Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 1S/30/2012 z 3. 7. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 3. júla 2012, sp. zn. 1S/30/2012, ECLI:SK:KSPO:2012:8012200159.3 Krajský súd Prešov | 1S/30/2012 | ECLI:SK:KSPO:2012:8012200159.3 | 2012-07-03 | Uznesenie Oblasť práva: Správne právo – Nečinnosti orgánu verejnej správy Citované ustanovenia: zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (zrušený) Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4d67bab2-e3ca-4c2f-9192-0fd56a80e0f5 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8012200159.3 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1S/30/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8012200159
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8012200159.3

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci navrhovateľa ST OMEGA, spol. s r.o., so sídlom Námestie Gen.
Štefánika 3, Stará Ľubovňa, právne zastúpeného JUDr. Jurajom Tibenským, advokátom so sídlom
Štefánikova 15, Nitra, proti odporcovi Daňový úrad Prešov, Hviezdoslavova 7, vo veci konania proti
nečinnosti orgánu verejnej správy takto

r o z h o d o l :

Návrh z a m i e t a .

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom zo dňa 28.02.2012 sa navrhovateľ domáha, aby súd určil odporcovi povinnosť konať a
vydať rozhodnutie v konaní začatom upovedomením o začatí daňovej kontroly oprávnenosti nároku na
vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2011 pod č. 735/320/13487/2011/Kr zo
dňa 26.05.2011, a to v lehote do 15 dní odo dňa doručenia tohto uznesenia súdu.

Návrh odôvodnil tým, že odporca upovedomením zo dňa 26.05.2011 začal podľa § 15 ods. 14 zákona
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) dňa 02.06.2011 daňovú
kontrolu. Podľa vymedzenia predmetu daňovej kontroly v uvedenom oznámení mala daňová kontrola
za cieľ zistiť oprávnenosť nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec
2011 v súlade s § 79 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon
č. 222/2004 Z.z.“). Dňa 02.06.2011 sa dostavili do sídla navrhovateľa zamestnanci odporcu, ktorým
boli predložené všetky doklady, dokumenty a dôkazy preukazujúce tvrdenia navrhovateľa uvedené v
daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie marec 2011. Najmä boli predložené dôkazy preukazujúce
oprávnenosť uplatneného nároku na odpočet dane. Dňa 02.06.2011 zamestnanci odporcu nespísali
zápisnicu o začatí daňovej kontroly, ale spísali ju až dňa 21.07.2011, kedy ju navrhovateľovi priniesli
podpísať. Táto skutočnosť je preukázaná uvedením dátumu pri podpise navrhovateľa v zápisnici.
Zároveň zamestnancom odporcu boli predložené ďalšie doklady, ktoré si dňa 21.07.2011 ústne
vyžiadali. Posledné doklady požadované odporcom boli predložené dňa 21.07.2011. Dňa 18.08.2011
rozhodnutím č. 735/320/23050/2011/Kr odporca prerušil kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku
na vrátenie nadmerného odpočtu, a to z dôvodu, že podal medzinárodné dožiadania podľa čl. 5
Nariadenia Rady č. 1798/2003/ES o administratívnej spolupráci v oblasti DPH. Rozhodnutie bolo
navrhovateľovi doručené 23.08.2011. Medzinárodnými dožiadaniami zo dňa 04.08.2011 a 10.08.2011
odporca preveroval odberateľov navrhovateľa, a to spoločnosti MULTI GENERAL TRADE Kft, MET-
ZOLAGRO CENTER Kft a TREND-WEB Kiadó és. S uvedenými spoločnosťami navrhovateľ uskutočnil v
zdaňovacom období marec 2011 zdaniteľné obchody, ktoré sú podľa § 43 zákona o DPH oslobodené od
dane. So žiadnou z uvedených spoločností v zdaňovacom období marec 2011 neuskutočnili zdaniteľné
obchody, z ktorých by si uplatňoval nárok na odpočet dane. Ku dňu podania návrhu odporca nemal
žiadnu odpoveď na medzinárodné dožiadania. Dňa 17.08.2011, 12.10.2011, 05.12.2011 a 03.02.2012



nahliadol do spisu odporcu týkajúceho sa daňovej kontroly a zistil, že všetky zdaniteľné obchody, na
základe ktorých si v daňovom priznaní uplatnil nárok odpočet dane, boli obchodnými partnermi potvrdené
ako uskutočnené a doložené aj vystavenými faktúrami (dňa 05.12.2012 odporca z nahliadnutia do spisu
nevyhotovil žiadny zápis). Zistil, že na všetky dožiadania urobené odporcom za účelom preverenia
uplatňovaného nároku na odpočet dane už mal odporca odpovede, ktoré potvrdili, že navrhovateľom
predložené dôkazy preukazujúce uplatnený nárok na odpočet dane sú pravdivé a bolo preukázané,
že všetky zdaniteľné obchody, z ktorých si uplatňuje odpočet dane, boli uskutočnené. Ku dňu podania
návrhu nebol zo strany odporcu spochybnený žiadny navrhovateľom predložený dôkaz. Odporca ku dňu
podania návrhu nepreukázal žiadne skutočnosti, ktoré by vierohodnosť, úplnosť a správnosť účtovnej
evidencie, záznamov a dôkazov navrhovateľa spochybňovali. Ku dňu podania žaloby taktiež odporca
nepreukázal, že by navrhovateľom predložené faktúry nevystavil ten, kto je na nich uvedený. Nevyzval
navrhovateľa na objasnenie akýchkoľvek nezrovnalostí, ktoré by mal pri zhodnotení dôkazov objasniť.

Poukázal na ust. § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého správca dane ukončí daňovú
kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže
lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o
šesť mesiacov a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré vyčíslili rozdiel základu
dane podľa osobitného zákona. Citoval aj ust. § 15 ods. 18 zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého ak
správca dane alebo orgán podľa ods. 15 nemôže daňovú kontrolu ukončiť do šiestich mesiacov odo dňa
jej začatia a ak bola lehota predĺžená podľa ods. 17, je povinný o tom s uvedením dôvodov písomne
upovedomiť kontrolovaný daňový subjekt.

V tejto súvislosti namietal, že lehota šesť mesiacov na vykonanie daňovej kontroly je lehotou zákonnou
a je pre odporcu záväzným limitom determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly. Ak táto
lehota nie je predĺžená nadriadeným orgánom, je lehotou maximálnou, v ktorej musí odporca daňovú
kontrolu skončiť. Šesť mesiacov odo dňa začatia daňovej kontroly uplynulo dňa 02.12.2011 a ku dňu
podania návrhu nemá navrhovateľ oznámenie od odporcu, že nemôže ukončiť daňovú kontrolu do
šiestich mesiacov a že požidal o predĺženie lehoty na vykonanie daňovej kontroly.

Citoval ust. § 15 ods. 14 zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého sa daňovou kontrolou vykonáva kontrola
na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, daňová
kontrola je začatá v deň uvedený v upovedomení o vykonaní daňovej kontroly alebo v deň spísania
zápisnice o začatí daňovej kontroly. O výsledku tejto daňovej kontroly vydá správca dane platobný výmer
alebo dodatočný platobný výmer podľa § 44 ods. 6 v lehote do 10 dní odo dňa ukončenia daňovej
kontroly, lehota ustanovená v § 44 ods. 6 sa nepoužije. Odporca bol z uvedených dôvodov povinný
najneskôr do 12.12.2011 vydať rozhodnutie podľa § 44 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. a ku dňu podania
návrhu tak neurobil.

Na základe týchto skutočností tvrdí, že odporca nekoná bez vážneho dôvodu a spôsobom ustanoveným
zákonom č. 511/1992 Zb. a je v konaní nečinný tým, že k dnešnému dňu nerozhodol o výsledku daňovej
kontroly spôsobom podľa § 15 ods. 14 posledná veta citovaného zákona aj napriek tomu, že tak mal
urobiť najneskôr do 12.12.2011. Tvrdí, že nečinnosťou odporcu je ukrátený na svojich právach a preto
žiada, aby krajský súd preskúmal zákonnosť postupu odporcu v konaní vo veci začatia daňovej kontroly
oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2011.

