Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/35/2015 z 29. 9. 2015
Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. septembra 2015, sp. zn. 10Sža/35/2015, ECLI:SK:NSSR:2015:1014201534.1
Najvyšší súd | 10Sža/35/2015 | ECLI:SK:NSSR:2015:1014201534.1 | 2015-09-29 | Uznesenie
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z., § 221 ods. 1 písm. f) OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e765768e-9372-46cc-9c7f-e5f34cb911b4
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:1014201534.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sža/35/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014201534
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1014201534.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: Q. K., narodený dňa XX.XX.XXXX,
iránskej štátnej príslušnosti, miesto pobytu S., zastúpený: Mgr. Jarmila Karak Vargová, advokátka,
Brečtanová 21, Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad,
Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu ČAS: MU-70-56/PO-Ž-2014
zo dňa 08.08.2014, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.
10Saz/3/2014-46 zo dňa 09.06.2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 10Saz/3/2014-46 zo dňa
9. júna 2015   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Predmet konania

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom podľa ustanovenia § 250q ods. 2 zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) potvrdil rozhodnutie odporcu ČAS: MU-70-56/PO-
Ž-2014 zo dňa 08.08.2014, ktorým nebol navrhovateľovi v zmysle ustanovenia § 13 ods. 1 zákona č.
480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ( ďalej
len „zákon o azyle“) udelený azyl a zároveň mu bola podľa ustanovenia § 13a zákona o azyle a § 20
ods. 4 zákona o azyle poskytnutá doplnková ochrana na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti daného rozhodnutia.

V odôvodnení krajský súd uviedol, že preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu dôvodov
uvedených právnou zástupkyňou navrhovateľa a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa
nie je dôvodný.

Konštatoval, že vo veci nariadil ústne pojednávanie, v ktorom pokračoval bez účasti tlmočníka,
pretože s takýmto postupom vyslovila súhlas právna zástupkyňa navrhovateľa. Dodal, že základom
pre posudzovanie žiadosti navrhovateľa o azyl boli vyjadrenia navrhovateľa a podklady hodnotiace
vnútropolitickú situáciu v krajine pôvodu navrhovateľa.

Mal za preukázané, že hlavnými dôvodmi navrhovateľovej žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej
republiky je jeho konvertovanie na kresťanstvo a samotná skutočnosť, že požiadal o azyl, čo je v Iráne
považované za politický prejav, a teda ako člen iránskej kultúrnej delegácie sa dopustil konania, ktoré
nie je v súlade so zásadami reprezentácie krajiny pôvodu v zahraničí, pričom za takéto konanie by bol
v prípade návratu do krajiny pôvodu vypočúvaný, mučený alebo potrestaný dlhoročným väzením alebo
aj smrťou.



Súd prvého stupňa poukázal na tom, že postavenie a reálnu hrozbu prenasledovania konvertitov
z Iránu posúdil azylový a imigračný tribunál Veľkej Británie vo svojich rozhodnutiach v roku 2004
a 2008 UKAIT00082 a UKIAT000303 s výsledkom, že obyčajný konvertita viac menej nebude čeliť
prenasledovaniu, pretože iránske úrady nejdú po jednotlivých konvertitoch, ale po tých, ktorí organizujú
stretnutia a obracajú na vieru.

Nakoľko z navrhovateľovej strany  nedošlo k naplneniu podmienok na udelenie azylu obsiahnutých v
ustanoveniach § 8 a § 10 zákona o azyle, mal krajský súd za to, že odporca postupoval správne, keď
rozhodol, že navrhovateľovi neudeľuje azyl a súčasne, zvážiac existenciu vážnych dôvodov vystavenia
reálnej hrozbe vážneho bezprávia v prípade návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu, správne rozhodol o
poskytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi, ktorá podľa názoru súdu predstavuje dostatočnú ochranu
navrhovateľa. Súd prvého stupňa z uvedených dôvodov  napadnuté rozhodnutie odporcu ako vecne
správne a vydané v súlade so zákonom potvrdil.

