Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/203/2012 z 26. 11. 2013
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 26. novembra 2013, sp. zn. 10Co/203/2012, ECLI:SK:KSTT:2013:2711206444.1
Krajský súd Trnava | 10Co/203/2012 | ECLI:SK:KSTT:2013:2711206444.1 | 2013-11-26 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 630 OZ, § 80 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7abf1b62-b8bc-4c35-8cc2-eb3cb5a19007
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2711206444.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/203/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2711206444
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2711206444.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny
Slováčekovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobkyne: R. Y., nar. XX. O. XXXX, bytom P., L.
XXXX/XX, zast. advokátkou: JUDr. Agáta Džačovská, Senica, Hviezdoslavova 315, proti žalovanej: E.
K., nar. XX. R. XXXX, bytom P., F. X, zast. splnomocnenkyňou: JUDr. K. U. Y., F., H. XXX/XX, o určenie
vlastníckeho práva, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 11. septembra 2012
č. k. 1C/237/2011 - 59 (správne „-57") takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovanej
domáhala určenia vlastníckeho práva k bytu č. XX v bytovom dome súp. č. XXXX v P. (bližšie
označenému v žalobe, ďalej tiež len „byt“) s vybavením bytu a spoluvlastníckym podielom na spoločných
častiach a zariadeniach bytového domu, ako aj na pozemkoch takýmto domom zastavaných; žalovanej
potom nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil (súd prvého stupňa) právne
ust. § 630 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) i s
odkazmi na § 80 písm. c/ O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení) a dve rozhodnutia publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk (R 61/1997 a R
88/1998); vecne potom tým, že tu šlo o požiadavku na vrátenie daru (uplatnenú po úkone žalobkyne,
označenom ako odstúpenie od darovacej zmluvy), pri ktorej síce bolo možno usúdiť na naliehavý právny
záujem na požadovanom určení (s uvedením, v čom takýto záujem bolo treba vidieť) a zároveň (v rovine
posudzovania príslušnej otázky ako predbežnej) i na platné dojednanie darovacej zmluvy z 13. júla
2007 (obsahujúcej tiež dohodu o zriadení práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ako aj dohodu
o zrušení vecného predkupného práva a uzavretej žalobkyňou ako darkyňou, oprávnenou z dohody o
vecnom bremene a povinnou z predkupného práva, žalovanou v postavení obdarovanej a povinnej z
vecného bremena a tiež Mestom Holíč ako oprávneným z predkupného práva, ďalej len „zmluva“), nie
však i na existenciu dôvodov na vrátenie daru. Okrem teoretického rozboru problému, založeného na
úvahách o nemožnosti domáhať sa vrátenia daru v prípadoch akéhokoľvek negatívneho správania sa
obdarovaného voči darcovi, teda aj pri len prostej nevďačnosti či menej významnom porušení dobrých
mravov, pričom tu význam má aj vzájomnosť (to, či príčinou správania obdarovaného voči darcovi nie
je správanie darcu voči obdarovanému) mal za to, že žalobkyni sa tu nepodarilo preukázať práve hrubé
porušovanie dobrých mravov zo strany žalovanej. Toto nepotvrdili ani svedecké výpovede zo skoršieho
konania (sp. zn. 1C/311/2008, v ktorom sa žalobkyňa neúspešne domáhala určenia neplatnosti zmluvy) a
ani dôkazy vykonané v prejednávanej veci, keď žalovaná síce zmluvou prevzala záväzok na starostlivosť
o žalobkyňu, avšak potom, čo sa žalobkyni takáto starostlivosť nezdala dobrá, prejavila neochotu



na pokračovaní v nej a znemožnila tiež žalovanej prístup do bytu (v ktorom má žalobkyňa práva
doživotného bývania a jeho výlučného užívania), už v starostlivosti nešlo ďalej pokračovať - tu však
nie pre akceptovateľné dôvody na strane žalovanej, ale pre správanie samotnej žalobkyne (poukaz
oboch účastníčok na epizódu s hodením chleba pripraveného žalovanou pre žalobkyňu po žalovanej s
poukazom na nespokojnosť s ním), vedúce napokon i k úvahám žalovanej o zrušení vecného bremena
za náhradu. Rozhodnutie o trovách konania zdôvodnené bolo právne odkazom na ust. § 142 ods. 1 O.
s. p. a vecne úspechom žalovanej a nedostatkom jej požiadavky na náhradu, resp. i nevyvodením zo
spisu okolnosti vzniku tejto účastníčke akýchkoľvek trov.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie len žalobkyňa a navrhla ho zmeniť a žalobe vyhovieť.
Namietala nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvého stupňa (odvolací dôvod podľa § 205
ods. 2 písm. f/ O. s. p.), zotrvávajúc najmä na tom, že neplnenie si záväzku na poskytovanie jej opatery,
prevzatého žalovanou v súvislosti s nadobudnutím ňou bytu darovaním v spojení s odkázanosťou
žalobkyne na pomoc a aktuálnym zabezpečovaním takejto pomoci za odmenu dcérou susedky nešlo
vyhodnotiť inak ako hrubé porušovanie dobrých mravov.

