týchto nárokoch žalovaný žalobkyni plnil 9.12.2010 sumu 50,-- eur, 24.1.2011 sumu 50,-- eur a tak, ako
je už v čiastočnom späťvzatí uvedené, 8.3.2011 sumu 50,-- eur. Preto je žalovaný na týchto nárokoch
žalobkyne dlžný ešte 465,41 eur. Z priznaného nároku súd žalobkyni priznal aj úroky z omeškania vo
výške 9 % ročne. Tieto úroky priznal od 1.9.2010 do zaplatenia s tým, že mal za to, že splatné nároky
boli nasledujúcim dňom po dátume určenom ako výplatný termín. Súd nevyhovel žalovanému, aby
mohol zaplatiť nároky žalobkyne v mesačných splátkach. Žalovaný súdu nepreukázal skutočnosť, že sa
nachádza v zlej finančnej situácii a napokon súd usúdil, že je zákonnou povinnosťou zamestnávateľa
vyplatiť zamestnancovi mzdu za vykonanú prácu v dohodnutej lehote splatnosti. Konaním žalovaného
sa práve žalobkyňa dostala do zlej finančnej situácie. Žalobkyni súd priznal aj nárok na náhradu trov
konania pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku i trov právneho zastúpenia. Trovy právneho
zastúpenia vyčíslil na sumu 121,83 eur, a to ako odmenu za 3 úkony právnej služby, ku ktorým pripočítal
3 krát režijný paušál po 7,41 eur.

Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný. V stručnom písomnom podaní uvádza, že sa
odvoláva proti tomuto rozsudku, pretože žalovaný je v zlej finančnej situácii a prisúdenú sumu nie je
schopný zaplatiť v plnej výške, ale len v splátkach.

Žalobkyňa vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedla, že podanie odvolania žalovaným je len jeho
snahou vyhnúť sa zaplateniu žalovanej sumy. Nič nebránilo žalovanému, aby sumu už čiastočne
uhrádzal, čím mohla byť už aj zaplatená. Navrhuje preto rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť
a odvolanie žalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Uplatňuje aj nárok na náhradu trov odvolacieho
konania za vyjadrenie k podanému odvolaniu s tým, že si účtuje na trovách právneho zastúpenia sumu
celkom 40,61 eur.

Na prejednanie podaného odvolania odvolací súd nenariaďoval pojednávanie, pretože odvolanie
žalovaného smeruje iba proti výroku rozsudku o zročnosti priznaných pohľadávok (§ 214 ods. 2 O.s.p.).
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad
vyplývajúcich z ust. § 212 ods. 1 O.s.p.. Podľa tohto ustanovenia je odvolací súd viazaný rozsahom a
dôvodmi podaného odvolania. Rozsah preskúmavacieho práva (aj povinnosti) odvolacieho súdu je teda
určený rozsahom odvolania, ktorým sa rozumejú napadnuté výroky rozhodnutia súdu prvého stupňa a
dôvodmi odvolania, ktorými sú námietky proti odôvodneniu napadnutého rozhodnutia v súlade s ust.
§ 205 a § 205a O.s.p.. Nad rámec rozsahu a dôvodov nebol odvolací súd oprávnený, ani povinný
rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmavať. Výnimku by mohli tvoriť len vady konania, na ktoré
odvolací súd prihliada, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3

O.s.p.). Odvolací súd mal na zreteli to, že žiaden z účastníkov konania nenamietal výrok uznesenia
súdu prvého stupňa o čiastočnom zastavení konania. Žalovaný, ktorý podal odvolanie proti rozsudku,
nenamieta prisúdenú istinu, úroky z omeškania, ani prisúdené trovy prvostupňového konania.
Odvolaním je tak napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa len v tej časti, ktorá sa týka zročnosti
prisúdených pohľadávok. Napadnutý je síce rozsudok, ale len v označenom výroku, preto odvolací súd
majúc na zreteli ust. § 223 O.s.p. rozhodol o odvolaní uznesením. Po preskúmaní napadnutého rozsudku
napadnutej časti majúc na zreteli vyššie uvedené zásady, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu
žalovaného nie je možné vyhovieť.

Podľa § 160 ods. 1 O.s.p., ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť lehotu dlhšiu, alebo určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať
v splátkach, ktorých výšku a podmienku zročnosti určí.

Citované ustanovenie upravuje všeobecnú lehotu na plnenie (3 dni), ktorá začína plynúť od
právoplatnosti rozsudku. V rozsudku, ktorým súd ukladá povinnosť na plnenie je totiž vždy potrebné
určiť lehotu na plnenie. Určenie lehoty nemá žiadnu nadväznosť na lehoty hmotnoprávne. Tým, že sa
určí lehota na plnenie, sa jednak vymedzí časový termín, v ktorom povinný účastník ešte môže plniť



dobrovoľne (aj keď je s uspokojením nárokov oprávneného v omeškaní), jednak čas, kedy sa rozsudok
stane vykonateľným a kedy teda bude možné na jeho základe viesť exekúciu podľa zák. č. 233/1995
Z. z. v znení neskorších predpisov.

