Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/105/2016 z 31. 5. 2016
Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 31. mája 2016, sp. zn. 19Co/105/2016, ECLI:SK:KSTN:2016:3113232777.1
Krajský súd Trenčín | 19Co/105/2016 | ECLI:SK:KSTN:2016:3113232777.1 | 2016-05-31 | Uznesenie
Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 107 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/49bf747f-b3d7-49b4-9740-430372efd68f
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3113232777.1

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/105/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113232777
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3113232777.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľa T. Z. L., s.r.o., so sídlom v F., ul. T. XX, IČO:
XXXXXXXX, zastúpeného zástupcom Advokátskou kanceláriou JUDr. E. Z., s.r.o., so sídlom v F., ul.
V. XX, proti odporkyni R. V., bytom U. I. XX (právnej nástupkyni po zomr. R. V.), za účasti vedľajšieho
účastníka na strane odporcu U. I., zastúpený JUDr. F. R., advokátom so sídlom v F., ul. H. XX, o
zaplatenie 755,38 eur s príslušenstvom, o odvolaní vedľajšieho účastníka proti rozsudku Okresného
súdu Trenčín zo dňa 09. júna 2015, č. k. 17C/110/2014-47 a o späťvzatí návrhu, takto

r o z h o d o l :

Späťvzatie návrhu    p r i p ú š ť a , rozsudok okresného súdu       z r u š u j e      a konanie    z a s t a v u je .

Žiaden z účastníkov   n e m á   p r á v o   na náhradu trov konania medzi navrhovateľom a odporkyňou.

Navrhovateľ   j e   p o v i n n ý    zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne náhradu trov
konania vo výške 196,40 eur, na účet JUDr. F. R., advokáta, do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa od odporcu domáhal
zaplatenia 755,38 eur s príslušenstvom. Odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu
náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ odvodzuje
svoje právo na žalovanú sumu od zmluvy o revolvingovom úvere, ktorú uzatvoril s odporcom. Po
posúdení predloženej zmluvy o úvere, označenej ako Zmluva o revolvingovom úvere, nemal súd za
preukázané riadne uzatvorenie zmluvy o úvere, resp. zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uviedol, že
navrhovateľom predložená zmluva je neurčitým právnym úkonom, v dôsledku toho teda aj neplatným
právnym úkonom. Obsah tohto právneho úkonu súd vyvodzoval najmä z bodu 6 tejto zmluvy (v bode 5
sú iba údaje o požadovanom, teda neschválenom revolvingovom úvere). V nej je však celkom neurčito
uvedené, že je poskytnutá čiastka úveru (úverový limit) 420 eur (teda ide o nejaký limit, t.j. horná
hranica, čo je v rozpore s formuláciou „poskytnutá čiastka“), pritom je takisto uvedené, že je poskytnutá
čiastka revolvingu 221,50 eur. Ďalej sú v tomto bode zmluvy uvedené dve rôzne sadzby úroku. Jeden
vo výške 70,05 % ročne (za úver) a druhý vo výške 76,22 % ročne (za revolving). Z uvedeného je
zrejmé, že z tohto právneho úkonu, nie je možné s určitosťou vyvodiť obsah zmluvného vzťahu medzi
účastníkmi konania, teda medzi účastníkmi tejto zmluvy. Nie je z neho zrejmé aká suma mala byť
odporcovi poskytnutá a za akých jasných a určitých zmluvných podmienok. Navrhovateľ takisto žiadnym
dôkazom nepreukázal, akú presnú sumu peňažných prostriedkov v skutočnosti odporcovi poskytol. Vo
vzťahu k výške úroku za úver a za revolving (70,05 % resp. 76,22 % ročne) súd prvého stupňa uviedol,
že oba úroky sú dohodnuté vo výške, ktorá je v zmysle už ustálenej a notoricky známej judikatúry
súdov Slovenskej republiky v rozpore s dobrými mravmi. Takisto je takáto výška úveru považovaná
za civilnú úžeru. Teda nie je možné úspešne sa domáhať úroku v uvedenej výške. Okrem uvedených
skutočností považoval za nemenej významné aj to, že v predloženej zmluve absentujú zákonom o
spotrebiteľských úveroch požadované údaje, s čím tento zákon spája následok, že prípadný úver je
bezúročný a bez poplatkov. Týmito údajmi je napríklad údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského



úveru a o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Takisto nepovažoval za zrejmé, z akého
dôvodu je pri úvere (nie revolvingu) uvedený údaj o RPMN vo výške nižšej (66,13 %) ako je samotný
úrok (70,05 %). Je celkom zrejmé, že takýto údaj je nesprávny a zavádzajúci spotrebiteľa v jeho
neprospech (úrok úveru je časťou nákladov úveru, popri iných poplatkoch). Podľa § 11 ods. 1 písm. b/
zákona o spotrebiteľských úveroch je tak poskytnutý spotrebiteľský úver bezúročný a bez poplatkov (v
zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech
spotrebiteľa). Súd prvého stupňa poukázal zároveň aj na to, že nie je možné považovať za riadne
uvedenie podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ak sú uvedené v inej listine ako
je samotná úverová zmluva, tak ako tomu je aj v prejednávanej veci. Podstatné náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere sú uvedené v listine vyhotovenej navrhovateľom a označenej ako oznámenie
veriteľa o schválení úveru dlžníkovi. Takýmto konaním by mohlo dôjsť k zmene pôvodného návrhu na
uzavretie úverovej zmluvy, a teda k ďalšiemu novému návrhu na uzatvorenie úverovej zmluvy, čo nie
je možné považovať za riadne zavŕšenie procesu uzatvárania zmluvy (návrh a prijatie návrhu). Ďalej
konštatoval, že z návrhu navrhovateľa jednak ani nie je zrejmé, na základe ktorej zmluvy o revolvingovom
úvere vznikla odporcovi povinnosť na zaplatenie žalovanej sumy, a jednak navrhovateľ súdu nepredložil
a dokonca ani neoznačil žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval uzatvorenie zmluvy o revolvingovom úvere
dňa 28.12.2012 vo výške 221,50 eur, ktorý by bol odporca povinný splatiť v lehotách podľa nového
splátkového kalendára. Žiadny dôkaz o tomto právnom úkone navrhovateľ súdu nepredložil a dokonca
ani neoznačil. Nesplnenú povinnosť odporcu na vrátenie poskytnutého spotrebiteľského úveru nie je
možné odvodiť len z tvrdenia navrhovateľa. V takom prípade by súd rozhodol len na základe jeho
tvrdenia, bez jeho riadneho preukázania. Navrhovateľom predložená úverová zmluva (dokonca neplatná
pre jej neurčitosť) je datovaná dňom 27.12.2010, resp. dňom 29.12.2010. Pritom, ak mala byť neskôr
riadne uzatvorená ďalšia zmluva o spotrebiteľskom úvere, musela by mať podľa vtedy účinnej právnej
úpravy, rovnako ako v súčasnosti, písomnú formu. Vzhľadom k samotnému tvrdeniu navrhovateľa, že
odporca navrhovateľovi zaplatil celkovo sumu 730,28 eur, k tomu, že na základe predložených dôkazov
je možné uvažovať iba o tom, že odporcovi bola poskytnutá iba suma 420 eur a k tomu, že navrhovateľ
nepreukázal svoje platné právo na zaplatenie akéhokoľvek úroku alebo poplatku za poskytnutie tejto
sumy peňazí od odporcu, súd prvého stupňa návrh navrhovateľa na žalovanú sumu zamietol. Súd prvého
stupňa mal za to, že vznik a existencia pohľadávky navrhovateľa nebola preukázaná. Argumentáciu
vedľajšieho účastníka a navrhovateľa týkajúcu sa premlčania pohľadávky považoval pre rozhodnutie
vo veci samej za irelevantné. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď odporcovi,
ktorý bol v konaní úspešný náhradu trov nepriznal z dôvodu, že si tieto neuplatnil a z obsahu spisu mu
žiadne trovy nevyplývajú. Vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu súd prvého stupňa náhradu trov
konania nepriznal z dôvodu, že tieto nespĺňajú podmienku účelnosti, nevyhnutnú pre priznanie náhrady
trov konania.

Proti rozsudku, a to vo výroku o nepriznaní náhrady trov konania podal v zákonom stanovenej lehote
odvolanie vedľajší účastník, ktorý navrhol jeho zmenu tak, že navrhovateľovi bude uložená povinnosť,
aby mu zaplatil náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 119,68 eur. Súdu prvého stupňa vyčítal,
že nesprávne vyhodnotil úkony vedľajšieho účastníka ako nehospodárne. Uviedol, že trovy právneho
zastúpenia si vedľajší účastník hradí sám, nezaťažuje nimi žalobcu ani žalovaného a ich náhradu
dosiahne len v prípade, že žalobca bude v konaní neúspešný. Toto je potrebné považovať za súčasť
rizika, s ktorým žalobca pri súdnom uplatnení, napr. pemlčanej pohľadávky alebo plnenia z neprijateľnej
podmienky v spotrebiteľskej zmluve musí kalkulovať a od ktorého má odrádzať práve aj hrozba
náhrady trov konania protistrane. Pokiaľ si žalobca bude uplatňovať pohľadávky, na ktoré má nárok,
nebude mu ani uložená povinnosť hradiť trovy konania vedľajšiemu účastníkovi. Poukázal na to, že
navrhovateľ využil zákonné právo a je zastúpený advokátskou kanceláriou, avšak na druhej strane súd
toto právo upiera vedľajšiemu účastníkovi, čo je v rozpore s čl. 47 ods. 2 Ústavy SR. Za absurdný
považoval argument o tom, že ide o formálne a obsahovo podané podania, ktoré sa podávajú aj v
iných právnych veciach. Vyslovil názor, že advokátovi nemôže byť na ujmu postup, ak z formálnej
stránky upravuje každé svoje podanie podobne a taktiež mu nemôže byť na ujmu, keď na podobnú
situáciu používa podobnú, prípadne až takmer identickú právnu argumentáciu. Treba mať na zreteli, že
príprava vzoru právnej argumentácie si vyžaduje taktiež odbornú znalosť a čas na jej prípravu. Pokiaľ
by súd aplikoval argumenty navrhovateľa na všetky konania, nemohol by navrhovateľovi pre prípad
jeho plného úspechu priznať náhradu trov konania, pretože navrhovateľ je obchodnou spoločnosťou,
ktorá skupuje pohľadávky vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv a samotný navrhovateľ je v konaniach
zastúpený advokátskou kanceláriou, na základe čoho si aj navrhovateľ uplatňuje náhradu trov právneho
zastúpenia a aj právny zástupca navrhovateľa používa pre množstvo prípadov štruktúrou aj právnou