Žalovaná navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť ako pre názor o vecnej správnosti takéhoto rozhodnutia
(ktorým sa súd prvého stupňa predovšetkým dôsledne vyporiadal s princípom vzájomnosti a správne
uzavrel, že i odvolaním požadovanú opateru znemožnila sama žalobkyňa), tak i pre nedostatok
akéhokoľvek jej vlastného počínania (žalovanej), z ktorého by šlo vyvodiť nerešpektovanie vecného
bremena a napokon (do tretice) i pre názor o neexistencii naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania žalobkyne celú
vec (pretože od výslovne napadnutého rozhodnutia vo veci samej, z povahy veci napadnuteľného len
ako celok, bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 1 a contrario a ods.
2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu nešlo o prípad potreby dopĺňania či opakovania dokazovania,
súd prvého stupňa prejednal aj rozhodol túto vec na pojednávaní, nešlo tu o konanie vo veci porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý
verejný záujem), keď dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba považovať za správny, nakoľko súd
prvého stupňa zistil skutkový stav v miere dostatočnej pre rozhodnutie vo veci, vec i správne posúdil po
právnej stránke a ani odvolacie námietky na tomto neboli spôsobilé nič zmeniť.

Predovšetkým podľa názoru odvolacieho súdu neexistoval dôvod, pre ktorý by nemala byť prijatá
argumentácia pojatá súdom prvého stupňa do odôvodnenia napadnutého rozsudku a slúžiaca na
podporu takéhoto rozhodnutia. Dôvody, pre ktoré nešlo žalobe vyhovieť, totiž súd prvého stupňa
predostrel spôsobom nevykazujúcim žiadne zjavné skutkové, právne ani logické  medzery a takto i
zrozumiteľne a objektívne presvedčivo (ktorou objektívnou presvedčivosťou treba rozumieť schopnosť
presvedčiť každého s výnimkou niekoho majúceho nespochybniteľný záujem na celkom inom výsledku
konania). Zásadne by tak postačovalo i len konštatovanie správnosti okresným súdom použitých
dôvodov (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), z dôvodu potreby vyporiadania sa aj s odvolacími
námietkami a tiež s pretrvávajúcou námietkou žalovanej, naznačujúcou nedostatok naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení je však žiadúce doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine)
nasledovné :

Súd prvého stupňa správne posúdil požiadavku žalobkyne v jej základe ako požiadavku na vrátenie
daru (v zmysle § 630 O. z.), hoci žalobkyňa formulovala svoj prejav vôle (predchádzajúci podaniu
žaloby) adresovaný žalovanej (zanesený do písomnosti datovanej 13. mája 2010) ako odstúpenie od
zmluvy (tu por. č. l. 10 spisu) a do úvahy by tak prichádzalo aj posudzovanie veci podľa zákonných
ustanovení o zrušení zmluvy a následnom vzniku povinnosti zmluvných strán na vydanie bezdôvodného
obohatenia (podľa § 451 ods. 2 a § 457 O. z.). V tomto prípade totiž jednak nešlo nerozlišovanie
medzi oboma inštitútmi vykladať na ťarchu žalobkyne (ženy vyššieho veku bez preukázateľného
vysokoškolského, nieto ešte právnického vzdelania), rozhodujúcim tu však bolo najmä 1/ odvolanie sa
v príslušnej písomnosti práve na ustanovenie O. z. upravujúce vrátenie daru, 2/ nedostatok zákonnej
úpravy možnosti odstúpenia od darovacej zmluvy a nevymienenie si takejto možnosti ani v zmluve (tu



por. aj § 48 ods. 1 O. z.) a tiež 3/ to, že úmerne okolnostiam prípadu v prejednávanej veci by príslušnú
požiadavku aj nebyť práve naznačených obmedzení v jednom i druhom prípade (teda ako pri požiadavke
na vrátenie daru, tak i pri možnej inej požiadavke na vydanie bezdôvodného obohatenia zo zmluvy
zrušenej odstúpením) ťažko šlo uplatniť inak, než za pomoci tzv. určovacej žaloby.