K označeniu odporcu - Daňový úrad Prešov argumentoval, že od 01.01.2012 v rámci reformy daňovej
správy došlo k transformácii daňových úradov a v rámci novej organizácie, Finančná správa vzniklo
8 daňových úradoch v sídlach VUC s pobočkami daňových úradov a kontaktnými miestami daňových
úradov a jeden daňový úrad pre vybrané daňové subjekty. V rámci tejto daňovej reformy bol vydaný
zákon č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a ktorým od 01.01.2011
došlo k zrušeniu zákona č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch a zákonom č. 563/2009 Zb. bol zrušený
zákon č. 511/1992 Zb. Citoval ust. 5 ods. 1, § 5 ods. 3 písm. a/ a § 2 ods. 3 zákona č. 479/2009 Z.z. V
tejto súvislosti uviedol, že pôvodný Daňový úrad Stará Ľubovňa, ktorý začal vykonávať daňovú kontrolu
je od 01.01.2012 organizačnou zložkou Daňového úradu Prešov. Podľa § 7 ods. 1 Daňového poriadku
miestna príslušnosť správcu dane sa riadi, ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak,



u fyzickej osoby miestom je jej trvalého pobytu a u právnickej osoby jej sídlom. Podľa § 165 ods. 5
Daňového poriadku daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí
podľa doterajších predpisov. Od 01.01.2012 je miestne príslušným správcom dane pre navrhovateľa
Daňový úrad Prešov.

Uviedol, že proti neoprávnenému zásahu odporcu podal námietky a tým vyčerpal podľa § 250t ods. 1
O.s.p. svoje zákonné možnosti brániť sa voči konaniu odporcu.

Námietky voči postupu odporcu pri výkone daňovej kontroly zhrnul do štyroch základných bodov, a to:

1. Daňovou kontrolou oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu môže odporca kontrolovať
len zdaniteľné obchody, z ktorých si navrhovateľ uplatňuje nárok na odpočet dane a kontrola ostatných
zdaniteľných obchodov je nad zákonný rámec daňovej kontroly oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu. Oslobodenie plnenia, ktoré sa uvádzajú v súhrnnom výkaze, kontroluje odporca
cez vytýkacie konanie, ktoré však nezačal.

2. Lehota šesť mesiacov, ak táto lehota nebola nadriadeným orgánom predĺžená, je maximálnou lehotou
na vykonanie daňovej kontroly za marec 2011 a túto lehotu nie je odporca oprávnený predĺžiť svojim
vlastným rozhodnutím.

3. Nerozumné a neúčelné úkony odporcu možno považovať za nečinnosť a nemôžu zastaviť plynutie
lehôt na vykonanie daňovej kontroly.

4. Vrátenie nadmerného odpočtu v lehote 60 až 180 dní od podania daňového priznania odporuje čl.
18 ods. 4 šiestej smernice o DPH.

K námietke uvedenej v bode 1 uviedol, že pri posudzovaní toho, či postup odporcu pri výkone
daňovej kontroly je zákonný je potrebné prísne rozlišovať to, či je vykonávaná daňová kontrola na
dani z pridanej hodnoty ako takej, alebo je vykonávaná daňová kontrola oprávnenosti nároku na
vrátenie nadmerného odpočtu. Pri výkone kontroly nároku na vrátenie nadmerného odpočtu správca
dane preveruje len oprávnenosť nároku na nadmerný odpočet a nie ja ostatné zdaniteľné obchody,
z ktorých napr. vyplýva povinnosť platiť daň, resp. je uplatnené oslobodenie od dane. Nasvedčuje
tomu aj judikatúra Európskeho súdneho dvora, podľa ktorej sa vrátenie nadmerného odpočtu uskutoční
v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom a prijatý spôsob
vrátenia v nijakom prípade nesmie pre zdaniteľnú osobou predstavovať finančné riziko. Poukázal
pritom na rozsudok č. C-78/00 Komisia/Taliansko, body 32 až 34 a C-25/07 Sosnowska, bod 17. Ďalej
uviedol, že aby uvedený cieľ bol naplnený, nesmie bť kontrola vykonávaná vo veľkom rozsahu (ako
by to bolo pri klasickej kontrole DPH), ale len v rozsahu kontroly zdaniteľných obchodov, z ktorých si
navrhovateľ uplatňuje odpočet dane. Tým, že sa skontrolujú len zdaniteľné obchody, kde sa uplatňuje
odpočet dane, nebude kontrola prebiehať neprimeranú dobu, počas ktorej by nevrátenie nadmerného
odpočtu znamenalo pre navrhovateľa značné finančné riziko a bolo by v rozpore už s citovanou
judikatúrou Európskeho súdneho dvora. Zároveň sa bude postupovať v súlade so základnou zásadou
spoločného systému DPH zavedeného právnou úpravou únie, a to právom zdaniteľných osôb odpočítať
z dane, ktorú majú zaplatiť, daň už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli alebo služieb,
ktoré prijali a získať tento odpočet späť v primeranej lehote bez toho, aby to bolo pre neho finančne
zaťažujúce. Je pravdou, že za to, ak dôjde k oneskorenému vráteniu nadmerného odpočtu je povinný
odporca zaplatiť úrok z omeškania už podľa citovaného rozsudku Európskeho súdneho dvora, ale to
je sankcia za porušenie práva a nie je dôvodom na to, že by odporca zadržal nadmerný odpočet a
navrhovateľ to bude mať kompenzované úrokom z omeškania. Úrok z omeškania pôsobí skôr opačne,
pretože hrozba jeho vyrubenia by mala viesť k plynulosti a efektívnosti pri výkone daňovej kontroly,
oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu. V prípade, ak by sa prijal názor, že daňová
kontrola oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu sa môže týkať všetkých zdaniteľných
obchodov a nielen tých, z ktorých sa uplatňuje odpočet dane, kontrola bude nutne prebiehať dlhšiu
dobu, pretože bude potrebné skontrolovať oveľa viac dôkazov a zdaniteľných obchodov. Ale ak dôjde
len ku kontrole odpočtov dane, nedôjde k zásadnému zásahu do práv navrhovateľa tým, že bude
znášať bremeno dane z pridanej hodnoty, pretože nevrátenie nadmerného odpočtu v primeranej lehote
takýmto bremenom je. Ak aj nadmerný odpočet vrátený v neprimeranej lehote, odporca v tejto lehote



postavil navrhovateľa do pozície spotrebiteľa vlastných služieb čo je v rozpore s realitou, ale hlavne
v rozpore so spotrebným charakterom dane z pridanej hodnoty. Ak odporca argumentuje tým, že
musí skontrolovať všetky zdaniteľné plnenia nie je to správny argument, pretože ak dôjde k vráteniu
nadmerného odpočtu nič nebráni odporcovi vykonať riadnu daňovú kontrolu DPH všetkých zdaniteľných
obchodov vykonaných v danom zdaniteľnom období so zohľadnením už vykonanej kontroly nadmerného
odpočtu, ak samozrejme bude mať odporca vážne pochybnosti o správnosti a pravdivosti údajov
uvedených v daňovom priznaní.

