{"guid": "bb989ad5-938a-4659-995e-d11af754d454:496603bb-62c1-4162-96e5-2b91c7f5f5c6", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2015:6707208341.1", "spisova_znacka": "2CoE/339/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 2CoE/339/2015 z 29. 10. 2015", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 29. októbra 2015, sp. zn. 2CoE/339/2015, ECLI:SK:KSBB:2015:6707208341.1", "identifikacne_cislo": "6707208341", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Darina Legerská", "sudca_id": 893, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-darina-legerska-893", "datum_vydania": "2015-10-29", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/496603bb-62c1-4162-96e5-2b91c7f5f5c6", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6707208341.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2015:6707208341.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2015:6707208341.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2CoE/339/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6707208341
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6707208341.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej: C. S., nar.
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX C. S. XXX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., so
sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka č. 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 2078/07, o vymoženie
605,45 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k.
11Er/3518/2007-29 zo dňa 10. novembra 2011 takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie konania  z a mi e t a .

Uznesenie okresného súdu  p o t v r d z u j e.

Oprávnenému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Okresný súd Zvolen ( ďalej len „exekučný súd“) vyhlásil exekúciu vykonávanú
súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn.  EX 2078/07 za neprípustnú a zastavil ju podľa
§ 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a
doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte „Exekučný poriadok“). Exekučný
súd napadnuté uznesenie odôvodnil tým, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu pri Slovenskej rozhodcovskej a.s., so sídlom Bratislava sp. zn. SR 1231/07 zo
dňa 19.03.2007.  Ďalej uviedol, že z odôvodnenia predmetného rozhodnutia vyplýva, že právny vzťah
medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 20.09.2006. Exekučný súd posúdil
predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský s ohľadom na predmet činnosti dodávateľa na výpise z
obchodného registra, ako aj vzhľadom k tomu, že súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený v
obdobných prípadoch rovnakého druhu a neurčitého počtu vystupuje opätovne. Táto zmluva má povahu
spotrebiteľskej zmluvy nielen s poukazom na povahu subjektov právneho vzťahu o okolnosti uzatvorenia,
ale aj s poukazom na znenie § 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj s poukazom na § 1 ods.
2, 3 a § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov  (ďalej len
„ zákon o spotrebiteľských úveroch“). Poukázal na § 53 ods. 1, § 54 ods. 4 Občianskeho zákonníka, na
čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/ EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách a uviedol, že dojednanie rozhodcovskej doložky so spotrebiteľom je nielen podmienkou, ktorá
je v zmysle čl. 2 písm. a) Smernice 93/13/EHS v spojení s ustanovením prílohy ods. 1 písm. q) Smernice
výslovne nekalá, ale ide aj o podmienku, ktorej účinkom a dôsledkom bolo to, že rozhodcovský súd
oprávnenému priznal náhradu za neplnenie záväzku zo strany spotrebiteľa neprimerane vysokú sankciu,
a to úrok z omeškania 0,25% denne, tak ako si ho oprávnený v rozhodcovskom konaní uplatnil. Zmluvné
dojednanie úroku z omeškania je podľa exekučného súdu nekalou podmienkou. Rozhodcovský súd
podľa exekučného súdu opomenul aplikáciu príslušných európskych a vnútroštátnych právnych noriem



týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa a neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky uvedené v predmetnej
spotrebiteľskej zmluve, ale priznal oprávnenému aj plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to úrok z
omeškania v sadzbe 0,25% denne, čo predstavuje 91,25% ročne. Dojednanie sankcie za neplnenie
zmluvnej povinnosti je v rozpore s príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva o
ochrane spotrebiteľa, ale pre rozpor s dobrými mravmi je aj v príkrom rozpore so zásadou ekvity, ktorá
je pre oblasť súkromného práva určujúcou.

Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal
zrušiť napadnuté rozhodnutie a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol,
že odvolanie podáva z dôvodu, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 205 ods. 2
písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len „O.s.p.“), pretože exekučný súd
nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o
veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda
vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Uviedol, že k takému revíznemu
postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s
výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd nie
je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského
rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v
rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako
rozsudok všeobecného súdu, pričom exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako
s rozsudkom všeobecného súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom a ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol
exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.
Oprávnený tiež žiadal v prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie
a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá
a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.
Ďalej namietal, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 205
ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p.). Podľa odvolateľa ust. § 45 ods. 2
Zákona o rozhodcovskom konaní explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov
v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Uviedol, že exekučný súd môže
pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania
realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ust. § 45 ods. 1
Zákona o rozhodcovskom konaní). Ďalej namietal, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť
konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.).
Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo
ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského
konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s
exekučnou vecou. Exekučný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh,
rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania.
Poukázal na článok 12 ods. 2 Ústavy SR, článok č. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Exekučný súd podľa odvolateľa odlišne zaobchádzal so žalovaným - povinným
na strane jednej a žalobcom - oprávneným na strane druhej. Žalobca mal v konaní pred exekučným
súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Exekučný súd použil dôvod
iného postavenia v súvislosti s postavením žalobcu (oprávneného) ako podnikateľského subjektu, a
preto toto jeho iné postavenie ho vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá
mu právo patrí, a to z titulu platnej zmluvy o úvere Postupom exekučného súdu došlo v rámci práva
na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady
kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Exekučný
súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 40 a § 43 Zákona
o rozhodcovskom konaní a aplikoval právne normy - ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45
ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré podľa odvolateľa interpretoval nesúladným spôsobom.
Oprávnený namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré
boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Ďalej namietal, že súd
nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, pričom k záverom dospel
len na základe domnienok. Účastníci konania nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom,
či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených skutočností. V závere namietal, že



rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 205 ods.
2 písm. f) O.s.p.). Exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní
oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi
a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Dojednanie, ktorým zmluvné strany
založili právomoc rozhodcovského súdu neustanovuje, že spory so dodávateľom budú riešené výlučne v
rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby či sa obrátia na rozhodcovský súd,
alebo na riadny súd. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku
v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Exekučný súd nesprávne vykladá ust. § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože rovnosť práv účastníkov konania bola v rozhodcovskom konaní
dodržaná. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym názorom posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o
spotrebnom úvere, v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom
peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka. V predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná
percentuálna miera nákladov, tak ako to nesprávne uvádza  v odôvodnení prvostupňový súd. Vzhľadom
na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na
základe Zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto
zákona. Oprávnený poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Dohodnutý
úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z
dohodnutej zmluvy. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali
žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

Exekučnému súdu bolo dňa 10. augusta 2012 doručené podanie oprávneného, ktorým navrhol prerušiť
konanie postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie
právnej argumentácie k podanému odvolaniu. Návrh na prerušenie konania odôvodnil oprávnený
potrebou, aby boli predložené Súdnemu dvoru Európskej únie  prejudiciálne otázky v nasledovnom
znení:

1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol otázku v znení:
2) Je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej
rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému
súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred
podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou
doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu“?

3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací o podanom odvolaní rozhodol tak, že Uznesením č.k.
2CoE/255/2012-45 zo dňa 31. októbra 2012 rozhodnutie exekučného súdu ako vecne správne potvrdil.
Proti Uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici podal oprávnený dovolanie, o ktorom rozhodol
Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením č.k. 4Oboer/221/2014 zo dňa 28. mája 2015 tak, že
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd
zaviazal, aby v ďalšom konaní posúdil návrhy oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. b) a c) O.s.p. a rozhodol o nich.



Krajský súd, ako súd odvolací, preto opätovne preskúmal vec v medziach daných ustanovením § 212
ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa
§ 219 ods. 1, 2  O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), po preskúmaní
uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah,
na podklade ktorých prvostupňový súd  rozhodol. Na zdôraznenie jeho správnosti navyše dodáva:

Odvolací súd zastáva zhodný názor s okresným súdom v tom, že účastníci uzavreli spotrebiteľskú
zmluvu, resp. zmluvu o spotrebiteľskom úvere, s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a
vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári pre veľký počet spotrebiteľov, kedy nie je
vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Za spotrebiteľskú zmluvu v širšom
ponímaní možno považovať zmluvy uzavreté podľa Občianskeho i podľa Obchodného zákonníka, ako
aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je
obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Prípadná klauzula o aplikácii
Obchodného zákonníka (v záhlaví zmluvy sa uvádza, že sa uzatvára podľa ust. § 497 Obchodného
zákonníka) nie je prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré
patria aj ust. § 52 a nasl., týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho
zákonníka. Zmluvu o úvere zo dňa 30. apríla 2007 možno subsumovať pod ust. § 52 ods. 1 zákona č.
40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 a zároveň aj pod ust. § 1 ods. 2,
3 a § 2 zákona č. 258/2001     Z. z. o spotrebiteľských úveroch platné v rozhodnom čase.