argumentáciou podobné podania, ktorá prax je v právnom prostredí úplne bežná. Poukázal na to, že tak
ako navrhovateľ má právo nechať sa zastúpiť právnym zástupcom, takisto každý iný účastník súdneho
konania za rovnakých podmienok môže toto právo garantované ústavou využiť za podmienok, ktoré v
danom prípade bližšie upravuje Občiansky súdny poriadok. Poukázal na rozhodnutia krajských súdov
Slovenskej republiky, podľa ktorých trovy právneho zastúpenia treba v každom prípade považovať za
účelne vynaložené trovy, pretože každý má právo na to, aby hoci aj v jednoduchej, skutkovo a právne
menej zložitej veci bol zastúpený advokátom, a preto trovy konania vzniknuté v súvislosti so zastúpením
účastníka advokátom je potrebné zásadne považovať za vynaložené účelne, na riadne uplatňovanie,
resp. bránenie práva na súde.

Písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 29.06.2015 vzal navrhovateľ v zmysle § 208
O.s.p. podaný návrh na začatie konania v celom rozsahu späť a navrhol konanie zastaviť.

Späťvzatie návrhu je procesný úkon navrhovateľa, z obsahu ktorého jednoznačne vyplýva, že na
prejednaní svojho návrhu celkom, poprípade v presne určenej časti nemá záujem a je uzrozumený s
tým, že o jeho návrhu nebude v tomto rozsahu súdom meritórne rozhodnuté.

Podľa § 208 O.s.p., ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol súd prvého stupňa,
ale jeho rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd
späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší
rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastaví.

V preskúmavanej veci potom, ako navrhovateľ zobral svoj návrh na začatie konania v celom rozsahu
späť, odvolací súd vyzval odporkyňu, aby sa vyjadrila, či so späťvzatím návrhu súhlasí. Odporkyňa i
napriek tomu, že výzva jej bola doručená dňa 18.06.2016, k späťvzatiu návrhu sa nevyjadrila, nesúhlas
so späťvzatím návrhu nevyslovila, preto krajský súd v zmysle ust. § 208 O.s.p. v dôsledku späťvzatia
návrhu, ku ktorému došlo potom, ako rozhodol okresný súd a jeho rozhodnutie doposiaľ nenadobudlo
právoplatnosť, späťvzatie návrhu pripustil, rozsudok okresného súdu zrušil a konanie zastavil. Vo veci
rozhodol bez pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p.

O trovách (prvostupňových, ako i odvolacích) bolo rozhodnuté podľa § 146 ods. 2 veta prvá, § 151 ods.
1 a § 224 ods. 1 O.s.p. Z obsahu spisu vyplýva, že k späťvzatiu návrhu zo strany navrhovateľa došlo
po rozhodnutí súdu prvého stupňa vo veci samej, ktorý svojím rozsudkom návrh navrhovateľa v celom
rozsahu zamietol.

V sporovom občianskom súdnom konaní má účastník zásadne právo na náhradu trov konania, ak bol
v konaní úspešný, prípadne má právo na náhradu podľa pomeru úspechu               vo veci (§ 142
O.s.p.).  Výnimka  zo zásady stanovenej v ust. § 142  O.s.p. je uvedená v         § 146 O.s.p., podľa
ktorého nemá žiaden z účastníkov právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie
bolo zastavené.  Podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. platí náhradu trov konania ten z účastníkov, ktorý
zavinil, že  konanie muselo byť zastavené (zodpovednosť                za zastavenie konania). Toto
zavinenie je možné posudzovať len z procesného hľadiska, nakoľko nárok na náhradu trov konania
je nárokom, ktorý má oporu v ustanoveniach procesného práva, a preto o otázke, či účastník konania
zavinil, že konanie muselo byť zastavané, je z pohľadu relevancie významný iba procesný výsledok. Za
predpokladu,          že k späťvzatiu návrhu, ktorý bol podaný dôvodne, došlo pre správanie sa odporcu,
je povinný hradiť náklady konania odporca (§ 146 ods. 2 druhá veta O.s.p.).