Podľa vymedzenia predmetu daňovej kontroly, v oznámení o začatí daňovej kontroly, aj zo zápisnice
o začatí daňovej kontroly je preukázané, že daňová kontrola má za cieľ zistiť oprávnenosť nároku
na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2011. Pojem nadmerný odpočet nie
je v zákone o DPH definovaný, ale možnosť ustanovení § 49 a § 51 zákona č. 222/2004 vyvodiť,
že nadmerný odpočet je vlastne prevýšenie celkovej odpočítateľnej dane (súčet všetkých odpočtov
dane) nad celkovou splatnou daňou za príslušné zdaňovacie obdobie. Kontrola nadmerného odpočtu je
potom kontrolou všetkých uplatnených odpočtov dane navrhovateľom. Skutočnosť, že je rozdiel medzi
kontrolou oprávnenosti vrátenia nadmerného odpočtu a klasickou kontrolou vyplýva aj zo samotného
znenia § 15 zákona č. 511/1992 Zb., kde v prípade daňovej kontroly nadmerného odpočtu sa nepoužijú
ust. § 15 ods. 2 a § 15 ods. 7, a to hlavne z dôvodu, aby daňová kontrola prebiehala bez zbytočných
prieťahov a nadmerný odpočet bol vrátený v primeranej lehote tak, aby to nebolo pre navrhovateľ
finančne zaťažujúce.

Tvrdí, že ak podľa vymedzenia predmetu daňovej kontroly v oznámení o začatí daňovej kontroly, aj zo
zápisnice o začatí daňovej kontroly je preukázané, že daňová kontrola má za cieľ zistiť oprávnenosť
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2011. Predmetom daňovej
kontroly môžu byť len zdaniteľné obchody, z ktorých si uplatňuje odpočet dane. Ak odporca kontroluje
aj iné zdaniteľné obchody, prekračuje zákonný rámec vymedzený v oprávnení na vykonanie daňovej
kontroly a možno tento postup považovať za nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov
navrhovateľa. Preto nemožno nadradiť záujem štátu na vybranie dane, ktorú je daňový subjekt povinný
odviesť za ním zrealizované zdaniteľné obchody nad právom daňového subjektu na odpočet dane, ktorý
je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade ho nemožno obmedziť a musí byť vrátený v
primeranej lehote. Poukázal na rozsudku Európskeho súdneho dvora zo dňa 06.07.1995 BP Soupergaz,
C-62/93, Cedilac C-368/06 a Sosnowska C-25/07.

Dôvodil, že od dane oslobodené dodania tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do
iného členského štátu podľa § 80 zákona č. 222/2004 Z.z. uviedol aj do súhrnného výkazu, ktorý sa
podáva elektronickými prostriedkami najneskôr do 20 dní po skončení obdobia, za ktoré je povinnosť
podať súhrnný výkaz. Podľa § 80 ods. 11 zákona č. 222/2004 Z.z., ak vzniknú pochybnosti o správnosti,
pravdivosti alebo úplnosti podaného súhrnného výkazu alebo o pravdivosti údajov v ňom uvedených,
oznámi daňový úrad tieto pochybnosti osobe, ktorá súhrnný výkaz podala a vyzve ju, aby sa k nim
vyjadrila, neúplné údaje doplnila, nejasnosti vysvetlila a nepravdivé údaje opravila alebo pravdivosť
údajov riadne preukázala. Na základe tejto výzvy je osoba, ktorá súhrnný výkaz podala povinná do 5 dní
od doručenia výzvy nedostatky podaného súhrnného výkazu odstrániť. Správca dane pri preverovaní
údajov uvedených v súhrnnom výkaze postupuje podľa § 41 zákona o správe daní a poplatkov č.
511/1992 Zb. (vytýkacie konanie), podľa ktorého ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo
úplnosti podaného priznania alebo hlásenia alebo súhrnného výkazu a dokladov predložených daňovým
subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených oznámi tieto pochybnosti daňovému subjektu
a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé
údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. Z uvedeného vyplýva, že ak chcel odporca
preverovať skutočnosti uvedené v súhrnnom výkaze (v tomto prípade od dane oslobodené dodanie
tovaru) musí mať pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti podaného súhrnného výkazu
alebo o pravdivosti údajov v ňom uvedených a musí vyzvať navrhovateľa, aby tieto pochybnosti vysvetlil
a tento je povinný ich odstrániť. Žiadnu výzvu podľa § 80 ods. 11 zákona č. 222/2004 Z.z. odporca
navrhovateľovi k dnešnému dňu z dôvodu akýchkoľvek pochybností, údajov uvedených v súhrnnom
výkaze neposlal. Ak odporca daňovou kontrolou preveruje oprávnenosť nároku na nadmerný odpočet v
rámci takej daňovej kontroly preveruje len plnenia, z ktorých si navrhovateľ uplatňuje odpočet dane a od
dane oslobodené dodanie tovaru môže preverovať samostatne vytýkacím konaním, resp. ak nadobudne



konkrétne podozrenie o správnosti podaného daňového priznania, môže začať klasickú daňovú kontrolu.
Rozdiel je v tom, že na začatie daňovej kontroly bude mať správca dane konkrétne pochybnosti, ktoré
pri začatí daňovej kontroly oznámi daňovému subjektu a hlavne vykonanie riadnej daňovej kontroly
nebude mať za následok zadržiavanie nadmerného odpočtu DPH. V tejto súvislosti dal do pozornosti
rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky a Ústavného súdu Českej republiky, ktoré sa
týkajú uvedenej problematiky, a to Uznesenie rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu zo dňa
08.07.2008 č. 9Afs 110/2007-102, z ktorého vyplýva, že vo výzve správca dane podľa § 43 Daňového
poriadku musí byť uvedený konkrétny skutkový dôvod zakladajúci pochybnosti o správnosti, preukázaní
alebo úplnosti podaného daňového priznania alebo hlásenia, prípadne dodatočného daňového priznania
alebo následného hlásenia a ďalších písomností predložených daňovým subjektom alebo o pravdivosti
údajov v nich uvedených. Výzva odkazujúca iba na príslušný riadok takéhoto priznania, či hlásenia alebo
takejto písomnosti tejto požiadavke spravidla nezodpovedá. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že aby
mohol odporca začať vytýkacie konanie, musí mať vážne pochybnosti o správnosti a úplnosti súhrnného
výkazu a tieto pochybnosti musia byť navrhovateľovi oznámené. Bez uvedeného nie je možné začať
vytýkacie konanie. Ak tak odporca v prípade súhrnného výkazu urobil, konal svojvoľne a v rozpore so
zákonom. Ak teda odporca podáva medzinárodné dožiadania na preverenie od dane oslobodených
dodaní tovaru v rámci kontroly oprávnenosti nároku na odpočet dane, koná nad rámec oprávnení,
ktoré mu boli dané pri kontrole a prerušenie kontroly z uvedeného dôvodu je len účelové, nezákonné a
zámerne predlžujúce vykonanie daňovej kontroly a nemôže spôsobiť neplynutie lehôt.

K námietkam uvedeným v bode 2 citoval ust. § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého o
výsledku zistenia z daňovej kontroly alebo o určení dane podľa pomôcok vyhotoví zamestnanec správcu
dane protokol, ktorý doručí podľa § 17 alebo § 17a kontrolovanému daňovému subjektu spolu s výzvou
na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie, vo výzve určí dátum prerokovania protokolu,
pričom prerokovanie protokolu sa môže uskutočniť až po uplynutí lehoty na vyjadrenie kontrolovaného
daňového subjektu k tomuto protokolu. Podľa § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb. daňová kontrola je
ukončená dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom.
Podľa poslednej vety § 15 ods. 14 zákona č. 511/1992 Zb. o výsledku tejto daňovej kontroly vydá správca
dane platobný výmer alebo dodatočný platobný výmer podľa § 44 ods. 6 v lehote do 10 dní odo dňa
ukončenia daňovej kontroly; lehota ustanovená v § 44 ods. 6 sa nepoužije.