II.
Odvolanie navrhovateľa proti rozsudku krajského súdu

Proti rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ včas odvolanie. Namietal, že súd prvého stupňa
neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností; súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

K námietke neúplného zistenia skutkového stavu uviedol, že prvostupňový súd neúplne zistil skutkový
stav, pretože v odôvodnení rozhodnutia neuviedol ako sa vysporiadal s námietkami uvedenými v
opravnom prostriedku, len stroho skonštatoval, že opravný prostriedok nie je dôvodný a navrhovateľ,
ako obyčajný konvertita, by viac menej prenasledovaniu nečelil. Takéto tvrdenia však navrhovateľ
považoval za nedostačujúce s poukazom na množstvo správ, ktoré uviedol v opravnom prostriedku,
ktoré potvrdzujú prenasledovanie konvertitov, ich zadržiavanie a mučenie ako aj, že akt opustenia islamu
kvôli inému náboženstvu je trestným činom, trestateľným smrťou. K týmto sa súd nijako nevyjadril, čím
neúplne zistil skutkový stav a ostatné námietky úplne odignoroval.

Namietal, že sa súd nevenoval námietke neposudzovania hrozieb súvisiacich s vlastníctvom zakázaných
kníh.

Namietal neskúmanie podmienok vo väzniciach v súvislosti s hrozbou väzenia v prípade návratu
navrhovateľa do krajiny pôvodu z dôvodu jeho náboženského presvedčenia.

Navrhovateľ súdu vytkol aj to, že sa nevyjadril k námietke zohľadnenia postavenia umelcov ako
príslušníkov sociálnej skupiny, nakoľko navrhovateľ svoju vieru premieta aj do svojej umeleckej tvorby,
čím prispieva k šíreniu svojej viery. Mal za to, že jeho sociálny profil, ktorý potvrdzuje, že sa snaží aj svoje
okolie presviedčať a nabádať na vyznávanie svojej novej viery, súd vo svojom rozhodnutí nezohľadnil,
čím spôsobil neúplné zistenie skutkového stavu.

Uviedol, že v opravnom prostriedku bola namietaná nepreskúmatelnosť rozhodnutia odporcu z dôvodu,
že nebolo jasné, ako sa odporca vysporiadal s niektorými dôkazmi predloženými do konania a tvrdeniami
navrhovateľa. K tejto námietke však súd žiadne stanovisko nezaujal, preto nie je možné zistiť, akým
spôsobom sa s námietkou vysporiadal.

Na základe uvedeného dospel navrhovateľ k záveru, že súd sa vo svojom rozhodnutí, zaoberal, aj to
neúplne, len jednou námietkou, a to postavením konvertitov. Ostatné námietky úplne odignoroval.

K námietke nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia uviedol, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozsudku len veľmi stručne uviedol, že navrhovateľ nesplnil podmienky na
udelenie azylu v zmysle § 8 a § 10 zákona o azyle, avšak podľa § 13 a § 20 ods. 4 zákona o azyle sa mu
udelila doplnková ochrana, ktorá je podľa krajského súdu dostatočnou ochranou navrhovateľa. S týmto



tvrdením súdu vyslovil navrhovateľ nesúhlas, pretože súd rovnako ako odporca nesprávne skonštatovali,
že navrhovateľ nesplnil podmienky na udelenie azylu.

Dôvodil tým, že navrhovateľ má v prípade návratu do krajiny pôvodu obavy pred prenasledovaním, ktoré
spočíva v použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych,
policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným
spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému
potrestaniu, pričom oprávnenosť týchto obáv majú preukazovať navrhovateľom predložené správy.
Pôvodcom prenasledovania, ako to vyplýva z predložených správ o krajine pôvodu, má byť podľa
navrhovateľa predovšetkým štát, pričom nemožno vylúčiť ani prenasledovanie zo strany neštátnych
subjektov.