K uplatneniu práva na vrátenie daru dochádza vždy požiadavkou darcu smerovanou k obdarovanému,
pričom za splnenia zákonom ustanovených podmienok pre vrátenie daru k zániku právneho vzťahu
z darovania a teda i k obnoveniu právnych vzťahov existujúcich tu pred uzavretím darovacej zmluvy
dochádza už samotným dôjdením prejavu darcu obdarovanému. To platí samozrejme len vtedy, ak
požiadavka na vrátenie daru bola reakciou na také správanie obdarovaného, ktoré vykazuje znaky
definované v ust. § 630 O. z. a vyriešenie otázky, či k zániku právneho vzťahu z darovania skutočne
došlo, prislúcha obvykle súdu rozhodujúcemu o príslušnej žalobe (o vrátenie daru).

Formulácia žaloby (žalobného návrhu alebo tzv. petitu) v prípade vrátenia daru závisí vždy od
konkrétnych okolností prípadu a to nielen vo vzťahu k forme možného vrátenia daru, ale i s prihliadnutím
na súvis právneho vzťahu z darovania s prípadnými inými právnymi vzťahmi účastníkov, ako aj
faktickým stavom. Požiadavka darcu na vrátenie daru predstavovaného hnuteľnou vecou alebo súborom
hnuteľných vecí je preto v procesnej forme štandardne vyjadriteľná žalobou o vydanie takejto veci
alebo súboru vecí a u nehnuteľností zásadne žalobou na vypratanie nehnuteľnosti (ktorej fyzické
odovzdanie neprichádza do úvahy). Tento záver je však bez ďalšieho uplatniteľný len v tých prípadoch,
v ktorých darovacou zmluvou došlo k prevodu vlastníckeho práva k celej veci, resp. tiež vtedy, ak sa tak
stalo prevodom väčšinového spoluvlastníckeho podielu k veci na obdarovaného (nakoľko i v takýchto
prípadoch buď väčšinový spoluvlastník realizuje svoje právo nakladania s vecou a úmysel užívať ju sám
požiadavkou na jej vydanie alebo na vypratanie nehnuteľnosti tým, kto k veci menšinový spoluvlastnícky
podiel nadobudol inak než sporným darovaním, resp. osoba vykázaná do procesnej pozície žalovaného
ani žiadne takéto právo nemá a jej právo užívať vec bolo pred tvrdeným zánikom právneho vzťahu z
darovania odvodené výlučne od darovacej zmluvy); pričom ďalšou logickou podmienkou úspechu žaloby
o vydanie (vypratanie) je to, že predmet darovania obdarovaný má aj vo svojej faktickej moci (teda že
hnuteľnú vec drží alebo nehnuteľnosť spôsobom obvyklým pre tieto veci užíva).