V tejto súvislosti uviedol, že daňová kontrola začala dňa 02.06.2011 a mala byť ukončená maximálne
do 02.12.2011. Pred uplynutím lehoty na ukončenie daňovej kontroly nebolo navrhovateľovi oznámené,
že by lehota na ukončenie daňovej kontroly bola nadriadeným orgánom predĺžená. Aby mohla byť
daňová kontrola do dňa 02.12.2011 ukončená, musel by byť navrhovateľovi pred uplynutím tejto lehoty
nielen doručený protokol o kontrole, ale v uvedenej lehote aj s navrhovateľom prerokovaný. Až dňom
prerokovania protokolu o daňovej kontrole je daňová kontrola ukončená a toto ukončenie musí byť
najneskôr do 6 mesiacov od začatia daňovej kontroly, teda najneskôr do 02.12.2011. Odporca do
dňa 02.12.2011 neukončil daňovú kontrolu oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za
zdaňovacie obdobie marec 2011. Ak aj napriek tomu pokračuje vo vykonávaní daňovej kontroly, s
vykonávaním ktorej nad zákonom stanovenú lehotu navrhovateľ nesúhlasí, nezákonným spôsobom
zasahuje do práv a právom chránených záujmov navrhovateľa a tým, že nevydáva rozhodnutie
podľa poslednej vety § 15 ods. 14 zákona č. 511/1992 Zb. je v konaní nečinný. Nečinnosť odporcu
nie je spôsobená nespoluprácou navrhovateľa, resp. prieťahmi spôsobenými navrhovateľom, ale len
nezákonným postupom odporcu. Problematiku rešpektovania maximálnej určenej lehoty na vykonanie
daňovej kontroly, a to či táto lehota je procesnou lehotou a či správca dane musí túto maximálnu
lehotu rešpektovať, sa zaoberal aj Najvyšší súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 3Sžf 1/2009
zo dňa 29.01.2009, ako aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III.ÚS 24/2010-57 zo dňa
29.06.2010.

S odvolaním sa na tieto rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uviedol, že táto judikatúra jednoznačne potvrdzuje ten výklad maximálnej dĺžky
trvania daňovej kontroly, že ak daňový subjekt spolupracuje so správcom dane pri výkone daňovej
kontroly a poskytuje správcovi dane potrebnú súčinnosť (vytvorením podmienok na vykonanie kontroly,
predkladanie požadovaných dokladov bez zbytočných prieťahov a podobne) zákonom stanovená
maximálna dĺžka daňovej kontroly nesmie byť prekročená. To znamená, že ak správca dane vykonáva



daňovú kontrolu nad maximálne dovolenú dĺžku vykonávania daňovej kontroly, je jeho konanie
nezákonné a protokol získaný z takéhoto nezákonného konania je nezákonne získaný dôkaz, ktorý
nemôže byť v konaní použitý, pretože rozhodnutie by bolo nezákonné. Z uvedeného vyplýva, že ak
najbližšie nadriadený orgán odporcu v lehote podľa § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. nepredĺžil
z dôležitých dôvodov lehotu šiestich mesiacov na vykonanie daňovej kontroly, maximálnou lehotou
na vykonanie daňovej kontroly oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie
obdobie marec 2011 je lehota šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, t.j. do 02.12.2011. Odporca nie
je oprávnený vlastným rozhodnutím uvedenú zákonnú lehotu na ukončenie daňovej kontroly predĺžiť,
a to ani v tom prípade, ak je takým rozhodnutím rozhodnutie o prerušení konania. Poukázal na nález
Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 62/1999 zo dňa 14.07.1999.

Ďalej dôvodil, že na uvedenú zákonnú lehotu nemá žiadny vplyv ani rozhodnutie odporcu o prerušení
daňovej konroly za účelom vykonania medzinárodného dožiadania, pretože ako konštatoval aj ústavný
súd v tejto súvislosti nie je rozhodné, či v uvedenom časovom úseku (rozumej lehoty na vykonanie
daňovej kontroly) sa vyskytli aj prestávky v kontrolných aktivitách spôsobené procesným priebehom
daňového konania, ale podstatné je, že daňová kontrola nebola zákonom predpísaným spôsobom
ukončená v lehote šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Zároveň nerozumné a neúčelné úkony odporcu
možno považovať za nečinnosť a nemožno preto zastaviť plynutie lehôt. Ako uviedol ústavný súd lehota
šiestich mesiacov, ak nebola nadriadeným orgánom predĺžená, je maximálnou lehotou na vykonanie
daňovej kontroly. Ani prerušenie daňovej kontroly nemôže viesť k tomu, aby sa táto zákonná lehota
nerešpektovala o to viac, že prerušenie daňovej kontroly bolo z dôvodu podania medzinárodného
požiadania, ktoré podľa jeho názoru je svojvoľné a nie je možné rozumne predpokladať, že výsledok
dožiadania bude mať vplyv na rozhodnutie odporcu. Zároveň dožiadaný správca dane nie je viazaný
žiadnou lehotou na vykonanie dožiadania a naviac, ak dožiadaný správca dane bude vykonávať daňovú
kontrolu subjektu, ku ktorému smeruje dožiadanie, môže dôjsť až k niekoľkoročnému prerušeniu daňovej
kontroly vykonávanej odporcom.

Citoval z návrhu generálneho advokáta JUDr. Mazáka vo veci C-25/07, z ktorého vyplýva, že ...“treba
pripomenúť, že úrady členských štátov disponujú prostriedkami Spoločenstva v rámci spolupráce
a administratívnej pomoci, ktoré sú prijaté na účely správneho stanovenia DPH a ochrany pred
daňovými únikmi a obchádzaním daňových povinností, akými sú opatrenia podľa nariadenia Rady (ES)
č. 1798/2003 a nariadenia Komisie (ES) č. 1925/2004. Okrem toho analogicky, ako uviedla generálna
advokátka v prípade C-470/04, súhlasím s tým, že hoci v praxi rôzne prostriedky spolupráce, ktoré majú
členské štáty k dispozícii, nemusia fungovať uspokojujúco a bez problémov, členské štáty by nemali mať
možnosť z nedostatok v spolupráci medzi ich daňovými úradmi vyvodzovať odôvodnenie obmedzenia
takej základnej zásady spoločného systému DPH, akou je právo na odpočet dane....“

V tejto súvislosti poukázal navrhovateľ aj na ust. § 13a ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., podľa
ktorého lehotu ustanovenú týmto zákonom alebo osobitným zákonom správca dane nemôže predĺžiť.
Z uvedeného vyplýva, že ak aj odporca rozhodnutím preruší daňovú kontrolu toto prerušenie, resp.
neplynutie lehôt nemôže mať vplyv na zákonnú lehotu na ukončenie daňovej kontroly, pretože by
uvedeným došlo k obchádzaniu zákona, a to § 13a ods. 2 zo strany odporcu. Takýto postup odporcu
by bol v rozpore so základnými zásadami právneho štátu, pretože v právnom štáte právny poriadok
nechráni štátnu moc pred občanmi. Právny poriadok určuje postup orgánov verejnej správy tak, aby
neboli porušované práva občanov. Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecných záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Ďalej uviedol, že
ust. § 13a ods. 2 zákona musí odporca rešpektovať a nemôže svojim konaním uvedené ustanovenie
obchádzať. Nositeľom štátnej moci je zakázané všetko, čo im nie je výslovne dovolené. Inými slovami,
štátna moc sa dá uplatňovať len v prípadoch a medziach stanoveným zákonom, a to spôsobom, ktorý
zákon stanoví. Ak je v § 13a ods. 2 stanovené, že lehotu ustanovenú zákonom nemôže správca dane
predĺžiť žiadnym výkladom, resp. obchádzaním tohto ustanovenia, napr. pomocou prerušenie kontroly
nemožno docieliť to, že odporca svojim vlastným rozhodnutím predĺži zákonom stanovenú lehotu na
ukončenie daňovej kontroly. Takýto postup by bol svojvoľný a podkopávajúci základné zásady, na ktorých
je právny štát postavený.