Ako dôvod opodstatnených obáv z prenasledovania uviedol navrhovateľ dôvody náboženské a dôvody
zastávania politických názorov a uplatňovania politických práv a slobôd s poukazom na skutočnosť, že
navrhovateľ bol v minulosti obeťou prenasledovania, ktoré spočívalo v diskriminačných opatreniach a
viacerých opatreniach zo strany tajnej bezpečnostnej služby.

Navrhovateľ upriamil pozornosť na to, že v prípade návratu do krajiny pôvodu existuje opodstatnená
obava, že môže dôjsť k opakovaniu diskriminačných opatrení, k ich stupňovaniu, k použitia násilia a
neprimeraného a diskriminačného trestu, preto mal za to, že krajský súd sa mal vo väčšej miere zaoberať
hrozbou ďalšieho prenasledovania pri návrate do krajiny pôvodu.

S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/49/2014 zo dňa
13.01.2015 zdôraznil, že konvertovanie na kresťanstvo je v krajine pôvodu považované za prejav
politického názoru a chápe sa ako zrieknutie sa islamskej jednoty, a preto je porovnávaná so zradou.
Vychádzajúc z uvedeného je podľa navrhovateľa potrebné považovať ho za osobu prenasledovanú
nielen z náboženských, ale aj z politických dôvodov.

V súvislosti s objektívnosťou obáv z prenasledovania odkazuje navrhovateľ na množstvo správ
založených v administratívnom spise.

Dodal, že takéto osoby sú zatýkané, je im bránené v náboženských prejavoch, sú držané vo väzení bez
súdu, vo väzení, kam sa spravidla konvertiti umiestňujú, bežne dochádza k porušovaniu ich ľudských
práv a pod.

Navrhovateľ mal za to, že krajský súd pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľa nepostupoval v súlade
s platnými predpismi a pri svojom konaní sa dopustil vyššie uvedených pochybení, preto žiadal, aby
odvolací súd zmenil rozsudok krajského súdu tak, aby zrušil rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.

III.
Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa

K podanému odvolaniu sa vyjadril odporca s tým, že sa pridržiava svojho vyjadrenia k opravnému
prostriedku zo dňa 24.10.2014.

Ďalej uviedol, že po opätovnom posúdení napadnutého rozhodnutia ako aj celého konania, ktoré
predchádzalo jeho vydaniu zastáva názor, že v predmetnom prípade došlo k rozhodnutiu vo veci
na základe správneho právneho posúdenia, zistený stav bol komplexne opísaný, bolo uvedené z
akých podkladov sa vychádzalo pri rozhodovaní a prečo sa navrhovateľovi neudelil azyl, resp. prečo
sa  poskytnutie doplnkovej ochrany považovalo za postačujúce. Z takto podrobne odôvodneného
rozhodnutia jasne vyplýva, z akých skutočností vychádzal odporca pri jeho vydaní a prečo rozhodol tak,
ako je to uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia.

Odporca vyjadril názor, že v priebehu celého konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého
rozhodnutia, dokonca ani v opravnom prostriedku, navrhovateľ neuviedol a nepreukázal žiadne
skutočnosti oprávňujúce vydanie rozhodnutia o udelení azylu. Naopak skonštatoval, že odporca
objektívne a individuálne posúdil všetky relevantné okolnosti týkajúce sa predmetnej veci, zistil, že



navrhovateľ uvádzal iné skutočnosti ako je ustanovené v § 8 a 10 zákona o azyle, preto považuje
napadnuté rozhodnutie vydané v súlade so zákonom o azyle a Ženevským dohovorom z r. 1951 o
právnom postavení utečencov.

Navrhol preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil ako
vecne správny a zákonný.

IV.
Argumentácia rozhodnutia odporcu

Rozhodnutím ČAS: MU-70-56/PO-Ž-2014  zo dňa 08.08.2014 Migračný úrad Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle neudelil navrhovateľovi azyl a súčasne
navrhovateľovi podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle poskytol doplnkovú ochranu na dobu jedného
roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Rozhodnutie zdôvodnil tým, že navrhovateľ bol na základe Dublinského dohovoru dňa 12.03.2014
letecky vrátený na územie Slovenskej republiky z územia Švédska.