V danom prípade vzhľadom na späťvzatie návrhu navrhovateľa z procesného hľadiska zásadne platí,
že zastavenie konania zavinil navrhovateľ a preto je povinný zaplatiť odporkyni náhradu trov konania.
V predmetnom konaní vystupoval na strane odporkyne vedľajší účastník, preto navrhovateľ je v danom
prípade povinný zaplatiť náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi podľa ust. § 146 ods. 2 veta prvá
O.s.p.

Podľa ust. § 137 O.s.p., trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, včítane
súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára
za vykonané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá
je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, odmena správcu dedičstva a jeho hotové
výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.



Citované zákonné ustanovenie obsahuje exemplifikatívny výpočet druhov trov konania. Predpokladmi,
za splnenia ktorých vznikne nárok na náhradu trov konania v danej veci, bola účelnosť trov potrebných
na uplatňovanie alebo bránenie práva, pričom súdna prax za nevyhnutné považuje tie trovy, ktoré
účastník musí vynaložiť na procesné úkony nariadené súdom, ktoré sú potrebné na zaujatie procesného
stanoviska k návrhu, na meritórne vyjadrenie účastníka konania, na vyjadrenie účastníka k vykonanému
dôkazu, na použitie opravných prostriedkov a podobne.

V danej veci z obsahu spisu vyplýva, že vedľajší účastník do konania riadne vstúpil,   a to podaním zo dňa
17.09.2014 a dňa 16.10.2014 doručil okresnému súdu podanie, v ktorom  uplatnil námietku premlčania,
ale zároveň namietal tiež neprijateľné zmluvné podmienky a neplatnosť zmluvnej pokuty. Je tak zrejmé,
že vedľajší účastník na strane odporkyne vyvinul aktivitu v záujme „pomoci v spore“, účastníkovi, na
strane ktorého v konaní vedľajší účastník vystupuje, a v záujme ktorého účastníka združenie ako vedľajší
účastník do predmetného konania vstúpil. Úkony vedľajšieho účastníka tak odvolací súd považoval za
účelne vynaložené.

Vedľajší účastník, tak ako ktorákoľvek fyzická alebo právnická osoba, má právo zvoliť si advokáta,
ktorý ho zastupuje v konaní, v dôsledku čoho aj odvolací súd vedľajšiemu účastníkovi uplatnené trovy
právneho zastúpenia považuje za účelne vynaložené. Samotná skutočnosť, či sa vedľajší účastník
dá v konaní zastúpiť, je na vôli samotného vedľajšieho účastníka, ktorého právo je dané aj Ústavou
Slovenskej republiky (čl. 47 ods. 2).                              V občianskom súdnom konaní totiž všetci
účastníci majú rovnaké postavenie (§ 18 O.s.p.)                   a v konaní má vedľajší účastník rovnaké
práva a povinnosti ako účastník konania (§ 19 ods. 4 O.s.p.).  Prípadné obmedzenie určitého práva
musí vyplývať len zo zákona a z platnej právnej úpravy, pričom zo žiadneho ustanovenia nevyplýva, že
vedľajší účastník nemá právo dať sa   v konaní pred súdom zastúpiť advokátom.

Odvolací súd preskúmaním veci nezistil, že by sa v danom prípade jednalo o neúčelne vynaložené
trovy konania vedľajším účastníkom na strane odporkyne, preto vyvodil, že vedľajšiemu účastníkovi na
strane odporkyne patrí náhrada trov konania za 3 úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia,
vyjadrenie k návrhu, vyjadrenie k späťvzatiu) á 51,45 eur, 3x režijný paušál á 8,39 eur, 1 x právna
služba - odvolanie á 8,30 eur ako odmena vo výške 1 základnej sadzby tarifnej odmeny, keď predmetom
odvolacieho konania boli len trovy konania uplatnené vo výške 119,68 eur (t. j. 16,60 : 2 = 8,30 eur), 1
x režijný paušál á 8,58 eur, t. j. spolu 196,40 eur v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z.

Odporkyni, ktorej by z rovnakých dôvodov patrila náhrada trov konania nebola táto priznaná, nakoľko si
trovy konania neuplatnila a naviac jej ani žiadne trovy nevznikli.

Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednohlasne.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie     n i e     j e    p r í p u s t n é.