V tejto súvislosti poukázal na názor Ústavného súdu Českej republiky, podľa ktorého „...zmyslom
právneho inštitútu lehoty všeobecne je zníženie entropie (neurčitosti) pri uplatňovaní práv, resp.
právomocí časové obmedzenie stavu neistoty v právnych vzťahov, urýchlenie procesu rozhodovania s
cieľom reálneho dosiahnutia i zamýšľaných cieľov“ (nález sp.zn. III. ÚS 738/2000 zo dňa 21.06.2001).
Lehoty teda slúžia predovšetkým k tomu, aby posilňovali právnu istotu v rámci právneho styku.

Ďalej uviedol, že aj v daňovom konaní sa uplatňuje požiadavka primeranosti (proporcionality)
zásahov správcov dane smerujúcich voči daňovým subjektom (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.).
Túto požiadavku v niektorých prípadoch zákonodarca formuloval celkom exaktne určením limitov
konkrétneho typu zásahu. Zároveň konanie správcu dane ako orgánu verejnej moci musí byť v súlade
s ďalším základným princípom právneho štátu, a to právom na súdnu ochranu, ktorej zmyslom je
umožniť každému reálny prístup k súdu. Tento reálny prístup navrhovateľa k súdu je ohrozený v prípade,
ak sa pripustí, že je možné prerušenie daňovej kontroly, napr. z dôvodov vystaveného dožiadania
na iného správcu dane, pretože žalobca by sa bez akéhokoľvek vlastného zavinenia nemal možnosť
obrátiť na súd a byť účastníkom súdneho konania, v ktorom by mu bola poskytnutá súdna ochrana
tak, ako to predpokladá a umožňuje čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. V tejto súvislosti poukázal
na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 14/01-46, z ktorého okrem iného vyplýva
„...navrhovateľ akceptuje zákonom ustanovené podmienky preskúmavania správnych rozhodnutí súdom
bez toho, že by sa o takéto konanie pokúsil s vedomím si nereálnosti takéhoto postupu, nakoľko podľa
§ 248 ods. 2 písm. e/ Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutie o prerušení konania je rozhodnutím
procesnej povahy, ktoré je vylúčené z preskúmavania v správnom súdnictve a žiadne iné rozhodnutie,
predovšetkým vo veci samej, ktoré by mohlo byť predmetom preskúmavania v správnom súdnictve,
z dôvodu takmer trojročnej lehoty od začatia konania zatiaľ neexistuje. Keďže zmyslom práva na
súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, ústavný súd skúmal ohrozenie reálnosti
prístupu k súdu u navrhovateľa a dospel k záveru, že v tomto konkrétnom prípade navrhovateľ bez
akéhokoľvek vlastného zavinenia v súčasnosti nemá reálnu možnosť obrátiť sa na súd a byť účastníkom
súdneho konania, ktorým by mu bola poskytnutá súdna ochrana tak ako to predpokladá a umožňuje
čl. 46 ústavy. Navrhovateľ namieta porušenie jeho práva na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods.
1 ústavy, pričom vychádza zo zákonom ustanovených pravidiel preskúmavania rozhodnutí orgánov
verejnej správy o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických
osôb. Pretrvávajúca absencia rozhodnutia vydaného v takomto druhu konania je hlavným dôvodom na
uplatnenie požiadavky navrhovateľa rozhodnúť o porušení jeho práva na súdnu ochranu upraveného
v čl. 46 ods. 1 ústavy.

V bode 3 uviedol, že súdny dvor v bode 44 rozsudku Teleos C-409/04 konštatoval, že po zrušení
hraničnej kontroly medzi členskými štátmi musia daňové orgány overovať, či tovar fyzicky opustil
alebo neopustil územie členského štátu, z ktorého je tovar odoslaný alebo prepravený, predovšetkým
na základe dôkazov a vyhlásení poskytnutých zdaniteľnými osobami. V citovanom rozsudku okrem
iného prijal záver: „preto by bolo v rozpore so zásadou právnej istoty, aby členský štát, ktorý stanovil
podmienky na uplatnenie oslobodenia dodávky tovaru v rámci spoločenstva tým, že najmä stanovil
zoznam dokumentov, ktoré je potrebné predložiť príslušným orgánom, pričom spočiatku dokumenty
predložené dodávateľom prijal ako dôkazy odôvodňujúce nárok na oslobodenie od dane mohol následne
nútiť dodávateľa, aby zaplatil DPH prislúchajúcu na takúto dodávku, ak sa preukáže, že z dôvodu
spáchania podvodu nadobúdateľom, o ktorom dodávateľ nevedel, ani nemohol vedieť, dotknutý tovar v
skutočnosti neopustil územie členského štátu dodania. Nútiť zdaniteľnú osobu, aby poskytla presvedčivý
dôkaz, že tovar fyzicky opustil členský štát dodania nezaručuje správne a jednoduché uplatnenie
oslobodenia od dane. Práve naopak, táto povinnosť ju stavia do situácie neistoty vo vzťahu k možnosti
uplatniť si oslobodenie na dodávky tovaru v rámci spoločenstva alebo vo vzťahu k nutnosti zahrnúť DPH
do predajnej ceny. Článok 28c A písm. a/ prvý odsek šiestej smernice 77/388 zmenenej a doplnenej
smernicami 2000/65 sa má vykladať v tom zmysle, že odporuje tomu, aby príslušné orgány členského
štátu dodania nútili dodávateľa, ktorý konal v dobrej viere a predložil dôkazy, ktoré na prvý pohľad
odôvodňovali jeho právo na oslobodenie dodávky tovaru v rámci spoločenstva od dane, aby následne
zaplatil daň z pridanej hodnoty z tohto tovaru keď sa zistí, že uvedené dôkazy sú nepravdivé, pričom však
nedôjde k preukázaniu účasti uvedeného dodávateľa na takomto podvode, pokiaľ však tento dodávateľ
prijal všetky rozumné opatrenia, ktoré boli v jeho moci, aby sa uistil, že dodávka v rámci spoločenstva,
ktorú uskutoční nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode.“



S poukázaním na citované rozhodnutie uviedol, že si splnil všetky zákonné podmienky uvedené v §
43 zákona o DPH na to, aby dôkazne preukázal oslobodenie od dane. Žiadny ním predložený dôkaz
odporca nespochybnil. Medzinárodnými dožiadaniami, ktorými preveruje skutočnosti, ktoré nemohol a
nemôže žiadnym spôsobom ovplyvniť ho stavia do situácie právnej neistoty vo vzťahu k uplatneniu si
oslobodenia od dane za dodanie tovaru v rámci EÚ. Ak teda mal odporca pochybnosti o správnosti a
pravdivosti údajov uvedených v súhrnom výkaze, nič mu nebránilo využiť ust. § 80 ods. 11 zákona o DPH.
Medzinárodnými dožiadaniami zo dňa 04.08.2011 a 10.08.2011 odporca preveruje jeho odberateľov, a
to spoločnosti MULTI GENERAL TRADE Kft, MET-ZOLAGRO CENTER Kft a TREND-WEB Kiadó és, s
ktorými uskutočnil v zdaňovacom období marec 2011 zdaniteľné obchody, ktoré sú podľa § 43 zákona
o DPH oslobodené od dane. So žiadnou z uvedených spoločností v zdaňovacom období marec 2011
neuskutočnil zdaniteľné obchody, z ktorých by si žalobca uplatňoval nárok na odpočet dane.

Poukázal na čl. 8 nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003, podľa ktorého žiadaný orgán poskytuje informácie
uvedené v čl. 5 a 7 tak rýchlo ako je to len možné, najneskôr 3 mesiace po dni prijatia žiadosti. Podľa čl.
40 nariadenia žiadaný orgán jedného členského štátu poskytne žiadajúcemu orgánu v ďalšom členskom
štáte informácie uvedené v čl. 1 za podmienky, že:

a) množstvo a povaha žiadosti o informácie podaných žiadajúcim orgánom v rámci konkrétneho obdobia
nespôsobuje uvedenému žiadanému orgánu neprimeranú administratívnu záťaž,

b) uvedený žiadajúci orgán vyčerpal svoje zvyčajné zdroje informácií, ktoré mohol používať za daných
okolností na získavanie žiadaných informácií bez toho, aby podnikal riziko ohrozenia dosiahnutia
želaného cieľa.