Navrhovateľ pricestoval do Európy v júni roku 2012 za účelom účasti na medzinárodnom festivale
divadelných vysokých škôl v Bratislave - Istropolitan. Dňa 05.07.2012 vo Fínsku požiadal o udelenie
azylu. Po zamietnutí jeho žiadosti a oznámení transferu naspäť na územie Slovenskej republiky, údajne
opustil Európu. Dňa 06.06.2013 podal žiadosť o azyl vo Švédsku a počas jej vybavovania podal žiadosť
o azyl dňa 20.12.2013 vo Fínsku.

Navrhovateľ vyhlásil, že v krajine pôvodu nebol nikdy trestne stíhaný, zadržaný bol iba raz ešte ako
študent v súvislosti so študentskou demonštráciou proti vládnemu režimu. Vyhlásil, že nebol členom
žiadnej politickej strany, hnutia či inej organizácie, teda politicky sa neangažoval. Ďalšie dôvody
neuviedol.

Ku konvertovaniu na kresťanstvo ako k primárnemu dôvodu navrhovateľovej žiadosti o azyl odporca
uviedol, že navrhovateľ sa narodil ako moslim s tým, že v priebehu príprav filmu o náboženstve
konvertoval v krajine pôvodu na arménsku cirkev. O tomto krste neexistuje žiaden dokument, nevedela
o tom ani navrhovateľova rodina, priatelia. Opätovne prijal krst vo Fínsku, čo preukázal potvrdením.

Odporca skonštatoval, že hoci je konvertovanie od roku 2002 podľa islamského práva šaríja zakázané,
po moratóriu vyhlásenom najvyššou autoritou iránskej justície ajatolláhom Sahrúdim, nie sú známe
prípady trestu smrti za odpadlíctvo. Podľa iránskeho trestného práva nie je konvertovanie z islamu
(odpadlíctvo) zakázané, a teda ani sankcionované. Napriek tomu, že konvertovanie je teoreticky možné
potrestať smrťou, v praxi je len zriedka niekto obvinený z odpadlíctva.

Podľa vedúcich predstaviteľov kostolov, majú bežní členovia len zriedka problémy s nájdením práce,
získaním povolenia na štúdium na univerzite alebo získaním cestovného pasu. Samotné konvertovanie
v Iráne nemá vo všeobecnosti za následok individuálne prenasledovanie štátom. Situácia kresťanov v
Iráne je na tolerovanej úrovni, pokiaľ sa títo pridržiavajú všetkých zákonných obmedzení a nesnažia sa
na svoju vieru obracať ďalších moslimov. Obyčajný konvertita viac-menej nebude čeliť prenasledovaniu.
Aktívny konvertita môže čeliť prenasledovaniu a rovnako tomu môže byť aj u obyčajného konvertitu s
rizikovými faktormi. Iránske orgány primárne zaujímajú aktívni šíritelia kresťanstva a počet a frekvencia
útokov na obyčajných konvertitov nie sú v takej miere, aby bolo dokázané, že ide o skutočné riziko
vážneho neprimeraného zaobchádzania.

Iránski občania, ktorí konvertovali na kresťanstvo a nedávajú to najavo, nepriťahujú ani pozornosť
úradov. Aj podľa konkrétnych informácií od kresťanskej cirkvi v Iráne, neexistuje reálne riziko
prenasledovania osôb po návrate do Iránu, ktoré uvádzali ako dôvod svojej žiadosti o azyl konvertovanie.
Je teda zrejmé, že ani konvertovanie žiadateľa, nepredstavuje žiadnu prekážku jeho návratu do Iránu.

Odpadlíctvo, ako akt opustenia alebo vzdania sa nejakého náboženstva, nie je kvalifikované ako trestný
čin podľa iránskeho trestného zákona. Odpadlíctvo je možné trestať na základe práva šaríja. Civilné
zákony Iránu nezakazujú konvertovanie z islamu a nepoznajú ani žiadne tresty za konvertovanie. V



civilnom práve teda nie je odpadlíctvo problémové, problémom je iba hanobenie islamu (rúhanie) a
nahováranie na odpadlíctvo, čo nie je navrhovateľov prípad.