V prípade požiadavky na vrátenie daru, pozostávajúceho len z polovičného alebo dokonca iba
menšinového spoluvlastníckeho podielu na veci, ale tiež v prípade neužívania predmetu darovania
darcom, ale naopak obdarovaným (o aký ostatný spomenutý prípad ide tradične aj pri darovaniach
sprevádzaných dojednaniami o doživotnom práve bývania darcu v darovanej nehnuteľnosti - vo
všeobecnosti aj v tejto konkrétnej veci) však darca (tvrdiaci zánik právneho vzťahu z darovania) nemôže
úspešne uplatniť právo na vydanie hnuteľnej alebo vypratanie nehnuteľnej veci, pretože buď jeho právu
spoluvlastníctva obnovenému po zániku právneho vzťahu z darovania (samozrejme za predpokladu
ustálenia dôvodnosti požiadavky na vrátenie daru) konkuruje právo osoby majúcej vydať hnuteľnú vec
či vypratať nehnuteľnosť alebo inej osoby tomuto brániace a na môžbyť zaniknutom darovaní nezávislé
(v ktorom prípade tak ide už aj o otázku prípadného sporu spoluvlastníkov, ktorého riešenie je upravené
zákonom odchylne - tu por. i § 139 ods. 2 O. s. p.), alebo úspech žaloby o plnenie je tu vylúčený z povahy
veci (pre faktické skutkové okolnosti prípadu, pri ktorých je tu diskutovaný typ požiadavky už vopred
odsúdený na neúspech - z dôvodu, že sa samozrejme nejde s úspechom domôcť vydania veci, ktorú
žalovaný nemá a celkom rovnako je to s vyprataním nehnuteľnosti, ktorú dotyčný neužíva). Vrátenie daru
v takýchto prípadoch preto skutočne možno (právne) docieliť len požiadavkou na určenie vlastníckeho
práva (tu pre prípad záujmu por. tiež závery tunajšieho odvolacieho súdu v práve priblíženom zmysle,
vyslovené už v minulosti napr. v jeho veci sp. zn. 6 Co 247/98) a práve toto viedlo k nutnosti stotožnenia
sa so závermi súdu prvého stupňa ustaľujúcimi splnenie toho základného procesného predpokladu
každej tzv. určovacej žaloby, ktorým je naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Súd prvého
stupňa tu pritom opodstatnene argumentoval aj v prospech potreby vyriešenia si tiež otázky platnosti
zmluvy, zakladajúcej vzťah účastníčok konania z prejednávanej veci, keďže zjavná nepoužiteľnosť
žaloby na plnenie (podľa § 80 písm. b/ O. s. p.) v tejto veci v spojení so zamietnutím skoršej žaloby
žalobkyne o neplatnosť zmluvy práve pre neexistenciu naliehavého právneho záujmu na takomto určení
(v tejto súv. por. i rozsudok Krajského súdu v Trnave z 20. apríla 2010 č. k. 9Co/305/2009-115, ktorým
došlo k zmene príslušnej žalobe vyhovujúceho rozsudku Okresného súdu Skalica z 21. júla 2009 č.
k. 1C/311/2008-73) celkom logicky museli viesť k tomu, že ak by sa mal uplatniť názor prezentovaný



žalovanou, šanca žalobkyne na vecné rozhodnutie o podstate jej požiadavky (čiže na vyriešenie otázky,
či dôvody na vrátenie daru dané boli alebo naopak nie) by sa stala nulovou (nakoľko by tu už neexistovala
žiadna predstaviteľná žaloba, donucujúca súd vyporiadať sa s takouto požiadavkou).

To, že žaloba v podobe sformulovanej v tejto veci bola prípustná, ale neznamenalo, že táto bola aj
dôvodná (vecne opodstatnená).

Správaním darcu, zakladajúcim dôvodnosť požiadavky na vrátenie daru podľa § 630 Obč. zák. je totiž
len také správanie, ktoré dosahuje určitú intenzitu (definovanú zákonom ako hrubé porušovanie dobrých
mravov). Ak podľa ustálených záverov relevantnej judikatúry (rozhodovacej praxe súdov) v príslušnej
oblasti hrubým porušením dobrých mravov treba rozumieť len ich porušenie značnej intenzity alebo
ich sústavné porušovanie (por. R 88/1998) a naopak za hrubé porušovanie dobrých mravov nemožno
považovať prejavy prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi ani menej významné porušenia
dobrých mravov (tu por. i R 31/1999), tieto závery tunajší odvolací súd už v minulosti doplnil i v tom
smere, že za hrubé porušovanie dobrých mravov zakladajúce právo darcu domáhať sa na obdarovanom
vrátenia daru treba zásadne považovať len také správanie obdarovaného voči darcovi alebo členom
jeho rodiny, ktoré spočíva v konaní jednej osoby voči druhej a nie aj v prípadnom opomenutí konať
určitým (predpokladaným či dokonca dohodnutým) spôsobom. Je to totiž práve konanie proti záujmom
darcu alebo členov jeho rodiny, ktoré si vyžaduje vyššiu mieru „vkladu“ obdarovaného do správania
spôsobilého darcovi alebo členom jeho rodiny škodiť, kým dôsledky jednoduchého opomínania niečo
konať sú spravidla menej závažnými a často môžu mať rôzne samotným obdarovaným nezavinené
príčiny (okrem dnes nezriedka prítomného nedostatku času napr. nechuť prichádzať do rôznych
konfliktov v prípade nezhôd medzi rôznymi príslušníkmi či dokonca skupinami príslušníkov početnejších
rodín). Súčasťou rozhodnutia, formulujúceho takýto záver (rozsudku Krajského súdu v Trnave z 18.
októbra 2006 č. k. 11Co/284/2005-201, neskôr síce /rozsudkom Najvyššieho súdu SR z 13. októbra 2008
sp. zn. 3 Cdo 213/2007/ zrušeného, v časti definovania podmienok zakladajúcich dôvodnosť požiadaviek
na vrátenie daru však nespochybneného) bol pritom i ďalší záver, podľa ktorého nenáležité správanie
obdarovaného spočívajúce len v opomenutí môže intenzitu hrubého porušenia dobrých mravov naplniť
zrejme len vtedy, ak by u obdarovaného ako dediča (čo i len potenciálneho alebo imaginárneho)
odôvodňovalo aj vydedenie pre dôvody týkajúce sa samotného darcu (teda z dôvodov uvedených v ust.
§ 469a ods. 1 písm. a/ a b/ O. z., pretože dôvod podľa písm. c/ tohto ustanovenia výslovne vyžaduje
konanie a nielen opomenutie a dôvod podľa písm. d/ z podstaty nie je namiereným proti darcovi ani
členom jeho rodiny, ktorých sa tak tam uvádzaný neusporiadaný život dediča s aspektom trvalosti
takéhoto spôsobu života môže dotknúť len výnimočne a i to obvykle len vo verbálnej rovine).