Súdu je teda zverené oprávnenie, aby na základe zistenia všetkých potrebných skutočností, vzhľadom k
povahe prejednávanej veci, priznanému nároku a osobným pomerom účastníka, určil lehotu na splnenie
dlhšiu než 3 dní, alebo stanovil, že peňažité plnenie sa môže realizovať v splátkach.

Aj zistenie skutočností relevantných pre postup v zmysle ust. § 160 ods. 1 O.s.p. spočívajúcich v
určení inej, než trojdňovej lehoty na plnenie, je teda založené na procesnej iniciatíve účastníkov konania
spočívajúcej v tom, že budú produkovať rozhodujúce skutočnosti a dôkazy o nich tak, aby súd takéto
rozhodnutie o určení lehoty na plnenie mohol o takéto zistenia oprieť. Z obsahu spisu vyplýva, že
účastníkom konania, a teda aj žalovanému, bolo poskytnuté poučenie o dôkaznej iniciatíve o povinnosti
predložiť všetky rozhodujúce skutočnosti a dôkazy o nich najneskôr do skončenia dokazovania na
súde prvého stupňa. Žalovaný bol v prvostupňovom konaní pasívny. Okrem písomného vyjadrenia k
podanému návrhu, v ktorom uznal nároky žalobkyne a žiadal o plnenie v splátkach, bližšie skutočnosti
o jeho nepriaznivej finančnej situácii neuviedol a ani o nich nepredložil dôkazy.

Bez akýchkoľvek pochybností predmetom konania boli mzdové nároky žalobkyne. Žalovaný bol pri
plnení jej mzdových nárokov platobne nedisciplinovaný. Aj keď už vo svojom podaní zo 6.4.2011 uvádza,
že chce pokračovať v mesačných splátkach po 50,-- eur, ani do podaného odvolania nekonštatoval,
že by takéto splátky, o ktorých uvažoval, aj bol realizoval. Ani prípadné finančné ťažkosti účastníka,
vzhľadom na výšku dlžnej sumy, či dĺžku meškania dlžníka s platením dlžnej sumy, nemôžu neúmerne
zvýhodňovať dlžníka na úkor veriteľa. Finančné ťažkosti zamestnávateľa nemožno nadradzovať nad iné
relevantné skutočnosti určujúce pre lehotu splatnosti mzdy. Ak  ide  o nárok na mzdu, či  náhradu  mzdy,

treba súhlasiť so  súdom  prvého  stupňa,  ak  v dôvodoch rozhodnutia zdôraznil zákonnú povinnosť
zamestnávateľa platiť zamestnancovi mzdu za vykonanú prácu v dohodnutej lehote splatnosti. V konaní
pri rozhodovaní o lehote splatnosti treba mať na zreteli aj rovnosť účastníkov konania. Nemožno aj
určovaním dlhšej lehoty splatnosti, či lehoty v splátkach obísť to, že nároky žalobcu majú byť uspokojené
v zákonom určených lehotách. V konkrétnej veci vzhľadom na výšku pohľadávky žalobkyne i to, v akom
omeškaní je už žalovaný s plnením týchto mzdových nárokov, odvolací súd je toho názoru, že súd prvého
stupňa správne rozhodol, ak určil splniť prisúdené nároky v 3 dňovej lehote splatnosti.

Žalovaný nenamieta tak, ako je už uvedené vyššie, ani prisúdenú náhradu trov konania. Preto odvolací
súd pri viazanosti dôvodmi podaného odvolania rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti o
splatnosti prisúdenej istiny, úrokov z omeškania i trov konania potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

V odvolacom konaní bol žalovaný neúspešný. Úspešnej žalobkyni preto patrí nárok na náhradu trov
odvolacieho konania. Tak, ako je už uvedené vyššie, uplatnila si nárok na náhradu trov právneho
zastúpenia v odvolacom konaní. Zástupca žalobkyne si uplatnil nárok tak, ako keby išlo o napadnutie
rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci samej. Predmetom odvolacieho konania však bolo odvolanie v
tej časti, ktorá sa týkala iba splatnosti, a teda neišlo o rozhodnutie vo veci samej. Vyjadrenie k takémuto
odvolaniu je preto odmeňované podľa § 14 ods. 3 písm. b) vyhl. č. 655/2004 v znení neskorších predpisov
len polovicou základnej sadzby tarifnej odmeny. Advokát má teda nárok na tarifnú odmenu vo výške
16,60 eur, ku ktorému treba pripočítať uplatňovanú náhradu tzv. režijného paušálu vo výške 7,41 eur.
Celkom tak je súčet tarifnej odmeny i náhrady režijného paušálu vo výške 24,01 eur. Preto odvolací súd
zodpovedajúco ust. § 224 ods. 1 i § 142 ods. 1 O.s.p. priznal žalobkyni na náhrade trov odvolacieho
konania sumu 24,01 eur.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.