Odporca pri posudzovaní navrhovateľovej žiadosti o udelenie azylu zdôraznil, že orgány krajiny pôvodu
nedisponovali informáciami o konvertovaní navrhovateľa, z ktorých vychádza potenciálna hrozba
prenasledovania. V krajine pôvodu navrhovateľa v poslednom období neboli zaznamenané žiadne
zásadné udalosti alebo zmeny, ktoré by mohli mať vplyv na posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú
ochranu. Dodal, že skutočnosť, že navrhovateľ konvertoval v zahraničí na kresťanskú vieru, resp. konal
proti zásadám islamu ešte neznamená, že automaticky splnil podmienky na udelenie azylu podľa § 8
zákona o azyle, resp. Ženevskej konvencie alebo, že sa automaticky stáva utečencom „sur place“.

Po komplexnom preskúmaní prípadu navrhovateľa  a následnom vyhodnotení situácie v krajine pôvodu,
dospel odporca k záveru, že v krajine pôvodu nehrozí konvertitom žiadna z foriem prenasledovania
v zmysle zákona o azyle. Čeliť prípadným problémom v krajine pôvodu navrhovateľa môžu hlavne
konvertiti, ktorí pôsobia na vedúcich cirkevných pozíciách, dávajú sa vysvätiť za kňazov, prípadne
vedome pôsobia na moslimov v snahe obrátiť ich na kresťanstvo.

Odporca ešte vyjadril názor, že samotné konvertovanie navrhovateľa vyvoláva isté otázky, najmä či
u neho došlo k tak veľkej zmene ideového presvedčenia a chápania sveta v porovnaní s kultúrnym
prostredím, z ktorého pochádza a či je vôbec možné v tak krátkom čase v dostatočne hlbokej miere
preniknúť do podstaty nového vierovyznania.

Vo vzťahu k zmyslu a účelu doplnkovej ochrany odporca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/77/2010 zo dňa 12.10.2010, podľa ktorého je zmyslom a účelom
doplnkovej ochrany poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území Slovenskej
republiky tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z
dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať
ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po
prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam, nastávajúcim
v odlišnom čase, než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelení či neudelení
doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné
vychádzať.

Vo vzťahu k uloženiu trestu smrti alebo jeho výkonu odporca konštatoval, že tieto v prípade navrhovateľa
možno vylúčiť, keďže v krajine pôvodu nevykonával žiadnu činnosť, za ktorú by hrozilo vážne bezprávie
v podobe uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu. Konvertovanie nie je podľa iránskeho trestného
práva zakázaný a teda ani sankcionovaný, zakázané je, ako už bolo spomínané, len podľa islamského
práva šaríja. V skutočnosti však kresťanskí konvertiti môžu praktizovať svoju vieru. Dokonca aj z
praxe vyplynulo, že samotné konvertovanie v Iráne nemá vo všeobecnosti za následok individuálne
prenasledovanie štátom.

V súvislosti s mučením alebo neľudským, alebo ponižujúcim zaobchádzaním, alebo trestom odporca
konštatoval, vychádzajúc z informácii získaných Odborom dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce
migračného úradu, že vláda v krajine pôvodu navrhovateľa udržiava kontrolu kín, hudby, divadla a
umenia, v rámci čoho sú kultúrni tvorcovia pri svojej tvorbe nútený vykonávať „autocenzúru“. Ľudia
pracujúci vo filmovom priemysle boli svojvoľne zatknutí na základe vágnych obvinení spojených s
hrozbou pre bezpečnosť štátu a boli podrobení zlému zaobchádzaniu s tým, že na ich pohyb a schopnosť
pracovať boli uvalené závažné obmedzenia.