Tvrdil, že na základe uvedeného môže výsledok medzinárodného dožiadania mať vplyv na jeho
deklarované oslobodenia od dane. Dožiadanie odporcu preto nesmeruje k účelnému zisteniu
podstatných skutkových okolností, ale len k bezdôvodnému predlžovaniu kontroly a jeho šikanovaniu.
Odporcom prerušenú daňovú kontrolu možno považovať za nedôvodnú nečinnosť, pretože nemožno
rozumne predpokladať, že by zistenia viedli k rozhodným skutočnostiam vedúcim k spochybneniu
deklarovaného nadmerného odpočtu. Medzinárodné dožiadania boli urobené nad rámec poverenia
daného zamestnancom vykonávajúcim daňovú kontrolu, pretože poverenie majú na kontrolu
nadmerného odpočtu a ako preukázal kontrola môže prebiehať len v rozsahu kontroly zdaniteľných
plnení, z ktorých si žalobca uplatňuje odpočet dane. Zo zdaniteľných obchodov, ktoré preveruje
odporca medzinárodnými dožiadaniami si neuplatňoval odpočet dane, a preto nemôže byť takéto
medzinárodné dožiadanie dôvodom na prerušenie kontroly, resp. dôvodom na to, aby odporca
nepokračoval vo vykonávaní daňovej kontroly. V danom prípade odporca bol povinný vychádzať z
dôkazov predložených navrhovateľom, ktoré bol povinný zabezpečiť v zmysle zákona o DPH. Poukázal
na rozsudky Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp.zn. 1Ans 3/2008-78 zo dňa 26.03.2008
a sp.zn. 2Ans 3/2007-120 zo dňa 26.06.2008.

S poukázaním na čl. 8 nariadenia uviedol, že ak odporca podal posledné medzinárodné dožiadanie dňa
10.08.2011, najneskôr do 10.11.2011 musel mať od dožiadaného orgánu požadovanú informáciu. Ak
ku dňu podania návrhu 6 mesiacov odo dňa podania medzinárodného dožiadania nemá odpoveď od
dožiadaného správcu dane nemôže to byť na ťarchu daňového subjektu.

V bode 4 uviedol, že odporca musí pri kontrole nadmerného odpočtu postupovať účelne a tak, aby ju
ukončil v primeranej lehote, to znamená jednotlivé kroky musia za sebou nasledovať v primeraných
časových intervaloch tak, aby právo daňového subjektu na odpočet DPH nebolo obmedzené a aby
daňová kontrola bola ukončená v primeranej lehote. Tento záver možno podľa jeho názoru vyvodiť
aj z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, a to rozsudkov (Molenheide ai, C-286/94,
C-340/95, C-401/95, C-47/96, Komisia/Taliansko C-78/00, Sosnowska C-25/07, Soupergaz C-62/93,
Cedilac C-368/06).

V uvedených rozsudkoch vyslovil súdny dvor názor, že:



- právo zdaniteľných osôb odpočítať z DPH, ktorú majú zaplatiť, DPH už zaplatenú na vstupe z tovarov,
ktoré nadobudli, alebo službe, ktoré prijali, predstavuje podľa ustálenej judikatúry základnú zásadu
spoločného systému DPH zavedeného právnou úpravou únie.

- podmienky vrátenia nadmerného odpočtu musia najmä umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe
za primeraných podmienok vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená,
že vrátenie sa uskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným
spôsobom a prijatý spôsob vrátenia v nijakom prípade nesmie pre zdaniteľnú osobu predstavovať
finančné riziko, a to ani v prípade vykonania daňovej kontroly oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu.

- lehota na vrátenie nadmerného odpočtu, ktorá je 60 až 180 dní odo dňa podania daňového priznania
je neprimeranou lehotou a bráni uplatneniu základných zásad spoločného systému DPH, najmä právu
na odpočet dane.

Úlohou súdneho dvora je zabezpečiť, aby sa právne predpisy EÚ vykladali a uplatňovali rovnakým
spôsobom vo všetkých krajinách EÚ, teda aby právo platilo rovnako pre všetkých. Stará sa o to, aby
národné súdy a štátne orgány nevydávali rozdielne rozhodnutia týkajúce sa rovnakej záležitosti. Súdny
dvor zároveň vyslovil názor, napr. rozsudok zo dňa 04.02.1998 vo veci č. 157/86 Murphy a rozsudok zo
dňa 11.07.1989 vo veci č. 170/88 Ford Espaňa, že „Úrady a súdy musia vykladať a aplikovať vnútroštátne
právo, tak ďaleko ako je to možné, v súlade s požiadavkami komunitárneho práva a pokiaľ nie je takýto
konformný výklad možný, nesmie odporujúce vnútroštátne právo aplikovať, a to aj v tom prípade, ak
sa takéto normy nachádzajú v nenáležite implementovanej smernici.“ Ak je teda na základe uvedeného
požiadavkou komunitárneho práva, aby nadmerný odpočet nebol vrátený v lehote presahujúcej 60 až
180 dní odo dňa podania daňového priznania, niet preto rozumného dôvodu na to, aby odporca si
vykladal a aplikoval vnútroštátne právo v rozpore s uvedenou požiadavkou komunitárneho práva.

K návrhu navrhovateľa sa vyjadril odporca písomným podaním zo dňa 25.04.2012, v ktorom uviedol,
že oprávnenosť nároku na vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec
2011 bola predmetom kontroly, ktorú otvoril správca dňa 02.06.2011 na základe upovedomenia o výkone
kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu pod č. 735/320/13487/2011/
Kr zo dňa 26.05.2011, ktoré bolo daňovému subjektu doručené dňa 27.05.2011. Dňa 02.06.2011 sa
zamestnanci správcu dane dostavili do sídla spoločnosti tak, ako je to uvedené v upovedomení a
daňovú kontrolu začali. Bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 02.06.2011, v ktorej opísali
skutočnosti prislúchajúce začatiu daňovej kontroly. Zápisnica bola daňovým subjektom podpísaná až
dňa 21.07.2011. Takto začatá kontrola k dnešnému dňu ukončená nebola, a preto odporca za uvedené
obdobie nevrátil neodpočítaný nadmerný odpočet podľa § 79 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., ak
v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od
vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, s výnimkou podľa ods. 2. Ak platiteľ
nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom
období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní
od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom
nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ
nebol povinný podať daňové priznanie (§ 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom
období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie
prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou
dane za príslušné zdaňovacie obdobie, okrem dane pri dovoze tovaru. Citoval ust. § 79 ods. 4 zákona
č. 222/2004 Z.z., podľa ktorého ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa ods. 1
alebo ods. 2 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do 10 dní od skončenia daňovej kontroly, a
to vo výške zistenej daňovým úradom. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi
nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa
prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do 10 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.
Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa ods. 1
alebo ods. 2 nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti
daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do 10 dní odo dňa nadobudnutia



právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do 6 mesiacov odo dňa jej
začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca.

Citoval § 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola
oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného
odpočtu podľa osobitného zákona.