Rozhodnutie súdu je založené na zistení o neplatnosti rozhodcovskej doložky, ktorá mala v predmetnom
konaní založiť legitimitu pre exekučný titul. Potom aj exekučný titul vydaný v takomto konaní je vydaný v
rozpore so zákonom a nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku. Pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie,
ktorého výsledkom bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mala byť vykonaná exekúcia.
Odvolací súd sa s týmto stotožňuje.

Za správny považuje názor okresného súdu, že o rozhodcovskej doložke zakotvenej iba vo Všeobecných
podmienkach poskytnutia úveru (bod 17.) nemožno vysloviť iný záver, než že je podmienkou zmluvy
neprijateľnou podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a od počiatku neplatnou podľa § 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy (do 31.12.2007), ktoré stanovuje:
„Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.“ Rozhodcovskú doložku
si povinná (spotrebiteľ) osobitne nevyjednala a nemala na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými
štandardnými podmienkami zmluvy vopred pripravenými veriteľom pre veľký počet spotrebiteľov, ktoré
povinná ovplyvniť nemohla. Povinná (spotrebiteľ) v konečnom dôsledku zmluvu mohla len ako celok
odmietnuť, alebo sa podrobiť všetkým všeobecným podmienkam obsiahnutým vo formulárovej predtlači,
vrátane rozhodcovskej doložky, ktorej význam preukázateľne dodávateľ povinnej (spotrebiteľovi) ani
nevysvetlil (rozdiel od zásad občianskeho súdneho konania, podľa ktorých sa bude viesť súkromný
súdny proces). Uvedené okolnosti súvisiace s uzavretím zmluvy nasvedčujú tomu a vylučujú záver o
voľbe povinnej (slobodne sa rozhodnúť) pri podpise zmluvy.

Možno dodať, že zároveň takto uzavretá doložka nespĺňa ani náležitosti písomnej formy, zjavne
účastníkmi nie je podpísaná. V Zmluve o úvere zo dňa 30. apríla 2007 je síce uvedené: „že dlžník
vyhlasuje, že sa oboznámil a súhlasí so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru, ktoré sú na
zadnej strane tejto zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdzuje
prevzatie zmluvy vrátane všeobecných podmienok (na zadnej strane tejto zmluvy).......“. Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru sú však len nepodpísaný a dátumom neoznačený dokument, ani inak
bližšie identifikovaný v zmluve. Potom nemožno prijať jednoznačný záver, že rozhodcovská doložka bola
účastníkmi uzavretá v striktne (kogentne) predpísanej forme, ako vyžaduje ust. § 4 ods. 2 prvá veta ZoRK
(písomne, pod sankciou neplatnosti). Ak rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc z takto uzavretej
doložky, je dôvodné pochybovať o tom, či jeho rozhodnutie možno považovať za vydané oprávnenou
osobou.

Odvolací súd uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení exekúcie potvrdil z tých istých
dôvodov, ktoré uviedol v odôvodnení rozhodnutia okresný súd - ktorý judikoval nekalosť a neplatnosť



rozhodcovskej doložky podľa generálnej klauzuly ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotvenej
do zákona od 01.04.2004.

Rozhodnutie exekučného súdu je založené na právnej úprave právneho poriadku SR - Občianskeho
zákonníka - teda súd aplikoval príslušné právne predpisy SR (pramene práva), v ktorých je obsiahnutá
smernica Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Postup exekučného súdu, keď preskúmaval exekučný titul v štádiu konania po vydaní poverenia
na vykonanie exekúcie, treba hodnotiť ako opodstatnený a súladný so zákonom. S poukazom na
platnú právnu úpravu Exekučného poriadku (§ 41) a ZoRK (§ 45 ods. 1) súd môže skúmať exekučný
titul počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania
alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej
vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Exekučný súd neposudzoval vecnú správnosť
rozsudku rozhodcovského súdu. Skúmal, či exekučný titul bol vydaný orgánom s právomocou na jeho
vydanie.