S poukazom na rozšírené informácie o kontrole občanov krajiny pôvodu navrhovateľa zo strany vládneho
režimu, a to aj v zahraničí, považoval odporca  za dôveryhodné vyjadrenia navrhovateľa o kontrole
vystúpenia iránskych umelcov v Bratislave ako aj vyjadrenie, že v jeho byte bola vykonaná prehliadka
tajnou službou.

Odporca vyjadril názor, že nakoľko navrhovateľ, ako vedúci iránskej delegácie vyslaný na Slovensko na
filmový festival sa včas nevrátil do krajiny pôvodu, môžu z toho iránske štátne orgány vyvodiť, že zostal
nelegálne v zahraničí a požiadal o azyl, čo môžu považovať za uškodenie povesti Iránu. Na základe



uvedeného sú potom takéto osoby po návrate do krajiny pôvodu zatknuté, vyšetrované a v mnohých
prípadoch aj odsúdené.

Z dostupných informácií mal odporca za preukázané, že v súčasnosti neprebieha v krajine pôvodu
navrhovateľa žiaden ozbrojený konflikt, teda nedochádza tam k ohrozeniam obyvateľov na základe
neselektívneho násilia, preto konštatoval, že navrhovateľovi z objektívnych dôvodov nehrozí v
prípade jeho návratu do krajiny pôvodu ani hrozba vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo
nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho
ozbrojeného konfliktu ako jedna z foriem vážneho bezprávia.

Berúc do úvahy celkovú situáciu v krajine pôvodu a princíp individuálneho posudzovania potreby
poskytnutia ochrany dospel odporca k záveru, že s dostatočnou istotou nemožno vylúčiť vystavenie
navrhovateľa reálnej hrozbe vážneho bezprávia v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu, preto
navrhovateľovi poskytol doplnkovú ochranu na území Slovenskej republiky.

Odporca poukázal na zdroje a informácie, z ktorých vychádzal pri posudzovaní žiadosti navrhovateľa
o udelenie azylu.

S poukazom na ustanovenia zákona o azyle, ktoré v rozhodnutí citoval uviedol, že navrhovateľ nesplnil
podmienky na udelenie azylu, avšak v jeho prípade existujú vážne dôvody domnievať sa, že by bol
v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, preto mu bola
poskytnutá doplnková ochrana na území Slovenskej republiky na dobu jedného roka.

V.
Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozsudok krajského
súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozhodnutie je potrebné zrušiť,
nakoľko konanie krajského súdu trpí vadami, ktoré mohli mať vplyv na jeho vecnú správnosť, a preto
rozhodol podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 2 O.s.p. tak, že napadnutý
rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozhodnutie  bolo verejne vyhlásené dňa 30.09.2015 (§ 156 ods.
1 a ods. 3 O.s.p.).

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie
azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v
ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené
obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov
zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania
za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť
do tohto štátu.

V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom
prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej
republiky).

Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní
nezistia dôvody podľa § 8.



Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje
inak,
a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny pôvodu a
azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne súhlasí (ods.
1).

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území Slovenskej
republiky (ods. 2).

Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny s azylantom, ktorému
bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).

Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej republiky, ak je splnená
povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).

Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené
v § 8 alebo § 10.

Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo
azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej
hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 13b zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú ochranu ak tento
zákon neustanovuje inak,
a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manželstvo trvá a trvalo
aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, alebo osoby podľa
písmena a/ do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, mladšieho ako
18 rokov (ods. 1).

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území Slovenskej
republiky (ods. 2).
Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území Slovenskej republiky
cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 3).

Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa
podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu,
okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu.

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok, ktorým
krajský súd potvrdil rozhodnutie odporcu ČAS: MU-70-56/PO-Ž-2014 zo dňa 08.08.2014, ktorým nebol
navrhovateľovi v zmysle ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle udelený azyl a zároveň mu bola podľa
ustanovenia § 13a zákona o azyle a § 20 ods. 4 zákona o azyle poskytnutá doplnková ochrana na dobu
jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti daného rozhodnutia, preto primárne v medziach
odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal rozsudok krajského súdu
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté
rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami
navrhovateľa  v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť
a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa
použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.