Vychádzajúc z opísaných úvah potom i odvolací súd musel dospieť k záveru, že žiadne takéto
správanie žalovanej z prejednávanej veci nebolo možno vytýkať. Výsledkami dokazovania súdom
prvého stupňa (ktoré i odvolávajúca sa žalobkyňa považovala za vykonané dostatočne) totiž nebolo
preukázané žiadne konanie žalovanej (obdarovanej) voči žalobkyni (darkyni) napĺňajúce intenzitu
hrubého porušenia dobrých mravov spôsobom opísaným vyššie. So snahou vydávať za správanie
odôvodňujúce požiadavku na vrátenie daru neposkytovanie žalobkyni (zo strany žalovanej) po istý
čas starostlivosti a opatery v starobe a chorobe (ako bol príslušný záväzok vymedzený v zmluve, tu
por. tiež záver čl. V na str. 3 zmluvy a č. l. 5 spisu) nebolo potom možné uspieť z dôvodu taktiež
správne ustáleného už súdom prvého stupňa, teda preto, že príčina aj žalobou namietaného opomínania
žalovanej v plnení tu diskutovaného záväzku bola na strane žalobkyne (primárne pre nepopieraný, nech
aj úsmevnejšie pôsobiaci útok žalobkyne na žalovanú za pomoci „zbrane“ reprezentovanej pokrmom
s evidentným následkom neochoty žalovanej pokračovať v niečom, čo by mohlo stav nespokojnosti
žalobkyne a prípadne i konflikty účastníčok prehlbovať).

Ak preto neexistoval, resp. presnejšie nebol preukázaný zákonom aprobovaný dôvod vrátenia daru,
tomu zodpovedajúca požiadavka žalobkyne tak v skutočnosti nemohla spôsobiť zánik právneho vzťahu
z darovania. Z toho potom muselo vyplynúť tiež, že darkyňa sa takto opätovnou vlastníčkou bytu
s vybavením a s prislúchajúcimi spoluvlastníckymi podielmi na spoločných zariadeniach domu a
pozemkoch nestala a žaloba požadujúca určenie presného opaku bola bezzákladnou.



Súd prvého stupňa tak rozhodol správne, ak takúto žalobu zamietol a odvolací súd preto napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa už vyššie zmieneného ust.      § 219 ods. 2 O. s.
p. potvrdil (a to i v časti trov konania, v ktorej síce aj žalovanej, bývajúcej mimo sídla súdu prvého stupňa,
podľa všetkého vznikli v konaní trovy prinajmenšom na cestovnom vlastnom i jej zástupkyne, súhlasiť
však bolo treba so súdom prvého stupňa v tom, že zo spisu žiadne preukázateľné trovy na tejto strane
sporu nevyplývali a žalovaná sa procesného práva na náhradu vzdala nepodaním návrhu na priznanie
jej náhrady - ktorý návrh je zákonom výslovne vyžadovanou podmienkou uvažovania o priznaní náhrady
podľa § 151 ods. 1 O. s. p.).

Pri takomto výsledku aj v odvolacom konaní bola plne úspešnou žalovaná a bola to tak ona, komu vzniklo
právo aj na náhradu jeho trov (podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Odvolací súd jej potom
náhradu nepriznal prakticky z rovnakého dôvodu ako to pred ním urobil súd prvého stupňa, teda ako
pre nepodanie návrhu na priznanie náhrady, tak i pre nemožnosť už obsahom spisu podoprieť prípadný
záver o vzniku žalovanej celkom konkrétnych a už z obsahu spisu určiteľných trov (nakoľko i vyjadrenie
k odvolaniu malo byť podané na súde prvého stupňa osobne).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.