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3
O.s.p. (len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova), pretože poverenie
na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie
exekúciu vykonávať.

Exekučný súd náležite zistil skutkový stav, mal dostatok podkladov pre správne rozhodnutie vo
veci. Exekučné konanie je konanie vykonávacie, nie sporové, v exekučných konaniach sa spravidla
pojednávania nenariaďujú, pretože vec sama už bola prejednaná v základom konaní a dokazovanie nie
je potrebné. Názor oprávneného, že keď ho súd v exekučnej veci nevypočul, či nenariadil pojednávanie,
odňal tým oprávnenému možnosť konať pred súdom, nemá oporu v platnej právnej úprave v rozhodnom
čase.

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní (rozhodcovská doložka), je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v
rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého
by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia                  § 219
ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s
čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, a tiež podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..
.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému
súdu na zaujatie stanoviska,

Odvolací súd k návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. uvádza, že toto
ustanovenie slúži na konkrétnu kontrolu ústavnosti všeobecne záväzných právnych predpisov. Odvolací
súd návrh oprávneného nepostúpil ústavnému súdu na zaujatie stanoviska z dôvodu, že nedospel k
záveru, že všeobecne záväzný právny predpis (§ 44 ods. 2) je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Odvolací súd je povinný prerušiť
konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. len vtedy, keď by dospel k záveru, že ust.  § 44 ods. 2 veta
prvá a druhá Exekučného poriadku je v rozpore s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Na
podporu svojich tvrdení odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR č.k. IV.ÚS 55/2011
z 24. februára 2011 v ktorom sa uvádza: „Pokiaľ pri preskúmaní rozhodcovského rozsudku v štádiu
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zistí exekučný súd vyššie uvedené nedostatky,
potom návrh na vydanie poverenia zamietne. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a
povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a



nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj na účely zistenia existencie
dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií,
orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012
zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve
otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.
Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a
zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t.j. že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ
zo dňa 06. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol,
že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov
konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo
sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o
otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny
dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177
vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné
vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie
ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva,
ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola
akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že
v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na
konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie
Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10,  bod 79).



Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. žiadal odvolací súd, aby
Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil dve prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje
za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých
sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZRK. Preto považoval
v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné,
a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah
na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované
predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora
EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku
týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný
opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a
ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a
zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire,
ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je
pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre,
konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte,
že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového
práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon
neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po
skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal
žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného
zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny
dvor EÚ, preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.

O trovách pôvodného odvolacieho konania a dovolacieho konania odvolací súd rozhodol v intenciách
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Otázku náhrady trov konania odvolací súd hodnotil
podľa procesného výsledku. Oprávnenému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko oprávnený zavinil,
že exekučné konanie muselo byť zastavené, pretože nepredložil spôsobilý exekučný titul. Exekučné
konanie proti povinnému síce začalo, ale exekúcia neprebehla, a teda bola vedená nedôvodne.
Nedôvodne bol podaný aj návrh na vykonanie exekúcie. Exekučný poriadok neobsahuje právne
ustanovenie, podľa ktorého by v tomto prípade mal oprávnený nárok na náhradu trov konania.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od        01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11Er/3518/2007", "guid": "b2ecfa67-04a2-4a98-91b4-d818c503039b:2699c2ac-993e-43fd-abec-7445013abe0b", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 55/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 11298, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a"}, {"guid": "a36ebef7-d526-478f-b712-dafa16b33c80:4e6d101b-57de-4ca9-98d9-2fc3cc7dc950", "ecli": null, "spisova_znacka": "11Er/3518/2007", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 11Er/3518/2007 z 5. 10. 2017", "sud": "Okresný súd Žiar nad Hronom", "datum_vydania": "2017-10-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/a36ebef7-d526-478f-b712-dafa16b33c80:4e6d101b-57de-4ca9-98d9-2fc3cc7dc950"}], "citovane_v": []}