S poukázaním na tieto ustanovenia zákona uviedol, že keďže kontrola oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu je vykonávaná v zmysle uvedeného § 15 zákona č. 511/1992 Zb., vykonáva sa
v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného
predpisu. Daňovou kontrolou sa zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie dane. Za týmto účelom bolo dňa 18.08.2011 vydané bývalým Daňovým úradom
Stará Ľubovňa rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly č. 735/320/23050/2011/Kr. Správca dane tak
postupoval podľa § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní z dôvodu, že začalo konanie
o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia. Rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly je
odôvodnené podaním žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, ktoré podal z dôvodov potrebných
pre správne určenie dane. Podaním žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií správca dane preveruje
reálnosť zdaniteľných obchodov so zameraním na pohyb tovaru. Navrhovateľ tvrdí, že po nahliadnutí
do spisu zistil skutočnosť, že obchody, na základe ktorých si v daňovom priznaní uplatnil nárok na
odpočítanie dane, boli obchodnými partnermi navrhovateľa potvrdené ako uskutočnené a doložené aj
vystavenými faktúrami, no napriek tomu správca dane nekonal a neukončil daňovú kontrolu. Opomenul
však tú skutočnosť, že dňa 17.08.2011 po nazretí do spisu (zápisnica o ústnom pojednávaní č.
735/320/2012/Kr) na daňovom úrade mu boli vyhotovené fotokópie dokumentov č. 600/320/160363/12 a
č. 621/320/49799/12, z ktorých je zrejmé, že dožadované spoločnosti za marec 2011, resp. za I. štvrťrok
2011 podali negatívne daňové priznania, čiže tvrdenie, že obchody boli uskutočnené nie je namieste.
Pri uskutočňovaní zdaniteľných plnení by sa tvrdené realizované obchody odzrkadlili v reálnych číslach
v daňovom priznaní. Toto však bolo negatívne. Práve tieto skutočnosti oprávňovali správcu pochybovať
o ich realizácii a zaoberať sa hľadaním preukazujúcich relevantných dôkazov o pravosti prebehnutého
obchodu v nadväznosti na výplatu nadmerného odpočtu v sume 374 323,10 €.

Navrhovateľ ďalej uvádza, že dňa 17.08.2011, 12.10.2011, 05.12.2011 a 03.02.2012 nahliadol do spisu
odporcu, pričom dňa 05.12.2011 nevyhotovil žiaden zápis z tohto úkonu. V tejto súvislosti uviedol, že
zamestnanci odporcu nemajú vedomosť o tom, že dňa 05.12.2011 navrhovateľ navštívil Daňový úrad
Stará Ľubovňa s úmyslom nazerania do spisu, tiež danú skutočnosť predtým neavizoval. Aj v rozhodnutí
o námietke proti postupu zamestnancov správcu dane pri výkone daňovej kontroly zo dňa 29.12.2011
správca dane neakceptoval tvrdenie navrhovateľa, že sa dňa 05.12.2011 dostavil na daňový úrad a
žiadal správcu dane o nahliadnutie do spisu. Navrhovateľ navštívil úrad za podobným účelom aj predtým
a zápisy o nahliadnutí do spisu mu boli vždy odovzdané. Pretože kontroly nadmerných odpočtov DPH
u navrhovateľa vykonáva viac kontrolných skupín, ani jeden z kontrolórov nemal dôvod neakceptovať
jeho požiadavku. Ide len o tvrdenie, ktoré nebolo ničím preukázané. Dôvodom podania návrhu bolo,
ako konštatuje navrhovateľ, že predmetnou kontrolou sú preverované aj ostatné zdaniteľné obchody,
ktoré pokladá za rámec zákonom prekročený. Podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. 3Sžf 1/2011 zo dňa 15.03.2011, ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho
plnenia, ako je faktúra s prílohami a podrobným položkovým popisom druhu a ceny u dodaných služieb
a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku
skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú
núdzu správca dane. Dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie (§ 29 ods. 1
zákona o správe daní a poplatkov). V súvislosti uvedeným na zabezpečenie a zistenie najúplnejšieho
dôkazného materiálu k preukázaniu oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu správca dane
využil inštitút dožiadania podľa čl. 5 nariadenia Rady č. 1798/2003 ES o administratívnej spolupráci v
oblasti DPH - medzinárodnú výmenu informácií týkajúcich sa dodania tovarov do Maďarska. Za týchto
okolností je toho názoru, že využil zákonnú možnosť viesť dôkazné konanie tak, ako mu to ukladá platná
legislatíva.



Uviedol, že navrhovateľ v podanom návrhu tvrdí, že odporca nebol oprávnený svojim rozhodnutím
predĺžiť výkon kontroly. V nadväznosti na to uvádza, že rozhodnutím zo dňa 18.08.2011 išlo o prerušenie
kontroly podľa § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., a to z dôvodu konania o inej skutočnosti rozhodujúcej
pre vydanie rozhodnutia - medzinárodné dožiadanie. Nešlo o predĺženie kontroly podľa § 15 ods. 17
a 18 citovaného zákona, kde rozhoduje najbližší nadriadený orgán. V neposlednom rade navrhovateľ
namietal nerozumnosť a neúčelnosť úkonov správcu dane v rámci zisťovania oprávnenosti nároku na
vrátenie nadmerného odpočtu. V tejto súvislosti poukazuje na to, že dôkazné bremeno je na odporcovi,
aby správne posúdil na základe všetkých dokumentov úplnosť a správnosť tak vykázanej výšky, ako aj
oprávnenosť vrátenia nadmerného odpočtu v súlade so zásadami daňového konania podľa § 2 zákona
č. 511/1992 Zb. Z uvedených dôvodov žiadal, aby bol návrh ako neopodstatnený zamietnutý.

Z podaného návrhu je zrejmé, že navrhovateľ si uplatňuje svoj nárok podľa piatej časti štvrtej hlavy
Občianskeho súdneho poriadku, a to § 250t, podľa ktorého fyzická osoba alebo právnická osoba,
ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným
právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu
verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky,
ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

V danom prípade je predmetom preskúmania postup odporcu podľa § 250t O.s.p. V súvislosti s
námietkami navrhovateľa, že je nečinný vo veci daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na
vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie marec 2011 podľa zákona č. 511/1992 Zb. o
správe daní a poplatkov (ďalej len „zákona č. 511/1992 Zb.“) a zákona č. 222/2004 Z.z. o daní z pridanej
hodnoty.

Podľa § 250t ods. 4 O.s.p., súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie,
vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a
primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace v ktorej je orgán verejnej správy rozhodnúť. Súd môže
na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd odmietne.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., daňovou kontrolou sa zisťuje alebo preveruje základ dane
alebo tie skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u
daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje...

Podľa § 15 ods. 14 zákona č. 511/1992 Zb., ak sa daňovou kontrolou vykonáva kontrola oprávnenosti
vrátenia dane, kontrola je začatá v deň spísania zápisnice o začatí daňovej kontroly.

Podľa § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb., daňová kontrola je ukončená dňom prerokovania protokolu
s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom.

Podľa § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb., správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov
odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v
zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov ak ide o daňovú
kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona,
najviac o 12 mesiacov...

Podľa § 18 zákona č. 511/1992 Zb., ak správca dane alebo orgán podľa odseku 15 nemôže daňovú
kontrolu končiť do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, a ak bola lehota predĺžená podľa odseku 17,
je povinný o tom s uvedením dôvodov písomne upovedomiť kontrolovaný daňový subjekt.

Podľa § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., správca dane môže konanie prerušiť, najmä ak sa začalo
konanie o predbežnej otázke alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia.



Podľa § 25a ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., správca dane pokračuje v konaní z vlastného podnetu alebo
na podnet účastníka konania, len čo pominuli prekážky, pre ktoré sa konanie prerušilo, prípadne len čo
uplynula lehota uvedená v ods. 2. Pokračovanie v konaní správca dane písomne oznámi účastníkovi
konania.

Podľa § 25a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., ak je konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.

Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že odporca dňa 27.05.2011 doručil navrhovateľovi
upovedomenie o vykonaní daňovej kontroly zameranej na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2011.

Dňa 02.06.2011 bola odporcom spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní vo veci začatia daňovej
kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie marec 2011. Pri podpise konateľky navrhovateľa Emílie Teplicovej je uvedený
dátum 21.07.2011.

Dňa 04.08.2011 vyhotovil a odoslal odporca formulár vo veci medzinárodnej výmeny informácii týkajúcej
sa spoločnosti TREND WEB Kiadó és so sídlom v Maďarskej republike.

Dňa 10.08.2011 vyhotovil a odoslal odporca formulár vo veci medzinárodnej výmeny informácii týkajúcej
sa spoločnosti MULTIGENERA TRADE Kft a spoločnosti MET-ZOL AGRO CENTER Kft so sídlom v
Maďarskej republike.

Dňa 10.08.2011 navrhovateľ listom označeným ako oznámenie k predloženiu účtovných dokladov ku
daňovej kontrole žiadal správcu dane o bezodkladné dokončenie daňovej kontroly oprávnenosti na
vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie marec 2011.

Rozhodnutím č. 735/320/23050/2011/Kr zo dňa 18.08.2011 odporca podľa § 25a ods. 1 zákona č.
511/1992 Zb. prerušil daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu
z dôvodu, že začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia a poukázal
na zaslané medzinárodné dožiadania na preverenie skutočností zistených daňovou kontrolou podľa
nariadenia Rady č. 1798/2003/ES o administratívnej spolupráci v oblasti DPH.

Dňa 31.01.2012 bola odporcovi prostredníctvom Finančného riaditeľstva SR doručená odpoveď na
medzinárodné dožiadanie vo veci spoločnosti MET-ZOL AGRO CENTER Kft, MULTI GENERALI TRADE
Kft a TREND - WEB KIADO ÉS. Pričom v odpovedi vo vzťahu k spoločnosti TREND-WEB KIADO ÉS
sa dožiadaný orgán vyjadril len čiastočne s tým, že konečná odpoveď bude doručená odporcovi po
ukončení prešetrenia prepravných spoločností.

Dňa 12.01.2012 podal navrhovateľ odporcovi námietku proti postupu zamestnancov správcu dane pri
výkone daňovej kontroly - marec 2011, kde namietal dĺžku vykonávanej daňovej kontroly a žiadal o
jej bezodkladné ukončenie ako aj vrátenie nadmerného odpočtu deklarovaného v daňvom priznaní za
zdaňovacie obdobie marec 2011.

Rozhodnutím č. 735/320/47214-3/Die zo dňa 29.12.2011 odporca podľa § 15 ods. 8 zákona č. 511/1992
Zb. námietke navrhovateľa nevyhovel.

Daňová kontrola u navrhovateľa doteraz trvá.



Preskúmaním administratívneho spisu odporcu a jeho postupu vo veci daňovej kontroly vykonávanej u
navrhovateľa za účelom oprávnenosti vrátenia dane z pridanej hodnoty dospel súd k záveru, že návrh
navrhovateľa je nedôvodný.

Ako vyplýva z vyššie uvedených informácií z administratívneho spisu odporca začal dňa 02.06.2011
daňovú kontrolu u navrhovateľa riadnym upovedomením o začatí daňovej kontroly dňa 27.05.2011
v súlade s § 15 ods. 14 zákona č. 511/1992 Zb. Od tohto dňa začal vykonávať potrebné úkony -
získavanie potrebných dokladov, listín a informácií týkajúcich sa oprávnenosti nároku navrhovateľa na
vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2011 deklarovaný
navrhovateľom v daňovom priznaní. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. daňovou kontrolou sa
zisťuje alebo preveruje nielen základ dane, ale aj iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
dane alebo vznik daňovej povinnosti. Nie je preto opodstatnená námietka navrhovateľa, že odporca
môže kontrolovať iba zdaniteľné obchody, z ktorých si uplatňuje odpočet dane a kontrola ostatných
zdaniteľných plnení je nad zákonný rámec.

Podľa § 29 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 511/1992 Zb., dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý
vedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Ako
dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecnými právnymi
predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy
správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových
kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi
a doklady k nim.

V rámci dokazovania v súlade s § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. požiadal odporca o medzinárodnú
výmenu informácií žiadaný orgán v Maďarskej republike dňa 04.08.2011 a 10.08.2011. Za týmto účelom
prerušil rozhodnutím zo dňa 18.08.2011 daňovú kontrolu podľa § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. do
doby zistenia skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia a obdržania medzinárodnej informácie.

Z ust. § 25a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. jednoznačne vyplýva, že ak je konanie prerušené, lehoty
podľa tohto zákona neplynú. Týka sa to v danom prípade všetkých lehôt určených zákonom č. 511/1992
Zb., teda aj zákonom stanovenej lehoty na ukončenie daňovej kontroly uvedenej v § 15 ods. 17 zákona.

Z odpovedí medzinárodných dožiadaných informácii doručených odporcovi vyplynulo, že v prípade
spoločnosti TREND WEB Kiadó és je táto informácia iba čiastočná a dožiadaný orgán poskytne ďalšie
informácie po preverení prepravných spoločností.

Je pravdou tak ako to uvádza navrhovateľ v návrhu, že podľa čl. 8 nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003
o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty žiadaný orgán poskytne informácie
uvedené v čl. 5 a 7 tak rýchlo, ako je to len možné, najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Z
čl. 10 tohto nariadenia však vyplýva, že pokiaľ žiadaný orgán nie je schopný odpovedať na žiadosť do
konečného termínu, písomne okamžite informuje žiadajúci orgán o dôvodoch, prečo tak neurobil, pričom
uvádza, kedy podľa neho bude pravdepodobne schopný odpovedať.

Ak žiadajúci orgán požiadaný odporcom v danom prípade nepostupoval podľa toho nariadenia, nemožno
túto skutočnosť pripísať na ťarchu odporcu a vytýkať mu porušenie právnej povinnosti.

Ku skutočnostiam tvrdeným navrhovateľom, že dožiadania vykonané odporcom potvrdili, že predložené
dôkazy preukazujúce uplatnený nárok na odpočet dane sú pravdivé a zdaniteľné obchody boli
uskutočnené, súd iba poukazuje na vyjadrenie odporcu (ktoré zodpovedá obsahu administratívneho
spisu), že v konaní naopak bolo zistené, že obchodní partneri navrhovateľa dožadovaní v konaní
za zdaňovacie obdobie marec 2011 a I. štvrťrok 2011 podali negatívne daňové priznania, čiže



je spochybnené, že deklarované obchody boli zrealizované. Týmito skutočnosťami a námietkami
navrhovateľa sa súd nezaoberá, lebo je toho názoru, že uvedené námietky by mohli byť až predmetom
preskúmania v prípade podania žaloby proti rozhodnutiu Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky v
spojení s rozhodnutím správcu dane podľa § 247 a nasl. ustanovení O.s.p. Rovnako z toho istého dôvodu
osobitne neposudzoval námietky, či odporca bol alebo nebol oprávnený kontrolovať aj iné zdaniteľné
obchody za kontrolované obdobie, z ktorých si odpočet dane neuplatňoval. Navrhovateľ v konečnom
dôsledku nešpecifikoval, o ktoré zdaniteľné obchody malo v danom prípade ísť. Pokiaľ ide o spoločnosti,
ktoré boli predmetom medzinárodného dožiadania je potrebné zdôrazniť, že z dožiadania vyplýva, že
súviseli so zdaniteľnými obchodmi navrhovateľa s právnickými osobami na území Slovenskej republiky
Wip STAV s.r.o. a Safe Money, s.r.o.

Na základe vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, že postup odporcu vo veci vykonávania
daňovej kontroly u navrhovateľa za účelom zistenia oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného
odpočtu dane z pridanej hodnoty za mesiac marec 2011 je v súlade so zákonom a odporca nie je v
predmetnom konaní nečinný.

Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250t ods. 4 O.s.p. návrh ako nedôvodný zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa § 250t ods. 5 O.s.p., podľa ktorého navrhovateľ má právo na náhradu
trov konania, ak súd návrhu vyhovel. Pretože súd návrhu nevyhovel a odporca nemá zo zákona právo
na náhradu trov konania, súd náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné (§ 250t ods. 7 O.s.p.).