Podľa § 250l ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tretej hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon
zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych
orgánov.

Podľa § 250l ods. 2 O.s.p. pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie
druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Podľa § 212 ods. 3 O.s.p. na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Podľa § 212 ods. 4 O.s.p. odvolací súd môže rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť, aj keď sa navrhuje
zmena, a naopak.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Odvolací súd má za preukázané, že v preskúmavanom prípade súd prvého stupňa napadnutým
rozsudkom potvrdil rozhodnutie odporcu podľa § 250q ods. 2 O.s.p. ako vecne správne, pričom v
odôvodnení rozsudku sa obmedzil iba na konštatovanie, že mal za preukázané, že hlavnými dôvodmi
navrhovateľovej žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je jeho konvertovanie na
kresťanstvo a samotná skutočnosť, že požiadal o azyl s tým, že ako obyčajný konvertita viac menej
nebude čeliť prenasledovaniu. Ešte dodal, že z navrhovateľovej strany nedošlo k naplneniu podmienok
na udelenie azylu obsiahnutých v ustanoveniach § 8 a § 10 zákona o azyle, no súčasne odporca
správne rozhodol o poskytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi, ktorá podľa názoru súdu predstavuje
dostatočnú ochranu navrhovateľa.

Odvolací súd má za to, že vlastné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa je nedostatočné s
tým, že vlastný právny názor súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje, čo
nezodpovedá zákonným limitom odôvodnenia rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. Za
tohto stavu je napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.
Navyše, rozhodnutím a postupom súdu prvého stupňa bolo obmedzené právo navrhovateľa na
spravodlivé konanie a pri podaní opravného prostriedku vo vzťahu k zákonom vymedzeným odvolacím
dôvodom, mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi
odňala možnosť realizovať tie procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok umožňuje, a to
najmä zúčastniť sa pojednávania vo veci, byť vypočutý ako účastník, robiť podania, podávať opravné
prostriedky a pod.

Súčasťou práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na riadne
odôvodnenie súdneho verdiktu, ktoré poskytuje záruku, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny.
Účastníci konania majú právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva jasne a
zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, ktoré súvisia s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Ide o predpoklad
účinného uplatňovania práva na opravné prostriedky stranami v konaní. Navyše, odôvodnenie súdneho
rozhodnutia je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti.

Uvedené vyplýva aj zo znenia ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého súd v odôvodnení
rozhodnutia uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri
hodnotení dôkazov, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súčasťou práva



na riadne odôvodnenie je aj to, aby sa súd riadne vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami
účastníka konania, pretože nedostatočné vysporiadanie sa s námietkami účastníka konania spôsobuje
nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Iba také rozhodnutie, ktoré je v súlade s ustanovením § 157 ods. 2
O.s.p. je odvolacím súdom preskúmateľné a účastníkom umožňuje posúdiť postup súdu prvého stupňa.

Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska, preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého
odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Pretože napadnuté rozhodnutie krajského súdu nedáva odpoveď na otázky nastolené navrhovateľom,
pričom odvolací súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať, pretože takýmto
postupom súdu by sa odňala možnosť konať pred súdom, dospel odvolací súd k potrebe zrušenia
rozsudku krajského súdu.

Vzhľadom k tomu, že krajský súd sa námietkami navrhovateľa uplatnenými v opravnom prostriedku
nezaoberal, odňal navrhovateľovi možnosť konať o uplatnených námietkach pred súdom.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 246c ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie v zmysle § 246c ods.
1 O.s.p. v spojení s § 221 ods. 2 O.s.p.

V ďalšom konaní bude povinnosťou prvostupňového súdu postupovať vo vyššie načrtnutej línii,
prejednať vec v medziach podaného odvolania, dôsledne sa vysporiadať so všetkými námietkami
navrhovateľa, vrátane odvolacích námietok, znovu vo veci rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj riadne a
presvedčivo odôvodniť.

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3
O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok.